Električkové múmie
Celkom obyčajné ráno v električke. Kývajúce sa telá zavesené na tyčiach a pohľady sústredene nevšímavo smerujúce do prázdna v medzerách medzi najvzdialenejšími spolucestujúcimi.
Bol som začítaný do knihy, no odrazu som zdvihol hlavu, pretože ma na periférii zraku zaujalo Dievča. Viselo na tyči vedľa mňa. Jedno z tých sladkých stvorení, pri ktorých sa ma zmocní prihlúple presvedčenie, že fráza "krv a mlieko" je mikrobásňou a nie nasprostastým klišé.
Mala jemnú pleť, pekné nelakované nechty, voľné plátené nohavice, cez ktoré bolo viac než tušiť biele gaťky, priliehavú blúzku s okrúhlym výstrihom, kde bolo vidno tak veľa, že aj klieštenec by sa odrazu zadýchal.
Keď som však dorazil k tvári, uvedomil som si, že som sa zasa raz dobehol. Na tvár sa vždy treba pozrieť najskôr. Inak pekné črty Dievčaťa boli voskovo tuhé, pery pevne stisnuté, oči ukryté za slnečnými okuliarmi. Proste ďalšia električková múmia s vyschnutými zmyslami.
Tentokrát sa ale malo všetko zmeniť. Na najbližšej zastávke totiž nastúpil Gitarista.
Bol to snedý chalan s dospelým smútkom v očiach, zjavne imigrant. Už v jeho pohyboch bolo cítiť neskrotnú energiu. Bez okolkov a váhania sa postavil do harmonikového kolena medzi dvoma vozňami, narovnal si bielu španielku zavesenú na krku — a spustil.
Bol to jednoduchý rytmus, akordy sa miešali so škrípaním kolies, dosť drsný hlas, a k tomu text v taliančine. Zato nálada, ktorú zo seba jeho pieseň vyžarovala, nepotrebovala preklad. Precítené túženie. Náboj lásky. Nedefinovateľná podmanivosť. Presvedčenie, že sú aj iné svety, ako táto električka.
Ten song znamenal v celom tom našom dvojvozni skutočnú revolúciu. Do bezduchých tiel visiacich okolo mňa sa začal vracať život. Srdcia sa roztápali ako mrazené tresky na slnku, oči vlhli ako púštne pieskovce za búrky, myšlienky sa prelaďovali z harmonogramu do molu. Uši sa naťahovali a nezadržateľne otáčali bezmocné hlavy a ich márne vzdorujúce krky za zdrojom tohoto prameňa citov.
Jeden po druhom, naoko ledabolo a náhodne, s rôznym stupňom šikovnosti pri maskovaní prekvapenia nad vlastným správaním, chtiac-nechtiac, múmie ožívali a obzerali sa za hudbou. Pravda, starí Egypťania boli šikovní chlapíci čo sa týka mumifikovania, ale oživovať nedokázali ani oni. Sem by sa doktori mohli prísť učiť resuscitácii, budhisti reinkarnácii, kresťania zmŕtvychvstaniu. A všetci zázrakom.
Už iba to jedno Dievča vytrvalo civelo von, na svet rozmazaný rýchlosťou. Myslelo na to, či príde načas do práce. Na svoje lýtka (keby si ich stihla oholiť mohla byť teraz v sukni). Na tie okuliare od Armaniho, ktoré si nemala kúpiť, ale kvôli tej jednodennej zľave nedokázala odolať. Na diétu, ktorou bola posadnutá, no zároveň sa za ňu nevysvetliteľným spôsobom pred ľuďmi hanbila. Na mužov ktorí ju chceli, a na iných, ktorých zasa chcela ona, ale nemohla ich mať; ani s tými poondiatymi okuliarmi.
Po chvíľke si však i ona uvedomila, že už nemyslí. Že celé jej mladé telo, ako preschnutá špongia, čo sa z citovej púšte vrátila do mora, smädne nasáva tú melódiu. A vtedy obrátila hlavu aj ona. Bola fascinovaná nielen hudbou, ale aj vlastnou premenou.
Usmial som sa zadosťučinením a v duchu som pred Gitaristom rytierskym pohybom zložil môj imaginárny klobúk. Nazdala sa, že úsmev patrí jej, a tiež sa usmiala, no oči už od hudobníka neodtrhla.
Električka práve zastavovala na mojej zastávke, tak som sa vydal k dverám. Keď som prechádzal popri Dievčati, na moment medzi nami nastal telepatický kontakt a ja som vedel, že to bola aj jej konečná stanica. Lenže ona na nej nevystúpila. Náhle spravila niečo tak nezvyčajné, tak vymykajúce sa rozumu, ktorý sa naučila považovať za zdravý, že by ju to inak nikdy ani nenapadlo. V to ráno proste svoju zastávku naschvál minula.
Čo na tom, ak zmešká do práce. Starosti si môžu vystúpiť bez nej. Ona ostala, pretože túžila, aspoň o zastávku dlhšie, počúvať toho potulného muzikanta v rannej električke. Pretože, aspoň v tej chvíli, na celom svete pre ňu nič, ale vôbec nič dôležitejšie neexistovalo.
SLOVAK ARTICLEOCTOBER 20, 2018 AT 01:46:40 UTC