Damanhuran zo mňa nebude

  1. March 20, 2003
  2. March 21, 2003
  3. March 22, 2003
  4. March 23, 2003
  5. March 24, 2003
  6. March 25, 2003
  7. March 26, 2003
  8. March 27, 2003
  9. March 28, 2003
  10. March 29, 2003
  11. March 30, 2003
  12. March 31, 2003

Služobne-dovolenková cesta s Tonym a Nadiou. Dve schôdze - jedna v toskánskom Montecatini, druhá v bavorskom Mníchove. Cesta najvyšším pohorím a najhlbšími tunelmi Európy, zákutiami filozofie života. Časom nie -- ale stretli sme aj takých!

March 20, 2003

O 18:50 odlet Ryanairom do Pisy. Nelietajú z hlavného bruselského letiska, ale - ako každá lacná spoločnosť - z juhobelgického Charleroi. Išli sme tam Nadiným starým bielym volkswagenom, ktorý síce páchne plesňou ale inak má vlastné meno - volá sa HelloCar - a vďaka svojej spoľahlivosti a oddanosti požíva takmer ľudské výhody.

Prileteli sme okolo ôsmej. Čakal nás taxík so šoférom, ktorý svojím výzorom a urputným mlčaním robil dojem, že je pravým mafiánom (akiste to mal v popise práce). Strašne dlho nás viezol tmavou toskánskou krajinou do malebného mestečka Montecatini, kde sme deň nato mali konferenciu s ľuďmi z Univerzity OSN. Ten taxík bol podľa mňa zbytočným luxusom, ale bolo jasné, že ide o zdvorilostný ťah hostiteľov. Aj hotel bol fajn. Dojem pokazila až večera v tom hoteli, ktorá bola tak zlá, že i ja, napriek svojím vandráckym pudom, som to musel priznať.

March 21, 2003

Union of International Associations (UIA) - UN University (UNU) meeting, Montecatini, Palazzo Congressi.

Večer v hotelovej kaviarni sme mali zaujímavú diskusiu so ženskou z UNU. Dlhé roky bývala v Japonsku - myslím, že tam bola vydatá. Jej japončina bola takmer dokonalá. Napriek tomu tam s ňou ľudia rozprávali anglicky. Vraj je to nejako spôsobené ich kultúrou. S cudzincami sa nehovorí po japonsky, to proste nejde. Spomínala prípady, keď plynne a priateľsky konverzovala v japončine po telefóne, ale keď tých ľudí stretla, prepli sa do angličtiny a boli omnoho strohejší. Alebo keď si trebárs kupovala lístok na vlak: pokiaľ mal chlapík za okienkom sklopené oči, diskutovali normálne po japonsky, ale keď náhodou zbadal, kto s ním hovorí, zneistel a už len koktal po anglicky. Tento rozhovor vo mne nechal obraz japonskej nevraživosti voči cudzincom; skoro až rasizmu. Ale neviem či je to naozaj tak - treba raz ísť na prieskum!

March 22, 2003

Po konferencii sme si požičali auto a vyrazili smerom na severovýchod, cez Alpy do Mníchova. Spali sme pod štítmi v Tirolsku, v krásnej starodávnej usadlosti so starými trámami a proklatě nízkymi stropmi.

March 23, 2003

Príchod do Mníchova. Večer s Manfredom a Ulrike; zoznámenie sa s mestom. Myslel som na Karla Kryla - kde asi boli jeho obľúbené miesta a krčmičky ("k Maxovi zajdu, místo do Demínky, přečíst si dopisy, dopisy, dopisy...").

Na jednu krčmu nikdy nezabudnem - bola obrovská, vo vnútri samé veľké lavice, pomedzi ktoré chodila rozšantená bavorská kapela. Pivo sa pilo z obrovských, litrových kríglov. Ale čo bolo najlepšie - boli tam najrôznejší ľudia - od výrastkov po babičky a pri stoloch živo diskutovali tie najnepravdepodobnejšie kombinácie. Čoskoro potom, ako sme si sadli k jednéu prázdnejšiemu stolu (žiadny nebol úplne voľný), došli noví zákazníci, pekne pozdravili a posadili sa pekne k nám a medzi nás - a začali diskutovať, bez ohľadu na nejaké rečové znalosti! Riadne sme sa nasmiali - a ja som si uvedomil, ako chladne na týchto ľudí musia pôsobiť krčmy v iných krajinách! Manfred básnil o každoročnom happeningu zvanom Oktoberfest, keď celé mesto zaplavia takíto ľudia, hudba a pivo. Veď snáď raz...

March 24, 2003

Union of International Associations (UIA) - K.G. Saur meeting.

March 25, 2003

Union of International Associations (UIA) - K.G. Saur meeting.

Vyrazili sme z Mníchova naspäť smerom do Talianska, ale okľukou cez Švajčiarsko. Spali sme v akomsi nevábnom zariadení, ktoré nemá zmysel dlhšie popisovať, no medzi úžasnými horami.

March 26, 2003

Cesta cez Švajčiarsko, ktoré som dovtedy nejako neobdivoval, ale teraz som si uvedomil jeho krásu. Obedovali sme kdesi vonku, príjemne pri jazere. Nadia pri parkovaní zadným nárazníkom trafila nízky betónový múrik, ale na aute to nebolo veľmi vidno.

Nenormálne množstvo ohromných hôr a tunelov. Jeden z tunelov sa dal prejsť len tak, že sme auto naložili na vlak - to bola paráda. Spali sme až na talianskej strane, v perfektnom rodinnom hotelíku pri jazere - myslím, že to bolo Lago Maggiore. Tony s Nadiou mali nejakú ponorkovú zvadu, ale ja som bol nad vecou. Myslel som na Hemingwaya, hoci v jeho románe Zbohom zbraniam písal o jazere Ženevskom.

March 27, 2003

Cesta smerom na Torino. Po dlhom hľadaní podľa nepresnej mapy a zlých rád miestnych ľudí sme konečne našli sídlo komunity Damanhur vo Vidracco, blízko Turína. Vysoký plot, veľká prijímacia budova, parkovisko. Ďalej sa ísť nesmelo; cez cestu bola spustená rampa.

Najprv som bol nadšený: toľko som o takýchto komunitách počul, najmä od Tonyho s Nadiou, ale aj kedysi od Nadi Rovderovej - chcel som vlastnými zmyslami spoznať ako iný a nakoľko lepší spôsob života si dokázali vytvoriť.

Moje sklamanie prišlo náhle a definitívne. Ženská na recepcii mala na tvári učebnicový príklad neúprimného úsmevu. Vraj tam môžeme spať - k dispozícii sú hneď tri hotely(!). Na územie komunity sa vôbec nesmie ísť, iba ak so sprievodcom, vraj aby sa "nerušil kľud obyvateľov". Rýchlo som dostal nepríjemný dojem, že sme prišli do akejsi ľudskej obdoby zoologickej záhrady, ktorá žije z predaja vstupného...

Kým Tony s Nadiou dohovárali podmienky ubytovania, pozeral som si všadeprítomné letáky. Lákala ma návšteva ich podzemného chrámu, ktorý nejakých 20 rokov budovali v úplnej tajnosti, kým ich dakto nezradil, načo sa prihrnuli vojaci a buldozery. Ďalej tam boli kurzy meditácie - to som ešte prehltol - tradičné východné učenia a filozofie ma fascinujú. Ale kurzy s názvami ako "astrálne výskumy", "energetické polia", "štúdium aury" a podobne, ma vrátili do chladnej reality. Chuť ezoteriky som si užil nadostač v rokoch po Nežnej revolúcii, keď som hltal všetko o meditácii, jóge, psychotronike, telepatii, energetických poliach, Kašpirovskom, Dänikenovi (dokonca som bol členom Československej archeoastronautickej asociácie) ... no nakoniec som po bolestnom procese došiel k poznaniu, že je to všetko jeden veľký, učene sa tváriaci nezmysel. Respektíve, všetko zaujímavé, ktoré v týchto veciach je, sa topí v záplave pseudovedeckého bahna.

Hm. Ale stále som nejako veril, že Damanhuranci budú o niečom inom, o niečom pravdivom, hlbokom, krásnom. Tieto zlátaninky nemôžu byť jadrom, okolo ktorého sa krúti celá komunita! Recepčná mi však spálila poslednú nádej, keď vyhlásila, že návšteva chrámu stojí 50 euro a celodenný program, ktorý zahŕňa meditácie atď, je za stovku. Ty kráávo nebeská, túžil som vykríknuť! Strašne som sa sklamal. Až príliš. Okamžite som sa vyjadril, že za 50 euro si radšej nakúpim hŕbu zaujímavých kníh, než by som ich minul na okultistov. Tak to nie, milí moji. Vy si tu nežijete s prírodou, ale na účet iných!

Videl som ten ich chrám na pohľadniciach - samé runy, egyptské hieroglyfy, medené špirálky dodávajúce 'energiu', krištáľové gule, horoskopy, oslavy rovnodennosti a tak. Ak by si niekto voľkal v čítaní kvalitných bludov, tak tu je dobrý úryvok: The answer lies in the "Tempio dell'Uomo", the underground complex at Damanhur, otherwise known as the Temples of Humankind. It certainly looks beautiful, and the ceremonies held there are vital to their community life, but the Temples are something else, too. They could be described as a gigantic battery. Buried in the walls, twined around the pillars, set into the highly decorative plasterwork and embedded in the rock out of which the structure has been hewn, are 300 tons of circuits and connections utilising a veritable periodic table of metals and minerals. ... This 'battery' has been constructed according to the science of 'Selfica', which, say the Damanhurians, is 'an ancient science derived from the basic form of our universe, the spiral. It was known to the Egyptians, the Celts, and the Arabs, who utilised it up to the 8th Century B.C. 'Selfica is the practical use of spirals and metals to concentrate and direct vital energies. 'Selfs' are built mostly out of gold and silver, because they are the best conductors, but it is also possible to use copper and brass.'

Damanhurania neveria iba v božskú špirálu; majú aj svoj kult osobnosti. Jeho stredobodom je Falco - mocný vodca. S "dvanástimi najinteligentnejšími Damanhuranmi" denne hráva hru "Super Risk", v ktorej sa bojuje o všetko, čo naša planéta poskytuje - čiže presne to, čo Damanhurania zavrhujú. (To nie je zlý nápad. Čosi ako kurz vegetariánstva na jatkách, alebo pobyt v stredovekej mučiarni v záujme pochopenia princípov relaxačnej masáže. Vyrážanie klina klinom.)

Členovia komunity si dávajú "prírodné" mená - napríklad Gorilla Eucalypto. Majú vlastnú menu zvanú "credit", ktorá sa hodnotou rovná jednému euru. No dajsamisvete, takto svet nezlepšíme...

Damanhurania konštruujú stroj času - Tony to popísal ako spleť sklenených rúrok naplnených farebnými kvapalinami... bože, ako v lacnej sci-fi inscenácii STV! "From a short-list of 30 Damanhurian volunteers, thirteen of the fittest and most mentally agile were especially chosen for the physics research team's experiments. These have all successfully made journeys in time." A dokonca aj na iné planéty, kde robia reklamu pre Damanhur... "I often spoke of Damanhur and our project. The people listening were amazed, and had respect for what we are doing. Indeed, they were very aware of our reality and where we are going." Napríklad príbeh, ktorý Gorilla Eucalypto napísal o svojej ceste do roku 2727 pred n.l. ...

Majú anglicky písaný časopis QDm, ktorý obsahuje toľko pozitívne znejúcich výrazov, že sa mu vôbec nedá veriť. Podľa dotazníkov je v komunite 90 percenť ľudí šťastných (to mi znie ako voľby v totalitárnej krajine!) Všetci sa pripravujú na akýsi "kvalitatívny skok z duchovného hľadiska". Všade sa vážne hovorí o výskume a vede, no zdravý rozum z toho dostáva kŕče.

Damanhurania sú strašní sofisti... tu je príklad: Professor Stephen Hawking states that: 'If you combine Einstein's general theory of relativity with quantum mechanics, (time travel) does begin to seem a possibility'. ... bzzzzzzz, tu je veľký ale skrytý skok od tézy ku špekulácii ... It would seem that modern science is hamstrung by its own self-imposed parameters, parameters which exclude alchemical, earth science, and esoteric wisdoms which have been around not just for generations, but for millennia.

Ďalšia pseudovedecká perla: "The heart is becoming known to not just a pump but is made up of 65% neural cells and is being shown by the new field of neurocardiology to be a functioning area of thought and perception and its responses and brainwave patterns are measured by electromagnetic instruments."

A znepokojujúco sektárske tlaky: "How reliable are we collectively? Is the level high enough to warrant a willing sacrifice from a Temporal being in order to guarantee further evolution in Damanhur? Are we really and truly connected to one another unconditionally or are there 'holes' in the container? Everyone has been asked to consider what they would be prepared to offer on a personal level in terms of their own spiritual evolution so that Damanhur can move forward."

Vraj že: "Damanhur is a community that proposes to be a model for the New World". Toto má byť alternatíva súčasnej spoločnosti? Obchod s ekologickým tovarom - všetko neuveriteľne predražené. Stánky s obyčajnými kryštálmi ametystu, vraj "koncentrujúce energiu", náramky a náhrdelníky v tvare cievok, ktoré majú zhromažďovať vesmírnu energiu a liečiť, či dodávať silu. Cítil som sa podobne, ako keď som si zo zvedavosti prečítal prvú knihu o Harry Potterovi. Pekná rozprávka, avšak chýbalo mi na nej niečo nové - veď všetky fenomény a koncepty sú prebrané z iných rozprávok a legiend - čarovné prútiky, špicaté klobúky, lietajúce metly, zaklínadlá, obri... nie je tam nič originálne! A tu presne to isté: kompilát okopírovaných znakov, konceptov a rituálov, dokonca bez hlbšieho porozumenia pôvodných vzorov, bez hlbokého pochopenia starých náboženstiev. Sakra! To fakt nikto nevie prísť na niečo nové?

Podvedome som istotne čosi vyčítal Tonymu a Nadi. Rozprávali mi o kvalitatívne lepšom sociálnom usporiadaní, o ľuďoch, čo žijú v harmónii s prírodou a vidia skrz všednosť a majú hlboké hodnoty... hoci, to všetko tam bolo, lenže som nečakal, že to bude v podobe ezoteriky, ktorú som pred mnohými rokmi, po dlhom štúdiu, so sklamaním zavrhol. Nevravím, iste je to cesta pre mnohých, ale ja viem, že pre mňa nie.

Priznám sa, dosť som bol nahnevaný. Nahnevaný sklamaním, že som naletel - nielen Damanhuranom a Tonymu a Nadi, ale vlastne sebe. Ostávam otvorený novým myšlienkam, ale nechcem padať do rovnakých pascí, ako kedysi. Chcem vedieť o nich, ale bez toho, aby som ich vieru bral za svoju. Damanhur je inštitúcia pre slabých ľudí bez vlastného úsudku, ktorí - manipulovaní autoritatívnym vodcom - pseudovedecky zbožšťujú čokoľvek, čomu túžia veriť.

Snáď jediné, s čím som s nimi bezvýhradne súhlasil, bol odpor voči americkej invázii do Iraku!

V záujme iného pohľadu na vec - tu je Tonyho práca, ktorú napísal po návšteve Damanhuru: Renaissance Zones.

( Ale predsa som kúpil plagát Chrámu ľudstva pre mamku - ona také veci rada. :-)

P.S. Toto som náhodou našiel na konci Foucaultovho kyvadla: "Čo sa mi však poľutovaniahodné vidí, je, že badám niekoľkých nerozumných a hlúpych modloslužobníkov, ktorí... napodobujú vznešenosť kultu Egyptského; a hľadajú božstvo, o ktorom nemajú nijakého poňatia, vo výlučkoch vecí mŕtvych a bezduchých; a týmto všetkým sa vysmievajú nielen z božských a prozreteľných vyznávačov kultu, ale takisto z nás... a čo je najhoršie, triumfujú týmto, lebo vidia, že ich bláznivé obrady sa veľkej úcte tešia..." Giordano Bruno, Zahnanie triumfujúceho zvera, 3 (z Umberto Eco, Foucaultovo kyvadlo, Slovart, Bratislava, 2002, s. 603).

March 28, 2003

Na druhý deň som si zbalil menšiu verziu batoha. Sako, poltopánky a iné veci patriace služobke som nechal na transport autom, a hneď zrána som vyrazil pešo preč. Po úzkej ceste som si spieval a hral na ústnej harmonike, napĺňala ma radosť, pocit slobody, ale aj vytrženie z toho, že hoci neviem, kadiaľ moja cesta vedie, poznám celkom určité miesta, kadiaľ istotne nepôjdem.

Po pár kilometroch, keď som minul nejaké osady, a tak sa začali trúsiť aj autá, som stopol chlapíka menom Mauritio. Mladý, s jemnou pleťou a hustou čiernou bradou. Vyzeral ako Ježiš zo stredovekých obrazov. Reku - aby som začal rozhovor - čo vojna? Vysvitlo ale, že chlapík nemá televízor, lebo mu z toho všetkého svinstva prišlo zle. Podľa neho jestvuje len mier, ako medzi ľuďmi, tak medzi národmi. Je len jeden boh, rodina, a potom ty sám, vraví mi. A ten boh je všetko - príroda, ľudia, veci navôkol. Všetko so všetkým súvisí. Mauritio žije so svojou priateľkou veľmi skromne kdesi vo vrchoch a dole zbehne len keď naozaj musí. Aj on mal v aute nápis PACE, tak ako toľko okien, balkónov a výkladov po celom Taliansku. Damanhur uznáva len čiastočne. Nepotrebuje tie ich znaky a chrám, ani komunitu a voľný sex. Na chrbtoch každého prsta mal vytetované písmená. Keď ich ukázal všetky vedľa seba, ukázalo sa MOON STORM... Hmm, no tak vďaka a pokoj s Tebou, Mauritio!

O 10:37 som v Ivrea chytil vlak do 62-kilometrov vzdialeného Turína. Je to parádne mesto, ale po prezretí všetkých námestí som si uvedomil, že tam vlastne nemám čo robiť a oľutoval som, že som namiesto toho nešiel do hôr. Tak som zabíjal čas vysedávaním po kaviarňach a čítaním.

March 29, 2003

Zobudil som sa v hoteliku v usmolenej štvrti pri stanici v Turíne. 29 euro bolo to najlacnejšie, čo som deň predtým, po hodinách blúdenia, dokázal nájsť. Sprcha na chodbe, záchod tiež, na druhom konci ako kúpeľňa. V izbe len bidet a umývadlo - zaujímavá kombinácia. Príjemný chlapík. Keď ma ubytoval, povedal som mu, že zaplatím len čo vyberiem prachy z bankomatu. No problem! Tak som aj urobil, s taškou jedla som sa vrátil na do hotela. Namiesto mladého chlapíka tam bol starec s dlhou bradou. Zaplatil som mu, kým telefonoval. Z tridsiatky mi najprv vydal päť, potom sa zháčil, a dal mi namiesto toho jednotku. Napadlo ma pýtať si účet, ale reku, veď je to príjemné miesto.

No ale ráno, keď som odovzdával kľúč, bol tam zasa mladý. A ten vraví, že vraj pagare. Reku, zaplatil som tvojmu kolegovi, včera večer, usmial som sa. Chlapík ale ostal chladný. Pagare - 29 euro - inak nedostaneš naspäť pas. Obliala ma horúčava. Stál som pred Sviňou v ľudskej podobe. A nemal som doklad o včerajšej platbe. Napriek tomu som bol stále kľudný.

Vravím, po španielsky, zaplatil som včera večer, tu je doklad o výbere 50-ky z bankomatu, o ôsmej hodine. A toto mi vydal tvoj kolega, vyšiel z tamtých dverí, mal takúto sivú bradu - otec či ujo či čo.

Chlapík sa tváril, že nerozumie, vraj že nemá žiaden záznam. Že ten kolega mu povedal, že som nezaplatil. Reku zavolaj mu. Volal a demonštratívne mi ponúkal mŕtvo vyzváňajúce slúchadlo.

Povedal som, že ma to nezaujíma, nech zavolá políciu. Odmietol.

Strašne som mu nakričal, čo mu dalo dôvod políciu zavolať. Triasol som sa od zlosti, prišli dvaja policajti, štrngajúc náramkami.

Nech ale ten hotelový sviniar robil čo chcel, polícia nakoniec dala za pravdu mne. Len mi dohovorili, aby som si od každého stále pýtal doklad o zaplatení. Policajt si navyše zapísal číslo licencie hotela, potom mi podal pas, a pod jeho ochranou som odišiel.

Takže ak raz budete v Turíne a budete chcieť vidieť sviňu v ľudskej podobe, choďte do hotela Paradiso.

Zmeškal som vlak do Aosty, tak som sa dlho nútene túlal po bulvároch mesta, a v duchu som jasal, že spravodlivosť predsa len niekedy víťazí. Chytil som až ten o 9:28.

Po 129 km konečne v horskom meste Aosta v rovnomennom údolí. Párkrát som sa pokúšal stretnúť s Vittoriou Pignataro, s ktorou som býval v jednom dome počas štúdia na univerzite v Leuvene. Nikdy však nebola doma, a s jej otcom som sa ani s námahou nedorozumel: po telefóne ani španielčina v Taliansku nepomáha!

Busom, ktorý tiež chodí len raz za pár hodín (hlavne teraz, mimo sezóny) som sa vyviezol do lyžiarskeho strediska Cogne. Je to vysoko, v serpentínach sa v každej zatáčke povinne trúbi. Sneh sa aj v tej výške už takmer stratil, ostala len zľahnutá hnedá tráva. Zato však úžasná vôňa jari, nádherné počasie a iskrivo biele vrcholky všade okolo. Prebudil sa vo mne roztopašný malý chlapec a doslova som sa rozbehol po jednom chodníku do lesa, schválne plytvajúc silami, rozjarene som sa kĺzal po zvyškoch snehu a ľadu.

Počasie bolo nádherné, ale kvôli tomu zdržaniu v Turíne bolo už pokročilé popoludnie. Po dlhom váhaní (dúfal som, že sa mi ozve Vittoria) som sa vydal proti noci smerom k jednému vysokohorskému zrubu. Strmé stúpanie mi nevadilo, zato chodník sa neprestajne strácal. Značiek nikde, len tu a tam číslo trasy. Uvedomil som si, ako dobre sú značené turistické chodníky v Tatrách, alebo v Slovenskom raji. Bol som na východnej strane jednej trojtisícovky, teda v tieni. Nado mnou ešte rozžiarená modrá, ale vedel som, že slnko už pomaly zapadá za hrebeň.

Došiel som ku zvislému riečišťu potoka, pozdĺž ktorého som mal, ako sa hovorilo v knihe, postupovať strmo nahor. Ibaže, namiesto potoka tam bola taká záľaha snehu, akú som nikdy v živote nevidel. Chvíľu som na ten výjav pozeral, kým mi svitlo, že riečišťom sa akiste zrútila veľká lavína. Cestičky nikde, značiek už vôbec nie. Slnko zrejme práve zapadalo, lebo náhle začínalo byť vážne šero.

Brodil som sa strmo nahor, až po pás sa zabárajúc do mokrého snehu. Uvedomil som si, že v takýchto podmienkach ďaleko nezájdem. Nohavice som mal mokré, topánky už tiež. Došiel som k miestu, kde padajúca lavína zanechala dieru, kam by sa zmestilo pár domov. V mori snehu sa černela čerstvá zem a kamenie. Zrejme tam ležal obrovský balvan, ktorý lavína vytrhla zo základov a zniesla asi o dvesto metrov nižšie. Nechal po sebe asi desať metrov širokú plochú stopu, po ktorej sa kĺzal ako sánky. Hmm. Nakoľko stabilný je tento mokrý sneh teraz? Ako ho prebrodiť, keď už na jeho okraji sa zvíjam ako červ v marmeláde?

Bola už takmer tma. Zúfalo som pohľadom pátral po žltej značke na opačnej strane snehového prúdu. Lenže, tá mohla byť kdekoľvek v úseku pár stoviek metrov, alebo aj v lese, mimo dohľadu. Sakra! Mať tak čas a svetlo, prípadne mapu, hádam by som po nejakej hodinke-dvoch našiel bezpečný prechod a pokračovanie cestičky. Ale takto som si len koledoval o problém. Takže táto hora ma pokorila...

Zbehol som naspäť do doliny, do dedinky Epinel, kde som hneď naďabil na lacný hotelík s názvom "Residence Pavou" (1 pernottamento za 20 euro; vlastne najlacnejšie čo sme počas tejto cesty vôbec mali), s veľmi priateľskými majiteľmi, ktorí si ma zapísali ako "e Sig. Folüp Tomas". Vymenil som si ponožky za suché a zvyšok večera som strávil pri pive u jednej peknej krčmárky, kde som dočítal Foucaltovo kyvadlo od Umberta Eca. Potom som ešte v posteli chvíľu písal na mojom staručkom laptope od Jacquesa (486-ka!){C}

March 30, 2003

Ráno som vstal o 6:15, dal som si sprchu a chlebík so zvyškom klobásky, no o siedmej som zistil, že je už osem, lebo v noci sa čas zmenil na letný. To znamenalo, že som zmeškal prvý autobus a ďalší mi šiel až o pol deviatej.

Bol tam televízor, tak som pozrel správy. Čuduj sa svete, prišiel som na to, že lepšie rozumiem francúzštine ako taliančine.

Na všetkých kanáloch buď Irak, alebo ranné nedeľné rozprávky pre deti. Bagdad bojuje zo všetkých síl, ale nemyslím, že má nejaké reálne šance. Dúfam však, že nafúkaným Američanom a Angličanom aspoň dajú nezabudnuteľnú príučku. Ako vravel Belbo, "ma gavte la nata"...{C}Po celom svete obrovské demonštrácie - Jordánsko, USA, Londýn, Indonézia, Rím, Paríž... Škoda, že nemám čas ísť do Ríma, musí tam byť úžasná atmosféra.

Francúzi, tak ako aj Taliani a Nemci, čo som videl predtým, dávali srdcervúce obrazy utrpenia, žiadne sladké rečičky o víťazstvách. Najviac ma dojala scéna, kde sa tí americkí soldáti dobýjajú do akéhosi domca. Odrazu sa otvoria dvere, v nich dve zahalené ženské postavy. Jedna z nich, celá v čistom bielom, sa drží verají, ale ani tie, ani pomoc druhej postavy ju neudržia a žena (dievča?) sa pomaly zvezie na zem v mdlobách. Maskovaní poloroboti v helmách im nevenujú pozornosť a chladnokrvne vykopávajú druhé dvere...

V buse 8:28 z Epinel na autobusku v Aoste som prečítal útlu knižočku od Nezbud s názvom Muž, ktorý sadil stromy, ktorá mi pripomenula tú pesničku od Hop Tropu o chlapíkovi, ktorého "každej časem znal, Jonatána, co k nám jablečný jadýrka vozíval", resp. tú knihu Deti od Howarda Fasta, kde jeden prisťahovalec svojsky kolonizoval Ameriku tak, že všade sadil jablone.

Poslal som pár pohľadníc (Mamke, Baške, Nezbud, Grietje)... chalúpka // z túžby prenikavá // vôňa jari // znamenia... a známky!

S Tonym a Nadiou sme nechali otvorenú možnosť, že sa stretneme u ich priateľov v Pari, ale tam sa mi nechcelo. To skoré ráno ma napĺňalo nadšením a zvedavosťou, ktorú som si nechcel zradiť návratom do známeho prostredia. O 10:01 som sadol na vlak naspäť do Turína, v ktorom som si zapísal báseň z obrazov toho rána.

Carpe diem

Vôňa chladného rána
Závrať z hĺbky výšok
Motýle zvedavých pohľadov
Milenci na lavičkách

Útržok piesne
roztrhol priehradu citov...

Štastie možno je
mozaikou šťastných okamihov
ale pre niektoré čriepky
sa oplatí žiť celý život!

O 13:47 som si v Turíne na stanici kúpil čosi na jedenie a potom presadol na vlak do Pisy (332 km). Nádhernou krajinou, miestami popri mori...

Dojem z Pisy bol najprv zmätený. Plný životnej energie som konečne dostal aj chuť fotiť, ale akosi nebolo čo. Tak som si niekde sadol a dlho som len tak pozoroval ľudí a prostredie. A odrazu sa ma zmocnil ohromný, mocný, dobrý kľud. Uvedomil som si, že ide o niečo všeobecné - nemá zmysel bláznivo pobehovať. Ak je človek v kľude, viac vidí a intenzívnejšie vníma. Po čase, vlastne už po pár minútach, sa mu do určitej miery okolie stane mikrodomovom. Černoch predávajúci hodinky prejde okolo tretí raz a žmurkne na teba ako na starého známeho. Čašníčka z kaviarne oproti utiera stoly a usmeje sa. Dva staré holuby nad chlebovou kôrkou na teba úplne zabudnú a premeriavajú sa v snahe odhadnúť odvahu alebo beznádej toho druhého. Trs modrých kvietkov, ktorých vôňa neviditeľne píše tajné slová do vzduchu. Z takohoto mikrodomova sa všetci okoloidúci zdajú byť veľmi povrchní - vidia tak málo!

Šikmá veža ma na moje prekvapenie - prekvapila! Napriek prúdom turistov a barikádam stánkov so sadrovými modelmi... Nečakal som totiž, že je tak mohutná. A keď takýto kolos, celý obložený bielučkým mramorom, len-len že nespadne, vyvoláva to v človeku zaujímavé pocity.

Prišlo aj na fotenie. Rovno stojaca veža a padajúci kostol (Šikmý kostol v Pise, nepoznáš?) Čierni hawkeri, s rukami ovešanými napodobeninami značkových hodiniek, otravujúci pupkatých turistov. Keď som prechádzal okolo policajta v okuliaroch, všimol som si, že sa mu v sklách sa mu leskla Šikmá veža v Pise. To bolo dobré! Alebo v zrkadielku policajnej motorky. Potom som cielene hľadal niekoho so zrkadlovými okuliarmi, ale nebolo ich - akoby šlo o vyhynutý druh! Nakoniec som ale našiel jednu peknú Američanku a vyšla z toho hádam najkrajšia fotka tejto cesty ( a to nielen technicky :-).

Celá Pisa bola nakoniec dobrý zážitok. Je tam plno mladých ľudí, a teda plno života a aktivity v starobylých uzučkých uličkách. Jedno z najkrajších európskych miest! Pripomínalo mi to Leuven a cnelo sa mi za študentskými časmi. (Alebo žeby za slobodou? Či za minulosťou? Alebo budúcnosťou?!)

Asi vďaka tým študentom je to aj lacné mesto. Teda, s výnimkou hotelov. Je ich dosť, ale všetky majú premrštené ceny. Úplne som si zodral nohy, obišiel som všetko, ale buď bolo obsadené, alebo drahé. Nakoniec, už za tmy, mi nezostalo nič iné, ako prijať cenu jednej strigy v honosne vyzerajúcom zariadení s názvom "Albergo Moderno", za nehoráznych 38 euro (o 20:45).

To mi ale nezmarilo plán pozvať sám seba na rozlúčkovú večeru, ktorou bola výborná pizza v jednej dobre ukrytej domáckej reštike, ktorej sa podarilo uniknúť záplave turistov. Obrovská pizza a veľké pivo ma stáli len 9.60 euro (21:16).

March 31, 2003

Žena sedí na prahu dverí, chrbtom doma, nohami na ulici. Zdá sa úplne pohltená knihou, ktorú číta, tak sa pristavím a opýtam, čo také pekné to je. Pozrie na mňa studenými očami, bez akejkoľvek rezonancie, knihu mlčky obráti, a nech už to bolo v akomkoľvek jazyku, vedel som, že to je Biblia. Hm!

Zasa som trochu fotil. Dostal som neodolateľnú chuť fotiť turistickú dekadenciu (nie po prvý raz - už som sa raz takto spustil v Syrakúzach). Tlupičky turistov, príšerné gýče v stánkoch - jak som sa smial v jednom stánku s predavačmi, či by si to oni dali do obývačky... oni nato, že samozrejme nie; vraj sami nechápu, ako to turisti môžu kupovať! Veža znásilnená na všetky spôsoby (ako v Bruseli úbožiak Maneken Pis alebo Eiffelovka v Paríži).

Talianov bolo možno rozoznať podľa prešívaných vetroviek a svetrov. Pre nich bol marec, teda ešte zima. Ja som pobehoval v mojom obľúbenom odeve - tričko a na ňom rozopnutá košeľa, rukávy vyhrnuté prakticky až po lopatky.

Ešte som poslal pohľadnicu Mamke, no potom už prišiel čas na cestu späť. Okolo pol siedmej som už sedel vo vlaku z Pisa Centrale, smer aeroporto.

Na letisku sme sa našli s Tonym a Nadiou. Pri veľkom pive mi porozprávali o damanhurskom podzemnom chráme. Plno tajných chodieb a dverí, istotne pekné. No zlatým klincom bolo, keď im s vážnou tvárou ukázali svoj Stroj času, také farebné sklenené trubice a tak...

V tom sa zatiahlo a - žeby zato, že sme boli tak kritickí? - z čiernych mračien sa spustili blesky a šílená búrka; vlastne prvý dážď počas nášho pobytu. Domov viac plávali, než leteli!

Takže sa začína koniec cesty. Ako zvyčajne som plný túžby po všetkom, čo je doma. Nevidím, respektíve necítim nedostatky. Aj keď si ich pamätám, zdajú sa ľahko riešiteľné, priam malicherné. Plánujem veľa zmien, fyzicky sa vypracovať, aby som sa na cestách viac vydržal a mohol sústrediť na poznávanie, chcem denne cvičiť, behať - ale pravidelne, dostať z doktorov čo je s mojím kolenom a ako to vyliečiť (hoci ma teší, že napriek včerajšej túre ma nebolí viac ako zvyčajne). Musím si nájsť viac času na čítanie, resp. štúdium: Mongolsko, Ďaleký východ, Stredná Ázia. Španielčina. Mongolčina a čínština. Kvalitne dokončiť novú verziu Vacilanda. Splatiť dlh - zobrať všetku prácu, čo sa naskytne. Denne hrať na gitare, alebo na djembe, flaute, ústnej harmonike. Naplánovať si štúdium - ázijské dejiny, dejiny migrácie, nomádi... zohnať prachy a spraviť doktorát! Dostatok spánku - je to balzam na myslenie a schopnosť byť vľúdny voči ľuďom, aj keď mám dôvod byť podráždený. Nebáť sa nečakaných vecí. Robiť si realizovateľné plány, ktoré sú cestami k veľkým snom. Myslím, že sa to dá, len na seba musím byť trochu prísnejší, hádam aj na okolie, vedieť poviedať nie... Nič neodkladať; inak to nikdy nespravím (pamätaj Remarquove slová!)

Do Charleroi sme prileteli okolo desiatej. Nadin staručký, verný HelloCar tam čakal a doviezol nás až do našich domovov v Bruseli.


00001_004_01_resized.d20201108-u001341.jpg
00002_006_03_resized.d20201108-u001341.jpg
00003_007_04_resized.d20201108-u001341.jpg
00004_008_05_resized.d20201108-u001341.jpg
00005_010_07_resized.d20201108-u001341.jpg
00006_012_09_resized.d20201108-u001341.jpg
00007_014_11_resized.d20201108-u001342.jpg
00008_016_13_resized.d20201108-u001343.jpg
00009_019_16_resized.d20201108-u001344.jpg
00010_021_18_resized.d20201108-u001344.jpg
00011_022_19_resized.d20201108-u001344.jpg
00012_023_20_resized.d20201108-u001345.jpg
00013_023_20_resized.d20201108-u001345.jpg
00014_025_22_resized.d20201108-u001345.jpg
00015_026_23_resized.d20201108-u001345.jpg
00016_027_24_resized.d20201108-u001346.jpg
00017_028_25_resized.d20201108-u001346.jpg
00018_029_26_resized.d20201108-u001347.jpg
00019_030_27_resized.d20201108-u001347.jpg
00020_031_28_resized.d20201108-u001348.jpg
00021_032_29_resized.d20201108-u001348.jpg
00022_033_30_resized.d20201108-u001348.jpg
00023_zdrapiky_italia_2003_resized.d20201108-u001349.jpg
Montecatini, Italy
March 20, 2003 ~ March 31, 2003

blog, gallery, travel

Anthony Judge Nadia McLaren Union of International Associations Damanhur Saur Verlag United Nations University

Slovak

Webmention logo