Deň života

Prvá strana rukopisu poviedky

V to ráno ho zobudil hluk z ulice ešte skôr, než to stihol urobiť budík. Ospalým pohľadom naňho zistil, že má ešte krásnych šesť minút do chvíle, keď začne zvoniť a on bude musieť bezpodmienečne vstať. Na chvíľu zavrel oči. V odpočinutej mysli sa mu začali rojiť myšlienky ako včely, hodnotil predošlý deň a uvažoval, čo všetko ho čaká dnes. Vtom ho z úvah vytrhol prenikavý zvuk budíku. Prečo som ho len nevypol skôr, pomyslel si a nacvičeným pohybom potisol západku. Nastalo ticho. Peter ešte chvíľu ležal, potom sa posadil, povystieral a pozrel von oknom. Bolo krásne počasie, také netypické pre vrtkavý apríl. Na streche protiľahlého domu sedeli vrabce zaliate slnečným svitom, v pozadí s blankytnou oblohou. Konečne vstal, išiel sa umyť a keď sa obliekol zistil, že už dávno mal byť na ceste do školy. Na raňajky nezvýšil čas, preto do seba v rýchlosti nalial čaj a rohlík si zabalil do papiera na desiatu. Prah vchodových dverí prekročil prosto a jednoducho, netušil, že keď ho dnes prekročí druhýkrát, bude v duši omnoho plnší a bohatší.

Peter chodil na priemyslovku v krajskom meste. Z domu to mal asi dvadsať minút cesty pešo, alebo, pri rannom návale, pol hodiny autobusom. Cestou musel nutne prejsť okolo ekonomickej, kde často stretol hlúčik veselých dievčat prechádzať cez cestu. Možno, že by si ich nikdy nebol všimol, keby medzi nimi nebola aj Ona, dievča, ktoré sa mu páčilo nad všetky ostatné. Vedel o nej, že sa volá Alena, počul to už viackrát, keď ju oslovila niektorá z kamarátok. Okrem toho vedel, že prichádza autobusom kdesi z východného konca mesta. Nie, Peter nebol začiatočník, prvú lásku mal už dávno za sebou a vedel sa aj rozumne porozprávať s dievčatami. Rád by ju oslovil, ale akosi to nešlo. Stále sa mu nenaskytla príležitosť stretnúť ju osamote, bez kamarátok. Doteraz sa všetko skončilo iba pri vzájomných pohľadoch, i keď opätovaných.

Až v ten deň sa mala skončiť jeho platonická láska. Vlastne za to môže číra náhoda...

V ten deň totiž autobus s Alenou na palube nešiel obvyklou trasou. Možno to spôsobila obchádzka na ceste, možno zmena v cestovnom poriadku, ale fakt je, že autobus zastavil pred Petrovými očami a medzi prvými z neho vystúpila Alena.

Zrazu sa ocitol pár krokou za krásnou neznámou. Nastala chvíľa, v ktorú stále dúfal, ale neveril. Rozhodnutie prišlo náhle, kdesi z vnútra duše. Rozum ešte chvíľu otáľal, ale nohy poslúchli podvedomie a kým sa spamätal, kráčal pomalým krokom na jej úrovni. Nedalo sa cúvnuť, karty boli rozdané. Nechcel, aby ho zbadala prvá, preto ju chvatne pozdravil: "Ahoj! ...". Zmiernila krok, voľne zastavila. "Ahoj..." odvetila priateľským tónom a uprela naňho svoje hlboké hnedé oči. Nastala prestávka, síce krátka, ale mučivá. Peter sa v duchu preklínal, že si vopred nepripravil čo povie. Z rozpakov ho vyviedol jej úsmev. Vzchopil sa a riekol "Ty, ty si Alena, však?". "Áno a ty si Peter" odpovedala so záujmom a s istou samozrejmosťou. Zato Petra odpoveď mierne šokovala a chvíľu sa nezmohol nielen na slovo, ale ani na myšlienku. "Povedala mi to Monika, tvoja spolužiačka z osmičky." vysvetlila. Má o mňa záujem, prebleslo mu mysľou a len tak, aby niečo povedal, sa jej spýtal, prečo dnes ide do školy z iného smeru. Odvetila mu to, čo už dávno vedel. Hovorila pomaly, zreteľne a trochu roztopašne. Úkosom na ňu zazrel, či to nie je výsmech, ale úsmev bol úprimný a priateľský. Pomaly sa pohli smerom ku škole. Teraz sa ho spýtala čosi ona a on jej odpovedal, uveličený, ako najlepšie vedel. Rozprúdila sa medzi nimi živá konverzácia. Peter cítil, že stráca posledné zvyšky ostýchavosti. Zabratí do rozhovoru si ani nevšimli, že veľkým oblúkom obišli ekonomickú a stoja pred jej hlavným vchodom. Stáli blízko seba a obaja cítili, že ich znenazdajky spojili jemné pavučinky priateľstva. Čas súril. Ona rozmýšľala, prečo nemá škola dvakrát väčší obvod, boli by sa dlhšie prechádzali. Jeho napadlo, aké krásne by bolo zastaviť čas, aspoň na okamih dlhšie sa chcel vpíjať očami do jej krásnej jemnej tváre lemovanej gaštanovými vlasmi. Peter precitol, pozrel na hodinky a riekol: "O chvíľu ti začne vyučovanie, choď, aby si nemeškala... Ozaj, kedy končíš?". "O pol druhej..." odpovedala ticho, "... prídeš?". "Určite prídem, počkám ťa pred školou." uistil ju Peter. Rozlúčili sa krátkym, srdečným pozdravom.

Do školy prišiel neskoro. Nestávalo sa mu to často, preto známa výhovorka "Viete, zaspal som..." zabrala aj na prísnu profesorku. Keď si sadol do lavice zistil, že nie je schopný sústrediť sa na učivo. Všetky tie abstraktné fyzikálne pojmy a matematické poučky mu pripadali strašne banálne a zbytočné. V myšlienkach sa stále vracal ku Alene, hodnotil každé svoje slovo. Profesor ho však veľmi rýchlo a rázne ohodnotil pätorkou za nepozornosť pri vyučovaní. Zvyšok dramatického vyučovania presedel v lavici ako na tŕní a nevedel sa dočkať konca.

Skončil o pol jednej, naobedoval sa v reštaurácii, ktorú mala cez obed vyhradená priemyslovka a už o štvrť na dve stál pred ekonomickou. Konečne štrnásť tridsaťsedem sa Alena zjavila vo dverách. "Prepáč," povedala keď podišla bližšie, "zdržala som sa na obede. Čakal si dlho?". "Nie, stojím tu len chvíľu" usmial sa Peter a pohli sa smerom k centru mesta. Teraz už nebol potrebný žiadny podnet a slová bez okolkov samy kĺzali z mysle na jazyk. Každý sa tešil z toho druhého, prebrali spoločne všetkých profesorov na oboch školách, nové filmy v kinách, najnovšie piesne z poslednej hitparády. Knihy a vlastné životopisy prišli na rad po kombinovanej trojitej zmrzline. Obaja boli rovnako mladí a ako sa vzájomne spoznávali, vynárali sa ďalšie radosti a strasti, s ktorými sa chceli jeden druhému zveriť. Peter si na Alene cenil, že je veselá a úprimná a ona na ňom zas jeho zdvorilosť, neskrývanú radosť a spontánne reakcie.

Bolo už neskoré popoludnie, nadišiel čas rozlúčky s priateľom. Aby sa rodičia nestrachovali, veď povedala, že dnes príde domov prvým autobusom. Stáli na zastávke autobusu. Práve začal pofukovať mierny vietor, obloha sa zaťahovala, preto sa schovali do závetria za blízky novinový stánok. Peter navrhol, aby zajtra išli spolu do kina, že vraj má možnosť zohnať lístky. Nadšene prikývla. V tej chvíli Peter ani netušil, či ich vôbec zoženie, ale cítil potrebu niečo sľúbiť. A práve Alene.

Prišiel autobus. "Tak zajtra!" zvolala otvorenými dverami. Keď sa autobus pohol, zakýval jej a z dlane k nej odfúkol vzdušný bozk. Ešte hodnú chvíľu pozeral na autobus, až kým sa mu nestratil z dohľadu. Bolo to prosté, tak prosté a predsa zvláštne. Cestou domov zmokol do nitky, predsa sa prejavil vrtošivý apríl, ale takmer si to nevšimol. Stále rozmýšľal o tom čo všetko sa stalo za jeden jediný deň jeho života.
 



Školská práca na Gymnáziu na Zápotockého ulici v Poprade, ČSSR, niekedy medzi 1985 a 1989 (skôr koncom tohoto obdobia).

Prepísané do počítača 2. augusta 2005 v Bruseli presne tak, ako som to kedysi napísal (zdá sa mi) plniacim perom (myslím, že na takéto slohové práce sme nesmeli používať iné), so všetkými chybami. Na skenoch je vidno opravy "čínskym perom" (ako sme volali druh guličkového pera), zrejme od profesorky či profesora, niektoré z nich užitočné. Neviem, či ide o verziu, ktorú som odovzdal a bola mi vrátená. Váham preto, lebo nikde nevidím známku.

Názov pochádza z hry na osembitovom počítači Sinclair ZX Spectrum, s ktorým som sa v tom období veľa zaoberal. Volala sa A Day In The Life a ja som bol veľmi pyšný, že tým slovám rozumiem (tuším mi ich ale povedal priateľ Meco, ktorý ovládal pár slovíčok).

Téma bola zrejme "moja prvá láska", alebo niečo podobné. Hrozne naivný, kostrbatý text s gramatickými a štylistickými chybami a nemožným rozdelením odstavcov, meravé, nudné dialógy.

Ale je tam veľmi vzácny a verný obraz mňa samého v tých časoch. Plachý mladík, na tvári viac akné ako chlpov, bez akejkoľvek praxe v láske, knihomoľ a snílek so srdcom nekonečne plným lásky pre tú pravú, o ktorej som pevne vedel, že ju raz stretnem.

Ohromné množstvo cenných drobností, vďaka ktorým si živo spomínam na tie časy. Ako sme s Baškou mali stále pripravené raňajky (vždy s čajom) na stole, a tiež desiaty (chlebík alebo rohlík v servítke), aj keď rodičia už medzitým boli v práci; ako sme chodievali do školy (trvalo mi to okolo tých 20 minút); obedy v školskej jedálni; stály tlak v tom zmysle, že sme museli byť doma skôr než rodičia, ktorí by sa inak strachovali, respektíve hnevali (bolo treba umyť riady, prípadne schody, ísť na prechádzku so psom, atď); o záujmoch (hitparáda); kino (lístky na lepšie filmy sa nedali len tak kúpiť, bolo treba mať známosti alebo kupovať dlho vopred); tá zmrzlina (mliečny bar v Poprade, kam sme chodievali aj na mliečne koktajly).
Veci, ktoré sa od reality líšili, boli výsledkom dosť zúfalej snahy vôbec niečo si vymyslieť. Samozrejme mená (inak, "Peter" bolo meno, ktoré mi chcela dať Oma; alternatívou bol tuším "Oliver"). Tiež som nikdy neľúbil žiadnu "Alenu". Pri písaní som mal na mysli istú Romanu, ktorá sa mi síce páčila, ale naozaj som po nej netúžil. Priemyslovka bola v skutočnosti moje gymnázium, ekonomická zasa stredná priemyselná škola, reštaurácia proste naša školská jedáleň. Namiesto krajského mesta išlo o Poprad a ten hluk ulice som si celkom vymyslel, pretože za naším panelákom boli už len polia. No a tá opätovaná láska bola v tom období len vytúženým snom. Pamätám sa, ako som sa strašne hanbil za to, že v tej práci bolo toľko zle skrývanej pravdy a obával som sa, že si to všetci všimnú a ja sa budem musieť hrozne červenať!

Zaujímavé je to Petrovo blufovanie - ako klamal, že čakal len chvíľu, alebo ako sa chcel vytiahnuť tým, že dokáže zohnať lístky do kina na nasledujúci deň. A galantnosť, odprevádzanie.

A toto je perla: "Nie, Peter nebol začiatočník, prvú lásku mal už dávno za sebou a vedel sa aj rozumne porozprávať s dievčatami." Pripomína mi to tú pasáž od Šimka & Grossmana: "... ohlížet se pořádně chlapsky po ženách, jak se říká - zakoketovat si s babama. Můj cíl sportovce byl jasný. Nejprve připnout na hruď olympijskou medaili a pak teprve ženu mezi atletkami si najít a o svatební noci ji na obě líce pocelovat."
 


00001_den_zivota_0001_resized.d20201101-u222111.jpg
00002_den_zivota_0002_resized.d20201101-u222111.jpg
00003_den_zivota_0003_resized.d20201101-u222111.jpg
00004_den_zivota_0004_resized.d20201101-u222111.jpg
Poprad, Czechoslovakia
198_

fiction

love teenage GPZU

Slovak

Webmention logo