JFK

Moorman photo of JFK assassination (Mary Ann Moorman | wikipedia.org)

Bože, tej mašine sa premýšľať zjavne nechcelo. Uprene som pozoroval odraz svojej strhanej tváre na stmavnutej obrazovke, zatiaľ čo v mysli mi prebleskovali všetky ostatné okamžiky pátrania, keď som mal namále, a ktoré ma nakoniec doviedli až sem, do napätého nočného ticha prázdnej kancelárie. "Tak poďme," šepkal som ticho, "poďme, starec! Prosím!" Išlo skutočne o sekundy.

V okamihu, keď som začínal byť zúfalý, obrazovka ožila a počítač akoby s námahou vypísal tajný register. Bolo tam všetko, čo som potreboval. Vypätie na moment poľavilo, myslím, že som vtedy znova začal dýchať. Už to len vytlačiť...

Súčasne so zarachotením printera som však kútikom oka zbadal pohyb v mesačnej noci za oknom. Dobre som vedel, že nielen čas je mojim nepriateľom. Na zem som sa vrhol súčasne so zvukom výstrelu.

Potom všetko zmĺklo. Rinčanie skla, ozvena výstrelu v uliciach, aj tlačiareň. Pohľad na dymiaci dátový kotúč ma presvedčil, že môj svedok mi už nič neprezradí. A pritom stačila už len minúta, dočerta!

Navyše, teraz som na rade ja. V úkryte pod strohým kovovým stolom som si otvoril puzdro pištole. Sakra, ak ma dostanú, nikto sa už nikdy nedozvie o skutočnom pozadí celej veci. Rozhodne nemôžem donekonečna ležať pod stolom. Snažil som sa uvažovať. Bolo pre nich, samozrejme, ľahšie dostať sa do budovy oproti, ako prejsť cez stovky alarmov do tejto informačnej pevnosti. Ale aj na tom už iste pracujú. Cez hlavný vchod ani cez požiarne schodište sa von nedostanem. Zostáva len strecha.

Vytiahol som nedopísaný papier z tlačiarne a preplazil som sa do chodby. Stále bolo ticho, nikde žiadny pohyb. Hádam takých pár minút k dobru - pokiaľ sa dostanú do budovy. Plus tridsať sekúnd kým vybehnú nahor. Malá senzorová trhavina ich síce nemôže zastaviť, ale aspoň ich zdrží. Na podlahu pred dvere som pripevnil jednu miniatúrnu nálož. Ktosi tu otvorí dvere naposledy!

Vybehol som po schodoch na strechu a aj strešný poklop som zabezpečil výbušninou. Zrejme zbytočne, napadlo ma, druhýkrát si určite dajú väčší pozor. Strecha vedľajšej budovy bola vzdialená asi tak štyridsať stôp. Premýšľal som, ako by to vyriešil James Bond, keď sa ozval výbuch prvej nálože.

No, Bonda by iste zachránila neohrozená helikoptéra s krásnou kočkou za kniplom, uzavrel som filozofovanie, a s odovzdanosťou amatéra som začal zliezať po hromozvode s úmyslom dostať sa na úzky múr spájajúci obe budovy asi o desať stôp nižšie.

Nie som artista, no verím, že vtedy by som po tom múriku prešiel aj na bicykli. Bol som už takmer pri konci, keď sa ozval druhý výbuch. Babráci, pomyslel som si, ale už vzápätí okolo mňa hvízdali horúce strely zúrivého zvyšku komanda. Na streche som rýchlo zistil, že zasa túžim po tej Bondovej kočke, ale hlavne po jej helikoptére, pretože okrem niekoľkých anténnych stožiarov a malých výstupkov klimatizačných zariadení som sa nemal vôbec kde ukryť. Kovová strecha dunela ako som tak po nej pobehoval po trase do pasce lapeného orangutana. V tú noc sa moje šťastie zrejme kdesi flákalo. A aj policajti sa kdesi flákali, ako vždy. Veď museli vedieť už o prvom výstrele!

Náramne hlúpa situácia, myslel som si, zatiaľ čo som na tej prekliatej tmavej streche predvádzal gymnastiku medzi iskriacimi guľkami. Tí bastardi oproti museli byť opití, že ma netrafili.

Konečne sa v diaľke ozvali sirény. Nikdy som poriadne nepochopil, prečo si policajti sirénami plašia zločincov, ktorí sa potom väčšinou stihnú vypariť. Žeby v sebaobrane? Avšak na tej streche mi zvuk sirén zachránil život.

Moji prenasledovatelia rýchlo pochopili, že role sa obrátili a zmizli zo strechy.

Samozrejme, stihli ujsť.

—

Neverili by ste, aké je ťažké vysvetliť policajtom, že keď po vás strieľajú mafiáni, tak si veľmi nevšímate rysy ich tvárí. Obzvlášť keď sú celí zahalení v čiernych prepadových kombinézach. Pravda, chlpatých veľmi zaujímalo aj to, ako som sa ja dostal do budovy Ústavu, a tak som si užíval nepohodlie šestnásteho policajného obvodu New Orleansu až do rozvidnenia.

Moja alfa stála pár ulíc za Ústavom, kde som ju pred akciou z opatrnosti zaparkoval. Bol som hrozne vyčerpaný, asi preto ma myšlienka na bombu v aute napadla až keď som vychádzal z centra mesta. Asi tu nie je, pomyslel som si sarkasticky, v opačnom prípade by som sa určite necítil takto mizerne.

Moje myšlienky uháňali rýchlo ako cestný valec, premýšľal som kam ísť. Isté bolo len to, že domov nepôjdem. Nestál som o ďalšie prekvapenia.

Pristihol som sa ako zastavujem pred domom Nicole.

"Preboha, Jim, čo sa ti stalo?" Nicole v nočnej košeli sa hojdala vo farebných kruhoch, ktoré som mal pred očami.

Myslím, že som jej neodvetil.

Schopnosť myslieť a spájať slová do viet sa mi začala vracať až na pohovke pri Nicole, s pohárikom sherry v ruke. "Počítač v ústave bol takpovediac svedkom, korunným svedkom sprisahania," vysvetľoval som. "Po vložení správneho hesla poskytol určité kľúčové fakty o atentáte. Preto ho museli odrovnať, dokonca ešte skôr ako mňa. Ja som jediný, kto vie celú pravdu, aj keď teraz bohužiaľ nemám dostatok dôkazov."

"Hm," zamyslela sa Nicole a ľahla si ku mne, "oni vlastne zavraždili prezidenta po druhý raz."

"Hej," pousmial som sa cez závoj spánku. Zvláštne, že aj ju napadla spojitosť s tou prezývkou.

Ešte asi dve a pol obrátky cestného valca som relaxoval v sladkej nevedomosti. Potom mi to došlo so všetkou ostrosťou náhleho odhalenia.

"Prezývka!"

Nicole predsa nemohla vedieť, že superpočítač v ústave má kvôli informáciám, ktoré uchováva, prezývku 'JFK'. Bolo to súčasťou tajného vstupného kódu, a preto som jej o tom nikdy nepovedal. Nechcel som ju vystavovať nebezpečenstvu... oh, aká ohľaduplnosť!

Zaplavil ma horúci adrenalín, odrazu som vôbec nebol unavený. Tí bastardi si skutočne nemohli nájsť lepšieho spojenca.

Prehnane pomaly som otvoril oči a z vrecka som celkom nenútene vybral poslednú senzorovú nálož, ktorá mi ešte zostala. Plynulým ale rýchlym pohybom som ju potom položil Nicole na hruď, a odistil.

"Mohol som tušiť, že patríš k nim, krásna vretenica," šepol som cez stisnuté zuby. "Jeden pohyb a budeš dobrá do hamburgerov," vystríhal som ju, zatiaľ čo moja ľavica hľadala telefón.

Trochu sa jej zrýchlil dych, ale inak bola až neprirodzene pokojná. Akoby bola po celý čas pripravená na túto chvíľu. "Myslí ti to, Jim," jej odrazu taký chladný úsmev sa trochu rozšíril, "ale na niečo si zabudol."

V tej chvíli som si uvedomil, že má pravdu. Zbraň mala ona.

Bezmocne som sledoval, ako sa jej ruka pomaly, tak nesmierne pomaly dotýka výbušniny...

—

"Polícia v americkom New Orleanse, štát Lousiana, včera večer uverejnila správu o smrti doktora Jima Garrisona, právnika-dobrodruha známeho predovšetkým odvážnymi teóriami ohľadom atentátu na prezidenta Johna F. Kennedyho v Dallase v novembri roku 1963. Jim Garrison včera v skorých ranných hodinách spáchal samovraždu spolu so svojou milenkou Nicole Abreah v jej byte na predmestí N.O. Motív nie je známy."

Tomáš Fülöpp
Poprad, Czechoslovakia
May 2, 1992, May 3, 1992, May 8, 1992, August 22, 1993, April 10, 2001, April 11, 2001, April 15, 2001