Malá zlomená vetvička

Pôvodný výtlačok eseje v angličtine

V poslednom čase mávam veľmi zvláštny pocit, keď počujem o našej mladej demokracii. Som trochu prekvapený a... rozčarovaný. Viem, že nie som sám - možno aj ty občas zadumane sedíš a upieraš sklený pohľad do budúcnosti. Premýšľame o tom istom, priateľ môj...

Som príliš mladý na to, aby som si pamätal temný vek socializmu, ale veľa som sa o ňom dozvedel potom, ako skolaboval. Pomätený J. V. Stalin a jeho "gulagy", vykonštruované súdne procesy, krivé obvinenia a popravy. Varšavská zmluva ako "Červená chobotnica" s hlavou v Moskve a dlhé roky nákladného vyzbrojovania proti zvyšku sveta. Klamstvá o tom, že náš systém je ten najlepší v celej histórii ľudstva. Zatiaľ čo Západ mal svojho fantastického Elvisa a The Beatles, prvé počítače a demokraciu, Česi a Slováci museli milovať ZSSR, oslavovať myšlienky komunizmu a veriť propagande, že Coca Cola je nápoj zlých kapitalistov, ktorý ohlupuje mládež natoľko, že nemôže bojovať proti útlaku.

Čas bežal. Prišiel rok 1968 a pár správnych ľudí do vlády. Čas však ešte nebol zrelý. "Priateľská pomoc spojencov" tankami zničila všetky sny o lepšej budúcnosti, rovnako ako niekoľko nevinných mladých životov. Každý vedel, že socializmus nie je cesta ku komunizmu a ani nikde inde, ale žiadny politik už potom nebol natoľko statočný, aby proti zriadeniu bojoval. Ešte dlhých dvadsať rokov to nazývali demokraciou. Slobodná Európa, Hlas Ameriky, samizdaty a štátna bezpečnosť. Lož za lžou...

Pomoc prišla nečakane a z neočakávanej strany. Michail Gorbačov sa postavil do čela sovietskej byrokracie. Nový a neznámy, sebavedomý komunistický vodca, pomerne mladý oproti svojim predchodcom. Dovtedy ho nikto nepoznal, ale jeho Perestrojka nadchla svet za pár dní. Gorby! Svet zalapal po dychu a začal viať vietor zmien.

Boli to vzrušujúce dni, pred dva a pol rokom, keď sme po dlhých desaťročiach konečne znova začali vyjadrovať svoju vôľu. Spomínam si na dlhé a studené, ale povznášajúce chvíle medzi ostatnými študentmi na preplnených námestiach, horúce hlavy plné večných ľudských ideálov, v rukách kľúče namiesto zvončekov. Umieráčiky komunistickej ideológie v Československu a melódia národnej hymny. "Nežná revolúcia," víťazstvo bez zbraní a bez umierania. Prvé slobodné voľby znovu oživili demokraciu, ľudské práva a slobodu. Falošní priatelia sa nám ospravedlnili za inváziu na konci šesťdesiatych rokov a svet začal uznávať demokratické Československo, konečne znovu zdravé srdce Európy. Avšak nič krásne netrvá večne a niet ruže bez tŕňa.

Nedávno som v rádiu počul názor, že obyvatelia bývalej NDR dosiahnu úroveň života na Západe za "veľmi krátky čas" - asi desať rokov. Myslel som, že je to vtip. Desať rokov - to je polovica môjho života! Ak ľudia, ktorí majú pre svoj rozvoj najlepšie možné podmienky, budú na svoju prosperitu čakať desať rokov, čo potom my? Viacmenej si všetko musíme zabezpečiť sami, teda - dvadsať rokov? A čo chudobné krajiny bývalého Sovietskeho zväzu a Juhoslávie - tridsať rokov?

Samozrejme, nikto nemá rád dlhé čakanie, a tak sú ľudia nespokojní. Nadšenie z prvých dní demokracie zmizlo. Máme slobodu a šancu byť úspešní, ale počet nezamestnaných stále stúpa; môžeme cestovať, ale hodnota našich peňazí je neporovnateľne nižšia ako meny väčšiny európskych štátov. Ľudia môžu slobodne vyjadrovať svoje názory, následkom čoho vznikajú temné hnutia a rastú ako burina. Antisemitizmus, fašizmus, nacionalizmus. Tiež sme si mysleli, že komunisti sa stratili v šere histórie, že "červení" zmizli. Kdeže. Sú tu stále, iba v inom kabáte.

Z času na čas vidíš slovenských nacionalistov na námestiach, väčšinou v hlavnom meste Bratislave, ako kričia nenávistné slová. "Koniec federácii, dosť bolo Čechov!" Horiace vlajky. "Samostatné Slovensko, slovenský prezident, slovenská vláda, slovenská ekonomika..." Slovenská hlúposť, povedal by som, hoci som tiež Slovákom. Samostatné Slovensko by bolo sotva viac ako malý bezvýznamný štát podobný mnohým republikám bývalého Sovietskeho zväzu, zrnko piesku na pobreží, malá zlomená vetvička stratená v pralese. Niekedy sa skutočne hanbím za svoju národnosť.

Celá Európa to konečne môže ťahať spoločne, bok po boku do tretieho tisícročia a - Československo sa delí? Dve krajiny s rovnakými náboženstvami, veľmi podobnými jazykmi, históriou a ľuďmi. Veľa problémov, ba dokonca vojen už vyrástlo z takéhoto nepriateľstva medzi národmi, tak prečo sú ľudia stále rovnakí? Blížia sa druhé slobodné voľby a ja sa obávam, že nacionalistické strany zvíťazia. Možno, že je to len falošný poplach - ktovie; možno bude všetko v poriadku, ale nie som si tým istý. Vietor zmien stále veje, a ja budem veľmi šťastný, ak v Európe nebude nič také ako "bývalé Československo".

Hoci to znie neuveriteľne, stále ešte existujú ľudia verní Marxizmu-Leninizmu, ideológii, ktorá zapríčinila viac zla ako obdobie fašizmu. Hovoria, že ešte nikdy nikto skutočne nežil v socializme, že komunisti degradovali krásnu myšlienku pre svoj prospech, že to bol "omyl". Možno majú pravdu. Možno. Ale ja by som to už neskúšal!

"Rozmanitosť je prvou podmienkou každej prosperujúcej ľudskej spoločnosti," hovorí môj americký lektor angličtiny a ja si myslím, že má pravdu. Ľudia nikdy nemôžu byť rovnakí. Komunizmus znamená násilnú rovnosť, preto podporuje nečinnosť a je odsúdený na korupciu a kolaps. Prirodzene, ak niektorí stále veria, že je to pokrok, majú na to právo. Vedci môžu čítať a písať knihy o svojich predstavách Utópie, sociológovia a psychológovia ich môžu skúmať vo vymedzených malých skupinách, s pomocou štatistiky a počítačových modelov. Avšak už nikdy nesmieme dopustiť, aby niekto urobil ďalší "omyl," ďalší desivý experiment s celými národmi! Len sa pozri, ako zriedka podobné pokusy v histórii ľudstva uspeli. Ešte stále vidíš blesky poslednej havárie na Východe...

Nie, nemyslím si, že kapitalizmus je najlepší - ale zato funguje! Má svoje slabé stránky, ale je iste lepší ako socializmus. Každý človek v ňom môže byť šťastný, ak sa o to snaží. Načo je nám teraz vymýšľať nové spoločenské systémy, keď vo svete máme dosť úspešných príkladov? Napodobovanie krásy predsa nie je nič zlé, však?

Toto je môj pohľad, z tohoto som smutný, môj zadumaný priateľ. Poznáš tú optimistickú teóriu, že veľká väčšina našich občanov zrejme podporuje Československú federáciu, demokraciu a spojenú Európu, ale že zatiaľ mlčia? Iste, sme menej viditeľní ako nacionalisti osočujúci pána prezidenta, ale už prišiel náš čas. Zobuďme sa a začnime brániť našu mladú demokraciu. Teraz, alebo nikdy, veď zajtra môže byť neskoro. Mali by sme pamätať na to, že naša Revolúcia nebola koncom, ale iba začiatkom; budúcnosť je teraz a naveky v našich rukách. Sme - dúfam - ešte stále ľudské bytosti...

Tomáš Fülöpp
Košice, Czechoslovakia
May 17, 1996, February 19, 2021, February 20, 2021, February 21, 2021, February 22, 2021

• Little Broken Twig: Making Of
• A Little Twig in the UK