Parížske zázraky

A Montmartre café ambiance

Dievča / čo sa pretekalo / s rýchlovlakom / aby sme boli spolu / aspoň chvíľočku / dlhšie...

Roztočený kruh osudu, ktorého koniec tak roztomilo míňa začiatok. Jedinečná chuť okamžikov pokoja pred zúrivým hromobitím. Závratne precítený pokoj. Lomcujúca, všeobjímajúca, neukojiteľná radosť.

Impozantne antracitová černoška s poprsím v nadživotnej veľkosti. Na prste zlatá obruč s pravekými muškami zakliatymi v kusisku jantáru, ktoré vo mne vzbudzovalo dojem závažia. Jej duša bola buď inde alebo všade. Jasná čarodejnica!

Horizont, zvyčajne tak dôstojne nemenný, radostne unikajúci pohybom spomaleného času. Projektil svištiaci kúzelnou slnečnou hmlou, za ktorou na mňa čakala Mademoiselle Paris.

Len pár fotiek; deň bol decembrovo krátky. Číry studený vzduch, slnečné lúče kosé a oranžovo oslepujúce. Akoby bolo celý deň ráno.
 

Socha nahej dievčiny na priečelí Chrámu Matky Božej. Ako dostala povolenie takto si tam stáť, keď mňa dnes do kostola nepustia ani v kraťasoch, o dievčatách v krátkych sukniach ani nehovoriac?
 

Chlap, ktorý vedie koňa svojho pána. Prezrádza mi jasný posun v mojom fotografickom pohľade: pocity a výrezy namiesto krajiniek a horizontov, teleobjektív zachycujúci zaujímavosti namiesto predvídateľného a príliš zovšeobecňujúceho širokého záberu. Hľadanie a zvečňovanie okamihov v čase a priestore?
 

Na nábreží Seiny je reťazec stánkov predávajúcich desaťročia staré pohľadnice. Jednu som nemohol nekúpiť: je na nej (zdá sa mi) ručne vymaľovaná postava vojačika, ktorý má detské črty a v rohu belgická(!) vlajka. Pod tým nápis "Je ne suis pas Tommy, savez-vous!" Krásna záhada. Na zadnej strane potom vytlačená poznámka "La correspondance au recto n'est pas acceptée dans tous les pays étrangers. Se renseigner a la poste." A plniacim perom (či namočeným brkom?) písaný pozdrav akejsi Madeleine drahému Pierrovi. Bez dátumu. Nech mi toto niekto vysvetlí!
 

Koncert v útrobách stanice Châtelet. Klasická hudba, samí mladí ľudia. Prekrásne okteto. Len tak, v metre. Krásna akustika. Zimomriavky.
 

Zvoniace telefónne automaty a pocit, že viem kto volá. Fotoautomaty, ktoré som si nikdy nemal dôvod všímať, boli odrazu na každom kroku. A na múroch všadeprítomný úsmev Amelie, v ktorom bol prísľub zázrakov. V ušiach mi znela hudba.
 

Bola nedeľa, nadchádzal skorý decembrový večer. Práve som sa rozhodol prejsť naprieč celým Parížom, prekráčať ho strašne rýchlym krokom, ktorý tak milujem, plávať davom rýchlo ako pstruh medzi kameňmi v horskom potoku. Vybral som si na to bulvár Saint Germaine.

Náhle oživené svety mojej predstavivosti sa mrvili, smiali i škerili. Čas sa spomalil. Zdalo sa mi že stojím a okolo mňa vysokou rýchlosťou obteká slepý dav. Keby som tak niekomu dokázal ukázať, čo mám práve v hlave!

Oproti sa mi ako povodeň vyrútila vlna krikľavo pestrého davu na kolieskových korčuliach. Krásna policajtka s dlhými rozviatymi vlasmi. Žasol som poznaním, že taký tvor ozaj existuje. Bola tiež na korčuliach. Tisícky duší na kolieskach. Bicykle tých najzvláštnejších tvarov, všakovaké vynálezy, dokonca vozíčkári, proste všetko čo vie jazdiť a nepotrebuje na to motor.
 

Už som dosiahol svoju cestovnú rýchlosť a druhý dych, keď všetko plynie inak a dobre sa premýšľa. Chcel som byť intenzívne sám so svojimi myšlienkami. V bunde som nahmatal flautu, začal som Markytánku.

V tom sa však prihodil skutočne nápadný zázrak. Na tom parížskom chodníku, v tme bulvárnych svetiel obrovského Paríža som znenazdajky narazil... do kamarátky Lenky z Popradu!

Zostala celkom bez dychu, neveriaco na mňa zírala, akoby som bol nejaký prelud; telefón zabudnutý na uchu.
 

Ja som sa len usmieval. Zázraky mi pripadali tak úplne bežnou vecou! Nemal som síce chuť sa s nikým vidieť ale to, že sme sa takpovediac zrazili v mnohomiliónovom Paríži, v tme na obrovskom bulvári, ma naplnilo presne tou Radosťou, ako sa o nej píše v Karpatských hrách!

V tom okamihu som začal šílene blázniť a celý zvyšok dňa sa niesol v čomsi hodne vzdialenom od sveta, ktorý bežne považujeme za skutočný. Plávali sme ulicami, smiali sa, svišťali metrom, pili pivo a napchávali sa čokoládou medzi vianočnými stromčekmi a bozkávajúcimi sa milencami, pod vyhľadávacím lúčom stopujúcim Bin Ladina, Panteón, Latinská štvrť, ostrovček Saint Louis, Marais, ...

Nakoniec sme sa ako muchy po stene vyplazili hore šikmou stenou na samotný vrchol parížskeho štítu Montmartre. Tam čakala Amelie a jej výhľad na tmavý Paríž so všetkými tými orgazmami. Milióny hviezd. Ticho. Konečne doma.

Mons Martyrium

Chudák pán Denis.
Ako dôstojne
podišiel k svojej
zoťatej
hlave,
zodvihol ju
a ticho
odkráčal.

Ten mocný
pokoj
tu po ňom
zostal.

Omša v Sacre Coeur. Vôňa kadidla. Tisíce sviečok.

Ticho... alebo zákaz hluku? Slušné oblečenie a chovanie... alebo skostnatelosť? Plagáty v zlej angličtine a plné výkričníkov, ako napríklad tento:

Prišla mi na um báseň Benátky od Paľa Hudáka.
 

Všade okolo výber lákajúcich parížskych kaviarničiek - a ich majiteľov:
 

S Lenkou ma kedysi zoznámil Lew, jeden z najlepších priateľov, akých som kedy mal a budem mať. Lewis Evan Carpenter zo Seattlu, ktorý ako znenazdajky prišiel, tak náhle aj odišiel.
 

Tu sme ho ale zasa stretli na takom malom námestíčku. Hovoril si po francúzsky Louis, objal Lenku s tým, že ho úplne očarila, a že ju zato nakreslí nie za 400 frankov, ale len za stovečku! Bol dojemný, chudera cena bezmocne klesala na štyridsať a my sme sa strašne smiali, očarení jeho hrou a šarmantným prevlekom.

Potom sa skúmavo zahľadel na mňa a v očiach mu skrslo nezlomné rozhodnutie. Vraj slovenských teroristov on nakreslí aj bez pýtania. Zaplatíme vraj ak a koľko budeme chcieť. No zbohom!

Vačšinu života som sa karikatúristom vyhýbal oblúkom, pretože mi nemohli uniknúť ich veľavýznamné gestá, v ktorých krivkách som bezpečne rozpoznával končiar zasadený v mojej tvári, no teraz ma osud dobehol. Kým som sa menil na umelecké dielo, pritmolil sa k nám malý Poliak od Varšavy, ktorý tam tiež pobehoval s bielymi výkresmi a uhlíkom. Na moju otázku, či je turista alebo emigrant, začal výskať "Európan! Som predsa Európan! Európan!" Desať minút nato som od kartografa ľudských tvárí Louisa odchádzal so svojou prvou karikatúrou v živote. Nosisko ako obrovský cencúľ, drevorubačská brada, rozosmiate oči pod klobúkom...
 

Usadili sme sa v mrňavej kaviarničke, kde jeden Francúzik spieval a hral na gibsonke. Na prvý pohľad vyzeral veľmi všedne, bol malý a bez zaujímavých čŕt. Každý naokolo ho považoval za kus interiéru, no my sme sa opíjali jeho šansónmi... "padam, padam, padam," a všetky ostatné piafky. Bol to jeden z tých ľudí, ktorí krásnejú tým čo robia. Lenka simultánne prekladala. Káva bola zlá, prostredie prituristické, dokonca pár exemplárnych ceprov, otrávený čašník sledujúci fotbal v televízore visiacom v rohu. Ale v nás, vďaka zázraku toho stretnutia, a vďaka tej hudbe, pulzoval život.

Lenka ma prekvapila krásne prepracovaným opisom typickej Parížanky: vraj čierne nepriesvitné pančuchy, sukňa tesne nad kolenami, nízke topánky, jednoduchosť, nič blýskavé, ľahkosť. Brilantné!

Z tmy vyplávala krásna čašníčka žiariaca pri každom náznaku ľudského kontaktu, veľké tmavé oči, taliansky typ, smutne krásne tvary. Na stene Brel a Brassens.
 

Non je ne regrette rien

Non, rien de rien
Non, je ne regrette rien
Ni le bien qu'on m'a fait
Ni le mal
Tout ça m'est bien égal
Non, rien de rien
Non, je ne regrette rien
C'est payé, balayé, oublié
Je me fous du passé

Avec mes souvenirs
J'ai allumé le feu
Mes chagrins, mes plaisirs
Je n'ai plus besoin d'eux
Balayé les amours
Avec leurs trémolos
Balayé pour toujours
Je repars à zéro

Non, rien de rien
Non, je ne regrette rien
Ni le bien qu'on m'a fait
Ni le mal
Tout ça m'est bien égal
Non, rien de rien
Non, je ne regrette rien
Car ma vie
Car mes joies
Aujourd'hui
Ça commence avec toi

Chlapík videl akí sme unesení, tak k nám prišiel opýtať sa, či máme nejaké prianie. Bez váhania zo mňa vypadlo "Aznavour" a chlapíkovi viac netrebalo. Začal spievať La Boheme, pretože tá je o Montmartri, a zahral ju snáď precítenejšie než ako som to kedy počul od samého autora...
 

La Bohème

Je vous parle d'un temps
Que les moins de vingt ans
Ne peuvent pas connaître
Montmartre en ce temps-là
Accrochait ses lilas
Jusque sous nos fenêtres
Et si l'humble garni
Qui nous servait de nid
Ne payait pas de mine
C'est là qu'on s'est connu
Moi qui criait famine
Et toi qui posais nue

La bohème, la bohème
Ça voulait dire
On est heureux
La bohème, la bohème
Nous ne mangions qu'un jour sur deux

Dans les cafés voisins
Nous étions quelques-uns
Qui attendions la gloire
Et bien que miséreux
Avec le ventre creux
Nous ne cessions d'y croire
Et quand quelque bistro
Contre un bon repas chaud
Nous prenait une toile
Nous récitions des vers
Groupés autour du poêle
En oubliant l'hiver

La bohème, la bohème
Ça voulait dire
Tu es jolie
La bohème, la bohème
Et nous avions tous du génie

Souvent il m'arrivait
Devant mon chevalet
De passer des nuits blanches
Retouchant le dessin
De la ligne d'un sein
du galbe d'une hanche
Et ce n'est qu'au matin
Qu'on s'asseyait enfin
Devant un café-crème
Épuisés mais ravis
Fallait-il que l'on s'aime
Et qu'on aime la vie

La bohème, la bohème
Ça voulait dire
On a vingt ans
La bohème, la bohème
Et nous vivions de l'air du temps

Quand au hasard des jours
Je m'en vais faire un tour
À mon ancienne adresse
Je ne reconnais plus
Ni les murs, ni les rues
Qui ont vu ma jeunesse
En haut d'un escalier
Je cherche l'atelier
Dont plus rien ne subsiste
Dans son nouveau décor
Montmartre semble triste
Et les lilas sont morts

La bohème, la bohème
On était jeunes
On était fous
La bohème, la bohème
Ça ne veut plus rien dire du tout

Pocit úžasu nad krásou tohoto sveta a života. Pocit umocnený vedomím z nadchádzajúcej samoty. Chuť vydať aj posledné sily v hľadaní skutočného šťastia.
 

Milujem nočný Paríž v hodinách, keď aj v tých najútulnejších kaviarňach stoličky zdvihnú nohy do vzduchu a zaspia na stoloch, keď sa z noci vytavia čistučko roztrblietané kvapky lásky, ktorá neuznáva žiadne obmedzenia. Vtedy už niet nebezpečia, aby človek na ulici narazil na niekoho nudného.

Bláznivá Markéta

Pouličná ženská
s vyhasnutou tvárou
a cigaretou v ústach
ma pýta oheň.
Nemôžem jej vyhovieť
no moja záporná odpoveď
jej rozpáli oči
a vykríkne:
"Kto nemá oheň nemá srdce!"
Nato sa obaja
strašne úprimne
rozosmejeme
a prázdne ulice
sa k nam pridávajú
ozvenou.

To už som to nevydržal, vbehol som do akejsi po-polnočnej nonstop kaviarne plnej pouličnej zberby, objednal som dve kávy: jednu sebe a druhú Tebe, a ešte než som dosadol na príšerne neparížsku umelohmotnú stoličku, už sa mi z pera pustil tento vodopád slov. Príbeh, ktorý snáď nie je veľmi reálny, ale potom, prečo by mal byť? Možno že naše sny sú tou pravou realitou, zatiaľ čo bežná skutočnosť sa nám len sníva. Závisí len na uhle pohľadu. A na fantázii. Ešte aj tá veľmi hmatateľne neromantická kaviareň bola pre mňa úplne iná.

Parížska kaviareň

My vám tu
ponúkame
Čas.
Môžeme vám
k nemu naservírovať
aj dobrú kávu
a kývnuť na muzikantov.
Ale za sny,
za tie nám neďakujte,
mladý pane.
Tie sú len vaše...

 

Veľké sny sa niekedy naozaj plnia. Rozprávky nie sú výmyslami, ale reportážami zo skutočného sveta, z ktorého sa väčšina ľudí bohužiaľ vymkla. Zázraky vidia len tí, ktorí v ne neprestanú veriť...



Na druhý deň ma čakala konferencia. Zážitok čakal na prestávku. Práve som hovoril som s jedným Francúzom, čo nevedel dobre po anglicky, takže mu to šlo veľmi pomaly. Dokonca som získal pocit, že nerozpráva, ale rodí slová. V pauzách medzi jeho ratolesťami moju pozornosť vábila jemná, tichučká hudba na pozadí všeobecnej vravy. Párkrát som sa pristihol, že napínam uši, aby som ju lepšie počul, pretože mi bola akosi povedomá. Potom neočakávane došlo k okamihu poznania. Môj chlebíček odvisol vo vzduchu spolu so zmyslom Francúzovho preslovu. Odrazu som vedel, že je to hudba z filmu Amelie. Ešte pred odchodom vlaku som absolvoval maratón po parížskych obchodoch s muzikou. Bez toho disku by som sa domov proste nevrátil!


00001_021_18_resized.d20201109-u111302.jpg
00002_022_19_resized.d20201109-u111303.jpg
00003_023_20_resized.d20201109-u111302.jpg
00004_024_21_resized.d20201109-u111303.jpg
00005_025_22_resized.d20201109-u111303.jpg
00006_027_24_resized.d20201109-u111304.jpg
00007_028_25_resized.d20201109-u111304.jpg
00008_029_26_resized.d20201109-u111304.jpg
00009_030_27_resized.d20201109-u111306.jpg
00010_031_28_resized.d20201109-u111306.jpg
00011_032_29_resized.d20201109-u111306.jpg
00012_033_30_resized.d20201109-u111307.jpg
00013_amelie1_resized.d20201109-u111306.jpg
00014_cafemontmartre_resized.d20201109-u111307.jpg
00015_lef_znamka_resized.d20201109-u111307.jpg
00016_nesuispastommy-back_resized.d20201109-u111308.jpg
00017_nesuispastommy_resized.d20201109-u111308.jpg
00018_phd_listok_resized.d20201109-u111308.jpg
00019_tomy_montmart_12_2001_all_resized.d20201109-u111310.jpg
Paris, France
December 9, 2001 ~ December 10, 2001

blog, gallery, travel

magic Lenka miracle Amélie Poulain Nezbud Union of International Associations conference

Slovak

Webmention logo