Ráno večnosti

Podtatranské noviny, 19940317, str. 3, Poprad, Slovensko

Nestáva sa mi často, aby som sa zobudila skôr ako budík. Tá plechová potvorka je takmer vždy rýchlejšia. Ale niekedy sa mi podarí ju predbehnúť. Asi tak trikrát do roka.

Aj dnes sa mi to stalo. Proste som otvorila oči a bola som svieža a vedela som, že nepotrebujem viac spať. Nerada spím viac ako potrebujem. Obzvlášť, keď sa zobudím skôr ako budík, pretože v také dni sa oplatí žiť.

Vyšla som na slnkom zaliatu drevenú verandu a s ešte trochu prižmúrenými očami som snáď po tisíci raz užasla nad veľkolepou scenériou bielych útesov nad zálivom, malebným malým prístavom s rybím trhom a stovkami žiarivo bielych domčekov natisnutých jeden na druhom v zúfalej snahe ušetriť miesto a ukradnúť si trochu tieňa.

O konci sveta som sa dozvedela z novín.

Skutočne to bolo celkom prozaické. Raňajkovala som na svojom obľúbenom mieste, na rákosovej stoličke pod bambusovou strieškou, keď som si o tom prečítala.

Človek by povedal, že tomu dajú väčší titulok. Najmenej jedno písmeno na stranu, alebo tak nejak. No bolo by to zbytočné, uvedomila som si. Článok o konci sveta nepotrebuje bombastický titulok.

Pozrela som ponad okraj novín. V diaľke na stole ležali na tácke dva toasty s maslom. Pohár s malinovým džemom. Šálka čaju bez cukru a bez mlieka.

Hm, tak vraj už je po všetkom. Všetko naokolo už pár hodín spaľuje tvrdé žiarenie, malé protivné čiastočky energie z vesmíru. Aj tie toasty a džem. Aj čaj. Lenže im to nevadí, na rozdiel od všetkého živého.

Fakticky ničomu nič nevadí, len živé tvory si môžu na niečo sťažovať. Takému džemu, napríklad, môže byť úplne jedno, že kdesi na obežnej dráhe vybuchol celý arzenál nukleárnych hlavíc.

Vraj treba nosiť slnečné okuliare, tvrdili noviny. Usmiala som sa.

Náhle som si uvedomila, že si celú tú katastrofu nepripúšťam viac ako si ju pripúšťa ten džem. Trochu ma to zmiatlo. Rozum sa dožadoval sĺz a ľútosti, no mala som zvláštny pocit, že sa ma to všetko vôbec netýka. Ten deň mi proste nič nemohlo pokaziť.

Koniec, opakovala som si sugestívne, aby som si uvedomila tú strašnú pravdu, za pár mesiacov nebude na súši vyšších živočíchov, len hmyz a niekoľko odolných druhov rastlín. A človek zrejme zmizne ako prvý, zabije sa v zmätku, ktorý si sám spôsobí. Kolaps svetovej ekonomiky. Zrútenie všetkých ľudských hodnôt. Svet sa zastaví. Ako v tej rozprávke, kde čarodejník povedal zaklínadlo a všetky kolesá v kraji sa odrazu prestali točiť. Plienenie obchodov, boj o jedlo a zápas o holý - oh, život. Prvý odíde nepochybne zrak. Potom to dostane rýchly spád. Rakovinou zmrzačené umierajúce postavy a rozkladajúce sa mŕtve telá. Cholera, týfus, čierny mor. Prudký vzostup náboženstiev, na krátky čas, kým okrem veriacich nezahynú aj všetci samozvaní mesiáši, aj posledný Jehovov Svedok. Boh je mŕtvy už dávno. Toľko románov o tom písalo. Kapitán bude prvý, kto opustí loď. Teda ten, čo bol presvedčený, že je kapitánom.

Namýšľali sme si, že sme veční. A pritom tu ostanú len mravce a lišajníky. A ryby. Potom, za pár miliónov rokov vylezie z mora nejaký dôstojnejší nasledovník človeka. Nová rasa, možno nejaké chodiace delfíny. A celkom isto tu, na tomto mieste, bude jedného dňa namiesto mňa sedieť mladá delfínka a bude práve raňajkovať toasty, keď jej ktosi telepaticky oznámi tú novinu. A zasa prídu noví nájomníci. Nesmierny cyklus civilizácií za hranicami nášho chápania...

Na moment som zavrela oči a potriasla hlavou. Noviny, možno posledné noviny, ktoré vyšli, som zložila na polovicu a položila ich na stôl. Potom som vstala a išla si urobiť nové toasty. Neznášam studené toasty.

Published in: Podtatranské noviny, Thursday, March 17, 1994, p. 3, Poprad, Slovakia.

Tomáš Fülöpp
Poprad, Slovakia
August 26, 1993, March 17, 1994