South Italian Volcano Impressions

  1. August 11, 2001
  2. August 12, 2001
  3. August 13, 2001
  4. August 14, 2001
  5. August 15, 2001
  6. August 16, 2001
  7. August 17, 2001
  8. August 18, 2001
  9. August 19, 2001
  10. August 20, 2001
  11. August 21, 2001
  12. August 22, 2001

Potulky po sopkách talianskeho Stredozemného mora.

August 11, 2001

Šok z prebudenia po trojhodinovom spánku. Elke ma vzala autom na bruselské letisko Zaventem. Ospanlivá hala letiska "Srdca Európy" (chudera príšerka Európa, koľko tá má sŕdc!) Predražený croissant jediného otvoreného podniku a primerane odporná káva. Charter Jet Air, ktorému sa nepodarilo zohnať dosť nafúkaných Belgičanov do luxusných hotelov s bazénmi, biftekmi a hranolkami, tak mi na moju radosť predal cestu do Neapolu hlboko pod cenu.

Skoré, magické temné svitanie. Konečne, konečne sa prelomili hrádze a zachvátil ma pocit, že som zasa na Ceste. Šílené zrýchlenie štartujúceho lietadla: v hlave mi dunely výkriky "Yes! Yes! Yes!" Prečo anglicky?

Fantastická viditeľnosť! Nádherný výhľad na maličké, ale o to veľkolepejšie Alpy plné snehu a ľadovcov, a hlavne čiernych kolmých stien na ktorých na nič neudrží. Po prvý raz som trpko oľutoval, že so sebou nemám svoju canon zrkadlovku, ktorá sa mi nedávno pokazila. Sedel som pri okne, vedľa mňa francúzsky hovoriaci chlapček. Ukázal som mu tie hory. Hneď zavolal aj svoju malú sestričku, ktorá sedela s rodičmi v strednom prúde sedadiel. V ich očiach som videl, že na ten pohľad nikdy v živote nezabudnú.

Prekvapilo ma, veľmi sa tomu lietadielku triasli krídla. Uvedomil som si, aké sú v pomere k veľkosti lietadla krehké a ľahké, ako vtáčie. Musia byť. Ako Ikarove perute. Krásne ale zraniteľné.

A samozrejme, ako vždy v lietadlách, vykrúcal som hlavu nahor v snahe zachytiť nebo nad lietadlom. Modrá temnota, ktorá už nedokáže uniesť žiadne krídla. Najbližšie, ako sa kedy dostanem do vesmíru.

Palermo. Maličké letisko pri modromodrom mori. Pár dovolenkárov vystúpilo, pár nastúpilo, načo posádka oznámila let do Bruselu. Krátky výlet! Lenže s medzipristátím v Neapoli. A tam prišla moja príležitosť vystúpiť z kruhu.

Nad Neapolom sa viditeľnosť prekvapivo po prvý raz znížila. Husté mlieko bielych oblakov namiesto darčekového balenia. Modrý záliv, oblúk mesta, a nad nimi obor s hrtanom plným žeravých slín. Obraz známy z jednej návštevy v roku 1998??? a z tisícov snov.

Aj toto letisko je prekvapivo malé. Potreboval som si vybrať peniaze, no keďže jediný prítomný automat bol pokazený, musel som vybrať prachy na visa kartu z búdky Thos Cook. Autobus do mesta bol neprehliadnuteľný, tak som si nastúpil, ak keď tam chýbal vodič. Nádherná horúčava. Trochu som sa zaujímal o cestovný lístok, no taký chalan visiaci na tyči vedľa mňa mi vysvetlil, že si lístok síce môžem ísť pozháňať niekde v tabacchi, ale že v Neapoli sa za autobusy platiť nemusí. Dal som si to od radosti zopakovať. Naozaj som sa ocitol v južnom Taliansku!

Ten mladý chalan so pri železničnej stanici vystúpil so mnou. Vyšlo z neho, že sa akurát vracia z Paríža, štúdium či čo, ??? a že mi ukáže Via Roma a prístav. Tak sme kráčali, on ceperský kufor na kolieskach, ktorý sa mu stále prevracal na rozbitých chodníkoch a po pár skokoch z vysokých obrubníkov som začínal neveriť, že chlapec nepríde domov s vymknutým lakťom. Rozprával ako ???, a že nech nejdem na Sicíliu, že tam je nebezpečná mafia (reku čo Camorra, no on nato že neapolská mafia je dobrá v tom, že sa nestará o turistov). Rozrečnil sa o krásach rodného Neapola, až sme v ňom zablúdili, a to do takej miery, že sa chudák milý neapolčan David musel spýtať nejakej ženskej ako sa dostaneme na Via Roma. Ale predsa som sa (okrem cestovania na čierno) od neho priučil ešte jednej veci: ako prechádzať cez ulice. Proste choď, semafory sú pre vodičov i pre chodcov len hlúpy vtip.

Vezuv, prístav, príjemná horúčava, hlboký vnútorný kľud. Mraky ľudí na mopedoch (prevažná väčšina bez prilieb). Na niektorých strojoch sa viezli celé rodiny... vpredu dve deti bez prilieb, potom otec s prilbou, potom matka v letných šatách, bez prilby, a ešte s dvoma taškami v rukách. Pár malých detí na motorkách, plná rýchlosť, krátke nohy vejúce vo vzduchu bez opory. Urobil som pár fotiek s tou hračkou, čo tu mám, ale hrozne mi chýba dobrý foťák.

Skúšal som volať Nadii Di Vicino, ale všetky čísla boli neplatné. SMSol som Elke, či by ju nevystopovala cez Internet.

Dlho, no predsa tak krásne bezstarostne som sa snažil naplánovať si najbližšie dni, a predovšetkým si nájsť nejaké miesto na spanie. Všetky hotelíky však boli hrozne drahé, nad 70000 lír (1400 korún). Najlacnejšiu izbu som našiel na peknom mieste na veľkom námestí Piazza Garibaldi pred stanicou, stála 40000. To som ale ešte nevedel, že nič lacnejšie v Neapoli nie je, tak som to okašlal. Keď som sa s dlhým nosom vrátil, už samozrejme nebolo miesto. Nakoniec som tam vzal izbu za 60, bola síce špinavá a zašlá, ale zato som mal svoju kúpeľňu a záchod, takže som si pripadal ako nenormálny buržuj. Kedysi to musel byť krásny dom, obrovský, všade mramor, vysokánske stropy. Teraz všetko šílene ošarpané, špinavé, vychcané a predražené.

Celý deň som nejedol, iba trochu pil. Šílená bolesť v hlave od nevyspatosti, horúčava, ťažký batoh plus gitara, ostražitosť, dobiedzajúci ľudia, nebezpečné uličky... Vzal som sa kráčať po Corso Umberto až do prístavu, rozhodnutý nájsť prístav Santa Lucia. Dal som si zmrzlinu, ktorá vôbec nebola dobrá, ale mal som hlad, tak som si dal ešte jednu. Prístav, lodičky, more, hviezdy. Sedel som vysoko nad príbojom a sníval. Večer som dlho čítal ??? humor.

August 12, 2001

Spal som ako dudok do deviatej. Balenie, tentokrát starostlivé, aby bol ruksak čo najmenší. Pôvodne som mal v pláne Pompeje a Vezuv, potom túra. Ale ráno som si v posteli prečítal, že práve dnes odchádza lacná (pomalá) loď na ostrov Stromboli. Takže bus, ovšem že bez lístka, do prístavu. Tam stála šílená loď, snáď dvakrát presahovala výšku veľkej prístavnej budovy. Bola to loď, čo chodí na Sicíliu. Nikdy som takého obra nevidel. Mal som čas do 16:00, keď mali otvoriť lístkáreň. Dovtedy som sa túlal po okolí, normálne sa mi podarilo uchodiť sa, dokonca už aj pripiecť na slnku. Keď konečne otvorili, bolo samozrejme 16:30. 69000 lír (pohoda oproti bežnej cene 140000, ktorú cepri platia za omnoho bežnejšie rýchle vznášadlá). Navyše ide o nočný spoj, takže ušetrím za noc. Proste loď pre domácich, ktorí sa vracajú domov, alebo na chatu na Stromboli. Nakúpil som si nejaké zásoby (nakoľko sa to v nedeľu dalo): konzervy varenej šošovice, veľký chlieb, tuniak v konzerve a dva litre vody.

Potom som zasa šiel do mesta. Tisíckrát som si odskúšal naoko bláznivé, ale v skutočnosti veľmi bezpečné prechádzanie cez päťprúdové ulice plné áut a mopedov. Je vlastne vzrušujúca zábava. V inej krajine by bolo samovraždou vstúpiť takto medzi autá, avšak tuná, pretože sú na to všetci zvyknutí, autá plynule spomalia presne tak, aby človek práve prešiel. Neohrozia ani chodca, ani ostatné autá nejakým prudkým brzdením. Mal som pocit, že medzi tými autami plávem, alebo tancujem. Krásna súhra.

Rovnako ako deň predtým som si všimol, že všade boli mraky Rusov, tak 30 percent toho, čo som v uliciach počul, bola ruština. (Rusi sú tu takí početní, ako u nás kedysi dederoni, na Malorke Nemci, a všade Amíci.) Potom veľa Vietnamcov, ktorí (ako všade, aj u nás) predávajú bolestne rovnaké umelohmotné čačky na každom rohu. No a Afričania, s bubnami džembi všetkých veľkostí, s drevenými soškami, vlastne tiež ako vo všetkých väčších západoeurópskych mestách. Plus prostitútky a žobráci a blázni a feťáci a alkoholici a ??? s obrázkami Ježiša. Kdesi som si dal kávu na ulici. Vedľa mňa pri stolíku sedel jeden Poliak. Prisadla si Ruska s dcérou a plynne sa rozhovorili polskou ruštinou. Vravel som si, že som v Neapoli. A bol som. Ruske zazvonil mobil, tak ho zdvihla a že "Pronto!"

K večeru som zasa vzal bus (R2) na Stazione Maritima, tam ma odchytil chlapík, že nech si sadnem do "pulman", teda mikrobusu, ktorého bol šoférom. Nie, nie, to je v cene lodného lístka. Tak som sa tých 500 metrov k lodi odviezol ako pán (alebo ako chromý). Pomerne veľké plavidlo, podobné tomu, čo nás pred dvoma rokmi vzalo z Marseille na Korziku.

Zložil som sa na lavici na vrchnej palube; chcel som totiž vidieť na hviezdy. Tie krásne svietili, plus ten pocit byť na mori: mohutná sila, dôstojnosť, tušená divokosť, večnosť. Nevýhodou hornej paluby bol obrovský komín, ktorý nielenže smrdel zle spálenou naftou, ale hlavne desne hučal. Bolo nás tam, zo začiatku, veľa. Všetci sme pozerali sme na vzďaľujúce sa majestátne obrysy Vezuvu. Ako sa však zvečerilo a prišiel chlad, väčšina odišla do svojich kabín, spŕch, postelí a mäkkých sedadie. Hore nás ostala iba hŕstka. Oproti mne mladí Taliani so ženskou, ktorá sa snažila vyzerať hrozne sebaisto, no hrozne jej pri tom záležalo, aby sa im zapáčila. V jednom okamihu vraví jeden chalan druhému: "tutto dobre". Skade to vzal mi ostalo záhadou. Ale veď čo, aj my hovoríme "čau".

Pokúšal som sa spať, ale bolo mi zima na nohy v odstrihnutých rifliach. Napriek tomu som však neľutoval, že som si nevzal aj dlhé nohavice. Veci, ktoré sa zídu len občas, sú zbytočnou príťažou batožiny rovnako ako veci, ktoré človek nepoužije vôbec. Dal som si na nohy košeľu, no onedlho ma zasa prebudila kosa. Nakoniec som si vytiahol spacak a uložil sa aj s gitarou a ruksakom na zemi. Menej bezpečné, ale zato som sa krásne vyspal!

August 13, 2001

Zobudil som sa trhnutím, keď ktosi prešiel okolo. Mal som pocit, že už je deň a ja som zaspal na palube plnej ľudí. Bolo to ale iba ranné vtáča. Predsa som však vstal. Hviezdy stále žiarili, bolo pred šiestou. Všade tmavá hladina mora, taká čudná, šílene temne sivá, kde tu pár odleskov. Myslel som na starých Grékov, ktorí sa tu kedysi plavievali... takéto veci sa od ich čias nezmenili. Ibaže oni sa plavili k ostrovu boha vetrov Aeola. Vtom som uvidel Stromboli! Úplne temný na pozadí temnej oblohy, ale už dobre rozoznateľný obrys ideálne tvarovanej sopky (tvar aký som kreslieval na desiatky keď som bol malý). Civel som ako "krtek z plastelíny". A v nasledujúcom okamihu mi sánka klesla úplne na hruď, to keď z tej obrovskej temnej opachy vyšľahol tmavočervený jazýček ohňa! Krásny, štíhly, vyzeral ako plamienok zapaľovača. A o chvíľu ďalší. Od toho divadla nebolo možné odtrhnúť zrak. Celá paluba stíchla. Všimol som si dvoch neurvalých Talianov, ktorí vychádzali hore s krikom v domnení, že sú bohvieakými pánmi situácie, keď zrazu aj oni zazreli to čo my a v nasledujúcom momente už ticho odvisli na zábradlí s očami uprenými na juh. Pred velikánskou kolmou skalou Strombolicchi??? (jediný ostrovček pri tomto ostrove) sme odbočili doľava a k ostrovu sme sa približovali zo severovýchodu, kde je mesto a prístav Stromboli. Už bolo vidno svetielka, síce sporé, ale aj tak mi prekážali, pretože značili civilizáciu. Ale môj dojem sa mal zmeniť. Rozbrieždilo sa a uvidel som, že všetky domy v mestečku sú malé a nízke, prekrásne biele, jednoduché, stratené v stredomorskej zeleni. Na čudesne čiernej pláži stovky drevených lodičiek vytiahnutých na breh; nemohol som si nespomenúť na ten Van Goghov (a Tatkov) obraz. Ďalšie loďky a jachty kotvili pri pláži, spojené so zemou iba dlhými lanami. Dychtivo som fotil. Konečne sme zadkom/kormou??? prirazili k jedinému mólu (žiadny betónový prístavný záliv tam našťastie nie je). Námorníci hodili kolegom na prístavníkom tenké laná, ktoré oni chytali tak, že ich podoberali dlhými, snáď trojmetrovými tyčami, no a na tých lanách boli hrubočizné laniská, ktorými šikovne pripútali loď k oceľovým pilierom. Na pobreží ma privítala velikánska tabuľa o tom, čo všetko sa nesmie ???semfoto???. Odvrátená tvár turistiky. V takej otvorenej reštike som dal kávu a koláč (hlavný dôvod bol ten, že som musel cikať a von z mestečka by som to už nestihol). Prešiel som sa po mestečku: všetko biele domky čudesných tvarov, ako som si ich kedysi nalepoval na steny na smutnom intráku v Košiciach, kaktusy, kvety, uzučké ulice a uličky a priechody. Ani jedno auto, iba mopedy a potom akési trojkolesové zázraky s korbou, také "pickupy". Niektoré domy zničené pri poslednej väčšej erupcii v roku ???viď kniha???. ???histstrombolisemtiež???. Hľadal som miesto, kde si nechám ruksak i gitaru pred výstupom; nakoniec som vyvalil 5000 za obidve na 24 hodín v mrňavom turist ofise.

Pláž plná čiernych kamienkov a čierneho sopečného piesku. Rybári predávajúci mečúne??? (swordfish) priamo pri svojej loďke. Starí šediví roky nestrihaní bradatí fešáci, snáď bratia ???fotkasem???. Váha so závažím. Presne zapadali do romantických predstáv o tvrdo pracujúcich samostatných rybároch. Nakupovali od nich domáci, nie turisti. Nemohol som sa dočkať ako si zaplávem, tak som sa vydal ďalej na otvorenú pláž. Chrbtom ku mne tam sedelo mladé dievča, vlasy po pás, bosé nohy, okolo nej sa motkal čierny daklík. Sadol som si obďaleč a pozeral som sa na ňu. Bola krásna ako skutočná morská panna, nie ako tie ktoré vídame na obrázkoch, nebodaj v Kodani. Keďže ma nenapadlo nič lepšie, podišiel som k nej a spýtal sa či nemá cigaretu (finta odpozeraná od neapolčanov pri čakaní na lístky v Stazione??? Maritima). Mala, tak som si musel zapáliť, ale zámienka fungovala a príjemne sme sa porozprávali. Volala sa Lucretia a bola z Neapolu, kde aj študuje, jazyky. Chodí sem na ostrov každý rok. Asi nemôže žiť na mieste, ktoré nezacláňa nejaká sopka. Jej mama vraj práve ráno prišla loďou, a tak sedí na pláži. Zvyšok si domysli. Čo dodať? Za zlú chuť cigarety to stálo.

Dozvedel som sa zaujímavú vec, a síce že na ostrove niet pitnej vody, takže ju musia dovážať loďami.

Potom som si zaplával v teplom mori. Dno sa prudko zvažovalo. Už na dva metre od brehu som stratil dno pod nohami a chytal sa ma silný prúd...

Preštudoval som si popisy a mapy cesty v mojich dvoch knižkách, porovnal som to s dostupnými informáciami v mestečku, civel som na svahy a snažil sa vizualizovať si čo je za nimi. Všade strašili zákazy ísť bez sprievodcov, tak som chcel byť opatrný. Buď východná, alebo severná cesta. Zvolil som východnú. O 9:54 som sa pohol z pláže.

Krásna cestička pozdĺž pobrežia, medzi domčekmi (tam tak bývať, veď nemusia byť drahé, keď každý uteká!), potom sa stočila hore ku "osservatorio"???. Predbehli ma trojkolesové autíčka s vodcom a turistami - ceprami. Krásne, uvoľnene som sa smial a tajne som dúfal, že s tým baranom budem mať konfrontáciu. To mu vytmavím, ako špinavo zarába na ľudskom strachu a túžbe po bezpečnosti, a ešte ich aj aktívne podporuje! Typické, aj v Kostarike, aj na Sardínii... dopekla, neni to nebezpečnejšie než niektoré nočné ulice (dostanem snáď tam sprievodcu?) Koňu, ty možno máš licenciu na sprevádzanie turistov (a mám ju aj ja), no pre túto horu a prírodu žiadne povolenie mať nikdy nemôžeš. Dlho dlho som išiel po veľmi dobrej kamennej ceste, nadávajúc na monštrum, akým je dnes turistický ruch.

Potom kamene zmizli a ostal len jarok vymletý vodou a tisíckami podrážok, veľmi strmý. Vražedná horúčava, musel som si dať jednu pauzu a vodu. Myslel som na doporučenia, že najlepšie je ísť skoro ráno alebo k večeru, ale neľutoval som. Konečne len stvrdnutá láva bez akejkoľvek vegetácie, piesok a kamene, ale išlo sa ľahšie ako v tom jarku. Našiel som Francúzov, ktorí kempovali na hrebeni, lebo viac včera nedokázali prejsť. Krásne výhľady na Sciara di fuoro??? (???ohňa???) a krátery, ktoré z času na čas šílene zahrmeli a vypustili kúdole dymu, a občas aj gejzíry kameňov, ktoré sa dlho hlasne kotúľali po strmých sčernetých svahoch až do morského príboja...

Konečne hore, asi okolo pol jednej. Dva krátery snáď dvesto metrov podo mnou, biely dym silne smrdel sírou. Len hŕstka ďalších ľudí, ale našťastie žiadni cepri. Všetci sme svorne kýchali, kašľali a smrkali. Krásne výrony dymu, prachu a kameňov, šílené hrmenie, ktoré by som popísal asi zvuku, ktorý vznikne keď 1000 nákladiakov vysype korby plné balvanov, z veľkej výšky a naraz. Syčanie a svišťanie unikajúceho vzduchu a iných plynov. Stále pár sekúnd po výbuchu nás zasypali maličké kamienky, ktoré boli vymrštené stovky metrov nad nás. Dlho som tam sedel a sníval so zaslzenými očami. Niečo som zjedol. Skúšal som poslať SMS ale nešlo to, ostrov asi ani napriek malej veľkosti nie je celkom pokrytý signálom.

Boli len dve hodiny, nikde tieň. Napriek tomu, že som už mal dobrý základ, červenali sa mi lýtka a kolená. Vydal som sa smerom na západ. Nádherné obrovské údolie pod jedným z kráterov. Všade plno placiek, podobných kravincom, zo stvrdnutej jemnej lávy. Úplne všade. Musí byť krásne, hoci nebezpečné, byť tam keď padajú. Absolútne žiadna vegetácia. Došiel som až do priesmyku na konci údolia a s úžasom som pozeral na Ginestru, mestečko na protiľahlom konci ostrova, miesto podstatne nedostupnejšie a opustenejšie než Stromboli, odkiaľ som prišiel. Medzi oboma mestečkami nie je cesta, takže doprava prebieha len po mori. ???viac sem z knihy??? V diaľke som videl aj ostrovy anen???, Lipari, Salina??? na západe, ale bolo vidieť aj Sciara de fuoro???. Aj dobrý výhľad na krátery. Oveľa lepšia pozícia než tam hore! Ani dymu tam nebolo, lebo vietor vial na východ.

Tak tu sedím v tieni skál a píšem. Urobil som pár fotiek. Na jednej z nich bude fotka lebky nejakého hlodavca, ktorú som našiel medzi lávovými lajnami, v pozadí vulkán. ???semfoto Stále keď zahrmí - ako teraz! - na dym a gejzíry kameňov, úžasné divadlo. Stále ma mimovoľne napadne, či nezačnú padať aj tam, kde sedím, som tu nižšie ako krátery. Čítal som, že v roku ??? tu chlapíka trafil kameň v spánku do hlavy. (No čo, veď je to lepšia smrť ako nechať sa rozpučiť vo vraku auta.) Našiel som veľa krásne čerstvých kameňov, boli hrozne čierne a predsa ligotavé, ľahké, s nesmierne ostrými hranami. Jeden som si vzal.

Som v celej doline sám, okolo more, hlboké ticho znásobené občasnými výbuchmi. Je 17:25, slnečné lúče začínajú šikmieť, takže mám menej starostí so spálenými nohami. No, sľúbil som si, že keď toto dopíšem, môžem sa najesť. Tak idem na vec!

...

Pri pohľade na mestečko Stromboli u samej päty hory, a neskôr na ešte menšiu Ginestru, som si šílene uvedomil, akí sme my ľudia malí, pominuteľní a nahraditeľní. Tak, ako sa pár rokov po výbuchoch vo vychladnutých chuchvalcoch lávy objavia prvé trsy tvrdej trávy, tak sa po rokoch na tej tráve objavia ľudia, presne ako akýkoľvek iný živý tvor, ako kolónia mravčekov, vybudujú si tu obydlia a tak sa tam motajú ako v zrýchlenom filme, chodia na ryby v malilinkých člnkoch, premýšľajú, milujú sa, trápia sa, zabíjajú sa a prosia bohov, aby sopka nevybuchla... ale ona samozrejme skôr či neskôr vybuchne, zmetie trávu aj mravčekov aj ľudí, žiarou sálajúce slzy lávy všetko zapália, horúce plyny a lietajúce skaly zabijú zvyšok života, až ostane len biedny ufúľaný otrhanec ktorý o tom bude do konca života rozprávať v námorníckych krčmách a nikto mu nebude veriť... a príde tráva, mravčekovia, a mladí ľudia plní bláznivých plánov a zasa sa usadia na úrodnom ale kupodivu pustom ostrove.

To len my sme takí melancholickí???, že dodnes plačeme nad Plíniovým??? popisom skazy Pompejí a obzeráme si odliatky pomaly umierajúcich ľudí, ktorým sa odtiaľ nepodarilo uniknúť. Akýsi šteklivý pocit tajomného strachu. Ako keď pozeráš horor a príjemne sa bojíš, ale vždy vieš, že ty si len divák, že to čo vidíš, sa ťa nemôže dotknúť. Nešťastie nás priťahuje - thrilery, detektívky, večerné správy o vojnách vo svete, alebo vražda na titulnej stránke večerníka. Je dokázané, že sledovanosť televízie sa zvyšuje v období, keď vypukne nejaký škandál alebo konflikt (práve na také čosi striehnu firmy so svojimu reklamami; už len krôčik ku podpore vojny komerčnou sférou, že?) Prečo nás priťahuje to, z čoho máme strach?

V príručke (nájsť!!???) o výbuchoch, aj o tom poslednom, koľko ľudí odišlo, domky atď.

Ako padal večer (na mojej, západnej strane hory) a predlžovali sa tiene, začal som trochu chodiť po okolí bez obáv z bolesti v spálenej koži na rukách a nohách. (Ešte že na hlave som počas celého výstupu mal svoj veľký ekvádorský klobúk). Urobil som zopár fotiek. Našiel som si miesto na noc na hrebeni starého krátera, s krásnym výhľadom na Sciara de Fuoro??? a oba krátery, a zároveň na šíro-šíre more, do ktorého klesala rozžeravená červená guľa. Neďaleko bola jediná stopa ľudskej aktivity, a síce dve tyče, ktoré kedysi niesli kovovú tabuľu, akiste nejaký zákaz. Boli obhorené a zoškvarené od lávy, ktorá sem napadala...

Ležal som na takom žltom kameni, z ktorého sa odlupovala asi dvadsaťcentimetrová vrstva napadanej lávy... zrejme z poslednej veľkej erupcie v roku 1999???

Slnko sa dotklo mora tesne po ôsmej a už o pár sekúnd, ako to už býva, zmizol aj posledný priamy lúč. Je to krásny úkaz, pretože tak krátko trvá. Zato sa ho každý snaží nejako zachytiť - maľbou, fotografiou, básňou. Ako vždy, dúfal som že konečne uvidím zriedkavý zelený lúč, ale zasa nič.

Slnko zamrelo a v tom okamihu sa náhle ochladilo. Nasledujúce výbuchy už boli farebné, teda žiarivo červené. (Cez deň nevidno, že dym a kamene sú rozžeravené.) Tie červené rozžeravené kamene sa stále kotúľali stovky metrov po strmom svahu Sciara de Fuoco???, niektoré až do mora. Takto zdiaľky to znelo presne ako pukanie kamenného uhlia v peci. Fotil som, ale asi nadarmo, keďže s týmto foťáčikom nemôžem nastaviť potrebný čas.

Ležal som v spacáku, čítal pri oranžovom svetle posledných lúčov odrazených v atmosfére, a pri každom výbuchu pozeral na sopku. Na vrchole v diaľke sa to začalo hemžiť bleskami. To zrejme vodcovia prichádzajú so svojimi tlupami, ktoré, hoci nič nevidia v tme, dyme a smrade, reflexívne a neprestajne cvakajú a metajú blesky zo svojich maličkých automatov, v ktorých neskôr nájdu veľké nič.

Bol som tak šťastný, že som sám! Divil som sa, že aj keď boli odo mňa snáď na kilometer vzdušnou čiarou, počul som ich džavotať a dokonca som aj rozpoznával slovíčka! To zrejme skrz to ticho - sluch sa prispôsobí nízkej hladine zvuku. Keď som už nemohol čítať, pozeral som na šílenú vesmírnu klenbu a želal si, aby som tak mohol ležať každý večer. Zvláštne, hviezdy sú nad nami rovnako každú noc, ba i cez deň, a predsa je nám tak vzácne ich takto vidieť. Znovu som si vsugeroval -- moja vlastná hra -- že keď tak ležím chrbtom na zemi a pozerám hore, že to vlastne visím chrbtom pritisnutý ku stropu nado mnou a všetky tie hviezdy sú v hĺbke... ono sa to v hlave odrazu obráti a až v žalúdku cítiš ten pocit závrate, ako keď visíš nad priepasťou. Uvedomil som si, že vo všeobecnosti ide o závrat z nekonečna. Dlho som ale nevisel, lebo sa mi únavou i proti mojej vôli zatvárali oči. Výbuchy sopky som vnímal aj v spánku, ale iba som ich zaznamenával, nevyrušovali ma.

Zobudili ma až svetlá bateriek a hlasné "hííííí". Nočná skupina turistov so sprievodcom si to šinula hrebeňom práve tade, kde som spal. Ešte dobre, že mali baterky, lebo inak by ma snáď udupali. Udivilo ma, že sa vybrali až tak ďaleko. Musela to byť drahá a hrozne dobrodružná výprava, špeciálny mesiacom osmahnutý nočný sopkový vlk ako sprievodca, pútavý názov ako "Pochod do pekla" alebo "Nočná samovražda" a k tomu aspoň tri pluská a samozrejme nálepka "native guide" alebo "ecological".. Jak tak prechádzali okolo, narátal som 17 Francúzov. Reku, pôjdete tadeto ešte naspäť? Nie, znela odpoveď. Tak som si overil, že to bola verzia "Nočná samovražda".

August 14, 2001

V noci som sledoval čas na mobile, lebo hodinky mi nesvietia. SMSkovať sa nedalo, nebol tam signál. Ale okolo štvrtej som znenazdajky dostal SMS od Elke. Jej obsahom bolo, že sme dostali pokutu za parkovanie pred vlastným domom. Svet pravidiel, ktorému som neunikol ani tu.

Zobudil som sa o piatej na pípanie svojich digitálok. Ešte bola čierna noc. Zbalil som sa, počkal na peknú rozlúčkovú erupciu a dal som sa na cestu späť. Chcel som zostúpiť než vyjde vražedne teplé slnko.??? Cestou, nižšie v údolí, som videl plno spiacich tiel za nízkymi hradbami z naukladaných kameňov. Usmial som sa; toto má byť ochrana proti chuchvalcom lávy letiacim po balistickej dráhe?

Nevidel som presne kam stúpam, tak som si dával veľký pozor. Vpravo vysoko nado mnou sa černeli rozoklané vrcholky skál, vľavo stále gejzíry svetla a zvuku. Keď som došiel na východný hrebeň, uvidel som dole všetko utopené v hustej rannej hmle. V hĺbke, kde by som videl Stredozemné more, bol oceán mrakov.

Stále bola tma, preto som upustil od myšlienky zostúpiť inou cestou, kde treba liezť po skalách, a vydal som sa trasou, ktorou som včera vystúpil. Slnko sa pomaly vynáralo, ale stále bolo uväznené v tom, čo sám nazývam "horizontové mraky" (tie takmer vždy vidno na najvzdialenejšom horizonte... dokonca aj za mimoriadne priezračného dňa so sýtomodrou oblohou ich možno vidieť ak má človek dobrý rozhľad). Bol som zasa na vrchole Pizzo??? Bol som rád, že schádzam??? a ani som nemusel použiť tie opaľovacie nezmysly. Na hrebeni podo mnou som zazrel dlhú karavánu turistov, ako si to šinú nahor. Čierne tiene na čiernom hrebeni na pozadí svetlejúceho východu. Vtom sa ozval výbuch, no a zo všetkých tých čiernych postavičiek vyšľahli blesky cvakáčikov.

Dole som bol za menej ako dve hodiny, vlastne som to zbehol. Väčšinu času som skákal a kĺzal po achilovkách. Stretol som dve udychčané ženské, ktoré som si všimol už na lodi. Škaredé ale o to emancipovanejšie. Tipol som ich na Dánky. Mal som pocit, že zvažujú prejsť na plazenie, také boli unavené. Mali vlastného sprievodcu. Ten bol vystrojený (akiste pre úspech svojej živnosti) ako skúsený horolezec odvážne podnikajúci nikdy nezlezenú cestu na Nanga Parbat. Prebehol som okolo so zvučným "ciao" a bolo mi veľmi dobre!

Vodca tej reťaze s cvakáčikmi tiež vyzeral ako Reinhold Messner. Tento však zjavne pochyboval o svojom šťastí, pretože mal v stádočku niekoľko ozaj silných tetiek, ktoré fučali ako lokomotívy a ich farba precházala z modrej do fialovej. Už asi premýšľal, akú bude mať oštaru s ich poisťovňami, ak mu tam skolabujú.

Uvedomil som si, že Stromboli je jedným z tých mála zaujímavých miest na svete, pre ktoré som sa ešte nenarodil prineskoro. Už nejde objaviť tajomné kmene v povodí Amazonky, už nemožno preliezať v noci mayskými zrúcaninami zabudnutými v džungli, už len ťažko chodiť v prestrojení do západom nedotkutých kláštorov v Tibete. Aj na Machu Picchu už onedlho bude premávať lanovka... No, je tu kopec turistov, ale dá sa im ešte usť. Chcem na to pozerať pozitívne: Mestečká Stromboli a Ginestra??? ešte nie sú spojené cestou vysekanou v úbočí sopky, ani tunelom. Vulkán je stále reálnou hrozbou -- nikto neinvestuje do stavby palácov. Hore na štíte ešte nie je žiadne zábradlie ani tabuľky, ani päťmetrová sieť (ako na Eiffelovke) ktorá má zabrániť samovrahom skočiť si do pekelného pažeráka. Aj napriek prísnym zákazom sa stále dá vystúpiť hore aj bez sprievodcu. Žiadna lanovka a žiadne bufety na hrebeni, ani reštika plná nemeckých starorodičovských párov nad rezňami s hranolkami, pozerajúcich na výbuchy v bezpečí klimatizovanej miestosti bez sírnych zápachov, za nepriestrelným sklom... Žiadne chodníčky lemované zábradlím a žiadny drahý horský hotelík na protiľahlom úbočí ("trojhviezdičkové A-izby s výhľadom na kráter"). Ale to všetko príde. Turizmus je ako mor.

Kdesi v príručke (nájsť!!???) o tom, ako sa tu (či inde???) zvyklo pestovať víno??? a ???, terasovité políčka???, ale teraz je to už všetko zabudnuté, nevýnosné tvárou v tvár možnostiam zárobku na turistickom ruchu...

Dole bolo ešte všetko zatvorené, tak som si šiel sadnúť do takej pizzerie tesne pri pláži. Povedal som, že idem "zhora", tak som od takej milej ženskejdostal jej svoju špecialitu proti smädu: citrón, ľad, ľadová voda. Dva obrovské poháre. Naúčtovala mi len 1500.

Na pláži pri prístavnom móle som sa spýtal na cenu loďky na deň: vraj 160000, na 4 hodiny 100000... zhnusene som odišiel; škoda!

Po nejakej pol desiatej som našiel predajňu potravín a nakúpil vodu, čerstvé mlieko a keksy.

Kúpoval som pohľadnice v takej trafike a všimol som si, že na prvých stránkach rôznych talianskych novín boli titulky o hrôze pri Eolských ostrovoch plus fotka lode, akou som včera prišiel. Predavačka mi vysvetlila, že jedna taká loď sa cestou z Neapola pokazila, ale že sa nepotopila.

Vybral som batoh a gitaru z úschovne. Potom som sa vydal po pláži opačným smerom, najprv prekračujúc dlhočizné laná kotviacich jácht, potom preliezajúc pobrežné balvany a balancujúc na útesoch, čo s mojím nákladom (a gitarou) bolo fakt povážlivé. Nakoniec som sa dotrmácal až na izolovanú pláž. Tam bolo len pár ľudí (prišli člnom), zo dve jachty (dopekla, už musím vážne pracovať na tom, aby som sa k nejakej dostal), kľud. Zaliezol som do tieňa za obrovský balvan osamelo stojaci na pláži. Potom som si išiel zaplávať. Tak som si lebedil prakticky celý deň. Čital som si zvukov slabého príboja, postupne som sa posúval okolo kameňa spolu s tieňom (slnko bolo vražedné: každý lúč slnka mi spôsoboval bolesť na spálenej koži???), chodieval som plávať.

Dnes som dočítal Jamesa Thurbera. Bol fajn, obzvlášť tie "životopisné príbehy", avšak musím povedať, že oproti násobenému humoru Šimka a Grossmana sú dosť amatérske.

Keď sa tiene predĺžili, vytiahol som si gitarku. Zisitil som, že mi chýba moja stará dobrá elektronická ladička. Buď mi ju švihli ešte v hoteli v Neapoli, alebo tu v úschovni. Svine! Ale čo sa dá robit? Aspoň konečne budem nútený naučiť sa ladiť sluchom.

Hral som si až do tmy. Na pláži už nebol nikto. V zálive ticho kotvili tri jachty. No a keď sa celkom zotmelo, vystrel som si na kamienky spacák a s očami na hviezdach som na pozadí šumu príboja počúval nesmrteľné poviedky Šimka a Grossmana. Bol som krásne uvoľnený, a tak som sa celkom dokázal preniesť do iného sveta, odrazu som sedel na vŕzgajúcej drevenej stoličke v divadle, živo videl podrobnosti v čítaných príbehoch. Neviazane, nahlas som sa smial.

August 15, 2001

V noci som sa zobudil na nejaký šuchot, ale keď som otvoril oči, úplne ma zhypnotizoval mesiac, ktorý medzitým vyšiel na oblohu spoza skalísk na severe.

Najprv som si myslel, že jachta, ktorá bola najbližšie pri mne, je preč. Nechápal som, ako som mohol prepočuť zvuk jej motora. Ale po pár minútach som ju uvidel. Vlastne ucítil; od černe vĺn v pozadí ju totiž neodlišovala farba, len akési vedomie, že tam je nejaké teleso.

Snažil som sa uhádnuť čas podľa hviezd. Posuv Mliečnej cesty som odhadol tak na tri hodiny, avšak problém bol v tom, že som nevedel, o ktorej hodine som si zapamätal tú prvú pozíciu. Tak som si povedal, že je 12 a pozrel som sa na hodinky baterkou. Bolo pol jednej. Zaspal som šťastným spánkom.

Ráno by som kľudne dlho spal, ale slnko vyšlo z mora a rovno do mojich očí (tentokrát žiadne "horizontové mraky"), už o šiestej ráno. A zároveň bolo neskoro nato, aby som chytil zriedkavú loď na Alicudi (pohrával som sa s myšlienok ísť tam). O nejakú chvíľku som ju videl v diaľke, ako mieri na juh. Slnko znamenalo neznesiteľné pálenie kože, takže som hneď vstal, no a o ďalších 20 minút som už bol v mestečku Stromboli, v mojej pizzerii s výhľadom na more a stovky drevených člnov vytiahnutých na pláži, pri capuccine a croissante, a pri -- tomto denníčku!

Skočil som do lodnej lístkárne, kde som sa dozvedel, že zajtra pravidelná ferry o 5:30 nepríde. Takže plán ísť na Filicudi a/alebo Alicudi padá. No čo, pôjdem rovno na Vulcano, aj tak som váhal kvôli financiám. Tie dva ostrovy sú mimo trasy a tak lístky stoja celý majetok. A dni času. Nabudúce.

Aj tak hlavný dôvod, pre ktorý som chcel ísť na Filicudi bolo požičať si loďku a sám ísť na prieskum tých pobrežných jaskýň. Hm, nie tak pre jaskyne, ako kvôli tej loďke.

Skôr z nevyspatosti ako s jasným úmyslom som sa (zasa) pýtal na ceny člnov tuná. Čo deň predtým bolo 160000 by dnes šlo už aj za 100000. Tak som to ešte stiahol na 90000. Paráda; vetchý ale motorový čln, a s volantom! Ešte som overil situáciu na druhej pláži (o pár kilometrov ďalej) -- 80000, ale len člnok s motorom. Keďže ma nejako lákal ten volant, rozhodol som sa pre prvú ponuku, aj keď bola o desať drahšia. Okrem toho, nikdy som ešte nešoféroval motorový čln!

Kúpil som 6 jedenapollitrových fliaš vody, čo malo za následok, že môj ruksak dosiahol takmer polovicu mojej vlastnej hmotnosti a nenormálne rozmery. Keď som sa ale vrátil k prvému kápovi, vidím len krútenie hlavou, že vraj práve zistil, že má vadný motor a musí to opraviť. V okamihu mi ale dohodil kolegov (čo mi včera ponúkali člnok za 160000), vraj tiež za 90. No fajn.

Reku čert to ber, predsa len je to celý deň na vode, moja premiéra na mori s motorovým člnom, náhrada za Filicudi aj za všetky noci, čo spávam pod holým nebom (už jedna noc v penzióniku by ma stála minimálne 80-90000 lír). Tak som podal svoj pas takej rachetli v búdke, a tým som sa upísal!

Ale problémom stále nebol koniec. Na pláži ma čakala talianska konverzácia (ako vždy som hovoril španielsky; často som mal pocit, že si to ľudia ani nevšimli) s takým hromotĺkom, šéfom tej agentúry s atraktívnym názvom "Pippo", čo mal na tričku "Pippo" a iste aj v rodnom liste sa mu skvelo "Pippo". Neverím že na hrudi nemal vytetované "Pippo". Isté bolo, že to bol pipo na n-tú. Hrubý, až takmer drzý. Myslel som si, že sa mu nepáčil, že som sumu zjednal takmer na polovicu toho, čo mi včera oznámil on sám. Ešte pol hodinu ma nechal čakať na rozžeravených kameňoch pláže, kým on zúrivo komandoval chlapca, čo mu tu pomáha. Potom naskočil do starého buldozéra a tlačil ním loďky do vody a iné zasa ťahal von. Dokonca dal člny pár ľuďom, ktorí prišli až po mne. Keď si ma konečne ráčil všimnúť, uvedomil som si, že ešte nevie, koľko som zaplatil. Lebo sa ma na to opýtal. Tak prišiel čas na pomstu za jeho chovanie. Vravím 90. Tvar sa mu šílene skrivila a niekoľko minút čosi kričal do vysielačky. Potom mi oznámil, že je to len na pol dňa. Vravím že som zaplatil za celý deň. Dohnal som ho takmer do nepríčetnosti, ale predsa išiel nájsť mi čln. To mi to zasa vrátil: kdeže volant -- chatrná loďka s malým motorom. Dopekla, s týmto chcem oboplávať celý ostrov?

Potisli sme čln do vody, jeden chlapík mi behom pol minúty ukázal dopredu, dozadu, neutrál, takto zdvihneš motor z vody, takto naštartuješ a tuto je plyn. Ciao! A bol som sám. Motor bežal naprázdno a ja som sa hojdal na vlnkách tesne pri množstve iných lodiek, okamžite nútený jemne vymanévrovať na voľné more. Každý náraz mohol znamenať vážne poškodenie člnov.

Prv som dal spiatočku, potom dopredu a s trochu neisto, s pomýlenými reflexami pre ľavú a pravú stranu, som sa dostal na šíre more. Páni, to bol pocit!

Stále som zápasil so smerom kormidlovania, zastavoval mi motor, pretože som pri otáčaní kormidla uberal plyn, ale už som bol ďaleko od čohokoľvek pevného, takže sa ma zmocnila úžasná eufória a vyrazil som naplno popri východnom pobreží na juh. Motor som mal dosť malý, takže som napriek hluku nešiel veľmi rýchlo, ale aj tak to bol zážitok. Videl som pláž, kde som strávil noc. Videl som aj tú lezeckú cestu na vrchol, ktorú som v tej hmle vzdal, ale teraz som si uvedomil, že je úplne pohodová, takže nabudúce nezaváham. Dokonca som aj lokalizoval ten najobtiažnejší úsek, čo o ňom straší Lonely Planet príručka Walking in Italy. Je síce dosť zvislý, ale keď človek má prehľad do čoho ide (v LP by namiesto zastrašovania pomohla fotografia s vyznačenou trasou), tak je to pohoda. A o kúsok ďalej som už uvidel prvé domky GinOstry!??? Zastavil som a fotil, hojdajúc sa na vlnkách.

Odrazu pozerám, že v diaľke za mnou vyrazila od prístavného móla pri Stromboli veľká loď -- "raketa", ktorá si to namierila priamo na juh... a teda na mňa! Dobre, Tomáš, tak teraz je čas naučiť sa štartovať, vravím si. Ale márne ťahám za šnúru štartéra, neviem ňou ani pohnúť! Raketa je sakramentsky rýchla, ide snáď stovkou, a mieri priamo na mňa! Videl som, ako zvyšuje rýchlosť a jej "lyže" sa tak automaticky vynárajú na hladinu. Mal som snáď pol minúty, nevedel som na nič prísť. Konečne obrovská loď odbočila (zbadali ma, bodku medzi vlnami, našťastie), a až vtedy som zistil príčinu svojho problému... ehm, mal som zaradenú jednotku.

Dal som neutrál a motor začal pohodovo bafkať. "Raketa" v tých okamihoch plnou rýchlosťou prehučala úzkym, niekoľkostometrovým úsekom medzi mnou a ostrovom.

Na strane Sciara del Fuoco??? bolo množstvo ďalších lodiek a plachetníc, ktoré sem prišli sledovať výbuchy a kamene, ktoré sa nezriedka kotúľali až do mora. Videl som, ako pár balvanov spadlo snáď na meter od krásnej bielej jachty zaparkovanej tesne pri horúcom, čiernom svahu. Niekto mal z pekla šťastie!

Videl som aj hrebeň, na ktorom som predvčerom spal. Vypol som motor, vytiahol gitarku a snáď dve hodinky som si hral. Mal som na člnku malú striešku, 9 litrov pitnej vody, nádherný výhľad na sopku, more a nahé ženské na provách??? okolo sa rútiacich plachetníc... no proste pohoda.

Nohy som mal predsa len zakryté, pretože loďka sa otáčala a slnko si občas našlo moje spláleniny. Okrem otáčania s môj člnok hrozne rozkýval kedykoľvek okolo prešla väčšia loď. Niekedy som až mal pocit, že ma to zhodí do vody, ale nemal som žiadny strach, pripadal som si ako na kolotoči.

Ďalej som sledoval izolovanú Ginostru???. A rozkošný parníček / plachetničku, vkusne maľovaný. Ľudia z neho ešte za pohybu skákali do modromodrého mora, no nádhera.

Po nejakom čase som pokračoval ďalej pozdĺž západného pobrežia, bolo to proti vetru a vlnám, a teda hrozne pomaly. Začal som mať obavy, či mi vydrží benzín v malej nádržke.

Nakoniec som ale znenazdajky došiel späť ku Stromboli a do prístavu, odkiaľ som vyplával. Len som sa chcel zastaviť a skontrolovať benzín, ale chlapík sa zdesil, že už som spotreboval takmer celých 10 litrov, tak reku na prvý raz stačilo. 90+10+30000=130000; riadna pálka. Pippovi som povedal, že mi dal starú herku čo naberá vodu a vôbec neťahá, hoci benzín pije ako špongia. Smial sa mi do očí. Povedal som mu, že je dobrý biznismen, že keď takto pôjde ďalej, tak si onedlho bude môcť kúpiť mercedes, o ktorom určite sníva. Dúfam, že mu to došlo. Na Stromboli nie sú cesty...

Bol som spokojný. Aj trochu vyklepaný. Cestou som nemal ako skontrolovať benzín, nebola tam žiadna ručička, ani iné meradlo. Keby mi tak došiel, zmocnil by sa ma vietor a ja by som sa vydal na nedobrovoľnú odyseu Stredozemným morom.

Chvíľu som sedel na námestíčku pri kostole v tieni, pozeral na ľudí a čítal som si o Sicílii. Objavil sa pri mne chalan so ženskou, zrejme sa chcel pocvičiť v angličtine, ktorí mi radili, čo a kde na Sicílii. Celkom užitočné! Ja som im zato poradil, ako na Stromboli. Mali v pláne zaplatiť si sprievodcu, tak som sa im to snažil vyhovoriť. Povedal som im, že všetky tie kecy o nebezpečí sú len vtip a sprievodcovia sú tu len nato, aby si vypchávali vrecká peniazmi od turistov. Že taký kopec zvládnu za tri hodinky a aj keď nie, tak sa nemusia báť snehu ani výškovej choroby. A do krátera predsa nikto s rozumom liezť nebude. (Hm, alebo áno?)

Znovu som sa odniesol na "svoju" pláž. Už tam boli tiene a pár kotviacich jácht. Zaplával som si a potom vytiahol gitarku. Vtom ale dorazila tlupa mladých na veľkom člne a dali sa pripravovať... plážovú párty! Akoby som tam ani nebol, začali pripravovať stoly a tanečné pódium práve tam, kde som sa chystať uložiť na noc. Tak som sa pozbieral a odtiahol, načo sa mi jeden v takých nohaviciach??? ozval, že: "Díky. Vieš, aj som ten Dídžej Pippo!" Skoro som sa zakuckal. To sa tu všetci miestni mačovia volajú Pippo?

Zamieril som na svoje včerajšie miesto, pod skalu. Na párty obďaleč prichádzali ďalšie člny s mládežou. Pár jedincov prišlo skutočne netradičným spôsobom -- priplávali, snáď tri kilometre v tmavom a ochladenom nočnom mori okolo obrovských čiernych balvanov trčiacich z vody. Navečeral som sa (ďalšia plechovka šošovice, chlebík a cesnak, nádhera). Čítal som si staročínske príbehy až kým sa nezotmelo. Potom som ležal a pozeral na hviezdy, počúvajúc ďalší (prvý???) diel Šimka a Grossmana. Medziiným mi došlo, že môžem zabudnúť na svoj plán poslať o polnoci Baške (a Yvesovi) SMSku k narodeninám, pretože na tejto pláži niet signálu.

August 16, 2001

Baškine narodeniny. A Yvesove.

O polnoci som teda v polospánku povypínal všetkých desať budíkov, ktoré som si nastavil na hodinkách, aby som nezabudol na tie SMSky. V duchu som Baške zaprial všetko najlepšie k narodeninám a ihneď som zasa zaspal, no onedlho ma zobudili silné dunivé údery bezduchej tanečnej hudby z tej párty. Čo ako sa snažím byť tolerantný, toto bolo fakt priveľa -- šílene vymetený rytmus, ktorý sa stále opakuje bez obmeny dokola a zasa od začiatku, to človeka doženie do nepríčetnosti. Ale, nakoniec, možno to je cieľom. Stratiť sa, odosobniť. Hm, prišiel som na to. Ale spať som už nemohol.

Nikdy v živote som nemal problém zaspať, v akomkoľvek hluku. Hoci ani pod bežiacim pásom plným zaváraných sliviek na letnej aktivite v továrni Seliko Litovel. No pri tomto hluku??? sa to naozaj nedalo. No teda, aj tento druhý Pippo sa vyznamenal. Každých pár minút prišiel, alebo odišiel nejaký čln sprevádzaný búrlivým revom. Už som len čakal, ako začnú chodiť cikať a milovať sa pod balvan, kde som mal ležovisko.

Na odchod ešte bola tma, na východe nebolo ani náznaku blížiaceho sa dňa. Na hodinky som nevidel, no neskôr som vydedukoval, že museli byť asi tri. Jachty zakotvené v zálive istotne tŕpli tak, ako ja. Spali v nich deti. (K večeru som videl malého chlapca ako si jazdí okolo rodičovskej jachty v detskom motorovom člnku -- no "pohled pro bohy", ako by povedala Didonéni.)

Po dlhom otáľaní som sa predsa zbalil, že idem preč. Na opasok som si zavesil baterku, ktorou som ale najprv provokatívne zasvietil na trsajúcich.

Cesta cez tie vysoké klzké pobrežné skaliská bola zaujímavá. S tým obrovským ruksakom a gitarkou to v tej atramentovej tme bolo skutočne na zabitie. Kedy -- a kde -- by ma našli, keby som sa tam skĺzol do príboja v hĺbke?

Došiel som ale na pláž so zakotvenými jachtami. Tam bolo aj zopár spáčov pod hviezdami. Bolo čosi po štvrtej.

Ešte som pospal asi do šiestej, no potom ma prebudilo teplé slnko, a tak som sa vydal do "mojej" reštiky na kapučíno a krosandu s džemom plus džús. Jeden starý cestovateľ sa ma spýtal, skade som. Všimol si totiž, že píšem do knižočky s nápisom "Reis Dagboek". Bol milý, ale práve preto, že som zbadal jeho pohľad, som odvetil, že zo Slovenska. Ale chytil sa na Tatry.??? Išli so ženskou (obaja tiahli na šesťdesiatku) nakúpiť a potom na sopku, samozrejme bez sprievodcu. Spriaznené duše. No, a tu píšem doteraz, denníček!

[Eseje]???:
1) Bezčasovosť... napríklad na horách ako táto. Viď vyššie.
2) Spomalený čas... tých pár dní tuná mi pripadá ako niekoľko týždňov!

Ešte na sopke som si uvedomil, že to čo hľadám, teda miesto nedotknuté civilizáciou, respektíve dych starých civilizácií, ktorý nebol odvanutý storočiami -- jedným z tých miest je "divoká" príroda, a zvlášť jedna je súčasť, teda hory. Uvedomujem si, aká blízka je mi teda motivácia niektorých horolezcov. Ale musím sa zamýšľať, čo iné v tom ešte je. Áno, mayské pamiatky v džungli ako ich popisuje Halliburton, Angkor-Wat keď bol ešte zabudnutý v pralese, poznávanie "neskazených" národov, ako napríklad Marco Polo alebo aj niektorí antropológovia. Ďalej, morské hlbiny -- trochu nedostupné, ale obrovské a neprebádané. Dostupná je morská hladina, jachty na šírom oceáne, (takmer) mimo dosahu obmedzujúcich štátnych zákonov a nariadení a víz. Čo tam ale naopak je, je širší zmysel, a to časový. Všetky tie miesta sú takmer nezmenené (alebo nezmeniteľné človekom, ako napríklad svetové póly), sú také, aké boli pred stáročiami, tisícročiami, miliónmi rokov. Po čom ja túžim, je dotyk večnosti!

A toto súvisí so známym javom, že keď je človek na cestách, čas plynie omnoho pomalšie. Dalo by sa to porovnať s Einsteinovou teóriou relativity, no to by bolo príliš pritiahnuté za vlasy. Nie, skôr??? je to dotyk večnosti, pocit, že život neletí tak ako doma, kde často ubehnú celé týždne a mesiace -- och, roky! -- bez toho, aby si človek mohol povedať, áno, pamätám si každý deň či noc. Dôvodom je pravidelnosť života -- práca, chod domácnosti, ľudia okolo, atď. Nie je to zlé, ale je to dôvod. A ktovie, či tomu vôbec možno uniknúť -- či možno doma žiť tak, aby bolo všetko tak nové a silné, ako na cestách. Asi nie. Chce to nepredvídateľnosť. Už základná vec, čo je doma pravidelná, je deň a noc. Tie, pravda, prichádzajú aj na ceste, ale človek môže mať posunuté biologické hodiny, spí na stále nových miestach, doba spánku a čas vstávania sú iné ako doma. Človek sa musí viac prispôsobovať novým skutočnostiam, len málo môže spoľahlivo dopredu naprogramovať. Jedlo je stále iné, krajina sa mení, úplne iní ľudia, jazyk. Všetky zmysly sú nasýtené novými vnemami. Treba vedieť odísť... aj domov tak bude po návrate nekonečne krásny. Krásny koniec krásnej cesty... a začiatok ďalšej.

"Nooit zal de behaalde roem beantwoorden aan de moeite die men zich getroost heeft." (Horatius) -- to bol ale pesimista!

Tak som dopil kávu aj džús, kúpil lístok na Vulcano, a hneď aj nastúpil do "rakety". Bola to mašina podobná tej, ktorá ma včera takmer prešla, keď som nevedel naštartovať čln. Už za niekoľko sekúnd po vyštartovaní sme sa zdvihli na hladinu a kĺzali po samučkých hranách tých vodných lyží. Skoro žiadne trenie, veľmi veľká rýchlosť. Neviem, aký má pohon, veď vo vode nič ponorené nie je. Žeby tryskový? Overiť som si to ale nemohol, lebo na palubu nikto vystúpiť nesmel. Museli sme sedieť v klíme za oknom vo vnútri. Bolo počuť uši trhajúce vysoké svišťanie. Zrejme motor, nie tie lyže.

(Napadlo ma či by to bolo riešenie pre môj magnetický stôl -- podpery nie kolmo nadol, ale pod uhlom obrátené von.)

Panarea bola skutočne ďaleko. Som rád, že som sa ta nepokúsil dostať mojím člnom -- jednak to bola stará herka, a jednak by mi asi nevyšiel benzín... Potom ďalšia krátka zastávka, na Lipari.

No a o pol dvanástej Vulcano. Horúčava na umretie. Lákavá možnosť požičať si horský bicykel a pochodiť na ňom celý ostrov, ale 10000 sa mi nakoniec predsa len zdalo priveľa.

Skočil som do reštiky na jedno pivo. Nejako som pozabudol na svoju obozretnosť a neoveril som si cenu ani značku... takže o chvíľu predo mnou stál Heineken a účet na 8400. Dobre mi to pokazilo náladu.

Vytočil som ďalšie z čísel na Nadia Di Vicino, ktoré mi Elke našla na Internete. A tentokrát som mal šťastie, ozvali sa mi rodičia tej správnej Nadii a dali mi číslo na jej mobil. Že vraj Nadia je -- na Sicílii! Neuveriteľné! Hneď som jej aj brnkol. Je v Palerme so svojím priateľom, do 20.8., potom pôjde na malý ostrov západne od Trapani.

Hodil som bágel aj gitarku do reštiky, nech mi ich postrážia, keď sa im tak krásne podarilo dať mi zaplatiť Heineken. Potom som sa vybral na tento 391 metrov vysoký starý vulkán.

Bol som hore za menej ako hodinku. Krásne tvarovaný kráter. Kde-tu žlté sírne výpary a kryštálové políčka, pach podľa vetra od žiadneho po neznesiteľný. Hlboko dole rovná plocha, na nej na moje prekvapenie veľké písmená zostavené zo stovák kameňov, ktoré hlásali: ZVOLEN HLOHOVEC. No boli tu na návšteve nejakí inteligenti. Už chýbal len slovenský znak.

Napriek zákazom som zliezol dole na samé dno krátera a nafotil miesto, ktoré starí Gréci považovali za vstup do Hádesu???. Nádherné kryštály a chuchvalce žltého dymu. Musel som zadržiavať dych, pretože ten pach bol často na omdletie. Úžasný pohľad na vysokánske steny krátera z jeho samého dna! Pohľad na svet, ako ho videl Orfeus, keď vyvádzal z podsvetia svoju mŕtvu lásku. (Prečo sa len obzrel? Prečo nedokázal nepochybovat?)

Naspäť hore na okraji krátera som v diaľke po prvý raz zazrel Sicíliu. Bolo vidno aj kužely Stromboli v diaľke, Lipari celkom blízko, a Filicudi a Alicudi ďaleko na východe.

Dole som zbehol v sypkom štrku po achilovkách. Vybral som si batoh s gitarkou, kúpil som si nanuk a potom pozeral po dievčatách na móle a lodiach v prístave.

Potom moju pozornosť upútala ľudská črieda čo sa čľapkala v horúcom bielom sírnom bahne. Boli tam strašne natlačení, ale z nejakého dôvodu im to vôbec nevadilo. Asi im to doporučili ich príručky...

Usadil som sa na pláži, tam bolo ľudí našťastie pomenej. Dal som konzervu tuniaka, chlebík a cesnak, čo som zapil vodou. Potom som sa vrhol do vody. Skoro som si rozbil kolená, pretože do vzdialenosti aspoň dvadsiatich metrov tam voda nemá hĺbku väčšiu ako meter. Všimol som si, že podobne ako v tom prírodnom termálnom kúpalisku, kde som videl tú turistickú čriedu, aj tu cítiť síru -- jednak čuchom, a jednak na koži... všade naokolo totiž boli stĺpce bubliniek vyvierajúce zo dna do morskej vody. Cítil som sa ako v akváriu! Veľmi zvláštne, byť v morských vlnách a zároveň cítiť pach síry a šteklivé bublinky na nohách. Príliš veľa turistov. Aj Slováci a Česi. Poliaci. Rusi. Tu ja dlho nezostanem. Ďalej som čítal tie čínske príbehy popretkávané básňami a spevmi, úplne ich milujem.

Keď zapadlo slnko, kúpil som si trs hrozna??? a išiel na druhú stranu ostrova nocovať na útesy. Našiel som si príma mäkké prírodné??? lôžko vysoko nad vodami, po ktorých som videl prichádzať posledné jachty do zálivu. Hral som na gitarke a pozeral na zapadajúce slnko. "Zestárni se mnou, všechno je ještě před námi. Nebudu já a nebudeš ty. Budou jen dvě větve jediného stromu. Den končí, slunce zapadá. Dívám se na tu rudou záplavu bez strachu, bez lítosti. Cokoli trapného nás potká, láska vymaže. Zestárni se mnou, všechno je ještě před námi." (John Winston Lennon) Neviem prečo ma to napadá stále keď vidím zapadajúce slnko.

Vypočul som si tretiu časť Š&G. "Jak jsem se stal nezaměstnaným" ... toto sem???

Noc bola fajn, však až na komáre. Musel som sa kvôli nim nasúkať do spľasnutého stanu. Neskôr v noci ale bolo zima, takže som zaliezol do spacaku. V zálive bola záplava svetla. Počul som bubnovanie na djembi. Mal som nad hlavou majestátne hviezdy, ale aj tak sa ma dotkol zvláštny smútok, že tu ležím ako vyhnanec zakrytý mrakmi komárov, a pritom by som tiež neodmietol posedieť si pri dobrom pive a živej hudbe v nejakej plážovej reštaurácii, byť so zaujímavými ľuďmi (vzácny vymierajúci druh, zdá sa mi), zaplávať si nahý v nočnom mori, hmmm.

August 17, 2001

Ráno ma prebudilo síce neskôr, vďaka skalám, ale zasa slnko. Znovu som si trochu zahral, pozerajúc na jachty a lietajúce člny. Znovu do mestečka. Do bufetu na figový koláčik a kapučíno. Na pár SMSiek. Na teba, môj milý??? denníček!

((???Na ktorom ostrove bol ten Odyseov kyklop Polyfemos? Viď príručka, tam to niekde bolo, ešte na Stromboli som to čítal... čosi z toho príbehu sem napísať.))

Potom som dokúpil vodu a zásoby??? a vydal som sa na tú bublinkovú pláž. Všimol som si, že bublinky sú nielen vo vode, ale aj na súši, napríklad autá parkovali v horúcom bublinkovom blate. Ono to tu raz celkom iste vyletí do povetria! Potom som na pláži v tieni erárného slnečníka dočítaval tie staročínske príbehy. Na konci každého som si šiel zaplávať do bublinkového mora.

Uvedomoval som si ako sa niektoré motívy stále opakujú. Napríklad milovné dievčiny, ktoré sa niečím príšerne trápia (viď príbehy???), stále sú vzdelané, vedia snovo tancovať, spievať básne. Toto boli výrazné cnosti. Ako som o tom premýšľal, očami som blúdil po dievčatách okolo, a videl som ich úplne inakšie. Tak veľa ich bolo pekných -- telom. Našlo sa niekoľko ozaj krásnych -- tiel. Jedna vyzerala ako Cameron Diaz, bola dokonalá, kľudne by mohla byť slávnou manekýnkou alebo herečkou, teda -- telom. Keď som však hľadal znaky inteligencie, iskry, náboja, niečoho neuchopiteľného ale predsa výrazne zaujímavého, to už bolo iné. To sa výber ihneď predĺžil a zúžil. A v tom to naozaj je. Už dlho si všímam, ako sa mi niektoré dievčatá šílenie páčia na prvý pohľad, avšak ak s nimi chvíľku pobudnem a zistím, že krásne hlávky majú iba plné ozvien iných slov a zrkadielok iných pohľadov, všímam si, ako sa v mojich očiach tá istá krása viditeľne roztápa, morfuje ako počítačový obraz, z toho pekného ostáva len karikatúra, žabie rysy pod maskou princeznej. A funguje to aj naopak. Veľa žien sa nezodpovedá ideálnym črtám tiel a tvárí zo strieborného plátna, avšak ak je v nich niečo vzácne, zaujímavé, ich svojské črty krásnejú mimo všetky medze. Láska je silným katalyzátorom. Veď o tom hovoria rozprávky, kde princ musí pobozkať žabu aby sa z nej stala princezná... [esej]???

Okolo pol druhej??? som zasa naložil svoj somársky chrbát a odplazil sa do prístavu. Lístok do Milazzo??? stál tuším 12000???, no a už som s dvojitým magnumom o 14:00 vbehol na odchádzajúcu loď.

Zbohom ostrovy. Už teraz mi za nimi bolo trochu smutno. Čokoľvek príde bude iste iné než tieto dymiace vrcholky hôr trčiace z morských hĺbok.

Na lodi som sa pre zmenu pohrúžil do Šolcovej??? teórie akordov. Aj keď som nedokázal veľa absorbovať, pretože sú to fakt zložité zákonitosti, predsa som si urobil prekvapivo jasno v určitých otázkach, ktoré ma už dlho kvárili. Nechápem, prečo som sa k tejto knižôčke nedostal skôr!

Dúfal som, že táto cesta loďou, asi posledná na tomto výlete, potrvá večne. Ale nakoniec k nám predsa len priplávala Sicília. Najväčší ostrov v Stredozemnom mori. Milazzo je na mape maličkou bodkou, ale po dňoch strávených na ostrovoch ma obkolesilo ako nejaké veľkomesto. Autobusy, plno budov, ulice. Ako som predpokladal, lacných hotelíkov tam nebolo, takže som si povedal, že to hodím do Messiny, ktorá je väčším a okrem toho tranzitným mestom. A už som aj sedel v klimatizovanom buse (asi za 8000) a uháňal na východ k sicílskej bráne. Cestou som sa SMSkou spýtal Nadii, či by sme sa mohli stretnúť, ak sa mi podarí dostať sa do Palerma. One že v sobotu nie, snáď v nedeľu. Ja nato, že predsa vravela, že v nedeľu už z Palerma odchádza. Odvetila, že na to pozabudla, a že sa mi ešte ozve.

Mal som v pláne dať sa po týždni strávenom pod holým nebom dať trochu do pucu, vyprať si šaty, lebo som už smrdel ako podpalubie Santa Maríe tesne pred príchodom na Bahamy. Okrem toho sa mi vírus herpesu rozhodol manifestovať svoju silu na mojom spálenom nose. Bolelo to, na to si nemožno zvykúť, tak som bol dosť mrzutý.???

V Messine som našťastie nemal príliš veľký problém nájsť ubytko. Prvý lacný hotelík bol síce plný, ale v druhom ešte mali miesto za 40000. Zasa tá zvláštna kombinácia -- vysoké stropy, mramorové schodište, ale inak špinavý a zájdený staničný hotel. Platiť som musel okamžite, dokonca som si ani nemohol prv zložiť veci (viedli to tam riadne pijavice). Tak som ešte musel ísť do mesta a nájsť bankomat, navyše nepokazený (ten prvý nefungoval).

Musím sa naučiť nevziať si veci, ktoré mi neskôr budú na obtiaž. Mám dosť ťažkých batohov!

Konečne odpriahnutý som skočil do nedalekého centra mesta, kde som v ozajstnom supermarkete nakúpil zásoby (krása, všetko omnoho lacnejšie ako na ostrovoch). Dokonca som našiel aj obchod s hudobninami, kde som si kúpil mäkkučké kovové struny na gitarku.

Potom rýchlo späť na izbu prať šampónom v umývadielku na izbe. Prádlo som vyvesil do posledných lúčov slnka na mrńavom balkóniku nad špinavým vnútorným dvorom. No a potom som už nikam nemohol, lebo na oblečenie mi ostali len plavky. Dal som si po dlhom čase sprchu, to bola krása. Urobil som si inšpekciu svojho herp-nosa. Na čele som si našiel starý čierny prach, snáď ešte zo Stromboli, bol strašne hlboko zažratý do kože. Keď som si ho nasilu vyšúchal, ostali mi na čele biele neopálené fľaky. Je krásne byť Robinzonom, ale krásne je aj vrátiť sa do civilizáce.

Celý večer som si čítal. V istom momente ma zaujali ma divné plačlivé zvuky odkiaľsi zdola, akoby ženský hlas, stále čosi nariekavo hovorila, pýtala sa, vzlykala. A potom odznova, to isté, prípadne s malými obmenami. Bol to taký zvláštne zastrený hlas, podobný hlasu Cigánov. Niečo z toho boli jasné otázky, avšek odpoveď, ani len mručanie, nič jej neodvetilo. Veľmi zvláštne. Snáď nejaká utýraná žena, alebo slaboduchá... ktovie?

Noc, čo nasledovala, bola tá najhoršia za celú doterajšiu cestu. Len čo som zhasol, z tmy sa na mňa zniesli tisícky sicílskych komárov túžiacich po mojej krvi. Krútil som sa do pokrývky, ale stále si našli nejakú cestu pod ňu, alebo ma proste drzo štípli do čela. Proste nech som robil čokoľvek, štípance stále pribúdali a príšerne svrbeli. Budil som sa snáď každú štvrťhodinu a myslel som si, že tá noc sa nikdy neskončí.

August 18, 2001

Až s východom slnka tie potvory zmizli, takže som zaspal ako drevo a zobudil som sa až tesne pred jedenástou, keď som sa musel rýchlo zbaliť a vypadnúť, aby mi nenaúčtovali ďalšiu noc.

Od Nadii som už žiadnu SMSku nedostal, tak som sa rozhodol, že idem do Archimedovho mesta, Syrakúz. Autobusovým centrom je Catania, tak som musel najprv tam. Krásna cesta po pobreží. Takmer okamžite som presadal a už bol na ceste do "Siracusa". Dorazil som neskoro popoludní. Akurát sa šílene rozpršalo -- prvý dážď na mojej ceste! Tak som chvíľu radostne mokol, potom som sadol do baru (tu sa všetky bufety volajú "bar") na capuccino, pri ktorom som dočítal posledné stránky čínskych príbehov. Uvedomil som si, že knihu toho sinológa Jaroslava Průška "Sestra moje Čína" mám doma v knižnici, ale nikdy som ju nečítal... už sa teším!

Zasa som premýšľal nad svojou obľúbenou témou, a síce ako rovnaký je svet nás ľudí... veď intrigy a túžba po moci, kontrast vlády a ľudu, odvaha a zbabelosť, múdrosť a jednoduchosť, láska a nenávisť, to všetko sú večné javy, a predsa sa s nimi večne boríme, nič nám nepomáhajú skúsenosti vekov. Bolo toľko mudrcov, ktorí tieto záležitosti skrz-naskrz prehliadli a napísali nám o tom učené knihy, avšak ďalšie generácie sa z nich nikdy nič nenaučili.

Načo nám je dobrá demokracia, keď tí, čo volia, nerozumejú komplexným otázkam, ktoré je potrebné riešiť, ani riešeniam, ktoré presadzujú tí, ktorých volia. Namiesto múdrosti a pravdy sa volia úsmevy, okázalosť, často drzosť, často novota bez ohľadu na jej význam, sláva (bývalí herci a speváci), miesto rodiska, atď. Je to fraška. Sem tú Konfúciovu vetu od Kryla...???

Čo je lepšie? Dokážeme sa raz poučiť múdrosťou starých a trochu sa ako ľudstvo vyvíjať, aby sme nezačínali odznova s každou generáciou? Možno, že to dokážeme, ale akosi podvedome nechceme? Alebo to nechú tí, ktorých volíme? Alebo za to, že sa nepoučíme, môže fakt, že žijeme tak krátko? Pamätám si, ako strašne som sa raz sklamal, keď som si spočítal, koľko približne kníh dokážem prečítať do konca svojho života. Malý zlomok hocijakej knižnice; zúfalé!

Povedzme, že by sme zaviedli priamu demokraciu -- každý človek by mal možnosť hlasovať o každom zákone a nariadení, napríklad cez mobilný telefón zabudovaný vo svojich náramkových hodinkách. Vôbec by netrebalo skorumpovaných poslancov a strany, ktoré dnes existujú nato, aby toto robili namiesto ľudu. Problém: všetkým tým právnickým textom by takmer nikto z ľudu nerozumel! Zato ľudia potrebujú poslancov čo cikajú respektíve necikajú na verejnosti, majú duchaplné hlášky a široké úsmevy a rečičky o tom, ako daná právna úprava docieli zníženie cien benzínu a piva. To chcú ľudia počuť. Lebo tomu rozumejú.

((Musím spomenúť, že si absolútne nemyslím, že vláda jednej strany, ako sme ju zažili v socializme, bola lepším riešením. Naopak, súčasná demokracia, alebo tá ku ktorej smerujeme (myslím nielen na Slovensku, ale na celom svete), je lepšia, pretože je slobodnejšia, ľudia aspoň trochu rozhodujú o svojom osude. Ale nesmieme sa nechať učičíkať predstavou, že je to to najlepšie, čo môže byť. Ani zďaleka!))

Ešte v daždi som sa vydal kráčať po Corso Umberto I (každé talianske mesto má snáď Umbertove korzo) v snahe nájsť si nejaký hotelík. Všetky najlacnejšie pajzlíky boli plné, ale v tom poslednom sa nado mnou recepčná zľutovala, že mi dá svoju dennú izbu, strašne klaustrofobickú kuticu bez okien, za 30000. Príma, len keď je bez komárov. Hoci bolo už neskoro, vydal som sa ešte do Parco Acheologico pozrieť na Archimedovu dobu... a stihol som to!

Zážitok to však bol strašne deformovaný turizmom. Vstupné už nebolo 2000, ale 8000. Osmička zjavne len nedávno nahradila dvojku na stene pri vchode. Záplava stánkov s gýčmi: okrem pár kníh tam nebolo absolútne nič zaujímavé.

Grécky amfiteáter; kolená sa mi podlomili sklamaním, keď som uvidel tú záplavu turistov s cvakáčikmi, všadeprítomné tabuľky so zákazom vstupu, zle skryté elektrické vedenia, potrubia a neupratané plechovky od coca-coly, na kamenných stupňoch prirobené príšerné drevené schody a kovové zábradlia, proste nesmierne zhanobené staré miesto, znásilnené, obrané aj o poslednú štipku pôvodnosti.

No možno, že v nočnom svetle, keď sa tu výnimočne hrá antické divadlo, sa tu zhmotní niečo zo starej atmosféry. Prekvapko pre Elke? Pozri www.drammantico.it

Urobil som pár fotiek, ale stálo ma veľa úsilia udržať v zábere minimálny možný počet turistov. Čo bolo zaujímavé: miestnosti vysekané v skalných stenách, dvere a okná a výklenky. V jednej takej izbici dokonca časom ohlodaný trón. Iné snáď slúžili ako hrobky. Niekde aj Archimedova hrobka??? Viac o tom prameni??? Sedel som na tých vysokých kamenných stupňoch, vnímajúc ich hladkosť a nazhromaždené teplo, trávu ktorá medzi nimi rastie, večné modré nebo nad nimi.

"Dionýzovo ucho"??? Potom tie veľké jaskynné??? útvary. A tá vysokánska veža, akási skalná ihla, na vrchole ktorej sú zvyšky akéhosi domčeka. Rozprávkový výjav!

Ešte som sa išiel pozrieť na neďaleký rímsky amfik, ale ten bol ešte v hroznejšom stave. Celá jeho stredná časť bola prekrytá novým pódiom??? a stolíkmi a desnými??? maketami antických stĺpov. Pochopil som, že sa tu asi hrá divadlo, čo nie je zlý nápad, ale úprava je skutočne necitlivá.

(Založil som 4-tý film, tento len 12-záberový.)

Nakoniec som si kúpil päť pohľadníc, ktoré ukazovali miesta, ktoré sa mi páčili, ešte bez schodíkov a zábradlí, a bez turistov. Všetko to boli hrozne staré fotky! Uvedomil som si, že aj na iných miestach som sa pristihol, že sa mi páčia práve tie staré pohľadnice. Ale je to samozrejmé -- nie sú stam mraky turistov, chýbajú reklamy a nápisy cez tretinu obrazu písmom v neónových farbách, fotky pokrývajú celú plochu pohľadnice bez delenia na sedemdesiatosem menších častí ktoré k sebe nepasujú, a bez ornamentového rámčeka ktorý pre svoju existenciu nemôže mať iný dôvod zvýraznenie gýčového vzhľadu.

Cestou do hotela som si zaumienil, že napíšem článok o tomto probléme a tento syrakúzsky archeologický park si vezmem ako modelový príklad. Zajtra sa vrátim naspäť a nafotím všetko tak, ako to skutočne je, s turistami aj stánkami, nevľúdnymi strážnikmi a všetkými tými zákazmi.

Čosi mám s nohami, nad pätami mám odreniny, ktoré puchnú, nehoja sa, a tak sa mi ťažko kráča. Doplazil som sa do hotela, zhodil gitarku (aj tak niet kde hrať) a išiel na ostrov Ortygia???, čiže do Syrakúzskeho starého mesta. Čoskoro bola už úplná tma, ale Ortygia??? ma úplne ohromila. Predovšetkým je obrovské, rozhodne najväčšie staré mesto aké som kedy videl. Aj s Prahou môže súperiť, prisahám! Dokonca ani turisti sa tam tak stratili, že nenarušili atmosféru mnohých stáročí. Apolónov chrám. fotkasmačkou??? Aténin chrám prebudovaný na dóm (v siedmom storočí!) Malebné priečelia, všade balkóny, úzke uličky, starodávne brány, ohromná rozmanitosť, k tomu všetkému more... Celé mesto je dosť ošarpané, to je však zrejme patina, ktorá mu dodáva autentickosť. A čo je najlepšie: ešte tu žijú pôvodní ľudia, teda tých z minulých storočí, proste normálni ľudia všakovakých sociálnych vrstiev. Inde v západnej Európe by takéto mesto bolo plné pijavíc snažiacich sa zarobiť na turizme, privát na priváte, hotely a reštaurácie a wafle a hotdogy. Tu ešte vidno obyčajnú bezzubú sicílsku mammu, ako sa zo svojho okna usmieva do ulice na pocestných. fotka???

Príjemné kaviarne a reštaurácie, ktoré ešte neskazili vlny rozkysnutých konzumných západniarov. (Asi jeden z mála dôvodov, prečo ďakovať za vyčíňanie sicílskej mafie a jeho medializáciu?) Strašne ma lákalo sadnúť si na pivo, o pizzi ani nehovoriac, ale nemôžem si dovoliť míňať. Kúpil som si veľkú zmrzlinu aby som samého seba utešil.

Na izbe som si uvedomil, že som celý deň nejedol. Tak som si s veľkou chuťou dal chlebík s tuniakom a veľa, veľa cesnaku. A plechovku piva. Čítal som Mr. Vertigo od Paula Austera.

August 19, 2001

Spalo sa mi výborne. Izba bola bez okien, ale mal som aspoň dýchavičný ventilátor. A hlavne žiadne komáre (stále mám veľké štípance od tých hnusákov z predošlen noci!) Zobudil som sa čerstvý už o siedmej a ďalej som čítal. Okolo deviatej som vstal a vydal sa teátrom, kde som mal v úmysle fotiť turistov a písať. Čosi som pofotil, ale nebol som veľmi spokojný. Namiesto schválne škaredých obrázkov sa mi naopak podaril jeden pekný -- bol tam jeden staručký sprievodca, ktorý vyzeral presne ako Opa na Čingove: vyleštené kožené topánky, biele ponožky, šortky, športová košeľa, staré hnedé ruky s hodinkami, ceduľka GUIDE a rozkošný klobúk. (Stále trpko ľutujem, že som doma musel nechať svoju pokazenú zrkadlovku a teleobjektív, mám toľko nápadov na omnoho lepšie fotky!)

Potom som zapadol do "baru" rovno medzi tými stánkami na gýče, aby som priamo pod vplyvom okolností písal... a píšem doteraz, denníček!

Napadá ma, tie stánky tu lemujú snáď stovku metrov prístupovej cesty ku predajni vstupeniek do archeologického parku... je to ako ulička hanby, cez ktorú musí prejsť každý návštevník! Ako rakovinový nádor bujnejúci na krásnej tvári histórie. Hm, ale možno je to naopak? Možno je všetko tak, ako má byť, len ja som ten, ktorý sa s tým nevie vyrovnať? Veď deti milujú cetky, babky si rady kúpia sadrový model gréckeho tyátru, ktorý si môžu vložiť za sklo do vitríny v obývačke, alebo autentickú fotografiu sochy, ktorá tu pravidelne a zázračne plače (viacsem???), milenci si radi kúpia hrnček so srdcom, v ktorom je znázornená Sicília, no a každý si rád kúpi bezpečnú a chladenú Coca Colu, čo aj stojí päťnásobok svojej supermarketovej ceny. Som len ja vadný?! Ešte sú tu aj objekty pre ozajstných fajnšmekrov: egyptskí (!) bohovia na papyrusovom papieri, mexické sombréra, divokozápadné kolty a anglické šípky aj s terčami. Všetko pre byznys. Howgh!

Pomaly som prešiel celú tú šílenú vzdialenosť na druhý koniec mesta, do Ortýgie???, ktorá ma včera tak krásne prekvapila. Blúdil som uličkami, urobil pár fotiek (film V; musel som dokúpiť). Naozaj veľmi pokojné, napodiv ešte neskazené turistickým ruchom. Na impozantnom hlavnom námestí takmer provinčná atmosféra. Náhle a ostro mi došlo, že nikde nevrieska hudba, teda aspoň v kaviarňach so stolmi na ulici ju nepočuť. To je to, čo ma inde (vezmime si napríklad Slovensko) doháňa do zúfalstva -- lokálne FM rádio so zavýjajúcimi znelkami, dychtívé redaktorské hlasy hulákajúce pravidlá idiotských telefónnych hier, reklamné bloky častejšie ako dobrá pesnička, alebo futbal či hokej. (Správy sú skrátené na púhe minúty, veď ľudia sa chcú baviť! A zaujímavé rozhovory, na tie aby človek čakal do polnoci, ak sa vôbec dočká.) A táto brečka znie ďaleko na ulicu, vnucuje sa náhodným okoloidúcim.

Podtitul tejto cesty by mal znieť: "Výlet presýtený myšlienkami a vôňou cesnaku."

Skúšal som nájsť kanceláriu, kde by som sa dozvedel niečo o prípadných cestovných lodiach do Napoli, ale hoci som sa šílene nachodil po prístave i okolo, nič som nenašiel. Veď kto by už dnes chcel cestovať niečím tak pomalým ako loďou? Len tak zo športu som sa spýtal chlapíka z jednej veľkej hrdzavej nákladnej lode, čo mala nápis "Napoli", či by ma nevzali. Že vraj snáď aj hej, ale bojí sa kontroly na palube. Stará pesnička; koľko som už takých počul.

Túlal som sa až do večera Syrakúzami, ale hlavne Ortygiu??? mám totálne v nohách. Kdesi som našiel prekrásne modré náušnice pre Elke, avšak bol to posledný kus, dokonca mi ani nevedeli nájsť pár.

Na hoteli som bol predsa len dosť skoro, pretože som sa musel zbaliť, osprchovať a dobre vyspať. Chcel by som chytiť bus do Catanie o 7:30.

August 20, 2001

Zobudil som sa okolo pol siedmej, cvakol vypínačom v tej mojej kobke, načo praskla žiarovka. Tak som zasvietil na chodbe a posledných pár vecí som si zbalil v prítmí dokorán otvorených dverí. Rozospatému domácemu som dal kľúč a posledný raz som vykráčal z Hotela Centrale. Ako vždy keď sa mi pošťastí skoro vstať, bol som nadšený ránom. Dlhé tiene, voňavý ranný vzduch, človek plný energie, všetko sa prebúdza, každý okoloidúci je do istej miery spriaznená duša.

Kúpil som lístok (8000) a už o 7:00 som frčal takmer prázdnym autobusom (bol to skorší bus čo mal meškanie, tak možno zato). Čítal som Austera a bolo mi veľmi fajn. Pri Catanii som zahliadol obrovský masív Etny, ale ani ma veľmi nelákal. Veď moje Stromboli len tak skoro nič nepredčí!

Kúpil som si lístok do Messiny (12000) a frčal ďalej. Ešte predpoludním som bol späť v škaredej Messine. Hneď som zistil, že bus do Napoli ide len zajtra, tak reku vlak. A to nebol problém... mohol som si dokonca vybrať. Reku nočák 0:25, aby som ušetril za nocľah. Bol to expres do Ríma. Pre istotu som si kúpil ešte aj miestenku, lebo s tým báglom a gitarou som veľmi nemobilný.

To ale znamenalo zabitý deň v Messine. Celú som ju prevandroval, ale nič zaujímavé som nenašiel. Iba ak prístav, ten ma fascinuje všade. Tu o to viac, že Messinskou úžinou (od Charybdy??? ku Scylle??? a späť) premávajú ozrutné lode, plné nielen áut, ale dokonca aj vlakov! Celkom zblízka som sledoval, ako sa vlak posúva o obrovského brucha lode, potom sa pri východe rozpojí, cúvne, prehodí sa výhybka, a už loď hltá ďalšie sústo. Jeden celý vlak je tak rozdelený iba na tri časti! Uvedomil som si, že zajtra ráno takto sám budem prehltnutý.

Keď som nepochodoval, tak som sedel a pozeral po okolí, alebo čítal. Chvíľu v takom zvláštnom parčíku na jednom námestí, ktorý bol celý oplotený, iba na jednej strane bola taká brána. Pred bránou sedeli dve babky. Keď som prechádzal okolo nich, tak som si pomyslel, že snáď nebudú vyberať vstupné do toho fliačika zelene. Nie. Ale boli tam na niečo iné. Keď som si všimol múrik, na ktorom som sa chcel uvelebiť, jedna ježibaba sa zdvihla a s píšťaľkou v hube ma upozornila, že sedieť sa tam môže iba na lavičkách!

Tak som zdieľal jednu z mála lavičiek s takou asi päťdesiatročnou ženskou. Ja som jedol -- chlieb, tuniaka, cesnak a vodu ako vždy -- a čítal. Ale tá ženská, to bol ďalší objav dňa, tá prosím pekne nerobila NIČ. Normálne by som očakával, že sa aspoň poškrabe na nose, napraví si vlasy, vytiahne si nejaký ženský magazín, vyčistí si okuliare, alebo skontroluje viečka v zrkadielku. Ale ona nič! Celú hodinu sa ani nepohla. Zarazilo ma to. Žila; videl som, že dýcha. Ale inak bola ako v tranze. Žeby išlo o nejakú divnú stávku? Potom ma ale napadlo, že je možné, že nie ona je čudná, ale ja! Veď po prvý raz som videl niekoho, kto proste oddychuje, bez zbytočných pohybov, uvoľnene oddaný nemysleniu... a to mi bije do očí? Ona bola možno jediná na svete, ktorá ozaj dokázala to, o čom iní len hovoria!

V jednej kaviarni neskôr večer som sedel pri jednej kávičke asi dve hodiny a dočítaval Mr. Vertigo. Je to strhujúca kniha, ale na druhej strane postráda všetky tie rožky, ktorými si v iných knihách značím zaujímavé pasáže, ku ktorým sa potom vraciam. Proste výborné čítanie, fantastický jazyk (ten žargón by som teda nechcel prekladať!) Ale dva rožky som urobil. Na strane 294 ten kúsok o tom, ako si budujeme systémy, ktoré nás hýčkajú čím ďalej tým viac -- čo je fajn ako ochrana, ale zároveň je to bariéra pred možnosťou dokázať niečo viac ako bežný priemer. Toto už dávnejšie plánujem spracovať do [eseje]???. Viď iné poznámky. Viď Nadiin mail o Švajčiaroch. Citát z knihy sem. V Mongolsku deti často vedia jazdiť na koni skôr než sa naučia chodiť, ???, ...

No a na strane 56 -- to málo súvisí s touto knihou, je to všeobecná vec -- tiež mám v pláne na tom popracovať. [esej]??? O tom, ako veľa dokážeme chápať, pokiaľ sledujeme nejaký vysnený cieľ... ale len pokiaľ ho nedosiahneme! (Citát sem.???)

Človek podvedome túži po ekvilibriu, ale keď ho dosiahne, redefinuje si ciele a pokračuje. Niekto si povie, že je šťastný, je však plný príbehov o tom, aké mal detstvo, ohrdnutá láska, ťažké začiatky podnikania, atď. A púšťa sa do riskantných vecí, pretože tie mu dávajú zadosťučinenie. Tak je to aj s cestovaním: človeka akosi ťahá preč, ale keď dôjde do cieľa cíti, že nie cieľ, ale cesta k nemu bola naplňujúca. Človek nemôže byť šťastný keď stojí, v žiadnom zmysle.

Súvisiace, ale na samostatnú [esej]???. Tento môj denník "Reis dagboek" má na spodnom okraji takmer každej stránky nejaký duchaplný výrok. Zaujal ma ten od Haraucourta na strane 79: "Odchod je tak trochu umieranie". Zato sme smutní keď dôjde k lúčeniu. Ale je to aj nový život. Človek sa rodí a žije veľa životov. Jeden z nich je cestovanie, pri odchode umrie jeho stará osobnosť a narodí sa duša cestovateľa, a pri návrate i táto bude musieť umrieť a zrodí sa nová, pretože sa vráti iný človek než ten, ktorý odišiel. Malý príklad: Messinu považujem za strašné mesto, avšak keď som sa tu teraz zastavil cestou zo Syrakúz, mal som zvláštne príjemný pocit, že to tu poznám, viem kam sa obrátiť, že som tu tak trochu doma -- relatívne, vo vzťahu k životu tejto mojej cesty... No a toto je vlastne tiež pôsobí na prístup k času -- ten začína v každom takom živote od nuly, človek je v najprv dieťaťom, potom blázni a potom sa usadzuje a viac nevníma, až starne a túži po mladosti / novom živote. Pozor; táto úvaha nesmie skĺznuť do metafyziky. Tu nič nie je o dušiach ani svetielkach v tuneloch, v tom musí byť jasno. Je to čisto metaforická konštrukcia, ale na život pasuje ako "riť na šerblík".

Večer som si vybral batoh zo stanice, lebo úschovne v Messine o pol desiatej zatvárajú... Tým som bol imobilný a musím povedať, že aj zraniteľný. Mesto bolo za dvoma parkami čiernymi ako vlčia tlama a aj tak by som tam nemal čo robiť. Ostal som na stanici a skúšal som čarovať so strunami na gitarke. Cez deň som kdesi v parčíku nahodil tie nové jemné kovové struny, avšak za nič na svete som ich nevedel naladiť. Nemyslím ale, že som až natoľko neschopný. Skôr mám dojem, že struny sú stále prisilné pre túto jemnučkú malú gitaru. A pre jej kolíky... tak napríklad basové E sa vôbec nedá dotiahnuť; struna začne v určitom momente otáčať kolíkom naspäť. Dobré niekoľkohodinové cvičenie! Tak som tu večer na stanici znovu natiahol nylonové struny. Dal som chlebík, tuniaka, cesnak a vodu. Čítal som na lavici v čakárni.

August 21, 2001

Výročie okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy.

Po polnoci som sa unavene presunul na desiate nástupište, kde som čakal na môj expres. Najprv prišlo čosi príšerne postriekané sprejmi, nebolo tam ani štvorcového milimetra pôvodného náteru, ale vedel som, že kedysi bol zelený, pretože to bol presne ten istý vlak, aké chodia po Slovensku: typ "E pericoloso sporgersi". Že expres do Palerma. Ľudia pľuvali z okien, luxus mínusový, špina, miesta na sedenie len pre najmocnejších. Uff, dúfam, že ten môj "expres" bude čosi iné ako táto konzerva tak dôverne známa z nočných ciest v chodbičke do Bratislavy. Vtom jeden chlapík, Talian, čo som sa s ním chvíľku predtým zhováral, vykríkol, že je to náš vlak -- on totiž ide z Palerma, do Ríma, cez Neapol. Skoro ma porazilo. To je mi expres, dopekla! To sa každý sťažuje ako je Slovensko pozadu za Európou -- mali by vidieť náš klimatizovaný Tatran. Dokelu!

Stál som v chodbičke v prenikavom smrade šťancov, ktorý bol horúčavou a stiskom ostatných tiel hustý ako polievka. Miestenku som mal do vozňa číslo štyri, lenže taký vo vlaku proste vôbec nebol. Sakra, Taliani! Čoskoro sme sa pohli, ale len kilometer alebo dva, do brucha lode. Každý povyskakoval z vlaku a hrnul sa schodíkmi vysoko nahor, kde sa dala tušiť paluba. Ja som ale zostal dole a blúdil som s celým svojím nákladom uzučkými škárami medzi vagónmi dovtedy, kým som nenašiel číslo štyri. Tak som si vpálil do pamäte jeho polohu a už uľahčene som sa vydal schodami do neba. O poschodie vyššie boli stovky áut, potom horné paluby pre ľudí. Pohľad do hĺbky na more plné nesmierneho množstva odpadkov. Ale nad hlavou hviezdy.

Keď sme sa problížili ku Apeninskému poloostrovu, vydal som sa s náskokom zasa do útrob lode. Kupé vo vlaku boli predsa len trochu odlišné od našich; namiesto štyroch miest na každej strane tam boli len tri. Vlastne ako u nás v prvej triede, ale bez poťahov. Nasťahoval som sa na svoje miesto ešte keď bol vlak ľudoprázdny. O chvíľu prišli dve pekné Francúzky a gúľali očami nad prírastkom v ich kupé. Reku mám miestenku. Ony mali tiež. No Talian, čo prišiel za nimi, nemal. Schlípol až keď som mu svojou miestenkou urobil vietor pred očami.

Takže fajn, dusno a lepkavo, ale sedel som a mohol driemať. Aké relatívne môže byť šťastie!

Do Napoli sme dorazili okolo ôsmej ráno. Hneď som zapadol do "svojho" hotela "Sayonara"???. Chlapík pýtal 45000 ale ja som už vedel, že cena je 40000, tak mi to nakoniec dal. Je to totálne najlacnejšia cena ubytovania v meste. Sondoval som, či sa nenašiel poctivý nálezca mojej ladičky, ale odpoveďou mi bol len tupý úsmev znásobený počtom zamestnancov hotela. No čo, nič iné som od tých podvodníkov ani nečakal (aj keď som trochu dúfal).

Dal som si príma sprchu a raňajky (nebol chleba, tak len konzervu šošovice). Herpes mi už skoro celkom vyschol. Ostali mi nepekné chrasty, ale hlavne že ma to už nebolí.

Hodil som to na Circumvesuvianu do Pompejí. Príma vláčik (osobitná??? trať); čosi ako metro krížené s električkou???, veľmi rýchle.

Aj keď som očakával pohromu, v Pompejách ma predsa len zdrvil pohľad na mraky turistov. A debili čo sa stále pretláčali medzi ľuďmi a núkali "guided tour by a LOCAL guide in English". Už chýba len kľúčové slovíčko "handmade". Bolo mi na grcanie. A malo byť horšie. Cena za lístok: nehoráznych 16000!! Novinársky preukaz, ktorý inak funguje v každom múzeu, som tu kľudne mohol vymeniť za voňavkovú vreckovku. Viac by pomohla.

No ale po prvý raz som vkročil do mesta starých Rimanov, ktoré je stále v stave, v akom bolo roku 79. O Kristovi ešte ani slychu, svet bol v rukách pestrého panteónu bohov, Egypt ešte v rozkvete, Fenícia, Kartágo, Grécko... svet veľkých civilizácií. Krásne.

Udivilo ma, aké je to veľké mesto. Chodil som po ňom celé hodiny, ale aj tak som všetko nevidel. Veľmi ma fascinovali zachované miestnosti, ktorým vydržala pôvodná strecha, a teda celé vnútro. Každá strecha v akejkoľvek starej zrúcanine, ktorú človek navštívi, proste musí byť nepravá. A steny sú z holého kameňa, zo stĺpov fragmenty. Drevo žiadne. V Pompejách je to inakšie. Vo vnútri sa zachovalo množstvo nástenných malieb, fresiek, dekorácií, artefaktov. Úžasné vidieť skutočný interiér siene tak ako vyzeral pred dvetisíc rokmi. (Toto mi stále chýba v stredovekých hradoch, napríklad doma v Československu. Stále si márne snažím predstaviť, ako asi vyzerali hradné siene keď boli obývané -- veď iste nemali len holé steny!)

Našiel som zopár chodieb, ktoré boli kedysi súčasťami domov. Boli pred nimi síce zákazy vstupu, ale kovové mreže sa dali ľahko odsunúť. Bol som tam sám, v hlbokom tichu a chlade tých starých priestorov, a vtedy som Pompeje skutočne na chvíľočku zažil.

No a kuchyne vybavené linkami so zapustenými kotlami, dokonalá kanalizačná sieť, chodníky, obrubníky a cesty ako dnes, hoci divných proporcií, rozkošné pramene vody na uliciach, samozrejme chrámy, obchody s reklamnými nápismi, verše na múroch, pekárne, prekrásny dom lásky kde sa chodilo tak ako teraz do sauny, s úžasnými maľbami, aké všade inde horlivá a obmedzená cirkev zničila -- prekrásny súlad úplne iného sveta.

Na maľbách žiadny boh ani smútok ani ukrižovanie, akým sa hmýria najstaršie z bežných obrazov, aké poznáme. Toto bola úplne iná doba. Nahota bola považovaná za krásnu. Namiesto jedného boha bol celý panteón. A k tomu všelijaké mýtické bytosti, výjavy zo zabudnutých povestí a piesní, ktoré boli neskôr vševedúcimi otcami církvi zničené ako pohanské.

Došlo mi, že vlastne neviem, ako sa vtedy počítali roky. Pre nás je to stále pamätný rok 79 po Kristovi, ale pre nich bol Kristus ešte úplne neznámym pojmom. Istotne počítali rok vlády toho-ktorého cisára (ako aj inde, napr. v Číne), ale iste mali aj nejaký absolútny letopočet. Odkedy a od akej udalosti sa datoval? Som ignorant, že to neviem!

(20020517 pom pom peje ... mily tomas, normalne si ma zaskocil. myslim tym letopoctom, lebo to nikde neviem najst a tak si mi zasadil chrobaka do hlavy. skusim sa este popytat spoluziakov. jedine co mi napada ako "myticka udalost" od ktorej sa vsetko rata je zalozenie rima (753 pnl), ale to asi vies. v literature sa totiz vsade uvadza kristov letopocet, dokonca aj v prelozenej praci od spisovatela plinia ml., ktoru som si kvoli tomu pozerala. on tam pise v jednom liste presne o tom vybuchu, pretoze bol priamo pri tom. ta kniha co napisal, sa vola "listy" a podnetom k jej napisaniu bola vlastne smrt jeho stryka plinia starsieho, ktory bol velitelom rimskeho lodstva a snazil sa pri vybuchu pomahat ludom. tento jeho stryco, vysoky rimsky uradnik a velitel plinius starsi bol totiz velmi zvedavy, pretoze ako vyznamny ucenec sa chcel na ten vybuch na vlastne oci pozriet. dokazuje to aj jeho rozsiahle dielo z rimskej vedy a umenia. dokelu, teraz ako sa v tom hrabem si stale viac uvedomujem, aka vyznamna, hoci tragicka udalost to bola. vyznamna teda, sebecky povedane, pre sucasnych archeologov, ze sa vsetko krasne zachovalo. plinius popisuje ten vybuch ako "dazdnikovu borovicu", ten vulkanicky material hriboviteho tvaru. a ked na treti den erupcia utichla, mesto bolo pochovane v hlbke takmer styroch metrov, celkovo sa vsak ta vrstva zvysila na 6 metrov! normalne ze niektore tela lezali v pivniciach, kde sa asi snazili skryt, pretoze pochovalo uplne vsetkych chapes, aj v posteliach (jezisi, to muselo byt fakt vzruso). tak ale som sa rozpisala, sice o niecom uplne inom, ako si chcel, ale je to pre mna aj tak zaujimave a myslim, ze bude aj pre teba. jasne ze mam inu robotu, ale patrat budem pomaly salej, dobre? tereska)

(20030128 Už som to našiel! Starí Rimania počítali roky od AUC, čo znamená ab urbe condita, teda "odkedy bolo mesto (rozumie sa Rím) založené". Prepočet je teda náš rok + 753. V Pompejách som bol vlastne v roku 2754!)

Samozrejme, zasa mi bili do očí všetky tie zákazové tabuľky a zle zakryté plastové potrubi a elektrické vedenia našej polokultúry. Okrem toho črepy dvojtisícročných váz povaľujúce sa pod nohami turistov. Vzácne artefakty na veľkých policiach len za riedkym mrežovým pletivom, cez ktoré sa v pohode pretlačí dieťa alebo aj malý Talian... boli tam aj dve kostry z doby bronzovej, obidve mali zjavne čerstvé zlomeniny spôsobené turistami, ktorí do nich hádzali kamene a odpadky!! Oltáre kde kedysi stávali sošky bohov a bohýň popísané duchaplnými výrokmi vo všetkých jazykoch, obsahovo obmedzené na "bol som tu" a "milujem Ťa, Maria".

O odliatkoch ľudí (a psov!) z posledných síl štverajúcich sa preč z plynu a dusivého dažďa horúceho popola... to je skutočný unikát. Vznikli tak, že archeológ narazil na dutinu s kostrou, kde zhnilo mŕtve telo, no a namiesto toho, aby ju otvoril, nalial do nej malým otvorom sadru... a mal dokonalý odliatok. Ovšem, kostra je skrytá v sadre. Tie odliatky sú veľmi dojímavé. U niektorých sa dokonca dá vyčítať výraz tváre... Pravdepodobne umreli na jedovaté výpary z horúcej lávy, neboli doslova zasypaní. Kúpil som si malú knižku o Pompejách (14000, ber to čert, kniha za to stále stojí). Tam je strhujúci výňatok listu Plínia mladšieho Tacitovi... sem??? Stĺp lávy a prachu nad Vezuvom bol vraj vysoký 20 kilometrov (!!) (ak je to naozaj pravda, tak musel zatieniť slnko a padať celé týždne). Pompeje, ktoré sú od Vezuvu pomerne ďaleko, nie sú priamo pod kopcom, boli toho pamätného 24. augusta (popozajtra bude výročie) zasypané 4-metrovou vrstvou popola a kameňov, a to prosím za niekoľko hodín! Deštrukcii mesta iste napomohlo aj silné zemetrasenie.

V tej predajni suvenírov mali aj knihy venované erotickej tématike v maľbách a soškách nájdených v Pompejách. Zdrevenel som, keď som zbadal dôrazné upozornenia, že kniha je nepredajná mládeži do 18 rokov. Och, stredoveká kresťanská morálka je ešte stále tu! Onedlho budú aj antické sochy v múzeách obliekať, aby nebodaj neskazili mládež! Kde to sme, kam spejeme? Dokelu.

Pozrel som aj amfiteáter na kraji mesta; veľký, ozaj pekný. Jedna kritika / sen... prečo sa všetky malé predmety -- sošky, nádoby, ale aj maľby na stenách, mozaiky na podlahách... prečo sa odnášajú preč, do múzeí? Keby sme (to platí pre všetky takéto miesta) dokázali nechať to všetko tam, aby ostalo čo najviac z pôvodného dojmu. Práve tu v Pompejách by to bol takmer dokonale úplný obraz vtedajšieho života! Takto je tu len o trochu viac než v iných ruinách. Ale ako by sa vyriešili bezpečnostné otázky? A poveternostné vplyvy? Snáď jedine postavením obrovského skleneného zvonu nad celým mestom, plus silové polia a laserové závory, aby sa vecí ľudia nemohli dotýkať ani do nich nič hádzať.

Bolelo ma keď som videl, aká hrubá práca bola odvedená na dostavaných pilieroch, strechách. Necitlivé. Archeologická lokalita takéhoto formátu, s takým šíleným vstupným... a doteraz je väčšina mesta neprístupná. A pritom sa nezdá, že by v tom zvyšku niečo robili! Šílene veľa Rusov, ledva som pred nimi utekal. A vôbec, ľudí a cvakáčikov.

No napriek čriedam turistov to bol úžasný zážitok. Von som sa vypotácal, aj to neochotne, až okolo tretej. Kúpil som výborné muškátové víno pre Elke, no a vodu a chlieb, sadol som na vláčik a do hotela, kde som dal chlebík, tuniaka, cesnak a vodu; mňam!

Sakra, mám najvyšší čas potvrdiť zajtrajší spiatočný let, ale v tej kancelárii čo na ňu mám číslo nikto nedvíha!

Potom reku skočím na, kde je jedno z mála kín, ktoré v Neapoli premieta klasiku. Lenže, zatvorené. Aj druhé kino bolo "chiuso". Mesto ako mŕtve. Mal som chuť ísť do kina, tak som chodil ako posadnutý a hľadal. Príšerne som sa nachodil, popritom hľadal také tie úžasné náušnice pre Elke, aké som videl v Syrakúzach, ale neboli. Sedel som pri mori a pozeral na to nádherné mesto, záliv, na posledné slnečné svetlo na Vezuve. Písal som si SMSky s Elke.

(Na tejto stránke v mojom denníku Virgílius povedal: "Dokážeme to, pretože veríme, že to dokážeme."

Bol večer. Potreboval som dopísať denník, tak som si sadol na zmrzku, ale to som sa odrbal, lebo som bol v horenosáckej štvrti a už biedna malá citrónová v pohári ma stála 8000. A potom mi ho skoro odniesli ešte nedojedený!

Necítil som sa dobre, takže som prešľapal na "svoje" Piazza Garibaldi pri stanici, kde som pri jednej talianskej kávičke a vode sedel snáď vyše hodiny. Tu sú aspoň zaujímaví ľudia; aj keď Rusi. Prostitútky na love na rohu jednej z ulíc vychádzajúcich z námestia. Bezdomovci už spia aj so svojimi túlavými psami na ostrovčeku trávy, zatiaľčo okolo hučí bezpočet prúdov áut.

Uvažoval som, ako v pohode sa pohybujem nočnými ulicami v tomto obávanom meste s vysokou zločinnosťou. Samozrejme, bol som v strehu. A to ma tešilo. Zimomriavkový pocit, že všetky chyby sú len moje. Z toho pramenila zvláštna, vzrušujúca sila. A okrem toho, väčšina toho, o čo ma môžu zlodeji obrať, je pre mňa málo dôležitá. To, na čom mi skutočne záleží, sú moje myšlienky a hodnoty, veci, na ktoré som prišiel, knihy, ktoré som prečítal, ľudí, ktorých som spoznal. Tie mi nikto nevezme.

To ma priviedlo k premýšľaniu o tom, ako je dôležité vedieť sa niečomu venovať celou dušou. Keď chcem čítať, nemal by som robiť nič iné než čítať, keď mám chuť písať, tak musím všetko nechať a písať, alebo programovať, akokoľvek dlho. A ak nechcem, tak platí to isté. Najlepšie robím to, na čo mám práve chuť. Potom dokážem ostať pri danej činnosti, pretože mám silné nutkanie urobiť ju dobre a dokočiť ju, bez prerušenia, som akoby v tranze, nemusím a nechcem spať, nechcem počuť o ničom z reálneho sveta. Proste dokážem ostať izolovaný, ak taký byť chcem.

Veľmi dôležité; keď hovorím o strašných turistoch atď... nie je to len preto, že by som tu všade bol najradšej sám, respektíve s niekým, s kým tam byť chcem. Je to aj preto, lebo je tak jednoduché dostať sa na tie vychytené miesta, takže daná destinácia sa zlacnie a tým sa ďalej zvyšuje jej popularita... no a potom sa aj tá trieda ľudí, ktorí cestovateľský duch nemajú ani v päte, zdvihne z fotelov od televízorov a povie si, že je to ľahké, že to nie je nebezpečné, že je to lacné, a že tam tiež majú hranolky a kolu, no a predovšetkým, sused tam bol už tiež, tak proste nemôžeme neísť. Sledujú módny trend. Očakávajú domáce prostredie kdekoľvek prídu. A lokálny turistický priemysel sa nebráni, lebo na tom ryžuje. Hotely, reštaurácie, krčmy, transport, vstupné do objektov, sprievodcovia, príručky, predražené filmy a fotoaparáty na jedno použitie, suveníry... Táto vrstva ľudí je tou pravou pohromou, tým, čo turistiku robí nebezpečnou. A kazia miestnych ľudí, celé oblasti sa vzdávajú tradičných aktivít a všetko vsádzajú na turistickú kartu. Cesty naspäť niet, súperia navzájom, z dobrosrdečných rázovitých ľudí, ktorí človeku dobromyseľne poradia cestu, alebo ho prichýlia na noc sa stávajú vychytralci a šmelinári využívajúci každú príležitosť ako z turistu vyžmýkať peniaze. Hľadat dnes cestovateľské zážitky vrámci turistiky je ako ísť do továrne za vidinou romantiky!

Potom som už len "preplával" cez rieku áut a bol som na druhej strane námestia v neútulnom ale trochu mojom hotelíku. Zasa smrdím, tentoraz ako podpalubie Bounty tesne predtým ako ju sťaby dôkazový materiál na Pitcairne vzbúrenci zapálili. Ale teraz na tom už nezáleží, veď nastáva posledná noc "života tejto mojej cesty"...

August 22, 2001

Smutno. Kedy ťa zas uvidím, Napoli? Aj keď som nestretol Nadiu, tu (a ani inde v Taliansku) ani raz neochutnal pizzu, nenašiel som kino čo by nebolo zatvorené, spal vo všivárni, a vôbec snažil sa čím menej minúť, bolo mi tu dobre.

Ráno som sa najedol (tuniak mi už došiel, takže len chlebík, zvyšok cesnaku a plechovka šošovice). Zasa som volal "Bricolage Travel" (úžasne vynaliezavý názov), ale na tom čísle, hoci som ho mal vytlačené na letenke, bol len fax. Tak som nahnevane zavolal JetAir v Bruseli, vynadal im, až mi dali správny telefón, takže som mohol potvrdiť svoj večerný let. Potom som vykráčal do horúceho, slnkom zaliateho mesta.

Overil som si odkiaľ pôjdem popoludní busom S3 na letisko. Je to nenápadná zastávka v ulici povyše stanice (ak stojíš čelom k stanici, tak tá veľká ulica vľavo). Potom som sa s plným nákladom (hoci už bez jedla, len s dvomi fľašami vody) ruksaku a gitarky posledný raz vybral na ďalekú cestu k moru.

Cestou som neodolal a v jedných hudobninách som si kúpil novú ladičku na gitaru.

Asi hodinu som sedel a mlčky pozeral na more. Modrá. Loďky a lode. Nekonečno horizontu. Majestát nebezpečne tichého Vezuvu. Ženské čo sa prišli opaľovať len tak cez obednú prestávku. Alebo po škole. Starý prístav Santa Lucia.

Keď som sa od mora odvrátil, aby som kráčal späť do mesta, cítil som, že v práve v tom okamihu sa táto moja cesta skončila.

Ešte som prešiel celé mesto, oblúkom cez Via ??? dei Librai??? s malými??? obchodíkmi, lebo som stále dúfal, že nájdem tie pekné náušnice pre Elke. Ale nenašiel som ich a iné som kúpiť nechcel. Namiesto toho som kúpil meter dlhé farebné cestoviny; dal som ich do obalu ku gitarke.

Dal som si zmrzku, no a v "mojej" kaviarni na Garibaldi zas kávičku. Posledných 200 lír som dal žobráčke.

Okolo štvrtej som sa vybral na bus. Nevedel som presne kde je zastávka, tak som sa (ja osol) spýtal taxikárov. Že tam a tam; milá odpoveď. A hneď dovetok, že tie S3 busy len raz za dve hodiny. Smial som sa nahlas, ale v skutočnosti mi ten trtko odvahy nedodal.

Našťastie, po dlhom kráčaní som našiel zastávku a po chvíľke tŕpnutia prišiel aj bus. Samozrejme som cestoval bez lístka, veď som bol ešte stále v Neapoli.

Medzitým sa nad mestom zhromažďovali ťažké čierne mračná. Pozeral som na ne z autobusu a dúfal v šílenú letnú búrku. Z tých mrakov až viseli čierne franforce, akoby mali padať nielen kvapky, ale celé chuchvalce čierňavy.

Pár sekúnd potom, ako som na letisku vystúpil z busu, spadli nebesá. Odrazu bolo všetko zaliate príúdmi vody, palmy sa pod vetrom ohýbali takmer až k zemi, vzduchom lietali plechovky od koly, viditeľnosť sa zmenšila na dva metre, zotmelo sa akoby bola noc, automaticky sa zapálili všetky pouličné lampy, autá so zapnutými reflektormi jazdili krokom lebo stierače proti tej záplave nestíhali. To všetko o štvrtej hodine popoludní. Urobil som poslednú fotku???.

Maličké neapolské letisko. Keď som prechádzal cez detektor kovov, tí veľavýznamne sa tváriaci obmedzenci mi našli vreckový zatvárací nožík, ktorý som dostal ešte od Tatku keď sme raz boli na dovolenke v DDR. Trtkovia vyhlásili, že je to zbraň, pretože má poistku proti zatvoreniu, takže nemôžem ho mať v príručnej batožine. Ale ruksak som už predtým odovzdal! Tak mi nožík dali do špeciálnej obálky s číslom môjho letu atď, že ho dostanem v Bruseli spolu s batožinou.

Na celom letisku mali poruchu monitorov oznamujúcich lety, takže všetky prílety aj odlety boli hlásené cez reproduktory buď v taliančine, alebo v totálne nezrozumiteľnej talianskej angličtine. Čítal som Nicka Hornsbyho - High Fidelity (málo rožkov, ale dobre napísané, výborné postrehy z daného prostredia... prirovnal by som k Bridget Jones' Diary no v mužskom obsadení).

Namiesto 19:15 sme celá bruselská skupinka čakali do ôsmej (bez oznámenia). Potom sme sa dozvedeli, že letíme cez Cagliari. No fajn; rád lietam.

Posledný pohľad na Neapolský záliv a po 15-tich minútach sme pristávali v Cagliari. Vypočuli sme si ospravedlnenia o oneskorení a čosi po pol deviatej sme sa vzniesli smerom na Brusel.

V momente, keď toto píšem, sme vo vzduchu asi 10 minút. Asi teraz príde jedlo. Som šílene hladný, ale nemám chuť na také tie ohriate zmrznuté buchty, čo som dostal na ceste sem. Zvlášť keď viem, že Elke doma určite chystá super večeru. Hm, v ďalšom živote.

Už sa teším, ako bude doma všetko nové, voňavé, prenikavé, vzácne. Domček, záhradka, Elke, bicyklovanie, Brusel, český folk, BBC rádio, počítač, e-maily, Tony a Nadia v UIA. Všetky plány, čo ma teraz napadajú. Na konci dobrých ciest sa umiera ľahko. Ciao, Italia!
 


00001_1.006_03_resized.d20201105-u143055.jpg
00002_1.008_05_resized.d20201105-u143055.jpg
00003_1.009_06_resized.d20201105-u143055.jpg
00004_1.011_08_resized.d20201105-u143058.jpg
00005_1.012_09_resized.d20201105-u143058.jpg
00006_1.016_13_resized.d20201105-u143058.jpg
00007_1.021_18_resized.d20201105-u143058.jpg
00008_1.022_19_resized.d20201105-u143058.jpg
00009_1.024_21_resized.d20201105-u143059.jpg
00010_1.026_23_resized.d20201105-u143059.jpg
00011_1.027_24_resized.d20201105-u143100.jpg
00012_1.030_27_resized.d20201105-u143100.jpg
00013_1.033_30_resized.d20201105-u143100.jpg
00014_1.034_31_resized.d20201105-u143100.jpg
00015_1.035_32_resized.d20201105-u143100.jpg
00016_1.036_33_resized.d20201105-u143101.jpg
00017_1.038_35_resized.d20201105-u143101.jpg
00018_1.039_36_resized.d20201105-u143101.jpg
00019_2.005_02_resized.d20201105-u143102.jpg
00020_2.007_04_resized.d20201105-u143102.jpg
00021_2.008_05_resized.d20201105-u143102.jpg
00022_2.010_07_resized.d20201105-u143103.jpg
00023_2.013_10_resized.d20201105-u143103.jpg
00024_2.014_11_resized.d20201105-u143103.jpg
00025_2.016_13_resized.d20201105-u143103.jpg
00026_2.017_14_resized.d20201105-u143104.jpg
00027_2.022_19_resized.d20201105-u143104.jpg
00028_2.024_21_resized.d20201105-u143104.jpg
00029_2.028_25_resized.d20201105-u143105.jpg
00030_2.029_26_resized.d20201105-u143105.jpg
00031_2.031_28_resized.d20201105-u143105.jpg
00032_2.033_30_resized.d20201105-u143106.jpg
00033_2.037_34_resized.d20201105-u143106.jpg
00034_2.038_35_resized.d20201105-u143106.jpg
00035_3.004_02_resized.d20201105-u143107.jpg
00036_3.005_03_resized.d20201105-u143107.jpg
00037_3.006_04_resized.d20201105-u143107.jpg
00038_3.007_05_resized.d20201105-u143109.jpg
00039_3.008_06_resized.d20201105-u143109.jpg
00040_3.009_07_resized.d20201105-u143109.jpg
00041_3.011_09_resized.d20201105-u143111.jpg
00042_3.013_11_resized.d20201105-u143111.jpg
00043_3.018_16_resized.d20201105-u143111.jpg
00044_3.019_17_resized.d20201105-u143113.jpg
00045_3.022_20_resized.d20201105-u143113.jpg
00046_3.023_21_resized.d20201105-u143113.jpg
00047_3.024_22_resized.d20201105-u143113.jpg
00048_3.026_24_resized.d20201105-u143114.jpg
00049_3.027_25_resized.d20201105-u143114.jpg
00050_3.029_27_resized.d20201105-u143114.jpg
00051_3.030_28_resized.d20201105-u143116.jpg
00052_3.031_29_resized.d20201105-u143116.jpg
00053_3.033_31_resized.d20201105-u143116.jpg
00054_3.034_32_resized.d20201105-u143118.jpg
00055_3.035_33_resized.d20201105-u143118.jpg
00056_3.036_34_resized.d20201105-u143118.jpg
00057_3.037_35_resized.d20201105-u143121.jpg
00058_4.004_02_resized.d20201105-u143121.jpg
00059_4.007_05_resized.d20201105-u143121.jpg
00060_4.008_06_resized.d20201105-u143123.jpg
00061_4.009_07_resized.d20201105-u143123.jpg
00062_4.010_08_resized.d20201105-u143123.jpg
00063_4.011_09_resized.d20201105-u143125.jpg
00064_4.013_11_resized.d20201105-u143125.jpg
00065_4.014_12_resized.d20201105-u143125.jpg
00066_5.008_05_resized.d20201105-u143128.jpg
00067_5.009_06_resized.d20201105-u143128.jpg
00068_5.010_07_resized.d20201105-u143128.jpg
00069_5.012_09_resized.d20201105-u143131.jpg
00070_5.013_10_resized.d20201105-u143131.jpg
00071_5.014_11_resized.d20201105-u143130.jpg
00072_5.015_12_resized.d20201105-u143133.jpg
00073_5.016_13_resized.d20201105-u143133.jpg
00074_5.017_14_resized.d20201105-u143133.jpg
00075_5.018_15_resized.d20201105-u143135.jpg
00076_5.022_19_resized.d20201105-u143135.jpg
00077_5.024_21_resized.d20201105-u143135.jpg
00078_5.026_23_resized.d20201105-u143138.jpg
00079_5.027_24_resized.d20201105-u143138.jpg
00080_5.028_25_resized.d20201105-u143138.jpg
00081_5.029_26_resized.d20201105-u143140.jpg
00082_5.030_27_resized.d20201105-u143140.jpg
00083_5.031_28_resized.d20201105-u143140.jpg
00084_5.032_29_resized.d20201105-u143141.jpg
00085_5.034_31_resized.d20201105-u143141.jpg
Stromboli, Italy
August 11, 2001 ~ August 22, 2001

blog, gallery, travel

volcano Aeolian Islands Napoli Stromboli Vulcano Sicilia Pompeii history Syracuse

Slovak

Webmention logo