Pavol Hudák: Moja strana

Moja strana (Pavol Hudák | Kultúrny život, 2000)

Nákladiaky

Kde sú duše pred vstupom do bytia? Možno je vo vesmíre obrovská požičovňa príbehov. A tak sa vidím, ako tam stojím v dlhom rade a idem si vybrať svoj príbeh. Samozrejme, nejaké tie formality... Vrátiť starý príbeh a pod. A vyberám si ten nový. Asi som už prežil rôzne exkluzívne príbehy a prešiel ešte exkluzívnejšími prostrediami. Môj nový príbeh sa začína na východe Slovenska. Nie je to výpravný veľkofilm. Skôr taký neorealizmus, prípadne niečo psychologické. A trochu Šukšina do toho. Prvý záber, to je asi zelený gumový koník, ktorého mi odkiaľsi doniesol otec. Neskôr som ho položil na rozpálenú pec, a tak aj chudák skončil. Je tam aj sestra v zelenej sukni, starec pri stodole, zvonček. A potom rozpukané polia šesťdesiatych rokov, keď ešte letá boli letami. Na obrovskej plachte suším pšenicu, z praskajúcich ampliónov znejú, čuduj sa svete, Beatles. Ale väčšinou rôzne mendosína, mámnádejžetenchlapecmabudemaťrád, dilajla a iné pesničky. Vždy, keď ich niekde počujem, cítim leto, pokosenú trávu, vôňu prvej chytenej ryby a vôňu roztopeného asfaltu. Hej, letá boli letami a zimy zimami. Potom sa to už rútilo ďalej. Drina doma, drina na slovenských kolchozných poliach. Za pár šupov. Dnes by sa to nazývalo zneužívaním detskej práce. Ale ľud nehladoval. Boli honosné dedinské svadby, vôňa paprikášu, kapely, čardáše aj niečo modernejšie, bolo všeličo iné. Bol náš transcendentálny sad, boli naše metafyzické kačky a ich ranné jasanie. Bola otcova smrť, krutosť aj nádhera dediny. Chodieval som k hlavnej ceste I 18 a pozoroval prechádzajúce autá. Tiež som chcel odísť. Keď nie nákladiakom, tak aspoň vlakom o 17.45 hod. z Čierneho nad Topľou. Nostalgicky som ho sledoval z našej čerešne. Hranice republiky som prvýkrát prekročil ako 27-ročný.

Vlasy nebožtíkov

Tridsať rokov
ťa kŕmili Marxom, Leninom
a ďalšími uljanovcami,
aby si raz spoznal,
že je to poriadne
inak.
Tridsať rokov ti tárali všeličo
a to isté čakali od teba.
Tridsať rokov kdekade čítaš a počuješ,
že nebožtíkom aj po smrti
rastú vlasy a nechty,
tridsať rokov tomu morbídnemu faktu
veríš.
Po tridsiatich rokoch však čítaš odborný
elaborát,
ktorý dokazuje, že to všetko je legenda a
nezmysel,
že scvrkávajú sa tváre a telá mŕtvych
a preto vlasy vyzerajú, ako keby
rástli:
(Čomu tu už veriť?)
Ale nejaká istota v tej relativite tu je.
Raz budeš mať opäť krásne
a dlhé vlasy.

Kam

Vesmír, Boh, Absolútno, alebo ako to kto nazve, má naozaj bohatú fantáziu. Naše Príbehy musia vyzerať ako naozajstné, na nič sa nesmie zabudnúť. Dôležité sú detaily. Nielen biela a čierna farba, tuniky a tógy, purpur, vznešené udalosti. Dôležité sú kontrasty, odtiene, inak by to všetko pôsobilo nedôveryhodne. Boh, Absolútno, Vesmír nestvoril len veľké teatrálne kúsky svetových dejín. Stvoril aj zabudnutú sivú nedeľu z leta 1971, prach družstevnej mláťačky, závan jesene 1973, akési bezvýznamné školenie, kartárov v autobuse 1974, slová vykríknuté z okna, mraky vpálené do tvojej sietnice v jeden januárový podvečer 1982. Dôležité sú detaily, odtiene. Niet úniku, nenájdeš tu prasklinku. Všetko do seba dokonale zapadá. A ešte ľudia, postavy. Cisári, vojvodcovia, princezné. Ale niekto musí byť aj rikšom, poddaným z roku 1373 či sedliakom z roku 1899. A sú tu starci z tvojho detstva. Kam odišli? Kam odchádza takzvaný obyčajný človek? Celý život dreli na poliach, ich ženy takisto. Poznal som ich. Chvíľu ležali len tak, doma na doskách, prikrytí doma utkanými plachtami. Potom len zapraskal dedinský rozhlas, zaznel povolený Pochod padlých revolucionárov, zaduneli hrudy na rakvách. Sú vyvolení, na ktorých sa nikdy nezabudne a sú zatratenci, na ktorých sa musí zabudnúť? Miliardy obyčajných osudov, chuť kaše na ktoromsi parížskom predmestí 1830.

Božie diskety

Tváre a tváre, miliardy tvári...
Tváre, na ktoré sadá večný prach.
Stratí sa všetko, či zachová sa,
niekde na Božích disketách?

Cesta, topole

Brat mi volá...
Umrela tetka z Čaklova.
A predtým strýko Jozef,
ujcovia Michal, Janko,
už umrel aj sváko z Bystrého.
Cesta, cesta s topoľmi.
Pri nej stojí smrť,
ako doktor Mengele.
Občas na niekoho ukáže prstom,
privolá si to vystrašené stvorenie
k sebe.
A úsmev jej pritom
nezmizne
z tváre.

V deň vzkriesenia

V deň vzkriesenia
schádzajú dedinskí
chlapi z cintorína.
Dávno zabudnutí, no
vyobliekaní a vysmiati,
postávajú pred krčmou,
trúsia drsné vtipy,
núkajú sa prvými
cigaretami.

Tresk, plesk

Vesmír vraj vznikol Veľkým treskom. Big Bangom. A odvtedy sa ustavične rozširuje. Detinsky som sa pýtal vedátorov. Čo bolo pred Veľkým treskom? Odpovedali mi, že je to nevedecky položená otázka. Niektorí aspoň pripustili, že tam je už priestor iba pre Boha. Nedávno som čítal štúdiu o najnovších objavoch v tomto smere. Dozvedel som sa, že pred Veľkým treskom naozaj niečo bolo. Bol to akýsi Veľký plesk. Aspoň tak to tvorcovia tejto ešte zložitejšej teórie nazvali. Takže som sa správne nevedecky pýtal. Detinsky sa budem pýtať aj ďalej. Aj moja dcéra sa ma pýta. Ak sa vesmír rozširuje, kam sa rozširuje? Do ničoho? Čo je to nič? Tiež takto nevedecky uvažujem. Vedátori mi hneď kreslia nafukujúci sa balónik, hovoria o tom, že vesmír sa z každého bodu javí rovnako a rozširovaním sa vlastne tvorí. Ale opäť to detinské - kam sa rozširuje? Určite to raz vysvetlia nejakou pleskovou teóriou. Niektorí pripúšťajú, že konečný je len náš "nekonečný" vesmír. A za jeho hranicami je niečo iné. Nejaký iný vesmír, možno s inými zákonmi. Takže predsa len obrovský plast vesmírov? Nekonečne veľký plast, takže opäť Nekonečno? Aj to je len teória. A za ňou príde ďalšia teória. Ďalšia záhada. Záhada, záhada, ty naša plodová voda. Chcel si Byť? Tak si nechaj tú šatku na tvári a hraj sa na existenciálnu slepú babu. Hľadaj Zmysel, pochop Večnosť a Nekonečnosť. Jeden z hráčov (jediný?) sa z teba v kútiku smeje.

Tma

Najsmutnejšia je asi teória večne expandujúceho vesmíru. Ten sa bude donekonečna rozpínať. A tak sa budú od seba vzďaľovať hviezdy, planéty, galaxie. Z oblohy sa postupne stratia jej žiarivé nočné ozdoby a všade postupne prenikne tma a chlad. Osamieme. Každý a všetko osamie. Už ani len svetlo veľkolepo umierajúcich hviezd. Dosť desivá a smutná vízia. Ale nejako sa to musí skončiť. A potom začať? A ktovie, po koľkýkrát. A možno odnekonečna donekonečna. Príbeh vraždiacich sa tvorov na planéte Zem by bol príliš banálnym zaplnením takého obrovského priestoru a času. Ó, vesmír, obrovská nafukovacia hala. Čo všetko sa v nej už udialo a ešte len udeje? Sedíme na planetárnom kolotoči. Jeho majiteľ sa asi pripil, zaspal, a tak sa na ňom vozíme bez prestávky. Darmo voláme o pomoc a hádžeme topánky do jeho búdy. Tak ako v nepotvrdenom príbehu, ktorý sa rozpráva po celom Slovensku. Niektorým je už z toho zle.

Mohyla

Ako s čínskym panovníkom
raz budú so mnou pochovaní
všetci moji bojovníci -
všetky moje roky,
sluhovia - letiace oblaky,
slúžky - kvitnúce halúzky čerešní
a jazmínu,
všetky bozky, každé milovanie,
dobré básne, obľúbené knihy,
viny aj dobré skutky,
flámy, fľaše, priatelia,
dni a noci,
letá aj zimy,
vrany v popradskom železničnom parku...
Všetko, všetko mi tam dajú.
Kto raz výkope to moje nehybné vojsko,
tú moju smutnú armádu?

Jožo Urban

Priateľ, po nociach myslím na teba. Keď sa to stalo, bol som práve v Grécku, na Korfu. V taverne, počas tej najlepšej zábavy, zrazu som kdesi v sebe počul slová: „Toto sú krídla smrti." Nevedel som, čo to má znamenať. Nikomu som to nepovedal. Boli tam samí podnikatelia, cestovkári, obchodníci. Komu som to mal povedať? Zdalo sa mi, že je to možno len prejav takzvaného spleenu, ako básnicky nazývame občasné depresie. Potom však na lodi, pri vodke aj metaxe, opäť: „Toto sú krídla smrti. Práve ťa ovievajú krídla smrti..." Po príchode na Slovensko som ihneď zavolal domov. Všetko bolo v poriadku. Na prvej benzínke som si kúpil noviny. Veľa si sa nezdržiaval. Oznámil si mi, že už vieš, čo je Absolútno a že si už na svojom vysnívanom ostrove. Jožo, Jožo... Veď sme si v Poprade U Egídia sľúbili, že sa opäť stretneme. To májové víno ti náramne chutilo. A potom toto... Tá noc, keď ťa vidím, ako si sadáš do auta. Ako jemne urbanovsky račkujúc niečo sám sebe hovoríš... Čo sa zlovestnejšie odráža na novučičkej karosérii? Nečitateľný aprílový mesiac? Reflektory blížiacich sa kamiónov? Jožo, kde si? Možno sedíš pred obrovskou vesmírnou obrazovkou. Vidíš naše pechorenie, kauzy, kurzy, koalície, opozície. Smeješ sa svojím hrdelným smiechom a náramne sa zabávaš. Vieš svoje. Jožo, na čo mám spomínať? Na sivý november a Carlton? Na večer u Michala, keď mi tam ktosi päťkrát vylial víno na nohavice? Na stretnutia v Levočskej doline, kde si ma vítal svojím širokým úsmevom? Či na popoludnie v pivničke u sestry v Grinave, ktoré skončilo mojím spevom a tvojím tuhým spánkom? Spal si potom celé dopoludnie. Niekoľkokrát som ťa budil, nakoniec som tebou už triasol. Jožo, preboha, už je obed, pre - buď - sa! Nikoho som tak tuho nevidel spať... Prechádzam v noci Braniskom, počúvam tvoju „Vodu", ktorú si ľudia ešte stále dávajú hrať. Čítam tvoje básne a tvoje venovanie: „Paľovi, bez všetkého, len tak, že sme a že by to niekedy v budúcnosti mohlo byť hodnotou." Priateľ, už dva roky po nociach myslím na teba.

Dejiny

V Spišskom Štvrtku,
v nejakom ústave
zazrel som šialenú ženu.
Prechádzala od dverí k oknu,
od okna k dverám.
Zrazu prudko zastala, otočilo sa,
pozrela sa mi do očí.
V tej chvíli som začul jej rev,
strašný rev, šialený rev,
rev, ktorý trhal uši,
rev zlostný, rev žalostný,

až odtiaľ mnohí ušli.

Dlho som ešte rozmýšľal,
odkiaľ tá žena toľko vedela
o človeku,
ako tak dobre poznala
dejiny ľudstva?

Asi som zomrel v Afganistane

Dejiny - škrípajúci orloj. Krúžiace figúrky, tváre a neodmysliteľná Smrť zvoniaca povraždeným miliardám. Viacerí sa ma pýtajú, prečo píšem o vojne a utrpení. Mohol by som im jednoducho povedať: Asi som zomrel v Afganistane. Nebudem však mystifikovať. Aj keď niekorí kvantoví fyzici hovoria o skutočnosti, ktorá sa neustále delí na dve časti. Možno nejaké moje kvantové vybočenie naozaj smerovalo do Afganistanu a ja som tam zomrel. Veď tam vojna vypukla v čase, keď som mal „normálne" narukovať do našej armády. Áno, tí chlapci tam išli ako socialistickí dobyvatelia. Niektorí aj nadšene, no väčšina nasilu. A tak tam aj skončili. Navždy mladí. Chlapci, ktorí mohli žiť, mať pekné ženy a zdravé deti. Asi pätnásťtisíc sa ich vrátilo v cínových rakvách, na palube smutne známeho Čierneho tulipánu. Akú hudbu k tomu chcete? Pravoslávnu liturgiu či Vysockého gitaru? V jednej poviedke chce otec v noci vykopať z hrobu svojho syna, ktorý zomrel v Afganistane, no rakvu rodičom nedovolili otvoriť. A tak jeho smrti stále neveril. Áno, ostali tam po nich tisíce mŕtvych Afgáncov a Afganistan krváca stále. No plazí sa svetom ďalej. Len pred niekoľkými dňami sme mohli vidieť filmové zábery, kde matky nariekajú za svojimi synmi v Macedónsku. Afganistan sa plazí celými dejinami ľudstva. V noci ma budí. Tak ako Babij jar, Bielorusko, Poľsko či všetky slovenské Kremničky. Tak ako šepot z hrobov pri Verdune, Zborove, pri Važci. Mená zabitých mládencov kričia z pamätníkov prvej svetovej vojny v Klenovci, Tisovci a na mnohých iných miestach. Hovorím o tom. Zle sa mi leží v cínovej rakve. Dusím sa v plastikovom vreci pre transport mŕtvych mladých mužov. Hovorím o tom. Nie je to asi postmoderné. Ale je to tak.

Vízie

Neverím veľmi na reinkarnáciu a podobné úvahy o minulých a budúcich životoch. Predsa len. Odkiaľ tá nutkavá predstava amerického mestečka tridsiatych rokov? Je december a je predvianočne vysvietené. Je chladno. V obchode s obuvou vonia koža. Pri dverách občas zazvoní zvonček.

Mestá

Nezabudni na mňa, ospalý predletný Vranov, stoj pri mne, májový Prešov. Jeseň maj milosrdne zlatistú, Poprad, o svoje červené víno nikdy nepríď, Bratislava. Hlasy a tváre z rokov 1992 - 1997 uchovaj si, Levoča.

Stretnutia

Pavla Horova som nikdy nestretol. Vraj hľadal na stanici východniarov a pil s nimi pivo s rumom. Škoda, nenašli sme sa. Ján Smrek chcel zomrieť v máji. Zomrel v sychravej jeseni a v takýto deň mal aj pohreb. Cez vesmír ma však pozdravil, no pochopil som to až neskôr. Bola by to poriadna pánska básnická jazda, stretnúť tak všetkých básnikov, ktorých mám rád. Boli by tam Li Po, Tu Fu, Baudelaire, Rimbaud aj ďalší prekliatci, polícia by určite zadržala beatnikov, Villona aj Jesenina. Jednoducho, rizikové typy. A k tomu Jeffers, výborní poľskí, maďarskí a slovenskí básnici a všetka tá „banda, ktorú každá doba má." Naozaj by v tom vesmírnom bare bolo rušno. Nedávno som stál v Levoči na námestí. Bolo surrealisticky prázdne a ja som spomínal na Pavla Suržina a všetkých, čo sme sa v Levoči a jej okolí stretávali. Na tom smutnom podvečernom námestí pri mne zrazu zastavilo auto. Sedel v ňom Marián Milčák. Nevedeli sme, že sa tu stretneme, nič sme neplánovali. Večer sa vyjasnil. Nepodceňujme nádej.

• Pavol Hudák

• Pavol Hudák: Broskyňový súmrak
• Pavol Hudák: Silvester 1999
• Cestami Marka Pola
• Pavol Hudák: Zatmenie slnka
• Pavol Hudák: Zimné
• Čakanie na priateľa
• Pavol Hudák... a propos smrť
• Na besede