Biele spálenisko

Biele spálenisko
Pôvodný výtlačok článku (M. Legutky, S. Baumann | Smena)

Siedmeho októbra 1974 službukonajúci v Dome Horskej služby v Starom Smokovci Ján Hanáček krátko po dvadsiatej hodine zapísal do služobnej knihy nasledovný zápis: "20,15 hod. Volá Lomnický štít (Rybanský), že horí Kežmarská chata. Volám požiarnikov z Popradu, Tatranskej Lomnice a ZNB".

O hodinu nato vyráža zo Starého Smokovca 9 členov Horskej služby v plne naloženom gazíku smerom na Tatranské Matliare.

Poplašný signál v Tatrách neveští nikdy nič dobré, ale chlapi v červených vetrovkách starostlivo kategorizujú jednotlivé záchranné akcie: keď je ohrozený život človeka, rátajú čo len s minimálnou aktívnou pomocou ohrozeného, a preto sú i možnosti úspešného zásahu nepomerne väčšie ako pri akciách "typu Kežmarka". Oheň v horskej chate je ten najstrašnejší hosť a predošlé skúsenosti s ním pri požiaroch Sliezskeho domu či chaty pri Popradskom plese sú tragicky jednoznačné: proti znásobeným živlom sa ťažko bojuje a úsilie záchrancov býva väčšinou márne.

Turistická značka v Matliaroch upozorňuje, že výstup na Kežmarskú chatu trvá 2,15 hodiny, samozrejme nie v noci a v extrémnych podmienkach, aké boli v čase spomínaného požiaru. Dve hodiny po začatí akcie sa však posádka gazíka i niekoľko ďalších "tatrancov" mohli presvedčiť na vlastné oči a uši o rozsahu katastrofy, ktorá postihla jednu z najobľúbenejších vysokohorských chát vo Vysokých Tatrách.

Celú noc i dopoludnie nasledujúceho dňa sa snažila, doslova hŕstka ľudí, zachrániť z chaty čo sa dalo. Ôsmeho októbra 1974 sa v dennej tlači objavila lakonická správa: "Požiar, ktorý nečakane vypukol v noci z pondelka na utorok, úplne zničil objekt Kežmarskej chaty pri Bielom plese pod Kopským sedlom vo Vysokých Tatrách. Prevažnú časť zariadenia a vybavenia — sklady materiálu, potravín, nábytku, atď., podarilo sa zachrániť vďaka obetavosti členov Horskej služby, vlastných zamestnancov, príslušníkov VB a požiarnikov. Škody zapríčinené požiarom odhadujú asi na pol milióna Kčs."

***

Kežmarská chata funguje od roku 1942, ale kežmarský odbor Klubu slovenských turistov a lyžiarov sa rozhodol postaviť jednoposchodovú chatu na turistické a športové účely na mieste bývalej Votrubovej chaty už v roku 1936. (Votrubovu chatu — chatu chatu generála Votrubu — postavila vojenská posádka z Popradu v roku 1923 a bola umiestnená bližšie ku Kopskému sedlu. Počas stavby Kežmarskej chaty ju v štyridsiatom druhom roku celkom zlikvidovali.)

Ako jediná chata pre oblasť Belanských Tatier slúžila istý čas pre voľnú turistiku, neskôr pri nej vzniklo telovýchovné výcvikové stredisko pre lyžiarov a horolezcov a jej výbornú polohu, mimoriadne kvalitné lyžiarske terény bez lavínového nebezpečia a vynikajúce podmienky na rekreáciu využívalo rok čo rok množstvo turistov, športovcov i radových návštevníkov Vysokých Tatier.

Striedali sa chatári — prvým bol A. Krupicer, potom J. Kovalčík, Arno Puškáš, opäť Kovalčík a R. Horeháj — a z času na čas sa na chate urobili čiastočné rekonštrukčné práce. Tá posledná, komplexná, sa mala začať práve na jar budúceho roku a predchádzalo jej trojročné obdobie zbytočných prieťahov a sľubov. "Ešte túto zimu vydrž," vraveli nadriadené orgány Rudolfovi Horehájovi, "a na jar už dáme »Kežmarku« do poriadku". Ani chatár, ani "Kežmarka" sa však už rekonštrukcie nedočkali.

***

V jasnej, mrazivej noci ostrý severný vietor z Kopského sedla roznášal mohutnú žiaru i prudký praskot vysušeného dreva a plechová strecha olizovaná plameňmi zo všetkých strán dunivo hrmela. Biela snehová kôra hrala ohňostrojovými farbami tlmenými padajúcim popolčekom a kúdolmi dymu, ktorý chvíľami ukrýval chatu i postavy vnikajúce do jej vnútra.

Požiarna striekačka umiestnená na brehu Bieleho plesa sa zadrhávala úlomkami ľadu, prúd vody vystrekujúci z hadice ledva stačil dočasne ochrániť priečelie chaty a záchrancovia stojaci vo vode za desaťstupňového mrazu sa všemožne snažili uľahčiť prácu tým, čo vynášali z nej zariadenie.
Mráz, chvat i smola zapríčinili na striekačke poruchu, takže v okamihu bola bezcenná ako prázdne hasiace prístroje, povaľujúce sa po udupanom a páľavou napol rozpustenom snehu. Proti ohňu mohol človek bojovať už iba svojou obetavosťou.

Zariadenie bolo treba za každú cenu vyniesť a vietor vnikajúci rozbitými oknami, dvermi a vyhorenými piliermi víril dym, hustý a zadúšajúci, a napomáhal výbuchom ohňa. Vbehnúť dnu, rýchlo zobrať čím viac do náručia, potom najkratšou cestou von a v závetrí sa nadýchať. Zhlboka a opäť ísť dnu, ešte raz a potom znova.

Brieždenie odhalilo pred zrakmi ani nie dvadsiatich ľudí to, čo tieňom starostlivo utajovala noc. Chata nadobúdala desivú podobu, plamene akoby šľahali do mrazivého rána bezočivejšie a tovar a zariadenie rozložené neďaleko kosodreviny poskytovali smutnú tragickú scenériu. Ľuďom obchádzajúcim bývalú chatu praskali pod nohami podivne tvarované úlomky skla, ohorené dosky, časti zariadenia zo strojovne a rozpukané tehly z komínov, neustále sálajúce teplo.

Silne tlejúce, dohorievajúce spálenisko dokonale poprášilo okolie a popolavosivá farba, ktorú nadobudli jeruzalemské svahy pod lyžiarskym vlekom, zmierňovala kontrast medzi belobou snehu, černejúcimi sa škvrnami kosodrevia a neustále dymiacim zvyškom chaty.

Unavení a vyčerpaní ľudia sa snažili sústrediť zachránené veci a aspoň sčasti odhadnúť, koľko sa toho podarilo vyniesť. Tmoliaci sa pomedzi tie stoličky, stoly, interiérové doplnky, tovar, atď., vyzerali aspoň tak neskutočne a cudzo, ako celá tá zimná, narýchlo "vybudovaná" jednonočná jedáleň, v ktorej všetci prítomní — chlapci z Horskej služby, požiarnici, príslušníci VB, chatár Horeháj s manželkou, R. Matušek a ďalší — jedli guláš uvarený v konzervách v páľave chaty.

Taká chata je ako milý, starý rodný dom. Má stále hostí, vracajúcich sa pravidelne k nej, ktorí tu poznajú každý klinec vo vŕzgajúcej dlážke. Kopa spomienok na večery prerozprávané v jedálni, rána pred túrami i odpoludnia po nich, zapríčiňuje často až neskutočne romantický vzťah medzi človekom a chatou. Stala sa mu dôverným priateľom, tichým, nenáročným a za takým je človeku ľúto.

Keď k Bielemu plesu prišli prví zvedavci, záchrancovia vynášali časť tovaru do strojovne lyžiarskeho vleku, asi tristo metrov po pomerne prudkom zasneženom svahu.

Zachránili osemdesiat percent zariadenia a vybavenia z bývalej Kežmarskej chaty.

***

Správa účelových zariadení Slovenskej organizácie ČSZTV, ktorá sídli v hoteli MS v Starom Smokovci, vlastní okrem spomínanej chaty pri Bielom plese s nadmorskou výškou 1615 metrov ešte Nálepkovu a Brnčalovu chatu, ale ani všetky tri turistické a športové zariadenia nestačili uspokojiť záujem zo strany aktívnych športovcov, turistov, vysokých a stredných škôl, najmä počas turistických sezón. Ako sa to teraz podarí dvom — Nálepkovej a Brnčalovej chate — ťažko vôbec predvídať.

Druhým majiteľom tatranských turistických zariadení sú Interhotely, organizácia, ktorá fakticky z turistického ruchu a športu žije, ale ktorá má záujem iba o atraktívne horské objekty, jednoducho nemá na renovácii účelových zariadení záujem a keď má príležitosť, chaty sa čím skôr chce zbaviť.

Skutočnosť je však taká, že Vysoké Tatry sa z roka na rok stávajú známejším strediskom tak zimných športov, ako i letnej vysokohorskej turistiky, a teda telovýchovné zariadenia tu nutne musia existovať. Návštevník si na istý štandard už zvykol, a preto naliehavá otázka znovupostavenia objektu Kežmarskej chaty nutne zaujíma rovnako riaditeľa SÚZ SO, ako aj radového turistu.

"Brnčalova, Zbojnícka a vôbec väčšina starých chát v Tatrách sa nachádza v nie práve najlepšej situácii. Všetky by potrebovali väčšiu či menšiu rekonštrukciu, aby dokázali spĺňať požiadavky, ktoré sa na ich prevádzku kladú. S ohňom v chatách je to skutočne taká paradoxná pravda," hovorí prevádzkový námestník SÚZ SO Ing. Ján Kič, "na to, aby sa človek chopil iniciatívy, musí nastať katastrofa. Ako nahradíme Kežmarskú chatu? Momentálne nie je na túto otázku aktuálne odpovedať, ale rozhodne sa vynasnažíme, aby návštevníci a milovníci zimných športov, ktorí radi chodievali do tohto kúta, nemuseli hľadať nový rajón. Koniec koncov neďaleko Bieleho plesa máme lyžiarsky vlek, a ten chceme udržať v prevádzke i za takýchto podmienok. Práve v týchto dňoch sa dorieši otázka provizórnej ubikácie pri vleku, ktorá by mohla chrániť lyžiarov pred nečasom. Kežmarská chata stála na veľmi frekventovanom mieste, v lete bola skvelým východiskom pre túry do Belanských Tatier a v zime zase vynikajúce snehové podmienky a slnečné svahy zaručovali množstvo návštevníkov. Ak k tomu priradíme fakt, že sem chodievali lyžovať i hostia z blízkej Brnčalovej chaty, v okolí ktorej sú silne lavinózne svahy, naša odpoveď je jednoznačná — chata je tu potrebná. Je to i naša morálna povinnosť voči stálym i náhodným hosťom "Kežmarky", ktorí si veľmi zvykli na jej skoro domáce prostredie. Nech už konečné rozhodnutie presadí projekt turistickej chaty alebo vysokohorského hotela, je v záujme nás všetkých pričiniť sa o skoré vystavenie objektu novej Kežmarky".

Po troch dňoch bolo spálenisko v dokonale bezútešnom stave. Strecha, či skôr pokrútený zdeformovaný plech podopieraný stĺpmi komínov, zďaleka signalizoval nemožnosť prijať turistu a vôbec pohľad na ruiny s pozadím zasnežených štítov vyvolával nepríjemný pocit.

Iba starý čln na brehu Bieleho plesa sa mykal so závanmi vetra na malej ploche dosiaľ napodiv ľadom nepokrytej vodnej hladiny.

Spálenisko smrdelo vytrvale ďalej a uprostred ticha, ktoré pokrývalo hŕby pokrúteného plechu, ohorených trámov, opáleného muriva a množstva popola sa vytrvalo ozýval zurkot vody. Voľne visiaca rúrka odtrhnutá tesne pod rebrom radiátora sa vplyvom vody rytmicky kývala a rozstrekávala ju naokolo. I na telefónne drôty, z ktorých jeden prudko stúpa nahor, kým ten druhý obchádza komín, aby sa stretli na neďalekom stĺpe; drôty toho telefónu, ktorý už pár dní pred požiarom zanovito mlčal na Kežmarskej i Brnčalovej chate (a ktorý na "Brnčalke" príslušná okresná správa spojov okamžite po požiari dala do prevádzky), sa hojdajú vo vetre. Celý týždeň, deň po dni bolo vidieť pár ľudí ako neúnavne triedili tovar, prenášali zariadenie do búdy pri strojovni lyžiarskeho vleku a dekapky (drobné a krátkodobé predmety) odnášali na Brnčalovu chatu, kde robili inventúru.

Z jedálne "Brnčalky" je skutočne výborný výhľad na okolité masívy, ale pozornosť prítomných počas týchto podvečerných sedení dokázali upútať iba malé lavíny, padajúce zo severnej strany Malého Kežmarského štítu. Keď sa snehový prach nad lavínou usadil, reč i myšlienky väčšiny z nich sa vrátili k Bielemu plesu. Rudolf Horeháj v nej chatárčil nepretržite posledných šesť rokov a táto zima mala byť poslednou. Tak sa aj stalo.

Keď sa rozhovorí o jej prednostiach, výbornej polohe, ľuďoch, ktorí tam našli druhý domov, priateľstvo i sami seba, o chvíľach, pre ktoré sa oplatí žiť a ktoré prežil on na chate a náhle rozhodí ruky gestom hovoriacim "teraz to tu ešte bolo a naraz je všetko nenávratne preč", je mi ho aj trocha ľúto. Šesť rokov je dlhý čas a s jeho stručným konštatovaním "škoda takej chaty" sa dá iba mlčky súhlasiť.

***

Život je už raz taký. Spálenisko sa dnes schováva pod bohato napadnutým snehom a zvyšky Kežmarskej chaty, okolo ktorých sa hadí turistický chodník do Kopského sedla, zatiaľ mlčky čakajú.

Neďaleko horskej chaty zvyčajne býva turistická značka. I pred zasneženým rumoviskom taká stojí. Zatiaľ sama a opustená. Ktovie koľko času uplynie dovtedy, kým sa podľa nej vyberie na túru návštevník novopostavenej Kežmarskej chaty.


Publikované v denníku Smena dňa 2.11.1974.

Erratum:

  • "Alojz Krupicer" -> "Alojz Krupitzer"
Ľubomír Stanček
Gabriela Fülöppová
November 2, 1974 ~ March 2, 2021

article

Alojz Krupitzer Kežmarská chata climbing skiing fire cottage High Tatras

Slovak

Webmention logo

Comments