Danica

Momentka z našej cesty stopom okolo Európy (1993)

Správa, ktorú mi dnes poslal Michal, mala názov "Danica odišla".

Zvláštne, v prvom momente som si pomyslel, že sa rozviedli. Veď to sa stáva. Až za moment, ktorý trval zdanlivo nekonečne, som si so závraťou uvedomil, že sa stalo niečo veľmi iné.

Danica predvčerom, v pondelok 31. augusta, prestala existovať. Danica odišla — naveky.

Toto je presne ten moment, keď si uvedomujem, o čo ľahšie to majú veriaci ľudia. Povedali by si proste, že Danica sa už netrápi a je na krajšom mieste...

Aká hlúposť! Rovnako nemá žiadny zmysel povedať "odpočívaj v pokoji". Neexistujú slová čo by dokázali utlmiť bolesť.

Danica už nie je a nikdy nebude. Nikdy ju už neuvidím, nikdy sa spolu nezasmejeme, nepofilozofujeme, nezaspomíname, už sa nikdy neobjímeme.

DANICA JE MŔTVA.

Viem to. Ale uveriť tomu nemôžem.

Je to tak nefér. Chcel by som poznať vinníka, pomstiť sa, zmeniť jej osud. No niet proti komu bojovať.

Čo môžeme povedať o Danici, ktorá umrela? Že bola krásna. A vtipná. Že milovala Salingera a Rúfusa. A Cata Stevensa.

V mojej mládeneckej izbe v Poprade dodnes na poličke stojí zarámovaná fotočka Danice. Smeje sa nej a v náručí drží Chestera. Fotka je vyblednutá, veď je tam už takmer tridsať rokov.

V jej poslednom liste — bolo to v časoch, keď sa ešte posielali listy — mi poslala Rúfusovu báseň Cesta. Mám ju stále vpísanú do pamäti a neviem si predstaviť, aká iná by lepšie vystihla aj tieto chvíle.

Cesta

Viem tvoje veci. Vlažné vypľujeme.
Rozumiem tvojej výčitke.
Všetko sa vrýva do pamäti zeme
a nieto miesta pre plytké.
Všetko má svoju hĺbku. Pretrpené.
A cesta sa vždy vreže do mäsa.
Zem pamätá. A bohom pripomenie,
že rachotili po nej kolesá.

Milan Rúfus
Sint-Agatha-Berchem, Belgium
Wednesday, September 2, 2020

article, draft, person

Danica death

Slovak

Webmention logo