Múmie spomienok

S tatom na Čingove (1973)

Keď som po dlhom čase v situácii, na ktorú som dávno zabudol, napríklad ak prídem na miesto, kde som kedysi bol, ak stretnem stratenú známu osobu, alebo hoci počujem zabudnutú melódiu, základné spomienky sa asociáciami a inou vedomou či nevedomou mozgovou činnosťou pomaly a nebadane dopĺňajú mozaikou malinkých detailov, dokonca aj takých tých tažko opísateľných — ako sú hmatové vnemy, chute, intonácia hlasu, alebo vône, na ktoré by som si inak nespomenul.

Dokonca sa vynárajú predstavy a nápady zodpovedajúce danému obdobiu — často časovo hibernované, ako múmie zakonzervované v suchom vzduchu zabudnutých okolností, myšlienky naivné, neopracované nástrojmi neskoršie získaných vedomostí a skúseností.

Vďaka komplexnosti pocitov ide o jav tak mocný, že niekedy dostanem pocit, že sa sám do nezvyčajnej miery stávam tým, ktorým som bol v tých časoch — mám tendenciu na podobné reakcie, nápady, otázky, záujmy.

Podobný pocit, i keď väčšinou jednoduchší a slabší, a bez zložitých analýz, zažívame do istej miery všetci keď sa stretneme s čímkoľvek známym — vynárajú sa pocity domova, príbuznosti, sladkobôľu z nenávratnosti. Aj miesta a situácie, ktoré sme kedysi neznášali, majú vďaka tomuto javu, a vďaka všeobecnej ľudskej vlastnosti pamätať si viac dobrého ako zlého, sa zdajú familiárne, blízke, milé.

Úžasné je to najmä v kedysi bežných situáciách, ktoré som ale veľmi dlhé roky, nezažil (pretože opakované situácie spomienky na bežné udalosti ľahko prekrývajú hrubými nánosmi nových). Niečo podobné občas prežívame v snoch — mozog menej zaťažený riadením telesných a vedomých funkcií kombinuje, fantazíruje. Bohužiaľ, sny sú vačšinou oveľa menej vierohodné a zapamätateľné.

Tento jav poskytuje ideálnu príležitosť skúmať, koľko a čo si ešte má moje súčasné ja povedať s tým minulým — ale o tom inokedy a inde.

Tu chcem len poznamenať, že mi po tele chodí mráz, keď si uvedomujem, že úplne rovnako by som si spomenul na úžasné podrobnosti, keby som odrazu stretol ľudí, ktorí už zomreli, alebo keby som prišiel do domu, ktorý už neexistuje, keby som odrazu zasa mal vzrast a hmotnosť desaťročného chlapca. Lenže to už nikdy nebude — a tie spomienky, napriek istote, že existujú kdesi tu v mojej hlave, sa zrejme už nikdy nevynoria.

Tomáš Fülöpp
Sint-Agatha-Berchem, Belgium
January 8, 2008, July 24, 2008, August 21, 2008, September 5, 2008