Navlhlý španielsky denník

  1. October 7, 2000
  2. October 8, 2000
  3. October 9, 2000
  4. October 10, 2000
  5. October 11, 2000
  6. October 12, 2000
  7. October 13, 2000
  8. October 14, 2000 
  9. October 15, 2000

October 7, 2000

20:25 CET, Salon del Prado - Café concierto, Madrid. Zasa sa mi nechce veriť, že nie sme na ceste mesiac, ale len 12 hodin. Ešte o ôsmej ráno sme pili kávu doma v Bruseli, na Pelikánovej ulici... Veľa som v noci nespal. Bol som náramne vzrušený z nadchádzajúceho výletu a do logických argumentov som to prekladal ako potrebu poriadne sa zabaliť a hlavne nahrať si pár minidiskov, nech máme po ceste čo počúvať. Elke si ľahla už pred polnocou, ale ja som si upratoval, balil a nahrával, kúpal sa a pracoval na úprave starého Portugalského denníka (1994) až do tretej ráno. Ale bol v tom ešte jeden motív. Viem -- len nedávno sa mi to podarilo importovať z podvedomia do vedomia -- že únava zvyšuje čaro. Je úžasné prežiť prvý deň cesty po noci plnej príprav a očakávania, nevyspatý po trojhodinovej noci. Zažil som to už niekoľkokrát -- stále nedobrovoľne, lebo som nestíhal -- ale stále to bolo veľmi neobyčajné (aj Ázia, aj Portugalsko, atď). Telu sa to nepáči, svaly sú unavené, oči štípu a sú svetloplaché, človek riskuje hnačku a špeciálne ja herpes, reflexy sú spomalené. Ale myseľ si voľká. Pozoruje svet cez obláčik hmly, všíma si inak bezvýznamné podrobnosti, ľahko ulieta do filozofie na tie najnemožnejšie témy... viď táto! (Treba viac výskumu.) Okolo desiatej sme v Panne (Virgin) vzlietli nad oblaky. Nádherne prchavé okamžiky rýchlosti, preťaženia, oblačných oceánov, jemného oblúka horizontu našej planéty... a nad ňou to sýtomodré temné nič, tak podobné kozmu! Pred dvanástou sme už oblaky nevideli, pre zmenu tam bolo more oranžovohnedej farby... boli sme nad suchým srdcom Španielskeho kráľovstva. Čoskoro sme pristali v Madride. Prvé pokusy oživenia mojej španielčiny: "Dónde está autobús por Plaza de Colón, por favor?" Slečna na informáciách porozumela na prvý raz, a to ma naplnilo šťastím, ktoré mi neskazil ani fakt, že som neporozumel jej odpovedi... (čo znamená "delante"?) V buse na Kolumbovo námestie sme boli nedobrovoľnými svedkami hádky Nemca a Španielky, v nemčine. Isto o peniaze, zrejme jeho, ktoré ona utrácala. Vonku sa mihali moderné budovy a neúrodná zem, palmy a odpadky. Prvé dojmy z Madridu teda neboli príjemnejšie ako tie, ktoré sme pred piatimi rokmi mali na stope s Martinou. Boli sme však obrnení pozitívnou energiou. Veľmi rýchlo sme našli malý penzión vo veľkom krásnom dome priamo v centre, za hostelovú cenu 5000 pesiet za nás oboch, a dokonca so sprchou. Paráda! Elke si vzala sukňu a vyrazili sme do mesta, už bez batohov. Slnko, teplo. Uvedomil som si, že terasy všetkých reštaurácií sú tu tienené, pretože to sa tu žiada. No ja som sa nevedel nabažiť slnka! Do očí mi udrelo množstvo obchodov a tapas so stovkami druhov mäsa; to sa v Belgicku nevidí -- proste raj! Hodinu sme blúdili, kým sme si z tej krásy dokázali vybrať. Nakoniec sme v Latina??? sme hodili perfektné tapas -- štipľavé patatas bravas a šampiňóny s cesnakom (champignones con ajillo) a chlebík, ktoré sme zaliali miestnym pivkom. Po tomto sme síce neboli hladní, ale zato sme zaspávali postojačky. Spať nebolo kde, takže sme sa dostali do eufórie, smiali sme sa a naťahovali, blúdili uličkami a tešili sa zo života. Urobil som pár fotiek. Videli sme perfektného buskera -- v podchode metra hral na -- HARFE! Dali sme mu 100 pts a odfotili si tú scénu. To, že hral na tak netradičnom nástroji, a tak dobre a precítene, bolo silným zážitkom. Skúšali sme skontaktovať Elkinu kamošku Yasmin, s ktorou sa zoznámila v Ľubľane, ale nepodarilo sa nám vyzistiť jej telefónne číslo. K večeru sme pozreli pár siení Museo del Prado. Konečne som videl ozajstných veľkých Boschov. Tu to volajú El Bosco. Ten najväčší, trojdielny, je aj najúžasnejší -- dala by sa o ňom napísať kniha! Vonku sme potom sledovali takú smiešnu fotografku, ako vyničila pol filmu na fotky rodinky v ružových??? košeliach a hnedých??? nohaviciach na schodoch múzea. To bolo divadlo! Krásny obchod plný toledských mečov. Teraz káva -- dnes druhá. Elke čítala o Kostarike???. Ja o kapitánovi Cookovi. Obaja sme trochu opálení. Ten pocit -- aj keď je chladnejšie večer, koža páli... dovolenkový pocit! No, dosť som toho naškrabal, kto to má po mne čítať? 22:18 -- večeriame a pijeme španielske víno! Cesta do hotela neskoro v noci, boli sme uvoľnení a príjemne unavení, ulice stále plné ľudí. Odrazu som, napriek stisku a vrave, zacítil pohyb zipsu na mojom ruksačiku. Než som si vôbec stihol uvedomiť, či je to pravda, a čo robím, som stál čelom vzad a päsť som mal pritisnutú na kostnatú hruď malého chlapíka v klobúku za mnou. Ten sa mi začal ospravedlňovať, a aj ja som mal divný pocit, že vlastne nestihol nič spraviť, tak mu nemôžem nič vyčítať. A jeho nenápadnému kumpánovi tiež nie. Išli sme ďalej, ale ešte dlho som sa nemohol zbaviť pocitu radosti, že som tak dobre podvedome zareagoval. Na druhej strane, ak by chlapík bol o dve hlavy vyšší a mal chuť sa biť... tak neviem. Ešte pred spaním sme integritu ruksaku aj našich kostí oslávili pohárom dobrého vína v bare neďaleko hotela.

October 8, 2000

21:47 CET, vlak do Medinaceli. Na hoteli sme chvíľku váhali, či sa dobre vyspať každý sám na jednej posteli, ale potom sme sa predsa len rozhodli spať na jednej, ale zato spolu. Zobudili sme sa okolo deviatej, ale do desiatej som pospával, zatiaľčo Elke čítala. Tým pádom vyvstala otázka, či stíhame ísť do požičovne áut a popýtať sa na nejaké vozítko, aby sme zašli do púšte, alebo či ostávame ešte jednu noc v Madride. Naveľa sme sa rozhodli ostať -- veď čo sa budeme naháňať. Tak sme zbalili ľahký ruksačik, že ideme do Prada. Na chodbe som podal bankovku pani domácej, že "una más noche por favor". Usmiala sa, že OK, no vtom sa ozval jej marido, že si izbu ktosi pred chvíľkou zarezervoval... Našli nám izbu vo vedľajšom hotelíku, dokonca lacnejšiu, ale my už sme vedeli, že z Madridu odchádzame. Kdesi sme dali malé raňajky, a potom smer PRADO! Tri stometrové rady pred budovou... asi zato, že v nedeľu ráno je vstup voľný. Ale potom úžas: Velásquez, hlavne ten jeden, Los borrachos, ktorý mi symbolizuje detstvo, pretože jeho kópia (výsek) nám visí na stene v obývačke doma v Poprade... (obr???semz http://www.ibiblio.org/wm/paint/auth/velazquez/), Las Meninas (to som videl po prvý raz, ale žasol som), a ostatné monumenty. El Greco. Francisco Goya (Los viejos comidos). Jan Brueghel -- zasnežené flámske mestečká, aké som predtým nevidel. A El Bosco, samozrejme. Rozmýšľal som o eseji o tom, čo som spomínal včera... cielene nespať a tak ozvláštniť cestu. Ale rozšíriť to aj na alkohol, marišku, spev, prekvapenie, nezvyčajné zážitky... to všetko "pozitívne vykoľajuje"! To sme už v Medinaceli, je takmer dvanásť. Sedíme v miestnej krčme, ktorá sa skvie umelou hmotou a všetko v nej, živé aj neživé, je sústredené na televíznu obrazovku. Ale ľudia veľmi milí. Okamžite sme dostali fľašu miestneho vína. Elke dala nevábnu rybu a ja kurča s takými tvrdými hranolkami presiaknutými olejom. Boli sme hladní, tak sme sa tešili zo všetkého. Ale iba kým prišiel rad na dezert. Elke reku ovocie, tak dostala dyňu. Ja že vyskúšam čosi nové, čo tak natillas... a dostal som vanilkový puding s obzvlášť zoschnutou žltou kôrou. Chvíľu som sa okúňal, ale potom som sa osmelil a zavolal čašníka, reku "no me gusta natillas hoy"... strašne som sa hanbil, ale chlapík bol plný porozumenia, a že čo chcem namiesto toho. Vybral som si to druhé, čo som nepoznal: flan. Páni, ale som sa obabral. Bol to zasa puding, tentoraz tvrdý, a plával v riedkej karamelovej omáčke. Nechýbalo veľa a pridal by som tiež vrátil, ale aj s celou večerou! Keby som sa aspoň nemusel tváriť vďačne! Takže naveky: natillas = puding! Flan = pečený puding! POZOR! Ale milému čašníkovi som s premáhaním ukázal úsmev: "Una poema!" Dievčatá v Madride sú prvotriedne. Nielenže sú fyzicky krásne, ale majú aj vkus. (Hm, a rozprávajú španielsky, mňam!) Dobrým príkladom sú topánky. Za celé dva dni som videl len jednu ženskú, ktorá mala také tie módne konské kopytá. Aj to bola turistka. Všetky madrilenas nosia elegantné kožené topánky, často na zvýšenom opätku. Sú čarovné! Z Prada nás vyhnali o druhej, keď zatvárali??? ???. Urobil som príma fotku holubov, ktoré sa kúpali vo fontáne. Kosé impresionistické slnko, roztrieštené kvapky vody, a tie hrajúce sa stvoreniatka. Zaujímalo ma, prečo si vybrali len tú jednu z troch fontán. No čo, veď kto vraví že sme na tejto planéte najinteligentnejší? Dovliekli sme sa ku vlakovej stanici Atocha, kde Elke hodila kalamáre a ja akési mäsko v bagete. Kúpil som si komiks "Asterix en Galo???"! Tentokrát to so španielčinou myslím vážne! Sedeli sme pod vysokým stromom a boli sme tak zanietení diskusiou (o tom, aké ťažké to majú dnešní architekti, ak chcú vybudovať niečo nezvyčajné), že sme si nevšimli, ako sa španielske vtáčiky (boli to vrabce) pokúšajú nasrať nám do piva. Našťastie triafali len do stola, ale zato výdatne. Postupne sme metódou pokus-omyl zistili, že v Španielsku je niekoľko typov lístkov na vlak, a že sa rozlišujú podľa vzialenosti a mnohých iných, nám neznámych, faktorov. Konečne sme získali lístok do inej stanice, Chamartín, odkiaľ nám potom o 20:10 šiel vlak do Medinaceli. Prečo Medinaceli? Neviem. Mal som v hlave víziu púšte a fatamorgánových zrúcanín mestečiek trasúcich sa v žeravom vzduchu, ako sme ich videli pred piatimi rokmi s Maťou -- tak reku hádam to bude jedno z nich. Plus maurská a rímska história, len 900 obyvateľov, hory. No a toto už dopisujem na hoteli -- rovnaká cena ako v Madride, chýba sprcha na izbe, ale zato interiér je krajší a ľudia sú milší. Namiesto dvoch postelí našťastie jedna veľká, zato ale dve katolícke biblie, jedna španielska a druhá anglická. Dobrú noc! P.S. Za celý ten čas v Španielsku som s ľuďmi nekomunikoval inak ako po Španielsky! !Viva Espana!

October 9, 2000

22:35, Arcos de Jalón. Dnes sa mi zasa podarilo vstať až okolo jedenástej, keď Elke mala prečítaných ďalších sto stránok. Žartujúc o včerajšom flane sme však mali vynikajúcu náladu. Ruksaky sme si nechali v hotelovej kuchyni (všetky ostatné priestory boli príliš malé) a vybrali sme sa smerom nahor, kde sa na kopci skvelo staré mestečko a maurská pevnosť. Cestou sme v mrňavom obchode s potravinami kúpili mladý syr a perfektnú klobásku, podobnú čabajskej, a tiež španielsku čokoládu s mandľami. Fajn sme pokecali s predavačkou; každý je tu na nás taký milý, keď sa snažíme hovoriť španielsky -- trpezlivo nám opakujú slovíčka a vysvetľujú, ak niečomu nerozumieme. Potom sme pohrdli cestou a vydali sa skratkou strmo nahor. Kdesi v strede sme posedeli na veľkom brale a najedli sa. Všade okolo skaliská (tvrdé vápence, často sfarbené do červena), do žlta vysušené bodliaky a kde-tu pár tvrdohlavých stromčekov. Slnko pálilo z modromodrej hlbočiny nad nami. Romantiku rušil len hluk z hĺbky údolia, kde sme videli rušnú diaľnicu Barcelona - Madrid, ktorá z tej diaľky vyzerala ako svoj vlastný model. V mestečku sme sa vynorili práve pri jeho slávnom rímskom trojoblúku, ktorého význam je nejasný, pretože takéto oblúky sa stavali na počesť slávnych víťazstiev, avšak o tomto mieste história mlčí. Ale bývalo to významné mesto Rimanov i Maurov. Podľa príručky je to mesto duchov, ktoré každý opúšťa a vymieňa za pomerne blízky Madrid, ale podľa našej skúsenosti sa tento proces zastavil a obrátil, a Medinaceli je zasa omladnuté a reštaurované hniezdo. Stovky starých kamenných domov, mnohé ešte v ruinách, ale iné už krásne citlivo opravené. Hodili sme cafe con leche v prvej krčme, teda na stolíku pred ňou. Ticho a kľud. Páľava. Pred nami dve futbalové brány, za nimi strmý zráz do hlbočiny pod kopcom, na ktorom Medinaceli stojí, za ním hlboko v diaľke údolie a ešte ďalej iné vysušené červené kopce. No, buď tu majú dostatok lôpt, alebo samých dobrých futbalistov! Musím zasa spomenúť, že zatiaľčo všetci Belgičania roja von už pri náznaku slnka za roztrhnutými mračnami, Španieli sú stále najspokojnejší v tieni. V celom mestečku len táto krčmička má stolíky vonku, všetky ostatné sú pochované v klimatizovaných útrobách domov! Druhá vec; október tu zjavne znamená pokročilú jeseň. Zatiaľ čo my sme sa potili a pražili na slnku, Španieli mali väčšinou svetríky a ľahké vetrovky! A samozrejme, keď sme (ešte dole) natešene zbadali kúpalisko, bolo zatvorené -- veď kto by sa kúpal v takejto zime?! Potom sme sa túlali mestečkom: vznešené kamenné domy, čo pamätajú oveľa lepšie časy, starobou skrútené stromy na útulných námestíčkách (Plazuele de Iglesia), všade na meter hrubé múry, šípkové kry s červenými klenotmi, dych histórie. V samom centre uličky široké len poldruha metra, dokonalé bludisko, nízke vchody a maličké okienka, umelecké mrežičky, nádhera. Keď sme sa znovu našli na tej prvej terase, dali nejaké fajné tapas (akási zmes vypĺňajúca polovicu mušle) a čítali sme si. Potom sme zašli do takej veľkej, tajomnej zrúcaniny, ktorú som objavil. Bola na predaj, ako mnoho iných. Narobil som veľa fotiek. Boli tam, okrem iného, dva zvony zadrhnuté v práchnivejúcich drevených závesoch, popadané trámy bývalých poschodí a duchovia bývalých veľkomožných pánov... Medzitým sme sa zoznámili s miestnymi psíkmi a mačkami, ktoré sme aj nakŕmili potom, čo sme si sami dali olovrant. Okolo siedmej sme sa vydali dole, veľmi uvoľnení a šťastní. Slnko zapadlo za starou rímsko-maurskou pevnosťou nad nami. V našom hoteli sme pri bare dali koláčiky (ja z guľovitej sladkej tekvice -- volá sa calebas?) a fajn pokecali s dvomi príma chlapíkmi; samozrejme španielsky! Elke si dala biele víno, ja mliečny pastis Ricard s ľadom a vodou. Samozrejme sme kecali o chlaste. Dali mi ochutnať španielsku verziu pastisu, teda anís, ktorý sa ale pije čistý. Bol sladký a nie príliš silný (30%). Tiež sme sa vyzvedeli, ako dopadli voľby do samosprávy v Belgicku -- Vlaams Blok si vraj zasa posilnil pozíciu; v Antverpách dosiahol až 33%... V inej krčme sme dali nejaké tapas, kecali a pozorovali ľudí. Potom po batohy a na staničku. Odtiaľ som zavolal starému kamošovi Xavimu do Barce. Ten známy hlas! "Mucho tiempo, mucho tiempo, es verdad," opakuje. Rozozvučali sa vo mne staré struny a akordy. Reku sme v Španielsku, Madrid, a teraz Medinaceli. Nevedel kde je Medinaceli. (No, veď je Katalánec. Dobre, že vedel, kde je Madrid.) A zajtra Barcelona... Povedal som mu, že ubytovanie nie je problém; nechceme sa vnucovať takto po telefóne a bez výstrahy. Dohodli sme sa, že sa stretneme na zastávke metra Sona Universidad na Linea Verde, zajtra o 20:00 (po robote). Toto píšem v zaspatej krčme Arcos de Jalón, odkiaľ nám pôjde rýchlik do Barcy o 00:04. O siedmej ráno budeme v hladnom meste Katalánska! Život je krásny. P.S. Dočítal som Brama Vermeulena a je mi krásne, že na svete sú aj takíto múdri ľudia... musím ho raz stretnúť a pokecať!

October 10, 2000

Je piatok 13.10., 14:18, sme vo vlaku z Montpellieru do St. Raphael. Tri dni som nepísal. Rozladilo ma, že mi v Barcelone, práve v Parku Güell, vypovedal službu požičaný??? fotoaparát. Urobil som fotku mesta z vtáčej perspektívy, bola to posledné políčko na filme, tak som založil nový film, ale už nefungovala spúšť... Fotoaparát robí len píp píp píp ako kurča, ale inak sa ani nepohne. No od začiatku. Po celkom príjemnej noci, ktorú sme strávili poležiačky na dvoch širokých sedadlách, sme dorazili do Barcelony okolo siedmej ráno. Ospanlivo sme sa dotiahli do veľkého čistého bufetu v staničnej hale, dali sme nejaké pečivo a kávu. Za veľkým oknom, ešte v čiernej tme, bol nevídaný zhon -- ľudia pobehujúci z miesta na miesto, do autobusov, z taxíkov, proste bežný pracovný deň. Ale to sa nás, našťastie, netýkalo. Šokovalo nás však, že vonku prší. Ako môže v Španielsku pršať? Skočili sme metrom pozrieť Sagrada Familia. Elke ju ešte nevidela. Prekvapila má tá nová časť - vyzerá čoraz impozantnejšie! Potom sme sa pešo vybrali do centra nájsť si nejaké ubytko. Mali sme šťastie, lebo hneď na začiatku Las Ramblas, dokonca hneď na okraji Placa Catalunya) sme na treťom poschodí našli hostel s voľnými izbami. Pobehovali tam síce šváby, ale zato najnižšia cena, za príšernú izbu bez jediného okna, bola rovnaká ako v Madride a Medinaceli, teda 5000 pts. Tu sa v nás ale ozvala márnivosť a vzali sme izbu s oknami, ktoré vyzerali priamo na Las Ramblas (za 6500). Celý deň sme sa túlali po meste, pili kávu a pochutnávali si na tapas, obzerajúc výtvory jedného z tých mála architektov, ktorí dokázali svoje sny premeniť na skutočnosť. Často pršalo. Elke mala zážitok -- sedela na verejnom záchode, v metre pod Placa Catalunya, keď tu odrazu vidí pod dverami prechádzajúce sa mužské topánky. Potom zmizli, ale zato sa nad ňou objavila hlava majiteľa tých topánok! Okamžite na chlapa skríkla, otvorila dvere, a pustila sa za ním, že mu jednu uvalí. Ja som čakal vonku pri východe, keď vidím chlapíka ako peláši z dverí, a v tesnom závese za ním Elke. V tej chvíli mi prebleslo hlavou, že okradnúť ju nemohli, pretože ja som mal pri sebe všetky peniaze. Kým mi Elke vyrozprávala, čo sa stalo, bol chlap dávno preč... Skočili sme aj do Parku Güell, kde mi umrel foťák, ako som už spomenul. Park bol zaujímavý, najmä tá veľká plošina na vysokých sťaby antických stĺpoch, pod ktorými hrala nejaká kapela. Ale v celom parku strašne smrdelo. Nevedeli sme, či to majú na svedomí dažde, alebo tam či otvorené kanály sú súčasťou nespútanej architektúry. Trápil ma ten foťák, tak sme naveľa našli opravovňu, na Ramblas, čo mi pokazilo náladu ešte viac, pretože samozrejme chlapík bol vychcaný a veľmi suverénne mi oznámil, že je to veľmi, ale veľmi zlé, a že oprava bude trvať aspoň mesiac a stáť aspoň tritisíc korún... Videli sme pekný starý trh s veľmi pestrým tovarom, vrátane olúpaných kozích hláv aj s očami. Pozreli sme prístav, hľadajúc lode do Francie, ale tie buď neexistujú, alebo sa práve potopili, aby sa nám skryli. Kolumbus na stĺpe a obchodné centrum plávajúce na vode. Potom sme väčšinu vecí zložili na hoteli a vydali sa smerom na konečnú zelenej zvanú "Zona Universitária". Keď sme vyšli z metra, už sa stmievalo. Elke sa ma pýtala, ako vyzerá Xavi, aby ho spoznala. Reku vyzerá ako pravý Španiel, a má dlhé mihalnice. Xavi sa z temnoty zhmotnil ešte pred ôsmou. Búrlivo sme sa zvítali a prvých desať minút sme debatovali v španielčine (to sa mi nikdy predtým nepodarilo!) Vysvitlo, že má priateľku, s ktorou nás chce zoznámiť, tak sme po ňu išli autom. Natália je zubná laborantka. Poznajú sa od detstva, lebo obaja sú z dediny Torrelles de Llobregat, no spolu sú len od minulého septembra (keď sa Xavier vrátil zo Škótska). Natália je milá; nízka a tmavá, s rovnými vlasmi v chvoste. Po anglicky veľa nevie, čo sa mi páčilo, lebo som sa ďalej mohol učiť španielčine. Vysvitlo, že si ma pamätala, keď som sa tu pred piatimi rokmi zastavil s Mirkom... to som mal dlhé vlasy. Natália navrhla, aby sme išli do jednej mexickej reštiky, na ktorú má už dávno chuť, s čím sme radi súhlasili. Museli sme sa smiať, lebo vysvitlo, že Xavi predtým do tej reštiky nechcel, lebo mu mexická kuchyňa nechutí. Jeho návrhom bolo ísť do Torrelles do ich miestnej krčmy. Okrem nej mu vlastne ani nič iné neprišlo na um. Tak sme hodovali a kecali a smiali sa. Natálkini rodičia majú spústu koňov, ktoré im zverujú ľudia z mesta. Ona sama veľa jazdí, ale Xaviho na koňa dostane len ťažko. "Xavi the best driver of Barcelona" -- jedna zo spomienok... No tú večeru sa nám podarilo ich pozvať, čo ma veľmi potešilo, pretože doteraz stále keď som bol v Barcelone, platil Xavi. Potom sme ??? prešli Montjuic a ešte skočili na grappu do takého pekného baru na Paseo de Gracia. Bola polnoc a obaja museli na druhý deň do práce, tak sme ich srdečne pozvali do Bruselu, čo radi prijali, a rozlúčili sme sa. Xavi vyhlásil, že je jedno, koľko času uplynie, vždy je nám spolu fajn. Dojalo ma to. Ale tak to je. My sme prešli pešo tých pár krokov na Ramblas, kde sme ešte dakde posedeli, Elke nad vínom a ja nad statočným litrovým pivom, no a potom, snáď okolo druhej, sme plní dojmov zaľahli.

October 11, 2000

Zobudili sme sa patrične neskoro. Padlo rozhodnutie, že ďalšiu noc tu už nezostaneme, pretože sa nám už cnelo za morom. Nechali sme si ruksaky v hoteli a v blízkom supermarkete El Core Inglés sme nakúpili zásoby a trochu sa túlali po obchodoch. Nakúpili sme aj pohľadnice. V nejakej kaviarni sme poriadne preštudovali pobrežie a rozhodli sa pre vlak do Figueres, že potom vezmeme bus na pobrežie, ktoré v tých miestach bude najmenej turistické. Bol to lenivý deň. Kým sme sa dotrepali do Figueres, bola tma, chladno, a ešte aj pršalo. Kam ďalej? Prv sme váhali nad Cadaquezom, ale potom sme zvolili menej rušné mestečko Puerto de la Selva. Bus meškal, vraj kvôli olympiáde...? To sme akosi nepochopili. Asi o štvrť na osem predsa len prišiel. Nasadli sme a tak nás v tom autobuse bolo, aj s vodičom, šesť. Potom jedna pani, vyzerala ako Cigánka, vystúpila. Bavil som sa myšlienkou, že šofér o chvíľu linku zruší pre nerentabilnosť. Išli sme členitým nočným pobrežím, stovky zákrut, nemilosrdný dážď. Odrazu prudká brzda; na pravoboku sme zbadali havarované auto. Všetci sme vybehli von. Riadne dobitá mašina sa opierala o mladý strom, ktorý jediný ho zachránil pred pádom do strminy. Pôda okolo bola rozrytá ako po bombardovaní. Ale auto bolo zamknuté a podľa všetkého už prázdne. Vodič sa odtiaľto už nejako dostal. (Ktovie či ešte bol majiteľom svojej duše.) Pre istotu sme ale zavolali odťahovku a políciu. Hneď prišli aj požiarnici. V Selva sme vrazili do prvého hotela. Hľadeli tam na nás ako na zjavenie, veď kto sa chodí v októbrovom daždi rekreovať na Costa Brava? Reku izba pre dvoch, ale iba ak nie je drahá. Mladá a stará ženská. Mladá že jedenásť tisíc. Obrátil som sa na odchod, ale vtom stará že šesť. Tú som považoval za hodnú odpovedi. Reku škoda, draho. Nato vypálila, že päť. No fajn, tak takú cenu sme dosiaľ mali všade inde, to berieme. Hotel výborný -- obrazy na stenách, čistota, výťah, koberce, na izbe televízor, sprcha, záchod, no fakt dobrý hotel. Prešli sme sa pobrežím a zvyšok večera sme potom sedeli v plážovej, no krytej reštike nad pizzou a vínkom. Dali sme fajn filozofický rozhovor o liberalizme, socializme a mnohých iných veciach. Musím ešte spomenúť, že čašníci boli odporne skazení turizmom, čo sa prejavovalo ich neochotou, ale aj tým, že s nami tvrdošijne komunikovali striedavo v angličtine, nemčine a francúzštine. Ja som sa ale nedal a ostal pri svojej čo i chudobnej španielčine.

October 12, 2000

Tradične neskorý štart, potom lenivá niekoľkohodinová káva a anís v kaviarni na upršanej pláži, kde sme napísali jedenásť pohľadníc (Moeke & Vake, Ann & Chris, Barbara, Baška, Mamka, Edo, Karin & Ivo, Wilfried & Yael, Philippe & Annelies, Dalo a celé ceprovstvo, Nuno & Anja), a ešte mojej rodine do Kostariky (človeče, celé roky som sa na to nedokázal odhodlať), samozrejme po španielsky, o tom, že sa k nim chystáme tento december. Nakúpili sme veľa chorizo a grappu???? pre Ann. Milá staršia recepčná v našom hoteli sa podujala všetko nám odoslať. Potom sme si popýtali pitnú vodu na varenie, skočil som na pumpu po benzín do variča, a išli za mesto na skalnatú pláž. Nepršalo, no bolo chladno a zamračené, ale aj tak sme sa odhodlali zaplávať si. Stálo to zato! Potom sme rozložili náš benziňák a dali sa variť cestoviny s pestom. Šlo to pomaly -- plamene boli žlté a chladné, asi že som nabral 95-oktánový benzín namiesto 98-čky, no ten druhý nemali bezolovnatý. Že nám chutilo, po tom plávaní! Okolo chodili rybári a plachetničky, my sme si so všetkými vymieňali zdvihnuté palce. Pili sme víno a bavili sa poskakovaním po kameňoch, ktoré vzápätí mizli pod príbojom... A potom sme celé hodiny čítali na veľkom brale, až kým sa nezotmelo. Cestou späť sme zapadli do inej reštiky na pár tapas, ??? mrňavých chobotničiek. Koniec ďalšieho lenivého, ale príjemného dňa. Ešte do pol jednej som čítal Cooka.

October 13, 2000

No a sme v prítomnosti, je trinásteho piatok. V našom luxusnom hoteli Cristo sme vstali ešte za tmy, o pol siedmej. Autobus prišiel, aj keď sme sa skrz fiestové??? dni??? obávali opaku. Cesta späť zákrutami a vrchmi. Potom párhodinová káva v pekárni vo Figueres, posledné drobné v supermarkete. A k vláčiku, aký som nikdy nevidel -- bol posypaný nitmi ako staré lietadlá, veľmi široký a nápadne nízky, do Montpellieru. Zbohom Španielsko! Kdesi cestou sme žasli nad obrovskými rovinami pokrytými vodou, vyzerali ako zaplavené, a na nich desaťtisíce plameniakov. Na stanici po príchode sme dali kávu, čo chutila ako odvar z prostriedku na umývanie riadu a ja som tým pádom po prvý raz v živote nedopil kávu. No a potom tento vláčik do St. Raphael. Prešli sme Marseille, aj Arles. Stále prší, ale príroda je veľmi čarovná, často vidno more a útesy. Uff. Je pol piatej a už nevieme obsedieť. Ešte hodinu. S Ann sme si už včera cez odkazy na mobil dohodli stretko na stanici v St. Raphael. 

(Zvyšok dňa chýba. Ann nás čakala, milá, nadšená a urozprávaná ako vždy, aby si nás v maličkom autíčku odviezla do starého domu, ktorý obývajú, a teraz aj opravujú, spolu s jej Andrém.)

October 14, 2000 

(Zápis chýba. Boli sme s Ann a Dedém. André hral na gitare svoju obľúbenú brazílsku bossanovu a na papierik mi napísal mená jeho najlepších vzorov... Joao Gilberto, Antonio Carlos Jobim, Gilberto Gil, Chico Buarque)

October 15, 2000

(Zápis chýba, ale toto bol deň návratu do Bruselu. Toto som našiel poznačené, zrejme z e-mailu, ktorý mi Elke poslala ešte pred cestou: "Ik heb 2 ticketjes voor de TGV op zondag 15 oktober, vertrek in Marseille om 15u52 met aankomst in Brussel om 23u07, prijs 3.280 BEF. Dit was volgens mij de beste oplossing, omdat we anders 's morgens moesten vertrekken in Saint-Raphael (dicht bij Ann) en we zo Marseille kunnen bezoeken.")
 


00001_film1_029_spain_2000_resized.d20201104-u113545.jpg
00001_film1_034_spain_2000_resized.d20201104-u125043.jpg
00001_film2_017_spain_2000_resized.d20201104-u125238.jpg
00002_film1_031_spain_2000_resized.d20201104-u113545.jpg
00002_film1_035_spain_2000_resized.d20201104-u125043.jpg
00003_film1_034_spain_2000_resized.d20201104-u113545.jpg
00003_film2_002_spain_2000_resized.d20201104-u125043.jpg
00004_film1_035_spain_2000_resized.d20201104-u113546.jpg
00004_film2_011_spain_2000_resized.d20201104-u125044.jpg
00005_film1_036_spain_2000_resized.d20201104-u113546.jpg
00005_film2_017_spain_2000_resized.d20201104-u125044.jpg
00006_film2_002_spain_2000_resized.d20201104-u113546.jpg
00006_film2_026_spain_2000_resized.d20201104-u125045.jpg
00007_film2_006_spain_2000_resized.d20201104-u113547.jpg
00007_film2_030_spain_2000_resized.d20201104-u125046.jpg
00008_film2_007_spain_2000_resized.d20201104-u113547.jpg
00009_film2_008_spain_2000_resized.d20201104-u113547.jpg
00010_film2_009_spain_2000_resized.d20201104-u113548.jpg
00011_film2_010_spain_2000_resized.d20201104-u113548.jpg
00012_film2_011_spain_2000_resized.d20201104-u113548.jpg
00013_film2_012_spain_2000_resized.d20201104-u113549.jpg
00014_film2_013_spain_2000_resized.d20201104-u113549.jpg
00015_film2_015_spain_2000_resized.d20201104-u113549.jpg
00016_film2_017_spain_2000_resized.d20201104-u113549.jpg
00017_film2_018_spain_2000_resized.d20201104-u113550.jpg
00018_film2_019_spain_2000_resized.d20201104-u113550.jpg
00019_film2_020_spain_2000_resized.d20201104-u113552.jpg
00020_film2_021_spain_2000_resized.d20201104-u113552.jpg
00021_film2_022_spain_2000_resized.d20201104-u113552.jpg
00022_film2_024_spain_2000_resized.d20201104-u113554.jpg
00023_film2_025_spain_2000_resized.d20201104-u113554.jpg
00024_film2_026_spain_2000_resized.d20201104-u113554.jpg
00025_film2_027_spain_2000_resized.d20201104-u113556.jpg
00026_film2_029_spain_2000_resized.d20201104-u113556.jpg
00027_film2_030_spain_2000_resized.d20201104-u113556.jpg
00028_film2_031_spain_2000_resized.d20201104-u113557.jpg
00029_film2_032_spain_2000_resized.d20201104-u113557.jpg
00030_film2_033_spain_2000_resized.d20201104-u113558.jpg
00031_film2_034_spain_2000_resized.d20201104-u113558.jpg
00032_film2_035_spain_2000_resized.d20201104-u113559.jpg
00033_scan_c_img_0001_resized.d20201104-u113559.jpg
00034_scan_c_img_0009_resized.d20201104-u113559.jpg
00035_scan_d_img_0002_resized.d20201104-u113559.jpg
00036_scan_d_img_0007_resized.d20201104-u113601.jpg
00037_scan_d_img_0008_resized.d20201104-u113601.jpg
00038_scan_d_img_0009_resized.d20201104-u113600.jpg
00039_scan_d_img_0012_resized.d20201104-u113601.jpg
Madrid, Spain
October 7, 2000 ~ October 15, 2000

blog, gallery, travel

Elke rain

Slovak

Webmention logo