Stopa v srdcích živých

Jarek Nohavica v redakcii novín Moravskoslezský deník (denik.cz)

Začiatkom mája 2009 som sa na nohavica.cz dočítal, že Jarek Nohavica bude vďaka iniciatíve novín Moravskoslezský deník odpovedať na otázky čitateľov online.

Samozrejme som mu nemohol nenapísať! Lenže čo? Je veľmi ťažké povedať čo i pár zmysluplných slov niekomu, koho veľmi obdivujeme. A hlavne keď to musí byť niečo rýchle. Stručne vyjadrené hlboké myšlienky sú výsadou géniov.

Po dlhom smolení som 8. mája o 18:12 odoslal nasledovnú otázku, za ktorej zmyslom si stojím, i keď je tak kostrbato vyjadrený:

Moja otázka je, či podľa Teba existuje akýkoľvek objektívny zmysel našich krátkych životov na tejto planétke, v (takmer) nekonečnom a (takmer) večnom vesmíre. Inak povedané — čo myslíš, sú také tie kľúčové momenty lásky, straty, zúfalstva, či čírej radosti to najdôležitejšie, čo v živote zažijeme, alebo má zmysel hľadať niečo iné, hlbšie a viac? Nemám vôbec na mysli povery a náboženstvá...

Samozrejme som neveril, že by som mohol dostať akúkoľvek odpoveď. Ale Jarek Nohavica mi 13. mája o 12:45 odvetil:

Tomáši, stopa v srdcích živých, kterou za sebou zanecháme, je důležitá.

Iba pár slov, a vlastne tiež trochu kostrbato, ale úplne som žasol. Nielenže som dostal odpoveď — Jarek mi odvetil na moju otázku. Pri tých pár príležitostiach, keď som ho počul konverzovať, som obdivoval ako dobre vie počúvať a ako hlboko premýšľa o každej svojej odpovedi. Toto bol príklad takejto reakcie, ibaže písaný. Jarek si vzal tú námahu pochopiť môj zmätený text a napísal mi svoj názor na jednu z večných otázok, teda čo je zmyslom našich životov.

Zažívame tak veľa významných momentov. Okamihy pochopenia, prekvapenia, úžasu, zamilovania — alebo strachu. Chvíle, keď sa známa cesta odrazu rozdvojí ale my začudovane bežíme ďalej nečakaným smerom do neznáma. Voláme ich kľúčové, na tie sa spomína. Roky a kilometre starých známych chodníčkov si nepamätáme.

Pre takéto okamihy sa oplatí žiť. Niektorí z nás sú dostatočne odvážni na to, aby ich dokonca vyhľadávali.

Ale je niečo viac ako tieto krásne, ale predsa len subjektívne momenty? Keď sa pominieme, sme preč. Atómy našich tiel sa zrecyklujú v nových molekulách a zlúčeninách, možno v iných živých organizmoch — ale my už nikdy nebudeme. Aký zmysel malo to všetko? Žili sme len pre vlastné potešenie? Čo si budeme nahovárať: väčšinu z nás svet zabude po generácii-dvoch. Len málo ľudí si pamätáme kvôli vynálezom či umeleckej tvorbe.

Nie som nábožensky založený, drísty o raji a posmrtnom živote na mňa neplatia, ale keď niekto zomrie a veľmi mi chýba, jasne cítim jednu vec. Že ten človek akýmsi spôsobom ostáva prítomný. Nie je ťažké vysvetliť prečo.

S nikým nie sme stále. Väčšinu ľudí vnímame na základe občasných stretnutí. Keď sa s nimi nevidíme, vieme že sú niekde inde a robia iné veci. To vedomie nás tiež istým spôsobom ovplyvňuje. A keby taký človek bez nášho vedomia zomrel, ďalej by sme ho vnímali rovnakým spôsobom! Dobre, ak vieme že niekto už neexistuje, je to iné. Už sa s ním nikdy neuvidíme. Ale niečo z neho v nás predsa len ostáva.

Človek naozaj umrie až vtedy, keď umrú všetci, ktorí si ho pamätali. To vedeli už starí Egypťania; preto balzamovali svojich nebožtíkov na večnosť. Ja som to už tiež trpko pochopil. Ale až Jarek Nohavica mi ukázal, že je to možno odpoveď na jednu z večných existenčných otázok...

Tomáš Fülöpp
Sint-Agatha-Berchem, Belgium
May 8, 2009, May 13, 2009, October 14, 2020, October 15, 2020, October 16, 2020