Zrkadlové vedenie

Ako deti sme s Baškou nemohli pozerať večerné filmy v telke. Často sme sa ale z detskej vplížili do tmavej predsiene, kde sme spoza botníka vydržali cez rôzne škáry žmúriť do diaľky aj pol filmu. Niekedy aj viac, ale to sa stávalo zriedka, pretože Baška bola stále neposednejšia ako ja a buď si kýchla, alebo nás prezradila iným zvukom. V tom čase som prišiel na nápad postaviť si sústavu zrkadiel, ktoré by odrážali obraz v sérii za sebou, pričom to prvé by bolo niekde na dohľad televízora v obývačke, a na to posledné by som pozeral rovno z detskej izby. Problém bol najprv v tom, že som nemal dosť zrkadiel. Ale akosi sa mi podarilo dať dokopy asi päť zrkadielok rôznych veľkostí, od takého malého obojstranného, ktorými sme v škole robievali prasiatka na tvárach našich dievčat, až po také čo si Mamka kládla na stôl, keď sa chcela v kľude nalíčiť pred plesom. Pár som si tuším od niekoho požičal. Už v detstve som miloval rýchlu chôdzu, ale vtedy som zo školy takmer bežal, veď ma čakalo celé popoludnie pokusov. Avšak celý projekt sa rýchlo zrútil, pretože som zistil, že obraz sa stále zmenšuje. Vzdialenosť zostáva v zrkadlených obrazoch rovnaká, takže televízna obrazovka bola stále vo vačšej diaľke, až sa nakoniec ani nedala rozoznať. Uvedomil som si, že by som potreboval sústavu teleskopov (alebo lupu!), ale to už ma natoľko nelákalo.

Tomáš Fülöpp
Brussel, Belgium
July 14, 2003, July 16, 2003