Alma

Oncoming train (Andrew Gray | wikimedia.org)

Nie je dobré priveľa dumať. O čomkoľvek. Vezmite si napríklad nejaké slovo - povedzme "ihla" - a skúste si ho sústredene opakovať. Po čase stratí svoj význam, stane sa obyčajným zvukom, začne vám pripadať umelé a cudzie: "i-h-l-a". A tak je so všetkým.

Aj s tou nočnou príhodou je to tak. Čím dlhšie o celej veci premýšľam, tým viac sa rozpadáva na obrazy a zvuky, ktoré dohromady nedávajú zmysel. Akoby to bol len podivný sen. Sen pri plnom vedomí.

...

Bolo to v roku 1979 v južnom Mexiku. Vracal som sa na víkend domov do mesta. Ako napokon každý týždeň. Som archeológ a mojou pracovňou je krajina, takže na rozdiel od všetkých normálnych ľudí ja z prírody unikám za ruchom ulíc a trochou komfortu.

V tom období sme odkrývali olmécke sídlisko, ktoré bolo zvláštne tým, že nevyrástlo na nížine, ako väčšina ostatných, ale v odľahlom údolí horského pásma Los Tuxtlas. Našli sme tam zvyšky štadiónu, kde títo predchodcovia Mayov a Aztékov pred vyše tromi tisícročiami hrávali svoj rituálny futbal, po ktorom kapitáni mužstiev, ktoré prehrali, prichádzali o hlavu.

Ale aj pri tej najzaujímavejšej práci človek stále potrebuje zmenu. Po týždni práce v horúčave striedanej tropickými dažďami som sa nevedel dočkať normálnej postele a dvoch dní v nezablatenom odeve.

Horskými cestičkami mi to džípom k civilizácii trvalo okolo päť-šesť hodín, a preto som bol rád, že sa mi v ten večer podarilo vyraziť pomerne skoro. Popoludní totiž začalo tak husto pršať, že sme práce v teréne museli prerušiť.

Kľukatá štreka pralesom bola miestami nebezpečne rozmočená, a tak som napredoval pomalšie, ako zvyčajne. Paradoxne mi to však v tú noc nevadilo, pretože som na tej dlhej a priveľmi dobre známej trase mal menej dôvodov nudiť sa.

Okolo jednej nad ránom sa mraky rozišli a nebo nad horskými chrbtami nahradili kvapôčky hviezd. Kdesi som zastavil, aby som si trochu pretrel oči a natiahol stuhnuté svaly. Sediac na teplej kapote auta, v ruke posledná šálka kávy z termosky, som s úžasom malého chlapca pozeral na Orión, ktorý majestátne žiaril priamo nad mojou hlavou.

Úzka horská cesta bola pustá a celé okolie bolo úplne tiché. Akoby svet okolo mňa na chvíľu zadržal dych. Ako keď sa má niečo stať - alebo sa práve stalo. Vzduch voňal po daždi čerstvým ozónom. Takto v kľude som si odrazu uvedomil, aký som unavený. Začínali sa mi zatvárať oči, ale po pár minútach som sa prinútil pohnúť ďalej. Domov som to mal už len necelé dve hodiny.

Nasledoval dlhý úsek dole kopcom. Ani som nezapol motor a nehlučne ako duch som okolo prvých spiacich domov a usadlostí kĺzal do údolia. Dole popri rieke viedla zarastená úzkokoľajka z dvadsiatych rokov. Už niekoľko desaťročí tade neprešiel žiadny vlak a takmer úplne sa strácala v bujnej vegetácii. Okolo časom skrútených drevených závor zvyčajne len preletím, no tentoraz som bol nútený náhle dupnúť na brzdu.

Ovšem, nie kvôli vlaku. Ale fakt, že na prejazde stála ženská postava, ma prekvapil len o málo menej. Sprvu som sa na ňu chcel osopiť, čo robí v úplnej tme na strede cesty, no zarazil som sa. Bola to útla, mladučká dievčina. Prišla ku okienku spolujazdca a tichým hlasom ma poprosila, či by som ju nevzal dole do dediny.

"No jasné, poď, nasadaj!" Odpratal som z vedľajšieho sedadla svoje veci, natiahol sa a otvoril jej dvere. "Kde sa tu berieš v takúto hodinu, dievča?"

Pokrčila plecami a usmiala sa: "Predsa fiesta". Potom sa ale ticho schúlila na sedadle a mne bolo jasné, že jej nie je veľmi do reči. Sám som kedysi stopoval a viem, do akej miery môže byť otravné, keď sa každý šofér pýta na tie isté banality. Z jej šepotu som sa dozvedel len toľko, že sa volá Alma a že sa ponáhľa domov za otcom.

Bolo mi jasné, že tá jej 'fiesta' je len výhovorkou. Svätojánska noc mala byť až na druhý deň, v sobotu. Ja sám som sa už tešil na búrlivý víkend v meste. Ktovie, možno ide z nevydareného rande. Alebo ušla z domu a teraz sa vracia s batohom zlého svedomia. V každom prípade to nebola moja vec.

Na okraji osady, vlastne len o pár míľ ďalej, zdvihla ruku a s tým jej vážnym, smutným úsmevom mi ukázala odbočku, ktorá nás priviedla k starej usadlosti tesne pod lesom. Pamätám si jej lesknúce sa oči, hoci dnes nechápem, ako je to možné, keď v aute bola úplná tma.

V jednom okne domu sa ešte svietilo, z čoho som usúdil - ako sa čoskoro malo ukázať, mylne - že ju čakajú. Krátko som klepol po klaksóne: len natoľko, aby som dal znamenie, no zbytočne nebudil prípadných spáčov.

Po chvíľke sa za zasieťovanými dverami objavil pomalý tieň. Otvoril starší ale stále statný muž.

Vyklonil som sa z okna auta a zakýval mu: "Prepáčte, pane - hádam som vás nezobudil? ... Veziem vám dcéru!" To posledné som povedal s úsmevom, ktorým som sám seba pasoval na rytiera zachraňujúceho spanilé slečny.

Starý muž sa na mňa dlho len pozeral. Neodpovedal, nehýbal sa, iba tak zamračene pozeral.

Zdalo sa mi, že prešla celá večnosť, kým sa ozval. Mal hlboký a výrazný hlas, ale hovoril pomaly a ticho, akoby vyčerpane: "Človeče, ja naozaj nechápem, o čo vám všetkým ide. Mám už naozaj dosť týchto hlúpych žartov."

Tou odpoveďou ma dokonale zmiatol. "Prepáčte, ale..." začal som, no keď som si chcel vymeniť pohľad s mojou pasažierkou, hlas sa mi zadrhol a telom mi trhavo prebehol mrazivý blesk. Totiž, to sedadlo vedľa mňa bolo prázdne!

"Čo má toto znamenať?" zašomral som a rýchlo vystúpil. Myslím, že som bol dosť vyľakaný. Párkrát som obišiel vozidlo, ale dievčinu som nikde nevidel. Všade okolo len čierna hlbočina letnej noci. A ten mlčiaci muž, veľká, mierne zohnutá, nehybná silueta na pozadí mdlého svetla, ktoré vychádzalo z dverí domu.

Niekoľko psov za plotom začalo rozospato štekať. Pamätám sa, že som sa začudoval: "Prečo až teraz?" Uvedomil som si aj volanie všadeprítomných cikád. Tma sa odrazu zdala byť plná zvukov. Striasol som sa, keď som si uvedomil chlad noci meniacej sa na ráno. Ruky a nohy som mal posiate zimomriavkami.

Muž stále len skúmavo hľadel na moje zmätené počínanie. Nakoniec povedal: "Zmiznite z môjho pozemku, chlape. Okamžite." Boli to slová hnevu, ale zneli skôr zamyslene.

Potriasol som zmätene hlavou. Tá žubrienka si možno myslela, že budem pýtať prachy, tak nebadane vykĺzla, keď som zastavil. Snáď jej v poslednej chvíli došla odvaha. Alebo to bol proste dobre blbý žart. A ten starý trpák si myslí, že to ja si z neho robím srandu!

Neznášam, keď ľudia robia unáhlené závery. Tá lenivosť myslenia, obmedzenosť. Nahnevane som nasadol späť do auta a namiesto pozdravu som za sebou nechal len kvílivú ozvenu prešmykujúcich kolies.

Doma som sa hodil do postele a na pár dní som v návale iných udalostí na celú vec úplne zabudol.

...

Ibaže odvtedy, každý piatok v noci, keď som prechádzal cez ten starý železničný prechod, som chtiac-nechtiac obozretne spomaľoval a obzeral sa, či zasa neuvidím tú dievčinu. Presviedčal som sám seba, že to nemá zmysel - veď prečo by mala stopovať druhý raz práve tu a k tomu ešte o takomto čase. No bolo to miesto, ktoré mi ju pripomínalo a vždy som chvíľu musel premýšľať o tej čudnej noci.

Raz, o niekoľko mesiacov neskôr, som sa do mesta vracal výnimočne cez deň. Napriek tomu, že vo mne stále hlodal hnev, povedal som si, že sa zastavím u toho mrzutého chlapíka. Dúfal som, že mi pomôže vysvetliť, čo sa v tú noc vlastne stalo.

Dom vyzeral úplne inak, než vtedy cez noc. Neboli to však len farby, či zvuky, ktoré predstavovali ten rozdiel. Ten dom bol zjavne určitý čas opustený. Niekto už stihol povybíjať tých pár okien, na ktorých neboli okenice, na streche zívalo pár čiernych dier po spadnutých škridlách a v dažďových rýnach sa uchytili prvé trsy trávy. Cez dvere bola krížom pribitá fošňa.

Na poštovej schránke ešte bola vyblednutá menovka: Ernesto Gómez Pachayo. Povedal som si, že chlapíka skúsim nájsť v telefónnom zozname.

Už som štartoval auto, ale čosi ma prinútilo znovu zastaviť motor a vystúpiť. Na čistinke v eukalyptovom hájiku, ktorý zdanlivo tvoril súčasť lesa oproti domu, bol čerstvý hrob. Najprv mi napadlo, že umrel ten starec. To však bolo nepravdepodobné - veď kto by si pochoval otca pri dome a potom ho opustil?

Až keď som podišiel bližšie, uvedomil som si, že nejde o nový hrob. Tie eukalypty tam boli zjavne zasadené až po pohrebe. Zmiatla ma kytica čerstvých kvetov, ktorá na ňom ležala. V kontraste so spustnutým domom a okolím to bol neuveriteľný výjav.

Určite to bola povestná profesionálna deformácia, ktorá ma prinútila zisťovať, kto tam bol pochovaný. Roky vyrezané v drevenom kríži boli pomerne jasne čitateľné: 1944 - 1961. Meno, zdá sa, chýbalo úplne. Ale podarilo sa mi vylúštiť, viac hmatom ako zrakom, dve iné slovíčka. Bolo tam napísané: "dušička moja".

Cítil som, ako sa mi na zátylku naježili chĺpky.

...

Úplného vysvetlenia sa už asi nedopátram. Ernesta Pachaya sa mi napriek všetkej snahe nikdy nepodarilo nájsť, to údolie je medzičasom plné novostavieb a po starej usadlosti, hrobe, dokonca ani po lese nezostalo ani pamiatky.

Snažím sa sám seba presvedčiť, že išlo len o zhodu náhod. Po rušnom týždni a namáhavej jazde rozbahnenými horskými cestami som možno mal nejaké halucinácie. Chudák starý pán, ktorého som nad ránom otravoval, mal plné právo diviť sa, o čom to meliem. Ten hrob zrejme patril jeho zosnulej manželke. Musela zomrieť veľmi mladá, možno pri pôrode? A starý Ernesto sa na staré kolená, a istotne po naliehaní a na veľkú radosť dcéry, zo samoty odsťahoval do mesta. Vlastne ktovie, možno som žiadneho Ernesta ani nestretol a ten dom sa mi zdal známy len zato, že som taký videl vo sne. Ja vážne neviem.

Napriek tomu na celý príbeh nedokážem zabudnúť. Ešte i teraz, po mnohých rokoch, sa v noci niekedy prebudím s vedomím, že sa mi prisnila bledá, smutná tvár tej krehkej dievčiny. Je to tým, že zopár vecí na celej príhode proste nedáva zmysel. Predovšetkým cítim, že sa mi to nesnívalo. Ako rozumieť čudným Ernestovým slovám? Ďalej, áno, viem, že Alma je v hispánskom svete pomerne bežné meno, no stále mi chodí po rozume fakt, že to slovko znamená aj "duša". A ešte som si zistil, že Svätojánska noc pripadla na piatok práve v roku 1961.

V také noci potom dlho pozerám do tmy a márne sa pýtam, "Bože, komu som to vtedy nad ránom otvoril dvere, na tom starom železničnom prechode?"

Tomáš Fülöpp

New Delhi, India

January 8, 1995, May 7, 2005, May 18, 2005, July 31, 2005, August 3, 2005, December 4, 2006

• Denník expedície Ázia na svitaní - január 1995

• Alma