Dobré ráno!

Uzučká chodba s izbami bez plafónu (vanishingnewyork.blogspot.com)

Vo vagóne metra som bol sám s asi piatimi mladými černochmi. Bavili sa medzi sebou a ja som bol fascinovaný tým, ako málo som im rozumel. Úplne ma ale vzal iný fakt, že totiž mládenci hovorili tak spevavo a rytmicky — tie hlasy, prízvuk... že ten ich rozhovor znel celkom ako rapová pieseň!

Ako ubiehali zastávky, uvedomil som si, že mám pred sebou dlhú cestu. A to napriek tomu, že niektoré večerné vlaky, ako tento, stoja len na hlavných zastávkach a ostatné preskakujú. Preto ma prekvapilo, keď sme celkom nečakane prišli na zastávku "Broadway". Tak skoro na Manhattane? Rýchlo som študoval som mapku v mojej cestovnej príručke, ale žiadnu z okolitých zastávok som tam nenašiel! Až mapa vo vagóne ma vyviedla z omylu: bol som na inej Broadway, ešte veľmi ďaleko, vo štvrti Queens.

Konečne Manhattan. Všetko mi tam pripadalo tak zvláštne známe: semafory, para z kanálov, policajné sirény aj pompézne hasičské autá. Uvedomil som si, že je to vedľajší dôsledok všadeprítomných amerických filmov.

Broadway je ulica napriek svojmu názvu úzka a napriek svojej sláve tmavá a dosť bez života. Teda to bol môj prvý dojem.

(Broadway je dlhá a má hrozne veľa segmentov, z ktorých každý si žije vlastným životom. Cez deň tam bolo neporovnateľne veselšie. Spústy reštaurácií a barov, drugstorov, značkových obchodov, malých butikov a trafík. Predavači praclíkov a opekaného mäsa na ulici. Vôňa jedla, ale aj dymu z uhlia, ktoré pália — to mi evokovalo moju cestu po Číne.)

Bolo veľmi neskoro, keď som konečne som dokráčal ku Bowery’s Whitehouse Hotel. Zarezervoval som si ho cez Internet ešte z domu. Túto prvú noc som sa rozhodol spať na jednotke a nie v hosteli, pretože som vedel, že si po dlhej ceste budem musieť poriadne oddýchnuť. Ale keď som tú "izbu" uvidel, smutne som sa pousmial nad vlastnou dôverčivosťou.

Bol som vo veľkej hale, ktorá bola rozdelená drevenými priečkami na kutice, do ktorých sa vošla len posteľ a úzka, podomácky vyrobená skrinka. Kutice nemali vlastné stropy, len výhľad na spoločný strop haly. Bolo počuť tlmené slová, obracanie tiel a vŕzgajúce perá desiatok postelí. Žiarivky vysoko na skutočnom strope chladne a dotieravo svietili na všetkých spáčov po celú noc. V tej kobke samozrejme nebolo ani okno. Majiteľ sa ma pýtal, či tú izbu beriem. Cítil som sa zdrtený. O tej hodine a na smrť unavený som si ale nemohol vyberať. Tak som zaplatil.

Ešte som musel vybehnúť von pohľadať niečo pod zub, pretože som bol vyhladovaný. Ulice však boli tmavé a pusté. A to je New York známy ako "The City That Never Sleeps", pomyslel som si. Nakoniec som bol nútený uspokojiť sa s akousi bezútešnou pobočkou McDonalda. No ale čo, toto je USA!

Keď som sa dovliekol späť na hotel, boli dve hodiny po polnoci. Doma už bolo osem ráno a ja som (okrem chvíľok driemania v lietadle) nespal rovných 48 hodín. Na recepcii som zistil, že dopoludnia rozhodne musím odísť pred jedenástou. Poznamenal som, že som hrozne unavený a nemám so sebou hodinky, takže dúfam, že ten checkout neprespím. Ale recepčný nato, že nech sa nebojím, vraj ma určite zobudí hluk ostatných ľudí, čo budú vstávať.

Napriek únave som sa často budil. Ktosi blízko neprestajne kašľal. Predstavoval som si muža v kaluži krvi skapínajúceho na tuberkulózu, ktorú si z finančných dôvodov nemohol dovoliť liečiť. Znelo to tak strašne že verím, že som nebol ďaleko od pravdy.

Po určitom čase som sa aj napriek nepríjemnému prostrediu prepadol do hlbokého spánku.

...

Keď som sa potom v jednom momente náhle zobudil, bolo okolo hlboké, podozrivé ticho. S hrôzou mi napadlo, že je iste už obed a ja som prespal čas odchodu. Tie zvuky okolo, ktoré ma predtým tak rušili, boli zrejme z ranného vstávania. Dokonca ani ten tuberák už tam zjavne nebol (alebo medzitým umrel)!

Vedel som, že ak neodídem načas, tak mi automaticky stiahnu cenu ďalšej noci z kreditnej karty. Hoci keby išlo do tuhého, stále môžem argumentovať tým, že som platbu nepodpísal a bolo to bez môjho vedomia. To mi už ale išlo hlavou v sprche.

Dole do vstupnej haly som bežal šprintom. Pozrel som von cez presklený východ... tma! Pohľad na ručičkové hodiny na stene nad recepciou — trištvrte na sedem! Dopekla, veď ja som nespal do obeda, ale až do večera, takmer celých sedemnásť hodín!

Na recepcii som sa ospravedlňoval ako blázon, že som neskoro večer priletel z Európy a veľmi tuho som zaspal... bolo by prosím možné pre tento raz prehliadnuť pravidlá, aby som nemusel platiť deň navyše? Recepčný vyzeral trochu zaskočený, ale potom ma ubezpečil, že okej, všetko je v poriadku. Bol som mu strašne vďačný a vybehol som von do noci, ťažký ruksak poskakujúci na chrbte.

Dlhý spánok ma mrzel hlavne kvôli tomu, že som sa chcel stretnúť s Ivou, ktorá tam čírou náhodou práve v tom istom čase bola na medzinárodnom študentskom filmovom festivale. Chcel som ju prekvapiť hneď ráno v hoteli, no zmeškal som ten moment o pol dňa.

Mojím ďalším cieľom bol hostel Jazz on the Park na západnej strane Central Parku. Potreboval som sa tam ubytovať na ďalšiu noc a zložiť si batožinu. Išiel som chvíľu metrom, no vyššie na Broadway, neďaleko začiatku Central Parku, som vystúpil na povrch, lebo som chcel nájsť to jazierko s kačkami, ktoré motali hlavu Holdenovi Caulfieldovi.

Na obrovských lesklých stenách mrakodrapov sa ešte trochu odrážalo slnko. Videlo sa mi to najprv trochu čudné, veď keď som vybehol z Bowery's hotela, bola už úplná tma. Ale hotel bol zrejme na východnej, tmavšej strane, zatiaľčo teraz som mal výhľad na západ. Posledné lúče slnka zapadajúceho pomedzi hrdé mrakodrapy... zamrmlal som si pod fúzy. Znova ma zabolelo pri pomyslení, že som takto hlúpo prepásol celý jeden deň v New Yorku.

Na základe polohy slnka mi bolo jasné, kde je sever, a tak som bez váhania vyrazil. Po štvrťhodine veľmi rýchlej chôdze som však stále nevidel ten park. Po dlhom štúdiu mapy som si musel pripustiť, že kráčam... no nemôže to byť inak, kráčal som na juh. Hmm, ale to by znamenalo, že to zapadajúce slnko — je na východe?!

V tej zmätenej chvíli po chodníku okolo mňa prešiel akýsi bezdomovec. Mne sa takí z nejakého dôvodu stále zdravia. Ale tento povedal čosi dosť pozoruhodné, a teda: "Good morning!"

Good morning?!

V hlave mi konečne začalo svitať a odrazu ma pochytila náramná radosť. Nad tým, že som nezmeškal deň, nad vlastnými biologickými hodinami, ktoré si zo mňa spravili takýto žart. Napriek dvom dňom bez spánku som sa zobudil po menej ako piatich hodinách! Tie hodinky na recepcii v Bowery's ukazovali trištvrte na sedem, ale ráno!

Je zábavné niekedy nemať pri sebe hodinky. Ale je aj dobré vedieť, že som bez nich úplne stratený!

...

Obrátil som sa a po čase som konečne došiel k Centrálnemu Parku. Prekvapilo ma, aký je obrovský. Jazierok som našiel niekoľko, ale bez kačiek, takže do dnešného dňa neviem, o ktorom písal Salinger v Kto chytá v žite. Chvíľku som kráčal po kľukatých cestičkách, ale potom som prešiel na priamy chodník, nech sa s tým báglom čím skôr dostanem do hostela. Podľa pomaly ubúdajúcich čísiel ulíc som zisťoval, že mám pred sebou ešte vyše 30 blokov, a to je niekoľko kilometrov!

Bolo prekrásne ráno. Stretával som desiatky bežcov, bezdomovcov zobúdzajúcich sa na lavičkách, ospalých ľudí so psami i profesionálnych venčiarov s desiatkou hafanov na každej ruke. Zo stromov, lúk a skál v parku na mňa zvedavo pozerali malé sivé veveričky. Ráz mesta sa dramaticky menil. Samé veľké budovy a hotely. Aj rezidencia Dakota, kde býval John Lennon, než ho tam pred vchodom jedného dňa zastrelil Chapman.

Uškrnul som sa pri myšlienke na to, aký čerstvý a svieži som bol keď som vybehol z Bowery's s presvedčením, že som spal sedemnásť hodín. Teraz, keď som poznal pravdu, som odrazu cítil únavu!

George, jeden z Troch mužov člne (Jerome K. Jerome), zažil čosi veľmi podobné, keď sa mu zastavili hodinky a on v noci zmätkoval, že zaspal do práce: How George, once upon a time, got up early in the morning.

Tomáš Fülöpp

Manhattan, USA

October 25, 2003, September 6, 2014, September 7, 2014, September 9, 2014, September 10, 2014, April 11, 2023, April 12, 2023, April 13, 2023, April 16, 2023

Parents

USA — mýty a skutočnosť

Siblings

Good Morning!

Socials

https://twitter.com/vacilandois/status/1646582361037963265