Hĺbka samotou

Loneliness is for the spirit what food is for the body.
— Lucius Annaeus Seneca

Ráno cestou do práce, na motorke v tuneli, som premýšľal o tom, ako veľa úsilia musí človek vyvinúť, ak sa chce venovať nezvyčajným témam. Často ich totiž nemá s kým predebatovať, a tak v istom zmysle ostáva izolovaný a nepochopený.

Už z definície je jasné, že nezvyčajnými témami sa zaoberá relatívne menej ľudí. Pravdepodobne platí, že čím hlbšie sa človek niečomu venuje, tým viac je osamelý a tým viac úsilia musí vynakladať (ak o to stojí) na popis predmetu svojho záujmu pri kontakte s bezprostredným okolím. A naopak: čím je téma povrchnejšia, tým ľahšie sa zdieľa. O počasí či bulvárnej politike sa pozhováram aj s neznámou tetou na autobusovej zastávke, ale s kým hodím reč o prírode ako kvantovom počítači?

Napadá ma zaujímavo obrátená metafora: púť do exotických krajov. Dostať sa tam si vyžaduje veľa ústupkov (čas, povinnosti, peniaze, tvrdohlavosť). Cestovateľ žasne, v hlave sa roja postrehy a nápady, no tie sú väčšinou pre miestnych ľudí buď nezaujímavé, alebo z jazykových a kultúrnych dôvodov prakticky nekomunikovateľné. A blízki sú ďaleko.

Etymologicky, "bežná" konverzácia sa zdá byť protipólom "nezvyčajnej", "spoločenská" konverzácia zasa "nespoločenskej". A napríklad v angličtine je na spoločenskú konverzáciu výraz "pleasantries", čo naznačuje "príjemný" rozhovor. Zvyčajne naozaj ide o neškodné, všeobecné alebo osobné frázy. Možno že sa masovo zúčastňujeme na spoločenskej konverzácii z lenivosti začať naozaj premýšľať, alebo zo strachu pred obnažením nedostatkov, pred kritikou.

Keď dumám napríklad o otázke inteligencie komplexných sietí (ako Internet), o možnostiach a zmysle medzihviezdnej komunikácie (na čo sa spýtať, ak odpoveď príde o státisíce rokov), či o elementárnosti princípu neurčitosti (s ktorou sa Einstein nikdy nezmieril), v takých chvíľach som sám. S ľuďmi v okolí o tom môžem začať, ale diskusie príliš rýchlo stroskotajú — predovšetkým na predsudkoch (etika, morálka, náboženské dogmy, navyknuté reakcie), na neschopnosti prinútiť sa logicky analyzovať problémy, na nedostatku čo i základných znalostí o téme, na chudobe vyjadrovacích nástrojov (vyšší slovník, metafory), a kvôli chýbajúcim spoločne známym odkazom na knihy, filmy, stránky a iné zdroje primárnych či zhlukových informácií. Okrem toho, zriedkavé otázky málokedy znamenajú peniaze a štúdium komerčne nepodložených vecí je luxusom.

Ak sa takýmto veciam venujem sám, som do istej miery nespoločenský: jednak hodinami strávenými na Internete či nad knihami, neschopnosťou jednoducho vysvetliť svoje záujmy laikom, a samozrejme mojou (isto povýšeneckou) nechuťou príliš dlho debatovať plytké a pominuteľné ľudské radosti a strasti.

A pritom existujú ľudia, ktorí sa zriedkavými a hlbokými otázkami vážne zaoberajú. Sú inštitúty a univerzity, kde vedci píšu vedecké práce a takéto teórie vášnivo diskutujú do závratných hĺbok. Sú takí, pre ktorých je všedná konverzácia nudou a plytkosť hanbou.

Tak... tým ľuďom ja závidím, tých chcem nájsť a spoznať, od nich sa chcem učiť, tak chcem žiť. Zatiaľ som ale vďačný aspoň za ten Internet. Dovi tam!?

Tomáš Fülöpp

Anderlecht, Belgium

April 29, 2005, December 21, 2008, December 23, 2008, March 2, 2009, March 3, 2009, March 4, 2009