Kto chytá...

Kapitola I.^#

"Kde ši bol?" vyskočil na mňa Milan, len čo som za sebou zavrel dvere nášho internátneho bytu. Milan je o rok mladší sused z vedľajšej izby. Mal zlomený nos, ktorý sa mu zle zrástol, a tiež mal rozťatú hornú peru, čo sa mu zle zrástla. Nechcel by som vidieť jeho podnebie. Určite bolo zle zrastené. Riadne preto šušlal a časť zvukov mu vychádzala z nosa a ktovie odkiaľ ešte. Nebolo však na ňom čo ľutovať. Nemal som ho rád.

"Do toho ťa predsa nič," povedal som s úsmevom a so zadosťučinením.

Milan bol zjavne bez seba nadšením zo svojho nového počítača, ktorý mu práve okupovalo asi desať čumilov, čo by sem inokedy ani nezaňuchali, ale teraz mu dvíhali sebavedomie. Moja odpoveď ho vrátila na zem. Rozšafný krysí úsmev nahnitých zubov mu zmizol pod jazvou z rozštepu.

"Čakali na teba, chceli íšť ošlavovať. Ľubo už chcel odíšť, ale Jano štále hovoril, že počkajú na teba, ale potom išli," vysvetľoval obšírne.

Čumilovia sa zabávali s chuderou žabkou, ktorej údelom bolo prejsť cez cestu plnú áut. Tí idioti z toho boli úplne nadšení. 'Froggy' - tak sa to volalo, keď som mal starý Sinclair, ešte na strednej škole. Vďaka osudu, že mi už dávno doprial mať prvý maličký počítač a vyblbnúť sa ešte v detstve. Nechcel by som tomu podľahnúť teraz.

"Neboli sme na ničom dohodnutí. Keby sme sa dohodli, bol by som prišiel," povedal som.

Bol som u starých rodičov - nakúpiť, porozprávať sa a tak. Sakramentsky dobrý dôvod, aj keby sme boli bývali dohodnutí. Lenže pred tebou si určite srdce nevylejem, drahý kolega. Rozsvietil som v našej izbe.

Musím priznať, že sa mi celkom hodilo, že som prišiel neskoro a nešiel do krčmy s tými dvomi indivíduami. Asi by som sa unudil k smrti. Prezliekol som sa do pyžama a nasadil som si sluchátka, aby som nepočul hurónsky rev tých odvedľa, a potom som ešte dlho po polnoci spokojne dočítaval Steinbeckov Túlavý autobus.

Kapitola II.^#

Musel som byť poriadne unavený, pretože ráno som na hodinky pozrel prvýkrát až o deväť sedemnásť. Vedľa sa hralo, počul som zvuky počítača a bojový pokrik čumilov. Premýšľal som, či si vôbec dali pauzu. Ešte viac ma však prekvapilo, keď som zbadal, že Janova posteľ bola prázdna napriek tomu, že v nej zjavne spal. Prekvapilo ma to, pretože môj spolubývajúci pokiaľ naozaj nemusí, nezvykne vstávať pred jednou popoludní. Nenávidel napríklad, keď som istý čas vstával pravidelne o desiatej. Vtedy bol schopný škrtiť. Keď spí on, mal by spať každý.

Okrem toho keď vstane, vždy si plachtu, perinu a vankúš pekne upraví. V ten deň tam mal opičí pelech. Usúdil som, že si včera asi dali dobre do nosa. To potom ráno človeka z postele vyženie smäd. A ani sa mu nechce spať. No mne sa chcelo. Po tejto náročnej úvahe som si ešte asi hodinu pospal.

"Kedy ste sa vrátili?" spýtal som sa Jana, keď som sa nadobro prebudil. Jano sedel za stolom na svojej vratkej stoličke a pchal si do hlavy striedavo gumené rožky a babkinu cesnakovú klobásu, ktorú žral každý deň ránonaobedavečer už od prvého ročníka. Ešte aj na záchode bolo po ňom cítiť tú klobásu. A to celé hodiny po akte, prosím pekne.

Nenáhlivo dožuval a prehltol. "O pol štvrtej," povedal, a jeho hlas znel, ako keď vlečieš mŕtvolu po štrku. Do reči mu asi nebolo. "Išli sme pešo až z mesta. Žiadne busy v nociiíííe! Sákra!" Jano podskočil ako postrelený, pretože pod ním práve povolila stolička. Toto predvádzal asi miliónkrát za deň. Stále sa potom chytil za srdce, hrdina kulturistický. Škoda, že mu nezaskočilo.

Do izby sa pomaly doťapkal Ľubo. Bol stále v pyžame, strapaté riedke vlasy a rozpadnuté hnedé šľapky naboso. "Uááh," zívol s rukou na ústach a naťahoval sa.

"Vyzeráš ako po fláme," začal som ofenzívu z postele.

Ľubo sa s opatrnosťou raneného posadil na Janovu rozostlanú posteľ. Pod očami mal kruhy ako modriny. "Točí sa mi hlava," skonštatoval.

"Nie na vankúš, vieš čo si robil...," obzrel sa Jano s plnými ústami.

"Čo si povedal?" naoko výhražne sa spýtal Ľubo, ale so psou poslušnosťou odtisol Janov vankúš ku stene a sadol si na jeho miesto. Rozumel veľmi dobre, no povedať niečo ostré Janovi sa akosi neodvážil.

"No - šak si vravel... že stále musíš chodiť." Jano si medzitým zrejme uvedomil, že bol trápny. Bolo mi jasné, že Ľubo mal ráno sračku z toho včerajšieho piva.

"Kde ste vlastne kotvili?" opýtal som sa.

"Najprv sme išli na pivo k novému kinu," Ľubo vyzeral, akoby si musel spomínať. Predstavil som si ten pajzel s lacným pivom pri kine Družba, ktoré sa už storočia označovalo za nové len preto, že bolo postavené ako posledné.

"Potom sme išli na diskotéku. Johnny pozýval."

Jana včera musela roztlačiť dobrá para, keď platil. Teraz to určite ľutuje. Pozrel som na neho. Zasa mal plné ústa tej klobásy. Bolo mi z neho zle, ako vždy.

"Ale bola to dobrá kočka, čo tam tancovala, že, Džony?" opáčil Ľubo. Zbystril som: tak tí exoti dostali chuť na dievčatá!

"Aká kočka?" spýtal som sa. Bože dobrý, všetko z nich bolo treba ťahať.

Ľubo sa škrabal medzi vlasmi a sníval: "Mala taaákúto krátku sukňu! A perfektne tancovala. Škoda len, že nebolo vidieť vyššie..."

Nato sa ozval Jano. Ešte chvíľu pokojne žuval, ale potom konečne prehltol a zdalo sa, že pre dnešok už nadobro doraňajkoval. "Ale to pódium bolo tak trochu vyššie, takže bolo niečo vidno," uškrnul sa.

Tváril som sa, že im hrozne závidím. "A čo, ulovili ste ju?" spýtal som sa Ľuba, zatiaľ čo Jano plachtil do kúpeľne umyť si svoju nerezovú tácku a večne zamastený sklenený pohár.

"Ne. Jano potrebuje doping a ja zasa nie. Keď si vypijem, je zo mňa cítiť pivo," vysvetlil a brilantne zakončil: "Ktorá by so mnou tancovala, keď je zo mňa cítiť pivo?"

Predstavil som si tie dve hovädá, ako sa pripito natriasajú, zámerne pod vyvýšeným pódiom, aby videli dve polovičky nejakej frajle. A za celý večer si s ňou ani nezatancovali. Odrazu mi bolo hrozne do smiechu. Tak som sa smial.

Kapitola III.^#

Do školy zvyčajne nechodím, ale bežím, no keď som v tú stredu dorazil na katedru, bol tam len Dodo. Ten je tam vždy prvý. Po pár minútach sa dovalila skupinka asi piatich kolegov.

"Čo máme dnes merať, Jožko?" dopadli otázky na známeho jednotkára. V stredu sme mávali rádioelektronické merania. Dodo nasadil svoj typicky neurčitý premúdrelo trpký poloúsmev. Dvaja úbožiaci k nemu otŕčali akési skriptá a tvárili sa bezradne v snahe vyprovokovať ho, aby sa vyťahoval.

Dodo bol veľmi inteligentný, ale robil so seba blba. Tváril sa, že vďačne zapadol do role: "Zišlo by sa vytiahnuť čosi vhodnejšie," vyjadril sa a z aktovky vytiahol akýsi zriedkavý hardback, ktorý akiste vyšmátral vo Vedeckej knižnici. Chvíľku v ňom listoval a potom sa začítal. Ibaže nakoniec nikomu nič nevysvetlil. A nikto to od neho ani vážne neočakával.

Štvrť hodiny po začiatku cvika prišiel asistent, vysoká rozložitá postava, čierne vlasy, na spánkoch prešedivené. Kožený úsmev, svetlé oči a hrozné sebavedomie, na ktoré nemal žiadny dôvod. Typ, na ktorý baby letia. "Tak poďte," precedil ako starý kovboj. Chýbal mu len zaprášený klobúk, ktorý by si posunul do tyla, frajer jeden.

Prisadol som si k skupine, kde bol Dodo. Mali sme merať nejaký druh selektivity tunera. Ako to už býva, pri jednom posranom rádiu sme sa tlačili asi desiati, takže meral vlastne len Jožko. Samozrejme, že on. Jediný si vec náležite naštudoval. Väčšina ostatných kolegov so záujmom sledovala výjav na trávniku za oknom, kde si mladý farbiar nahováral akúsi dlhochvostú fenku-miešanku, ktorá však na na ich spoločnú smolu bola asi trikrát nižšia ako on. Akcia sa teda aj napriek nadšenému publiku nekonala.

"To by bolo, keby tam muži naháňali kočky po trávniku," chechtal sa istý kolega, ktorého by som síce nevedel vyhľadať podľa mena, ale podľa chrupu vám ho identifikujem kedykoľvek. Taký chrup nevidíte každý deň. Stále keď ho vidím, mám nutkanie darovať mu svoju zubnú kefku.

Podľa všetkého to bol dobrý vtip, pretože nastalo všeobecné veselie. Dokonca aj v skupine pri vedľajšom tuneri. Nudil som sa.

Obzrel som sa po asistentovi. Pravdaže, nebol tam. Ostali po ňom len otvorené dvere, akýsi znak, že aj keď si robí svoje záležitosti v kabinete, stále nás má pod kontrolou. Asi sa už tiež nudí, pomyslel som si. Toto je dnes jeho už tretie meranie a čakajú ho ešte dve.

Meranie selektivity si okrem rôznych iných úkonov vyžadovalo, aby sa Jožko v pravidelných intervaloch postavil, nahol sa dopredu a čosi tam vzadu poprepínal.

"Jožko, nemusíš nás toľko fotiť," poznamenal Chrup s tým svojim akoby primrznutým úškrnom. Po prvom úspechu sa cítil na koni. A fakt, ostatní kolegovia aj teraz reagovali tichým chechotom.

Dodo reagoval tak, že nereagoval. To bolo u neho typické. Na podobné poznámky nikdy nereagoval, hoci bolo jasné, že ich počul. Veľmi dobre ich vždy počul. Bol to jeden z ľudí, ktorých som mal na tejto škole svojím spôsobom rád. Cítil som s ním súcit.

"Podstatou sexu je rezonancia," vyhlásil Chrup celkom bez súvisu a vyzeral ovácie. Jeho dnešné postrehy vo mne začínali vyvolávať pocit, že je v čase ruje.

"Načo nám bude toľko fotiek Joži..." uškŕňal sa ten úchylák a tváril sa, že strká desaťhaliernik do Jožkovko foťáku. Premýšľal som, čo je to za hnusnú kreatúru. A predsa bol znova odmenený priduseným smiechom. Na vodcu sa stále usmievaj.

Zahľadel som sa na Doda. Chodil som s ním na gympel a vedel som, že je to hrozne inteligentný chalan. Všetci ostatní sme sa s ním v podstate nemohli ani porovnávať. Keby mal možnosť... vyvíjať sa. Život na dedine so svojou ubíjajúcou jednoduchosťou, s okovami predsudkov a očami susedov za záclonami, povinná viera v kostol namiesto Boha, ktorá s tým veľmi súvisela, no a nevyrovnanosť z toho plynúca. A k tomu sklamanie v láske. To všetko ho zdeptalo. Bremeno hlupákov často zadlávi génia. Mastné vlasy, vysoké a nápadne sa zvyšujúce čelo posiate tmavočervenými starými vyrážkami zatrenými hnedou masťou, okuliare s kovovým rámom. Keby aspoň viac čítal, myslel som si, aby pochopil, že sa nesmie vzdávať, že sa to dá. No on sa vzdal. Jediné, čo okrem technickej literatúry čítal (aspoň desaťkrát), je Hlava XXII a každému tvrdí, že lepšej knihy niet. A jediné, čo v poslednom čase počúva je odporný nihilistický punk o tom, ako je všetko na hovno.

Nikdy nezabudnem na dlhé rozhovory o živote, smrti a kozme, čiernych dierach a o stratených a budúcich civilizáciách, ktoré sme spolu snívali. Je hrozné, ako sa človek môže zlomiť. Mnoho ľudí mu možno závidelo. Najviac zrejme všetci tí posmieváčikovia, napriek tomu, že ho pred ostatnými považovali za púheho bifľoša. Aj Dodo si možno myslel, že je spokojný - bol perfektným študentom a zrejme ho čakala kariéra špičkového odborníka... lenže v hĺbke duše plakal. To vidno na správaní. Pomohla by mu zmena prostredia. A najmä láska...

Ktorýsi z kolegov sa v návale nečinnosti pustil otvárať čelnú stenu reproduktora. Chrup to komentoval ako 'vniknutie do intímneho vnútra'.

Kapitola IV.^#

V ten deň sme mali nejaké cvičenia aj popoludní a na internát som sa vracal až okolo pol ôsmej, preto mi nezostávalo iné než nakúpiť v nonstop potravinách na sídlisku.

Bol tam dlhý zástup ľudí. Jeden druh ľudí, samozrejme. Samé čudné indivíduá. Zhrbené postavy, vráskavé tváre, vodnaté žltočervené oči. Špinavé ruky s pravým prírodným humusom pod nechtami stískali stovečky z výplaty, ktorým nebolo súdené dostať sa domov. Roboši z okolia, ktorým chýbala krčma. Prevažná väčšina sem prišla rovno zo smeny, ešte na sebe mali typické zasvinené khaki montérky a čierne vyhrnuté gumené čižmy. Vzduchom sa niesol zápach ako kladivo. Papier s perom naškrabaným nápisom: "Prísny zákaz konzumácie alkoholu v priestoroch predajne."

Odrazu sa ku mne doknísal jeden taký freaky. "Žičaj dve korúny," zachrčal prepitým hlasom no predsa s východniarskym prízvukom. "Chybáju mi dve korúny," opakoval ten výtvor prírody a komicky sa snažil udržať na vratkých chodidlách. "Šak len dve korúny. Neóndi sa." Bol už na konci, po všetkých stránkach. Nemohol mať viac ako tridsať. Odporný všivavý dedo.

Naraz však zmizol. Všetkými zmyslami som sa upriamil na rádio položené na zemi za pultom. Stará piskľavá ruská mašina, asi niektorej z predavačiek. Ale tá pieseň, pieseň, ktorú práve hralo, tá pieseň patrila mne a mojej Danici. Odrazu som bol zasa s ňou, ďaleko od tohto sveta, kde nemám čo hľadať. A Cat Stevens spieval Wild World.

Kapitola V.^#

U susedov sa stále skvela horda nájazdníkov. Akoby nikdy predtým nevideli počítač. Spomenul som si na Milanove slová: 'Tak, chlapci, končíme... končíme.' Túto vetu predniesol, keď som doobeda odchádzal do školy. Akosi mi ho začalo byť ľúto.

"Čo, bavíte?" zaujímal som sa naoko. Odpovedala mi séria výstrelov z guľometu, potom explózia. To bol zrejme zásah riadenej rakety.

"Komanč. Vrtulník," odpovedal Milan zo svojej postele na druhom konci izby. On jediný nehral. Vyzeral akýsi vyfúknutý, ako tam tak ležal a listoval v nejakých skriptách. "Drž ho v tom červenom štvorci, dŕž ho! Jebni tam raketu. Strieľaj na toho kokota tam vzadu! Vyššieéé! Kúrva...!" Ozval sa výbuch. "To si dojebal. Nechaj mňa hrať." Nejaký ďalší maniak s červenými očami zasadol na stoličku pilota. Začínali vážne cvokatieť.

V našej izbe sa svietilo. Janova posteľ už bola upravená a veľký kulturista sedel na posteli mojej. Ja si totiž svoje posteľné prádlo stále naskladám do zásuvky, aby sa na posteli dalo cez deň sedieť. Tento dobytok sa netajil tým, že je lenivý každý večer si robiť posteľ. Vyplývala z toho okupácia mojej postele, zatiaľ čo jeho bola večne pripravená na noc. Dnes mal navyše i moje sluchátka. Všimol som si, že sa ponúkol z mojich kaziet a dal si Queenov. No, keď nie je techno ani metal... Kvôli nemu snáď znenávidím aj Queen. Naštvať ma však nemohol. Aj keď určite chcel. Zahučal som na pozdrav.

Jano sa otočil plavne ako nosorožec. "Čau," povedal a zatváril sa akože je rád, že ma vidí. "Čože si nakúpil?" vyzvedal po párminútovej pauze. Čas nehrá rolu v jeho živote.

"Ty si nebol v obchode?" vymenil som nám úlohy.

Odpovedal tak, ako vždy, dvojzmyselne: "Myslíš, že pôjdem do tej zimy?" Nemienil som mu skočiť na návnadu a pripomenúť mu, aby tiež raz nakúpil. On to vedel. Všetky naše rozhovory sú len vzájomným podpichovaním.

"Nejdeš si so mnou zabehať?" zmenil som tému. Mal som chuť zabehnúť si na letisko. Potreboval som sa trochu odreagovať. Samozrejme som nečakal Janov súhlas. Bude mi rozprávať, ako beh po asfalte ničí kolená.

"Čo si...," zasmial sa tým svojím krivým, neúprimným úsmevom. "Minule som doma pozeral z okna na jedného bežca a bolo mi z neho strašne smiešne. Ako sa tam namáhal... Nemohol som pochopiť, ako som sa niekedy mohol dať presvedčiť na beh. To neni nič pre mňa."

Jano okrem behu neuznával ani horské túry, v Tatrách nebol už roky, hoci býva v Poprade. Kedysi som ho skoro každý deň úspešne ťahal na 70-kilometrové túry na bicykli. Rok po revolúcii sa mi ho dokonca podarilo vytiahnuť na vyše tristokilometrový okruh z Bratislavy cez Sopron a Viedeň. Minule som sa ho pýtal, kedy bol naposledy niekde na bicykli, povedal, že raz v lete chcel ísť do Tatier, ale vyšiel len za mesto - na prvý kopec - a vzdal to. A jeho úsmev akoby hovoril zvyšok toho klišé - na to nemám a ani nebudem mať. A okrem toho to nemá zmysel. Načo si ničiť zdravie. Načo vôbec niečo robiť.

"Načo potom toľko posiluješ?" opáčil som citlivú tému. Jano posiloval už druhý rok, aby urobil dojem na diskotékové slečinky. Napchával sa pritom mäsom a nejakým práškom o ktorom tvrdil, že nie je škodlivý a jeho idolom bol Arnold Schwarzenegger. Na rozdiel od Arnolda však Jano vyzeral ako hovädo aj zvnútra.

"Nohy neposilujem," odtušil. Znova klišé. Nohy už mal aspoň dvakrát také hrubé ako ja, a to sme kedysi vyzerali rovnako. Jeho problémom bolo, že mu k hore svalov chýbala výdrž. Vôľa. Motivácia. Zasa mi z neho bolo na vracanie. Pozná tento človek vôbec niečo také ako ideály? Sny? Predsavzatia? Zodpovednosť za niečo a pred niečím? Videl som, že nič také nemá, ale akosi som sa o tom stále musel presviečať, pretože to bolo na neuverenie.

Kapitola VI.^#

"Do prdele, Jano, uvedomuješ si, že sme piataci? Posledný rok školy. Ale to ubehlo, čo?" Po čase som sa znova snažil vylúdiť z neho nejaký tón. Aspoň ho budem naťahovať, keď sa tu nemám s kým porozprávať.

Jano sedel za stolom vedľa mňa, pred sebou mal rozprestretú športovú stránku Pravdy. Keď som sa ho pýtal, ako môže čítať noviny s takou minulosťou, tak mi vždy dôvodil, že je tam najlepšia športová rubrika.

Pozeral som, ako na kalkulačke zúrivo prepočítava kurzy zápasov do stávkovej kancelárie Niké. Bola to jeho obľúbená činnosť, dokonca ešte pred pozeraním karate kečupákov a diskotékami. Už takto stratil niekoľko tisíc. Všetko čo dostáva od rodičov minie buď na pivo, alebo na Niké. Stále si myslí, že sa mu to vráti. A naraz. Vedel by vykladať celé hodiny, ako mu to tentokrát vyjde, mávajúc bulletinom, na ktorého prvej strane je fotka šťastnej babičky, ktorá vyhrala dva milióny na tip svojho vnúčika a vklad dvadsať korún.

Jano bol najšťastnejší, keď niečo získal pri minimálnej snahe. Zato aj trpko ľutoval, že už niet socializmu.

"Čo budeš robiť, keď skončíš školu?" druhý pokus zvyčajne zaberal.

"Pôjdem na vojnu," povedal.

Ten chalan ma skutočne štval. Ale nedal som sa.

"Myslím potom, kam pôjdeš pracovať." Bol som zvedavý, ako mi svoj sen o šťastí vyloží dnes.

"Neviem." Konečne sa chytil. "Niečo také, aby som nemusel robiť s elektronikou, ale aby mi platili za diplom. Najlepšie nejaká štátna organizácia."

Amen. Presne toto mi rozprával ešte na gymnáziu. Chodili sme totiž spolu na gympel. Presne si pamätám, ako mi vysvetľoval, že on od života nič zvláštne nechce - dokončiť gymnázium, vyštudovať výšku a dostať diplom, a potom si nájsť nejaké 'teplé miestečko', najlepšie u otca vo výskumnom ústave chemických vlákien. Potom mi nadšene vysvetľoval, ako jeho otec v podniku celé dni len tak vysedáva a dostáva za to slušný plat. "Vôbec nič tam nemusia robiť, a ešte aj chodia na služobné cesty," sníval vtedy. Bol si istý, že otec tam dostane aj jeho. Aj by sa tak bolo stalo, lenže prišla revolúcia, ocko dnes musí tvrdo zarábať a Jankove vysnívané teplé miestečko sa pozmenilo na všeobecný pojem 'štátna organizácia'. Ale inak všetko po starom.

"A ty?" spýtal sa ma. "Čo budeš robiť po škole?" vrátil mi moju otázku.

Mal som príšernú chuť odvetiť mu, že pôjdem na vojnu. "Neviem." Nebudem mu to predsa vešať na ňufák. Naučil som sa neukazovať svoje vnútro pred ľuďmi ako bol on. Mal som pocit, že mi ho zasvinia už aj svojou prítomnosťou.

"Nevieš?" Pokrivene sa usmial.

"Asi pôjdem do Číny. A potom okolo sveta," povedal som bezvýrazne.

"Uhm, do Číny," vylúdil zhovievavý úsmev ošetrovateľa bláznov, sliz jeden. "A čo - ako budeš - zarábať?" dobiedzal.

"Už som ti povedal."

Bola to pravda. Už som to vedel. Pôjdem a budem sa pretĺkať svetom, a budem o tom písať bohovské cestopisy. Naučím sa jazyk každej krajiny, kde prídem a budem spoznávať život ľudí. Najprv musím porozumieť tomuto svetu a spoznať sám seba. Neskôr kdesi vyštudujem poriadnu výšku. Potom, ako si na to zarobím. Literatúru, filozofiu, novinárinu, alebo niečo iné. Jedno som vedel nabetón. Teplé miestečko alebo socializmus by ma zabili. Už aby som skončil túto blbú školu!

Kapitola VII.^#

Ovsené vločky s burizonami som si zalial mliekom. Bol to luxus. Zvyčajne mlieko nekupujem, lebo je drahé. Pomaly som jedol a pozeral sa na svoj odraz v dvojitom skle okna. V temnote za mnou tam hučali reflektory áut a rozsvietené bričky, za nimi potom vzdialené blikajúce svetielka košického letiska. Odrazu podo mnou čosi puklo a klesol som asi o tri centimetre. Do pekla, čo je TOTO za stolička! Obrátil som ju a podľa čísla som zistil, že je odvedľa. Tí exoti za stenou mi vymenili stoličku, čo som si dal opraviť. Bez opýtania. Musím si ju ukradnúť späť, keď tam raz bude prázdno. Keď raz prestanú hrať. Ak vôbec.

Sadol som si na okraj stoličky a v relatívnom bezpečí som sa znova zadíval na svoj obraz, ako som tam visel asi meter za sklom, štyri poschodia nad zemou. Za mnou bolo vidno našu malú izbu - studená žiarivka na strope, ošúchaná bledá tapeta, dve postele, police, skrinka a dvere. "Čo tam ešte hľadáš?" spýtal som sa pošepky toho za oknom. Odpoveďou mi bola ďalšia séria výstrelov a hurónsky rev odvedľa. Dojedol som ľahkú večeru, vzal som tepláky a išiel som si zabehať.

Tomáš Fülöpp

Košice, Slovakia

1994, February 29, 1996, April 9, 2001