Kuchári asfaltu

Na ihriská z asfaltu sa viažu už iba spomienky (Peter Štefanec | sme.sk)

Ako malý chlapec, v Poprade osemdesiatych rokov, som zbožňoval túlanie sa po novostavbách a pozorovanie práce robotníkov. Moja každodenná púť medzi školou a naším panelákom ponúkala stále nové dobrodružstvá, pri ktorých som celé hodiny, buď s kamarátmi, alebo sám, vydržal sledovať žeriavy, bagre, buldozéry, miešačky s betónom, alebo hoci do pol pása vyzlečených Cigánov (tých mám v pamäti ako živé obrazy kreslených vtipov z Dikobrazu: opretí o lopatu, s cigaretou v úsmeve medzi poslednými troma zubami a s fľašou piva v ruke).

Vzrušujúce boli opravy vodovodných potrubí, ktoré na našom novučičkom sídlisku Juh praskali s frekvenciou skutočne nevídanou. Mohutná riava pitnej vody, bublajúca niekde spod chodníka či hnedej hliny, ktorá nikdy nemala čas stať sa trávnikom, šumela dole ulicami, kde sa delila na riečky a potôčiky.

Ako malý zvedavý človiečik, ktorým som vtedy bol, s neodmysliteľnou aktovkou na chrbte, som so zaujatím viktoriánskeho prírodovedca hľadal ten pramienok, ktorý dotečie do najväčšej vzdialenosti bez toho, aby ho zhltol nejaký kanál. Vravel som si, že je to ako hľadať prameň Nílu, ibaže v opačnom zmysle. To, čo by za normálnych okolností každý považoval za rovinu, sa v hodine pravdy ukázalo byť svahom a prúdy vody sa prekvapivo stáčali nepredvídateľnými smermi, pomedzi kolesá wartburgov, žigulíkov, moskvičov a trabantov, a potom naspäť do slnka. Navzdory dobrým úmyslom socialistických architektov potôčiky len zriedka naďabili na nezapchatý kanál, takže moja chlapčenská zábava niekedy merala aj stovky metrov.

Medzitým v bytoch rýchlo klesal tlak vody. Tí vyvolení, ktorým osud a nepohnevaní susedia stihli zvestovať blížiacu sa katastrofu, natáčali vodu do všetkých vedier, hrncov, krčahov, mís a šálok, ktoré doma našli. Väčšina ľudí si ale problém všimla až vtedy, keď prišli z práce a z otvoreného kohútika vycvrkol len smutný pramienok, sprevádzaný zvukom, ktorý bol právom porovnateľný s posledným výdychom umierajúceho. Rodinné rady uvaľovali moratóriá na záchodové splachovadlá, ktoré mali byť použité iba za najkrajnejších okolností a medzi ľuďmi kolovali komicko-strašidelné historky o nešťastníkoch, čo po dokonaní veľkolepého činu so zadosťučinením siahli na splachovadlo, ktoré však malo len zlovestne sucho klepnúť a naplniť ich zúfalosťou z náhleho poznania, že poslednú vodu tesne predtým nevinne minula niektorá z ratolestí.

Po pár hodinách do ulice prihučala veľká oranžová cisterna. Pitná voda z nej crčala zničenými tesneniami takmer rovnako rýchlo, ako cez mohutné kohútiky, a tak išlo o boj s ďalším živlom, totiž s časom. Výťahy a schodištia okolitých blokov zaplnil krik a dupot a v priebehu jednej či dvoch minút sa za autom rozvinul had všetkých detí z postihnutých panelákov, ktoré vládali nosiť vedrá. Rodičia ich so zápalom futbalových fanúšikov sledovali z okien, zatiaľčo najmladší súrodenci, v jednotne zelených gumových čižmičkách, šťastne vystrájali vo vode a blate okolo.

Oprava zriedka trvala viac ako dva alebo tri dni, zato diera, ktorú kvôli nej vybagrovali, zívala na svet aj niekoľko mesiacov. To malo tú výhodu, že sme sa v nej pri hrách na partizánov cítili ako ozajstní sovietski hrdinovia v zákopoch a hrudami hliny sme útočili na fašistov, ktorých kýpte stromčekov bez nádeje a budúcnosti nemohli ochrániť pred našou paľbou. Skutočný dôvod však zrejme súvisel s dlhoročnou skúsenosťou, že opravené potrubia s potešením praskajú o pár centimetrov vedľa záplat, a tak je vlastne škoda ich zasypávať.

No ale úplne najradšej som mal cestárov, presnejšie tých profíkov, ktorí sa špecializovali na asfaltovanie chodníkov.

Zbožňujem totiž vôňu roztopeného asfaltu. Pripomína mi leto a prázdniny. Blízko našej čingovskej chaty boli na ceste fľaky hladkého, čistého asfaltu, ktorý sa na slnku krásne bublinkovito tavil (a zaznamenával stopy všetkých turistov, ktorí tade v ten deň išli na túru). To bola moja asfaltová baňa. Odtiaľ pochádzali tie lepkavé čierne guľôčky, ktoré som do omrzenia nosil po vreckách, kde ich mamka nachádzala často až pri žehlení, a s ktorými som sa počas školského roka hrával pod lavicou, až som mal všetky prsty čierne a vzrušujúco voňavé.

Je preto celkom pochopiteľné, že cestári boli v mojich očiach šťastlivcami, ktorým sa leto a prázdniny stali zamestnaním. Kedykoľvek som ich stretol niekde na ulici, razom som zabudol na všetky povinnosti a fascinovane som sa prizeral ich práci. Boli pre mňa tým, čím je magnet špendlíku, Slnko Zemi, alebo muche mucholapka. Tá voňavá horúčava sálajúca zo zeme. Mäkký pohyb liateho čiernočierneho asfaltu: akoby to bol atrament, ktorému niekto spomalil čas. A posypaný bielymi kamienkami vyzeral úplne ako teplý koláč pokrytý rozdrobenými orieškami. Hmmm.

Tá asfaltová poleva často pukala. Snáď následkom pohybov zemskej kôry, možno vďaka apetítu zubu času, no zrejme hlavne v dôsledku chabej kvality materiálu. Okrem toho v nej rástli veľké bubliny, ktoré sme my deti, možno vďaka tiaži neprimerane veľkých školských tašiek na pleciach, postupne rozšľapávali na malé krátery, z ktorých potom rašili podbele a skorocel. A tak mali asfaltéri stále o prácu postarané.

Večný cyklus života asfaltu. Stvorenie, zvetrávanie, smrť, dlhý posmrtný život, a potom znovuzrodenie — ale až na druhý deň po okamihu, keď aj posledný obyvateľ sídliska znechutene zavrhol myšlienku, že ten chodník ešte raz niekto príde opraviť.

Avšak dobrosrdeční majstri asfaltéri sa nakoniec vždy objavili. Väčšinou za teplých dní, keď pivo chutilo o to znamenitejšie, že mohli vymýšľať vynaliezavé bodové systémy a žmurkať na dievčence so štíhlymi lýtkami, ktoré s koketným šomraním obchádzali ich dočasné pracoviská.

Dnes, po dlhých rokoch, som ich zasa stretol. Bolo to kúsok severnejšie a o zemepisnú hodinu západne, v Bruseli, no chlapi to boli na nerozoznanie podobní tým našim. Som presvedčený, že je to tajná kasta, čosi ako stredovekí putovní kováči a drotári, medzinárodný klan šťastných umelcov života, ktorí medzi nami nenápadne žijú vo vlastnom svete.

Bolo prekrásne slnečné ráno. Sedeli na slniečku pri vode, šuchotali novinami a zasvätene diskutovali striedavo o ženách, alebo o politike, zatiaľ čo na korbe malého nákladiaka sa im pomaly ohrieval asfalt.

Hmm, tú vôňu cítim doteraz. Niektorí si vedia vybrať povolanie. Aj ja by som chcel byť kuchárom asfaltu; hoci nie dlhšie ako na pár dní. Chcel by som toho zažiť tak veľa!

P.S. 3. mája 2004. Dva dni po vstupe Slovenska do Európskej únie. Mamka mi v e-maili napísala: "Pod oknami hučí buldozer a ryje jamu jak svet. Okolo postávajú zamyslení fajčiaci robotníci. Neďaleko je cisterna s pitnou vodou — presne taká oranžová, snáď dokonca tá istá, o akej píšeš, len viac otrieskaná. Pôvodné kohútiky nahradili tri nové červené páčky, ktoré bohužiaľ rozmerovo celkom nesedia so starými vývodmi, takže všetky sú obmotané handrami, gázou a špagátmi, no voda cez ne crčí zanovito ďalej..."

Tomáš Fülöpp

Anderlecht, Belgium

October 1, 2003, February 25, 2004, May 3, 2004, July 11, 2004, July 12, 2004, July 13, 2004