Letná prax 1962
.jpg&w=3840&q=75 "Nákladné auto s brigádnikmi pripravené pred kasárňou")
Nákladné auto s brigádnikmi pripravené pred kasárňouBolo to koncom mája v roku 1962. Skrátili nám semester o mesiac a tí, čo prešli sitom skúšok prvého ročníka na Vysokej škole veterinárskej, boli poctení možnosťou zúčastniť sa 4-mesačnej letnej "praxe v teréne".
Tým terénom bolo JRD v Levoči.
Všetci sme tešili na túto dlhú, družnosť utužujúcu akciu. Mali sme po 18 - 19 rokov, boli sme kratšie v škole, vlastne už druháci, no a hlavne sme sa tešili na dobrodružstvo.
Otázkami ekonomického rázu sme sa zaťažovať nemuseli. Naši rodičia, radi, že sme nevypadli zo školy po namáhavom prvom ročníku, nás bohato nabalili jedlom i vreckovým a škola sa s JRD sa dohodla na podmienkach družobnej spolupráce.
Spomínané a očakávané dobrodružstvo nenechalo na seba dlho čakať. Miestni frajeri boli totiž pobúrení inváziou asi 80-tich rivalov do svojho pokojného, ospalého rajónu, a tak už tretí večer sa pred miestnou reštauráciou, Družba, strhla ukážka toho, čo nás potom malo sprevádzať takmer denne...
Prvou pracovnou etapou našej praxe bolo zvládnutie technológie... Žiadna veľká veda; išlo o ručné vytrhávanie "ohnice", krásnej žltej byliny, ktorú sa poľnohospodári márne snažili vykántriť. Družstevné lány sa ňou skveli tak, akoby tam obilie ani vôbec nebolo. Čo na tom, že naším oborom bola veterinárna medicína: mali sme ukázať roľníkom, ako sa s problémom vedia popasovať obetaví vysokoškoláci a uvedomelí zväzáci. Nákladiaky po nás chodili ráno hneď po budíčku, rozcvičke, rannom hlásení a raňajkách. Vyfasovali sme po alumíniovom ešuse a polievkovej lyžici a už sme hrkotali do terénu.
Na obed nám v akýchsi vojenských kotloch doniesli jedlo - obyčajne guláš, alebo iný eintopf, k tomu chlieb. Boli sme hladní, a vôbec nikoho nenapadlo uvažovať o tom, či je to jedlé. Nápojový lístok ponúkal obligátnu drevenú kaďu s vodou, na ktorej okraji bol obitý plecháčik. Tým sme najprv opatrne odhŕňali topiace sa mušky a až potom si nabrali trochu teplastej vody. Plecháčik putoval z ruky do ruky a od úst k ústam. Salmonelóza vtedy buď vôbec neexistovala, alebo ak, tak sa nám radšej vyhla s vedomím, že by sa zbytočne namáhala: pri vtedajšej cenzúre by sa jej z nedostatočnej hygieny aj tak nikdy nepodarilo urobiť škandál.
Po dvanástich hodinách prišli po nás naše nákladiaky, ktoré medzitým pozvážali kravičky na bitúnok. Cestovali sme po stojačky, podobne ako predošlé cestujúce, lebo sadnúť do lievancov sa nám ani napriek únave nechcelo. Ale cestou sme si spievali, vlastne nám bolo krásne!
Akési hlásenie - že kto čo robil, kto chýbal, a podobne; volalo sa to "večerný rozkaz", a potom večera. Plechové válovy s kohútikmi na umývanie a hurá na pivo do spomínanej neďalekej Družby.
Bola to svojrázna krčma. Napohľad bežný socialistický hotel s modrým neónovým názvom, ale po pár večeroch sme v nej začali vnímať neopakovateľnú atmosféru, najmä vďaka hudobnej produkcii v podobe jediného člena kapely, hrajúceho na akordeón, bubny a ústnu harmoniku súčasne. Fascinoval nás nielen repertoárom, ale aj nápadnou quasimodovskou fyziognómiou. To bol náš prvý kamarát, ktorý nás prijal ako bratov a za drink zahral dokonca aj Študentskú halenku vo valčíkovom rytme!
Raz v sobotu večer, keď sme mali dovolené byť dlhšie vonku, sme cestou z mesta na chodníku pri cintorínskom múre zbadali podivnú kôpku.
Najodvážnejší šeptom skonštatovali, že je to mŕtvola.
Až po zvládnutí prvého šoku sme sa odvážili bližšie a čo nevidíme - pod hlavou peceň chleba a telo skrútené do klbka - spokojne si tam odfukoval náš muzikant! Dojal nás a chceli sme ho odviesť niekde do vlastného brlôžka, ale on že nie, tak sme mu aspoň zaspievali uspávanku a trošku sme si okolo neho zaskotačili. Medzi ním a nami panovala absolútna dôvera, takže ho ani v tom sníčku nenapadlo, že by sme mu mohli ublížit, a naopak.
Ubytovanie - to je celkom zaujímavá kapitola. Boli to bývalé kasárne, patrične zdevastované armádou, s poschodovými železnými posteľami, na ktorých ešte viseli papundeklové visačky označené: "Vojín, jméno a příjmení". Boli nevyplnené, tak sme ich vyplnili svojimi menami.
Bol to ušľachtilý nápad umiestniť 20 dievčat do tohto objektu, oproti ktorému cez cestu boli ešte fungujúce kasárne, plné vojakov... Chlapcov naše vedenie cudne umiestnilo do zadnej budovy, s oknami do dvora. Bezpečnostné opatrenia neboli žiadne. Nie že chýbali kľúče od dverí, ale neboli ani kľučky! Iba hlavná brána dole sa zamykala dajakým žabykláčom. Dvere sme si neskôr barikádovali plechovými skriňami. Asistenti, ktorí spali s chlapcami v zadnom trakte so zvláštnym vchodom, nám poradili, že v prípade nebezpečia máme hlasno kričat a oni prídu na pomoc.
Ani netušili, že generálka bude čoskoro...
Jednej noci som sa zobudila s pocitom, že k nohám postele mi niekto položil kufor. Spomenula som si ale, že ho predsa mám pod posteľou, takže čo to asi môže byť? Samozrejme, Krupitzerová - typický pechvogel - mala posteľ presne oproti dverám bez kľučky, ktoré vtedy ešte neboli zabarikádované. Druhá možnosť bola: veľký, ale tichý pes! S vytreštenými očami a bez hlásku som sledovala, ako tmavý tieň postupuje čoraz bližšie k mojej posteli. Nevládala som kričat, zato som preskákala asi po piatich posteliach, hlava-nehlava a po pamäti našla vypínač.
Až vtedy nastal krik ako u bakchantiek! Niektoré dievčatá, ešte rozospaté, nevedeli, prečo sa kričí, ale bez premýšľania sa pridali. Daľšie sa vyklonili z okien a kričali o pomoc.
Bol to miestny traktorista, ktorý zvolil túto priamu cestu zoznámenia sa. Ale to nemal robiť. V návale spravodlivého hnevu ho dve kolegyne fixovali a ostané sme ho bili hlava-nehlava. Pamätám si iba jeho fascinovaný pohľad, ktorý napriek tvrdým ranám a kopancom nevedel odtrhnúť od poprsia jednej zo svojich väzniteliek - bola to Eva Š., ktorá zhodou okolností nosila podprsenku č. 4 a v zápale boja si neuvedomila, že sa jej všetky gombíky rozopli... Spomínali sme na to roky s úsmevom, ale vtedy to bolo o život!
Konečne sa doštrachali naši udatní záchrancovia a predviedli pár ťahov, ktoré sme dovtedy vídali len v kovbojkách. Milý traktorista zhrmel po starých schodoch, SNB prišlo už na hotovú vec a odviedlo si ho. Odvtedy sme toho chudáka už nestretli, ani na družstve.
SLOVAK ARTICLEOCTOBER 20, 2018 AT 01:46:40 UTC