Mamka v Ríme (2003)

Saturday, August 2, 2003 - Friday, August 8, 2003

Mamkina dovolenka u nás v Belgicku. Nezabudnuteľný skanzen Bokrijk: hodina náboženstva v lavici dedinskej školy z devätnásteho storočia, kompletne s prísnym flámsky hovoriacim pastorom; remeselníci pracujúci priamo v prastarých domoch a predávajúci stredoveké výrobky. Bruselská "pláž". Výlet loďou do bruselského prístavu. Každodenná horúčava. Pekných pár duvelov a potok bieleho chimay. A úžasná pita. Ale to hlavné malo len prísť...

Ôsmeho augusta večer, deň pred jej narodeninami, sme sa dohodli, že na druhý deň si v rámci oslavy pôjdeme pozrieť nejaký zámok na Loire vo Francúzsku...

Saturday, August 9, 2003

Tak sme okolo piatej vstali, sadli do požičaného auta a išlo sa.

Čo na tom, že na východ. Čo na tom, že v oblakoch bolo vidno čoraz viac lietadielok. Po polhodinke sme vystúpili a Mamka sa pýta, či ideme vlakom. Myslela si, že sme na stanici. O pár sekúnd neskôr už vedela, že ju čaká prvý let v živote. Ako darček sme jej kúpili letenku a pobyt v Ríme. A ja som išiel s ňou.

Alitalia, odlet 7:25. Mamka sa držala statočne. Nesedeli sme vedľa seba, to zrejme pomohlo. Dokonca sme videli aj majestátne Alpy v hĺbke pod nami. A o pol desiatej sme už vystupovali v dobiela rožžeravenom Ríme.

Zavolali sme Baške - nech háda, odkiaľ voláme. Ešte spala tak sprvu vôbec nič nechápala. Ale keď rozhovor končil, bola úplne dojatá. Ale nie tak dokonale ako naša Mamka. Tá sa pohybovala ako v mrákotách a dosiaľ sa nevedela zbaviť úžasu z prekvapenia. Po prvý raz letela. Bez nekonečných príprav očakávaní a strachov. A po prvý raz bola v Ríme. Len tak, s oblečením len na jeden deň. Ja som sa náramne tešil, že sa to tak vydarilo!

Ubytovali sme sa v hoteli Aquarium blízko centrálnej stanice Termini, ktorý som tiež zarezervoval cez internet. Bohužiaľ bol podstatne škaredší ako sa zdal na fotkách. Ale čo, veď celé dni sme aj tak trávili vonku.

Napriek nevyspatosti a príšernej páľave sme hneď v ten deň pochodili celé mesto. Väčšinou pešo, aby sme čím viac videli. Najprv cez park Esquilino. Vôňa typických borovíc, ktoré rastú okolo celého Stredozemného mora. Všade ruiny starovekých palácov. Koloseum v mori turistov, ktorí sa fotili s rímskymi legionármi v plastikovej zbroji. Ďalej okolo Fóra a Trajánovho stĺpu cez Piazza Venezia ku Panteónu (ozajstná staroveká stavba - prežila vďaka využitiu ako kostol; hore v kupole okrúhly otvor, ktorý na stenách vytvára cestujúcu elipsu svetla), Treviho fontáne, Španielskym schodom (z filmu Prázdniny v Ríme) atď. Potom dlhá púť pozdĺž Tiberu do Vatikánu.

Všade tie typické mopedy a staré autá, široké ulice bez čiar. Plávanie cez ulice bez ohľadu na svetelné znamenia. Behali sme z tieňa do tieňa, aby sme unikli slnečnej páľave. Zvláštny stav ako v ľahkej opilosti, z toho slnka a z nevyspatosti; smiali sme sa na úplných hlúpostiach, tak uvoľnene. Zhora pražilo slnko, zo spodu rozhorúčený asfalt. Mal som pocit, že keď si odpľuvnem, tak to len zasyčí a zem bude suchá. Ale v snahe šetriť tekutinami som to radšej neskúšal. Pili sme neprestajne.

Vo "Svätom meste" záľahy veriacich a rovnako veľa obchodíkov s výberom dokonale nevkusných suvenírov, vrátane Ježišov v "snežiacich" guliach a v tme fosforeskujúcich krížov. Kúpil som si jedno lacnučké tričko nevalnej kvality toho typu, aký tak rád nosím. Ku katedrále Sv. Petra neprestajne kráčal dlhý zástup ľudí z ľavej i pravej strany námestia (stred bol zabarikádovaný a neprístupný). Keď sme ale prešli celú tú vzdialenosť po ľavej strane a boli sme takmer pri vchode, nevrlí strážcovia nám oznámili, že sa vstupuje sprava. Povestné Švajčiarske gardy. Odevy majú navrhnuté Michelangelom, takže vyzerajú ako zo stredovekej rozprávky, ale inak sú nevraživí ako vyschnuté ropuchy. Tak sme prekráčali snáď pol kilometra naokolo ku tej istej bráne, lenže sprava. Tam bolo strážcov ešte viac a všetci dbali na správne mravy. Hneď mi dali najavo, že v kraťasoch do vnútra nepôjdem. Usmial som sa nad ich nízkosťou. Načo je dôležité dbať na odev, keď pod ním sme všetci rovnako nahí? Bohužiaľ, nikto nevie ako merať úctu, a tak za jej znak zaskakuje odev. Veľmi hlúpe pravidlá. Horšie bolo, že ani Mamku nechceli pustiť - lebo mala prikrátke rukávy. Tak som vytiahol z ruksaku moju cestovateľskú zelenú károvanú šatku a dal ju Mamke na plecia. Tak už do vnútra mohla. Neskôr som sa dozvedel, že keď bola vo vnútri katedrály, pristúpil k nej ďalší strážnik a prikázal jej, aby si cípy šatky, ktoré dovtedy len tak držala v rukách, zaviazala na uzol...

Naskytol sa mi úžasný obraz, keď si dvaja vychytralí veriaci na námestí pred katedrálou vymieňali nohavice, aby ten druhý, ktorý mal len kraťasy, mohol tiež do chrámu. Stihol som spraviť aj vydarenú fotku. Spomenul som si na Paľovu báseň Benátky.

Jediný tieň na celom tom obrovskom námestí poskytuje staroveký obelisk v jeho strede, ktorý ktosi ukradol z Egypta a na jeho vrchol zbabelo pripevnil symbol cudzieho náboženstva: kovový kresťanský kríž. Obelisk stojí na jedinom vyvýšenom mieste celého obrovského námestia. Nie je tu ani jednej lavičky pre unaveného pútnika! Tak som sa usalašil v jeho tieni. Na dúšok som vypil jeden a pol litra a pozeral po dievčatách. Čoskoro sa ale objavil policajt a veľmi medzinárodným gestom mi naznačil, aby som sa od obelisku pratal.

Okolo monumentu sú v podlahe rôzne astrologické znamenia, na ktoré postupne ukazuje jeho tieň. Zvláštne; myslel som si, že astrológia je pre kresťanstvo pohanským učením.

Bolo zaujímavé sledovať, ako sa ľudia zhromažďujú v dlhom tieni obelisku. Keby som tak mal niekoľko hodín času, natočil by som film, ktorý by pohľadom zhora zrýchlene ukazoval obeh tieňa okolo obelisku a skupinu ľudí, ktorá sa nevdojak pohybuje s ním.

V štvorci okolo obelisku sú rozostavené štyri umelé pramene, z ktorých neprestajne tečie voda. Usmial som sa pri myšlienke, či je svätená. Často mi vŕta v hlave, prečo sa voda v kostoloch svätí. Prečo niekto neposvätí všetku vodu na Zemi, alebo rovno vo vesmíre? A či kňaz môže posvätiť len určitý objem vody? Ale to je iná diskusia. Najväčšiu radosť mi spravila jedna rozbláznená holka, ktorá sa v tej vode namočila celá a nádherne jej spriesvitnel celý odev.

K večeru sme sa začali obzerať po nejakej milej reštaurácii bez prebytku turistov a s priateľnými cenami. Hľadali sme dlhšie než nám bolo milé, ale nakoniec sme čosi našli. Malo to čarodejný názov "Strega", sedelo sa vonku pod slnečníkmi, ceny boli priateľné a väčšina návštevníkov neboli turisti. Avšak čoskoro potom, ako sme si objednali pizzu, sa situácia rapídne zmenila. Prišli aspoň dva busy turistov, ktorí to tam celé mali zahovorené. Čašníčky úplne zabudli na naše objednávky a obslúžení sme boli až na veľké naliehanie. Ďalší objav bol ten, že pizza nestála vôbec za nič. Také tenké tvrdé palacinky. Keď jeden z turistov vstal a začal na plné hrdlo spievať "O sole mio" s potulným harmonikárom, mysleli sme si, že už nič horšie prísť nemôže. Ale mýlili sme sa. Na dovŕšenie všetkého nám čašníčka s kravským ksichtom priniesla účet, ktorý bol už na prvý pohľad premrštený. Keď som ju na to upozornil, s pobavením ukázala na maličkú poznámku na okraji jedálneho lístka, ktorá oznamovala prirážku za obsluhu. Nedal som sa však a spočítal som si koľko to malo byť. Vyšlo mi, že cena bola aj tak o 10 percent vyššia... Nakoniec sme odchádzali sprevádzaní servilnými frázami hlavnej účtovníčky, ktorá sa ospravedlňovala za chybu pri kalkulácii. Náš dojem to však napraviť nemohlo. Aj keď večer sme si pokaziť nedali a ešte sme si kdesi posedeli predtým, než sme sa pobrali do hotela vyspať sa.

P.S.

Iný rímsky obelisk to už má spočítané. Dvetisícročný etiópsky monument zvaný Axum, ktorý Mussolini v roku 1937 ulúpil z Habeša, sa po šesťdesiatich rokoch sporov chystá na prepravu naspäť, do dnešnej Etiópie. Doteraz stál v centre Ríma, pred budovou FAO. Tu je článok z BBC z 10. októbra 2003: Rome obelisk prepares for journey home. Spravodlivosť existuje! Tak; kedy pôjde aj ten vatikánsky?
K tomu môjmu posedeniu pri obelisku... kuriózny BBC článok práve z 9. augusta 2003: Italian cities to fine 'messy' tourists; ako sa talianski policajti chystajú pokutovať turistov za sedenie pri pamiatkach.

Sunday, August 10, 2003

V nedeľu sme znovu prešli celým mestom. Chceli sme do Vatikánskeho múzea, tak sme išli metrom a potom dlho peši, ale tak ako spústa ďalších ľudí sme tie ohromné vráta nakoniec našli zatvorené. Nedeľa je deň p-o-k-o-j-a, to má byť každému úplne jasné - načo to spomínať v turistických informáciách? Náladu sme si ale pokaziť nedali. Pomaly a príjemne sme sa túlali mestom. Okrem všetkého čo Rím má sa Mamke nesmierne páčili mímovia pózujúci ako sochy. S jedným sa dokonca odfotila. V ten deň sme našli lepšiu reštauráciu. Malá, kdesi v úzkej uličke. Veľmi príjemný starý Talian čo nevedel inak len materinskou rečou. Dobré jedlo a víno.

Na popoludnie sme si nechali ozajstný zákusok - Forum Romanum. To bola asi najkrajšia časť výletu. Najprv sme sledovali samozvaného sprievodcu, čo si len tak povedal že ľuďom povie čo je čo. Dozvedeli sme sa pár veľmi zaujímavých vecí.

Napríklad v akej hĺbke bolo celé staroveké fórum pochované. Než sa tam začalo kopať, bola tam lúka, na ktorej sa pomedzi končeky mramorových stĺpov pásli kravy. Väčšinu mramoru a veľa kameňa ľudia použili pre svoje domy a iné stavby, kostoly. Stĺpy chrámu boha Antonia a bohyne Faustíny nesú stopy po povrazoch ktorými sa ich ktosi pokúšal zvaliť, vraj za pomoci slonov - ale nepodarilo sa; dodnes stoja.
Na Saturnovom chráme je nápis "Senatvs popvlvsqve romanvs incendio consvmptvm restitvit", teda "Rímsky senát a ľud obnovili čo zničil oheň". Mladý zanietený Američan nám vysvetlil, že práve fráza "Senatvs PopvlvsQve Romanvs" dala vzniknúť populárnej skratke "SPQR", ktorú dodnes vidno všade v Taliansku, do budov po kanálové príklopy. Gladiátor v rovnomennom filme to mal vytetované na tele.
Iný Romulus, nejaký cisársky syn. Ocko mu postavil parádny chrám, ktorý mal pri vchode dva vysoké stĺpy z porfýru. Je to ťažko opracovateľný kameň, musela s tým byť poriadna robota. Ale hlavne je to kameň veľmi vzácny - dnes už neexistujú ložiská porfýru. Druhá rarita chrámu spočíva v tom, že jeho vráta dodnes existujú a fungujú, dokonca aj s funkčným starovekým zámkom - jedným z mála, ktoré sa z tej doby vôbec zachovali.
Populárne slávnosti, Saturnálie, ktoré sa konali každoročne v decembri (súvisiace so zimným slnovratom), boli kresťanskou církvou postupne premenené na Vianoce.
Zaujímavý Čierny kameň pred budovou senátu. Vraj ani starí Rimania nevedeli, čo pod ním je, ale verili, že je tam hrob legendárnych zakladateľov Ríma, Romula a Réma.
Advokáti neboli platení (!) - ale napriek tomu boli nesmierne motivovaní k dobrej práci, pretože tí najšikovnejší sa stávali politikmi. Budova súdu bola bez stien - medzi stĺpmi sa proste naťahali plachty podľa toho, koľko priestoru si to-ktoré konanie vyžadovalo.
Stĺp venovaný akémusi boháčovi, ktorý zaň ako protihodnotu dal celý Panteón... tak veľmi sa vtedy cenilo miesto na Forum Romanum!
Tak ako keď som tu bol pred pár rokmi s Elke, aj teraz som si myslel, že všetky tie múry zo zvláštnych tenkých tehál sú časťou archeologickej rekonštrukcie. Teraz som sa ale dozvedel, že to všetko je pôvodné - len v časoch Rimanov ich nebolo pod mramorovým obložením nikde vidno.
Tribúna, z ktorej zneli tie slávne prejavy a citáty, ktoré sa dodnes študujú v knihách a tvoria veľkú časť základov európskej a celej západnej kultúry.
Fórum bolo srdcom Rímskej ríše po celých tisíc rokov.
Začiatkom letopočtu mal Rím okolo 1.5 milióna obyvateľov - a zostal najväčším mestom až do 19 storočia.
Chrám Vestálok... panny, ktoré vyberali z najkrajších dievčatok - nesmeli mať na tele ani jednu pehu. Desať rokov sa pripravovali na rolu Vestálok, desať rokov nimi boli, a desať rokov zaúčali novicky. Úcta k nim bola prevýšená len úctou k cisárovej manželke. Ak niekto cestou na popravu stretol na ulici vestálku, dostal milosť. (Viem si predstaviť ako ktosi beží vysvetliť vestálkam, že vtedy a vtedy nemajú vychádzať z chrámu, lebo toho vraha už fakt treba raz popraviť.) Boli profesionálnymi strážkyňami večného ohňa - a napriek tomu im celý chrám trikrát celkom vyhorel. Ak stratili panenstvo (a prišlo sa im nato), boli odsúdené na smrť. Keďže však ich vysoký status nedovoľoval preliať ich krv, boli pochovávané zaživa na Campus Sceleratus (t.j. Polia zla). Rád bol zrušený v roku 394 keď boli zakázané všetky nekresťanské vierovyznania...

Strávili sme tam veľa času. Slnko pomaly zapadalo, takže všetko bolo načervenalé a plné dlhých tieňov. Po odchode väčšiny turistov v tichu začala rásť ozajstná atmosféra miesta. Dlho sme tam sedeli v nemom úžase.

P.S.

Na čo všetko sa ľudia nedajú: "SPQR Roman Reenacting was created in 2000. My name is Taylor Genovese, my reenacting name is Titus Decimus Romulus. SPQR was made so that men, women, and children could reenact Roman times. But SPQR is unique because people can PICK what they want to be. From senators to gladiators to the army. We try to be authentic, but we understand how hard it is to afford equipment, especially miltary equipment. But, if you would like to be in the army, you can't wear anything that is not Roman. The same rule applies with any other career. SPQR is based in Tucson, AZ and we desperatly need members." (viac na ich stránke: "SPQR - Roman Reenacting")

Monday, August 11, 2003

V pondelok sme sa ešte trochu pomotali po meste, ktoré nám už bolo tak dôverne známe. Napriek horúčave sme si vyšli hore slávnymi Španielskymi schodmi, ktoré by sa mali premenovať na schody Audrey Hepburnovej. Potom sme si vyzdvihli batožinu z recepcie hotela a išli na vlak smer Fiumicino, odkiaľ sme mali odlet o 15:55. Dlho sme čakali v rade na lístky, kým nám neoznámili, že vlak nepremáva a pôjdeme autobusom. Tak aj bolo, ale všetko išlo hladko a načas. Cestou naspäť sa Mamka bála trošku viac. Asi zato, že som tentokrát sedel vedľa nej. To tak býva. No čosi po šiestej sme už boli bezpečne na zemi, naspäť v Bruseli.

Tuesday, August 12, 2003

Mamka odcestovala domov do Popradu.

Tomáš Fülöpp

Roma, Italy

August 2, 2003, August 12, 2003