Nepotrestaná vražda

Hra ako každá iná (Peter Brenkus | MReport 30+31, 1993, str. 28-31)

V rómskej osade pri Pečovskej Novej Vsi neďaleko Sabinova sa začína prvá májová nedeľa. Slnko už vyhnalo studené tiene noci a červenkastým jasom láka von. Deti z chladných chatrčí a ošarpaných bytoviek sa právom potešili tej troche tepla, a tak hoci dospelí sa po alkohole z predošlej noci prebúdzajú trochu neochotne, ich ratolesti už pokrikujú pod oknami. Napriek krásne jasnej oblohe sa však nad osadou vznáša temný mrak tragédie...

Pri jednom z panelákov sa s loptou hrajú traja malí chlapci. Sú to deti — ťažko povedať, či už majú dosť rokov na to, aby chodili do školy. Dnes však v každom prípade na školu nemyslia, pretože je nedeľa a je teplo. Sú úplne zaujaté hrou: rozbehnúť sa a s trochou šťastia (trebárs aj rukou) poslať gumenú loptu medzi kamene toho druhého. Azda tak, ako to má vo zvyku robiť Maradona. Nemajú hodiny, veď načo by im aj boli, ale svedkovia neskôr tvrdia, že je pár minút po ôsmej, keď k futbalistom pribehne šesťročný Marek Bílý. Nikto netuší, že s ním prišlo neštastie.

Marek Bílý sa chce tiež zahrať s loptou. Jeden z Maradonov, sedemročný Marek Kaleja, s tým však rozhodne nesúhlasí. Možno sa s ním deň predtým pohádal, alebo mu chce ukázať svoju silu z iného dôvodu. Nevedno, ale napokon to nie je dôležité. V prachu ihriska sa začne nevinná detská ruvačka. Ostatní futbalisti poskakujú okolo, komentujú a čakajú na výsledok. Netrvá však dlho a úsmev im mrzne na perách. V malých prstoch Mareka Bílého sa znenazdajky blysne čepeľ noža, ktorú vzápätí zabodne do krku protivníka.
Azda tak, ako to má vo zvyku robiť Rambo.

Deti sa v zmätku rozutekajú, i malý Rambo vezme nohy na plecia. Ranený Marek Kaleja sa z posledných síl dovlečie do domu, kde v bezvedomí padne do rúk svojej matky. Jeho kroky sleduje jasnočervená stopa.
Pečovská Nová Ves je neveľká dedina a cigánska osada je od nej vzdialená asi na tri kilometre. Chýba kanalizácia, sociálne zariadenia nefungujú, voda v studni vyzerá ako blato. Ako zdroj vody i kanál tu slúži malá riečka Lutinka, ktorá osadu delí na dve časti. Nečudo, že chýba i telefón. Ktosi duchaprítomný však sadá na bicykel a uháňa do dediny, aby privolal pomoc. Sanitka zo Sabinova prichádza asi za dvadsať minút, keď už je po všetkom. Napokon, lekár v nej aj tak nie je... v tom čase je pri inom prípade. Vodič sanitky mu do nemocnice privezie už len bezduché telo a jeho zúfalú matku.

Súdna pitva neskôr dokázala, že nech by bola pomoc privolaná akokoľvek rýchlo, chlapcovi by to nebolo pomohlo, pretože nôž — asi šesťcentimetrový kus plechu voľne zasadený v jednoduchej rukoväti — mu krčnú tepnu doslova presekol. Bolo priam zázrakom, že sa chlapec ešte vládal dovliecť tých pár metrov do domu.

"Vyšetrovanie ako také nie je uzavreté, ale uzavrieme ho v dohľadnom čase," hovorí kapitán Škarupa z Krajského úradu vyšetrovania v Košiciach, ktorý má prípad z Pečovskej Novej Vsi na starosti. "Myslím si, že jednanie chlapca bolo — nie detinské — ale primitívne. Pudové jednanie, ktoré vyplývalo viacmenej z toho, čo videl v televízii, na videu. Chlapec nemal prehľad o tom, čo je to život a smrť. Nanešťastie ho pichol presne do krčnej tepny."

* To, že trafil tak presne, je skutočne náhoda. Ako je však možné, že nemal zábrany nožom vôbec zaútočiť? Aký je názor psychológa?
"Viete — podľa paragrafu osem trestného poriadku je možné informovať verejnosť o prípade až po jeho uzavretí, takže vám, žiaľ, zatiaľ nemôžem povedať podrobnosti. Faktom je, že psychika chlapca je do značnej miery ovplyvnená práve sledovaním nevhodných videofilmov, ktoré navádzajú na dobrodružné činy a stierajú u dieťaťa hranicu medzi realitou a fikciou. Nejde sa o motiváciu trestného činu vraždy alebo vedomého ublíženia na zdraví. Deti v tomto veku berú všetko ako hru a majú veľkú fantáziu. A práve fantázia v spojení s kopírovaním nevhodných vzorov tu vyústila do tragédie. Navyše — osobnosť maloletého, hoci je ešte vo vývoji, nesie známky mentálnej retardácie ľahkého stupňa."

* Matka zavraždeného, Margita Kalejová, vraj prisahala smrť vrahovi...
"Viete, aká je vo všeobecnosti rivalita medzi cigánmi. Oko za oko, zub za zub. Keď ty mi ublížiš, musím aj ja tebe. Aj v tomto prípade sa rodičia dieťaťa, poškodení, snažia pomstiť. Je to doslova krvná pomsta, chcú ublížiť tomu malému. Páchateľa bude zrejme potrebné na istý čas izolovať."
Celkom som chápal, že mi vyšetrovateľ nemôže prezradiť služobné tajomstvá. Zmárali ma však ďalšie otázky, a tak som sa obrátil na tlačového hovorcu Krajskej prokuratúry v Košiciach, JUDr. Petra Koromháza:
"Maloletý sa dopustil protispoločenskej činnosti — nemožno ju nazvať ako trestnú, pretože je maloletý a z hľadiska trestného práva do veku 15 rokov nie je postihnuteľný. Má 6 rokov. To je vek, že z hľadiska trestného zákona nemôžeme urobiť nič, nemôžeme dokonca podať návrh ani na ochrannú výchovu. Návrh na ochrannú výchovu sa môže dať až keď má maloletý aspoň dvanásť rokov. To znamená v zmysle paragrafu 86 — ak osoba dovŕšila dvanásty rok svojho veku a nepresiahla pätnásty rok. V tomto smere nemôže byť navrhnutá ani ochranná výchova."

* Znamená to, že ste bezmocní, nemôžete potrestať vraha?
"V našej línii sme bezmocní. Pred novelizáciou zákona sme v občiansko-právnom konaní mohli dávať návrhy aj na ústavnú výchovu. Po novelizácii nám to už nie je umožnené. Prokurátorovi neprináleží takáto právomoc. Teraz to robia Oddelenia starostlivosti o rodinu a deti, majú právomoc podávať návrhy na ústavnú výchovu. Súd nemôže urobiť nijaké opatrenia.
Ale predsa sme neboli nečinní — keď sme sa dozvedeli vek maloletého, volali sme na okres do Prešova, a okresná prokurátorka sa skontaktovala s Oddelením starostlivosti o rodinu a deti v Sabinove. Signalizovala im, aká situácia tu vznikla a požiadala ich, aby na mieste zistili, z akej rodiny dieťa pochádza, a aby zvážili návrh na ústavnú výchovu. Už len z toho dôvodu, aby na chlapca neútočili ostatné cigánske rodiny, teda na jeho ochranu. Zaujímavé je zistenie, ktoré sme od tohto orgánu obdržali — ide vraj o relatívne slušnú rómsku rodinu, kde otec a matka pracujú, rodinné prostredie nie je degradované a chýba tiež akýkoľvek asociálny podtext. Zo Sabinova sme sa dozvedeli aj inú zaujímavú vec — matka zavraždeného sa vraj nechce pomstiť. Ostatné zdroje však vravia niečo iné."

* Aké kroky z vašej strany budú nasledovať, keď nemožno stíhať dieťa?
"Predsa len dieťa, ktoré má šesť rokov, si nevie uvedomiť, čo je to vražda alebo čo znamená usmrtiť človeka. Ono mu len chcelo urobiť zle, no zranilo ho tak, že zahynul. Podľa mňa je správne, že náš trestný poriadok zakazuje postihovať maloletých. Pretože to sú doslova deti, ktoré si neuvedomujú dosah svojich činov.
V každom prípade táto vec skončí tým, že sa vyšetrovanie zastaví na nemožnosti stíhania maloletého. To už je len otázkou času. Záleží na úsudku Oddelenia starostlivosti o rodinu a deti v Sabinove, či podá návrh na ústavnú výchovu, alebo nie. Predbežné opatrenie sa zatiaľ neuskutočnilo, lebo podľa mojich informácií atmosféra v osade nebola tak vyhrotená proti tomu dietaťu a aj to rodinné prostredie nebolo také zlé, že by ho bolo treba okamžite izolovať."

* Môj laický názor je, že do určitého veku by za činy detí mali zodpovedať ich rodičia, alebo právni zástupcovia. Tí, ktorí dieťa vychovávajú.
"Ťažko. Existujú úmyselné a nedbanlivostné trestné činy. Úmyselný trestný čin to určite nebol. A nedbanlivostný... samozrejme, na vývoj dieťaťa pôsobí domáce prostredie, tiež sociálne prostredie — škola, priatelia atď. Existujú postihy za trestné činy ako spustnutie, zanedbávanie rodiny a podobne, ale nemožno postihnúť rodičov za to, čo urobilo ich dieťa, to by bolo veľmi problematické."

* A nemožno ani postihnúť dieťa. To znamená nepotrestaná vražda.
"Nemožno stíhať rodičov za výchovu detí. Takýchto prípadov nie je veľa. Pravda, sú dosť rozšírené detské lúpeže, ale to je vlastne detská hra v zmysle 'Ja som mocnejší — daj mi korunu'. Kvalifikuje sa to síce ako lúpež, aj keď je to len korunová čiastka, ale u nich je to hra, prejav sily. A za to máme stíhať rodičov?"

* A čo príklad pre ostatných? ­Ľudia vidia, že po zločine chýba trest.
"No — od tých dvanásť do pätnásť rokov existuje ochranná výchova, ktorá vlastne plní obdobu trestu. A nakoniec aj ústavná výchova, do tých dvanástich rokov, to je tiež trest. Pretože predsa len — v ústavoch sa nikdy nemôže nahradiť rodinné prostredie. Tiež to, že v ústave sú podobné deti, takže chovanci vlastne vyrastajú v delikventskom prostredí. Je otázne, či potom ústavná výchova plní svoju výchovnú úlohu, svoj účel. Pretože deti sa tam síce naučia pravidlám hygieny — naučia sa ráno vstávať, umývať si zuby a to všetko, keď sa potom vrátia do sociálneho prostredia, v ktorom vyrastali, do chatrče, kde nemajú vodu, kde chýba kanalizácia, kde nedostanú raňajky, obed, večeru, ani čisté šatstvo, a kde vládne čosi ako zákon silnejšieho — všetko, čo sa za tie roky v ústave naučili, z nich za mesiac úplne opadne. Okrem toho máme vysokú útekovosť z ústavov, obzvlášť u Rómov je túžba po voľnosti pohybu taká veľká, že využívajú každú možnosť na útek, a zasa sa dopúšťajú trestnej činnosti. Takže je to celé veľmi problematické a je pravda, že tie decká z ústavov ďalej prechádzajú do nápravno-výchovných ústavov, dopúšťajú sa deliktov ako mladiství a ide to s nimi ďalej. Ústavná výchova je síce forma trestu, ale od takejto formy represie by som veľa neočakával. Lepšie by bolo, keby bola možnosť výchovného pôsobenia na toho malého, aby si v procese dospievania uvedomil, čo urobil."

* Čo myslíte, dalo by sa niečo zmeniť na účinnosti ústavnej výchovy detí a mladistvých?
"Na Západe to majú urobené trošku lepšie — napríklad čosi ako hodinové výchovné ústavy, že vlastne dieťa chodí normálne do školy, a do ústavu sa chodí len vyspať. Nie je to obmedzenie, klietka, dieťa sa považuje za voľné. Do ústavu chodí akoby domov. Sledujú to aj charitatívne inštitúcie. Lenže u nás, kým sa to rozbehne... Financie nie sú, odborníci na to určite tiež nie sú. A je to ťažké aj preto, že sociálna vrstva Rómov je v mnohých prípadoch tak mentálne zaostalá, že by bolo nutné pracovať s nimi individuálne. Podľa mojich vlastných skúseností je v ústavoch zo sto detí 92 rómskych, a z tých 92 je — možno to preženiem — 50 mentálne retardovaných. A je tam niekoľko detí, ktoré sú iné ako tie ostatné, stačilo by sa s nimi trochu porozprávať, oddeliť ich. Lebo tam trpia, keď nie sú fyzicky zdatní. Tie deti sú vlastne chudáci — hoci my by sme ich chceli súdiť za to, čo urobili. Je to hrozné. Osobne vidím nebezpečenstvo v tom, že tú generáciu mentálne retardovaných bude nasledovať ďalšia generácia..."

* Myslím, že s tým úzko súvisí aj 'rómsky problém' ako taký.
"Veľmi úzko to súvisí, a najmä po revolúcii na to boli veľké tlaky. Možno viete, že predtým existovalo nariadenie vlády, podľa ktorého sa za sterilizovanie poskytovali finančné čiastky. Teraz sa s tým muselo prestať. Chápem rómske iniciatívy, ale — čo ja viem, možno by sa oplatilo premýšľať o znovuzavedení funkcií vajdov, akýchsi rómskych správcov, aby v ich lokalitách začali platiť určité zákony."

* Pomohol by Rómsky kráľ?
"Ani nie — skôr niečo ako starosta v každej osade, u ktorého by sa riešili menšie problémy. Pozrite sa na bežné krádeže - veď pre nich to nič nie je... A trest? Hlavne na jeseň a v zime znamená väzba pre Róma pohodlie — príde na pol roka, má teplo, stravu — veď to nemá ani vo svojej chatrči! A dokonca, keď je trochu slušnejší, tak z neho urobia riaditeľa izby, ešte ho aj musia iní poslúchať."

Pánovi doktorovi som sa poďakoval za rozhovor, ale spokojný som nebol. Detské vraždy sú právne nepostihnuteľné — to má logiku, ale stále mi nejde do hlavy, že zákon nepostihuje rodičov. Veď všetci vieme, že deti sa nerodia s agresivitou v srdci. Od prvých chvíľ života sa učia žiť podľa vzoru okolitého sveta, ktorý ich formuje. Napodobňujú svoje okolie.
Nemyslite si, že príkladov je až tak málo. Stačí listovať v novinách. Iste si pamätáte na prípad, keď chlapec zastrelil svojho bračeka otcovou loveckou puškou. V rámci hry. Alebo Štúrovo: syn zabil nevlastného otca niekoľkými ranami z pištole. Košice: syn hral ruskú ruletu so svojim spolužiakom a s otcovou pištoľou, ktorú našiel v jeho nočnom stolíku. Zastrelil sa tak ranou do hlavy. A tak ďalej.

Pýtam sa — kde sa stratili zábrany pred smrtiacimi hrami? Odpoveďou je jednak nezáujem a zlý príklad rodičov, jednak falošné vzory hrdinov z kín a televízie. Videokultúra: neľútosté údery, zbrane, krv a smrť. Zvyčajne potom zhasne červené svetielko kamery, kaskadéri sa oprášia a idú na pivo.

Deti kopírujú. Aj druhého mája sa v cigánskej osade pri Pečovskej Novej Vsi odohrala filmová scéna. Avšak Marek Kaleja nebol hercom a všetko bolo príšerne reálne. Koľko takých prípadov sa ešte musí stať, aby sme si začali viac všímať pseudokultúru, pod vplyvom ktorej vyrastajú ďalšie generácie?
Všetko mi to vírilo v hlave, keď som sa vybral do Pečovskej Novej Vsi. Tak trochu s obavami som kráčal k rómskej osade, keď som stretol skupinu cigánov, ktorí vychádzali z osady a mierili do dediny. Čierne hlavy, špinavé odevy plné dier. Neveril som vlastným očiam, bola to rodina Bílých. Otec, matka, stará mať a kŕdeľ detí. Šesťročný vrah, Marek, bol medzi nimi.
"Zabili by mi ho, keby som ho nestrážil," rozhorčene vraví Štefan Bílý, jeho otec. "Teraz beriem ženu a deti do dediny. Bojím sa, viete? Tieto sú moje — Marek, Lucka, Zdenko, Števko."

Dozvedám sa, že prvý týždeň po hroznom čine svojho syna si Štefan Bílý zobral dovolenku, aby strážil syna pred pomstou zúrivej Margity Kalejovej, matky zavraždeného. Potom musel začať pracovať, aby ho nevyhodili, ale odvtedy každé popoludnie, keď cigáni v osade začínajú piť, berie rodinu do dediny. "Striehnu na nás ako straky. Viete, Kalejovci sú veľká rodina, a nás je málo. Stále sa chcú dostať do domu s nožíkom. Sú opití a chcú len zabiť a zabiť. Keď prídu, vyskočím oknom z prvého poschodia a za minútu už sú tu policajti."

Ozýva sa matka vraha: "Domov sa vraciame až v noci. Zavoláme policajtov, a tí nás odvezú až pred dom. Ale už na budúci týždeň by Mareka mali zobrať do detského domova. Prokurátor nám to sľúbil. Musíme to dovtedy vydržať."
Najmladšieho známeho vraha sa pýtam na to, čo urobil: "Chcel som s ostatnými chlapcami hrať futbal. Marek mi to nechcel dovoliť. Bili sme sa. Tak som z vrecka vybral nožík a pichol som ho."

Je to pekný chlapec. Usmieva sa a za loptou behá tak nadšene, ako v ten osudný deň. Neťaží ho svedomie. Nechápe, že zabil človeka. Je to ešte dieťa...
"Marek je karatista," pyšne vyhlási vrahov brat Štefan. "Van Damme." Potom trochu nelogicky dodáva: "A už vie spievať. A tancovať."
A veru vie i zabíjať, dodávam v duchu, zatiaľ čo sa lúčim s ustráchanou rodinou.
"Dovidenia," odpovedajú rodičia i decká jeden cez druhého. Ako posledný sa ozve malý vrah Marek: "Pochválený buď Ježiš Kristus!"
Prisahal by som, že som zle počul... keby som si to potom tisíckrát neprehral z magnetofónovej pásky.

Na cintoríne v Pečovskej Novej Vsi je jeden čerstvo navŕšený kopček hliny, na ňom nevkusné biele umelé kvety zabalené v celofáne, drevený kríž. "Marek Kaleja, 13.12.1985 — 2.5.1993." Všade plno mravcov.
Zamyslene pozorujem pavúka, ako si na kríži tká svoju pascu. Jeho sieť sa v posledných šikmých lúčoch slnka leskne ako ostrie noža. Myslím na všetky deti vychovávané kreslenými zabijakmi, krvavými horrormi a tuctovými karate filmami.
A myslím na vinníka, ktorý tento raz nie je vrah...

• Maradona, Rambo a nepotrestaná vražda

• Zabiják