Pavol Hammel v Bruseli

Pavol Hammel na novoročnom koncerte Slovenskej republiky v Bruseli. Prv vážna hudba a operné kúsky pod taktovkou akéhosi veľmi cteného dirigenta, ktorý po každej skladbe z neznámeho dôvodu odchádzal za dvere, aby sa za minútu zasa vrátil. (Možno sa to tak na koncertoch vážnej hudby robí, fakt neviem!)

Po nekonečnom klaňaní a kyticiach konečne Alena Heribanová, ktorá tiež musela do Bruselu len kvôli tejto príležitosti, a ktorá musela dvakrát trápne čítať dlhý zoznam rôznych sponzorov (ako US Steel a pod.) a objímať sa s komisárom Jánom Figeľom, uviedla Paľa Hammela. Jednu pieseň dal ešte so symfonickým orchestrom, ale vôbec im to spolu nešlo — možno bol na vine nenastavený odposluch, alebo to nemali nacvičené.

V každom prípade, keď sa pán dirigent chystal na ďaľšiu skladbu, Hammel ho odtlačil z piedestálu a stručne poslal preč, pričom k publiku poznamenal: "tak, nech sa trochu zabavíme".

Vtedy sa začal koncert, na ktorý sme vlastne s Nezbudou, Bibou a Evou prišli. Hammel to proste odpálil.

Len gitara a spev. Filanove texty nepotrebujú viac. Slzy v očiach.

Za ním ten stíchnutý symfonický orchester. Fraky a sláčiky nehybné, len rytmický pohyb lakoviek prezrádzal, že Hammel vyspieval aj ich zimomriavky, spomienky a túžby...

—

Po koncerte na recepcii Paľa Hammela neprestajne obklopoval mráčik ľudí, ktorí sa delili na dve skupiny: jedni mali mobily s fotoaparátom, druhí sa zúfalo túžili odfotiť s Hammelom. Čudoval som sa, ako to dokáže vydržať — nechcelo sa mi veriť, že by mu takýto povrchný obdiv mohol robiť dobre.

Ja som s ním mal chuť pokecať. O živote, o filozofii, o čase, o láske. Cítil som, že je to úžasná šanca, keď je tak blízko, lenže — o čom sa takto narýchlo v umelom prostredí, porozprávate s niekým, koho obdivujete, ale kto vás vôbec nepozná? Hammel je pre mňa symbol večnej duše chlapca, tak ako Boris Filan. A samozrejme muzikant. Poznám od neho asi všetky piesne, bol pri mne tak dlho a v tak rôznych situáciách. Nakoľko ho takého môžem stretnúť na nejakej recepcii v Bruseli — nie je mi bližšie, keď si doma pustím jeho nahrávky?

Nakoniec som ale za ním predsa len šiel, potriasol mu rukou a povedal jednoducho: "Som rád, že ste, pán Hammel". Veľmi sa mu to páčilo. Smial sa na tom ešte keď nás Biba fotila, vraj: "On je rád, že som!"

Tomáš Fülöpp

Brussel, Belgium

January 21, 2009