Popolník značky Maxi
Dedko, fajka a šibeničné žartíky boli nerozlučná partiaRaz v detstve, muselo to byť na prelome 70/80 rokov, sme si so sestrou od rodičov vymodlikali korytnačku. Už neviem ako a kedy sme ju dostali, ale bola jedným z našich najneobvyklejších domácich mazlíčkov.
Korytnačka dostala meno Maxi. Neviem prečo, veď nebola veľká. A tiež nebolo jasné, či išlo o samčeka. Ani mamka, pôvodne vzdelaním veterinárna lekárka, vec nevedela s istotou rozhodnúť.
Maxi bol suchozemec, tvrdohlavec a potmehúd.
Dodnes ho vidím, ako vystrkuje tú svoju plochú kožnatú hlavu, kratučký smiešny chvostík a nemotorné končatiny s neškodnými pazúrikmi. Pálčivo dlho vedel civieť na šalát a inú čerstvú zeleninu, čo sme mu strkali do zorného poľa, ale jedol len keď sme sa nepozerali.
Pomaly a ticho sa presúval po celom byte, takže väčšinu času nikto netušil, kde je. Našou najväčšou zábavou boli preteky v tom, kto ho prvý nájde, a tiež výkriky v tme, keď na neho niekto v noci náhodou stúpil cestou na záchod. Maxiho také príhody nevyvádzali z miery. Dokonca ani keď robil saltá v obývačke. To raz rodičia v noci pozerali v televízii nejakú napínavú detektívku a v jednom momente sa tatkovi čosi jemne zahryzlo do palca na bosej nohe. Tatko reflexívne vykopol, takže sa Maxi na pár okamihov oslobodil zo zajatia gravitácie, len pristátie s kamenným buchotom na dlážke o pár metrov ďalej bolo o čosi menej elegantné.
Maxiho nočnou morou bol náš tatranský dedko. Teda aspoň v našich očiach. Dedko, ktorý bol tuhým fajčiarom, totiž raz utrúsil poznámku, že "z tej korytnačky by bol dobrý popolník". Asi žartoval, ale ako deti sme sa na tom smiať nevedeli. Bola to pre nás nepredstaviteľne hrozná predstava!
Neviem už ako k tomu prišlo, ale rodinná rada sa jedného dňa uzhodla, že Maxi sa potrebuje uložiť na zimný spánok. A aby mal pokoj, mal ísť bývať do pivnice na dedkovej chate v Starej Lesnej. Dedko dostal na zodpovednosť mu z času na čas doniesť nejaké jedlo. A hlavne nám musel na pioniersku šatku sľúbiť, že z neho nespraví popolník.
Na jar však prišli zlé správy. Maxi sa nehýbe. Nejaký čas nebolo jasné, či spí, alebo či zomrel. Posledná nádej sa rozplynula až keď si ktosi všimol, že Maxi má telíčko ohlodané od myší.
Plač nemal konca-kraja. A prišlo k pohrebu. Aby sme vždy vedeli, kde je Maxi pochovaný, vykopali sme so sestrou hrobček pri kamennej kóte pozemku. Pod egrešovými kríkmi. A tak hlboko, ako nám len detské lopatky stačili, pretože sme stále mali trochu podozrenia, že sa k nemu dostane dedko.
Hádam je tam Maxi dodnes. Teda dúfam, lebo dedko vedel byť podnikavý. Úprimne povedané, dodnes si nie som istý, či Maxi predsa len nakoniec neskončil ako popolník z korytnačiny!
SLOVAK ARTICLEOCTOBER 20, 2018 AT 01:46:40 UTC