Vrah vinníkom nie je

Je nedeľa. Vysoko nad poľom spievajú neviditeľné škovránky, stromy šumia a slnko - ešte trochu červené od spánku - sľubuje horúci deň.

Dole na zemi sa medzitým v prachu váľajú dve telá. Čosi sa blysne. V nasledujúcom okamihu ruka s nožom opíše kruh a bodne do krku protivníka. Zasiahnutý vydá výkrik plný bolesti. Krv z preťatej tepny strieka na stenu domu v rýchlom rytme sťahov srdca. Vrah si začína uvedomovať čo sa stalo a uteká z miesta činu. Krvou zaliata chrčiaca obeť zatiaľ vrávorá popri stene k dverám. Sedemročné dieťa - vydesené mláďa - pudovo hľadá svoju matku. S vypätím posledných síl sa dovlečie až do bytu. Už nekričí, len oči so zdesene rozšírenými zreničkami prosia o pomoc. V nasledujúcej chvíli sa v bezvedomí zrúti na podlahu.

Scéna až priveľmi známa zo stoviek filmov, ktorými sme zaplavení. Neľútosté údery, zbrane, krv a smrť. Zvyčajne potom zhasne červené svetielko kamery, kaskadéri sa oprášia a idú na pivo. Druhého mája sa v cigánskej osade pri Pečovskej Novej Vsi odohrala scéna podľa filmu.

Je ráno. Slnko svieti a stále sľubuje horúci deň. I vtáčiky spievajú ďalej. Ale Marek Kaleja nie je herec a všetko je príšerne reálne. Dieťa leží na posteli vo vlastnej krvi, zatiaľ čo jeho matka si v zúfalstve trhá vlasy a kričí o pomoc. Nemá ani najmenšiu predstavu, ako sa zastavuje krvácanie. Sanitka prichádza za dvadsať minút, keď už je po všetkom.

A matka prisahá smrť vrahovi...

—

Pečovská Nová Ves je neveľká dedina v prešovskom okrese na východe Slovenska. Cigánska osada, miesto tragédie, je od nej vzdialená asi tri kilometre. Smutne známy obraz slovenskej cigánskej osady: zo dvadsať chatrčí, ktoré držia pokope proti všetkým zákonom fyziky. K tomu dva ošarpané paneláky - novšie, ale v nemenej zúfalom stave. Chýba kanalizácia, sociálne zariadenia nefungujú, voda v studni vyzerá ako blato. Malá špinavá riečka Lutinka, ktorá osadu delí na dve časti, slúži ako zdroj vody i kanál.

—

Po ceste od osady kráča k dedine cigánska rodina. Čierne hlavy, vyberane nevkusné odevy plné dier a charakteristický zápach. Je to rodina Bilých. Šesťročný vrah, Marek, je medzi nimi.

"Zabili by mi ho, keby som ho nestrážil," rozhorčene vraví Štefan Bilý, otec vraha. "Teraz beriem ženu a deti do dediny. Bojím sa, viete? Tieto sú moje - Marek, Lucka, Zdenko, Števko."

Dozvedáme sa, že prvý týždeň po čine si Štefan zobral dovolenku, aby strážil syna pred pomstou zúrivej Margity Kalejovej, matky zavraždeného. Potom musel začať pracovať, aby ho nevyhodili, ale každé popoludnie, keď cigáni v osade začínajú piť, berie rodinu do dediny. "Striehnu na nás ako straky. Kalejovci sú veľká rodina, a nás je málo. Stále sa chcú dostať do domu s nožíkom. Sú opití a chcú len zabiť a zabiť. Keď prídu, vyskočím oknom z prvého poschodia a za minútu už sú tu policajti."

Ozýva sa matka vraha: "Domov sa vraciame až v noci. Zavoláme policajtov, a tí nás odvezú až pred dom. Ale už na budúci týždeň by Mareka mali zobrať do detského domova. Prokurátor nám to sľúbil. Musíme to dovtedy vydržať..."

"Chcel som s ostatnými chlapcami hrať futbal. Marek mi to nechcel dovoliť. Bili sme sa. Tak som z vrecka vybral nožík a pichol som ho," povedal šesťročný vrah, Marek Bilý. Je to pekný chlapec. Usmieva sa a za loptou behá tak nadšene, ako v ten osudný deň. Neťaží ho svedomie. Nechápe, že zabil človeka. Je to ešte dieťa...

"Marek je karatista," pyšne vyhlási vrahov brat Štefan. "Van Damme." Potom trochu nelogicky dodáva: "A už vie spievať. A tancovať." A veru vie i zabíjať, myslíme si a lúčime sa s ustráchanou rodinou.

"Dovidenia," odpovedajú rodičia i decká jeden cez druhého. Ako posledný sa ozve malý vrah Marek: "Pochválený buď Ježiš Kristus!"

Nie, to nemôže byť pravda...

—

Malý kopček hliny, nevkusné biele umelé kvety zabalené v celofáne, drevený kríž. Na kríži nápis "Marek Kaleja, 13.12.1985 - 2.5.1993". Všade plno mravcov.

Pozorujem pavúka, ako si na kríži tká sieť. Jeho pasca sa v šikmých lúčoch leskne ako ostrie noža. Myslím na deti vychovávané kreslenými zabijakmi, horrormi a tuctovými karate filmami.

A myslím na vinníka, ktorým tentokrát nie je vrah...

Tomáš Fülöpp

Pečovská Nová Ves, Slovakia

May 23, 1993, May 24, 1993