Životy ciest

Môj zošitok, zvaný "Reis dagboek", má na spodnom okraji takmer každej stránky nejaký duchaplný výrok. Zaujal ma ten od Haraucourta na strane 79: "Odchod je tak trochu umieranie". Zato sme smutní keď dôjde k lúčeniu. Ale je to aj nový život. Človek sa rodí a žije veľa životov. Jeden z nich je cestovanie, pri odchode umrie jeho stará osobnosť a narodí sa duša cestovateľa, a pri návrate i táto bude musieť umrieť a zrodí sa nová, pretože sa vráti iný človek než ten, ktorý odišiel. Malý príklad: Messinu považujem za strašné mesto, avšak keď som sa tu teraz zastavil cestou zo Syrakúz, mal som zvláštne príjemný pocit, že to tu poznám, viem kam sa obrátiť, že som tu tak trochu doma — relatívne, vo vzťahu k životu tejto mojej cesty... No a toto vlastne tiež pôsobí na prístup k času — ten začína v každom takom živote od nuly, človek je v najprv dieťaťom, potom blázni a potom sa usadzuje a viac nevníma, až starne a túži po mladosti / novom živote. Pozor; táto úvaha nesmie skĺznuť do metafyziky. Tu nič nie je o dušiach ani svetielkach v tuneloch, v tom musí byť jasno. Je to čisto metaforická konštrukcia, ale na život pasuje ako "riť na šerblík".

Tomáš Fülöpp

Messina, Italy

August 20, 2001

• South Italian Volcano Impressions

• Dokonalý odpočinok