Zvädnutý bunker
Strašne som stále túžil mať svoje miestečko a celkom automaticky som mu dával meno "bunker". Dnes mi to slovo znie cudzo, vojensky, ale v detstve to bolo tak normálne. S kamarátmi sme si po škole (a pred ňou) stavali bunkre z plechov a polystyrénových dosiek na staveniskách panelákov. Šanca postaviť si taký ozaj vlastný sa naskytla raz v lete na Čingove. Spolu s Baškou a Kristínkou sme chodili zbierať vŕbové prúty dole ku Hornádu. Celé hodiny sme trávili v ťažkej horúcej vôni vody, rýb a rastlinstva vo všetkých štádiách života i rozkladu. Oma stále chcela, aby sme boli blízko, ale to sa stále nedarilo. Raz za nami vyslala Opiku ako trestnú výpravu, a to nám fakt nebolo všetko jedno, keď na nás celý sčervenelý volal z protiľahlého brehu rieky. No ale bunker sme si postavili, hneď vedľa chaty. Na kostru z hrubších konárov sme konopnými šnúrami (ktoré sme stále drankali od dospelých; minuli sme ohromné množstvo klbiek) postupne priväzovali vŕbové prútiky. Celý plán začal troskotať z dôvodu, že sme vetvičky nečistili od listov. Ono to spočiatku fakt vyzeralo nádherne: zvonka zelená stena, vo vnútri mäkké svetlo a po celom okolí svieža vôňa. Ale po pár dňoch začali listy schnúť a smrdnúť, no a neskôr už cez bariéru zápachu a múch nebolo možné do bunkra ani vstúpiť. Ešte dlho tam stál, pomaly z neho odpadávali rozsušené vetvičky, až ostala len kostra, a neskôr už ani tá (to keď došlo na táborák).
SLOVAK ARTICLEOCTOBER 20, 2018 AT 01:46:40 UTC