Blesková návšteva Islandu

Nič však nepomohlo, keď Josee použila čarovnú formulku: "Island". Proti tak mocnému zaklínadlu som bol úplne bezmocný. V hlave mi zaburácal hrom, to keď mocný Thor, syn Odinov, jednou ranou zneškodnil všetky moje výrazy na vyjadrenie záporu, a tento otras si Josee (správne) vysvetlila ako súhlas.

Jediný dlhší víkend na obzore bol ten veľkonočný, s voľným pondelkom. Dostal som všetko dvojmo, aby sme mohli ísť s Elke spolu. Letenky plus tri noci v hoteli v Reykjavíku!

Víkend na Islande? Znie to ako šialenosť - veď na také miesta treba aspoň niekoľko týždňov. Je to ako prísť hladný do pekárne, odhryznúť si konček úžasného rohlíka, posypaného kryštálikmi soli a rascou, no potom zasa von do chrípkovej čľapkanice vonku. Ale na dovolenku sme práve nemali čas, peniaze, a vlastne ani chuť. Táto cesta mala byť bláznovstvom ešte v mnohých ďalších ohľadoch...

Elke som povedal len toľko, že na Veľkú noc si kamsi vyrazíme. Z neznámeho dôvodu mala celý čas predstavu, že ideme na víkend len tuná, do blízkeho Paríža. Chcel som, aby malo prekvapenie čo najväčší účinok, a tak som jej to veľmi nevyhováral.

Až večer pred odchodom som Elke doporučil, nech sa pre každý prípad pripraví na sneh a vezme si fotoaparát. Sukne - hm, tie radšej nech si neberie. Problém nastal, keď som navrhol ťažké turistické topánky. Elke vyhlásila, že s tými sa po uliciach rozhodne vláčiť nechce. Keď som dodal, nech si pribalí plavky, myslela si, že si z nej proste robím srandu.

(Cesta mimochodom neostala utajená pred všetkými. Keď som to povedal Ann R., proste stratila reč a ja som sa obával, že do niečoho nabúra, pretože práve šoférovala. Edo bol flegmatickejší. Napísal mi, že ani on odteraz nebude za robotu pýtať peniaze, ale rovno svoj vysnený domček na gréckom pobreží. Tony s Nadiou boli úprimne radi, najmä preto, aby som prišiel na veselšie myšlienky. Nadina priateľka Marilyn zo Švédska, ktorá je do Islandu zamilovaná, mi napísala dlhočizný e-mail plný nápadov čo tam podniknúť. Aj mamka o pláne vedela. Josee sa držala statočnejšie a prezradila to len Elkinej mame, s ktorou sú dobré priateľky, ale o tom som sa zase nedozvedel ja.)

Vzhľadom na krátkosť tejto cesty sme urobili nenormálne množstvo fotiek (takmer 150). Dôvodom je hlavne to, že som nefotil len ja, ale aj Elke, ktorá už dlhší čas študuje fotografiu na miestnej umeleckej akadémii. Je tam preto veľa podobných fotografií, no niekedy to bolo na osoh. Vďaka príšernému počasiu sme mali striedavo navlhnuté fotoaparáty, po šošovkách stekali kvapky dažďa a objektívy sa zvnútra zahmlievali, a tak niekedy len jedna z našich fotiek toho istého miesta sa ako-tak vydarila. Často však ani jedna; veľa záberov je vyslovene nepodarených - buď technicky, alebo kompozične. Väčšina je (zákonite) priemerná. Ale vďaka tomu množstvu sa nájde aj zopár drahokamov. Hm, keď si tak prezriem netriedenú zbierku všetkých fotiek, všetko je temné, akoby čierno-biele, prevláda dažďová sivá, skalistá čierna, ľadová biela, smutná hnedá a machová zelená farba, plus trochu zázračne modrej... tak taký je Island!

Friday, April 9, 2004^#

Nór Ingólfur Arnarson je považovaný za prvého človeka, ktorý sa usadil na Islande - v roku 874. Islanďan Erik Červený sa plavil do Grónska okolo roku 985 - pätnásť rokov predtým, ako sa Island prešiel na kresťanskú vieru. Jeho syn, Leifur Šťastný, tiež túžil po plavbách do ďalekých krajín. Vraví sa, že bol prvým Európanom, ktorý objavil "Wineland" (pravdepodobne súčasný Newfoundland) v roku 1000. Neskôr sa tam spolu so 65-člennou posádkou vrátil s úmyslom usadiť sa niekde na hornom východnom pobreží Ameriky, ale kvôli opakovaným bojom s domácimi Indiánmi sa vrátili na Island iba po dvoch rokoch pobytu v "Novom svete". No a v piatok ráno, deviateho apríla 2004, som sa na Island vybral ja s Elke.

Ráno (trochu oneskorení, mojim pričinením) sme chytili autobus na Južnú bruselskú stanicu a o 7:52 nasadli na vlak smerom... no predsa na Paríž!

Odtiaľ sme totiž mali odlet. Ešte chvíľu som mal možnosť hrať sa s Elkinou predstavou víkendu v Paríži. No keď sme pár minút po deviatej vystúpili na letisku Charles de Gaulle, Elke mohla hádať, kam letíme. Nemala to ľahké dokonca ani potom, keď som priznal, že je to v Európe. Vymenovala všetky krajiny, ale Island jej na um neprišiel. (Islanďania sa neprestajne sťažujú, že na polovici máp Európy sa na nich zabúda.)

Nie je ľahké Elke niečím naozaj prekvapiť. Ale tentoraz, keď to konečne uhádla, Thor s tým svojím kladivom zaúradoval znova, tentoraz v jej hlávke. Ja som sa tešil pohľadu na hlboký, nefalšovaný úžas. Island? Na víkend? Vraj: "to muselo byť strašne drahé!"

Aspoň sme sa mali na čom smiať počas kontroly batožiny, ktorá tam bola úplne babrácka: dlhé rady a protivní leniví colníci. Takzvané bezpečnostné opatrenia sa zjavne zameriavali na vyzúvanie topánok a odopínanie opaskov. Som zvedavý, čo bude, keď tie ich rádioaktívne mašinky budú dostatočne citlivé nato, aby pípali na kov v háčikoch podprseniek!

Jak sme tak sedeli v zóne nikoho, čakajúc na odlet o štvrť na tri popoludní, uvedomil som si, že mi nie je dobre. Akési pálenie tam dole. Išiel som na záchod, kde som zistil, že za sprievodu rezavej bolesti cikám čosi ako malinovú šťavu. Zrejme zápal močového mechúra. Nikdy som nič podobné nezažil. Začal som piť hektolitre vody; reku prepláchnem to a bude fajn.

Za pár hodín, na palube Iceland Air, som už ale tušil, že musím k lekárovi. Sakra! Bolesť sa čoraz viac zhoršovala a v dôsledku toho, že som žalúdok vyžíval ako ohrievač na vodu, som každú štvrťhodinu chodil na wecko. Nechápal som, že sa to môže zhoršovať takto rapídne. Tie dve a pol hodiny letu boli večnosťou!

Konečne sa pod nami objavila dŕžava potomkov Vikingov. Nebolo vidieť žiadne hory, len čiernu kamennú rovinu obmývanú studeným morom.

Čosi po štvrtej sme už stáli pred letiskom, no stále v Keflavíku. Do hlavného mesta, Reykjavíku, kde nám Josee zaplatila ubytovanie, to bolo ešte okolo 50 kilometrov autobusom. Pršalo. Okolo všade len tá depresívne temná rovina. Bolo akosi málo svetla: akoby sa tu neprestajne začínal súmrak, ale tma neprichádzala. Žeby preto, že sme tesne pod polárnym kruhom? Veľa som o tom ale nepremýšľal, lebo mi bolo fakt mizerne. Bolesť bola na nevydržanie, cítil som vôňu krvi, čo ma desilo, a v tom buse ani nebolo kde sa ísť vyčurať.

Zastali sme na akomsi bezmennom parkovisku, kde už čakalo pár mikrobusov. Jeden z nich reagoval na slovko "Baron", čo bol názov hotela, kde sme mali spať. Konečne izba, rýchlo na záchod... čo som takmer som to nestihol.

Silná bolesť, plno krvi. Okamžite k doktorovi! Recepčný zavolal taxík a tak sme päť minút po príchode už aj z hotela odchádzali.

Takže prvý zážitok na Islande bola pohotovosť v nemocnici Landspítali, na okraji mesta. Tam ma ale nejako vážne nebrali. Najprv mi vyjasnili, že kartička, ktorú som mal so sebou, nie je tou, ktorá by ich presvedčila o mojom zdravotnom poistení. Vzali mi pas a v tej hlúpej čakárni sme sedeli celé hodiny.

Zlomeniny a depresívne sa tváriace ženské mali zjavne prednosť. Bez záujmu sme si listovali v hore časopisov typu Bravo, z ktorých bolo rozumieť len obrázkom a menám popových hviezd. Zvyšok tvorila nádherná zbierka úplne nevysloviteľných slovíčok, v ktorých niektoré písmenká sú odvodené zo starých vikingských rún.

Konečne sa v automatických dverách, ktoré všetkým liezli na nervy, pretože sa s hukotom otvárali už keď sa na nich človek pozrel, objavila ženská, ktorá zo seba vysúkala moje meno. Vošiel som bránou do tej opravovne tiel a pokúsil sa vysvetliť jej svoj problém. Bola to však len sestrička a jej jedinou odpoveďou bol pohárik, do ktorého som sa mal vycikať. Na záchode som sa zdesil - v tom poháriku som videl plávať chuchvalce zrazenej krvi, ak nie čohosi iného...

Po asi ďalšej polhodine čakania za tými sprostými dverami, už vycikaný, sa konečne objavil roztržitý mladý doktor. Ja neviem kde sa zamotal; buď ošetroval obete najväčšej hromadnej havárie v histórii Islandu, alebo rázoval svoju kanceláriu drmoliac si anglické slovíčka, nech nepohorí pred cudzincom. Tváril sa, že ma počúva, čo hovorím, ale bolo jasné, že už vopred si v slovníku pozrel, čo mi má odpovedať: je to zápal močového mechúra. Múdro pri tom pozeral na podlahu a kýval hlavou. Predpíše mi antibiotiká. No fajn. Dofrasa, načo máme doktorov, keď sú lieky?!

Doktorko zasa odišiel, tentoraz vraj pre tlačivá. Asi pre ne musel ísť džípom do hôr, alebo sa rozhodol, že cestou pretiahne jednu-dve sestričky, pretože som zasa osamel na dobrú polhodinu. Keď mi ešte raz niekto bude rozprávať o úžasnej zdravotnej starostlivosti v severských krajinách...

Za uvedenú zdravotnícku pomoc som kreditkou, a teda na dlh, zaplatil plnú sumu: 22930 islandských korún, čo je asi 263.94 euro, inými slovami knokaut!

Pri odchode som si spomenul, že potrebujem diagnózu, najlepšie v angličtine, aby som sa aspoň časť z tých peňazí pokúsil vyraziť z mojej poisťovne v Belgicku. Bohužiaľ, môj doktorko niekam zmizol a nikto ho nevedel násjť. Znova sme sedeli nad časopismi v čakárni, už úplne odovzdaní osudu. Dokonca aj môj mechúr si povedal, že už ho nebaví stále bolieť.

Asi po hodine som sa zdvihol a podišiel k recepčnému okienku, čím som ženskú výrazne prekvapil, vraj: "Vy ste ešte tu?" Zjavne na mňa úplne zabudli, tak som jej zasa nadiktoval svoje meno, a že som stále nedostal svoju potvrdenku. Po ďalšej polhodine nečinnosti sa náhodne otvorili tie poondiate dvere a ja som na zlomok sekundy zahliadol môjho doktora. Pobehol som k recepčnej a zúfalo gestikulujúc som vysvetľoval, koho som videl. Za ďalšiu polhodinu vyšiel doktor, podal mi papier a ospravedlnil sa.

To potvrdenie bolo napísané príšernou angličtinou, čo by až tak nevadilo, avšak boli tam chyby v mojom mene, adrese, a ako vek som mal uvedených tuším 23 rokov (bola to dyslektička?) Už nás čakal taxík, keď som sa snažil recepčnej vysvetliť, že s takýmto papierom riskujem, že ma belgická poisťovňa jednoducho vysmeje. Ženská vyzerala, že má riešenie na môj problém, načo vzala hrubú fixu a začala po papieri čmárať tak, že každou chvíľou vyzeral ešte menej dôveryhodne. Cez zuby som na ňu zasipel, nech mi to okamžite vráti a dá sa s celým personálom vypchať. Ľutoval som, že som to nevedel po islandsky, aby ma pochopila.

Cestou naspäť do mesta sme sa zastavili v jednej z mála lekární, ktoré boli večer (bolo po ôsmej) ešte otvorené. Za lieky a nejaký paracetamol som vycáloval vyše 50 euro.

Cestou som si urobil prvý obraz o Reykjavíku: samé nízke budovy, nikto v uliciach, čistota, nuda. Ešte aj večer to divné šero. A stále mrholilo. Jediné, čím sa pýši je titul najsevernejšieho hlavného mesta na Zemi. No dajsamisvete. A že sa tu koncom Studenej vojny stretol Reagan s Gorbačovom.

Toto hodnotenie, môj zdravotný stav, plus fakt, že z hotelovej jedálne stúpala po schodištiach omamná vôňa pečeného mäsa, spôsobili, že sme si v ten večer ďalšiu výpravu z hotela odpustili. V tej reštaurácii mali dni kórejskej kuchyne, čo sme považovali za náramný vtip, ale tá vôňa pečienky by presvedčila aj vegetariána. V stole medzi nami bol zapustený plynový horák, na ktorom sme si opekali mäsko a zeleninu. Stále, keď sme dojedli jeden druh, priniesli čašníci iný. Aj keď si na to nepotrpím, musím povedať, že takú obsluhu som nikdy v živote nezažil. Zdalo sa, akoby im vážne záležalo na tom, aby sme z tej večere mali zážitok. Okrem nových druhov mäsa sme na stole stále mali mnoho misiek so zeleninou, ryžou a tak. Bolo toho až priveľa a tak som bol rád, keď som dojedol misku s ryžou a mohol ju odložiť nabok ako hotovú vec. Úplne najviac ma prekvapilo, že kedykoľvek som niečo také spravil, hneď priskočila čašníčka a tú misku znovu naplnila ryžou (alebo čo tam bolo)! Žiadne porcie na gramy, ako u nás. Na Islande, alebo aspoň v reštaurácii hotela Baron (možno iba v ten večer či len pre nás?) po jedle neostávajú prázdne misy a taniere ani po tých najväčších hladošoch!

Tento zážitok z nás vytiahol posledné sily a v podkrovnej izbe, na dvoch oddelených posteliach, medzi ktorými bol stolík s luteránskou bibliou, sme zaspali bezsenným spánkom vyčerpanosti.

Saturday, April 10, 2004^#

Vstali sme už okolo siedmej, nech z toho Islandu niečo máme. Stále som čural krv, ale žiadne chuchvalce nebolo vidno a aj bolesť dosť ustúpila. Sprcha, ktorú sme mali na izbe, bola jedinečná - tiekla z nej totiž vajcovka! No, tak sme aspoň v Poprade volali liečivú minerálnu vodu, ktorá vyvierala v Gánovciach, ale tiež pod mostom smerom na Hozelec. Na Islande takáto voda tečie aj v sprche! Pitnej vody, všetkých druhov, je na ostrove viac ako dosť - tisícky rokov stará voda obohatená mnohými minerálmi potom, ako postupne presakovala lávovými vyvrelinami.

Pri skvelých raňajkách, kde sme si mohli vybrať z množstva jedál, sme sa prehŕňali letáčikmi, brožúrkami a Rough Guide, ktorú som pred cestou kúpil. Rýchlo som si uvedomil, že splnenie môjho prvého sna, teda obísť ostrov po pobreží autom, by trvalo aspoň týždeň. Island je veľký asi ako Anglicko a pobrežie má nesmierne predĺžené vďaka svojej členitosti (presná dĺžka pobrežia, ale to znamená s každým záhybom, je dokonca 4988 km!) Druhý sen, prejsť ostrovom, pomedzi sopky a vrchy na severný koniec, sa bohužiaľ tiež ukázal ako nemožný. Väčšina ciest do vnútrozemia je kvôli snehu a ľadu prístupná len najsilnejším terénnym autám, a to iba (podržte sa)... od júna do augusta! Dátumy nie sú pevne stanovené. Dokonca sa stáva, že niektoré cesty pre zlý stav neotvoria ani v lete. Island sám má viac ľadovcov, než celý zvyšok Európy.

Medzitým vonku na parkovisku sa občas objavili turistické autobusy, ktoré rozvážali senilné náklady ku gejzírom a iným atrakciám. Radšej by som celý víkend ostal na izbe, než pridať sa k niečomu takému.

Ešte sopka Snaefellsjökull na jednom severozápadnom cípe ostrova, ktorá je podľa pána Julesa Vernea bránou do stredu Zeme, ma lákala, no vrámci dňa bola takmer mimo dosahu; to by znamenalo väčšinu času stráviť šoférovaním tam a späť.

Jediná dobrodružnejšia vec, ktorá by sa dala stihnúť vrámci dňa, ktorý sme mali, bola cesta džípom po juhozápade ostrova, v okruhu sto-dvesto kilometrov. Ceny za prenájom však boli vysoké a asi by sme kvôli nedostatku času a neznalosti terénu veľa neuvideli. Druhou možnosťou bolo prenajať si džíp aj s islandským sprievodcom. To bolo tiež drahé, a navyše všetky takéto miniexpedície boli už dávno objednané.

Tu však Thor, syn Odina, zaúradoval znova a vonku na parkovisku sa objavil obrovský Nissan Patrol. Vyzeral majestátne, lákavo, no zároveň bezradne. To posledné spôsobilo, že som od stola vybehol sa spýtať, kam idú a či nemajú miesto pre dvoch navyše. Vysvitlo, že ktosi z nášho hotela si objednal účasť a nedostavil sa. (Určite ich náš dobrý Thor priviazal k posteliam!) Vraj majú na pláne jedenásťhodinovú cestu po krajine v okolí slávnej sopky Hekla. Z brožúrky som vedel, že je to jedna z najkrajších a najdlhších ciest, ktoré bolo možno podniknúť! Hneď sme si kývli a rýchlo skočili hore po bundy a foťáky.

To auto bolo monštrum. Na streche malo lopatu na sneh a akúsi rakvičku - dumal som, že asi pre cestujúcich so slabšou náturou. Kolesá malo také široké, že z karosérie vystupovali aspoň na desať centimetrov. V pneumatikách malo zapustené kovové hroty, takže pri rozjazde na asfalte cupitalo ako dážď na plechovej streche, a tiež pri rýchlej jazde bolo počuť taký charakteristický zvuk. Z mesta sme vybzučali východným smerom, zatiaľ čo Roger, lebo tak sa náš maník volal, sa dušoval, že toto je len také malé autíčko a len to, čo on sám má doma (na Islande sú len dva také), sa ozaj dá nazvať džípom s veľkým DŽ!

Pre mňa, čo vlastním len malú motorku, bol viac než dobrý, poviem vám. Musím priznať, že jedným z mojich starých snov je cestovať po svete, cesta-necesta, práve takýmto veľkým džípom. Najlepšie ak by to bol starý spoľahlivý Landrover s reflektormi na streche a navijákom na prednej náprave. Hoci som pár takých stopol, nikdy som sa džípom nevozil mimo ciest. Ja viem, tieto veľké autá sú neekologické atď. No ani čokoláda nie je zdravá, a predsa ju mám rád. Život sám o sebe je nezdravý! Takže toto bol veľký deň pre malého Tomáša vo mne.

Okrem všetkých tých koní pod kapotou a sprievodcu s nami cestoval a párik mladých Maďarov, ktorí bývajú a pracujú v Londýne. Tuším Júlia a Dominik. Boli fajn, ale s naším sprievodcom by každé porovnanie bledlo.

Roger bol Angličan, ktorý už nejakých dvadsať rokov žije na Islande. Reč zvládol dosť dobre; problém má ten ako jemu podobní všade na svete - totiž že všetci si s ním chcú precvičovať angličtinu. Zato reálie krajiny pozná dokonale. Vlastne ešte lepšie - on ich totiž pozná ako cudzinec, a teda vie, čo je na tejto krajine skutočne vzácne, bez nánosov národnostných citov a falošných emócií. Roger mal okolo päťdesiatky, postava siláka, krátke sivé vlasy, hypnotické oči. Hovoril veľmi jasnou, krásne anglickou angličtinou. Síce pomaly, ale zato neprestajne. Mal reportérsky dar - vedel zo situácií vypichnúť podstatu a podať ju tak, že poslucháča dostával do kŕčov - v závislosti od povahy príbehu spôsobených smiechom, alebo dojatím. Bol ozaj dobrý. Ešte aj sondovacie otázky, ktorými naoko ledabolo zisťoval, čo sme zač a o čo nám ide, podával veľmi šikovne. Keď zistil, že žiadne reči nám nepovedia viac ako poriadne zážitky, vyzeral šťastný. Povedal, že zažijeme deň, na ktorý len tak skoro nezabudneme.

Prvé čo sme zažili, bol pohľad na pár koní, ktoré bláznivo cválali vpravo podzĺž cesty a chceli sa nám vyrovnať rýchlosťou. Napadol ma ten krásny klip z Amelie, ktorým chcela potešiť chorého suseda. Roger s tvárou nekonečne poslušného občana kontrolovaným pohybom zvesil vysielačku a brnkol polícii, že na tom a tom kilometri tej a tej cesty sú voľné kone, ktoré zrejme niekomu unikli z ohrady a predstavujú nebezpečenstvo pre premávku.

Asi za tridsať sekúnd nato sme v protismere minuli policajné auto a Roger zabručal, že už idú na vec... Vtedy som si po prvý raz uvedomil hru, ktorou sa zabával. Nielen v pohyboch, reči, ale dokonca aj vo svojich rozhodnutiach. Bolo krajne nepravdepodobné, že by sa policajti kvôli dvom koňom tak rýchlo ocitli na správnom mieste v tejto šírej krajine. Roger nesmierne rád inscenoval a preháňal. Takýchto predstavení bolo počas výletu viac, ale patrili k nemu tak prirodzene ako jeho veľké modré oči a ústa dobráckeho buldoga. Pozeral som z okna premýšľajúc, čo by som dal zato, keby som mohol vidieť, ako sa tí policajti škrabkajú na zátylkoch pod čapicami, keď sa okolo nich voľným cvalom preženú dva islandské kone, zbláznené radosťou z voľnosti.

Kdesi sme si dali kafíčko, no hlavne kvôli tomu, že my s Elke sme sme museli nakúpiť pár filmov do fotoaparátov. Pretože také veci sa nechávajú na poslednú chvíľu! Roger sa s majiteľom zdravil ako starý známy. Tu na ostrove vlastne každý každého pozná (necelých tristotisíc obyvateľov).

Dosť skoro za poslednou dedinou Roger s výkrikom kovboja z reklamy na Marlboro stočil volant mimo cesty. Veľký Nissan konečne prestal bzučať a aj na zvuku motora bolo jasné, že je konečne vo svojom živle. Čo nasledovalo je ťažké popisovať. Krajina sa menila od čiernej lávovej púšte cez machové polia, sopky a rozoklané horské masívy, prechádzali sme cez nenormálne množstvo snehových jazykov a riečok, pričom cesta, ktorá nás viedla, bola takmer rovnako neviditeľná, ako aborigínske songlines...

Jednou z prvých zastávok bolo niečo umelé, no predsa typicky islandské. Bol to pár metrov vysoký valec, z ktorého s nesmiernym hukotom unikala para. Z toho zvuku sa sa všetko chvelo, vrátane pôdy. Je to asi dvojkilometrový vrt, ktorý na povrch privádza paru s teplotou niekoľko sto stupňov Celzia (to je možné len vďaka tlaku tam dole) a potrubím ju vedie až do Reykjavíku. Takýchto vrtov je niekoľko, a získané teplo je buď priamo použité na vykurovanie domov, alebo sa z neho turbínami vyrába elektrická energia.

Vďaka geotermálnej energii je Island z hľadiska elektriny a tepla úplne sebestačný. Zároveň sú tieto zdroje dlhodobé a veľmi lacné. Dokonca v zime vyhrievajú chodníky, aby neľadovateli, bežné je aj vyhrievanie dažďových okapov, aby ich netrhal ľad, a ostrov je posiaty skleníkmi, v ktorých sa vďaka zemskému teplu pestujú banány a iné tropické plody.

Premýšľal som, ako si inžinieri, ktorí tieto veci projektujú, môžu byť ístí, že to, čo im stúpa hore vrtom je... para? Teraz áno, je to para, to nie je zas tak ťažké si overiť. Čo ak však zajtra naobed príde rad na smrteľne jedovatý alebo výbušný plyn, ktorý sa rozvedie do radiátorov celého mesta? Tam niekde dole je veľmi teplo - celý Island je jedna veľká sopka, žeravá panvica v oceáne - a je tam veľa vody, ktorá uniká ako para. Čo sa však stane, keď zásoby dôjdu a hore vrtom vystrelí prúd žeravej lávy? Tak túto otázku som posunul na smeč Rogerovi, ktorý prihrávku pekne spracoval a vyhlásil: "No, radšej také veci nehovor, pozri ako blízko tu stojíme. Nepôjdeme už?"

Inak, odborníci špekulujú, že takéto vrty majú okrem dodávky energie aj druhú dôležitú úlohu. Tým, že sa tam dole znižuje tlak, zmenšuje sa aj riziko sopečnej erupcie. Proste sopke púšťajú žilou a tým ju zneškodňujú!

(Dve fotky sopiek - len z pohľadníc. Toto je typická islandská explózia (trhlina namiesto kužeľa) nejakej sopky na severe Islandu. Druhá fotka je úplne unikátna. V roku 1996 takto majestátne sopka Vatnajökull prerazila 450 metrov hrubý ľadovec a žeravý sopečný prach pľula ešte o päťsto metrov vyššie. Inak, sopky fungujú samozrejme aj pod morskou hladinou. Jedna dala v rozmedzí rokov 1963 až 1967 za vznik ostrovčeku Surtsey blízko južného pobrežia Islandu. Kolosálna podmorská explózia začala 14. novembra 1963; obrovský stĺp prachu a pary, do týždňa z mora trčala sedemdesiatmetrová hora, no a po troch rokoch, keď aktivita skončila, mal ostrovček povrch tri štvorcové kilometre.)

Kedysi sa na Islande kúrilo drevom - vlastne už od Vikingov. Preto je dnes každý strom na ostrove ohromnou vzácnosťou a vláda vynakladá nesmierne peniaze na opätovné zalesňovanie.

Keď už som pri údajoch o prírode, tak chcem poznamenať zaujímavosť, že na Islande pôvodne nebolo väčších tvorov než je polárna líška, ktorá sem zrejme doputovala v čase úplného zaľadnenia. Soby, dobytok, psov, mačky, atď - to všetko priniesli ľudia. Ďaľšia vzácnosť - na ostrove niet komárov a osy sem boli zavlečené až v sedemdesiatych rokoch. Ale niet tu ani motýľov, napríklad. A nedá sa tu pestovať obilie (polia ešte nevyhrievajú). Roger nám ukazoval pár malých políčok, myslím tiež vyhrievaných, kde sa pokúšajú dopestovať prvú islandskú pšenicu. Ale na skalách a v tomto podnebí im to veľmi nejde.

A posledná vec, než ten prírodopis začne byť nudný - Islanďania majú v tradícii hlboko zakorenený lov veľrýb. Táto vášeň, a kedysi absolútna nutnosť, pre nich znamenala už mnohé hádky a ekonomické nevýhody v medzinárodných vzťahoch, no veľryby sa stále lovia. Roger o tom tvrdil, že nie všetky veľryby sú vzácne a chránené. Na pokraji vyhynutia sú tie v južných moriach. Tie, ktoré žijú na severe okolo Islandu, sú premnožené a vyjedajú z vôd všetky ryby, a to veľmi škodí rybolovu, ktorý je tiež dôležitým exportným artiklom krajiny. Neviem, kde je pravda - hoci zdravý rozum mi šeptá, že to bude niekde uprostred. Inak, práve pre problémy s veľrybami a rybolovom Island odmieta vstúpiť do Európskej únie. Takto ho ostatné krajiny môžu len ťažko k niečomu prinútiť. (Islandu EU nechýba - táto krajina vykazuje nenormálne platové a sociálne zabezpečenie - aj napriek povestnej islandskej dlhovekosti!)

Potom sme nejaký čas sledovali tok malej riečky. Koryto sa stále krútilo do meandrov, a tak sme jednostaj prechádzali na druhú stranu, vo veľkom štýle, čo vyzeralo asi takto. Tu mal milý Roger príležitosť na ďalšie báchorky pre turistov, o tom, ako výrazne sa mení hĺbka tej vody a keby on tak dobre nepoznal každý jej meter, tak veľmi ľahko môžeme skončiť v nejakej skrytej preliačine. Za tým nasledovala sugestívna historka o jeho kamarátovi, ktorý sa do tých miest vydal malým autobusom. Roger mu dohováral, ale chlapík si nedal povedať, a tak čoskoro vysielal SOS a Roger ho ťahal z prúdu vozidlo, v ktorom sedeli turisti po kolená v ľadovej vode. Je nemožné posúdiť pravdivosť tejto a iných historiek. Avšak niekedy to nie je dôležité. Boris Filan robí presne to isté. Zábavnosť, alebo niekedy poučnosť, príbehu, je často dôležitejšia, ako jeho pravdivosť.

Ďaľšiu našu zastávku, niečo po jednej popoludní, už ďaleko v krajine nikoho, predstavovala akási základňa zostavená z niekoľkých stavbárskych buniek pospájaných dokopy ako domino. Bola to nocľaháreň, reštaurácia a vedecká stanica v jednom. Ženská s plochými nohami, ktorá vyzerala, akoby samotou zabudla rozprávať, nám pripravila obed. Už som zabudol čo sme jedli, ale padlo to náramne fajn, pretože raňajky z nás už stihli vysublimovať.

Dominik povedal, že v Londýne pracuje pre ktorúsi z britských mobilných telefónnych sietí. Bol to taký zakríknutý chalan; väčšinou sme sa bavili s Júliou. O to viac na mňa zapôsobilo, keď pevne vyhlásil, že on sám nenecháva svoj mobil stále zapnutý, pretože to môže byť zdraviu nebezpečné. Mal podozrenie, že všetky uistenia mobilných spoločností a vedecké štúdie, ktoré samy sponzorujú, proste zakrývajú pravdu v záujme čo najväčšieho zisku. Vzal som si to k srdcu. Keď to vraví pojašený aktivista, čo má aj mozog zelený, tak mi to je jedno. Od vedcov a inžinierov, ako je Dominik, ale takéto veci beriem.

Tiež sme sa od nich dozvedeli, že letenky z Anglicka sú hanebne lacné - nejakých päťdesiat libier, alebo tak nejak. Keď sme to počuli, prestalo nás trápiť podozrenie, že Josee za nás vyvalila spústu peňazí. Možno ten hotel stál viac než naše letenky. Okrem toho to všetko mala za (takpovediac) veľkoobchodnú cenu. Takže za moju prácu to bola reálna protihodnota.

Potom sme vyrazili ďalej a po zvyšok cesty sme už nevideli ani živú dušu. Krajina sa menila tak úžasne, že sme niekedy nútili Rogera, aby nám zastavil, nech ju precítime - nosom, dotykom, no hlavne fotograficky. Niekedy Roger na našu žiadosť zareagoval slovami, že za najbližšou zákrutou uvidíme to isté, ale ešte lepšie. Napodiv mal vždy pravdu - tu je výsledok jedného takého prípadu. Vedel, čo sme my vedieť nemohli. Mal v hlave spriemerované výkriky a komentáre všetkých turistov, ktorých viezol, a tieto údaje vedel dobre využívať. Filan píše čosi podobné vo svojej knihe Posledný tamtam - o tom ako mladí filmári prišli točiť do zlievárne a keď im ktosi poradil najlepší pohľad, tak nasupene odsekli, že oni vedia lepšie... a keď po dlhom hľadaní a skúmaní nakoniec našli úplne ideálne stanovište, zistili, že asfaltová plošinka pod ich nohami nesie stopy stoviek statívov, ktoré tam stáli pred nimi. Proste: na ten čas, čo sme mali, a vďaka pestrosti Rogerovho charakteru, som tento turizmus vôbec neľutoval. Vlastne som bol nadšením dosť bez seba!

Za posledné tisícročie na ostrov neprichádzali početnejšie skupiny ľudí (len 6 percent obyvateľstva má iný než vikingský alebo keltský pôvod), ktoré by rozvrátili miestnu kultúru. Preto reč, ktorou Islanďania hovoria, je priamou následníčkou jazyka, ktorým starí osídlenci hovorili pred 1300 rokmi. Je to reč plná pádov, zámien, rodov a koncoviek, dokonca s niekoľkými unikátnymi písmenkami, takže naučiť sa ju nie je ľahké. Keďže sa (s výnimkou výslovnosti) len minimálne menil, ide o jeden z lingvisticky najčistejších jazykov v Európe. Všetky Vikingom známe miesta v Európe majú v islandštine dodnes svoje prastaré názvy. Vybraní experti na Islande (podobne ako vo Francúzsku) dnes prekladajú neologizmy len preto, aby podobne ako iné krajiny neabsorbovali skomoleninu cudzieho slova. Telefón je teda v islandskom preklade "dlhá šnúra", fax je "písmenková dlhá šnúra", omeleta sa povie "vajíčkový koláč" a stopovanie sa prekladá ako "cestovať na palec"! Islandština nemá slovíčko pre "zaujímavý"; zato ale poskytuje množstvo výrazov spojených s morom a rybami. Ak sa na niekoho hneváte, poviete "ty treska!", ak sa vzdávate, poviete, že "skladáte veslá do člna". Ak niečo nie je dosť dobré, povie sa, že "je to hodné málo rýb", no a hovorový výraz pre peniaze je "ovce". Ďalším zaujímavým dôsledkom je ten, že miestne názvy stále majú zrozumiteľný význam. Keď doma niekto povie "Poprad", je to názov (perfektného!) mesta, ale význam toho slova sa stratil; nikto nevie, z čoho vznikol a v akom jazyku. Ale na Islande je, vďaka starým ságam, názov každého miesta nielen zrozumiteľný, ale vie sa, kto ku kedy býval a aký príbeh sa k nemu viaže.

Čo sa týka vlastných mien, každý Islanďan preberá krstné meno otca/matky, pridáva k nim príponu "son"/"dóttir", a toto je potom jeho priezvisko. Každý teda svojím menom oznamuje, koho je synom, alebo dcérou. Islanďania sa ale navzájom poznajú podľa krstných mien, a tak sú uvedení aj v telefónnom zozname!

Okrem jazyka sa málo menil aj genofond. Islanďania, vďaka tomu, že sa brali len medzi sebou, a veľký dôraz kládli na rodokmene, sú maškrtou pre každého genetického inžiniera, ktorý si potrebuje overiť tú-ktorú teóriu.

Ako vravím, čo sme videli najlepšie vyjadria fotky samé. Beztak by som márne spomínal na tie nevysloviteľné názvy pohorí, plošín, jazier, riek, vodopádov. Všetko miesta, ku ktorým sa viažu nespočetné legendy. Miesta, kde nikto dlho nebýva, pretože sa tam proste nedá prežiť (toto je dobrý príklad).

Postupne sa mi v mysli spomínala (neviem to inak vyjadriť, ona sa fakt postupne dávala dokopy) pesnička Island od Wabiho Ryvolu, ktorá tej zvláštnej krajine dávala melódiu...

Má zem je krásná jako stín červených borovic,
tam, kde je Island, hoří den jako knot voskovic,
hřímá zemí fjordů severák,
má země zpívá jako pták,
vím, že je příliš vzdálená, vzdálená, vzdálená.

Můj starý kompas na svou zem dávno už zapomněl,
jít za modrou střelkou nikdy jsem v pravý čas neuměl,
když září na obloze Velký vůz,
zpívam o své zemi smutný blues,
o zemi, kde roste jenom lišejník, jenom mech a lišejník.

Tam, kde můj otec míval dům z červených borovic,
vítr už odvál všechen dým ze starých voskovic,
o tom, kde jsou lidé, co jsem znal,
o dívce, kterou jsem nikdy nepoznal,
jen staré ságy zpívají, zpívají, zpívají.

Videli sme šílený vodopád, napodiv nie nepodobný tomu, ktorý mi namaľovala Baška na (tuším minulé) Vianoce, a ktorý nazvala Island. A potom ďalší vodopád, ktorý bolo nemožné odfotiť nielen kvôli ľadovému dažďu, ktorý nám zahmlil objektívy fotoaparátov, ale hlavne kvôli jeho obrovskej výške. Možno z lietadla by to šlo. To sa nedá popísať.

Potom sme krátko zastali na samom okraji krátera starej sopky, v ktorej oku bolo veľké jazero. Voda bola zamrznutá, ale ľad popraskaný tak, že mi pripomínal povrch jupiterského mesiaca Európa (viď tu). Roger sa ma opýtal, či nepoznám dobrého potápača. Otázka, ktorá mala vyvolať prekvapenie a protiotázku - "prečo?". Tak som mu ju položil, aby mal radosť. Myslím, že o tom vedel, pretože bol fakt inteligentný. Ani však nemihol okom a vysvetlil mi, že na dne je jeden veľmi dobrý snowmobil, ktorý sa tam s niekým preboril, a že by fakt stálo zato ho raz vyloviť, lebo to bol dobrý stroj. O vysoko pravdepodobnej nefunkčnosti mašiny sme svorne pomlčali.

Na jednom strmom zasneženom kopci sa nám začali pretáčať kolesá a Roger predstieral, že pokračovanie cesty možno budeme musieť vzdať. Hrdinsky si však kľakol do snehu a vypustil z pneumatík množstvo vzduchu, aby zmäkli a mali lepší záber. Tu je odfotený okamih "O"; tie reflektory určite zapol len kvôli fotke, nemyslíte?

Potom sme sa objavili na mieste s krásnym názvom Landmannalaugar. V stráni tam stojí maličká chalúpka, kde by som túžil bývať... ibaže v minulom storočí. Teraz sem chodí čoraz viac turistov. Našťastie tentoraz sme tu boli úplne sami. Sezóna našťastie ešte naplno neprepukla.

(Roger s nadšením tvrdil, že turistika na Islande je v rozkvete - ostrov už teraz navštevuje asi tristotisíc ľudí ročne ale čoskoro rátajú s tromi miliónmi! Žiarili mu oči, no ja som v duchu vrúcne komunikoval s Thorom, synom Odina, nech to prosím nedopustí. Island je prázdny a krásny, ale s tromi miliónmi senilných Európanov a Američanov, z ktorých každý potrebuje rezeň, hranolky a diétnu kolu, sa to tu rýchlo zmení na nepoznanie. Tri milióny turistov, zatiaľ čo počet obyvateľov Islandu je len 280 tisíc!)

O kúsok ďalej bol ozajstný dôvod tejto zastávky. Vyviera tam horúci prameň, ktorý sa v riečke mieša so studenou vodou a tak sa na priestore veľkom ako malý bazén dá plávať v teplej vode v akomkoľvek ročnom období. Celý deň bolo akosi pod mrakom, trochu mrholilo a bola zima. Tú vodu som si ale nemohol odoprieť. Keď som sa začal vyzliekať, Maďari sa voľným krokom odplížili. Elke ostala, ale presviedčala ma, aby som tam neliezol a sama sa ku mne nepridala. Keď som ponoril nohu do vody, tiež som mal chvíľku pocit, že to bol zlý nápad. Samozrejme som však necúvol a medzi žabincami som sa v malej vode približoval k horúcemu prameňu. A tam to bolo úplne rozprávkové. Sadol som si do bodu, kde bola teplota ako v horúcej vani. O kúsoček ďalej by som už riskoval uvarenie. Napadlo ma, že keby si zemské hlbiny teraz odgrgli a vyvalili kúsok viac horúcej vody, tak si ma tu uvaria ako vajíčko, ale toto nepravdepodobné nebezpečenstvo ma nijako neodradilo. Sedel som na jemných kamienkoch, vdychoval sírne pary a šťastím videl elfov aj trpaslíkov. Slovom Landmannalaugar! Asi pol hodiny ma odtiaľ nikto nevedel dostať. Toto bol skutočný cieľ mojej cesty. Prameň živej vody z gréckej mytológie, Steinbeckov prameň z románu Neznámemu bohu!

Z Rogerovho rozprávania vyplynulo, že ľudia v Langmannalaugare sa delia na dva typy: na tých, čo sa okúpu a na tých, čo sa hanbia. Nóri a Švédi sú vraj najlepší - tí si vraj z nahoty robia menej ako Pygmejovia, a toto čarovné miesto oslavujú rôznymi pozoruhodnými spôsobmi.

Nasledoval Rogerov príbeh o Tučnej Američanke, ktorý nám privodil tie kŕče od smiechu. Bohužiaľ si presne nepamätám všetky podrobnosti, ale aj tak nemám šancu vyrozprávať vám to tým spôsobom, akým to dokázal on. Išlo o to, ako sa jedna neskutočne tučná Američanka rozhodla zaplávať si v teplom jazierku. Už to rozhodnutie vyvolalo mimovoľné zdesenie v jej skupine turistov. Roger poznamenal, že nikdy predtým ani potom nevidel na ľudskom tele toľko rôsolovitých záhybov, previsov, malých zásteriek a opôn z kože a tuku. Divadlo však ešte len začínalo. Roger nám pestrými, dôkladne vyberanými slovami opisoval, ako na seba naťahovala plavky, ktoré by možno sadli na telíčko nejakej osemnástky, no objemná pani dosiahla kritickú hranicu už tesne nad kolenami a nijako nemohla ďalej. Táto Američanka však bola bojovníčka a tak postupne prstami pretláčala telo plavkami centimeter po centimetri. Turisti tvorili obecenstvo proti svojej vôli, no fascinovaným zrakom srnky oslepenej tirákom predsa len od toho výjavu nemohli odtrhnúť zrak. Dych stratili najmä potom, keď Američanke plavky zaškrtili všetok prietok krvi a nohy jej zmodreli ako utopencovi. Po večnosti, ktorá večnosťou bola, boli plavky približne na správnom mieste a komicko-nechutné divadlo sa zdalo byť na konci. Tučná pani však rozhodne dbala na svoj výzor a nasledujúcu štvrťhodinu ešte zasúvala všetky svoje tukové záhyby do tých plaviek, jeden po druhom. Keď sa konečne s veľkým hlukom vykúpala a všetko okomentovala, popísaný proces za zopakoval v opačnom slede. Pani si za obecenstvo zvolila jedného dospievajúceho chlapca. Stál v kúte a strašne sa červenal, zatiaľčo ona stála pred ním, vyzývavo si utierajúc všetky záhyby kože, na tvári úsmev, ktorý možno pred tridsiatimi rokmi bolo možné pomýliť si so zvodným. (Dúfam, že ten chalan sa z toho otrasu zotavil!)

Išlo sa ďalej; historka za historkou tak, ako vodopád za vodopádom. Dve témy boli u Rogera častejšie ako iné - príbehy o tom, ako iné džípy neposlúchli jeho dobré rady a on ich potom ťahal zo snehových závejov, no a potom historky o jeho osobnom hrdinovi, priateľovi s menom Gunnar. Celý deň nám o ňom rozprával, bol to jeho spojenec na zradných cestách Islandu, jediný človek na ostrove, ktorý mal (doma) rovnako dobrý džíp ako on. Každú polhodinu majestátne zdvihol mikrofón tej svojej vysielačky a vyhŕkol: "Gunni? Gunnigunnigunnigunni? Gunnigunni?" Odpoveďou bol len šum a pomiešané hlasy iných džípov - niektoré vraj v kaši, ale keďže patria konkurencii, nech sa z nej ťahajú sami. Takže hrdinu Gunniho sme nevideli.

Po asi dvesto riečkach a mlákach veľkosti menších jazier (tu sme v jednom z nich) sme sa vynorili pri ďalšom skvoste. Obrovská sústava vodopádov neopísateľnej krásy.

O kus ďalej sa zasa nezvyčajne zlievali dve rieky - jedna mala proste farbu rieky, no tá druhá bola prekrásne modrá nejakými minerálmi.

Ďalší fantastický vodopád a viac modrej vody...

To už sa pomaly stmievalo a boli sme dokonale premočení šľahajúcim ľadovým dažďom. V duchu som Rogerovi zasalutoval - odviedol dokonalú sprievodcovskú robotu a podarilo sa mu nás ohúriť. Napriek dňu bez lúča slnka, bez toho, aby sme išli na sopku Heklu, ktorá bola ešte nedostupná kvôli snehu. Začal sa návrat.

Ale koniec cesty to ešte nebol. Nasledovali ďalšie hory, rieky a jazierka, priehrada, ktorá bola vstavaná priamo do vnútra jednej hory (hydroelektrárne výdatne prispievajú výrobe islandskej elektrickej energie), ďalšie historky, ktoré nás mali sformovať do ustráchaných guličiek, ktoré si odteraz vždy budú najímať profesionálov na takéto nebezpečné expedície, a tiež budú šíriť dobré slovo o Rogerovi z Iceland Excursions.

V jednom pôvabnom údolí Roger zastavil, že dofúka gumy, pretože sme sa dostali von z najzradnejších častí a pri vyššej rýchlosti sme riskovali ich zničenie. Kdesi počas dňa som mu povedal, že túžim si vyliezť nejakú horu - tak tu mi jednu ponúkol. Bola to hôrka, ale strmá ako strecha. Mal som na to asi dvadsať minúť. Do polovice som bežal ako o dušu, až som úplne stratil dych a prekvapilo ma, ako mi nohy zdreveneli únavou - to človek nezažije každý deň! Bolo mi strašne dobre. Celkom hore, z prevýšenia snáď sto metrov, som pozeral na autíčko s Rogerom, ktorému asistovala Elke. Rozprávali sa normálnym hlasom, a predsa ich aj na tú vzdialenosť bolo počuť. Onedlho sa za mnou vydriapali aj Maďari. Našli ma nadávajúceho, pretože som zistil, že mi došiel film a rezervný bol dole v aute. Sľúbili mi však, že pošlú svoje - fotili na digitál. (Dal som im svoj e-mail, no nikdy mi nič neposlali.) Tú nádhernú popolníkovú horu, ktorú som odtiaľ videl, mám teda len na obrazovke svojej pamäti a zaboha neviem, ako by som ju mohol hodiť na Internet.

Videli sme zopár domčekov podobných hobitím. Kamenné, celkom porastené machom a trávou. V takom býval slávny Erik Červený, objaviteľ Grónska, a iné legendárne postavy islandských ság. Tu je jedna dobová fotka z konca devätnásteho storočia.

Čoskoro nato prišla asfaltka, džíp sa rozbzučal a to znamenalo koniec výletu ešte predtým, než sme dorazili do Reykjavíku. Roger len oľutoval, že mi nestihol splniť posledné želanie, ktoré som mal, a to ísť do veľkej čriedy islandských koní. Mal v úmysle mi ukázať tú najväčšiu v okolí. Zaplatili sme mu a ozaj úprimne poďakovali.

Tento výlet nikdy neoľutujem. Ak by ste dakedy dostali chuť prehnať sa po Islande džípom s jedným komicky urozprávaným Angličanom, nemusíte do Iceland Excursions... ale rozhodne vyhľadajte sprievodcu Rogera, nech už bude pracovať pre ktorúkoľvek firmu. Poproste ho, nech vás vezme do Landmannalaugaru a vyrozpráva vám príbeh o Tučnej Američanke. Roger má krásnu dušu, ktorú celú vkladá do svojej roboty. Doma má manželku, ktorá je paralyzovaná. On žije aj za ňu a historky, ktoré na oplátku vy poviete jemu, možno po večeroch rozpráva jej...

...

Tento večer sme sa nedali zlákať vôňami hotelovej kuchyne (som presvedčený, že architekti v projekte rátali s prúdením vzduchu z kuchyne na schodište, po ktorom sa chodilo na izby!) a vyrazili sme do mesta.

Reykjavík možno nie je zaujímavé mesto - plno módnych obchodov ako hocikde inde, všade tá fádna severská čistota, poriadok a povrchová normálnosť. Predsa ale má trochu ducha miest, odkiaľ sa chodí na túry, a do ktorých sa človek unavený vracia, aby si s kamarátmi, po niekoľkých dňoch na stuchnutých chlebíkoch, dal poriadnu večeru a točené pivo. Takého ducha má Chamonix, alebo Poprad. Nekecám!

Niekoľkokrát som si na ulici myslel, že vidím Björk - buď je tu všedným typom, alebo sa jej všetky holky chcú podobať, neviem. Veľmi ma to nezaujíma, lebo tá ženská ma zatiaľ neprekvapila ničím okrem filmu Dancer in the Dark. Pekné dievčatá tu podľa môjho názoru buď nie sú, alebo proste majú lepšiu zábavu, než premávať sa po týchto sterilných uliciach.

Postupne sme zamietli každú reykjavícku reštauráciu, pretože všetky mali príšerné severanské ceny. Pri poslednej, úplne na druhom konci mesta, ktorá mala ceny podobné, ale už sa nám zunovalo to odmietanie, sme sa rozhodli vojsť. Jedlo bolo asi fajn, ale po dlhom dni sme nad ním takpovediac zaspávali. Cesta naspäť do hotela sa zdala aspoň trikrát dlhšia. Mali sme fakt dosť.

Sunday, April 11, 2004^#

Znova skoré ráno a nádherná minerálna sprcha. Môj zápal sa stále lepší. Už som asi prestal krvácať, alebo to aspoň nevidno. Raňajky s rozhodovaním, čo dnes. Rozhodli sme si požičať auto a prebrázdiť miesta v okruhu niekoľkých hodín okolo mesta. Bohužiaľ, terénne stroje boli, aj vďaka včerajšku, celkom mimo rozpočtu. Požičali sme si nakoniec nejaké maličké čudo, takú príšerne žltozlatú konzervičku, tuším Hyundai.

Najprv sme si to namierili do miesta s názvom ?ingvellir (v anglickom prepise, s neznelým "th", sa to číta "Thingvellir"). Bolo to posvätné miesto starých Vikingov, ktorí tu už od roku 930 mali svoj parlament, zvaný Al?ing. Stretávali sa tu každý rok, aby prediskutovali problémy krajiny. Vraj sa tam niekedy stretne aj súčasný Al?ing v prípadoch, keď sa má riešiť nejaká obzvlášť významná, alebo delikátna záležitosť. (Island ale bol nezávislý len asi tristo rokov, potom mu vládli mocní Nóri a Dáni.)

Ostrov Island je vlastne osamelý vrcholok Stredoatlantického chrbátu, obrovského pohoria, dlhého vyše jedenásť tisíc kilometrov, ktoré sa neustále rozširuje a odtláča od seba severoamerickú a euroázijskú pevninskú kryhu. V dôsledku pomalého posunu, čo sa prejavuje častými zemetraseniami (desiatky malých každý deň) a vulkanickými erupciami, sa aj Island postupne zväčšuje. To, že zhodou okolností väčšia časť leží na východnej tektonickej kryhe, je dôvodom, prečo sa ostrov (hoci je tesne vedľa Grónska!) fyzicky ráta k Európe. Roger na to včera poznamenal, že za pár miliónov rokov sa Island zväčší na veľkosť dnešnej Ameriky, zatiaľ čo USA sa ponorí zlomu San Andreas - no a tak konečne nastane vláda Vikingov na Zemi!

?ingvellir je dnes chráneným parkom - nielen kvôli nesmierne bohatej histórii, no aj vďaka svojej prírodnej unikátnosti. Nachádza sa totiž presne na línii, kde sa od seba odtláča americká a európska pevninská kryha. Tento zlom pretína celý ostrov, no práve v týchto miestach je viditeľný aj voľným okom. Je to čarovný, nehlboký kaňon s dopukanými stenami, ktorého steny sa od seba vzďaľujú 1.5 centimetra každý rok. V niektorých miestach ním preteká rieka, ktorá tvorí prekrásne vodopády. Je to ale hlavne miesto kľudu, dôstojnosti, divnej mágie prírody. Na "európskej" strane stojí pár domkov a trávou prerastené vykopávky základov nejakých budov. Tie ale na mňa neurobili žiadny dojem. Silnejšie boli predstavy... Vikingskí bojovníci a farmári, dôležité osobnosti v nádherných rúchach, dospelé devy, ktoré po očku pozorovali prekrásnych mládencov z opačného konca ostrova, ktorých zasa celý rok neuvidia, čarodejnice a blázni, predavači všetkého možného, malí zlodejíčkovia, a medzi tým všetkým zmätok pobehujúcich detí, matiek, ktoré ich hľadajú, a všade kone, ovce, sliepky, vôňa kadidiel miešajúca sa puchom spotených tiel a trusu ľudí i zvierat.

Tam, kde sa do podzemných trhlín v tektonickom zlome dostane voda, vznikajú horúce pramene, ako včerajší Landmannalaugar. Za veľmi príhodných podmienok tieto pramene vyvierajú v pulzoch - stávajú sa gejzírmi. Neprekvapilo ma, že "geysir" je pôvodne islandské slovo. Čoskoro sme sa dostali na miesto, ktoré bolo týmito zázrakmi posiate ako... ako pupok kiahňami. Viem, neznie to lákavo, ale ani vám neradím tam chodiť. Gejzíry sú fajn, ale na svoju škodu sa nachádzajú na veľmi prístupnom mieste, na nížine, vedľa frekventovanej cesty, a tak tam chodí každý poondiaty autobus z Reykjavíku. Okolo celej oblasti a každej mláčky sú naťahané povrazové ploty, aby deduškovia a babičky náhodou nečľapli do vriacej minerálky, a zvyšok okolia sa stal rozšliapanou bahnivou brečkou. Táto oblasť celkom stratila pôvodné čaro. Okolo tých pár ozaj veľkých gejzírov neprestajne stojí kruh turistov, ktorý s pripravenými videokamerami bez dychu čaká na vodnú erupciu. Keď po niekoľkých minútach príde, všetci vykríknu a stisnú spúšte. Pravda, je to úžasné divadlo. Najviac ma fascinoval ten okamih tesne predtým, ako voda vystrekla. Z modrého, kľudného jazierka sa na okamih stane obrovský vodný tvor, ktorý je pripravený explodovať - toto mám na mysli (z pohľadnice), ale len takto sa to podarilo odfotiť mne.

Príšerné turistické budovy, reštaurácie a obrovský obchod so suvenírmi. Boli sme z toho znechutení, ale bolo pol tretej a mali sme hlad, a tak sme dačo pojedli. Pár vecí v turistickom šope nebolo zlých - samé drevo a koža veci, ale prevažovala záplava gýčov. Pre Josee sme kúpili jednu nápaditú maličkosť: bola to obyčajná plechovka, ako na zeleninu, tvarom ako každá iná.. ibaže prázdna. Vlastne nie, bol v nej vzduch. Presne to oznamovala nálepka: "Čerstvý islandský vzduch". A množstvo údajov pre spotrebiteľa, ako na hocijakej inej plechovke, ibaže s nedostižnými hodnotami... kalórie: 0, obsah cukrov: 0, atď. A nakoniec dobrá rada: "Najlepšie použiť mimo Islandu, aby ste cítili ten rozdiel." Veľmi šikovné. Dúfam, že si to prečíta niekto z Tatier: toto je zaručený úspech. Aj keď... myslím že Islanďania to vlastne prevzali od Paľa Haberu z Reklamy na ticho: Pred Tuzákom stojí rad dlhý, pomalý, v tlačenici musíš stáť - ticho dostali! V konzervách a plechovkách od Coca Coly, také čerstvé ticho, ach, až to zabolí.

Odtiaľ sme sa presunuli k inej hromadnej atrakcii, ktorú však ani nájazd turistov dosiaľ nezničil. Je to vodopád Gullfoss (Zlatý vodopád). Cestovanie znamená okrem všetkých príma vecí aj jednu nevýhodu - človeka už len tak hocičo neprekvapí. Keď som však Gullfoss po prvý raz videl na pohľadniciach, zmocnil sa ma pocit, že šíre more odrazu padá vodopádom kamsi do priepasti. Dodnes si ten pocit pamätám - je to čosi z fantastického filmu o inej planéte, neuveriteľný sen, ozajstný zázrak. Tento môj záber to trošku vyjadruje. A skutočnosť sa v tomto prípade vôbec nedala zahanbiť. Tým vodopádom v hučí rieka, ale svojou mohutnosťou od mora ďaleko nemá. Pohľadnica tvrdí, že výška vodopádu je 35 metrov - ale to absolútne nič nehovorí o sile dojmu. Rieka padá v dvoch hlavných kaskádach. Tá druhá je vlastne kaňonom, ktorý nemôžem nazvať inakšie, ako vodným peklom. Okrem Langmannalaugaru bol Gullfoss druhým prírodným javom, ktorý ma dojal do morku kostí. (Našiel som úžasnú pohľadnicu, na ktorej je Gullfoss odfotený zamrznutý!)

Zmoknutí dažďom, ktorý sa dvíhal z rieky, sme si v malej krčmičke dali príma kávu. (Je to dosiaľ jediná budova na okolí, no bohužiaľ už stavajú druhú, oveľa väčšiu.) A premýšľali sme, čo ďalej. Každá cesta má svoj bod zvratu, kedy sa mení z cesty tam na návrat. Zriedka to býva v polovici stráveného času alebo v strede vzdialenosti. Je to psychologická vec. Nám návrat z islandskej cesty začal tuná.

Boli sme už dosť ďaleko východne od Reykjavíku a v ten deň sme ešte rozhodne chceli spoznať slávnu Modrú lagúnu. Tá je neďaleko Keflavíku, na západ od hlavného mesta. Tak sme si naplánovali trasu juhozápadne, cez hory a doliny, a potom zhruba pozdĺž pobrežia. Elke sa zo mňa smiala. Stále som totiž žasol, ako sa po každých pár kilometroch úplne zmenila krajina. Raz to boli rozoklané vrchy, nížiny s akou-takou trávou, potom suché kamenisté oblasti bez jedinej rastlinky. Aj cesty často menili charakter. Občas sme si to šinuli pomedzi kamene a diery, aké naše autíčko zrejme nikdy nezažilo. Dlho sme išli cez obrovské kamenné pláne, husto porastené mäkkým zeleným machom, ktoré sa od seba tiež výrazne, ibaže nepopísateľne odlišovali. Boli zvlnené a tam, kde boli skaly obnažené, bolo vidieť, že pukajú v dôsledku strašných síl, ktoré na ne pôsobia zvnútra Zeme. Celkove som získal dojem stuhnutej vriacej polievky, avšak silne som si uvedomoval, že tuhosť je len zdaním... tá polievka stále vrie, ibaže - väčšinou - veľmi, veľmi pomaly. Po pravici sme dlhý čas mali strmo stúpajúcu horskú stenu, ktorá vďaka nízko visiacim oblakom vyzerala, akoby stúpala do neba, kde by kľudne mohli bývať vikingskí bohovia.

Bola to dlhá cesta, a tak sme ku Blue Lagoon dorazili až okolo ôsmej večer. Je to ďalšia umelá, no predsa typicky islandská záležitosť. Je to umelo vytvorené veľké kúpalisko prirodzene zakomponované do nedoziernej pustatiny lávových balvanov. Velikánske oko mliečne modrej vody, v ktorej sa dá plávať aj keď okolo zúri snehová víchrica... má totiž 38 stupňov Celzia. Je to zvláštne - tá voda je vlastne len zvyškom, ktorý vyteká z geotermálnej elektrárne, ktorá sa strieborne týči ako jediná ľudská štruktúra na okolí. Napriek tomu to miesto má čaro, ktoré znásobujú vodné pary stúpajúce z teplej vody, ktoré to všetko zahaľujú tak, že často nevidieť ani na pár metrov. Samozrejme sú tam sauny, parové kúpele, masáže, atď. Biely jemnučký piesok, alebo íl, ktorý sa z tej vody usádza, je považovaný za liečivý. Všetci návštevníci ho zbierajú z dna a mažú si ho po telách, takže vyzerajú ako Newyorčania zaprášení po 9/11; to som si odpustil. Miestny turistický šop tento íl predáva ako hlavný artikel, vo všetkých skupenstvách a baleniach. Tak sme si tam trochu poplávali, skočil som do sauny. Elke sa napriek súmraku podarilo urobiť niekeľko krásnych fotiek - napríklad túto. Stálo to zato - je to síce turistická pasca, ale dostatočne veľká a nádherná, aby (zatiaľ) všetky nežiadúce javy turizmu (doslovne) zmyla a po sčítaní pre a proti ostalo veľa pozitívneho.

Auto sme nechali pred naším hotelom, ako bolo dohodnuté, a vybrali sa na poslednú večeru cesty, do mesta. Našli sme čosi bližšie než včera. Nejaký chlapík v strednom veku tam balil holku jednému chalanovi a ani jeden z mladých ho nevedel poslať do prdele. Jedlo bolo fajn, akurát nám zasa chuť kazili tie astronomické ceny.

Úplne sme zabudli premýšľať o polárnej žiare, ktorú sme v tom ročnom období ešte mali šancu vidieť, ale to by sme museli ďaleko za mesto a hlavne by sa muselo aspoň na chvíľočku vyjasniť.

Monday, April 12, 2004^#

Vstávali sme asi o piatej. Koho by napadlo, že je Veľkonočný pondelok? Mňa áno, tak som to vyriešil pohárom islandskej minerálnej vody z vodovodu, užil si trochu kriku, poprial zdravie a krásu na celý rok a už sme zbalení bežali dole, kde nám personál napriek nekresťanskej hodine pripravil malé raňajky. Autobusom do Keflavíku. Ešte na letisku som v rýchlosti napísal dve pohľadnice - jednu mamke, druhú Ma3nke - ostatné som nestihol.

O trištvrte na osem už sme boli na krídlach domov. Let som si užil všetkými zmyslami - nie ako cestou sem. Ale niet o ňom veľa čo písať.

O jednej už v Paríži. Skočili sme lokálkou do centra, trochu sa potúlali ulicami a posedeli na nábreží, kde dvaja mládenci hrali na obitej gitarke. A pred pol ôsmou večer sme už sedeli v TGV smerom domov na Brusel...

Tomáš Fülöpp

Anderlecht, Belgium

April 9, 2004, April 12, 2004

Reykjavík, Iceland