Návrat do krajiny moreplavcov

Thursday, June 6, 2002^#

Let a pristátie na letisku boli skúsenosťou, ktorá sa mohla prihodiť hocikde inde. Letiská sú križovatky ďalekých ciest, miesta, kde sa kombinujú tie najnepravdepodobnejšie osudy, poväčšine aby sa minuli a rozplynuli v nedohľadne iného priestoru, času, hodnôt.

Ale potom tam bol Nuno, ktorý na nás čakal v letištnej hale. Radosť zo zvítania, ale stále žiadne Portugalsko, ako som ho roky nosil v srdci. Jazda autom ulicami s typickou južanskou zmesou starého a nového. Ticho som sedel pri zadnom okne a smutne premýšľal. To už bolo čosi nové, ale stále som nemal pocit, že som v jednej z krajín, ktoré som si obľúbil najviac na svete. Keď Nuno povedal, že už nie je "best Lisbon driver", lebo už má deti a tak musí byť zodpovedný, začal som si naozaj zúfať.

Ale všetko sa zmenilo, keď sme sa odrazu ocitli na námestíčku . Uvidel som Strom, na ktorom Martina raz skoro ráno písala denník a statočne odolávala vyznaniam bezdomovca Fernanda. V momente sa mi minulosť vybavila s ostrými podrobnosťami. Keď som vystúpil z auta, skrýval som slzy, ktoré sa mi hromadili pod viečkami.

[_Monday, December 9, 2002 well, the square probably has a name, but everybody simply calls it "Igreja dos Anjos", which means the Anjos church. I never even knew the official name of the square as such, because it is the church that dominates it. Actually, several places in Lisboa are like that, they have an official name that nobody uses. And in some cases the official name exists for centuries already! It's the case of Campo dos Mártires da Pátria (for some martelaars that died in the first decades of the 19th century), but most people still call Campo Sant'ana). Or Terreiro do Paço - Praça do Comércio (change name in 1910). Or Praça Francisco Sá Carneiro - Arreiro (early 1980s). Or Avenida 28 de Maio - Avenida das Forças Armadas (changed in 1974 and you have to be an old time fascist to still call it 28 de Maio). cheers Nuno_]

Ten istý otcov byt, hoci prázdnejší a oveľa smutnejší, keďže tam Nuno už nebýva. Jeho brat, matematik Rui, nás neprivítal ako vtedy, vlastne vôbec sa neukázal, hoci bol vo svojej izbe. Vraj sa dal na veľmi divné cestičky, stratil prácu, je nezamestnaný a depresívny, stále doma. Napadlo ma, že niet v našej spoločnosti miesta pre géniov.

K večeru sme boli v meste, spolu s Maríou Joao (Nunova polovičná sestra, ktorú som si letmo pamätal ešte z Philippovho starého domu na Goudsbloemstraat v Leuvene, keď tam bola raz s Nunom, a ktorá ma tentoraz veľmi očarila svojím šarmom), jej priateľom Geoff (írsky právnik, zdrvujúca logika ale dobrý diskutér a zaujímavý človek), a s Josom z Eindhovenu a jeho Taliankou Elenou. Nakoniec sme zapadli do tradičnej reštaurácie, ktorá našťastie ešte nie je turistická, krásne vykachličkovanej typickými modrobielymi motívmi. Dali sme si výborné bacalao na všetky spôsoby.

Prvú noc sme teda spali v starom Nunovom byte.

Friday, June 7, 2002^#

Ráno prechádzka spolu po meste, zasa v úžasných strmých uličkách Alfamy, kdesi sme si dali sardinky, ktorých lahodnú chuť ešte doteraz cítim v ústach!

Potom bola svadba na úrade. Fascinovala ma maličká predsienka, z ktorej viedlo ďalej dvoje dverí -- "Sobáše" a "Rozvody". Urobil som príliš veľa fotiek, ale niektoré sa naozaj vydarili.

Nasledovala párty v novom byte Nuna a Anji, len pre zahraničných a pár domácich priateľov. Byt je dosť maličký, ale má čosi ako miniterasu, takže fajn. Byty sú v Lisabone bláznivo drahé. Sťahovanie, narodenie druhého syna Paula a aj svadbu zvládli v priebehu troch týždňov...

Dojímavé bolo stretnutie s Nunovým bratrancom Rui Miguelom u ktorého sme kedysi s Ľubkou mnoho dní bývali v luxusnom Barbicane v Londýne, hoci sme ho nikdy nestretli!

Bol tam aj Nunov brat Rui. Pozdravy, úsmevy, spoločné spomienky a podobné spoločenské akty pokladal zjavne za zbytočnosti, a tak sa ich nezúčasňoval. Nespoznával som ho podľa výzoru. Sedával na zemi a viedol len ťažké debaty.

V noci sa po dlhom váhaní išlo do Luxu, obrovskej diskotéky v prístave. O ničom inom Nuno, Geoff, Rui Miguel a ostatní ani nehovorili. Žasol som hlavne nad Nunom, pretože mi nijako nešla dokopy hĺbka jeho myšlienok a inteligencia, jeho jemná láska k poézii, tradíciám a portugalskému fado, s absolútne chladným bezduchým luxusom mamutích diskoték. Bavili sa stále len o tom, ako sa po zatvorení Luxu nad ránom pôjde do inej diskotéky, Garage, a potom ráno po rozvidnení zasa do ďalšej, ktorá je otvorená do obeda, atď. Preto ma veľmi zaujímalo, čo ich na tom láka!

Išlo iba pár ľudí -- ja, Elke, Rui Miguel, Geoff, María Joao a Philippe. Lux bol nenormálne priestranný, plný zvláštnych svetiel a drahého nábytku, plný ľudí na ktorých bolo všetko predstierané. Mal som pocit, akoby boli všetci na drogách, a myslím, že ďaleko od pravdy som nebol. Každý zaplatil nejaké pitie. Prvý to stihol Philippe, každému ten istý koktejl (veľký výber nebol). Pozerá, že má len veľkú bankovku, päťdesiat euro, tak zaváha, ale potom ju podá chlapíkovi za barom, veď však mu ju zmení... ale dostal púhych pár centov! Tých šesť drinkov stálo vyše dvetisíc korún...

Tak sme postávali, lebo nebolo kde sedieť, pozerali okolo seba, hoci nebolo na čo pozerať, hala bola prázdna, lebo vraj bolo príliš skoro po polnoci, trochu sme sa kývali v rytme, klábosili väčšinou o nezáživnostiach, a objednávali ďalšie z tých príšerne drahých nápojov, na ktorých tiež nebolo nič zvláštne.

Takže záhada príťažlivosti sa nevysvetlila a ostali len dohady. Myslím, že sa tam chodí buď za chutným zakázaným ovocím, teda drogami a snáď sexom, alebo len preto, aby človek mohol povedať, že tam bol, že ťahal celú noc, alebo dve. A Nunoť Mám dojem, že ten tam chodí zabudnúť, otupiť mozog, ktorý za triezva a v pokoji príliš premýšľa.

Saturday, June 8, 2002^#

Ráno sme sa po lisabonskej kópii sanfranciského Golden Gate presunuli (my sme išli autom s Nunom) do domku jeho mamy na pobreží, pomáhali sme s prípravou jedál, vo vani sa chladili stovky fliaš s pivom medzi kúskami ľadu. Plno rodinných priateľov. Samozrejme plno rodiny a iných, poväčšine miestnych, priateľov. Samozrejme Philippe a Annelies. A jej sestra Elke s Geertom. A nemecká rodina Anji. Malý Luís, švihácky oblečený, pobehoval pomedzi nohami; bol naraz všade.

K moru to bolo len pár kilometrov, tak sme sa tam prešli pešo. Voda studená a silný mrazivý vietor, ale samozrejme sme neodolali zaplávať si.

Nuno každému daroval CDčko, na ktorého obale boli lisabonské fotky a ich adresa, a na ktorom sú nahrané jeho najobľúbenejšie piesne v štýle fado (mnohé z nich samozrejme od Amálie Rodrigues).

Oslava sa skladala väčšinou z predstavovania a nedôležitých konverzácií, z dobrého jedla a pitia. Najzaujímavejšie bolo pozorovať ľudí: zaujímavých aj nezaujímavých.

Keď som sa v jednom okamihu ocitol s Nunom sám a spýtal sa ho na Ruiho, bol som zdesený, aké zlé veci mi o svojom bratovi Nuno povedal. Dodnes neviem, či je to pravda, alebo či tak veľmi preháňal. Tak si to nechám pre seba.

Spali sme v chatkách v útulnom kempe o pár kilometrov ďalej, tesne pri mori.

Sunday, June 9, 2002^#

Nádherný slnečný deň. Až teraz sme si všimli, že náš kemp je na útese nad morom. V stúpajúcom vzduchu pred útesom nad morom sa v krásnej ikarovskej hre do omrzenia vznášali paraglideri. A pre nás nastával najkrajší zážitok tejto cesty: morské vlny. Oceán bol rozbúrený tak, ako som žiadny už dávno nevidel, snáď od dôb, keď sme ako malí jazdili s rodičmi do Bulharska, v dni, keď na pláži viala čierna vlajka a nikto nesmel do vody.

Boli sme šiesti, ja s Elke, Philippe s Annelies, Elke s Geertom. A do tých vĺn sme šli. Pravda, nikdy nie hlbšie ako po pás; ďalej hrozilo chladne vážne nebezpečenstvo, že nám more vezme dno spod nôh a poďho ďaleko od brehu, alebo na útesy. Na pláži nebol okrem nás nikto, kto by mohol prísť na pomoc. Po nejakom čase som v lámajúcich sa vlnách ostal len ja s Philippom. Uvedomoval som si, že kričím na plné pľúca, že kričím detským šťastím z pohybu, z nebezpečenstva. Vlny boli často vyššie ako my a udierali nám do tiel obrovskou silou. Vyzývavo sme čakali, kým sa vodná stena priblížila na centimetre, aby sme v poslednom okamihu vytrielili smerom k suchému piesku, takže nás voda nechytila najväčšou silou, no predsa sme sedemkrát z desiatich skončili pod vodou, ktorá nás vláčila po piesku ako po šmirgli. Onedlho sme obaja krvácali z drobných raniek na nohách, ktoré v slanej vode príjemne štípali... bolo to ako bojovať so zúrivým živlom, ako štekliť Minotaura pierkom v nose a potom uhýbať pred ranami jeho ukrutných láb. To bolo dobré. Ale asi dvakrát ma vlna zasiahla zboku tak nešťastne, že som cítil, ako mi zapraskalo v kolenách. Nič som si z toho nerobil, ale keď som o pár týždňov nato začal mať mnohomesačné problémy s kolenami (najmä s ľavým), keď som sa pozrel na tieto portugalské fotky spomenul som si, že po prvý raz som presne tú bolesť cítil v tých vlnách. No bol to najkrajší zážitok z celého výletu!

Popoludní sme museli naspäť do Lisabonu, lebo Philippe s Annelies už, s veľkou ľútosťou, odlietali domov. Zviezli sme sa autami s rôznymi členmi Nunovej rodiny. V jednom mercedese bol nejaký manželský pár, ktorý žije trvale v Angole, ale ten mercedes si v Portugalsku kúpili preto, aby keď niekedy prídu do Lisabonu, mali svoje pohodlie...

Monday, June 10, 2002^#

Deň v Lisabone s dvomi Elke a Geertom bol prekvapivo príjemný. Veľmi relaxovaný, snáď zato, lebo sme všetci cítili, že je posledný. Toto mesto je pre mňa stále jedným z najkrajších na svete! Túlali sme sa mestom a boli sme aj v krásnom oceánskom akváriu v areáli lisabonského Expa 1998. Bolo úžasné vznášať sa takto medzi obrovskými rybami. Najdojemnejšie boli morské vydry, ktoré ležali vedľa seba na hladine vody, bruškami hore, ruka zavesená do ruky, a spali!

Stále som premýšľal o Nunovi, o tom aký je rozdiel v tom, akým bol predtým, než mal deti. Mal som pocit, že sa vzdal sám seba.

Na letisku som si kúpil CD Amálie Rodrigues. A v lietadle som čítal jej tak krásne smutné verše...

Ai Mouraria (...) onde eu um dia
deixei presa a minha alma, por ter
passado mesmo ao meu lado certo
fadista, de cor morena, boca pequena e
olhar trocista, o homem do meu encanto
que me mentia mas que eu adorava
tanto... amor que o vento como um
lamento levou consigo mas que ainda
agora a toda a hora trago comigo.

Ai Mouraria, (...) where once I left
my soul because of a man with a
small mouth, a dark skin and
mocking eyes... a man who charmed
me and lied to me but whom I loved
oh so much, a love that the wind
swept away like a lament but that still
I carry with me every single day.

alebo:

De quem eu gosto, nem a`s paredes
confesso, e até aposto que nao gosto de
ninguém. Podes rogar, podes chorar,
podes sorrir também... de quem eu gosto
nem a`s paredes confesso!

I won't even tell the walls who is
the man I love... I'll even wager you
I don't love anyone! You may beg,
you may cry, you may even smile,
but I won't even tell the walls who
is the man I love!

Z lietadla som pozoroval bláznivo nádherný západ slnka. Mal som vo fotoaparáte ešte dosť snímkov, tak som fotil a fotil... jeden z najmilších zážitkov tejto cesty.

Kratučký výlet. Ani sa nedá nazvať cestou. Ale myslím, že sa mi podarilo si ho vychutnať, ako sa len dalo. A to bolo mojim cieľom: nevzdať sa tlaku predsudkov a vychutnať si každý detail.

Škrabanice v notese skrývajúce predsavzatia, ktoré sa mi pod dojmom chvíle v hlave rodili raketovou rýchlosťou. O slobode, presnejšie o sile vzoprieť sa silám všednosti, ktorú hľadám. O tom, ako využiť nápor všednosti a použiť ho ako hnaciu silu pre cestu za snami.

Vyváženosť a kľud nemusia znamenať stagnáciu. Ale zabudnutie, či popieranie hodnôt, ktoré človeka takpovediac tvorili, to je koniec.

Pomaly sme tým červeným morom mrakov klesali späť do Belgicka. Maličké vysvietené domčeky v hĺbke. Vyzerali nesmierne útulne a krásne, takto z diaľky, a po dlhom čase, aj keď podľa kalendára uplynulo len päť dní.

Tomáš Fülöpp

Lisboa, Portugal

June 6, 2002, June 10, 2002