Naranjas de L'Alcúdia
Bláznivý výlet za španielskymi pomarančami s českým kamarátom Mirkom, ktorého som kedysi stretol na pakistansko-iránskej hranici (viď Asia At Dawn on Sunday, January 15, 1995).
Už od začiatku išlo o problematickú akciu. Mirek dorazil a svojim veľkým hipícko-svetaskúseným štýlom zhypnotizoval všetky ženské srdcia na Átriákoch v Mlynskej doline, kde som mal u Ľubky takpovediac druhý domov. Očarenie ale z nejakého dôvodu, už neviem akého, vyprchalo tesne pred odchodom na stopa, takže sme palce na rakúskej hranici zdvihli v pošramotenej nálade voči celému svetu.
Bola to veľká škola života. Napriek obrovskému odhodlaniu a sebavedomiu z tisícok prestopovaných kilometrov ma prinútila si uvedomiť, že stopovať v chlapskej dvojici, a to ešte cez Taliansko a do Španielska, je nesmierne hlúpy nápad. Trvalo nám niekoľko dní, než sme sa celkom vyčerpaní dostali na Costa Bravu. Cestou nám ktosi na nejakej horskej talianskej pumpe kúpil plnú tašku jedla, vrátane fľaše Chianti, tak tú sme popíjali na tej pláži, celý deň apaticky pozerali do vĺn, takmer bez peňazí, bez šajny o tom, čo podnikneme ďalej, ale predsa radi že sme radi.
Celá akcia spočívala v nápade, už neviem koho, že v Španielsku budeme načierno zbierať pomaranče, a tak si zarobíme, aby sme čím skôr zasa mohli vyraziť na ozajstné cesty.
Vôbec sme nevedeli kde nejaké pomaranče hľadať. Až neskôr sme sa dozvedeli o vlnách ľudí, ktoré sa presúvajú Španielskom počas zberu. Tieto vlny treba poznať, predvídať a sledovať. Čoskoro potom, ako sme zbadali ohromné polia s nádhernými pomarančami po oboch stranách, sme vodičovi tiráku povedali, že vystupujeme. Zo všetkého najprv sme si urobili oranžovú hostinu. S ulepenými rukami sme potom nejako dorazili do mestečka L'Alcúdia, ktoré sa malo na dlhý čas stať našim prechodným domovom.
Myslím, že v tom období som si nepísal denník, takže jediný popis príbehu mi poskytuje moja deravá pamäť ("Swiss cheese", ako mi nikdy nezabudne pripomenúť Karin) a list (listy?) ktorý som napísal Ľubke domov.
Nepriamou, ale pôsobivou ukážkou nálady, v akej som na tej ceste bol, je aj báseň El Camino, ktorú som napísal v mestečku L'Alcúdia. Mal som nesmierne veľa času na premýšľanie, takže som na nej skutočne veľa pracoval. Mám poznačené, že sa vyvíjala od 25. novembra do 8. decembra 1995. Nikdy predtým som tak hlboko nepremýšľal o slovách, obrazoch a symboloch. (Hrával som popri tom na flaute.) Nikdy sa mi nepodarilo uspokojiť sa s ňou, ale je v nej veľa zo mňa. Bohužiaľ, neviem sa na ňu pozrieť objektívne, ale na druhej strane — prečo aj? Je to čriepok doby a mojej duše.
SLOVAK ARTICLEOCTOBER 20, 2018 AT 01:46:40 UTC