Ázia na svitaní (II.)

Poprad, č. 12, 14. februára 1995

Tomáš Fülöpp a Dalibor Šebest sa vrátili zo 120-dňovej cesty^#

Aj dnes budeme s dvoma mladými Popradčanmi, Tomášom Fülöppom a Daliborom Šebestom cestovať po krajinách Ázie. Prekročíme s nimi obratník Raka a vydáme sa dole na juh, pod 10. rovnobežku, kde ešte existujú miesta, ktoré môžme právom nazvať rajom na zemi.

Čína privítala našich cestovateľov mrazom a snehom. Je to krajina kontrastov — na jednej strane rozmáhajúca sa ekonomika, veľkomestá s mrakodrapmi, na strane druhej nesmierna chudoba. Číňania sa príliš amerikanizujú, vzdávajú sa pritom vlastnej kultúry, ako keby chceli byť niečím iným. Nenájdete tu veľa pamiatok, všetko to bolo za kultúrnej revolúcie zničené. Dnes tieto budovy nanovo stavajú, história z nich však už nedýcha.

Dovolenka spozna okna, alebo ...^#

Z Pekingu do Moskvy a späť premáva zaujímavý vlak. Je to starý Orient Expres z roku 1926. Vybavený je nanajvýš komfortne a jeho pasažiermi sú poväčšine Američania v dôchodkovom veku. Trávia takto dovolenku, spoznávajú Čínu spoza klimatizovaných okien. Za 10000 dolárov...

Tomáš s Dalom chceli cestovať lacno a zároveň vidieť, čo je to pravá Čína. A tak sa vydali na strastiplnú 24-hodinovú cestu vlakom, ktorý sa ani zďaleka nepodobal na staručký Orient Expres.

— Bol to neuveriteľne natrieskaný vlak, ledva sme sa doň dostali. S ťažkou biedou sa dalo stáť na jednej nohe, ľudia ležali pod sedadlami, v batožinovom priestore, čupeli na operadlách. Vedľa nás stál starček, ktorý sa celý čas usmieval. Keď som už bol na konci so silami, vždy som sa naňho pozrel a povedal si, že to vydržím. V tom vlaku bola hrozná špina. Číňania všade pľujú, čo zjedia hodia na zem alebo v lepšom prípade von oknom, neustále vypľúvajú balast z cukrovej trstiny, ktorú v jednom kuse prežúvajú, o ohorkoch z cigariet nehovoriac. Za pár hodín bola na dlážke 10-centimetrová vrstva špiny. Keď som do toho stúpil vibramou, zdvíhal sa mi žalúdok. Číňania v tom ležali...

Zlodeji bez rúk^#

V Číne dodnes ľudia uznávajú Mao C'Tunga, je to pre nich veľký vodca. Celá krajina je poznačená strachom, ľudia sa boja, pretože je to ešte stále policajný štát, kde existuje rozsudok smrti. Vykonajú ho napríklad i za krádež, priamo na mieste. V tom lepšom prípade zlodejovi odseknú ruku, ako za stredoveku. Tomáš s Dalom videli kopu ľudí, ktorí mali miesto rúk len kýpte, ako žobrú v prachu na ulici.

Príjemnejším pohľadom pre nich bolo vidieť, ako ráno všetci ľudia vyjdú do ulíc a cvičia tai-chi. Sú to meditačné dychové cvičenia, vykonávané zvyčajne v prírode, na brehu mora, v horách. V mestách, kde nieto veľa zelene, si vždy nájdu aspoň pruh trávnika medzi cestou a chodníkom, kde by mohli cvičiť. 

Bledé tváre^#

— Nemohli sme sa ubytovať v lacných hoteloch. Číňania sa držia pravidla, že ak k nim príde turista bielej pleti, musí mať všetok komfort, na to majú dokonca zákon. Ich obraz o západnom svete je dosť skreslený. Vidno to i na prístupe, aký ku vám majú bežní ľudia. Dodnes majú zafixované v hlavách, že biely človek je zlý vykorisťovateľ. Na druhej strane vo vás vidia vrece peňazí, ktoré sa samozrejme snažia od vás vylákať. Je to pre nich zážitok, vidieť belocha. Kde sme išli, tam sa po nás obzerali. Keď sme si sadli do záhradnej reštaurácie a jedli, okolo nás sa vytvoril hlúčik asi tridsiatich ľudí, ktorí pozerali na nás s rukami za chrbtom a otvorenými ústami. V jednom malom meste sme sa spýtali okoloidúceho, kde je železničná stanica pomocou čínskych znakov, ktoré sme mali v príručke. Šiel s nami, napriek tomu, že sme tam vedeli trafiť aj sami a postupne sa k nemu pridávali ďalší a ďalší, až sa ich nazbierala dobrá stovka, ktorá doslova zablokovala dopravu. Vo vlaku na nás dokázali celé hodiny "čumieť" a čakali na každý pohyb, ktorý urobíme. Zo všetkého sa smiali, všetko im bolo čudné.

Vo Vietname po slovensky^#

Autobus z Kantonu odviezol obidvoch dobrodruhov na vietnamské hranice. Prvý dojem z tejto krajiny nebol práve najromantickejší. Pri stánku s rôznymi pochúťkami ponúkal predavač Dalibora mäsom. O chvíľu sa vytratil a miesto neho prišla žena, pýtajúc peniaze. Dalibor jej vysvetľoval, že on si to neobjednal, ale že mu to dal ten chlap. Chvíľu sa naťahovali, potom žena vytiahla sekáčik na mäso, tak sa obidvaja radšej odpratali. Našťastie ju tam ktosi ukľudnil, takže sú nažive...

Vo Vietname sa celkom poľahky dohovoríte po slovensky. Žije tu pol milióna slovensky alebo česky hovoriacich ľudí. Poväčšine sú to ľudia inteligentní, takže zastávajú i nejaké postavenia. V Hanoii stretli napríklad chlapíka, ktorý 8 rokov praxoval v Prahe, pričom celý čas trávil na trhu a "šmelil". Po návrate do rodnej krajiny si kúpil 4 hotely.

Hanoi je pekné mesto s kopou zelene, veľkými jazerami a typickou francúzskou architektúrou. Nečudo, veď Vietnam, spolu s Kambodžou a Laosom, tvorili tzv. Francúzsku Indočínu. Zanechalo to svoje stopy nielen v architektúre, ale napríklad i v skutočnosti, že tu môžte kúpiť kávu, alebo chlieb, ktorý nedostať v celej Číne.

Cestou z Vietnamu sa obom stala menšia nehoda. Stojac v autobuse, trafil akýsi špunt cez otvorené okno Dalibora do hlavy. Ten sa odrazil a trafil i Tomáša. Viete ako dávajú Vietnamci ranenému prvú pomoc? Utvoria okolo neho kruh a každý mu ponúkne cigaretu...

Jeden autobus za deň^#

Ísť do Kambodže bolo veľké riziko, zúri tam stále vojna. Vzali to teda cez Laos. Naprieč krajinou chodí iba jeden autobus, keď tam dorazili, práve odišiel, a tak museli čakať do ďalšieho dňa.

Laos je typický tým, že všetky budovy stoja na koloch. Je tam príšerná chudoba, nemohli sme zohnať nič na jedenie. Špinavé usoplené deti si ťahali tehly na povrázkoch — miesto autíčiek. Autobus, ktorého sme sa nakoniec dočkali, hovoril za všetko: jediné čo mal na sebe okrem motora kovové, bol podvozok a kabína. Nástavba bola drevená, počas jazdy sa celý kýval, príšerne to škrípalo, ako na starej lodi.

Raj na zemi^#

Za riekou Mekong, jednou z najväčších na svete, sa rozprestiera Thajsko. Keď tam Tomáš s Dalom dorazili, thajský kráľ mal narodeniny a všetko bolo tým pádom zatvorené. Mali však šťastie, natrafili na päťhviezdičkový hotel, kde dostali všetko, čo potrebovali. Ľudia sa tu obliekajú ako Európania. Je to moderná krajina, preslávená najmä svojimi nočnými erotickými klubmi a thai-boxom. Žijú tu mimoriadne pohostinní ľudia, nie je nezvyčajné, ak vás ako stopára ponúknu jedlom a whisky. A zastaví takmer každý. Na juhu krajiny ešte existujú panenské miesta prírody, kde Tomáš s Daliborom ležali na bielopiesčitej pláži, kúpali sa v azúrovom mori a jedli kokosové orechy priamo zo stromov. 

V Bangkoku obaja zistili, že im pomaly dochádzajú peniaze. Rozhodovali sa, či ísť do Austrálie a zarobiť si tam nejaké doláre, alebo domov. No premohli pokušenie a kúpili si letenky do Kalkaty, odkiaľ začala cesta na Slovensko. Do Indie leteli dlhých 1600 kilometrov. Za sebou nechávali Thajsko, Barmu, Bangladéš, prekrásnu deltu rieky Gangy...

(Pokračovanie v ďalšom čísle.)

• Expedition Asia at Dawn

• Cestami Marka Pola
• Pomoc na cestu vítaná
• Radi snívate?
• Denník expedície Ázia na svitaní - september 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - október 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - november 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - december 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - január 1995
• Ázia na svitaní (I.)
• Ázia na svitaní (III.)
• Diapásmo Ázia na svitaní
• Pozor, zákruta!
• V Mongolsku majú štyri mesiace prázdnin, v Mali deti dostávajú známky od 0 do 20