Denník expedície Ázia na svitaní - november 1994

Utorok 1. novembra 1994^#

Utorok 1.11.1994 044: Myslím, že to bolo dnes keď som sa zoznámil s Portugalcami. Išiel som na dvadsiatkou z mesta, keď ma zaujal jeho výzor s tými sivými zakrútenými fúzami a milá staršia pani. Že Portugalci z Algarvé, no on pôvodom Angličan, zato perfektná angličtina. Prišli v ten deň alebo deň predtým, veľa som im povedal a hovorili sme aj o Portugalsku, ako som tam bol stopom a o nich, ako si cestujú okolo sveta. Pozvali ma na palacinky. Nakoniec som im dal vizitku, že keď pôjdu cez Slovensko, pozývam ich na pancake party!

Streda 2. novembra 1994^#

Streda 2.11.1994 21:57-14:57CET 045: Pamiatka zosnulých // Zobudil som sa okolo štvrť na osem a hneď som premýšľal o Austrálii a o tom, že o ôsmej sa máme stretnúť so Seanom a že treba spracovať Dalibora. Zjedli sme placku, čo som ušetril zo včerajška, pričom som Dalovi povedal o mojom včerajšom rozhovore so Seanom. A Dalo sa chytil. Dole v reštike sme už pri káve a jogurte s banánmi vášnivo diskutovali. Potom prišiel Sean a tak sme sa na všetko vypytovali. Minimálne by sme mali dostať prácu za 10 austrálskych dolárov na hodinu - v bare, na farme, čosi s ruštinou - tlmočenie pre ruské spoločnosti, ako šoféri, atď. Prišiel aj Steve, no väčšinu času sedel ako päť peňazí, zjavne trpiac syndrómom dvoch hláv. Ako sme debatovali, ozval sa jeden chlapík v bielej bunde, ešte som ho tu nevidel, dal nám SEPT/OCT. '94 timetable lodí/vlakov/busov na celom svete (THOMAS COOK), takže sme zistili, že do Austrálie pláve plno lodí, no bohužiaľ chýbali nejaké strany, takže sme sa ceny a detaily nedozvedeli. Potom si k nám prisadli dvaja manželia z Austrálie, ktorí nás tiež šílene podporili. S nimi sme tiež predebatovali cestu z Číny do Thajska cez Laos! Oni chcú takto ísť, tiež cestujú len po zemi... Takže si kúpia turistické víza (7 dní) a v Kunmingu v istom hoteli (Camelia Hotel, tel. 317 66 23) je možné si zabezpečiť transport cez Laos po Mekongu (rieka je hranicou medzi Laosom a Burmou)! Neoplatí sa ísť do Vietnamu, len keď sa podarí dostať do Thajska. Tak sme sa dohodli, že my pôjdeme do Kantonu a oni nám z Kunmingu pošlú poste restante ako a za koľko to funguje cez Laos. Riadny talk. Rozlúčili sme sa so Seanom a Stevom, reku see you in Australia -- DÚFAM!!! Zaplatili sme šílených 2 * 2 (jogurt s banánmi) + 2 * 2 (káva) = 8 juanov, no ale veď oslavujeme. Bolo už asi desať, tak som sa ponáhľal na austrálsku ambasádu. Predtým som sa ale ešte dal zvečniť na Tien-an-men s Maom, potom sme sa s Dalom rozišli. Z telefónu v smiešnej telefónnej trafike na ulici (0.4 Y) som zavolal Austráliu a spýtal som sa ich kde sídlia - vravia Sanlitan???, vedľa Kanady, do dvanástej. Našťastie išiel mi hneď mikrobus 403 (z hlavnej stanice) (2 Y). Úžasná nová budova, tá Austrália, východne od ostatných ambasád - luxus, čistota, modernosť -- bolo 11:59. No problem!!! Dostal som dva formuláre, víza budú do 2-3 dní od podania. Platnosť 6 mesiacov až 1 rok, vízum do 3 mesiacov BEZ POPLATKU, možno aj viac, no už za poplatok 200 RMB (=Y). Super milý personál, že ak si to vyplním teraz, ešte mi to vezmú a tak, no povedal som, že sme dvaja, takže aj tak prídeme zajtra. SUPER, keď som vyšiel z ambasády snažil som sa nevzlietnuť, aby im to nebolo podozrivé. Kráčal som celkom naverímboha snívajúc a čítal som si formuláre. Austrália! // Zašiel som ešte na Iránsku ambasádu, pre istotu - vízum vybavia po 2-3 týždňoch (faxujú žiadosť do Teheránu a čakajú odpoveď), stačí im fotokópia pasu (bodaj by nie!), dá sa urobiť finta, že sa žiadosť podá tu a vízum sa vyberie niekde úplne inde, povedzme ďalej po ceste. Poplatok sa rôzni podľa krajiny, z ktorej človek je. Nejakí Briti včera vraj platili 300, asi juanov. Stavil som sa ešte na portugalskej ambasáde, len tak z lásky a spýtať sa či mi treba vízum pre cestu na Macao, no práve sa napchávali, tak som dostal len telefón. // Cestou som sa stavil v predajni naúžasnejších vozov, aké som kedy videl - "HUMMER", vošiel som dnu a pokecal som sediac v šílenej koženej sedačke a vyfasoval som pekný bulletin so vš info. Jeden st ck stojí tak 65,000 amerických dolárov. Neviem, či si viem predstaviť takú sumu. // Potom som sa prechádzal po meste a hľadal nejaké lacné žrádlo, až som tak vyhladol, že som kúpil predtým odmietnutú veľkú viacvrstvovú placku za 1.5 a zeleninový šalát (orechy, pórek, mrkva, olej, cibuľka). Reku Zakázané mesto je otvorené do piatej, tak sa tam ešte pozriem, no kým som prekonal tie vzdialenosti, bolo po 4 a poslední návštevníci sa do ZM púšťajú o 4. Tak zajtra. Aj tak ešte neodchádzame, lebo požiadame o austrálske víza. // Tak som vzal dvadsiatku domov. Hrozne ma smädilo, tak som nazrel do Pink House, kde som našiel sedieť mojich Portugalcov (shit nepamätám si ich mená) a tí ma pozvali na pivo. Chceli ma zlákať aj na pancake, ale ja bol som prejedený a okrem toho som už nechcel aby mi platili. Riadne sa o mňa starajú - či som jedol a tak. Ona mi pripomína Omiku! Ukázala sa byť veštkyňou, pretože komusi povedala, že cestou domov spadne z bicykla a on spadol, v ten večer! Mne vyveštila, že pôjdem do Austrálie, nájdem si dievča, usadím sa a dostanem austrálske občianstvo... vraj je to useful, Austrálčania nemajú problémy s Iránskym vízom, napríklad. Sila. On mi potom, už bez nej, rozprával, ako bol po vojne v prvej skupine, čo išla overseas, do Južnej Ameriky, vystriedať tých, čo tam kvôli vojne stvrdli od '35. A o ženách, ako si človek na cestách musí vybrať ženu, ktorá má rada cestovanie a prácu muža. Napríklad muži čo pracovali v Južnej Amerike - prišli na krátku dovolenku do GB, dievčatá vydaté, ostali len tie zvyšné... Okrem toho, keď také dievky z dediny prišli do rezidencie plnej zlata, so záhradníkom, palmami a bazénom, páčilo sa im to len pár mesiacov, potom očarenie zmizlo - ďaleko od ľudí, iná reč, nijaké tancovačky, nijaké nové šaty a topánky. Bežným javom sa stali rozvody a manželstvá s domorodými ženami. On skončil inak - našiel tú pravú, povedal. ???Guayan - aj ona tam pracovala, ako medsestra. Práve mala možnosť ísť študovať medicínu do Edinburghu, no bola to KRIŽOVATKA, tak sa vzali a nešla a no nikdy to neoľutovala. Fúzač potom rozprával o spúste miest v Afrike, kde všade bývali a pracovali. Malawi, Zambia, Zimbabwe, Mozambique, Tanzánia, Juhoafrická republika, Nigéria a okolie, no úžasné. Šesťdesiate roky... shit! V Zambii boli v tom istom čase ako tam pôsobila Joy a George Adamsonovci (Levica Elza...) - tá atmosféra zvukov divej džungle, pachu zvierat a prachu zvíreného klasickým jeepom. A ostrovčeky Reunion a Maurítius, Austrália, juhovýchodná Ázia. Spýtal som sa, ako sa zhovárajú medzi sebou, keď on je Angličan a ona Portugalka (z Madeiry!!!) - oni že Indonézsky! Šílené! Vraj pretože tam dlho žili, je to jednoduchá reč a navyše, nikto im nerozumie, keď si chcú povedať niečo dôverné. Ako hovoril o kríze v 30-tych rokoch, shit, to je chodiaci poklad, zhmotnená minulosť aj s atmosférou, tí ľudia! // Chcel som písať v hoteli, no samozrejme som hneď stretol Jakoba a Andrzeja, že ideme večerať a na pivo. Jakob mi ešte dal lilavú košeľu a zelené kraťasy, že za pol piva! Zbavuje sa tropických vecí pred severnou cestou domov. Nebol som hladný, tak kým Dalo a Jakob zašli jesť do uličiek, ja som kecal vo Wangovej reštike pri pive s Andrzejom. Odchádzal o polnoci v ten deň, do HK, takže bol veľmi otvorený. Rozprával o ženách, ktoré má na cestách... má dokonca jedno dieťa - vyše roka, dievčatko, v Poľsku. Jeho "family" cesta okolo sveta bude práve s tými dvomi ženskými. A že jeho girlfriedn (asi iná!) v Poľsku už má vízum a ide už len o termín, kedy príde za Andrzejom do Phoenixu. Vravel, že ho už dvakrát sklamala, no dáva jej tretiu šancu. A koľko žien má na svojich cestách. Plno v Rusku, jedna (poznáme...) v Mongolsku, v Indonézii mal osem... v masážnych salónoch, po 10 dolárov, vraj rozprávka. Tam ho pozval priateľ... Tak riadne sa rozhovoril. // Po stenách okolo nás chodili šváby. Včera si vraj niekto našiel jedného aj v polievke. Chápem prečo hoci včera bolo u Wanga beznádejne narvané, je dnes stále pár stolov voľných... No ako bude postupne prichádzať nová turistická krv, zabudne sa na to a všetko bude po starom. // Prišiel Jakob s Dalom, tak sme ďalej diskutovali o Austrálii a ceste okolo sveta... že si budeme písať, a keď prídeme do Phoenixu, môžeme maľovať domy alebo čokoľvek, a že nám povie kompletne info o ceste na východ do NY a lete do Európy... pred nami atlas otvorený na mape SVETA... tak ďaleko sme dospeli. Dalo pil pivo za pivom, ja som sa tiež nedal presviedčať, zapili sme to ešte dvoma sendvičmi so zeleninou a jogurtami s ovocím, takže 18 juanov, no ale veď oslavujeme! Určite budeme mať dosť peňazí na cestu do Austrálie, snáď dokonca ak by bolo treba aj na lietadlo! // Andrzej si ľahol na hodinu do Dalovej postele, zatiaľ sme si vyplňovali vízové formuláre. Ako dátum vstupu sme dali 15.01.'95 a dohodli sme sa na detailoch, ak by s nami oddelene robili interviews. Sme študenti na expedícii, ja novinár a že cieľom sú reportáže/fotky pre rádio a noviny na Slovensku. Hey - Dalo si myslím nevšimol, ale je tam poznámka, že NA HRANICI treba ukázať plne zaplatený lístok na cestu z Austrálie... doriti, dosť mi zvädla nálada, no neviem. Ale Dalovi to nepoviem, ani za nič. Stále je možnosť, že prejdeme, veď nemôžeme si kúpiť spiatočný lodný lístok keď prídeme nejakou jachtou! ...a dôležité je práve to, že ideme po zemi! Ale rozmýšľam aj, že musím zistiť spiatočné LETY, možno z Jakarty do Darwinu alebo tak. Tak by sme mali spiatočný lístok z Austrálie. Veď by sme ho nemuseli použiť. Len či na to budeme mať? 400 dolárov each, myslím. Sakra. Hádam by nám požičal niekto po ceste. Alebo Vagabond Center - poprosil som ešte teraz Andrzeja - počas písania tohoto v prijímacej miestnosti nášho hotela - nech mi napíše list pre Leszeka Koseka (Sydney), aby nám pomohol, keď prídeme do Austrálie. Takže prinajhoršom ho poprosíme, nech nám pošle tickets. Alebo - Andrzej už bude v US - cez Andrzeja tie flight tickets. Keď budeme v A., som si absolútne istý, že sa vynájdeme, zarobíme a vrátime sa naspäť cez USA, možno až po pol roku. Som plný myšlienok, snov a obáv. Super. -- Howgh!

Štvrtok 3. novembra 1994^#

Štvrtok 3.11.1994 046: Ráno sme s Dalom hodili niečo do žalúdkov a utekali na austrálsku pôdu s nádejou, že nám to urobia už do zajtra, nechcelo sa nám čakať až do pondelka, ale počkali by sme. Dali sme si záležať, aby sme boli upravení a čistí. Dali sme formuláre, fotky a - všetko OK, máme prísť zajtra! Žiadne interview, nič! Keby chceli klásť otázky urobili by to teraz! Super. Dali sme si pivov takej chajde a vrátili sme sa metromdo mesta. Potom sme sa rozišli - ja som si išiel pozrieť Zakázané mesto. Robil som si poznámky na diktafón. Vstupné 30 juanov, ale so študentskou kartou som platil len 10 juanov. Zakázané mesto - plno ľudí, plno stánkov - celé nádvorie. Havkáče na baterky a iné blbosti, nevkusné suveníry z umelej hmoty. Plus sortiment ako na blšom trhu v Košiciach. Pár pekných vecí, no all nesmierne drahé. Oveľa väčší dojem zo Zakázaného mesta som mal z Bertolucciho filmu Posledný cisár. (Pamätám si, ako som do poslednej chvíle detsky naivne dúfal, že sa chudák Pchui vráti na trón... bronzové sochy pred budovami, veľká korytnačka, draky, kadidlové misy. Prebieha tu nepretržitá reštaurácia. Všetko sa zreštauruje asi za 10 rokov, no vtedy sa už zasa treba pozrieť na to prvé... Beda: budovy je možné si pozrieť len zvonka, a to nie je bohviečo, pretože nikto sa nenamáhal zasvietiť tam, takže zvonku zo slnkom zaliateho sveta dnu vidno len o málo viac ako číru tmu: zlatý trón, vyblednutý pôvodný trochu natrhnutý poťah (vš premaľované a opravené, toto ale pôvodné cisárske), krásna výzdoba, masívne stĺpy, všade komentár v angličtine, no veľa chýb. Vrcholom debility bola podobná miestnosť, no navyše zasklená, takže sa vš lesčínsku pôdu, no bol tam iba betón, tak som to neurobil. Dalibor s báglom vyskakoval a robil nožničky ako baleťák. V stanici teplo, čisto, svetlo. Za stanicou rada stánkov narvaných potravinami. Hneď sme minuli zárobok z vlaku na veľkú čokoládu za tri juany a dve plechovky piva po 2.5 a štrng, dopekla sme v Číne! // Z vlaku, ktorým sme prišli, vystúpili všetci cestujúci, pretože vagóny sa mali prekladať na iné podvozky. Čína má totiž užší rozchod koľajníc ako Rusi (Mongoli). Nie je vraj nutné, aby človek vystúpil, no trvá to asi dve hodiny. Takže napriek nočnej hodine všetci vystúpili a postávali pri stánkoch tam, kde my. Bola tam veľká skupina zápaďákov. Väčšinou mladí ľudia. Všimli sme si ich, keď v hlúčiku komusi spievali Happy Birthday a tak. Super spoločnosť. Vysvitlo, že sa dali dokopy až vo vlaku, všetko sú to individuálni cestovatelia. Lenže Rusi dávajú cudzincov (platiacich valutami) do jedného vozňa. Boli tam Fíni, Švédi, Angličania, Nemci, no spústa národností. Debatovali sme o našich plánoch. Myslím, že sme ich dosť ohúrili tým, že sme Rusko a Mongolsko prešli na vlastnú päsť a za domáce ceny a tým, že ideme do Thajska a Indie. Ale ani oni neboli mäkkí. Boli tam chalani, čo sa chystajú prejsť Vietnam na motorke, jeden Angličan, čo slúžil minulý rok v UN Military Troops v Kambodži(!), skupinka chystajúca sa prejsť autobusom z Golmudu cez celé Himaláje autobusom do Lhasy (teraz, v zime - cesta vedie aj cez výšku päť tisíc metrov!). Len tak hučalo, ako sme si rýchlo vymieňali informácie. Angličan, čo boále nemá takú atmošku, no vravel, že zo scény nič nechýba, ani vtedy tu nebolo viac vecí, len prázdne nádvoria a tie bronzové sochy, hádam nejakí strážcovia, ale väčšinou prázdno. Zážitok. // Kúpil som si Tu Fu: Selected Poems u Jima pri našom Qiaoyuan Hoteli.. // Večer sme sa zoznámili (?) s Joy, asi tridsať no pekná a vyzerá mladšia. Šílene toho už precestovala, poradila nám Benoa Hostow a BBS Marina - Bali Sailing Club ohľadom lodí do Austrálie. Celkove nám dodala hrozne veľa chuti ísť na vec, že Bali je super a je tam plno backpackerov (Kuta) a tí tiež budú vedieť podrobnosti... milí ľudia, super krajina, perfektná Joy! Tiež mango picking: Katherine Gorge, Kookaburra Hodge (backpackers). Tak sme s ňou a s Jakobom sedeli u Wanga, potom už len ja s ňou a dohodli sme sa, že zajtra ráno pôjdeme pozrieť múmiu starého Maa...

Piatok 4. novembra 1994^#

Piatok 4.11.1994 20:23-13:23CET 047: Vstali sme pred siedmou. Dalo išiel do parku pozrieť ako ľudia cvičia TAIJI. Keď sa vrátil, bol nadšený, lebo videl aj akéhosi karatistu, čo prstami sekal kamene. U Wanga sme spolu s Jakubom dali jogurt s banánom a Dalo aj kávu, potom vonku ešte tie úžasné vajíčkové placky. Presvedčili sme Jakuba, aby sa s nami išiel pozrieť na starého Maa. V autobuse sme sa stretli s Joy, ktorá to celé včera vymyslela - a s Diegom z Argentíny (Buenos Aires). Diego je celkom OK chalan, tiež sa už nacestoval po USA, Európe a Ázii. V autobuse bolo veselo, keď akýsi Číňan chcel silom mocou vymeniť Dalovu šiltovku Leitner za svoju železničiarsku plochú čiapku podobnú policajtskej. Maovo mauzóleum bol riadny zážitok. Najprv sme museli nechať tašky (2 Y) a foťáky (2 Y) v akýchsi očíslovaných búdkach. Ovšem, nikto sme tam nenechali foťák, tie sme schovali pod bundy. Dostali sme kovovékartičky s nejakými asi čínskymi znakmi a postavili sme sa do radu do Mauzólea... asi 100 m. Ale išlo to omnoho rýchlejšie ako by sa zdalo. Prakticky sme tú vzdialenosť takmer preklusali. Okolo policajti riadili pohyb ľudí do akéhosi štvorstupu. Okolo potom chvíľku pobehovalo pár maníkov predávajúcich obrázky Maa a mauzólea a tak. Už po piatich minútach sme boli v labyrinte hrobky a ani sme sa nenazdali prišla veľká miestnosť s akváriom, ktoré ju z väčšej časti zaberalo, takže ostali len koridory popri stenách. No a v strede tej vývevy ležal na podstavci On, Predseda Mao, prikrytý zástavou. Vyzeral presne ako na obrazochm len som poriadne nevidel tú jeho povestnú bodku na brade. No mohla to kľudne byť aj vosková figurína, nikto by to nespoznal. V miestnosti sme neboli viac ako 10 sekúnd... poháňali nás poliši a za nami sa tlačil ten nesmierny zástup, ani sa nedalo zastaviť. Vyšli sme von opačnou stranou, ovšem klasický obraz záľahy stánkov s nevkusným tovarom, ako všade inde. Samozrejme tam boli aj šikovníci s Polaroidmi, čo zarábali na bratoch z celej Číny, ktorí sa chceli dať zvečniť pred múzeom svojho Vodcu. Ako zvyčajne, museli sme odmietnuť stotri ponuky (ale väčšinou sme sa ich už naučili ignorovať) a obišli sme celú tú ohromnú budovu, aby sme sa dostali späť k veciam. Cestou som dal Joy adresu a povedal som jej, nech sa staví. Povedala, že OK, plus že do Darwinu nám pošle Christmas card... poste restante. Sama tam svojho času takto prijímala poštu... všetkých na pošte tam pozná, povedala. Vybrali sme si veci a rozlúčili sme sa s ňou (dnes šla do Forbidden City), s Jakobom i Diegom. Skočili sme na metro, aby sme vystúpili na ???Dongzhimen a prekráčali sme tých 10 minút na austrálsku pôdu. Poprosili sme si naše víza, ovšem neboli medzi ostatnými a vysvitlo, že nám prv chcú položiť niekoľko otázok!!! Á SAKRA. Tak predsa. No boli sme na všetkom dohodnutí, tak sme sna snažili keep cool. Zhodili sme bundy, aby vynikli naše košele (darčeky od Andrzeja (Dalo) a Jakoba (ja)). Po chvíli prišiel biely chlapík so žltou ženskou. Seba predstavil familiárne že volajte ma Džim a toto je psychologička Xy. Posadili si nás do čiernej kože, no moc pohodlne sme sa necítili, keď sa začali pýtať. Boli priateľskí, no pritom chladne profesionálni. Prečo tam ideme, ako poznáme ľudí, čo sme uviedli (Leszek Kosek (Vagabond) a Kim Huett), o škole čo a ako, a o rodičoch, čo robia, či sme ženatí atď. Zjavne išlo o to, aké silné sú naše putá so Slovenskom. Celkom OK, všetko sme odpovedali tak, aby to vyznelo tak, ako to chceli počuť. Obaja sme v škole, musíme dokončiť expedíciu atď. Aj môj novinársky preukaz na nich urobil dobrý dojem, iba sa mi z nejasného dôvodu príšerne triasla ruka, keď som im ho podával. Mal som riadnu trému, dopekla. Keby aspoň tam nebola tá prekliata čínska psychologička. A potom prišla reč na prachy, zjavne najdôležitejší point... Suverénne sme prikývli že máme dosť na pobyt aj cestu domov, totiž platia nám to naši sponzori -akí - no predsa rádio a noviny... riadne sme potili. Lenže, treba to dokázať. Dobre, ukážte nám "pár tisíc dolárov" a víza dostanete. Reku peniaze máme v hoteli... pre istotu ich nenosíme stále so sebou. Tak sme sa dohodli, že ak donesieme prachy/šeky dnes do štvrtej, víza dostaneme, aj keď vízové robí len do dvanástej. (Vyjdú nám v ústrety kvôli tomu, že zajtra je sobota.) OK. Vyšli sme von. Je to v riti. Ak si nepožičiame, našich 1,000 dolárov dohromady stačiť nebude (ovšem že sme ich práve kvôli istote nosili stále so sebou). Víza nám odmietnu a už o nás budú mať záznam, takže ich nedostaneme ani v Bangkoku. Bolo asi jedenásť. Utekali sme na metro, doslova. Na Qianmen sme chytili dvadsiatku. V Pink House ani u Wanga nebol nikto známy. V hoteli bol, našťastie, Jakob. Požičal nám US$ 518, všetok cash čo mal. Ľutoval som, že tu nie sú ani moji Portugalci z Algarvé, ani Joy. Či Sean, Steve, Britta alebo Andrzej. Pýtali sme sa Austrálčanov, čo idú dole Mekongom, no (vraj) žiaľ nemali cash, podobne David - buddhista. Prekonal som sa a zavolal som na našu ambasádu, lenže Hermyska tam nebola. Tak sme chodili okolo reštík, znovu sme zavolali (fajn, povedala aby sme prišli, že má dvesto a niečo snáď prihodí veľvyslanec alebo kto. Super. Odrazu šok - po ulici oproti ide Britta! Práve sa s báglom vracala zo Xianu, aby sa znova načas ubytovala v Qiaoyuane. Tak sme sa na ňu radostne vrhli a v zmätku sme vysvetľovali, o čo ide. Bola perfektná, dala nám 350. Dal som jej adresu a tak, pre všetky prípady. Bolo za päť pol druhej, čas, keď u Austrálčanov končí obedpauza a už by sme tam mohli byť. Nevymýšľali sme, zastavili prvý taxík a uháňali na našu ambasádu. Bol to najbežnejší a najlacnejší 1.00Y/km žltý mikrobus. Ako je zvykom, ukazoval 10.0 Y, čo je minimum, až kým neprejde jedenásty kilometer. Pred ambasádou práve nabehol, tak sme zaplatili 11 Y. Lenže Hermyska nikde! Napadlo nás, že možno išla do banky vybrať peniaze alebo čo. No nič také... objavila sa po 20 minútach, keď sme si obhrýzli všetky nechty na tele (a zavolali Austráliu _______, ext 266 JIM) a len potom začala premýšľať o prachoch. Že veľvyslanec nemá cash, Lajčiak je preč - snáď pán Vrábel. Tak som mu brnkol z vrátnice - z minulých návštev som vedel, že je sympoš. Najprv sa priam ukážkovo zarazil, no potom zbehol domov a doniesol US$ 300, ktoré nám dal potom, ako si opísal čísla bankoviek (stovky). OK, hneď pred bránou taxík, ktorý začal vymýšľať že 30 juanov, debil, no napísal som mu na papier že desať alebo vystupujeme, tak sa pohol a čosi po 15:00 sme prišli k Austrálčanom. Vodič ešte chcel 2 * 10, no opustili sme ho bez zdržovania. Bol to blbec. Cool down boy, OK, pokojne sme vošli dnu a na recepcii sme si vypýtali Jima. Na stolíku sme naaranžovali papiere o expedícii, nálepky Rádia Tatry a tak. Boli sme obaja omnoho kľudnejší ako ráno. Konečne asi o 15:30 prišiel Jim, tak sme vyložili na stôl náš spojený cash v sáčku (nech to vyzerá ako permanentne zabalené) a šeky. Reku toto je cez 2,200 dolárov plus niečo v AE travel šekoch - asi 600. Pravda bola taká, že sme mali len 2,100... dokopy, vrátane šekov! Ale nič neprepočítaval. Len sa usmial tou svojou profíckou maskou - OK, wait a minute... a o chvíľku sme mali v pase nálepky austrálskych víz!!! Len ťažko sme sa ovládali. WOW !!! Ohromný zlom v našej ceste. Uff - ťažko hovoriť o všetkých myšlienkach, čo mi cválali hlavou. Hneď sme vzali ďalší taxík, aby sme stihli p. Vrábela - mal byť na ambasáde do štvrtej či štvrť na päť. Dorazili sme tam (10 Y, trasa < = ako 10 km) tesne pred štvrtou, vrátili peniaze a len potom sme si s Dalom tľapli. A JE TO ! Skočili sme na blízku medzinárodnú poštu a poslali Dalov list domov a balík: 3 * Asian Games Brochure, 1 * Olympic Book, To the God Unknown, The Big Red Train Ride, dokopy 2 kilá, ako 'printed matters' a 'seamail' (najlacnejšie možné, zdá sa že ešte pomalšie ako 'surface mail'). Najprv customs control. Potom nám to pekne zabalili. (Ovšem keby sme tušili, že nám za to naúčtujú 3 juany, zabalili by sme si to sami.) 'Printed matters' sa dá posielať iba v papieri, čo je v kartónovej krabici, je už 'small packet'. Takže 39.10 Y. Dalov list 2.2 + letecky za každých 10 g 0.7 Y; 12 g --> 1.4 Y + 2.2 = 3.6 Y. // Prešli sme na hlavnú stanicu a vzali dvadsiatku domov. Hneď sme vrátili US$ 518 Jakobovi, žiariac šťastím. Brita bola preč. Kúpili sme ešte jednu noc (2 * 20 Y), vyrazíme zajtra. Kúpili sme 10 pohľadníc Summer Palace za 8 Y. Celý deň sme takmer nič nejedli. Vybehli sme do zadnej štvrte, kde sme dali úžasné buchtičky - 8 kusov za 2 Y, dve nudlové polievky - slonie porcie po 1.5 Y a dve viacvrstvové placky po 1.2 Y. V Pink House sme rozprávali našu story Portugalcom, ktorých sme tam našli dlabať. Samozrejme, Celine??? sa hneď pýtala, či som jedol... Vraj budú v Darwine 23.12! Reku nech pošlú poste restante! Pošlú. Story - sedela s nami taká obézna ženská, neviem odkiaľ, no hrdinka dňa - práve ju okradli v buse. A veľmi surovo. Piati Číňania ju obstúpili, rez krížom cez bundu, v pohode vybrali peňaženku a keď autobus zastavil, vystúpili. Ženská skoro omdlela od strachu. Ostatní cestujúci sa pozerali von oknom, nech sa deje čo chce. V peňaženke mala asi 500 Y. Keby rezli hlbšie, dostali by sa k money belt. A keby ešte hlbšie... Profíci. Doriti - asi si dám pozor na backwater streets... keď tak len vo dvojici, sakra. Potom sme hodili po dva pivá (2 * 2 * 1.5 = 6 Y) v Pink House, napísali sme super pohľadnicu Ondrovi Ceprovi a ja som začal písať tento dnešný zápis. Dalo sa ako obvykle nudil. Potom dostal bláznivú náladu a chcel naliať pivo do akvária. Celkom fajn, tieto akváriá, ale nič extra. V jednom sú dravé ryby, v druhom malé húfové rybky, ktoré dávajú žrať tým dravým... A dva kapre. Keď Dalo odišiel, sadol som si ku stolu, kde bol Jakob. Zoznámil som sa tam s Kurtom Van Wyckom z Millingenu, Holland. Chlapík pol roka pracoval v Austrálii, na x miestach. Tak som si písal jeho rady na kus toaleťáku. Všetky finty a joby a super super super... sem musím prepísať ten toaleťák! Sem tiež meno tej čašníčky a moje meno po čínsky a tak. Cesta do hotela. Slúchadlá - Easy FM. // Teraz už sedím v posteli, práve sa začal druhý deň. Snažím sa to dokončiť čím skôr, pretože MUSÍM sa vyspať. Zajtra bude vyčerpávajúci deň. Stále mám peniaze Brity, ešte neprišla. Tak zajtra. Čau. Yes! // P.S. Dobre, že sme boli na ambasáde - prišiel ešte jeden list pre nás - od Nadi Rovderovej... odpoveď na našu pohľadnicu z UB. SUPER! FAKT! Napadlo ma, ako som v ten pohnutý posledný večer v Glóbuse vravel Nadi, že možno pôjdeme do Austrálie, zarobíme si a vrátime sa cez USA. Vtedy to bol číry sen a ona to vedela. Povedala, že ak sa mi to podarí, urobí so mnou rozhovor na 2 strany do Reflexu! Takže jej to musím pripomenúť! // OPIS TOALEŤÁKU : Steve & Binda Schulz (PO BOX 120, Narriogan 6312) Narriogan, WA tel: 098 - 81 22 54 - greetings from Kurt '93, oni aj boli u neho vo firme v Holandsku - platia okolo 120 - ovce, čistenie, farm work, je to big farm, NICE people, neprerobíš - jedlo i ubytovanie je v tom, ale work hard! - tu patrí malá rukou kreslená mapka miesta kde bývajú:
- autá Ford a HOLDEN - austrálske, very good engines, veľmi rozšírené, VŠADE ich opravia - vybrať si SMALL FARM - tam poliši nikdy neprídu - ak zamestnávateľ vyžaduje work visa, dať falošné meno, stačí krstné a odkladať ukázanie čísla pracovného víza a potom dať falošné (kód 6-7 čísel), trvá to asi mesiac kým sa mašinéria obráti, ale to už si niekde inde... - living (sem obrázok: ) = YHA, všade 10-15/night, extrémne nízka cena 8 + dinner (Capt. Cook's (veľká figurína) v Cairnes "C"), extrémne vysoká cena 21 (remote areas) - nutne si kúpiť Lonely Planet Australia ! - Kurt Van Wyck, Zeelandse straat 66, Millingen A/d RYN, Holland - Holden Penal Van (obrázok: ) - GHOSTBUSTERS ! - vzadu sa v pohode vyspia aj traja, je to super car, netreba ubytovanie, ľahšie sa zháňa práca, aj preto, že sa človek dostane do odľahlejších miest - kúpiť auto best: Sydney - King's Cross Market - backpackers' want to leave --> they go down with the price, chodíš okolo a vravíš že tiež predávaš a že za koľko je toto a čo je na ňom blbé a ponáhľaš sa preč? - tak to vezmeš od neho akože na predaj a máš auto a vieš aké má muchy... - sem patrí mapka Austrálie:
- pýtať minimálne 10 AD/hodinu stále - farma 300 AD/week, ale nedá sa usporiť - cleaning - better - lot of places - Yellow Pages, Sydney, TEMPO Cleaning Service: 14/hod, weekend double, 16 hours a day... - BIGGER cities - rich houses - cars, windows, painting, whatever, hard work, 25/hod, "60 knocking", BEST JOB, ponúknuť 10/hod, že urobím za 50/5 hodín a zmáknem to za dve a je to 25/hod ! A ďalej. - streetlights: bucket + stuff all for 50 AD ("si dlhý, tak urobíš celé okno z jednej strany" - až 50 AD za hodinu !) - car... ďaleké farmy, kde nie sú iní, rýchlo za robotou, spať kde... - Snowy Mts... učil tam lyžovanie, lifts, great ski resort... - SUPER začiatok je 400 do týždňa - KAŽDÉHO SA PÝTAŤ, ÚPLNE KAŽDÉHO !!!, ZVYK - veľmi milí, pohostinní ľudia - bývanie, aj peniaze pustia - 0.7 AD/liter benzínu - 10 AD/100km --> asi priemer 100 AD/1000 km vrátane súčiastok a pneumatík ! - 1,500 - 2,000 AD taký Holden, watch good tyres, engine, či motor nepúšťa olej atď, za 2,000 AD už celkom DOBRÉ auto

Sobota 5. novembra 1994^#

Sobota 5.11.1994 12:07-5:07CET (vo vlaku do Baodingu) 048: Vstali sme o siedmej, hodili poslednú sprchu a zbalili sme sa. Britte som vrátil 350 dolárov, potom sme sa s ňou a s Jakobom naraňajkovali u Wanga -jogurt s banánom a káva. Britta vravela, že do Urumchi??? asi nakoniec nejde, lebo to čo chcela vidieť je v zime zatvorené a je tam šílene zima. Okrem toho, ak chce prejsť do Kazachstanu, potrebuje najprv ruské vízum... Takže zajtra ide do Ulaan-Baataru a domov. Dala mi svoju adresu v Berlíne. Aj jej sme povedali, nech nám napíše do Darwinu poste restante. Jakob zajtra odchádza do Moskvy a St. Peterburgu. Tak sme sa pekne rozlúčili a požiadali Číňana, čo tam predáva lístky za čínsku cenu, aby nám kúpil dva do Baodingu, čo je kúsok za Pekingom, asi dve hodiny. "Jim" z kníhkupectva mi pred pár dňami povedal, že to bude asi 6 juanov za lístok. Tento pýtal sedem, reku OK, dovedna 14. Tak sme sa odparili do uličiek a zjedli veľké viacvrstvové placky po 1.40 a keď sme sa po 10 min vrátili, mali sme lístky. Ovšem, dávame 14 a chlapík sa smeje. Že sedem je len pre neho, jeden lístok stojí! Takže ale dá nám to za 60 dokopy. Šok. Lenže lístky boli na stole, zaplatené, ťažko ich vrátiť. Bolo trištvrte na jedenásť, vlak mal ísť o hodinu (11:44) a ešte sme sa aj museli zbaliť, a hlavne sme nerozumeli nápisom na lístku, tak sme to nakoniec zaplatili. No čo, pomysleli sme si, už je to tu drahé. Zbalili sme sa, uvarili sme čaj do fľaše a vyrazili. Ešte sme sa krátko rozlúčili s milou Xiao Mao v Pink House, reku že pošleme card a išli sme na stanicu. Vlak bol plný, no zistili sme, že máme miestenky, teda v tejto chvíli sedíme. Oproti sedí sympatický 22 ročný Číňan, práve vraj skončil ekonómiu, veľmi šikovný a veľmi dobre hovorí anglicky. Tak sme sa spýtali, len tak, koľko stáli naše lístky. Na ušné bubienky mi cinklo sedem čínskych juanov. To ma položilo a niekoľko minút som pekelne nadával na toho bastarda. Keby pridal pár juanov, je to OK, on si ale do vrecka strčil trojnásobok sumy! Aj napriek tomu, že sme si z opatrnosti vymysleli poistný príbeh, že zo Xianu zasa vrátime do Pekingu, aby si nemyslel, že si ho v prípade podvodu nenájdeme. Spýtali sme sa aj na cenu z Pekingu do Kantonu - okolo 200-300 juanov. Spomenuli sme si na Andrzeja, ktorý tomu istému Číňanovi dal za lístok do Kantonu 500 juanov! Jasne, že potom prekvapenému Andrzejovi dal večeru za 1 juan... ako ho na druhý deň naivne a márne pýtal aj pre nás... // Tak tu sedíme vo vlaku, debatíme o ekonomike (Suo Suo - volajte ma Steven práve hovorí o poslednej Nobelovej cene za ekonomiku, ktorú ktosi dostal potom, ako nejakým spôsobom použil metódu Monte Carlo na ekonomiku). Šid, ako vraví Ma3nka, takto sa nechať okradnúť. Zrevidovali sme cestu po Číne. Mám silný pocit, že som tu už videl dosť, teším sa na ďalšie krajiny a na Austráliu (auto Ghostbusters - chcem si ho tak vyzdobiť)... Takže Xian, potom Chengdu a v Leshane ten veľký Buddha nad riekou a Emeshan??? (schody po štítoch), potom loď z Chongqing??? do Y_____???, odtiaľ vlak dole do Kantonu. Žiadny Šanghaj. Stop. Z Pekingu, ktorý je samostatnou provinciou, prejdeme cez Hebei (tam je Baoding), Shahxi (v jeho severnej časti je Datong, kde sme boli) do Shaanxi (tam bude Xi'an). // 23:22-15:22CET No tak teda: bol to dnes ale blbý deň. Stále sme v provincii Hebei, spíme tu na stanici v hlavnom meste Shijiazhuang. Vo vlaku som nespomenul chlapíka, čo mal v taške šteniatko bieleho psíka, bohviečo za rasu. To samozrejme potajme, lebo je to zakázané. Tak som ho (toho psa) vzal na chvíľku do opatery a prišla reč na psov v Číne. Nie sú tu vyslovene zakázané, no nijako sa s nimi nemazlia. Psov bez kože možno vidieť v každom obchode s mäsom a tí, ktorí chcú chovať psov nie ako potravu, to majú fakt ťažké. V Číne totiž nie je veľká tradícia, respektíve je zabudnutá, takže psy sa importujú z Európy ai a sú pekelne drahé. Aj tento čoklík vo vlaku stál okolo 500 juanov! // V Baodingu sme nevystúpili, rozhodli sme sa ísť až do hlavného mesta provincie, aby sme si boli istí, že tam bude stáť rýchlik do Xi'an-u, ktorý sme chceli vziať. Rozdiel doplatíme vo vlaku. Lenže sprievodčička už neprišla a my sme ju ani nehľadali. 'Steven' bol veľmi chorý, mal horúčku a tak. Teda sme vystúpili až v Shijiazhuangu a riava ľudí nás odniesla k východu zo stanice, kde sa kontrolovali lístky. Tam Steven pokecal so železničiarmi a oznámil, že musíme doplatiť 2 * 13 = 26 juanov za cestu z Baodingu sem. No, snáď aj primerane. Plus, Steven nám vybavil, že nás železničiari posadia na vlak do Xi'an-u, ktorý mal ísť asi tak za 20 minút. Bolo možno pol piatej. Reku koľko to bude stáť - uvedomili sme si, že máme len 149 juanov z tých 830, čo sme zamenili v nedeľu??? (100 USD)... veľa zožral hotel a ten dnešok. OK, čau Stevene a vylieč sa. Kým sme čakali na vlak, odvážili sme sa na veľkej digitálnej váhem čo tam mali. Doriti - ruksak a taška mi vážia dohromady 29 kg !!!, z toho päť kíl čierna taška čo nosím na krku... a s mojou váhou oblečený obutý 88 kg to je dohromady na chodidlách vzpieram 117 kg! Už to takto ďalej nepôjde. Presne ako som si myslel, Dalova batožina má len 20 kg! Prišiel vlak a mohli sme nastúpiť, no pýtali od nás 300 slovom tristo RMB, trtkovia, tak sme na nich kýchli a odišli. Títo Číňania sú fakt trápni debili. Bolo asi päť. Na stanici sme stretli dvoch mladíkov, čo sa trochu chytali anglicky, no ale veľmi slabo, takže len pomaly pochopili, že chceme aby nám kúpili čínske lístky do Xianu na najbližší vlak. Nočná mora, to vyjednávanie. Číňania nás buď nechápali, alebo nás chceli ošmeknúť. Dalibor mi hovoril, aby som sa usmial - asi na mne bolo vidno že mám chuť vraždiť. Začal by som tým debilom v Pekingu. Prvý vlak išiel o 21:30, lístky po 70 juanov - vypredané, druhý o 2:00 ráno po 100 sme nevzali, potom sa našiel jeden po 50 juanov o 12:30, no už sme rezignovali a lístky sa aj tak nedali kúpiť. Začali sme uvažovať o ceste priamo na juh do Kantonu. Odtiaľto ta vedie priama cesta. Lenže by sme nevideli Xi'an, Leshan, Enisto? a z plavby po rieke Yangtze by nebolo nič. No fakt je, že nemáme prachy. Keď sa chceme preplaviť do Thajska a Austrálie, musíme šílene šetriť. Reku prespíme tu na stanici a ideme stopom zajtra ráno, rovno na juh. Ak sa nám bude dariť, stále máme čas odbočiť do Xi'anu, no nie vlakom. Tak sme sa zbavili tých dvoch helperov, zdalo sa mi, že je im ľúto, že nám nepomohli, no prestávam dôverovať vo svoje pocity. Iste by sa tiež nejako nabalili. Bolo pol ôsmej, dve a pol hodiny sme sa naťahovali o tie skurvené lístky... Vyšli sme zo stanice do ulíc so zámerom zjesť všetko čo stretneme. Práve vypadla elektrina. Všade na stolíkoch v reštikách i vonku horeli sviečky. Stretli sme jedného fakt milého a (konečne) nezištného chlapíka, čo výborne hovoril anglicky. Čakal na kohosi, kto mal pricestovať vlakom, tak sa s nami chvíĺku bavil v reštike. Dali sme veľký tanier s priesvitnými nudlami, dvomi druhmi mäsa, orieškami a zeleninou za 4, misku tofu za 1, misku akejsi neznámej žltej zeleniny - vraj sičuánskej (provincia Sichuan známa obzvlášť štipľavým korením) - no bola tam paprika, naozaj, tiež za 1 a dve misky ryže po 0.8 --> 9 Y. Zažili sme ďalší šok, keď chlapík povedal, že odtiaľto do Pekingu je to presne 12 juanov. Takže ak berieme z Baodingu do Pekingu 7, príplatok mal byť správne 5 juanov, nie 13...! Kurva! Nemohli podvádzať, lebo sme dostali dostali potvrdenku, no zrejme to bola cudzinecká cena + príplatok za to, že to bolo vo vlaku... takže namiesto 2*12 sme dnes za tých päť hodín dali 2*46 juanov... Sviečky ako nehybné mušky zavisnuté v tmavej ulici. V akváriu vedľa nás osem kaprov, z toho šesť hore či bokom bruchom. Číňania majú len málo citu. A rozumu. Ľudia si nás obzerali cez okno reštaurácie, klasicky debilné pohľady plné prázdnoty a otvorené ústa. Dajížďáci - keď ktosi odišiel, vrhli sa dovnútra a zvyšky z tanierov si presýpali do igelitových vreciek. Zmenil som stovku na desiatky a rozložil ich po stole. Rozdelil som ich po 30, toľko sme sa dohodli že bude kvóta na deň pre obidvoch. Bohužiaľ, žiadne články pre Rádio Tatry či SME... tvrdé opatrenia -stopovanie, spanie na staniciach, aspoň že žrádla bude dosť. Tak - a teraz tu ležíme na stoličkách v čakárni, klasicky zapľuvaná podlaha plná odpadkov a idiotské pohľady okolostojacich, pre ktorých musíme byť niečo ako UFO - je neuveriteľné, ako tu v tejto chvíli blbo stoja a čumia na nás. Vybalil som celý ruksak - to teda bolo divadlo! Zážitok na celý život. Chcel som nájsť niečo, čo by som mohol vyhodiť a odľahčiť si batoh. Prinútil som sa oželieť obaly 5 kaziet, čo nosím so sebou, jedny beznádejne deravé špinavé ponožky a nejaké papiere. No mohol by som predať Three Men In a Boat a Salingera v angline (hoci z knižnice) - obe zoženiem všade v civilizovanom svete, teda v Austrálii. A keď napíšem článok o Mongolsku, môžem poslať domov Džingischána a Lonely Planet -Mongolia a snáď ešte čosi. No veľmi to nepomôže, dosť som z toho zúfalý. To bude útrapná stopovačka! Nečum toľko! Howgh -- Asi si ešte kúpim buráky - každý ich tu lúska, no veď sme už ďaleko v južných šírkach. E. // Hm... myslím na domov, lebo je mi zle. Tu je už polnoc, no doma len päť popoludní, možno sú všetci na chate, s Belkou a tak. Výhĺad na pekný sobotný večer, čosi dobré v telke, fajn večera, pohoda. No čo už. Len aby tá Austrália vyšla. Potom to nebudem ľutovať! E .

Nedeľa 6. novembra 1994^#

Nedeľa 6.11.1994 20:51-13:51CET 049: Už od štvrtej som kvôli zime nemohol spať. O piatej som kúpil 200g burákov, tak sme poraňajkovali a potom som dal náš varič do opatery Dalovi, nech to nemá až také ľahké, sme o šiestej vyrazili podľa kompasu na juh. Šľapali sme za mesto, aby sme stopovali do Zhengzhou. Ešte svietili hviezdy a mesto bolo tmavé, takže sme oproti sa rútiace neosvetlené bicykle a káry skôr tušili ako videli. Nebola to sranda uskakovať pred nimi v tej sekunde, keď sa pred nami znenazdajky objavili v tme. Konečne sme vyskákali von z mesta a tmy, asi po 45 minútach, a začali sme stopovať. Niečo však neštimovalo, lebo ledvakto zastavil. Otravovali nás blbí taxikári, ktorí nemohli pochopiť, že práve s nimi sa zviezť nechceme. Konečne o 7:45 sme chytili malú dodávku, ktorá si to šinula asi 70 km naším smerom, tak sme v nej pospali až do nejakej dediny, kde auto odbočovalo. O peniazoch našťastie ani slovka. Potom sme, asi o pol hodinu (9:45), zastavili prázdny náklaďák s vlečkou. Bol to úplný šialenec. Predviedol nám snáď všetky dopravné priestupky v Číne. Rútili sme sa sedemdesiatkou okolo cyklistov, stále stisnutá trúba z lokomotívy, kľučkovali sme medzi vrchovate naloženými kárami sprava i zľava akoby stáli, pri predbiehaní žiaden ohľad na oproti idúce autá, či plná čiara, alebo dve. Sprvu bola celkom obstojná cesta, s krásnymi kriedovými čiarami po krajoch, stromami v bielych ponožkách a oceľovým lanom namiesto pätníkov. Krajina sa menila každým kilometrom - stále viac subtropických stromov, zelené porasty a bahnité riečky, v ktorých prali ženy prádlo. A teplo - myslím, že zajtra už odložím bonekanku! Istý čas bola potom veľmi zlá cesta - obchádzali sme ktorési mesto - plno kameňov a šialených dier. Videli sme dnes celkom päť čerstvo prevrátených áut - všetko nákladiaky a všetko technické zlyhania: zlomená poloos, odpadnuté koleso, odtrhnutý príves. Kvôli tomu sme napredovali len veľmi pomaly, a tak na konci spoločnej trasy, v Angane???, sme boli až okolo trištvrte na tri, po piatich hodinách. Keľ vezmeme, že na ceste sme boli od šiestej, teda deväť hodín, bola vzdianenosť zo S. - asi 220 km - viac ako žalostná. Okrem orieškov na raňajky sme nič nejedli, tak sme hneď našli pouličný stánok s ??? porciami nudiel s vajíčkom a zeleninou a ??? ???. Zrazili sme cenu z 5 na tri a dali dva taniere za asistencie asi pätnásťčlenného debilného publika. Debatovali sme, či to má zmysel, ísť do Chengdu??? takto... max 300 km/deň a nekonečné pochody cez miliónové mestá. Vyrazili sme na miestnu stanicu, opýtať sa na ceny do Wuhanu... Cestou nás sprevádzala grupa asi dvadsiatich debilov a výkriky "Hello" taxikárov a cyklistov. Mali sme chuť škrtiť a strieľať. Na stanici sme dlho hľadali nejaký inteligentný xicht, no márne. Nakoniec sme to zasa skúsili s frázami. Tentokrát všetko fungovalo bezvadne. Dostali sme čínske ceny, iba po 30 juanov!!! Tak sme sa rozhodli že hej, ideme do Wuhanu. Dôležité je predsa dôjsť do Austrálie! Samozrejme, že všetko na lístkoch sme si x-krát overovali. Vlak mal ísť o 16:59 (teda o pol hodinu, tak sme kúpili akési keksy za 2, buchty za 2, buráky za 2 a vyše kila mandariniek za tri. Nevedeli sme sa pritom striasť jedného mimoriadne odporného xichtu, stále išiel za nami, aj keď sme začali chodiť do kruhu... Vlak klasika - narvaný a zafajčený. Ovšem, mali sme miestenky, takže OK. A oproti pekná ženská, malá Yang Xun (Lu Xun bol známy čínsky spisovateľ), študentka medicíny v Zhengzhou???, kam práve (nedeľa večer) išla. Než sa vlak pohol, ešte zakývala rodičom na peróne. Bola zlatá, vedela dobre anglicky, no mala výrazne málo praxe - niektoré veci sa odvážila len napísať. Tak sme si väčšinu času písali a kreslili a ja som mal dojem, že na nás robí psychologické testy, keď dávala otázky ako "Chcel by si byť dieťaťom alebo dospelým?"... keď som odpovedal, že tým čo som, nebola spokojná, tak som pochopil, že to ona chce niečo povedať. Potom to aj povedala - že by radšej chcela byť dieťaťom, aby nemala problémy a tak. Tak som jej pripomenul, aké to bolo, keď musela ísť večer skoro spať a nemohla všetky hračky ktoré sa jej páčili, že bola na rodičoch závislá a tak... Hey! - poznala rozprávku o Krtkovi!!! Vymenili sme si adresy. Celkom rád by som sa s ňou ešte niekedy stretol. Chcela, aby sme sa išli pozrieť na jej univerzitu, takže sme dosť ľutovali, že máme lístky až do Wuhanu a že si nemôžeme dovoliť nevyužiť ich. OK, tak tu sme vo vlaku doteraz, ja píšem denník (len či ho prečítam?) a Dalo pohľadnice domov. Žerieme mandarinky a hrušky, čo sme dostali od Yang Xun. Vedľa je chlapík, ktorý keď sa práve ??? nenapcháva, tak fajčí akési odporné lístie, takže neviem ako prežijeme do rána. P.S. čítam Bouřit se je lidské (Liang Chang & Judith Shapiro) a je mi z toho zle, je príšerné, čo sa dá urobiť s ľuďmi, keď majú nad sebou fanatika. E. // [20.10.1995 - Aj z popisu tohoto dňa vidno vypätie, v ktorom sme sa jednostaj nachádzali. Unavení bez reálnej vidiny oddychu najbližších niekoľko dní, pritlačení nedostatkom peňazí a podivnou mentalitou domorodcov sme strácali nervy...]

Pondelok 7. novembra 1994^#

Pondelok 7.11.1994 050: Do Wuhanu sme dorazili asi o šiestej ráno. Posledné hodiny vo vlaku boli utrpením. Jedinou polohou, v ktorej mohol človek spať, bola hlavou na stolíku a vôbec nebolo teplo. Kúpili sme si mapu mesta a hneď sme sa aj podľa nej vybrali do centra. Lenže po asi 20 minútach sme nedošli nikde a ktosi nás usmernil, že nie sme tam, kde sa vidíme na mape. Vyšlo najavo, že vo Wuhane sú štyri stanice a nie tri, ako hovorí a ukazuje LP. To nás zmiatlo, tak sme sa unavení a nevyspatí s tými batohmi dotrepali nazad a našli autobus k rieke, kde sa nasadá na lode riečnej dopravy. Nekonečná cesta napchatým autobusom - totálne rozbitá cesta, len skaly a prach a keď voda tak aj blato, horúčava. Vedľa mňa visel na tyči brýlatý Číňan, ktorý sa ukázal byť profesorom angličtiny na Wuhanskej univerzite. Nehovoril dobre, ale zato gramaticky veľmi dôsledne. Dorazil ma výrokom, že Wuhan je jedno z najkrajších miest Číny (no čo sme my dnes zatiaľ z neho videli...) a ďalej sme sa kodrcali, aspoň že mi potom bleskovým pohybom chytil fleka, takže som si mohol zložiť batoh. Vtom ale utrápený busík píchol pravé zadné koleso a vystupovalo sa. Stáli sme pri perfektnom obraze propagujúcom jedno dieťa v rodine, na v tej rozkopanej nekonečnej hnusnej ulici. Chcel som foto, no Dalo sa viac staral, aby nám kvôli tomu defektu neprepadli naše lístky. Znovu som ľutoval, že nemám kameru. Dalo robí fotky len keď má náladu a len keď on chce... Ja píšem denník a všetky záznamy bez ohľadu na okolnosti... Tak sme prešľapali na najbližšiu zastávku a čakali náš bus. Ten aj prišiel, no vidiac zástup ľudí vôbec nezastavil, takže sme zúrili a čakali ďalší a až ten nás vzal k terminálu prístavu. V prístavnej hale sme po dlhom boji s knihou fráz v ruke zistili loď do Anquingu, 4th class, po 40??? juanov, odchádza o šiestej večer, bude na mieste zajtra ráno. Išli by sme až do Chizhan??? (Guichi), no tam loď nemá zastávku. Tak sme to kúpili na dnes večer, hoci sme sa pohádali, keď som chcel aspoň na jednu noc ostať v hoteli, aby sme sa prespali, umyli a vyprali si veci a aby som robil na denníku z Pekingu, ale Dalo chcel šetriť čas a prachy. No OK, aspoň že sa vyspíme, totiž na lodi. Wuhan je nakoniec fakt krásne mesto. Žasli sme nad krásnou bankou v koloniálnom štýle. Menili sme tam doláre na juany tak, aby nám to stačilo až do Kantonu (po zastávke v Žltých horách a na jednom ostrove pri pobreží Tichého oceánu). Vo vnútri všetko elegantne drevené a sklenené a všetko (asi ešte) z minulého storočia, mohutné piliere. Len tam bolo trochu veľa ľudí nato, aký pracovný výkon podávali. Postreh - boli to všetko mladí ľudia, tak do 25! Aj keď sa mi len veľmi ťažko odhaduje vek Číňanov. (Možno tam nasadili mládež kvôli angličtine - predsa je to banka kde príde meniť väčšina turistov.) Dali sme obed na maličkom dvorčeku a pivo. Potom sa Dalibor na moju prosbu vybral autobusom odfotiť ten obraz na rozkopanej ulici, ja som sa prešiel po meste a zasa som ľutoval, že nemám foťák. Stretli sme sa tesne pred šiestou v prístave. Dalo to stihol len tak tak, vraj sa jeho autobus našiel v príšernej zápche. Rýchlo sme vybrali veci z úschovne a veľký most nás podal na loľ, kde nás kapitán v uniforme odvelil na 2nd poschodie. Dostali sme jednu poschodovú posteľ - ja som sa nasťahoval hore - deky a vankúše. Dohromady kabína so 16 miestami. Bojler s horúcou vodou na čaj, teplá voda v umyvárke a WC, perfektné. Sledovali sme odrazenie od brehu a už sme sa plavili a bolo to great. Zvyšok večera sme triedili, čo ešte vyhodíme z ruksakov. Vyhodil som pár drobností, ako deravé ponožky a potom som sa presvedčil a vyšiel som na tmavú palubu a do kalných vĺn v brázde za loľou som hodil aspoň stokilový A-S frazeologický slovník od PhDr. Kvetka. Ale ešte predtým som do neho napísal sľub, že si ho kúpim, keď sa vrátim domov, pretože mi to bolo ľúto. Potom som lozil po lodi a našiel som časť, kde hrala hudba a cestujúci tancovali s kuchárkami (je tu fajn drahá reštika) a volali ma,no mal som len kraťasy, tak som nešiel. Mal som ísť, myslím. Išli sme dosť rýchlo - keď som zostúpil blízko k vode, zdalo sa mi že ubieha šílene rýchlo - možno päťdesiatkou? Howgh.

Utorok 8. novembra 1994^#

Utorok 8.11.1994 20:22-13:22CET 051: Tento zápis píšem poležiačky v spacaku pri sviečke. Okolo sú exotické traviny, nad nami krásna osamotená borovica a hviezdy. Dalibor varí tofu a nudle. Sme na jednom vrchu Žltých hôr (Huang Shan)... Zobudili sme sa okolo pol ôsmej a dosýtosti využili luxus umývania v teplej vode. Výhľad z lode bol úžasný. Každý z brehov bol tak kilometer ďaleko, obrastený pralesom rákosia, brehy z blata. Spenená brázda za loďou, ktorá sa v diaľke menila na dlhý pás stojatej vody, takže aspoň kilometer za loďou bolo vidno jej stopu. Nad touto stopou za nami leteli čajky. Ako ohňom fascinovaný som sa díval do vĺn a vírov. Začal som písať včerajšok, no vyrušilo ma mladé dievča v okuliaroch. Hovorila peknou angličtinou a bola hrozne milá. Študentka fyziky. Cestovala z Wuhanu, kde je na univerzite (myslím, že už ju skončila), do Šanghaja - na nejakú konferenciu o gravitácii, ktorá je jej špecializáciou. Tak sme kecali o všetkom a o tom, že by tiež cestovala, keby mohla. Začal som o tých čajkách, ako si tam lietajú za nami, že tiež mám chuť lietať ako ony a dívať sa na ľudí na lodi. Dozvedel som sa, že to nie sú čajky, ale druh operenca, ktorý žije len v okolí rieky Yang C'. Ale chytila sa. Potom dodala, že vlastne som ??? ako tie vtáky, keď môžem cestovať... Kúpili sme s Dalom na raňajky mandarinky, lebo všetko ostatné bolo drahé. Tang Jie nám ponúkla ??? chlieb, no odmietli sme - veď v Šanghaji bude až zajtra večer. Potom ale pod zámienkou odbehla a doniesla pár sendvičov s párkami vo vnútri. Rozprávali sme sa o Tu Fu a Li Po. Hovorila, čo o nich vie a mne to pripadalo akoby citovala z učebnice. Dal by som krk na to, že si to pamätala doslovne. Neviem prečo. Ale neznamenalo to, na druhej strane, že nerozmýšľa. Páčila sa mi, tak ma napadlo, že jej čosi dám. Vytiahol som anglickú verziu Troch mužov v člne (tie by som nevyhodil, ale zamýšľal som ich predať kvôli váhe). S ťažkým srdcom som vytrhol a odložil venovanie od rodičov, ktorí mu knihu na minulé vianoce kúpili a napísal som jej: "Tang Jie, so srdečným želaním, aby raz mohla lietať tak slobodne, ako tie vtáky nad Yang Tse -- Tomáš". Bol som hrozne rád, že knihu nepredávam, ale darujem. Už bolo 9:30 (15.5 hodiny cesty) a pristávali sme v _____, keď som pre zmenu ja dostal taký malý skladací prívesok - guličku... Tak sme vystúpili a zakývali sme si a vošli sme do mesta ______. Keďže bolo po raňajkách a pred obedom, na ulici nebolo veľa stánkov s jedlom. Dosť sme sa nachodili, kým sme našli čosi príhodné. Nakoniec sme hodili mäsové buchtičky a dve misky ryže bez chuti za pár juanov, nato ešte dve plackyposypané sézamovými jadierkami a vydali sme sa na autobusovú stanicu hľadať spoj do Žltých hôr. Mesto sa príliš nelíšilo od Wuchanu, ibaže bolo menšie. Teplo, palmy, desiatky volajúcich pedicabov, tisíce ľudí, trúbenie áut, vôňa pokrmov zo stánkov a reštaurácií. Po prvý raz sme ale videli ľudí zapriahnutých v čudných ťažkých dvojkolesových vozov s ohromnými nákladmi [viď foto]. Ako ťažné zviera - zrobený starec s pásom okolo šije a ramena, zohnutý a ťažko oddychujúci. Na stanici sme sa dozvedeli, že autobus do mesta Huang Shan, centra Žltých hôr, ide až zajtra ráno a stojí po 20 juanov. Žiadna zľava. Dali sme pivo a premýšľali, keď nám ktosi z prizerajúcich sa (ako vždy ich boli mraky - blokovali chodník a pozerali do reštiky ako sedíme a pijeme to blbé pivo) poradil, aby sme išli na hlavnú stanicu, že toto je len také malé nič. A fakt, celý čas sme strácali nervy na biednej staničke mimo všetkých ťahov. Hlavná stanica bola ako to už v Číne býva, veľkolepá a dobre vybavená. Kúpili sme si lístky do _______. Rozhodli sme sa, že odtiaľ pôjdeme stopom, alebo iným autobusom k jazeru ________, tam prespíme a potom budeme pokračovať v túre do Žltých hôr. Dva lístky stáli 19 juanov, čo sme akceptovali ako prijateľné. Nakúpili sme zásoby - 8 štvorcov tofu (5*5 cm) za juan a dva zmotky nudlí a mandarinky (1.5 J/500 g) a nasadli sme na autobus. Buď sme znova mali šťastie na blázna vodiča, alebo tu všetci jazdia tak rýchlo. V šílenej rýchlosti za neprestajného trúbenia sme kľučkovali medzi cyklistami a protiidúcimi??? autami, niekedy mi z toho prišlo mdlo. Cesta trvala asi dve hodiny (____ km). ______ je malé mesto a nič tam nie je, no samozrejme majú veľkú modernú stanicu. Jeden študent - košeľa, kravata, slabá anglina. Bolo tam pár stánkova každý majiteľ nás všemožne lákal do toho svojho, no riadili sme sa rozumom a obšťasnili sme starenu, čo dávala tanier buchtičiek za tri juany, k tomu dve misky suchej ryže po juane, teda päť. Stará ovšem chcela šesť, a tak sme skoro odišli, no nakoniec sa umúdrila. Znova zástup debilov, čo nás obostúpili tak tesne, že sme sedeli v tieni. Dojedli sme a Dalibor sa skočil spýtať na stanicu kedy ide autobus k jazeru _____. Najbližší ide až zajtra, tak reku ideme pešo tým smerom, hádam niečo stopneme. Lenže - to už k nám ktosi podišiel, že tam stojí jeho minibus, kam to bude. Reku jazero, ale nedáme viac ako štyri juany za jedného (taká je oficiálna cena). On že päť, ale potom dobre štyri. Do ____ sme prišli asi o šiestej, tesne po západe slnka. Dávali sme 8 juanov za cestu, keď tu chlapík odrazu zapýtal 8 za jedného!!!, šestnásť. Debil. Vyzeralo to beznádejne, no nakoniec nám vydal dvojku z desiatky. V stánku sme nabrali vodu a kúpili dve pivá. Znova sa vyskytoval ktosi zvládajúci pár slov vzdialene podobných angličtine, tak sme sa dozvedeli, že jazero je tak na dve hodiny chôdze. Povedali sme, že to v pohode prejdeme a odprevádzali nás užasnuté pohľady. Priblížil sa k nám chlapík na bicykli s deckom a opakoval "ínkliž tíšer ínkliž tíšer", tak reku pôjdeme pozrieť dedinského učiteľa, možno je to nejaký správny Američan. Bol to ale Číňan jak vyšitý a ledva mu bolo rozumieť. Okrem toho bol blbý -neviem ako niekto taký môže učiť anglinu, aj keď len na dedine. Hneď nás chcel ubytovať a dať nám večeru, samozrejme som si nerobil ilúzie, že by to urobil nezištne. No nemal som chuť ostať ani keby to bolo zadarmo, tešil som sa na pochod teplým večerom pod hviezdami. Tak sme povedali, že ideme pešo k jazeru -on že to je strašne ďaleko, sprevádzal nás asi 10 minút, len aby sme nešli, že je tma a tak. Konečne sme sa ho zbaovili a za prvou zákrutou sme si na moment zložili batohy, aby sme si oddýchli pred pochodom. Tu sa milý učiteľ objavil na motorke, že či máme problém, asi si myslel že sme to vzdali... Bola to skutočne krásna túra, svietil kosáčik mesiaca a Cassiopea??? a všetko bolo také snové až sa mi nechcelo veriť, že je to pravda - dedina v údolí a jemná mlha a hory ožiarené svetlom z neba, koncert cikád... Chcel som ísť až k jazeru, no Dalibor mal toho dosť a chcel prespať vo vrchoch. Mienil, že údolie bude jednou veľkou dedinou takže nenájdeme miesto na spanie. Tak fajn, škriabali sme sa hore šílene strmým kopcom, po akýchsi poliach s kríkmi. Obával som sa o svoje kolená zaťažené 115 kg a na to, ako ľahko môžu povoliť + nechápal som prečo sa štveráme tak vysoko, tak sme sa s Daliborom dosť škriepili, ale došli sme na vrchol, kde bola čistinka a táto borovica, pod ktorú sme na zem rozprestreli stan, vložili doň ruksaky a nato naše hnáty v spacakoch. Už som neľutoval námahy, pretože to bolo čarovné miesto. Zapálil som sviečku, lebo baterku??? už nemáme a začal písať tento zápis. Dalibor začal variť nudle a tofu. Potom sme dostali nečakanú návštevu - odrazu sa celkom pri nás vo vysokej tráve objavili dve svetlá bateriek a dve postavy. Dúfal som, že zle vidím, no Dalibor tiež zahliadol siluetu pušky, čo mal jeden v rukách. Vytiahli sme kasery, no bola to len smiešna myšlienka na obranu. Prišelci si nás našťastie len obzreli a bez slova išli ďalej. Pravdepodobne videli svetlo na svojom poli, tak sa vyšli pozrieť na nočných votrelcov. Nebolo nám po vôli, že niekto, kto sa tu premáva s puškou, vie kde spíme, no dole sa nám nechcelo. Tichučko sme zapli kazeťák - Olympic a pokúsili sme sa zjesť tofu a nudle, ktoré dokopy a bez korenia vytvorili nečakane hnusnú zmes, takže sme ju nakoniec vykydli do krovia, dali pivo a išli spať. Chcel som dopočúvať kazetu a pozerať do vesmíru, no ani som sa nenazdal a spal som - aj keď bolo pomerne skoro, aj keď sa okolo potulovali mlčanliví Číňania s puškou. Kazeťák tak ostal vonku celú noc.

Streda 9. novembra 1994^#

Streda 9.11.1994 052: Párkrát som sa v noci zobudil na chlad, takže som zaregistroval rýchly presun hviezd. O šiestej sme boli hore už obaja a hviezdy sklamane zhasli v žiare triumfujúceho oranžového obra prichádzajúceho z východu. Keďže som zaspal, kazeťák zostal celú noc na tráve, ale hoci bol vlhký rosou, verne fungooval. Dalibor fotil ten mlžný obraz typicky čínskych kostrbatých vrcholov plávajúcich v bielej pare a jazero v diaľke. Pred siedmou vyskočil nad hory veselý Oskar, doslova za pár sekúnd. Pozeral som dole svahom, kade sme v noci prišli a nechápal som, ako sme to dokázali vystúpať v noci a s báglami. Nejako sme sa však zošmýkali na cestu a po chvíľke šľapania sme chytili malý náklaďáčik, ktorý nás vzal na korbu a dokodrcali sme sa k jazeru na miesto, kde sa čaká na ferry. Bolo tam pár stánkov s jedlom, no zjavne zničené turizmom, pretože ceny boli závratné. Jedno pivo za 4 juany, asi 50 g orieškov za juan... Dali sme 2 malé placky po 0.4 a dve ryžové placky po 0.5. Ovšem sme sa vôbec nenajedli. No - aj tak som chcel držať hladovku. Za prevoz sme neplatili nič, viezli sme sa na tej korbe. Cez jazero to bolo asi 25 minút. Povedali sme, že nezosadneme kým neuvidíme nejaké jedlo, tak sme sa po pristaní viezli ešte asi 20 kmdo akéhosi mesta. Tam sme našli stánky a samozrejme aj sa k nám pritočil exot s anglickým prízvukom, zasa nejaký nenormálny. Dozvedeli sme sa od neho ale, že sa to tam volá Xianyuan, takže sme sa našli na mape a tiež nám povedal, kde je rybí trh. Tak sme zjedli nejaké placky (5 za juan) a buchty (tá istá cena) a dve pivá (hrozná??? akcia zasa) a išli kúpiť ryby. Na trhu nebol veľký výber, ale bolo čo fotiť. Vysledovali sme, koľko platia domáci a kúpili sme 3 asi 20 cm ryby za 8 juanov. Navliekli nám ich na kúsok pevnej trávy cez žiabre a ústa. Tie ryby ešte dýchali a švihali chvostami, keď som ich niesol... Bolo mi čudne. Kúpili sme ešte pol kila cesnaku za juan a dve kilá ryže za tri a dve pivá a vrátili sme sa na cestu smerom k jazeru. Za moment sme zasa chytili taký malý náklaďáčik Wu Lin. Naložil nás, potom piesok vyťažený hadicou??? z rieky a vzal nás späť tých asi 20 km (40 min) k jazeru. Chceli sme vziať nejakú loďku a preplávať na druhý breh jednej menšej zátoky, kde nebol taký skalnatý??? breh, no všetci loľkári pýtali po 10 juanov, svine, tak sme sa na nich vykašlali a šli ďalej po pobreží. Chytili sme taký mikro traktor s vlečkou bez akéhokoľvek odpruženia, takže sme sa ledva držali. Vzal nás pár kilákov ďalej. Konečne sme sa vyvalili na pláž. Tak sme si zaplávali, umyli sa a prali (už som mal všetko absolútne špinavé). Trvalo mi to niekoľko hodín, pral som v tej kalnej vode doslova všetko. Vypral som aj peniaze, keď som zabudol na doláre zašité v nohaviciach. Všetko som rozložil po tráve a začali sme chystať úžasnú hostinu. Po prvý raz v živote som pitval ryby. Dalibor mal na starosti ryžu. Varič najprv vzbĺkol (nejako prestal tesniť a benzín neznámo kade vytekal) a chystal sa vybuchnúť, hasili sme a Dalimu pritom temer zhorela ruka. Urobili sme oheň z bambusových kmeňov a opekali ryby nastoknuté na bambusových prútoch a hrozne sme si voľkali. S cesnakom a soľou sme z rýb a ryže utvorili fantastickú pochúťku, ktorú sme zakončili pivom. Potom sme len tak rozjímali a pozerali na hviezdy a jazero s rybárskymi loďkami. Po hladine sa až k nám šírili tiché hlasy rybárov. Počúvali sme Toma Waitsa. Z kostí, hláv a chvostov rýb Dalibor kuchtil polievku, no varič stále neposlúchal a podchvíľou sme ho museli hasiť pieskom a tak som raz pri (úspešnom) hasení tú polievku prevrátil. Potom Dalo išiel spať, tentokrát nie na, ale do rozprestreného stanu. Ja som pozbieral vypraté veci, ktoré samozrejme v chladných lúčoch zapadajúceho slnka ani neoschli, a napchal ich do igelitových tašiek, aby nenavlhlo aj všetko ostatné. Ešte som potom hodnú chvíľu sedel pri ohni a premýšľal som o človeku a svetoch a o našej bláznivej ceste, až ma to zmohlo a tiež som zaliezol do pelechu. Bolo asi len deväť hodín. // - tam ako sme dostopovali s rybami - nás číňan spolu odfotil na vlečke... (pozn 23.12.95: jedna z veľmi mála našich spoločných fotiek)

Štvrtok 10. novembra 1994^#

Štvrtok 10.11.1994 10:14-3:14CET (pri Taiping Lake) 053: Nebol to bohvieaký nápad spať v zloženom stane - ráno z neho totiž pri každom pohybe stekala voda, ovšem zásadne do spacakov. Inak som ale spal dobre, v Dalovej bonekanke, lebo moja bola mokrá v igelitke. Znovu som sa zobudil po šiestej a čakal na východ slnka, no keď o siedmej nevyšlo, vstal som zahriať sa pohybom a pozrieť sa kde sa tak dlho tára. Presne na východe sa čnela najvyššia hora na okolí, takže ju Oskar zdolal až o 7:45. Rozložil som mokré veci na riedku trávu a vlastne aj všetko ostatné - knihy, kazety, mapy - čo cez noc namoklo rosou. Treba poznamenať, že všetky vyprané veci (aj čierne tričko) sú do červena, čosi pustilo farbu. Napadá ma príhoda Troch mužov v člne, ako si prali odev - bol potom špinavší ako pred praním, a keď ho neskôr dali do práčovne, zaplatili trojnásobnú sumu než obvykle s odôvodnením, že išlo skôr o vykopávky než čistenie. Aj moje pranie bolo podobné. Okrem tej červenej farby som sa nevyhol ani bahnu, ktoré som stojac po pás vo vode víril, ani piesku a špine, keď to suším na zemi. Dalibor si ešte ráno postavil??? stan a nejaký čas dospával mokrú chladnú noc. Potom sa vyhrabal a vymyslel šnúru na prádlo na báze nášho lana. Potom sa podujal čistiť varič od piesku, ktorým sme ho včera zasypali. Ja som písal a píšem. Varič znova blbol, Dalo vraví, že zrejme v ňom zhorelo tesnenie a benzín vyteká. V tejto chvíli ale - nezakríknuť! - poslušne zohrieva ešus s ryžou, takže hádam budú raňajky! Ešte: ráno bolo čarovné - chumáčiky pary tancujúce nad hladinou, v tom plávajúce kačky a kačiatka a rybári (v člnoch). Napriek kráse chvíle a jej ojedinelosti, som premýšľal o domove a o Omike, o ktorej sa mi dnes snívalo, a tak. Ten sen bol ako od Poea, s krásnym tajomným koncom, keď drahá osoba, ktorej som chcel poďakovať, alebo čo, nebola tam, kde mala byť a všetci tvrdili, že tam nikdy nikto taký nežil. Uff - som plný emócií - mohol by som písať celé strany a analyzovať sen a moje pocity a večnosť chvíle a veci, čo mi bombardujú myseľ, lenže... niet času... to je nevýhoda tejto cesty. Idem si dať tú perfektnú ryžu! // 21:13-14:13CET Ryža bola fakt super, s cesnakom vytvorila najlepšie jedlo na svete. Prádlo stále nebolo suché, lebo slnko sa akosi flákalo, aj keď nebolo mrakov. Zasa sme prebrali každú maličkosť v ruksakoch, čo môžeme vyhodiť a odľahčiť sa. Vyhodil som pár obalov na lieky a akési papiere. Tiež sme písali pohľadnice (ja domov). Dali šil a celkove sme sa dávali do poriadku - nechty a tak. Konečne sme sa zabalili asi o jednej popoludní. Z prašnej na hlavnejšiu cestu nás vzal rovnaký traktorík s neodpruženou vlečkou, aký nás ta priviezol, lenže tentokrát bol plný kameňov, takže sne sedeli na 'prednici' vlečky, nohy zapreté o ťahač pred nami, ruksaky na pleciach na kope kamenia vo vlečke, pod nami ubiehala vozovka. Tajil sa mi dych, keď to chlapík roztočil na dobrú tridsiatku, cítil som sa ako na horskej dráhe v lunaparku. Spadnúť tak pod vlečku... Na hlavnej nás vzal - osobák! Prvý v Číne. Čínsky Volkswagen Santana. Odhadli sme, že vzdialenosť k tomu včerajšiemu mestu, Xianyuan, je 25 km, tentokrát sme ju prešli za asi 15 minút. O kúsok ďalej, v Gantangu, sme si chceli zajesť, no čoskoro sme stratili nervy, tentokrát najmä Dalibor, lebo nás všetci svorne pýtali 10 juanov za bežné jedlo, debili. Zrejme zvyknutí na turistov. Dalibor nakoniec dal akési buchty a nudle za 5 juanov, ja nič, bol som šílene znechutený. Idioti! Vyšli sme von z mesta a ďalších asi 10 km sme sa viezli v kabíne náklaďáku. Ocitli sme sa v malebnom prostredí čínskej dediny - terasovité ryžové polia stúpajúce od nížin až pod vrcholy strmých vrchov, roľníci v kužeľovitých slamákoch, na pleciach bambusové vahadlá s misami zeleniny alebo čohokoľvek iného, čierne voly na motúzikoch ťahajúce majiteľov na bicykloch. Ovšem, robota na poli náhle ustávala, kedykoľvek sme im prišli do zorného poľa, to je normálne. Slnko už zapadalo, lebo sme boli pod vysokou horou - asi o štvrtej. Dalibor v tom zázračnom svetle urobil zopár (hádam) unikátnych fotiek! Stopli sme akési čínske kombi - hľa šťastie ani oni nechceli peniaze. Bol to chlapík, asi riadny funkcionár, lebo nesedel za volantom, tam sa mrnil jeho šofér v rukavičkách. Ani spolu nehovorili, ani osamote. Iba funkcionár raz povedal "Hm". Vysadili nás pred hotelom v Tangkou, tak sme sa spýtali koľko a čo za to, zasmiali sa nad cifrou 120 (pre dvoch) a odišli hľadať jedlo. V uličke sa k nám pritočila starena, že - gesto ruka na líci = spánok - a 3 juany. Že 6 pre dvoch. Ok, to berieme... perfektný dedinský čínsky dom, drevené schody, malá kutica s bielymi stenami a tromi posteľami s oknom do dvora, holá žiarovka. Super. Lenže išlo nie o tri, ale 30 slovom tridsať juanov. Tak sme to stiahli nakoniec na 10+10, čo je normálna cena. Nevedel som si predstaviť, že by sme zasa hľadali miesto na spanie niekde vo vrchoch. Stále som si živo spomínal na rosu v spacaku a nočný chlad. Tak sme starenke sľúbili, že sa nikto v ulici nedozvie, že sme zaplatili tak málo. Konečne som sa aj ja najedol. Kúpil som si dve misky ryže po 1 Y a zeleninu za 2, zmiešal som to vo väčšej miske a posolil. Báječne som sa najedol, k tomu pivo. Dalibor bol najedený, takže blúdil po už nočných uliciach a vrátil sa - s palicou... za 1.5 juanu. Neveril som vlastným očiam, keď som videl tú blbú stareckú okrasnú palicu s čiernymi pruhmi. Typický artikel oblasti, všetci turisti si to nosia na výlety do Žltých hôr. Stavili sme sa, (ja vravím) že ju nedotiahne na Slovensko - o pol basy piva! Potom sme ešte trochu spolu chodili po uličkách a obzerali suveníry, je tu hromada takých šopov. Našiel som taký príma čiernobiely káro klobúk za tri, no keď ten chytrák zdvihol na päť, znova som sa naštval a nechal ho tým klobúkom sa zadrhnúť. Ale možno ho kúpim zajtra. Takže tu ležíme s tou nahou... žiarovkou, ktorá je jediným zdrojom svetla ale i tepla. Pijeme pivo, chrúmeme keksy s orieškami a píšeme pohľadnice a denník.- E. Ovšem hrá REM.

Piatok 11. novembra 1994^#

Piatok 11.11.1994 054: Zobudili sme sa pomerne neskoro, okolo ôsmej, boli sme veľmi unavení. Dalibor pobehal mesto a fotil, potom sme vybojovali buchtičky za prijateľnú cenu a kúpili buráky. S ruksakmi na pleciach sme sa ešte zastavili pri mojom klobúku, no chlapík trval na piatich juanoch, takže ho nepredal a myslím, že ani nepredá. Vydali sme sa na východ do Huangshan City, aby sme si konečne pozreli bájne žlté končiare. Na výpadovke nám však ktosi oznámil, že musíme ísť presne opačným smerom, tak sme vzali náklaďák na západ. Zvyčajne sa v ňom vozilo uhlie, takže ihneď sme mali čierne ruky a keď sme nabrali rýchlosť, začal sa na korbe víriť prach, ktorý nám sadal do očí a na vyprané šaty. Asi desať kilákov západne sme vodičovi zaklopali na okienko, aby zastavil. Uvedomili sme si, že čosi nie je v poriadku. Kam sa ženieme celé kilometre, keď hory majú byť tak 4 kilometre od Tangkou? Keď som vytrel uhlie z očí konečne som pochopil, že ideme do Huangshan City (Tunn), ale to je úplne inde ako Huangshan Mts. Tak sme sa rozlúčili s uhliakom (celý čas čo sme sa viezli a kŕčovite sa držali kostry a snažili sa nedotknúť špinavého vnútra, hrali mi v hlave husle: "Vezu se na uhláku a vyhlížím přes okraje, ve svým tuláckým vaku šmátrám po láhvi Tokaje, píseň Oranžovýho vlaku zpívám do kraje!"). Boli sme v malebnej starej chudobnej dedinke. Dalo cvakol jednu bohovskú starenu, hoci sa nechcela dať, v nejakom holičstve (VŠADE sú tu holičstvá) sme si umyli ruky a tváre a lúskajúc buráky sme čakali na auto späť. Zasa sme sa vrátili do toho prekliateho Tangkou a konečne (na tretí pokus) sme sa vydali správnym smerom, totiž na sever. Aj tam sme čosi stopli, taký mrňavý náklaďáčik, no ani sme nemuseli, boli to len dva kilometre hore serpentínami, a boli sme v komplexe hotelov a iných pijavíc, odkiaľ vedú chodníčky po Žltých horách. Zaumienili sme si, že napriek mojej chorobe - chytil som pri tom jazere stará choroba z detstva, totiž zápal nosových dutín, a tak ma bolela hlava a smrkal som - a pokročilej hodine, bolo asi jedenásť, to dnes prejdeme celé. Urobíme okruh v smere chodu hodinových ručičiek, musíme to stihnúť do večera. Ešte nás otravovalo pár debilných ženských, ktoré nám ponúkali tie luxusné hotely čo sa tam hyzdia, takže sme zasa prišli o nervy. Kúpili sme chlieb (klasicky malý sladký a mäkký ako molitan) a čínsky Sprite a začali sme šliapať prvé schody. Postupne sme sa dostali do rytmu a hoci sme boli úžasne spotení, išlo to fajn, až kým sme netrafili na búdku, kde sa platilo vstupné. A nedalo sa nijako obísť. Tak sme tam vošli a Dalo išiel kúpiť lístky. Vrátil sa bledý ako nikdy - cena je 80 juanov za dospelého!, 40 juanov so študentskou kartou a 20 juanov pre dieťa do 1.2 metra. Katastrofa - hoci akceptovali študentské preukazy, nemohli sme predsa za vstupné na túru zaplatiť 40 + 40 Y! Riadny šok. Pozeral som, ako sa od nás do výšky končiarov šplhajú tisícky končiarov a cítil som sa ako vtedy v Amsterdame, keď som konečne stál pred Vincentovým múzeom a nemal som na nekompromisne nekresťanské vstupné. Neveril som, že nám tu skončí sen o Žltých horách, ale stalo sa. V pokladni sedela napuchnutá čínska krava s IQ hojdacieho koníka, ktorá sa napchávala sendvičom v servítke a hovorila len po čínsky a arogantne. Jednanie bolo úplne vylúčené. Absolútne nemala poňatie o medzinárodnom novinárskom preukaze, čo som jej strkal pod nos (usúdil som, že tie znaky čo tam sú budú zrejme japonské nie čínske), bolo mi zle, hnusne, doriti. Nakoniec sme to zbehli dole k hotelom, kde som mal sto chutí udrieť jednu z tých harpyí, čo sa na nás vešali a chceli nám predať celú Čínu, a dole serpentínami. Pri bráne sme stretli bledú tvár, istý Novozélanďan, tak sme sa vyžalovali. Ovšem, on na to mal, sám hovoril že býva v "lacnejších, 90 juanových" hoteloch a tak. (Koniec koncov, 40 juanov je len asi 140 korún.) Znovu sme boli v Tangkou, už 4-tý krát v ten deň. No naposledy. Vydali sme sa na západ a po chvíli sme stopli taký pick up s miestami pre štyroch. Boli to dvaja manželia a dve deti - chalan a dievčatko. Ruksaky sme hodili na ložnú plochu medzi akési košíky a žena si vzala dievča k sebe dopredu, aby sme sa vošli na zadné sedadlo. Perfektní ľudia, veselí a akosi bezproblémoví. Namiesto spätného zrkadla mali obojstranný kríž s Kristom na retiazke. Išli sme s nimi až k Huangshan City (Thaxi)???. Okolo behala krásna krajina, tak sme čumeli na tie rokliny a priehrady a skaly a cesty. Potom dcéra kdesi vystúpila. Potom vysadili aj chlapca a my sme začali chápať, že to asi neboli ich deti, ale iní stopári... Čakal som, kedy vystúpi aj žena a napokon muž, ktorý nám s ospravedlňujúcim úsmevom odovzdá kľúče: "ďalej musíte šoférovať sami". Začal som premýšľať o takom stopárskom aute, čo by nepatrilo nikomu. Riadil by ho ten, čo by ho našiel a bol by povinný brať všetkých stopárov po ceste. No celé to veľmi smrdelo komunizmom, ktorý nemôže fungovať, tak som prestal fantazíroovať, ale asi sa k tomu vrátim v nejakej poviedke. Cesta manželov(?) a naša sa rozišli asi 16 km pred Tunxi. Bola tam jedinečná 6-poschodová vežovitá pagoda s okrúhlym pôdorysom. Vyzerala že sa onedlho rozpadne, tak sme do nej vliezli, nasledovaní chumlom nadšených detí, a Dali fotil. Veža ma zaujala tým, že točité schody neboli v jej vnútri, ale schované v hrubých stenách. Potom sme vzali malý traktorík s vlečkou (tie zastavia VŽDY), kde už bol bicykel a ženská, ktorá sa jednou rukou držala bočnice a druhou stískala pod pazuchou nemluvňa. Nebola to sranda, tých 16 km sme išli takmer hodinu a mali sme dobre vytrasené kosti, keď sme sa konečne dohrkotali do Tunxi. Poďakovali sme šoférovi a chystali sa odísť lenže... nemilé prekvapenie - chlapík pýtal prachy! A dosť nástojčivo. Vraj desať juanov od každého. Ovšem, to sme si rovno mohli zaplatiť päťkrát rýchlejší autobus za tri. Keby nám to povedal vopred, tak s ním nejdeme, no takto sme boli v blbej situácii. Zhromaždilo sa x ľudí a ten primitív každému farbisto vytmavoval že nechceme platiť. Tak sme sa proste vybrali preč, smerom do centra. Lenže, on išiel za nami. Pohrozili sme mu policajnou stanicou, no on to len privítal, tak sme tam nešli. Určite by nevedeli anglicky a stranili by Číňanovi. Veď bledoch má prachov dosť. Ponúkli sme mu po tri juany, no chcel dvadsať, blbec, tak sme kráčali dovtedy, kým neodpadol. Trvalo to asi hodinu. Už pod rúškom tmy sme našli malý stánok s príjemným anglicky hovoriacim starým Číňanom. Šikovný starec - samouk! Povedali sme mu, že sme z Kanada, len tak pre zábavu. On na to, že práve bol v Číne na návšteve náš premiér... ako sa to len volá... Nemali sme pravda šajnu o kanadskom premiérovi, tak sme to rýchlo zahovorili. "Kto chce klamať musí mať dobrú pamäť." Pozor na takéto prehmaty. Ale zabávali sme sa. Potom sme šli na stanicu. Jedna milá mladá ženská od železnice nám pomohla kúpiť lístky do Xiamenu po 35 juanov, super - dokonca hard sleeper (24-hodinová cesta). Chceli sme ju pozvať na pivo, ale nedala sa, tak sme išli sami a u príjemných ľudí v maličkej búdke sme kúpili aj čokoládu za 2 juany (asi 100 g), oriešky, soľ a dve ďalšie pivá na cestu. Sadli sme do čakárne, vlak mal ísť okolo štvrtej ráno. Dalibor spal ako dieťa, no ja som skrz horúčku a silnú nádchu spať nemohol. Vedľa mňa sedel akýsi chlapík, ktorý sa na mňa účastne pozeral a potom mi dal svoju vizitku. Pekne anglickú, manažérsku, no jej majiteľ nevedel anglicky ani prdnúť a tak nechápem, o čo mu išlo. Okrem neho ma zaujal budhistický mních s holou lebkou a červeným opaskom na žltom plášti. Jeho jedinou batožinou bola kožená taška na pleci. Sedel vzpriamene a nehybne, vysoko nad všetkým okolo, a čítal akúsi knihu. Dosť som ho obdivoval. Tak som sa trápil až do rána -

Sobota 12. novembra 1994^#

Sobota 12.11.1994 055: Päťdesiaty piaty deň bol dosiaľ najhorším. Ako horúčkovitý sen z ktorého sa nemožno zobudiť a ísť sa napiť vody do kuchyne. Začalo sa to tým, že vlak meškal, prirazil až okolo piatej. Bol som vyčerpaný celonočným bdením a tešil som sa na posteľ a spacak, že si tých 24 hodín poležím a vyliečim sa. Lenže kde sú spacie vozne? Ukázali sme lístky pár železničiarom pri vlaku, no tí len krútili svojimi blbými hlavami a škerili sa bez ďalšieho vysvetlenia. Máme nesprávne lístky? Nie sú tu spacie vozne? Doriti - to budeme celý čas sedieť?... Hm - to by bolo ešte výborné, keby sme sedeli. Vlak bol absolútne naprataný spotenými telami a batožinou. Keď sme pochopili, že spacák nenájdeme, začali sme sa zúfalo tisnúť do jedného z mála vozňov, na ktorých sa vôbec dali otvoriť dvere. Ledva sme sa ta vtisli, celou silou sme sa zapierali do držadiel a tlačili sa dnu - inak by sme sa do vlaku ani nedostali a prepadol by nám lístok! Riadne precitnutie do reality po tých snoch o pokojnom spánku! Pár ľudí skutočne ostalo vonku, pretože sa nevošli do otvorených vozňov a ostatné boli zamknuté, pretože ich pasažieri neotvorili, aby sa nemuseli viac tlačiť. Aj my sme predtým klopali na okná, nech nám otvoria, no len krútili hlavami, debili žltí. Stáli sme tam na konci chodbičky bez možnosti pohnúť čo i len palcom, zavalení taškami a Číňanmi. Potom sa niekto pokúsil otvoriť dvere do záchoda, pred ktorými sme stáli. Boli zamknuté, zvnútra. To Číňanov rozzúrilo, a nie bezdôvodne. Vo vnútri len jeden malý starec. Myslel si, že so všetkými vybabral, ale keď ho objavili, mal viditeľne strach. Do záchoda sa hneď vtlačilo zo desať osôb a pol tony batožiny, ale na stisku, ktorý v chodbičke panoval, sa to neprejavilo. Nemohli sme sa ani pohnúť. Samozrejme to neprekážalo Debilným predavačkám, aby okolo prechádzali po pleciach a hlavách a predávali idiotské slnečnicové semienka, dyňové semienka, štipľavé fazuľky, pivo, čínske Coly a Sprite. A samozrejme ešte tam premávali Veční nespokojníci, stále tam a zasa naspäť bez zjavného cieľa putovania. Keď k nám prúd priniesol smradľavú všivavú starenu s balíkom rádovo presahujúcim jej vlastné rozmery, Dalibor sa vzbúril a s ruksakom na pleci sa prebojoval podobným spôsobom a potom veľkými krokmi po operadlách sedadiel až do stredu vagóna a umiestnil sa aj s ruksakom v jedinom voľnom miestečku na batožinovom regáli, tesne pod stropom vagóna. Ja som mu išiel v pätách, ale už som mal kde umiestniť iba ruksak. Nemusím opisovať stisk na sedadlách a v uličke. Dosť že som mal miesto pre obe chodidlá. Tak som striedavo visel a kašlal na tyči, alebo čupel v uličke, stále sa dvíhajúc kvôli Predavačom a Nespokojníkom. Z protivných chrómovaných vozíkov šírky uličky sa predávali aj mandarinky, banány, cukrová trstina, pečené kurčatá, ryžu v plastikových krabičkách, pečené kuracie nohy, solené ryby, pikantné slimáčiky ktoré sa vyťahovali z ulít malým špáradlom a tak. Vrcholom bol chlap, ktorý dokrauloval do stredu vagóna a z igelitky vytiahol akúsi sivú hrudu, čo sa ukázala byť holubom, potom druhú. Jeden holub mal divne vykrútenú hlavu a zjavne už lietal inde, ten druhý žil, tak ho ten odkundes držal za zobák a zlámané nohy... Číňania sa prejavovali ako príšerné prasatá. Absolútne všetko hádzali na zem - odo mandarinkových a banánových šupiek cez požuvané kúsky cukrovej trstiny, šupky z dyňových a slnečnicových semienok. A samozrejme konštantná hmla z cigaretového dymu, snáď každý fajčil. A každý hádzal špaky do svinstva na zem, a potom nikotínové chrchle, takže vlak sa úspešne podobal na Augiášov chliev. K tomu občasné bitky o miesto, grcanie cestujúcich, čo im prišlo nevoľno. Občas niektorá žena vytiahne prsník a kojí deti. Zaujímavé boli zastávky - pod okná vlaku pribiehali chrómované vozíky - s jedlom toho istého výberu, ale zrejme lacnejším ako vo vlaku, takže sa čulo obchodovalo. Dvere do vagónov sa už neotvárali vôbec, takže keď chcel niekto vystúpiť, alebo ucítil potrebu urobiť si v tele miesto na nové jedlo, išiel oknom. Z kukurice potom pozorovali, aby im neušiel vlak - vlaky tu odchádzajú bez výrazného znamenia. Nikto by sa ani najmenej nestaral. Proste úžasné pomery. Premýšľal som, čo by sa stalo, keby niektorý z tých starších pasažierov, bolo tam dosť Číňanov za sedemdesiatkou, dostalo v tej horúčave infarkt. Asi nič. Cítil som sa otrasne, v tom cigaretovom dyme ktorý mi divoko útočil na podráždenú sliznicu, unavený, chorý, postojačky. Najhoršie zo všetkého na mňa ale pôsobili tie ich typické "hello" a chechtanie, keď človek zareagoval. Mal som vážnu chuť vraždiť, fakt. Dal som malú misku ryže, Sprite (6 juanov!!!), podobne Dalo, ktorý väčšinu cesty tiež stál či visel, pretože vlakom v kuse prechádzali policajti a surovo sťahovali ľudí z batožinových regálov. S hrôzou som sledoval, ako jeden policajt stiahol za ruku istého starca, čo tam hore spal - myslel som, že je po ňom. Dalibora - a keď som hore poležal ja ani mňa - si však neodvážili surovo stiahnuť, ale zliezť sme museli. Nadviazal som kontakt so sediacimi a celkom som sa spriatelil s piatimi dievčatami vedľa mňa, takže som mal mandarinky, slimáky a semienka. Večer som si dal to jedno pivo ešte z Tunxi a ľahol som si do batožiny. Mal som šťastie, že poliši už chodili menej a spal som asi tri hodiny, než ma vymákli.

Nedeľa 13. novembra 1994^#

Nedeľa 13.11.1994 056: Prešla polnoc. Minúty sa vliekli ako pred koncom pracovnej doby. Vrcholne ma nasral chlapík na druhom konci vozňa, keď nám zakýval, že má pre nás 2 voľné miesta. Keď sme sa tam dotrepali vyšlo na svetlo, že ak mu dáme 20 juanov, môžeme sedieť na jeho mieste... DEBIL! Asi o štvrtej sa vlak pomerne vyprázdnil, takže poslednú hodinu do Xiamenu sme sedeli. Za tú hodinu som sa ešte raz naštval, keď mi chlapík priateľsky dal jednu vitamínovú tabletku, lebo videl že mi je zle, a keď som ju prehltol začal vymáhať peniaze. Robil som sa, že nerozumiem, no keď sme vzbudili všeobecný rozruch, zatváril som sa prekvapene a s pohŕdavým gestom som tú ocmúľanú tabletku vytiahol z úst, vyhodil ju oknom a odišiel si sadnúť inde. Myslím, že chlapík sa sám hanbil za svoju chamtivosť. Už aj bezcitní Číňania nemohli pozerať ako odo mňa chce prachy. A ešte jeden šok... zistil som, že okrem miest na sedenia, stánia a polehávania na batožinovej úrovni je tu ešte jedna trieda cestovania! To keď sa odkiaľsi ozval detský plač a chlapík predo mnou siahol pod seba a vytiahol za ruku malé urevané decko, úplne oblepené odpadkami. Potom odtiaľ vytiahol ďalšie také decko. Potom sa odtiaľ vyplazila asi pätnásťročná dcérka a začala si z dlhých čiernych vlasov vyberať zvyšky požuvanej cukrovej trstiny. Za ňou vyšla ešte matka rodiny. Žasol som. Tí ľudia tam NEMOHLI vliezť v tlačenici, tí tam museli prežívať od začiatku! Prišli sme do Xiamenu, prístavného mesta na pobreží Tichého oceánu, lepšie povedané Juhočínskeho mora, provincia Fujian. (Xiamen bol kedysi veľmi významný prístav, kde sa Európa stretávala s Čínou. Svoju základňu tu mali Portugalci (už v 16. storočí), Španieli, Holanďania, Angličania, Belgičania, Dáni, Francúzi, Nemci i Američania a Japonci. Títo sa sústreďovali najmä na ostrove Gulangu, asi kilometer od pobrežia, takže tam dodnes možno vidieť veľké množstvo európskej architektúry. Trochu ďalej, na dohľad od Gulangu, sú ďalšie ostrovy - Quemoy a Matsu. Keď Čankajšek utekal s Kuomintangom na Taiwan, obsadil aj tieto ostrovy, ktoré mu dodnes patria.) Polomŕtvi sme sa vypotácali zo stanice a namierili si to k ostrovu, kde majú byť pekné pláže. Prebúdzajúce sa mesto. Prvý pohľad na vody Tichého oceánu... Plno lodí a lodičiek. Na brehu množstvo starčekov a stareniek cvičiacich taiji. Vzali sme ferry na ostrov (cesta tam je bezplatná), trvalo to tak asi minútu. Ostrov je fakt pekný, domy ako v Portugalsku, úžasná atmosféra, porast ako v botanickej záhrade - palmy, kríky, kvety. Teplo, už ráno veľmi teplo. Plno reštaurácií s morskými potvorami, plno morských diablov v stánkoch na uliciach - všetky dosiaľ živé v plastikových kadiach s privedeným vzduchom - ryby všetkých druhov, raky, langusty, kraby so zviazanými klepetami, roztodivné mušle, no najviac ma zaujali veľké pancierové tvory s chvostami, čo vyzerali ako prehnane fantastické vízie obyvateľov iného sveta zo sci-fi filmu. Došli sme na pláž na východnej strane ostrova, pozreli sme na ostrovy vo vzdialenej hmle, čo už patria znepriatelenému a nikdy neuznanému Taiwanu, zaľahli sme do spacakov v tieni akýchsi veľkých člnov vysoko na piesku. Konečne spánok. (Pozn. 26.12.1995 - A ani sme si neuvedomili, že na tej východnej pláži ostrova Gulangu pri Xiamene sme dospeli na najvýchodnejší bod našej výpravy.) Divoké choré horúce sny. Spali sme asi do obeda, potom sme už nevydržali tú horúčavu. Prešli sme sa trochu po ostrove, poslali pohľadnice (Joyce na Taiwan - bližšie už nemôžeme/ Bangkok - ambasáda SR nech nám odkladajú poštu/ Danica/ domov pohľadnica a čosi poslal aj Dalibor - ??? čo písal ešte v Pekingu). Chceli sme zjesť nejaké mušle, ale všetky boli okolo desať juanov, tak sme sa na to vydlábli a zjedli sme nejaké buchtičky a oriešky. Preplavili sme sa späť a našli sme autobusovú stanicu. Chceli sme za mesto na pobrežie, snívali sme o čistej prázdnej pláži a rybách pečených na ohni. Tam sme ale iba stratili nervy, také boli blbé tie ženské za okienkami. Vyskytli sa tam ale dvaja inteligentnejší Číňania, tak sme sa dozvedeli, že najlepšie bude ak pôjdeme vlakom do Zhangzhou a potom autobusom do nejakej pobrežnej dedinky. Tak sme išli na železničnú stanicu a asi za päť juanov (okolo 70 km) sme sa previezli do spomínaného mesta. Vlak bol pomerne prázdny, ale boli sme stále traumatizovaní z minulej noci a včerajška, takže sme sa nemohli dočkať cieľa. Bola už tma, keď sme dorazili, a keďže v noci autobusy nechodia, smola. Ostávalo nám len čakať do rána. Ibaže pri nás v tom nočnom meste zaflekoval taký motorkár a pomohol nám. Autobusová stanica síce nefunguje, ale diaľkové autobusy chodia stále. Ukázal nám, kde stoja, keď prechádzajú Zhangzhou. Tak sme sedeli na zastávke a rozprávali o rodnej Kanade. (Neviem prečo práve Kanada, asi sme to chytili od Svobodu.)

Pondelok 14. novembra 1994^#

Pondelok 14.11.1994 057: Začiatok deviateho týždňa cesty! Asi o jednej v noci prifrčal autobus a my sme nastúpili, aj keď pýtal 10 juanov za jedného a bola to trasa len 56 km (do Sui'an). Hneď sme spali. Autobus zanedlho zastavil pri nejakom nočnom hostinci. Každý žral, lenže pre nás to bolo pridrahé (6-10 juanov). Znovu sa nás pýtali kam to ideme, tak som využil situáciu a povedal som Yunxiao, čo je o 42 km ďalej, teda dokopy 98 km od Zhangzhou. Fajn, to už sa za tú desinu oplatilo, spali sme asi do štvrtej, keď nás vyklopili v Yunxiao. Našli sme si akési suché miestečko medzi ryžovými poliami a ľahli sme do nepostaveného stanu. Pozeral som na oblohu a užasol, keď som si uvedomil, ako nízko nad obzorom je Polárka!!! Veľký voz tu takmer ani nevidno a je skreslený. Ktovie, či už nie je v dohľade Južný kríž! - len ho neviem rozoznať. Myslel som, že táto noc bude strašná, vzhľadom na moju chorobu, ale bolo to OK a ráno o siedmej sme sa postavili na cestu a stopovali sme ďalej na juh smerom do Kantonu. O desiatej sme tam ešte stále stáli. Na pobrežie ryby a oheň sme zanevreli, poďme do Kantonu a preč z Číny. Ale buď nám nikto nezastavvil, alebo pýtali prachy. Potom sa na nás zasa usmialo veľké šťastie, keď nás vzal Nissan Bluebird s klimatizáciou, takže sme si to hnali niekedy až stovkou! Ovšem, niekedy len dvadsiatkou, dlhé úseky ciest sa opravovali (alebo ešte len stavali?), a tak v tých prašných výmoľoch a obchádzajúc kamene sme sa ledva hýbali. Auto malo zjavné ťažkosti s čínskymi cestami. Nechápem, prečo si už chlapík nekúpil radšej džíp. Ale osobák tu je vzácnosť a prestíž, však. Počúvali sme čínsku klasiku z HiFi magiča, mal tam aj CD. Prekročili sme hranicu do provincie Guandong (hlavné mesto Kanton). Hádam posledná provincia Číny, keď z Kantonu popláveme či poletíme na juh. Chlapík nás doviezol až do Shantou???, okolo 150 km. Najedli sme sa banánov - každý sme zjedli asi 15 (myslel som na Martinu, ako by sa jej to páčilo). Zistili sme, že autobus do Guangzhou (Kanton) ide o 16:30 a stojí minimálne (hard seat) 75 juanov. OK cena, ide asi o 500 kilákov. Chceli sme zmeniť prachy, ale z akéhosi utajeného dôvodu všetky banky a zmenárne nemenili doláre do tretej popoludní. Čakali sme. Potom sme kúpili lístky, posedeli pri rieke, kde plávali nevkusné a nečínske plastikové člnky - "bicykle" a karasy a plechovky od piva. Dali urobil nejaké portréty. Kým sa dalo, v autobuse som čítal Liang Chenga, potom som podobne ako Dalo spal. Autobus mal vpravo rad úzkych sedadiel (dosť miesta na nohy ak ich máš ako zápalky), vľavo lehátka s trstinovými rohožami a dekami na prikrytie. Ešte som zaznamenal, že deky boli zo zeleného ???, presne ako moja šatka. V noci sme kdesi stáli na jedlo a záchod, no to prvé sme kvôli cene nevyužili. Pozn.: Zvykáme si na horúčavu a bujné porasty vysokých tráv a teplomilných paliem.

Utorok 15. novembra 1994^#

Utorok 15.11.1994 058: Do Kantonu sme dorazili asi o šiestej ráno. Na železničnej stanici sme sa preplietli tisíckami ľudí, čo tam spia na veľkom priestranstve pred budovou na betóne. Na WC sme sa umyli (poplatok 2 mao). Vonku sme zjedli akúsi ryžu za 2 juany, ale až po nesmiernom boji s prefíkaným obchodníkom, čo sa za nič na svete nechcel pustiť troch juanov. A všade inde pýtali 5 či 6. Kanton je najbohatšie mesto Číny, vďaka strategickému postaveniu na južnom pobreží a posledných sto rokov hlavne vďaka susednému Hongkongu. Aj ceny to potvrdzujú. Bolo ešte skoro ráno, a tak sa nedalo nič vybavovať. Nemali sme čo robiť, tak sme sa dali zlákať jedným brýlačom s tabuľkou a nápisom 10-15 juanov za hotel. Nadšene nám chabou angličtinou vysvetľoval, že nás tam odvezie minibusom, nech sa len páči. Oplatili sme mu to prísľubom, že ak je to tak, ako vraví, ostaneme u neho aj týždeň, ale smrdelo to. Na druhej strane, myslel som si, možno tu už funguje trhový princíp a ľudia sa bijú o zákazníkov. Tak sme počkali na minibus, dostali sme čaj a také rožky, koľko sme len chceli. Priviezli nás pred hotel, čo aj tak vyzeral, teda fakt pekné. Lenže dva tri vysvitlo, že hoci cena je 10-15 juanov za deň, ale cudzinci platia viac. Búrili sme sa a zjednávali, boli sme ochotní ísť po 25 juanov. Ich minimum bolo však 90 juanov za jedného "foreign alien" a noc... Urobili sme tam bordel, takže chlapík s okuliarmi sa hanbil jak prasa, ale tak mu treba, babrákovi. Iste si myslel, ako aj všetci ostatní, že keď nás dovezie do hotela, zaplatíme aj viac, že už neodídeme. Ale dali sme si ukázať bus a vrátili sme sa na stanicu. Hneď vedľa stanice je úrad CITS, tak sme si sadli do kresiel a čakali, kým začnú pracovať. Chceli sme sa spýtať na ceny letov do Bangkoku - keby nám nevyšiel zámer s loďou. Ak by to bolo dosť lacné, tak prípadne aj do Malajzie alebo Indonézie ai! CITS nám prv, ako reprezentanti hongkongských aeroliniek, povedali cenu z Hong Kongu do Bangkoku: 1,500 HK$ (asi 1,500 juanov), teda asi 180 dolárov. To je 360 pre dvoch, čiže priveľa. Dalo by sa to ešte stiahnuť, keby sme si kúpili stand-by, študentský, alebo ďalšie zľavy, to by sme ale museli čakať v HK, čo by bolo šílene drahé. Plus, HK víza sú po 28 dolároch, pravda ak by sa nám ich podarilo vybaviť poštou z Pekingu - v Kantone nie je konzulát. Tak sme ešte skočili vedľa do Southern China Airlines. Tam to vyzeralo takto (všetko jednosmerné lístky): Bangkok MO, WE, FR 2,470 RMB; Penang TU, FR 3,410 (cez Xiamen); Jakarta WE, SAT 4,690; Surabaya (cez Jakartu) 5,440 RMB. Zľava len študentská a len do Indonézie. Jakarta by s preukazom ISIC vyšla na 2,500 RMB!!! a Surabaya (bližšie smer Austrália) na 2,820! Lenže aj tak je to pre nás veľa plus Dali stratil svoj preukaz... Žiadny stand-by, last time, iné zľavy. Ale objavili sme lacný let do Manily (Filipíny), TUE - len 960!!! Vydali sme sa ešte do krásneho luxusného Garden Hotela, kde sú kancelárie Thai Airlines a Singapore Airlines, no fakticky sme už boli rozhodnutí ísť na - Filipíny! Úplne nečakaná možnosť. Z Filipín potom loďou do Indonézie a sme v Austrálii! Bláznivý, výborný zvrat. Len si vybavíme víza. Viezli sme sa do Garden Hotela celkom pri prednom skle na poschodí doubledeckera, čo tu brázdia ulice (presne ten typ, aký chodí v Londýne, aj volant mal na pravej strane! a takto sme snívali o ostrovoch Filipín. Singapore Airlines je jednak príliš luxusná spoločnosť, jednak z Kantonu do Bangkoku nelietajú. Thai Airlines: Bangkok TU, TH 2,470, žiadne zľavy. Do Manily lietajú cez Bangkok alebo ký ďas, pretože si účtujú 5,670, takže nič. Ostáva SCA a let do Manily! Poznámka: Z Hong Kongu do Manily (CITS) letí British Airways za 2,700 HK$, ale iste existujú zľavy. CITS nevie aplikovať zľavy, to treba ísť do HK. Iná vec - ak človek opúšťa Čínu vzduchom, platí tzv. "departure air tax" 60 FEC alebo RMB, aj má študentskú kartu (LP '92). Najdôležitejšie bolo hneď zistiť ako možno získať víza na Filipíny. Ak by vyšiel najavo bezvízový styk (s Filipínami by som to očakával), môžeme snáď ešte dnes letieť do Manily! Zašli sme na poštu a zavolal som do Pekingu na veľvyslanectvo Filipín. Žiaľ. Hlas, čo ma oslovoval "sir" a hovoril obstojnou angličtinou, ma schladil na 0 Kelvinov - vízum treba, stojí 25 USD, dá sa vybaviť len v Pekingu a poštou to nejde... Brnkol som ešte na UK, chcel som vedieť, či možno poštou vybaviť víza, no tam sa akosi stratil signál a prachy boli v ťahu. Celé nás to stálo 10.8 juanov (8 minút) (1.35 Y/min). Kým som volal, Dalo debatoval s akýmsi trtkom, čo nám tiež ponúkal hotel. Chcel 15 juanov, ak nám poradí. Reku ak nás tam vezmeš, dostaneš 15 juanov. Ale musíš nás tam doviezť. Tu sa začal vykrúcať, už videl, že sme do Číny nespadli na hlavu z lietadla, podvodník prašivý. Vysvitlo, že nás chcel iba priviesť k autobusu, ktorý nás odvezie k hotelu........... Ale zaujímavé bolo, čo poznal Československo a Dalovi povedal, že je to riadne bohatý štát, ľudia tam zarábajú tak 1,000 dolárov mesačne...! On osobne, priznal, na tomto nadháňačstve dostane tak 500 dolárov! Sakra. Potom už nič nehral, tak sme ho poprosili, nech nám niekde skúsi vybaviť čínsku cenu hotela, ale nedokázal to. Cena okolo 10 juanov ale cudzinca nevezmú... zákon. Tak sme chlapíka ponechali jeho osudu a vzali autobus na Shamian Island, čo je štvrť na pobreží Perlovej rieky, oddelená od zvyšku mesta veľkým smradľavým kanálom, takže má štatút ostrova. Tam mali byť podľa Lonely Planet 2 hostely po 10-14 Y. Guangzhou Hostel sme si prv zmýlili s vysokým luxusným White Swan, kam nás ani nepustili. Livrejovaný poskok len ukázal na tabuľku, že do hotela nesmú vchádzať "sloppily dressed visitors", no ďakujem pekne. Neviem presne čo je sloppy, ale iste ani zďaleka nie som oblečený sloppy. Ani sme sa ale nehádali, lebo hneď vedľa sme zbadali objekt, ktorý sme v skutočnosti hľadali - Guangzhou Youth Hostel. Šok - ceny sa zdvihli na 65 minimum! Plus také finty, že ak cudzinec platí v RMB (juan) nie FEC (juan pre cudzincov - aby nič nemohli kupovať za čínske ceny), platí o 10% viac... pritom FEC sa už takmer nie sú v obehu! a iné poplatky, ktoré si berú tie pažravé kurvy pre seba. Tak sme odišli, no zistili sme, že ten druhý hostel, Guangdong, už neexistuje - vraj vyhorel. Zato sú ceny bezkonkurenčné v oboch zmysloch slova. Dali sme nanuky a prešli sa po meste, no nakoniec sme sa vrátili do tej nádhery a hoci nám akceptovali RMB, zaplatili sme po šílených 75 = 9 USD, pretože najlacnejšie izby boli všetky obsadené. V bufete sme pokecali so Stevom, malým živým Židom z New Yorku. Je na cestách už vyše troch rokov, perfektný inteligentný chlapík. Samozrejme bol aj na Slovensku. V Rumunsku žil s kočkou x mesiacov a potom tam skoro umrel, keď mu prdol pankreas, nejak začal tráviť sám seba. Okamžitá operácia ho síce zachránila, no neboli antibiotiká nevyhnutné pre pooperačný stav, takže tá jeho ženská ich zháňala po rumunskom čiernom trhu, proste horror, až kým nepriletel Stevov brat z Ameriky. Chlapík sa druhý raz narodil a odvtedy je vegetariánom, cestovateľom a šíriteľom viery. Akurát ide do Vietnamu, povedal nám kde získať víza (nič nekreslil, nepísal, len nám perfektne živo OPÍSAL cestu tam; on si vôbec nič nepíše - má a trénuje si pamäť). Stojí 65 dolárov (v Pekingu to bolo 70)... navnadil nás, takže sme zasa chytili optimizmus stratený po telefonáte do Pekingu a začali sme rozvíjať staronovú myšlienku cesty cez Vietnam a Laos (či Kambodžu) do Thajska. Steve ešte premýšľal, že nám predá LP Southeast Asia, ak sa ráno stretneme... to by bolo super. Večer sme s Dalom na izbe dlho do noci debatovali o našich možnostiach... loď sme úplne zavrhli, totiž pasažierske lode už zrejme nie sú obvyklé (nikto o nich nevie) + nevieme si predstaviť, ako by sme získali výstupnú pečiatku z Číny, keby nás predsa len vzali na nejakú nákladnú loď do Thajska. Ostával Vietnam, alebo ešte ak by jeden išiel vlakom do Pekingu a vybavil nám obom filipínske víza. Ako sme to spočítali, Vietnam vyšiel lepšie finančne a aj preto, že o Filipínach nič nevieme a bolo by dobre možné, že by sme sa do Indonézie (a ani nikde inde) po mori nedostali, čo by bola katastrofa, pretože by nám už veľa prachov nezvýšilo. Na izbe bol s nami taký ceper neskúsený pohodlný Nemec bez šajny o cestovaní, ale premúdry. Mal práve voľno na gympli, tak si odletel do Číny. Vyprali sme si veci a po dlhom čase sme sa osprchovali. Na izbe sme mali farebný televízor, jednorázové zubné kefky i pasty, ktoré sme zrekvírovali pre neskoršie použitie, klimatizácia na diaľkové ovládanie (dali sme si 24 stupňov, neskôr na 26), všetko dobré zbytočnosti. Kde budeme spať zajtra... good night. - Ešte čosi: peniaze. Ja mám hotovosť 102$ + 1 USD pre šťastie ('63), Dalibor 100 USD, ja šeky 300, Dalo šeky 280. Dokopy 783 US$. V Číne sme 23 dní, čínsky priemer je 11.91/deň, čo je na tú vzdialenosť celkom OK. Celkový priemer klesol z 16.63 (23.10.'94 Zamin Uud, Mongolsko) na $14.76/deň. Musíme to stiahnuť pod 10 USD/deň! Plus máme RMB asi na tri dni. Rozhodli sme sa, že od dnes míňame len 10 juanov na jedného a deň, čo sa týka jedla. Plus autobusy. Howgh! Pozn.: sme tesne pod Obratníkom raka - v tropickom pásme! [Pozn. 26.12.1995: SLOPPY (oděv) = špatně sedící, neforemný, uválený, ucouraný.]

Streda 16. novembra 1994^#

Streda 16.11.1994 059: Spali sme v tých krásne čistých posteliach ako na obláčikoch, čo sa dalo čakať. Ráno sme si zbalili veci a odložili ich na recepcii za 2 * 5 juanov (...). Potom sme išli podľa Stevovho návodu na vietnamský konzulát, neďaleko New Garden Hotel. Vďaka dokonale vykreslenej vízii cesty sme konzulát našli celkom v pohode. Privítala nás dobre anglicky hovoriaca vietnamská lady. Nepovedala nám nič nové okrem toho, že nám môže povoliť vstup jedine cez Móng Cái, čo je hraničný prechod na severovýchode tesne pri pobreží. Z nejakého dôvodu nemôžeme ísť ani jedným z dvoch železničných prechodov. Zaplatíme každý 40 dolárov, za 5 pracovných dní, čo znamená presne to isté ako za 7 dní, na budúcu stredu, si prídeme pre víza a zaplatíme ešte po 25 dolárov za vízum ako také. Dokopy teda 65 koláčov. (Tých 40 vopred je za diaľkové vybavenie - faxy, telefóny... minimálne 35 dolárov majú do vrecka, betón.) Že môžeme ísť ďalej cez Laos do Thajska, cez prechod zvaný Lao Bao. OK - niet o čom dumať, zaplatili sme 80 dolárov a vyplnili formuláre. Pasy sme tam nenechali, urobili si fotokópie. Je to výhoda, lebo si potrebujeme dať predĺžiť čínske vízum (platí len do 24.11) vtedy by sme už síce mali vchádzať do Vietnamu, ale čo ak sa o deň oneskoríme...; predĺženie je bezplatné. A tiež si musíme vybaviť Thajské vízum (Laoské, ak nejaké potrebujeme, si vybavíme až v Hanoji, tu niet konzulátu). Tak sme si ešte pozreli obrovské obchodné centrum, šialený mrakodrap ktorého dobrých pár poschodí tvoria luxusné šopy a reštaurácie s cenami okolo 200 - 300 juanov za srandu z mora v mrňavej miske. Bavili sme sa vozením vo výťahoch a prechádzkami po nekonečných chodbách, kým si nás nezačali všímať livreje, potom sme chytili ďalší staručký double decker do mesta. Kúpili sme banány, oriešky a tak. Potom sme sa vybrali na VB (Public Security Bureau) dať si predĺžiť čínske víza. Museli sme čakať do tretej, kým ho otvorili, načo chlapík vzal pasy a povedal, že zajtra popoludní. Všetko je akési zadrbané v tomto Kantone. V Pekingu i vo Wuchane, kde sme sa informovali na predĺženie, by nám to boli spravili na počkanie. No ale čo už. Aspoň že to nie je týždeň. Išli sme naspäť do hotela a vyzdvihli sme si veci z úschovne. Rozhodli sme sa, že pôjdeme spať do White Cloud Hills (Vrchy bielych oblakov), čo sú vraj jediné vrchy na okolí, kde navyše ide mestská doprava. Od "ostrova" Shamian treba ísť trolejbusom 103, a potom presadnúť na autobus č. 24. To sme v potu tváre zisťovali, medzitým prešla šiesta hodina, takže sa neľútostne zotmelo, aspoň že Mesiac-kamarát svietil. Od konečnej autobusu sme po strmej asfaltke šľapali neznámo kam. Prešli sme cez rampu a zaznamenali, že vchádzame do chránenej oblasti, no našťastie nikto nás nepýtal vstupné. Po chvíli sme našli pekný prístrešok s lavičkami a tradičnou čínskou strechou so zdvihnutými rohmi, vedľa neho úzka pešia cestička nahor. Vydali sme sa cestičkou, lenže sa zdala nekonečná a mne to pripomínalo zbytočné stúpanie na vrch hory v Huangshane, tak som na konci síl povedal, že ďalej nejdem. Dalo zhodil batoh a skočil ešte trochu vyššie. Vrátil sa a zvestoval akýsi prístrešok na čistinke pár sto metrov vyššie, ale asi tam niekto býval. Tak sme sa vrátili k altánku. Bol tam taký párik, tak sme si sadli vedľa nich, lúskali oriešky a čakali kedy odídu, že si pospíme na lavičkách. Lenže sa im domov nechcelo, tak ma Dalo presvedčil, že to ešte skúsime hore asfaltkou, veď musí niekam viesť, možno ku inej pagodke. Pádny argument. Lenže pagodky nebolo. Kráčali sme asi hodinu, okolo nás hore dole svišťali tmou taxíky a neosvetlené bicykle. Vytušili sme, že tam hore bude poriadny hotel. Boli tam dva. Niekde medzi nimi Dalibor našiel absolútne perfektné miestečko, opustenu čistinku s výhľadom na svietiace mesto. Z horného hotela k nám doliehala tanečná hudba, jak sa tam Číňania zabávali. Celý horský rekreačný areál mi pripomínal ten z filmu Dirty Dancing. Aj kvôli tej hudbe. Postavili sme stan a zaľahli sme. Fúkal silný vietor, takže vo vnútri bolo hrozne útulne. Mohlo byť maximálne tak pol deviatej, keď sme zaspali.

Štvrtok 17. novembra 1994^#

Štvrtok 17.11.1994 060: Jubilejný deň cesty a deň našej revolúcie. Vyspávali sme asi do desiatej, potom sme zbalili stan a zošlapali dole k autobusom a na Shamian k Bielej labuti. V hosteli pri recepcii je možné predať knihu do akéhosi antikvariátu pre ostatných backpackerov. Bol som rozhodnutý predať Salingerove poviedky (Nine Stories + Raise High the Roof, Carpenters + Franny & Zooey) z knižnice, aby sme mali viac prachov a odľahčil som trochu ruksak. Bola tam nová LP China ('94) za 200 (myslím, že ju tam dal Steve) a pár lacnejších milostných románov od 50 do sto. Reku chcem stovku za Salingera a predajte si to za čo chcete, povedal som. Dobre že ma nevysmiali. Mladí Číňania - absolútne netušili čo je to za kniha, nemala farebný obal s nahou ženskou, tak im nestála za viac ako 10 juanov. Vysmial som sa zase ja im, to budem radšej moju obľúbenú knihu ťahať až do Austrálie! Nakúpili sme nejaké banány a oriešky a nanuky tak, aby sme sa každý vošli do 10 Y a plechovku luncheon meat. Túlali sme sa po meste, až asi o pol šiestej sme prišli na VB vyzdvihnúť si predĺžené víza. Znova šok a boj, keď policajt pýtal poplatky po 40 juanov... Povedali sme mu, že nás v Pekingu a vo Wu Chane informovali, že to máme bezplatne, ale trtko trval na svojom. Povedali sme mu, nech ich teda radšej zruší a onedlho sme ich mali, ovšem že to chcel hnusák pre seba. Máme povolenie tu ostať až do 16. decembra. Dúfam, že budeme čím skôr preč. Išli sme do vrchov a tú noc sme sa uvelebili v peknej pagodke pod úrovňou asfaltky, no bolo to blízko akéhosi rekreačného zariadenia. Chovali tam psy, ktoré nás cítili a boli nepokojné, takže zanedlho nás vymákol ktosi s baterkou, no nepovedal nič a tak sme v úplnej tme zjedli plechovku luncheonu s nejakým pečivom, no sladkým (Číňania nepoznajú normálne pečivo, ešte aj hamburgery sú v sladkých buchtách!). Dorazili sme to orieškami a colou a zašľahli sme na rozprestrený stan, v ktorom boli ruksaky. Spal som výborne a Dalibor tiež.

Piatok 18. novembra 1994^#

Piatok 18.11.1994 061: Noc prebehla pokojne, aj keď nás v noci niekto alebo niečo navštívilo a rozsypalo škrupinky orechov po celej podlahe a plechovka úplne zmizla z tašky so smeťami. Overili sme, či tamto nablízku nie je hotel, žeby sme si tam na deň nechali ruksaky, ale nebol, tak sme sa zasa naložili a zašli do mesta. Išli sme rovno do White Swan na Thajský konzulát dať si robiť víza. Mali sme dobrú šancu že by sa nám vybavovali dva víza súčasne. Vrátnik ťuťko ná nechcel pustiť a chopil sa vysielačky, no veľmi sme sa ním nezaťažovali, koniec koncov len kvôli nemu sme si dnes natiahli dlhé nohavice. Ako sme vypisovali vízové formuláre, dorazil k našim ruksakom na chodbe perfektný oblek obsahujúci európsky xicht. No bol inteligentný, tak som mu vysvetlil, že keď na vybavovanie víz si nezvyknem brať smoking a on bol slušný a jeho angličtina skutočne vyberaná, tak sme debatovali na najvyššej úrovni, až sme sa dohodli, že po ukončení našej ctenej návštevy na Thajskom konzuláte nebudeme otáľať s odchodom z Bielej labute a že cestou si budeme ruksaky držať v rukách... Tak, malé bezvýznamné víťazstvo sme mu neupreli. Tak sme odovzdali formuláre a čekli cenu: 110 RMB za tourist visa, budeme to mať v pondelok (t.j. nasledovný pracovná deň), platí sa potom. Odišli sme s ruksakmi v rukách, ale predtým sme sa ešte povozili v tom perfektnom rýchlovýťahu, čo tam majú, boli sme až hore na neviemktorom poschodí, asi tridsať, nie, viac. V hosteli som pozrel, či náhodou nemajú Southeast Asia LP, no mali tam presne tie isté farebné milostné romány čo predtým, len 200 Y Steveho LP China '94 už zmizla. Kúpili sme si 2 luncheony na dnes a zajtra, lebo v sobotu nepôjdeme do mesta, oriešky a ryžu (1.6 Y / 500 g). Pozreli sme si chýrny kantonský pouličný trh a bolo nám zle z tej bolesti a trápenia, ktoré sme videli - dezorientované korytnačky loziace po zemi uväznené v sieťkach, ryby tisícich druhov s dokorán otvorenými hubami sa dusili na slnku a kapali, raky, kraby, rôzne hobotničky, ústrice, holuby, jarabice, pávy, sluky, sliepky, zajace, mačky, morky, kačice, nutrie, zabité srnky, preboha pes stiahnutý z kože, všetko to kričalo aj bez hlasu a kričí aj po smrti. Myslím, že u nás by taký trh nemohol existovať, aj keby bola zver dostupnejšia, pretože ľudia by nevedeli byť takí krutí. Neviem si predstaviť, že by som si kúpil mačku, ktorú by mi pred očami zarezali a zručne stiahli z kože a vypitvali a naporcovali a ja by som vzal to teplé mäso a mašíroval s ním domov pripraviť večeru. Proti trhu s ovocím, zeleninou a korením som nič nemal, práve naopak - bol to zážitok, ale z toho prvého vo mne pretrval nepríjemný pocit, ktorý nič neprehlušilo. Najmä tie psy, tie som nemal vidieť... Tak sme nakúpili čo bolo treba a ešte za svetla, okolo tretej, sme boli vo vrchoch. Šľapali sme tam, kde Daalo prvú noc videl tú chatrč. Nebola až tak ďaleko a nebola to chatrč, len jeden z troch bambusových prístreškov, a bola tam hojdačka a kamenné kvádre na menších kameňoch ako lavičky s vyrytými čínskymi znakmi. Pár metrov od odpočívadla sú tri kamenné výklenky s čínskymi nápismi natretými na červeno a nad každým nápisom na červeno natrený kruh. Okolo akési základy, čosi ako podlaha - vyzerá to na pozostatky nejakého chrámu, v ktorom boli tie hroby. V tráve navôkol sme našli ďalšie kamene a hroby, už v značne horšom stave. Celé to tu pôsobí krásne mysticky, ako tie vysoké borovice rastú na kamenných základoch starého chrámu, ako z Baraky, ako z Indiana Jonesa. Trochu povyše sme si na takej čistinke - udupaná hlina bez porastu - postavili stan na niekoľko dní. Je tu bambusový prístrešok s asi 15 cm vysokým stolíkom a bambusová hrazda a v tráve povedľa ďalší taký kamenný výklenok s na krvavo pretretým nápisom a kruhom. Je to fajn miesto, škoda len, že musíme chodiť spať po zotmení (okolo šiestej), lebo okrem vzácnych sviečok nemáme svetlo. To je práve nevýhoda trópov -rovnaká dĺžka dní a nocí, pridlhé noci. Ale aspoň sa vyspíme. Howgh!

Sobota 19. novembra 1994^#

Sobota 19.11.1994 17:36-10:36CET 062: Už asi o štvrtej som bol odpočinutý a zvyšok dvanásťhodinovej temnoty som driemal a sníval a prehadzoval sa na všetky štyry strany tela na kamenne tvrdej podlahe stanu. Asi o pol ôsmej nás definitívne zobudili hlasy vonku. Asi štvrť hodiny sme ticho ležali a čakali, či neodídu. Nestalo sa, tak sme vyliezli. Dookola množstvo čumilov, klasicky vyjavené blbé pohľady a tlmené komentáre. Väčšinou starí ľudia, asi z nejakého blízkeho sanatória. Nevenovali sme im pozornosť, čítali sme si a oni postupne odišli. Niektorí ale ostali a začali cvičiť taiji, čo pre zmenu pritiahlo naše pohľady a úžas. Dokonca som proti svojej vôli prestal čítať a pozeral som sa, ako ladne sa pohybujú, tancujú a meditujú. Dve ženské, čo mali najväčšiu výdrž, potom prišli až k nám, prútenou metlou zmietli zo stola, na ktorom sme včera večerali, zvyšky ryže a obe si sadli na ten nízky stolík so skríženými nohami. Pod zadkami mali ešte drevené doštičky zviazané lykom, ktoré mali stále odložené v bambusovom prístrešku, dlane otvorené k nebu medzi vrcholkami stromov. Ľutoval som, že neviem viac o pozícii lotosového kvetu a celom rituáli prijímania kozmickej energie. (Píšem na tom istom stolíku večer, teraz už pri sviečke.) Bolo úchvatné, ako tam sedeli, so zavretými očami, nehybne a strnulo. Dalo dnes skúsil taiji, no dlho nevydržal. Zajtra to skúsim s nimi, asi. Škoda, že nepoznáme filozofiu a základy tejto techniky... Pochopili sme, že v týchto prístreškoch z bambusu pri starodávnych hroboch nežije žiadny šaman, alezato sa tu každéráno stretávajú všetci nadšenci taiji. Celý deň prebehol pokojne, len zriedka sa k nám niekto zatúlal, aby si nás poobzeral. Dočítal som konečne "Bouřit se je správné" (The Son of the Revolution) od Liang Chenga a bol som nadšený. Perfektne vykreslený čínsky maoizmus, tak podobný ére stalinizmu, jednotlivé etapy "revolúcie" a jej praktiky, kult osobnosti Mao Ce-tunga. A strach a zrada rodiny a samého seba, prospechárstvo. Premýšľal som, že Číňania to možno mali najhoršie zo všetkých komunistických štátov, pretože boli najzaostalejší. Nesmierne masy tupých roľníkov sa dali ovládať pomerne jednoducho ešte dlho potom, ako aj v SSSR odsúdili Stalina a jeho kult. Tiež som pochopil, aspoň náznakom, chovanie Číňanov voči nám. Tie večne omieľané frázy o smradľavých kapitalistoch, bezcitných a hrubých, majú iste vtlčené v hlavách veľmi hlboko a iste sa im objavujú pred očami keď nás, super boháčov, vidia jesť v malinkej reštaurácii na ulici, kam chodia aj oni, cestovať s nimi v najnižšej triede vlaku, alebo spať v stane v horách za mestom! Chudáci! Čo s nimi všetko navyvádzali. Nútené vysídlenia, povinné politické školenia, previerky, hlásenia Predsedovi Maovi, verejné kritiky, vymyslené hanlivé sebakritiky aby sa blysli na schôdzi a dostali sa do Strany či Zväzu mládeže. A oni slepo verili, stále, podvádzaní, okrádaní, strieľaní, stále milujúc svojho Predsedu Maa ako modlu. Desivé, hrozné. Poučné. Získal som novú chuť do života, plno elánu, keď som to dočítal. Mám chuť čítať, študovať a čoraz viac poznať a dávať to ďalej, šíriť znalosti, aby som aj ja prispel k tomu, že sa čosi také už nikdy nezopakuje. A nikde... pretože nielen v Číne je to možné ešte aj dnes...! Vždy trochu iné, no vždy tak rovnaké. Tuposť ľudí, efekt stáda. Stačí ho zneužiť, však Mao a Stalin a spol. Ok, zjedli sme takto pri čítaní oriešky, keksy, Dalo ananás a ja zvyšok banánov, k tomu cola. Dalo lúskal Work Your Way Around the World. Ráno nebolo veľmi teplo, takto medzi stromami, no potom sme posedávali len tak v tričku. Konečne okolo pol šiestej, tesne pred zotmením, Dalo uvaril posledné, čo sme mali - také guličky ešte z Mongolského Zamin Uudu... k tomu čínsky luncheon meat a tak. Teraz je 18:48 a ja sedím pri sviečke a štípu ma komáre, takže sa pokúšam končiť. Dalibor už leží v stane, asi počúva hudbu. Neviem ako túto noc budeme spať, keď vôbec nie sme unavení. Spievajú cikády, je ich hrozne veľa. "Nič v hlase cikády neveští jej skorú smrť..." napadá ma japonské príslovie a trochu ma mrazí, lebo neviem prečo ma to napadlo a so sviečkou pod nosom nevidím nič okolo mňa. Good night! - Zostal mi ešte kúsok sviečky a hrozne veľa pocitov, tak som ich dal trochu dokopy - // Čas v tieni: deň ticho spí/ no všetko plynie/ svet sa rúti/ čiernym vesmírom.// Spev cikády/ nič neveští/ a predsa hynie/ plameňom. Relativita: Stojíš či hľadáš/ vždy sa vzďaľuješ/ od všetkého/ čo máš... 19. novembra 1994, White Cloud Hills, China

Nedeľa 20. novembra 1994^#

Nedeľa 20.11.1994 17:38-10:38CET 063: Koniec deviateho týždňa našej cesty. Znova som nespal, asi od štvrtej som čakal na svetlo dňa. Konečne prišlo asi okolo šiestej. Dalibor mal dnes za úlohu nakúpiť v meste, takže odišiel hneď o pol siedmej. Ja som dával dohromady poznámky a denník (hrozné diery, nebol čas), čiastočne aj z pásky, čo som nahovoril v Pekingu a v Zakázanom meste. Bola tu jedna zo včerajších žien, s manželom. Kým ona cvičila, manžel si ležal v sieťovej posteli, potom ho vystriedala. Riadne nedeľne si tu lebedili: potom prišiel chalan v mojom veku a začal ma otravovať kto som a čo - strašne chcel využiť svoju angličtinu. Tak som mu riekol, že som z Anglicka a vôbec som bol nevrlý, pretože som chcel pracovať a nevidieť ani Číňana, no nakoniec som sa s ním predsa len porozprával. Bol celkom inty, takže to šlo. Pekne som mu vyklopil svoj názor na devastované duše jeho spoluobčanov, na vlaky, klamanie a očumovanie cudzincov a tak. Potvrdil sa mi môj predpoklad, že nás očumujú nielen preto, že sme v Ázii dosiaľ vzácny druh, ale že robíme všetko ako Číňania, čo u cudzincov nevidno. Z ich pohľadu je cudzinec poväčšine len rozmazaná tvár v okoloidúcom taxíku, alebo v dave, no keď takto sedíme a večeriame, alebo si viažeme šnúrku na topánke alebo čokoľvek iné, môžu nás dosýta pozorovať. Ja si ešte navyše myslím, že sme pre nich riadne zvieratá, ako nás popisovali všetky tie propagandy. Takže tak, povedal som mu, čo som v Číne našiel, že pamiatky sú obsypané horami odpadkov, aj tieto vrchy, a že som hľadal starovekú čínsku múdrosť a pokoj, zvyky, čistotu a kultúru generácií, pevné rodinné zväzky a pohostinnosť, zatiaľčo sa ma tu každý snaží ošmeknúť. Tak a onak, nakoniec ma chlapík aj s Dalom pozval k sebe na večeru v utorok popoludní. Že pre nás príde sem o pol šiestej (než sa zotmie). Potom odišiel - bol až modrý, ako sa triasol od chladu. Bol v tu v horách behať, mal na sebe len tričko a kraťasy. Ovšem, ja som na sebe nemal nič iné, ale bolo mi teplo. Uvedomil som si, že sme sa už asi dosť otužili. Plus - zima je relatívny pojem - veď aj tu majú november. Asi o pol druhej prišiel Dalibor - doniesol asi tridsať banánov (500 g za juan), sladké buchty a džem (prvý raz na ceste) a oriešky, čínske coly a tak. Ráno bol v kostole Svätého Ježišovho srdca na omši, je tu taký neogotický kostol, čo postavil akýsi Francúz na sklonku minulého storočia, jeho farebné sklá i zvon boli vyrobené vo Francúzsku. Vraj tam boli samí Číňania a asi štyria bieli, omša samozrejme v čínštine. Škoda, že som to nevidel - skúsim tam ísť zajtra ráno, keď pôjdem do mesta. Kúpil aj ryžu a luncheon meat, takže sme mali príma večeru na poslednom zvyšku benzínu vo variči. Akokoľvek som si však pochutnal, žalúdok mi akosi prestal pracovať, asi že som celý deň poriadne nejedol nič len pár banánov, takže som svoju polovicu ešusu nezjedol. Namiesto toho som sa zvalil na stolík a z celej sily som sa snažil nevracať, čo sa mi ale nepodarilo, takže som vyvracal aj dve tabletky delagilu, ktoré berieme ako profylaxiu proti malárii, čo ma mrzelo najviac. No, hádam to nevadí. Takže sme doteraz mali po dve tabletky v piatok a v nedeľu, odteraz budeme brať po dve tabletky stále v sobotu, až do Austrálie... Ešte som potom takto ležal vonku v tme, na tvári košeľa, aby ma úplne nezjedli komáre, no tie zdatnejšie pichali aj cez látku, tak som zaliezol do stanu, mohlo byť asi osem.

Pondelok 21. novembra 1994^#

Pondelok 21.11.1994 064: Začiatok desiateho týždňa cesty! Vstal som hneď ako sa rozvidnelo, vôbec som nemal chuť ďalej spať. Páči sa mi toto ranné vstávanie. Konečne som našiel hornú hranicu spánku, ktorá mi bezpečne stačí. Totiž keď pravidelne spím 10 hodín, zobúdzam sa sám od seba a perfektne čerstvý. Ovšem, pamätám sa, že som na internáte alebo doma spal aj vyše 12 hodín, raz na v Anglicku na stope v stane dokonca 16 a stále som nemal dosť, lenže tam chýbala pravidelnosť. Myslím, že keby pri ozajstnej pravidelnosti by mi pohodlne stačilo aj osem hodín. Menej neviem. Ale aj tak - dúfam, že nikdy nebudem prinútený k prísnej pravidelnosti, pretože by ma ubíjala. Keď mám chuť ponocovať, tak to sakra urobím. // Kým som si pozbieral všetky veci a zjedol šesť včerajších banánov na raňajky, bolo sedem. Chytil som autobus 24, potom trolejbus 103, no nešiel som hneď do centra, ale prekráčal ku stanici kde som si na WC umyl vlasy a celkove sa dal do poriadku. Pri autobusovej stanici som už tradične kúpil čínsku colu a sprite (najlacnejšie miesto čo poznáme, obe po 2.50Y) a Daliborovi som kúpil veľký ananás za tri. Potom som sa autobusom 5 presunul na Shamian Island, kde som vo White Swan hoteli (tentokrát porter nerobil žiadne problémy, lebo som mal dlhé gate) vyzdvihol naše pasy s thajskými vízami (3rd floor), za každé vízum som zaplatil 110 RMB (keď po 8.23, tak 13.37 USD). Bol tam taký nižší päťdesiatnik z Ameriky, dosť silné okuliare a preriedený vlas - pýtal sa ma na detaily ohľadom víz a na vietnamské víza. Keď som povedal, že som z Československa, prekvapil ma otázkou z ktorej republiky, no úplne ma dojal, keď vyhlásil, že sa volá Bučko, keďže jeho dedo bol Slovák od Trnavy a emigroval do USA začiatkom storočia! Američania ho nespelujú Bucko, ako by som predpokladal, ale Butchko, takže výslovnosť sedí (aj keď by sa to dalo napísať aj Buchko a inak). Fajn sme pokecali, pozná Slovensko, bol u nás dokonca aj v '68. Plánuje prísť do Tatier, tak som mu dal vizitku, nech sa potom ozve. Má zdravý názor na rozdelenie, že bolo nerozumné pri tak slabej ekonomike, a celkove fajn názory. Žije na Aljaške, no narodil sa myslím v Detroite (?), je constructor engineer, ako bol Lew... je tu od apríla, striedavo v Číne a v Hongkongu, kde sa pokúša nájsť si niekoho, kto dobre zaplatí jeho dlhodobé skúsenosti vo fachu. Žil myslím 6.5 roka v Japonsku, takže s Japoncom, ktorý sa pri nás vyskytol, prehovoril úplne plynne. Skočili sme na jahodový jogurt Danone za 2.10Y do bufetu v Guangzhou Youth Hostel, kde mi dal opísať pár hotelov v Hanoji, lebo mal kópie niekoľkých strán LP Vietnam. Vyskytli sa tam však aj dvaja Holanďania, hrozní sympaťáci, tiež idú našou cestou cez Vietnam a Laos do Thajska, no len teraz si dajú robiť vietnamské víza, tak sa pýtali na detaily. Mali LP Vietnam, tak som si čosi opísal, tiež mali vzácnu LP South-East Asia on a Shoestring, kde je absolútne všetko! a odkiaľ som si pozrel, že do Austrálie musíme prejsť po ostrovčekoch Nusa Tenggara až na Timor, odkiaľ dvakrát týždenne lieta stroj až do Darwinu. Pravidelné lodné spojenie ešte nie je, píše sa, no je to '92 (pred mesiacom ale vyšiel update '94, takže možno...). Ale lietadlo z Timoru, ktorý je Austrálii najbližšie, je tiež výborná správa! Plus, na Timore iste budú nejaké austrálske jachty ai. Potom som sa išiel pozrieť na kostol, no bol zavretý, ale aj zvonku bolo zvláštne vidieť gotiku uprostred celej tej tropickej mäteže. Prekráčal som k cudzojazyčnému kníhkupectvu, či nemajú LP, nemali. Nepodarilo sa mi ani predať im Salingera - aj tak by to kúpili maximálne za 10 juanov, lebo ho nepoznajú, trpáci. Tak si ho nechám. Aj tak je z knižnice... Konečne som našiel kamenné krúžky na po 10 juanoch (originál nefritový stojí asi 4,000 juanov, ale aj kameň je pekný, na rozdiel plastiku), no kým som premýšľal či vydať takú čiastku, obchod zavreli. Typické. Dal som ešte jeden nanuk, našiel trolejbus 103 a odišiel hore. Keď som čakal na 24, ešte som si kúpil banán za 2 mao. Poznámka: dnes som videl šílene veľa zmrzačených ľudí - odseknuté chodidlá a nohy, ruky... zjavne trestanci, teraz odsúdení na žobranie ležmo v špinavých podchodoch a nadchodoch (ktorých je tu mimochodom podstatne viac, ktovie prečo). Následkom zdržani s Ronaldom som sa k Dalovi dostal až asi o piatej. Rýchlym krokom mi to od zastávky po stan trvalo 17 minút. Dalo jedol ananás, ja som vychutnával chlieb so soľou a cesnakom, božské jedlo. Trochu fúkal vietor, takže komáre neprišli, zato sa z tmy vynoril Chou Tien, môj včerajší návštevník. Doniesol nám sladké buchty, kokosové rolky a buchtičky so zapečenými párkami. Prišiel rovno z banky, kde pracuje - chcel sa s nami rozprávať. Nebolo mi to veľmi po vôli, no chápal som, čo to pre neho znamená. Ako som ja sám na intráku chodil za Stevom Schererom a koniec koncov aj za Lewom. Hrali sme svoju úlohu Angličanov statočne, najmä Dalo, ktorý musel hovoriť bez toho, aby sa ma spýtal na nejaké slovíčko. Mali sme zopár kríz, keď sa nás spýtal na naše pocity ohľadom toho, že musíme odovzdať Hongkong... (Povedal som mu, že keď je čosi 99 rokov naše, pripadá mi to ako kúsok Anglicka, no dohoda je dohoda.) Alebo keď sa opýtal, ktorú stranu preferujeme (reku labouristov) a tak. Minulú noc si chlapík čítal o Anglicku, takže sa snažil, ale aj my sme sa celkom zabávali na našej hre. Celkom ma bavilo byť Angličanom. Chlapík vyjavil, že čínska predstava angličana je oblek, dáždnik a gentlemanské spôsoby, tak sme sa zasmiali (veď taká istá predstava je aj u nás). Dozvedeli sme sa, že toto okolo nás sú hroby, a že nie sú staršie ako päťdesiat rokov (spred socialistickej revolúcie v '49) a že dnes, hoci sa to ľuďom nepáči, sa už v Číne kvôli úspore miesta nepochováva, ale spaľuje. A že Čína hrala nesmierne dôležitú úlohu v II. WW (no, no) a že chce cestovať, lenže je pre neho šílene ťažké získať pas... ak chce postgraduál v zahraničí, musí tu po skončení školy minimálne 5 rokov pracovať (najlepšie ak by si tu založil rodinu, samozrejme), no a potom ho ešte niekto zvonku musí pozvať a všetko hradiť. A tak. Pozvanie na večeru platí, stretneme sa zajtra dole pri zastávke 24 o pol šiestej, príde pre nás cestou z práce. Len spať sa u neho asi nebude dať, lebo býva s piatimi ďalšími zamestnancami Bank of China v akejsi slobodárni (po dvaja na izbe). No, uvidíme. Po jeho odchode sme zaľahli - bolo nezvykle chladno a fúkal ten repelentný vietor, plus bol som riadne uchodený a ukecaný, takže sa dobre spalo. Howgh.

Utorok 22. novembra 1994^#

Utorok 22.11.1994 16:25-9:25CET 065: Dalibor mal dnes ísť do mesta, ale nešiel. Hoci ja som spal ako bejby, v príjemnom chlade po tej včerajšej túre, on nemohol spať. Už od večera je mu blbo, zrejme z tých z tých sladkých buchtičiek, čo vtedy doniesol z mesta. Ja som dnes pracoval od pol siedmej a stále som Dalovi pripomínal, nech ide odfotiť Canton. Naveľa vyliezol o desiatej, lenže behom pol hodiny bol späť, celý zelený, ako mu bolo zle. Tak som len skočil 24-kou kúpiť banány po tri (500 g za juan) sebe aj jemu (každý sme mali tak 20 banánov), ja som dal aj akési rezance za 1.5 a nanuk za tú istú cenu. Keď som sa vrátil, z Dalibora konečne vypadlo, že má hnačku. Reku preto som kúpil banány. Odfotil som tie prízračné hroby s dlhými tieňmi a ďalej písal denník. Spočítal som vzdialenosť od domova po železnici: 14,978 km (podľa dostupných údajov). Je to neuveriteľné. Balíme stan, aby sme sa o hodinu stretli dole na zastávke s Chou Tienom. Reportáž z hostiny potom. Čo sa týka našej najbližšej cesty, zajtra len čo dostaneme víza pôjdeme autobusom do Zhanjiang-u (511 km), odtiaľ vezmeme bus na vietnamské hranice na pobreží. Z čínskej strany sa to volá Donxing, z vietnamskej Móng Cái, a je to ešte 340 km ďalej od Zhanjiani na hlavu z lietadla, podvodník prašivý. Vysvitlo, že nás chcel iba priviesť k autobusu, ktorý nás odvezie k hotelu........... Ale zaujímavé bolo, čo poznal Československo a Dalovi povedal, že je to riadne bohatý štát, ľudia tam zarábajú tak 1,000 dolárov mesačne...! On osobne, priznal, na tomto nadháňačstve dostane tak 500 dolárov! Sakra. Potom už nič nehral, tak sme ho poprosili, nech nám niekde skúsi vybaviť čínsku cenu hotela, ale nedokázal to. Cena okolo 10 juanov ale cudzinca nevezmú... zákon. Tak sme chlapíka ponechali jeho osudu a vzali autobus na Shamian Island, čo je štvrť na pobreží Perlovej rieky, oddelená od zvyšku mesta veľkým smradľavým kanálom, takže má štatút ostrova. Tam mali byť podľa Lonely Planet 2 hostely po 10-14 Y. Guangzhou Hostel sme si prv zmýlili s vysokým luxusným White Swan, kam nás ani nepustili. Livrejovaný poskok len ukázal na tabuľku, že do hotela nesmú vchádzať "sloppily dressed visitors", no ďakujem pekne. Neviem presne čo je sloppy, ale iste ani zďaleka nie som oblečený sloppy. Ani sme sa ale nehádali, lebo hneď vedľa sme zbadali objekt, ktorý sme v skutočnosti hľadali - Guangzhou Youth Hostel. Šok - ceny sa zdvihli na 65 minimum! Plus také finty, že ak cudzinec platí v RMB (juan) nie FEC (juan pre cudzincov - aby nič nemohli kupovať za čínske ceny), platí o 10% viac... pritom FEC sa už takmer nie sú v obehu! a iné poplatky, ktoré si berú tie pažravé kurvy pre seba. Tak sme odišli, no zistili sme, že ten druhý hostel, Guangdong, už neexistuje - vraj vyhorel. Zato sú ceny bezkonkurenčné v oboch zmysloch slova. Dali sme nanuky a prešli sa po meste, no nakoniec sme sa vrátili do tej nádhery a hoci nám akceptovali RMB, zaplatili sme po šílených 75 = 9 USD, pretože najlacnejšie izby boli všetky obsadené. V bufete sme pokecali so Stevom, malým živým Židom z New Yorku. Je na cestách už vyše troch rokov, perfektný inteligentný chlapík. Samozrejme bol aj na Slovensku. V Rumunsku žil s kočkou x mesiacov a potom tam skoro umrel, keď mu prdol pankreas, nejak začal tráviť sám seba. Okamžitá operácia ho síce zachránila, no neboli antibiotiká nevyhnutné pre pooperačný stav, takže tá jeho ženská ich zháňala po rumunskom čiernom trhu, proste horror, až kým nepriletel Stevov brat z Ameriky. Chlapík sa druhý raz narodil a odvtedy je vegetariánom, cestovateľom a šíriteľom viery. Akurát ide do Vietnamu, povedal nám kde získať víza (nič nekreslil, nepísal, len nám perfektne živo OPÍSAL cestu tam; on si vôbec nič nepíše - má a trénuje si pamäť). Stojí 65 dolárov (v Pekingu to bolo 70)... navnadil nás, takže sme zasa chytili optimizmus stratený po telefonáte do Pekingu a začali sme rozvíjať staronovú myšlienku cesty cez Vietnam a Laos (či Kambodžu) do Thajska. Steve ešte premýšľal, že nám predá LP Southeast Asia, ak sa ráno stretneme... to by bolo super. Večer sme s Dalom na izbe dlho do noci debatovali o našich možnostiach... loď sme úplne zavrhli, totiž pasažierske lode už zrejme nie sú obvyklé (nikto o nich nevie) + nevieme si predstaviť, ako by sme získali výstupnú pečiatku z Číny, keby nás predsa len vzali na nejakú nákladnú loď do Thajska. Ostával Vietnam, alebo ešte ak by jeden išiel vlakom do Pekingu a vybavil nám obom filipínske víza. Ako sme to spočítali, Vietnam vyšiel lepšie finančne a aj preto, že o Filipínach nič nevieme a bolo by dobre možné, že by sme sa do Indonézie (a ani nikde inde) po mori nedostali, čo by bola katastrofa, pretože by nám už veľa prachov nezvýšilo. Na izbe bol s nami taký ceper neskúsený pohodlný Nemec bez šajny o cestovaní, ale premúdry. Mal práve voľno na gympli, tak ť peňazí, na našu cestu do Austrálie. Potom ma ale napadlo, že mám tých peňazí nejako priveľa, takže by som mohol aj letieť, a v tom sa mi to prestalo páčiť, zobudil som sa a bol som tak smutnošťastný, otlačený od tvrdej bambusovej lavičky. Cestou dole sme stretli ohromne veľa tai-ji nadšencov, ako sa hrnú hore. Niektorí kráčali do kopca vzad, a robili aj iné čudné poskoky a chaotické pohyby... asi to bola súčasť rituálu. Vzali sme 24 a potom doubledecker ku Graden Hotelu a na Vietnamský konzulát. Dorazili sme tam čosi po ôsmej, takže sme ešte museli čakať do deviatej, kým ho otvorili. Zaplatili sme zvyšných 2 * 25 dolárov a dozvedeli sa, že telegram určil, že predsa len môžeme ísť železnicou cez Friendship, a nie cez Mong Cai, my nato že cez Mong Cai je to bližšie, tak nám napísali Mong Cai, ale ak nás nepustia, máme ísť cez Friendship. Majú v tom nejaké zmätky. Dozvedeli sme sa, že keďže ideme von do Laosu, musíme s laoskými vízami skočiť na políciu kde nám za 5 dolárov dajú povolenie odísť cez Lao Bao, no ďakujem pekne - ten Vietnam sa predražuje. Na autobuske sme kúpili dva lístky do Zhangjiangu, po 63.5, celkom OK, na 17:15. Zjedli sme placky po 1Y, s cesnakom, plus cola po 2.5. Išli sme na Shamian. Dalo ešte dal polievku za 2. Sadli sme si na lavičku do parku medzi číňačatká, písali sme pohľadnice a ja som robil denník. (Pohľad.: Naďa, Lucia Rajecová, Nadia, Dalo list domov, WL.) Dalo bol asi hodinu v meste - konečne fotil, som hrozne rád. Potom som sa vybral kúpiť ten lacný kamenný čínsky prstenec (čo nefritový stojí 4,000 Y) za 10 Y - chcel som si z Číny odniesť aspoň niečo. Išiel som asi 5 kilákov pešo. Obchod bol zatvorený. Späť som bežal - už bolo dosť neskoro - predbiehal som aj bicykle. Úplne som sa vyčerpal. Číňania takto videli moje posledné kantonské predstavenie s názvom "Bežiaci beloch". Ako vždy, boli dobrým publikom. Išli si oči vyočiť a od prekvapenia takmer nestíhali pokrikovať to svoje "chello!", a to je už čo povedať. Otestoval som, že beh nie je síce najlepším, ale iste narýchlejším spôsobom dopravy na krátke vzdialenosti v meste, lepší než viaznúce taxíky a rikše. Len keby sa všetci tak zručne neplietli pod nohy. Bežal som stále uličkou pre bicykle. Iné predstavenia v Kantone: "Ošmeknutý Európan", "Naštvaný cudzinec" - veľmi populárne predstavenie, s mnohými reprízami, "Angličan na večeri v stánku", ai. Ale v pohode sme to stihli, ešte sme si pri Bielej labuti kúpili ja chlieb (7) a Dalo bagetu (6.50) a práskli to päťkou na konečnú k autobusom. Vzali sme placky a colu a polhodinu sme v tom zmätku hľadali náš autobus. Nasadli sme a žrali cesnak a tie placky. Až o šiestej sa nám podarilo vôbec vyjsť z tej autobusmi dokonale prepchatej stanice. Boli to centimetre! Zapli nám video - akýsi príšerný hongkongský karate kečupák, ktorý príšerne vrieskal, takže sa nedalo spať. Navyše - hoci taký autobus má video, nemá miesto pre batožinu, okrem takej poličky nad sedadlami, kam sa vojde iba ak decentnejšia kabelka, ale nejakým zázrakom sme tam natrepali Dalov batoh, svoj väčší som mal celú cestu medzi nohami v priestore, ktoré vyzerá ako "mučiareň bielej nohy", nebolo to bohviečo, ale aj tak sme pospávali, aj keď nikdy nie nadlho.

Streda 23. novembra 1994^#

?????????????? kde je den 066 ... streda 23.11.1994 ????

Štvrtok 24. novembra 1994^#

Štvrtok 24.11.1994 20:10-13:10CET 067: Nedalo sa poriadne spať, až kým sa neuvoľnilo nejaké miesto, takže sme mali po dve sedadlá pre seba a mohol som hábať nohami, lenže to bolo až nad ránom. Následkom tej hodiny na autobusovej stanici v Kantone a kolóny áut a zlých ciest atď sme meškali, namiesto o šiestej ráno sme do Zhanjiang-u dorazili až o deviatej. Čítal som On the Road. Hneď po pristátí sme sa začali zháňať po banke, ktorá by nám vydala doláre za AmEx šeky, veď potrebujeme prejsť až do Bangkoku cez barbarské územia vietnamských a laoských kmeňov. V prvom hoteli, Peninsula Hotel, sa na naše čelo zavesil čerstvo vypestovaný manager s eminentným záujmom cvičiť sa v angličtine, ibaže akosi vôbec nám nevedel pomôcť. Obišli sme x mrňavých pobočiek Bank of China, kde ovšem ani nevedeli, čo sú American Express cestovné šeky, až sme na konci so silami (batohy, horúčava, nervy) doklopýtali na hlavný ofis. Tam nás pohostili teplou vodou, zatiaľčo V.I.P. manažérka skúmala naše šeky. Potom vysvitla, že nám žiaľ nemôžu vydať doláče inak, ako po zmene na RMB a potom späť. Mladá Číňanka s ukážkovo zhnitými zubami vypočítala, že zo 100 dolárov tak stratíme asi jeden, tak sme to vzali, čo nám ostávalo. Ibaže "Zhnitý zub"vytiahla takú knižku, kde boli fotky všetkých šekov čo akceptujú a návod v čínštine. A porovnávala naše šeky s obrázkami a zistila, slečna "Zhnitý zub", že podpisy na šekoch - tie vytlačené -nie sú totožné! Nechápala, že podpis na šekoch sa mení s tým, ako v USA zvolia novú vládu a nového ministra financií! Húdla si svoje, že podpis nie je ako na specimene. A basta. Bolo to ako v zlom sne, hádam nemôže byť taká blbá. Riadne sme sa s ňou pohádali, zatiaľčo naše šeky putovali z ruky do ruky tí ľudia vôbec nemajú čo robiť v banke prisámbohu ako ma tá žena naštvala. A niet sa kam obrátiť, ona bola jediná, čo aspoň trochu hovorila anglicky, ten náš manager tiež nebol bohviečo. Poslala nás na vyššiu inštanciu, vraj je v meste ešte cetrálnejšia banka. Treba ísť autobusom... povedal som jej, že Bank of China by si mala dať viac záležať na vzdelaní personálu a na angličtine a beatli sme to. Myslím, že porozumela. Náš "manager" nás vypravil minibusom, za ktorý sme pustili po 1.3 Y. Nejcentrálnejšia banka mesta sídli v megalomanskom hoteli XY, znovu plno ľudí, čo tam nemajú čo robiť. Veru socializmus, každý musí mať prácu. Dozvedeli sme sa, že taká operácia (šeky->RMB->doláre) je nemožná, a že nám to snáď urobia na letisku. Mal som chuť vyrážať zuby, ako ten karateman na videu v autobuse. Potom si to rozmysleli, OK, ale teraz bude obed, tak aby sme prišli o 14:30. Panebože, bolo 11:15 - to chcú žrať stoosemdesiatpäť minút?! Ani neviem, ako sme ich presvedčili, aby nám to spravili hneď. Podarilo sa, aj keď tie prasatá fakt mali obed tak dlho, nebol to výmysel. Zmenil som US$ 200, Dalo US$ 100; dostali sme asi 295 a nejaké RMB. Hodili sme to na autobusovú stanicu. Autobus až na hranicu do Dongxingu odtiaľto nechodí, môžeme len do Fangcheng, čo je ešte 69,000 od hranice, no autobus ide iba ráno o siedmej... takže nás čaká noc na stanici. Dali sme nanuky a išli na trh, kúpili perfektné kokosové keksy 150g za dva juany, Dalo ešte aj iný druh a zjedli sme hrášok s ryžou. Bol v tom aj tofu a akási podivná červená slanina, ale to bolo studené a hnusné a bohvie z čoho bola tá slanina, možno zo psa, tak sme to nezjedli. Na tom trhu som videl asi päť psov stiahnutých z kože, stuhnuté telá, papule s vycerenými zubami stuhnuté jedna v druhej, a bolo a je mi zle, čo vôbec robím v krajine, kde ľudia jedia psov?! Vzali sme si dve pivá po 2.2 a sadli si do sťaby parku zaplaveného dôchodcami, čo tam hrali kocky a karty, no po našom príchode sa väčšina dala na očumovanie belochov. Písali sme listy a oni si nasadzovali okuliare a pozerali nám spoza pliec, debili. Napísal som konečne 4 strany domov, a ešte pohľadnicu Kati a dopísal som čosi Lucii. Potom sme to všetko spolu s včerajšou poštou poslali airmail - celé nás to vyšlo nad 22 juanov (2 listy, 2 pohľadnice v obálkach - lebo to boli domáce sťaby korešponďáky, 3 pohľadnice). Hodili sme reč s debilmi, čo začali "Wear u. frm"?, reku z Marsu, pár sto miliónov kilometrov. Pochopili - asi po štvrťhodine. Išli sme na autobusovú stanicu. Okolo toho veľkého trhu, kde sa večer predávalo pri sviečkach, živé holuby, psy a ryby. Dalo to nevydržal a kúpil si Camel-ky za 6.50, ale nebol som proti - aj tam musíme minúť zvyšné juany. Ja som si kúpil keksy. A teraz sedíme v čakárni autobusovej stanice. Tak som sa prejedol keksov, až je mi zle. Je tu dosť veľa xichtov a sú dosť drzí, takže píšem a strážim, kým ma Dalibor o polnoci nevystrieda. Už z minulej noci som nevyspatý... a tak po dnešku ledva žijem. P.S. Som šťastný, že som napísal domov! P.P.S. Dobre, že sme si predĺžili víza - dnes by nám vypršali! P.P.P.S. 22:12 Prebehol tade obrovský potkan, čosi mal v zuboch a tak zúrivo škrečal, že som sa zľakol. P.P.P.P.S. Všade sa tu predávajú a fajčia vodné bambusové fajky, asi tak trištvrte metra dlhé. Kúpil by som jednu Tatkovi, keby sme mohli letieť. P.P.P.P.P.S. Pozorujem potkanov, ako žerú odpadky. Boli tu chlapíci, čo nás mali vyhnať, ale povedal som im, nech nás tu kľudne zamknú, a tak sa aj stalo. "Nó dobře spíme, všechno je v pytli." Howgh!

Piatok 25. novembra 1994^#

Piatok 25.11.1994 068: Zatvorení sme boli v bezpečí, a tak som si fajn pospal. Ráno sme sa hodili do autobusu a dospávali. K Fangcheng-u sme sa blížili pomaly, ale vytrvalo a neodvratne. Príroda bola čoraz krajšia, šinuli sme si to prekrásne zelenými kopčekmi, ktoré sa časom menili na kopce, všade hustá vegetácia, skoro ako džungľa. Malebná cesta, ale úzka a plná zákrut. Začal som premýšľať, že naostatok sa mi Čína predsa len páči. Do Fangchengu sme došli pomerne neskoro, asi o pol štvrtej. Na hranice do Dongxingu sme to mali už len 69 kilometrov. Boli sme po celodennom trmácaní hladní ako cestovatelia, tak sme našli reštiku len za tri juany each a dostali sme také fantastické jedlo, aké sme nepamätali od čias Pekingu!!! Trochu opečené nudle, zelenina, nejaká omáčka; výborné a veľké porcie! Fakt sa nám začína v Číne opäť páčiť. Táto oblasť je oveľa krajšia a lacnejšia, ako iné južné kraje Číny. Každý sa trepe do Kantonu a veľkých miest, zato to tam tak vyzerá. Vyšli sme z reštiky a už za pár minút sme zamávali na autobus, ktorý nás vzal rovno na hranice do Dongxingu! Alebo sme mali úžasné šťastie, alebo tam chodia veľmi často. V každom prípade vodič bol sympaťák. Možno to bolo šťastie, no už sme si na takéto prípady zvykli, tak nám to nebolo čudné. (Keď o tom premýšľam, asi sme dokonca veľakrát očakávali zázraky a boli sme mrzutí, keď nenastali.) Platili sme po 6 juanov. Do Dongxingu sme došli až po zotmení, snáď bolo osem. Ako sme sa približovali, vzduchom leteli biele svetlice a autobusom prebehla uniforma, ktorá sa nám drzo hrabala v taškách a ruksakoch. Keď sme sa opäť pohli, odtrhol som obal z knihy Bouřit se je lidské, pretože na ňom bolo pár čínskych znakov - pre prípad ostrej prehliadky na hranici - a vyhodil som ho von oknom. Hraničné mesto je plné hotelov a ich nadháňačov, ktorí nás statočne otravovali. Sú tam perfektné do noci otvorené trhy so všetkým možným. Onedlho sme zistili prečo. Hranica do Vietamu - obyčajný oplotený dom v strede mesta - je otvorená denne len do piatej, takže priekupníci tu musia prespávať. Mali sme dokopy nejakých posledných 6 juanov. Dalo dal pivo za tri, ja zasa sladké pečivo za zvyšné tri. Zložili sme sa na schodoch colnice, aby sme hneď ráno o 7:00 prešli na vietnamskú stranu. Samozrejme, ako sme si tam lebedili, občumovali nás debili, ako zvyčajne. Potom dokonca aj oneskorení oficieri z colnice (išli zo služby cez plot). Nechápali, prečo nejdeme spať do hotela, my reku že je len 10 hodín onedlho bude svitať. A tak. Mal som chuť ísť na toho exota ostro, no bol to človek, ktorý nám podľa jeho vlastného vyjadrenia zajtra bude kontrolovať pasy. Nakoniec sme sa celkom priateľsky rozlúčili a oni odišli. Sadli sme si na igelitové tašky ku stene, batohy za chrbát a kaser do vrecka. A spalo sa, vrámci možností, posledný raz v Číne.

Sobota 26. novembra 1994^#

Sobota 26.11.1994 069: Ovšemže na tom betóne sa nedalo vyspať, no odpočinuli sme si a pred siedmou ráno sme už sedeli a pili čaj zadarmo v drobnej reštike oproti colnici. Mali tam bohovské voňavé plnené placky, no už sme nemali ani fuka. Pred bránou colnice sa zatiaľ zhromaždilo množstvo ľudí, priekupníkov s najmä lacným čínskym pivom. Keď sa o celej otvorila brána, všetkých sto sa ich tam vrhlo naraz, klasický stisk a krik a kto bol za bránou, ozlomkrky bežal do budovy... Ako naivne som si myslel, že budeme prví, kto dnes tade prejde do Vietnamu. Celá horda doslova prebehla s tovarom aj colnicou. Tak kontrolovali iba nás, v inak už prázdnej colnici. Boli sme jediní belosi (cudzinci). Riadne prekvapko: oficier od nás mizernou angličtinou čosi chcel - nakoniec vysvitlo že "health certificate", ale nevedeli sme aké. Tak sme suverénne vytiahli naše očkovacie preukazy. Asi hodinu si ich ten inteligent obzeral a listoval, aj keď nerozumel ani slovu "vaccination". Nejak stále nebol spokojný. Došlo nám, že asi ide o ten mor v Indii! Chlapík zo seba vysúkal, či sme do Číny nevstúpili z Indie, či nemáme horúčku, kašeľ, atď... v ktorých krajinách sme boli 14 dní pred vstupom do Číny a tak. A sakra! Ktovie, čo sa deje v Indii - dávno sme nemali žiadne správy. Očkovanie proti moru samozrejme nemáme - hádam nám preto neodmietnu vstup do Laosu či Thajska! Šťastie, že sme mali tie preukazy! Tvárili sme sa, že v nich sú všetky vede známe očkovania. Nastala kontrola pasov u nášho známeho od večera. S úsmevom vyhlásil, že víza nám vypršali 30 dní od 24.10., teda 22.11. a dnes je 26. Tak som mu blahosklonne obrátil stranu, kde boli víza predĺžené, a tak sklopil uši a prešli sme k stolíku kontroly batožiny. Očami nám tam zvonka ohmatali ruksaky a už sme kráčali von, cez most ponad riečku na vietnamskú stranu. Sranda: v tej rieke si kľudne rybárili Číňania aj Vietnamci. Nečakal som takú voľnú hranicu. Na vietnamskej strane čakalo všetkých sto Číňanov na kontrolu pasov a batožiny. Boli by sme tam dlho stáli, keby na nás Vietnamci nezamávali, aby sme išli dopredu. Zlatí chlapci. Sadli sme si k stolíku oproti dvom oficierom. Taký perfektní veselí chlapíci, vypísali sme Arrival/Departure karty a dostali sme vstupné pečiatky. Ešte sa s úsmevom uistili či nemáme zbrane a odporučili nám vietnamské a laoské dievčatá a tak sme sa ocitli vo Vietnamskej socialistickej republike, mali sme pocit, že sa nám sníva, boli sme v Móng Cái. Hneď bolo jasné, že je to krajina zaostalejšia ako Čína. Už vietnamská colnica zďaleka nemohla súperiť s čínskou. (Tento prechod sa, mimochodom, vybudoval len v apríli 1994!) Po menších problémoch - nemáme príručku základov vietnamčiny - sme našli banku a zmenili 20 dolárov (dolár za 10,950 dongov) vo Vietcombank. Bol tam úžasný veľký trh s ovocím, zeleninou, mäsom a rybami a všetkými cetkami, mali tam aj tie čínske krúžky, čo som chcel kúpiť malej Lenke. A plno stánkov s jedlom, tak sme sa túlali tým komplexom na seba nalepených stánkov, ruksakmi sme sa zachytávali o nízko posadené krycie plachty. Dali sme akúsi nudlovú polievku po 2,000 (asi 5.40 Sk), no nebolo to bohviečo. Rovnako ako v Číne plno exotov, čo na nás čumeli, no boli oveľa drzejší, ochytávali naše batohy a tak. Jeden taký smelý, čo sedel vedľa nás, hodil Daliborovi do taniera krídlo pečeného kuraťa. Dalibor sa potešil a poďakoval. Všetko OK, až kým sme nedojedli. Vtedy majiteľka začala pýtať 3000 za to krídlo! (Polievku sme samozrejme ako vždy zaplatili vopred.) Nie - to som dostal, bránil sa Dalibor - no ženská už brala jeho tašku. Chceli sme odísť, no ona držala tú tašku a zúrivo ňou mykala a kričala. Dalibor stál v tej uzučkej chodbe predo mnou, ženská ako ho držala blokovala náš východ. Tak som jej ruku z tej tašky odtrhol a pohli sme sa, načo ona skočila za stôl, schytila sekáč na mäso a vybrala sa k nám. Našťastie vtedy už niekoho z okolostojacej hordy trklo a chytil ženu a ukľudňoval ju. Dobrá lekcia. Vietnamci sú riadne INÍ - oveľa impulzívnejší, aj v priateľstve, aj v boji. Nerobilo by im problém niekoho zahlušiť, myslím. Napokon, vlastne len nedávno tu mali hroznú vojnu, ktovie ako nás, bielych, vidia tými svojimi šikmými očami. Snáď sme pre nich všetci rovnakí... Američania či Rusi, všetci ich bili. Išli sme na autobusovú stanicu. Stretli sme jedného vodiča, nakladal hory batožiny na svoj staručký stroj, z ktorého vypadlo niekoľko českých slov s vietnamským prízvukom a poznanie, že pracoval v Českej lípe. Ale chcel nás zodrať 50,000 dongami za cestu do Hong Gai... škoda, perfektný autobus bez okien, ruksaky na streche. Mali sme namierené na Hanoi, no nie až do mesta, lebo dnes sme sa rozhodli nespať v hoteli -laoské víza si môžeme vybaviť až v pondelok. Tak sme kúpili cestu minibusom do Hong Gai, asi 190 km od Mong Cai (cesta 25,000, ďalej 20,000; priamo do Hanoia 38,000). Konečne ďalej priamo na juh! Musím spomenúť, že sme riadne cítili zmenu prostredia. Bolo veľmi vlhko, a teda dusno, ovšem aj vegetácia bola bujnejšia a kopce, ktorými sme prechádzali, pokrývala pravá džungľa. Úzka asfaltka tam pôsobila malebne, ale bola plná nečakaných zákrut, takže sme pochopili prečo chlapík, čo počas celej cesty visel z dverí a hlasom a rukami chytal nových cestujúcich, na začiatku porozdával igelitové sáčky. Každých päť minút bolo počuť, ako niekto grcá. My sme sedeli stisnutí celkom vzadu. Chlapík vedľa nás bol vážny prípad, takže po chvíli už grcal priamo z okna, všetko to vodorovne stekalo po skle, smrad, no proste pohoda. Mohli byť tak tri, keď sme prišli do Hong Gai. Cesta ďalej pokračovala cez vodu. Bol to záliv, čo sa hlboko vrezáva do pevniny, takže je zbytočné ho obchádzať. Plno prevozníkov a malých ferry pre autá a autobusy. Reku na druhej strane sa niekde vyspíme, ale najprv sa naobedujeme. Tak sme začali hľadať žrádlo a našli sme Majkla... ten bol zasa na robote v Bratislave. Išli sme práve okolo jednej krčmy - on vychádzal a chcel odísť na motorke. Ale, vidiac belochov, skúsil to cudzou rečou: "Skade ste?". Mysleli sme, že nám šibe, obidvom, naraz a vážne. Zosadol z motorky a uložil ju na stojan: "Dáte si pivo?". Mal riadny blavácky akcent. Vošli sme do jeho obľúbeného podniku, predstavil nás priateľom, tj všetkých zákazníkov, a na stôl, začali chodiť džbány piva a jedlo - po prvý krát v živote sme jedli kraby! Dozvedeli sme sa, že okrem klepiet sa je aj vnútro, ale nie celé - isté časti sme jesť nesmeli. A tiež sme dali nudle a všetko platil nie on, ale jeden jeho kamoš, ktorý síce nerozumel slovensky, ale zato mal prachy. Že kde spíme... my nato že máme málo dongov. Povedal, že to zaplatí - tak nás po jednom vzal motorkou do hotelíku (asi) iného svojho priateľa, perfektná izba... po 5 dolárov. Neboli sme si istí, či predsa len nebudú chcieť, aby sme zaplatili, tak sme sa rýchlo osprchovali, ponúkli sa colou a pivom z plechovky. Zistili sme aj, že z izby vedie druhý východ priamo von na opačnú stranu domu. Potom sme sedeli na prízemí a okolo bolo pár ženských, ktoré došlo nám boli zrejme inventárom. Stále to vyzeralo, že tam prespíme. Ako cudzincov nás bolo treba na noc prihlásiť na polícii. Samozrejme, pasy sme z rúk nedali - išiel som na bicykli s jedným z hoteliérov. Na koľajniciach šikmo cez cestu som asi aj skrz všetko to pivo dostal šmyk a kvalitne som si odrel pravý lakeť. Všetko OK, až kým z Majkla nevypadlo, že máme zaplatiť 10 dolárov - tak predsa nie priateľ, ale nadháňač. Tak sme sa zdvihli a išli si po veci. Majkl medzitým zmizol, ale ostatní chlapíci sa neodvážili nás zastaviť inak ako slovami, ale to na nás neplatilo a urazene sme bez otočenia odkráčali smerom k prístavu. Dali sme buchtu a ferry s autami nás previezla na druhý breh za 500 dongov. Na druhom brehu kopec hotelových hustlerov, chytili sa nás dvaja na motorkách, vraj hotel za 10,000 (dolár), tak sme hoci neveriacky sadli na ich motorky a zviezli sa k hotelu. Samozrejme hotel jak palác a nie 10,000, ale takmer 10 krát toľko. Samozrejme nás motorkári oklamali. Stiahli sme cenu na 50,000 (5 dolárov) za obidvoch, čo bolo podľa mňa OK, ale Dalibor nesúhlasil, tak sme odišli. Motorkári nás asi kilometer prenasledovali, stále zastali tesne pred nami, pretože chceli prachy za odvoz... akože taxíky... ale samozrejme nepochodili. Potom to vzdali a my sme išli na pobrežie a na spanie sme si vybrali sympatickú staručkú rybársku loď bez sťažňa a bez motora. Dobre sme sa obliekli, pretože pri vode nebolo až tak teplo a snažili sme sa spať. Ovšem, stále som myslel na ten sekáčik, aj podlaha bola na spanie pritvrdá, takže sa nedá veľmi hovoriť o spánku, zato by sa ale dlho dalo rozprávať o hviezdach, čo žmurkali na svoje obrázky v tmavom oceáne, čo sa vlnil blízko a stále bližšie k nám...

Nedeľa 27. novembra 1994^#

Nedeľa 27.11.1994 6:35(+6)-0:35CET 070: Nedá sa povedať, že by som spal, nozobudil som sa o trištvrte na štyri a už som nevydržal ležať. Hoci som mal na sebe bonekanku a dlhé nohavice, bez pohybu mi bolo zima, bol som celý otlačený od tvrdej drevenej paluby a okrem toho som sa necítil bezpečne. Navyše ma bolel odrený lakeť. Tak som zliezolz lode na vlhký piesok a len tak postával. Dalibor tiež nemohol spať, tak sme stáli a kecali a pozerali na hviezdy. Najprv som si myslel, že konečne vidím Južný kríž, ale to súvezdie potom odplachtilo na západ, takže to nemohlo byť ono. Sledovali sme more, ktoré sa k nám na takmer vodorovnom brehu blížilo veľkou rýchlosťou. Keď sme o polnoci zaľahli, bolo možno sto metrov od nás; okolo piatej sa už dotýkalo pravoboku "nášho" škunera. Všade na mori postávali veľké nákladné lode. Žiarili ako ďaleké vianočné stromčeky a vyzerali na tej vode fakt pekne. Vytiahol som ďalekohľad a pozeral na ne, a na mesiac, ktorý je stále v tej čudnej pozícii akoby ležal, akoby mal rohy. A na Venušu, ktorú som sa už naučil bezpečne rozoznávať. Snažil som sa vidieť jej fázu, ale malý ďalekohľad nevylepšil môj zrak natoľko, aby sa mi to podarilo. Počítali sme že, by malo začať svitať okolo piatej, keď sme hodinu pred Čínou, no ešte o štvrť na šesť bol východný horizont len o poznanie svetlejší ako ostatné. Zariahli sme sa do batožiny a po upravenom móle lemovanom krásnymi palmami sme kráčali do prístavu nájsť autobus do Hanoia. Cesta povedľa nás bola prázdna až na okamžiky, keď Feri doniesol skupinu áut z protiľahlého brehu. Tie sa stále prehnali okolo (HANOI .....1413), svištiac a bláznivo sa predbiehajúc jeden druhého v honbe za životom mizli v tme za nami a na ceste ostal len príležitostný cyklista, ako tá žena, čo sa ticho vynorila z tmy na bicykli, na ktorého nosiči mala priviazanú celú sviňu, čerstvo zabitú, aspoň stokilovú. Autobusová stanica už bola otvorená, tak sme si kúpili lístky do Hanoia po 20,000 dongov. Prvý autobus mal ísť o siedmej. Pravda, išlo plno iných autobusov, jeden za druhým, lenže súkromných a teda drahších. Bolo okolo šiestej, kúpili sme si 6 buchtičiek po 500 a raňajkovali sme na kamennej lavičke. Pozerali sme na more a na fantastické obrysy tých divných vysokých ostrovov kolmo stúpajúcich z vody. Za nimi sa ružoveli zore, z ktorých potom majestátne vyplávala ohromná bledooranžová guľa a ožiarila desiatky všaakovakých lodí a lodičiek, vrčiacich a kymácajúcich sa a dymiacich a s plachtami a s veslármi a Dalibor to všetko fotil. Bolo to magické ráno, zvlášť keď sme si po dlhých týždňoch dali prvú kávu, dokonca s mliekom (hoci aj stála po 3,000). Kúpili sme ešte 4 buchty do autobusu a o 7:13 sme vyrazili do Hanoia. Žltý ruský autobus spred čias potopy, s motorom pri vodičovi a okrúhlymi okienkami ako na ponorke. Znovu chlapík visiaci celú cestu z dverí, znovu nátresk. Pár zaujímavých ľudí - chlapík, čo mu brada rástla na lícach, kúsok pod spodnou perou a potom už len uzučký pásik na vrchnej pere. Dalibor ho skomentoval ako RIADNEHO ANDERGRAUNĎÁKA. Potom starenka celá v čiernom, chudá a scvrknutá ako tieň, ale bujné krásne sivé vlasy som ešte nevidel. A neskutočne sexi Vietnamka v námorníckom tričku, džínsach a s dlhým copom. Úžasná krajina: pozeral som (keď som sa vynadíval na tú divošku) z okna a nedýchal som - určite najkrajšia scenéria našej cesty. Jednak nekonečné more po ľavej strane a tie bondovské ostrovy a malebné prašné cesty s pár palmami a plážou. Po pravici nevysoké pahorky a na nich hotová botanická záhrada, kokosové palmy s ešte zelenými plodmi, banánovníky, kopec iných nám neznámych drevín a tráv a roztodivné domčeky všetkých možných štýlov, od chatrčí utľapkaných z červenej hliny a trstinových a bambusových chalúpok až po typické vietnamské domčeky: veľmi úzke, no aspoň dvojposchodové, s peknými balkónmi a plošinami na strechách. A tie domy majú vo zvyku zdobiť sa rokom narodenia, a tak som zistil, že žiadny nie je starší ako zo 70-tych rokov. Divné. A malebné scenérie obrovských ryžových polí s drobnými sklonenými postavami vo veľkých kužeľovitých klobúkoch. Roľníci alebo ich deti sediace na chrbtoch vodných byvolov, roztopašných tvorov s hrubou sivou kožou, ktoré najviac zo všetkého ľúbia máčať sa vo vode a dobromyseľne kývať veľkými ušami, alebo sa pretekať s autobusom ako ten, čo sme ho dnes mali po pravoboku. Natiahnutý krk, klopené rohy a šibalské oči. Asi o desiatej nám do cesty prišla rieka bez mosta, tak nás previezol Feri, no ešte predtým nás obklopil húf malých detí vo veľkých klobúkoch, ktoré sa nám snažili predať pivo a oriešky v karamele a cukrovú trstinu a plno ďalších maličkostí, ale vôbec neboli otravné, skôr milé. Chcel som si odfotiť jednu malú šibalku, no Dalo bol nevrlý a tak z toho nebolo nič. Feri nemal vlastný motor, bolo to vlastne len ploché kovové monštrum, ktoré od brehu k brehu ťahala stará plechová loď. Tá dymiaca hrdzavá bačkora mala byť už roky v šrote, alebo aspoň vôbec nemala slúžiť ako ťahač - vôbec na to nebola prispôsobená. Doprava fungovala asi tak, že sa loľ zaprela nosom do rovného boku Feriho a tlačila ho pred sebou. Na korábe stál naftovými spalinami ošľahaný moreplavec, v rukách kormidlo s rúčkami ako na španielskych galérach. Dalo mi trochu pokazil náladu, keď neodfotil to dievčatko - len málokedy výslovne chcem nejakú fotku. Zjavne bol unavený, a tak som premýšľal, či stálo zato vykašľať sa na tých 50,000 pre dvoch včera večer a sporiť za takúto cenu. Dalo spal aj celý zvyšok cesty až do Hanoia, ja som čítal Kerouaca. Do hlavného mesta Vietnamu sme dorazili o pol jednej, teda po 5 a štvrť hodinách cesty. Hanoi vyzerá byť super mesto - žiadne mrakodrapy len domky do troch poschodí, staré a zašlé a tropické a romantické. A úzke uličky plné trhov a veľké jazero s parkom a jeden úžasný topánkový trh nikdy som nevidel také množstvo topánok pokope - celá ulica! Decká na ulici sa nám pokúšali predať LP Vietnam! -perfektná fotokópia s originálnym obalom po 10 dolároch (originál stojí 15.95 USD), no radšej si zoženieme LP South East Asia on a Shoestring. V jednom hoteli po 7 bolo plno, tak sme našli iný za 10 dolárov double room, čo je super lacné na Hanoi, lebo ceny hotelov sú tu úžasné. Tak sme sa ubytovali. Teraz tu sedím v izbe a píšem - teraz je 14:48, Dalo je v sprche. Sú tu dve širokánske postele a stolík a úžasný balkón s palmou v kvetináči a keramickou .... stoličkou a výhľadom na všetky tie slnkom či časom očiernené biele a zelené a čierne domy a trúbiace autá a cinkajúce bicykle a nad hlavou sa mi krúti neodmysliteľný ventilátor a všetko je tak krásne tragické, vyše 16,000 km od domova... Hej - dole na recepcii sme stretli - STEVENA! - z Kantonu, toho Žida, bol úžasný: "all friends are here", kričal na celé kolo, a že príde večer, alebo zajtra pokecať. Nie je to úžasná náhoda, že je tu, v Hanoji, dokonca v tom istom hoteli?! Som nadšený Vietnamom, fakt naozaj som. // 20:01 Vonku sme dali banány (sedemnásť za 3,000), buchty, Dalo polievku a ja ešte nejaké keksy tak, že sme dnes minuli len dohodnutý dolár na hlavu za jedlo. Trochu sme posedeli pri jazere v strede mesta - je tam nádherne. Dokonca voda je pomerne čistá. Viem si predstaviť, ako zasvinené a zapľuvané by bolo v Číne! Hey! Ako sme vychádzali von, majiteľ tohoto hotela (Binh Minh asi sa volá) sa k nám ozval: "Ahoj - jak se máte?" a so širokým sympatickým úsmevom vysvetľoval, že od '81 do '88 robil v ČKD v Prahe ako elektrotechnik, no cez voľný čas (mal chápavého šéfa, takže voľný čas mal často a častejšie) šmelil na trhu veci z Juhošky, a tak keď sa vrátil domov, za ušetrené peniaze si kúpil 2 hotely, v jednom z nich práve bývame. No sláva. Je to neuveriteľné. On nebol o nič menej prekvapený. Vravel, že celých 6 rokov čo je doma nestretol jediného Čechoslováka... O rozvode krajiny nevedel nič. Nechápem, nechápem. Sme v hoteli, ktorý bol kúpený za prachy našich krajanov. Premýšľam, že niečo také by sa dalo založiť u nás za prachy austrálskych farmárov... taký backpackers' hotel za pár dolárov, dobrý bar s lacným pivom, všetko štýlové a vymakané a so srdcom... Nie ako tu, ovšemže chlapík postráda akýkoľvek vkus, úplne najhoršie sú tie textilné obrazy, čo visia nad schodmi - pre istotu z nich nedáva dole igelit, aby na nich nenasadal prach... samozrejme takto ich kvôli lesku skoro ani nevidno, okrem toho igelit sa odlupuje a výsledok vyzerá otrasne. Uvažoval som tiež, o koľko podnikavejší sú tu ľudia oproti našim. Keby mali súťažiť, tak niet pochýb o víťazovi. Dokázali to tým šmelením digitáliek z Juhoslávie, ako to vycítili a dali si tú námahu a makali. Napadlo ma, čo by sa asi stalo, keby si Vietnamci alebo Číňanie mohli u nás zriaďovať tie svoje pouličné stánky s jedlom a dobrotami, také lacné malé uličky v Poprade, lákajúce školákov a gymnazistov a páriky. Cena len o poznanie vyššia ako keby si to uvarili doma, chodili by tam cestou zo školy, z roboty či do kina. Aj ľudia, čo sú závislí na reštikách by zapremýšľali, čo je lacnejšie a čerstvejšie, a tak by veľa namyslených reštaurácií s počmáranými Knihami sťažností a prianí pochcípalo. Postreh: je tu, vo Vietname, veľa psíkov - zjavne ich tu nežerú ako v Číne. Roztomilé šteňatá a ľudia pri stánkoch ich kŕmia a hladkajú. Hladkajú! Myslím, že Vietnamci majú duše. Videl som akvaristický obchod. Videl som aj bicykel opustený v strede poľa na medzi, ktorý mal na riadidlách pripnutý akýsi kvietok. Ok Ceper už spí, hádam ráno už bude vrlý. Dúfam, že aj zajtra budem mať takú úžasnú náladu, ako dnes (mimochodom, neviem prečo). Je hrozne teplo, stále máme zapnutý ventilátor, po stenách vonku pobehujú srandovné malé jašteričky a jedna nám aj sedí dole hlavou na plafóne v izbe...

Pondelok 28. novembra 1994^#

Pondelok 28.11.1994 23:13(+6)-17:13CET 071: Zobudil som sa v polohe, v akej som si líhal do postele, spal som ako drevo. Ráno pršalo!!! hoci len okamih, bolo to myslím po prvý raz počas našej cesty od Ulaan Baataru. O ôsmej sme si dali čaj a po 2 teplé buchty na ulici (jedna za 500 dongov) a išli sme do Trang Tien??? hotela, či sa niečo neuvoľnilo. Zatiaľ nič, tak sme sa dohodli, že sa vrátime o jedenástej - ak sa niečo uvoľní, tak nám to podržia. Išli sme na laoskú ambasádu a nastali problémy. Jedno vízum stojí 25 dolárov, nezáleží na type (ten debilko v Pekingu vravel o 11 dolároch, s čím sme aj počítali...) pričom ak je to tourist visa, každý si povinne musí objednať aspoň 1 guided tour nejakej cestovky v Laose... čo sa týka tranzitných - 7 dní, treba mať letenku... hovoril papier, no úradník našťastie povedal, že môžeme ísť aj busom cez Lao Bao do Savannakhet-u (250 km). Čekli sme ešte Kambodžu, no tam nám nedovolia ísť busom z Phnompenhu??? do Thajska, ten úsek sa dá len letieť, teraz, a víza sú 20 USD... takže sme vyplnili po 2 formuláre Laosu + 2 fotky + 25 dolárov každý a bude to za tri dni vrátane dneška (ľudsky povedané pozajtra) a teda v stredu, ráno. No čo už. Cestou do Trang Tien sme zistili, že tunajšie suveníry sú omnoho bohatšie ako tie umeliny v Číne, najmä krásne voňavé santalové sošky bájnych postáv (bohatý brucho múdry kniha, dlhý život jablko, šťastie jablko a dieťa), všetky tri za 2 doláre alebo 1.5. A korytnačky a Buddhovia z pravého nefritu, lacné šperky striebro+nefrit, Celý čas samozrejme hľadáme SouthEast Asia On a Shoestring, no nič. Všade majú len tie fotokópie LP Vietnam po 10 USD (normálne 15). V Trang Tiene sa uvoľnila izba za 10 double, teda cena ako??? v Binh Minh, no viac backpackerov, takže tam ideme... vrátili sme sa do hotela a povedali kamošovi, že máme hotel za 8, reku či nezažmúri šikmé očko a on na to že v jeho hoteli oproti cez ulicu môžeme bývať za 4 each takže samozrejme sme sa tam presťahovali a sú tu dva oddelenia, v každom 2 postele s moskytiérami a ventilátory (5-rýchlostné, tiché), spoločné WC + sprcha a užitočné šnúry na prádlo v malom dvorečku... tak sme tu, dali sme si kávu - kúpili sme si totiž sáčky namletej kávy, jeden za 1200, len zaliať vodou - a pečivo a sladké pečivo. Dalo si lepil cestovné lístky a stuff do malého zápisníka, ktorý si kúpil, ja som brázdil LP Vietnam, čo tu ktosi má a pozeral som kde je pošta, naša ambasáda a väzenie "Hanoi Hilton" (ako ten chlapík morzeovkou okom vyžmurkal "TORTURE" do kamery a celého sveta...) a ešte že v čase písania tejto príručky sa cez Laos ešte nedalo, takže tam ešte veľa ľudí nebolo, a že existuje možnosť ísť loďou z niektorého prístavu do Thajska alebo inde, ale je to ilegálne no škoda že sme to neskúsili. Potom sme sa vybrali na slovenskú ambasádu, cestou sme pozreli tropické prilby ceny, najlacnejšia 10000 ale vojenská zelená a ja by som chcel klasickú bielu alebo sivú. Ambasáda - nepozvali nás dnu, ale vyšiel veľvyslanec p. Gonzor a dal nám TRI výtlačky novín - Národná obroda z 29.10., 2.11. a 5.11. Bol celkom milý, pokecali sme o tom že sme prišli cez Mong Cai on vravel že cez "Friendship" sa tiež ide autobusom, ja nato cez hranice idú koľajnice, on ale že sú tam územné spory - Vietnam má úplne neštandartný rozchod a tak to zariadenie na výmenu podvozkov Číňania postavili na vietnamskej strane... ale nepozval nás ďalej a skoro sa rozlúčil... vyšli sme von a sadli sme si ku asi 5-metrovej bronzovej soche Lenina na asi 3-metovom podstavci s nápisom V. I. LÉ-NIN a čítali sme pekne 29.10. a 2.11. a potom sme si ich vymenili, stále nepozerajúc na najnovšie číslo z piateho novembra až potom som si ho prečítal a normálne som sa rozplakal, bola to práve sobota, hrozné info o bartolomejskej noci zo štvrtka na piatok keď mečiar v jednom záťahu za 22 hodín nepretržitého zasadania NR všetko prevalcoval, všetko jednostranne výkvetom HZDS+SNS+ZRS+RSS doriti opozícia tam ani nebola aj tak bola NR uznášaniaschopná... nová totalita, to je koniec. Tak som tam ležal na kamennej rímse a pozeral som na voľné vtáky a mraky poletujúce ešte oveľa vyššie ako siaha Lenin a vedľa nás na tej planine z lešteného kameňa hrali chlapci fotbal a ďalej dievčatá badminton a ja som nechápal neveril a zatiaľ Dalo čítal a bledol, tak sme tam strávili aspoň dve hodiny a potom sme išli do mesta a rozprávali sme sa o tom a bolo nám nanič ako nikdy predtým. - // Obzreli sme sošky a išli na TeleCom - telefón domov by stál asi 3 doláče za minútu, no bohužiaľ sa nedá volať na UV, telegram je 0.34 USD za slovo no minimum je 10 slov, takže drahota. Čo sa týka listov, je to tiež drahé - pohľadnica stojí 5000 čo je asi 13.50 Sk a knihy čo som chcel poslať (2 kg) by išli seamail za 6 USD, čo je veľa. Vonku v stánkoch mali People, Newsweek, Time a všetky svetové noviny, fakt je to tu super oproti Číne... všade sme hľadali zmienku o Slovensku, no nič, ale určite bude onedlho článok, keď sa vec vykryštalizuje... Išli sme do hotela a našli sme odkaz od Steva Brusiniho na posteli, s číslom jeho hotela ??? ??? bol na Water??? Puppets Performance, tak sme išli na izbu a stretli sme jedného z dvoch našich spolubývajúcich, AVI z Izraela, perfektný chlapík, prvý Izraelčan vôbec čo som kedy stretol, kúpil si v Saigone (dnes Ho-Či-Minovo mesto) motorku MINSK (!) a prešiel na nej celý Vietnam, 4,000 km bez poruchy ani defekt nemal, stála ho 600$ rozmýšľa ako by takú raritu a zároveň super lacnú spoľahlivú mašinu dostal domov a vravel, že v Bangkoku double room tak 3-4 doláre a ohľadom predlžovania víz vo Vietname že cena kolíše 2-20$ ako si stanoví úradník korupcia a poradil nám backpackers' places -Darling Cafe (1 a 2) a Queens Cafe (to mi spomínal Ronald!) s odkazmi a tak a hovorili sme o Československu mal zjavne skreslené názory že sme hľadali ??? a tak sme mu všetko vysvetlili aj dnešnú nespokojnosť robotníkov jednoduchých ľudí že im vtedy bolo subjektívne lepšie lebo sa hovno starali o cestovanie a slobodu slova... no poznal motocykle Jawa no skrátka fanda do motoriek... Dá sa požičať motorka za 8 USD/deň, majú tu dosť ČS výrobkov, hoci nie až tak veľa ako v Mongolsku, napríklad majú Barilu. ...Chcel ísť na motorke do Číny, no tam cudzinec jazdiť nemôže, musí mať šoféra... aj tu to tak bolo ešte v LP '92 ale teraz už vidno dosť bledochov v autách aj na dvojkolkách. Tak sme vypadli pozrieť Queens Cafe plno bledých celkom OK jogurt za 1000 čierna káva 1000 no pivo nikde nemajú lacnejšie ako 5000, potom Darling 1 a Darling 2... (nechali sme odkaz že kúpime LP South East Asia)... v Dvojke sme stretli - ! tých dvoch Holanďanov, čo som stretol v Guangzhou Youth Hostel s Ronaldom!!! a bol tam jeden Maďar - Robert - a ten vyhlásil, že na Slovensku žijú samí Maďari, no ignorovali sme to a pokecali sme o cestovaní one je na cestách už 13 mesiacov povolaním kameraman no asi nemá prácu, odišiel s 8,000 dolármi slušná sumička do .......a potom na Nový Zéland a tak hore dole celá juhovýchodná Ázia na NZ si zarobil a teraz si ide zarobiť do Hong Kongu a potom bude cestovať ďalej super život... teraz má len 500 USD zato ide do HK... dal nám dosť cestovateľských rád... vraj let z Timoru do Darwinu je 150 USD (dosť drahý, ale aspoň vieme čo čakať) a keď sme povedali, že to chceme urobiť za 2 mesiace (hoci som plánoval dokonca mesiac) on že to je nemožné že je to šílená vzdialenosť a keď máme dokopy 500 dolárov, tak sa to proste NEDÁ tak by sme mali skúsiť robiť kdesi v Malajzii... // (Pozn: AVI vravel o mnohých krajoch, ale nebol v Indonézii ani v Malajzii lebo sú to moslimské krajiny a nevpustia ho... Malajský princ bol vraj na návšteve Izraela a keď sa vrátil, tak mu VZALI PAS! Ako by asi potrestali obyčajných smrteľníkov?) // (Pozn: Steve svoj odkaz podpísal menom a potom God bless...) // ...alebo letieť z Bangkoku fo Austrálie vraj superlacné lety 300 doláčov do Sydney... reku na to už nemáme... Robert nám možno predá South East Asia -potrebuje už len časť o HK. Vravel veľa o práci - na NZ sa ešte (v Austrálii už nie) dá získať tax number (pod zámienkou otvorenia účtu v banke) a na farmách je plno roboty nikto sa nepýta na povolenie a keď sa niekto opýta tak nechce dôkaz a platíš 15% daň a keď budeš odchádzať, ešte ti ju refundujú! A perfektne sa tam stopuje (už nám to vraveli toľkí!) a on tam zbieral jablká, sezóna začína od februára, ale treba prísť už v januári '95 a telefonovať lebo cez sezónu je už všetko obsadené a bednička tak 20-25 NZ$ (jeden NZ$ je asi 1.2 A$, asi 1 DM) a za deň (8-10 hodín) až 100 NZ$!!! a bývanie za týždeň je asi 70 NZ$ a jedlo na farme 130$, takže ostáva 700-130-70 = 500 úspora za týždeň... to je úžasné, za také štyri mesiace by to bolo 8,000 mariek netto to by sa dalo ísť naspäť cez USA a to autom!... už za týždeň je to takmer dosť na let ponad celý Pacifik do Los Angeles... len keby sme sa do tej Austrálie dostali... // (Pozn: benzín tu stojí asi 3000 teda 8.10 Sk, v Číne to bolo 1.9 Y, teda menej, 6.70 Sk.) // (Pozn: hoteliér??? nám na izbu požičal gitaru.) // Tak sme sa dohodli na stretku zajtra, ohľadom tej knihy snáď, on býva v dormitory v Queens Cafe, priamo nad krčmou je povala s lôžkami, za tri na noc... jemu do HK vraj netreba vízum, ale nám hej, inak by sme si šli zarobiť tam, to je hrozne blízko... ale nič nie je isté, poradil som mu nech si čekne či sám nepotrebuje vízum... v tom prípade by preň musel ísť do Pekingu... vravel, že Indonéziu mal bez víza tak možno aj my... pýtal sa koľko ľudí z východnej Európy sme stretli tak som si to spočítal - ten Maďar na Čínskej ambasáde v UB čo nevedel inak ako maďarsky (asi to bol nejaký prominent, čo si to môže dovoliť), švédsky Slovák, americký Poliak, tuná (neskôr) DDR Nemka, on - Robert a potom už len lístok nejakého Slováka na nástenke v hoteli v Pekingu... nič viac a ešte ten príbeh čo rozprávala Joy o tej Argentínčanke čo si v Číne vytkla nohu na kopci a dole ju zniesli štyria Slováci... to je všetko - zavolali sme Stevovi asi o 22:30 on že sa chce porozprávať o Mong Cai prechode a že zajtra má nejaký business (!) a že učí kohosi anglinu (!) a o 18:00 ide do kostola, tak asi o 1900 príde po nás do hotela... v izbe nám pribudla nemka z Karlsruhe asi 60 rokov !!!... prišla pozrieť len Vietnam, sama, už 3 týždne a uložila sa na matraci na zemi je super neformálna, pripomína mi Omiku... // Pozn: nová gitara tu stojí asi 150,000 teda zhruba 405 Sk... // ...ešte do dvanástej sme na hoteli všetko spalo s Dalom počítali cestu na Timor je to ešte asi 8,000 km ! to znamená keby sme išli po cestách museli by sme zvládať 800 km/ 24 hodín aby sme to urobili za 10 dní, čo je v týchto krajinách s našimi prostriedkami nereálne ak uvážime 300 dolárov na let to je zhruba 10 USD na 800 km sakra - to nejde musíme si zarobiť zhasol som a vliezol som si pod moskytiéru a ventilátor fučal do tej moskytiéry a ja som ležal vedľa gitary a rozmýšľal som o totalite doma a o Austrálii a tak... // (Pozn.: hudobné nástroje od výmyslu sveta potiahnuté haďou kožou rôzne počty strún a kolíčkov a fínt nikdy som nevidel také podivné veci.) // (Pozn. k Číne: na trhu aj hady; v piatok??? som si dal opraviť topánky - než sme išli do Hills; všade opravári defektov na uliciach a pumpári (Číňania s pumpami na bicykel) a čističi topánok; Číňania všet. ??? to mätie lebo sú blbí; Steve vravel, že všetko je lepšie autobusom; urobiť si sem výpisky Indočína; naučil som sa ráno vstávať a operatívne písať, ale mohlo by to byť ešte lepšie; ten epileptik tiež v ten deň ako obuvníčka!) // (Pozn.: chlapík u nás našmelil na 3 hotely nie len na tieto dva čo sme videli, totiž v Tonkinskom zálive (Gulf of Tonkin, tade sme išli) má ešte jeden...) // (Pozn.: my aj Andamanské??? more, Thajský záliv, Malajský prieliv, ...)

Utorok 29. novembra 1994^#

Utorok 29.11.1994 13:44(+6)-7:44CET 072: Na Hanoii je úžasné to, že to, čo by nám v Pekingu trvalo týždeň sa tu dá vybaviť za deň dva. Všade sa dá dôjsť pešo, koniec koncov okrem pedocyklov a pár taxíkov tu mestskú dopravu nevidno. Pedocykle sú všade a človeka skoro rozbolí hlava z toho večného pokrikovania vodičov spojeného s dobre natrénovanými obchodnými úsmevmi a prikyvovaním na súhlas akoby to boli oni kto má súhlasiť, to prikyvovanie je zvlášť iritujúce, lebo je to v podstate silné a dôveryhodné gesto a je typické pre Vietnam. // Boli sme v UNICEF a UNDF pýtať sa na prácu - žiaľ oni keď niekoho potrebujú, väčšinou ho vyberú z jeho domovskej krajiny cez lokálnu pobočku UN. Ďalších ľudí verbujú len málokedy v prípade nutnosti. Okamžite by nás brali keby sme boli nejakí odborníci, keby sme mali skúsenosti s prácou v trópoch a v oblasti. Som ale predsa spokojný, že sme sa o to pokúsili. // Obzerali sme trh pozdĺž železničnej trate - plno tašiek, ruksakov, heliem, a tak. Dalo si nakoniec kúpil tropickú helmu, zelenú za dolár. Je to dosť shit remienok je len koženkový a tak, no prilba je OK. Rovnaké prilby, no ošúchané a s koženým remienkom, zrejme alebo akože z vojny, človeku nepredajú pod 25 dolárov! Ktovie či sú pravé. Na trhu v centre sme po nesmierne tuhom premýšľaní kúpili santalové sošky ako vianočné darčeky domov. Dalo kúpil tých troch za 20,000 ja som kúpil takého sympatického starčeka s bakuľkou a jablkom symbolizujúcim dlhý život, ktorý ma zaujal už na začiatku a potom som sa k nemu vrátil, za 1500??? teda dokopy sme minuli menej ako 2.5 dolára. // Boli sme aj v NGO??? resource centre lebo ženská v UNICEFe nám odporučila ísť tam za Ms. Mary Etherton, no tá tam nebola tak sme povedali, že sa zastavíme zajtra ráno. Musíme zistiť, či sa to vôbec dá tak, ako si to predstavujeme. // Celé predpoludnie som pral v kúpeľni. Konečne som si vypral všetky veci v teplej vode a vyvesil som ich na šnúrku na tom malom dvore, čo tu máme. Aj Nemka prala, dokonca ešte než sme vstali. Je taká milá, zjavne nemá bohviekoľko peňazí. Vedie si denníček o výdavkoch... viem si predstaviť, ako celé dlhé roky nad knihami snívala o exotických krajinách... a až teraz, po otvorení hraníc, aj keď šedivá a unavená, KONEČNE a PREDSA! - // Dalo medzitým brázdil ulice s foťákom, nafotil aj Hanoi Hilton. Keď som si vypral veci, bežal som ešte na poštu, aby som odtiaľ poslal pár kníh a odľahčil si batoh. Poslal som Liang Chenga (nalepil som naspäť ten útržok obalu s čínskym nápisom, mám tú knihu veľmi rád) a starého drahého Džingischána a aby to bolo do kila dodal som tam Murphyho zákony a tú ruskú zbierku básní. Keď som to zabalil (tvrdá obálka stála 2000) a bezpečne zalepil páskou, váha vyskočila na 1049 g, ale dohodol som to na 1 kg, teda len 3$. Uff - kilogram preč - a pritom nie je stratený! A zároveň trochu miesta v batohu! Hrozne sa teším. Tiež som ruksak odľahčil o tričko CRACK: Filling the Vacuum, hoci mi ho bolo ľúto, no boli na ňom bodky plesne, keď som ho mokré z jazera zabalil, bodky sa nedali vyprať. // O jednej sme s Dalom dali po dve suché a jednu buchtu so štipľavým mäsom a zeleninou (tak, ako aj ráno) a čaj lebo káva sa nám už minula. Potom sme išli tie UN organizácie atď; cestou tam sme ešte raz pozreli Hanoi Hilton a Dalo urobil ešte jeden obrázok - vchod (Maison Central). Myslel som na to, čo všetko sa asi odohrávalo za týmito vysokými mocnými dymom začmudenými stenami, hore zamurované rozbité sklo a elektrické vedenie a chuchvalce ostnatého drôtu... // O siedmej sme už znovu nasýtení tým istým menu čakali Steva tak ako sme sa dohodli... // (Pozn.: dnes som minul asi 5000???, a to som mal ešte 2 zo včera teda 23000, ušetril??? som 8000.) // ...prišiel ale až asi o 7:20 lebo sa zdržal v kostole. (Včera v telefóne mi vravel, že dnes má: little business, hodiny angličtiny a church at 6 pm.) "The diner's on me tonight," vyhlásil a v malej reštike na rohu ulice sme dali beefsteaky, french fries, uhorkový šalát s cesnakom a ???, buchtičiek koľko sme chceli... to mäso sme dizintegrovali vidličkami a nožmi --> prvýkrát po 72 dňoch cesty! Bola to najúžasnejšia večera našej cesty. Steve na nás vypustil taký príval energie, že sme strácali dych a nemo civeli. Tie jeho živé oči a gestá a príval slov a myšlienok a otázok! Zabudnuté, už akoby neexistujúce pravdy ako že robiť sa dá všade, len si treba povedať že sa to podarí že treba byť "CREATIVE" a "USE YOUR HEAD". "Pozri naokolo na tých Vietnamcov, myslíš, že sú inteligentní? Austrália - ak to skutočne chcete, tak sa vám to podarí." A že: "musíme hľadať u Boha, prosiť Ho o pomoc podarí sa nám to!" On POZNÁ Boha, poznajú sa. "Boh nám pomôže, ak ho o to budeme prosiť a ďakovať mu. Boh dokáže nejneuveriteľnejšie veci!" (Ako jeho zachránil vtedy v Rumunsku. Steve nejedol mäso, lebo od tej príhody je vegetariánom, samozrejme.) "Ak len trochu pochybuješ, radšej to vzdaj, nemá to cenu. Ale ak VERÍŠ v úspech, Boh ti pomôže." Dalo párkrát chabo vytiahol to svoje "ALE problém je..." nikdy ale nedohovoril Steve ho vždy schladil: "ty myslíš negatívne ja to vidím ty musíš zo všetkého najskôr zmeniť myslenie na pozitívne. Pozri sa na problém zhora a ten bude maličký, uvidíš, také nič. Ale keď naň budeš pozerať nahor, problém bude nesmierne vysoko a bude rásť a rásť. Je také anglické slovo C-A-N-T. Oddeľ od neho "T" a dostaneš CAN - môžeš! Toto jedno maličké "T" ti robí problém? Pche..." a tak ďalej v tomto duchu - úžasná energia v tomto putujúcom amatérskom kazateľovi - hej akási ženská v USA ???, využiť angličtinu... a že sme inteligentní a ??? ???. Cestou do Queens Cafe ale problém - nevedel, že práca v Austrálii je pre nás ilegálna... lebo bohužiaľ nemáme správnu národnosť... "Boh nepomôže veci, ak nie je správna... takto niekomu vezmete prácu... tvrdili sme ale, že pracovné vízum do Austrálie ani dostať NEMÔŽEME, lebo nie sme Američania ani Angličania ani Nemci! Preboha, ja nechcem zarábať na tri hotely ako ten Vietnamec u nás ja chcem sakra cestovať, žiť! A keď niet inej možnosti? Kde sa podela sloboda? Aj práca vyhadzovača v bare by bola pre mňa riešením. Veď je to forma slobody, môcť cestovať a žiť kdekoľvek! Sakra práca, z toho by bola zaujímavá esej! // V QUEEN CAFE (taký je správny názov) bola jedna prekrásna Angličanka, ledva som od nej odtrhával oči snedá svetlovlasá vyzerala ako Talianka vravela že z toho Timoru do Darwinu je to 80 až 100 dolárov, nie 150 ako vravel Maďar Róbert! V DARLING CAFE 2 (nová kaviareň Darling) sme ešte posedeli s Robertom tentokrát už vravel, že je to možné, naša cesta do Austrálie, spočítali sme celú cestu až na Timor... 34 dolárov na jedného! Super. Knihu nám dá ale až zajtra. Steve medzitým odišiel, lebo vraj nemá rád tieto backpackers' miesta a že "see you tomorrow". // (Pozn.: vravel, že "aká bola šanca, že sa stretneme znova? Boh to chcel... Neexistuje náhoda len božia vôľa...".) // Howgh!

Streda 30. novembra 1994^#

Streda 30.11.1994 073: (Pozn.: dnes som minul okolo 8,000 teda ušetril som 3,000, z celkových 11,000 čiže dolára čo sme si určili na osobu a deň.) // OK tak dnes každý dve suché a jednu plnú a čaj. Potom sme sa vybrali vybrať laoské vízum... super, zistili sme, že ho nevydali na určitý deň, ale že ho môžeme využiť kedykoľvek (7-dňový tranzit) v čase od 28. novembra 1994 do 2. januára 1995 (asi - ???viď pas). Skočili sme za Mary Etherton, no povedala nám prakticky to, čo UN včera... keby sme boli odborníci a mali skúsenosti... Zastavili sme sa u Austrálčanov, len tak pre prípad sme sa opýtali či máme nádej na pracovné víza: existuje tzv. Working Holiday program, vizum na 12 mesiacov a dá sa predĺžiť... presne pre tých ľudí, ktorí sa nemienia usadiť, ale cestujú a potrebujú si práve zarobiť na ďalšiu cestu... ale tieto víza sa vydávajú len pre občanov USA, UK, Holandska a pár ďalších. Občania iných štátov potrebujú pozvanie od potencionálneho zamestnávateľa, sponzorstvo, dlhé a ostré lakte a známosti. Toto WH vízum mal aj je fakt super pre tých, čo ho môžu dostať, asi ho mal aj ten Holanďan Kurt, čo som ho stretol v Pekingu. Išli sme na Indonéziu spýtať sa na vízum - len 3 doláre ibaže týždeň čakania. Premysleli sme si to a napísali žiadosť s tým, že nám víza pošlú do Bangkoku (a tam aj zaplatíme). Boli sme mŕtvi chodením v tej šílenej horúčave, ale išli sme ešte na Immigration Police, odkiaľ nás poslali na šéfstvo IP, odtiaľ že oni vraj to jednotlivcom nerobia (hoci ženská na Vietnamskej ambasáde v Kantone hovorila že tu nám to IP urobí raz dva za 5 dolárov) a máme ísť na Youth Travel Agency tam a tam, tak sme sa tam, už s príznakmi zúrivosti, dotrepali a dali sme pasy a po 15 (slovom PÄTNÁSŤ dolároch) - doriti! za zmenu hraničného prechodu na Lao Bao (inak by sme podľa Vietnamských zákonov mohli odísť len tade, kade sme prišli... do Číny).. // (Pozn.: išli sme okolo školy, plno deciek na malých bicykloch, ??? nohavice a biele košele a červené šatky... boli hrozne zlaté ako aj všetky vietnamské deti, na rozdiel od tých čínskych nás tieto zdravili a chytali nás za ruky a boli strašne zlaté, fakt. Nespomenul som že včera sme videli ako na nádvorí školy žiaci cvičili v usporiadanom celku akési karate výkopy presne podľa učiteľa, ktorý stál pred nimi. Bolo to ako z easternu, pôsobivé, ako balet; nevyhnutnosť v ich svete. V našom nie?) // Dali sme asi 20 banánov (stáli nás 3,500, banány sa tu nevážia, proste je to cena za trs 15-25 banánov rôznych veľkostí). Išli sme do hotela odubytovať sa reku noc prečkáme v lobby hotela aby sa nám ako tak vykompenzovali dnešné výdavky. Dali sme klasicky po dva suché a jeden plnený rohlík a čaj. Sedeli sme unavení a podvedení. Dalo zrazu prehlásil, že stále nie je rozhodnutý, či do toho ide, či to naozaj chce... šílene ma to namíchlo a vážne som sa chystal rozpučiť od zlosti tak on to ešte teraz chce zmeniť po tom všetkom predstavil som si ako prídem domov úplne na nule, do celej cesty som vrazil o 15,000 viac ako on a míňame rovnako to je pre neho samozrejmé a teraz neurobíme to čo sme si predsavzali? ani sa nepokúsime? A navyše, väčšinu dali naši rodičia a aspoň ja by som to svojim chcel vrátiť a Austrália je okrem zážitkov aj úžasná šanca aby si táto cesta na seba zarobila. Ak pôjdeme domov bude trvať šílene dlho než si zarobíme a odhodláme sa na cestu do Austrálie! Jediná výhoda by snáď bola, že by som dokončil školu a získal diplom... ale na tom mi pramálo záleží. Ľahol som si na posteľ a zavrel oči a všetky sily ma opustili, úplne. Ak jeden z dvoch povie že nejde za spoločným cieľom, ten druhý by musel okrem snahy o cieľ niesť bremeno presviedčania a zodpovednosti... Ako hovoril Steve, ak čo len trochu nechceme, nemáme do toho ísť. Ale ja chcem! Nie - domov, na cestu domov nemám silu, motiváciu. To by bola prehra. Dalo sa na mňa pozrel, že čo je. Sakra! Nemôžem ho prehovárať, lebo fakt že ak on nebude chcieť, tak to môžeme zabaliť. Zbalili sme si ruksaky a zniesli sme si ich do lobby a išli sme pozrieť ceny autobusov do Dong Ha... vzali sme autobus, pretože je to príšerne ďaleko od centra (lístok stál 1,000). Cena je (617 km) 35,000. Vrátili sme sa autobusom a len tak naslepo sme kráčali, keď sme zbadali niečo, čo zasa zapálilo naše nádeje! Už včera keď sme si kúpili tie santalové sošky, na južnom brehu jazera, išli okolo tí dvaja Holanďania z Kantonu a obzerali si naše sošky pričom my sme si pozreli ich nákup - kompaktné disky čo kúpili - po 1.5 dolára!!! Šílene lacné. No nerozmýšľali sme o tom až do chvíle, o ktorej hovorím. Trafili sme na uličku, kde bol celý chodník zaprataný krabicami s CD po 16,000, čo je 1.45 dolára! Ak disk váži 100 ga kilo sa dá poslať za 9 dolárov domov, tak jeden disk doma vyjde na 2.45 dolárov, čo je tak 75 korún za disk, čo u nás stojí 500 - 600 Sk. Ak by sme disky predávali po 300 a mali teda zisk 225 Sk na každom disku, to by bolo za jeden kilový balíček 22,500 Sk! Keby sme to urobili teraz a keby to doma mal kto predať (na trhu, pohoda) a poslať nám nejako prachy... nemali by sme problém či sa dostaneme do Austrálie. Leteli by sme hoci aj z Hanoja. Keby sme išli do Austrálie a zarábali tam a vrátili sa sem, alebo ešte lepšie do Thajska, kde je to ešte lacnejšie a majú ešte horúcejšie novinky, sedeli by sme v Bangkoku v hoteli a len posielali balíky! A čo ešte gitary - tu nakúpiť po 500 Sk, alebo tričká perfektné po 60 Sk a strieborné šperky a nefritové a santalové sošky...! Tým sme sa znovu zapálili. // Išli sme do kostola - je tu super (asi pseudo) gotický kostol zjavne postavený Francúzmi, o 1800. Myslím, že to bolo po prvý raz, čo som bol na omši... okrem krstu... tak som na rozdiel od Dalibora len zíral ako sa čo robí. Nie že by som sa nejako prekonvertoval, proste som to chcel skúsiť. Okrem toho tam bolo také príjemné ticho a chlad a pokoj, dobre sa rozmýšľalo. Ovšem dorazil aj Steve. Keď kňaz dával na jazyk hostie, stáli sme v rade za ním, no nepovedal ani slovko, až keď sme vyšli von. Bol nesmierne rád, že nás TAM stretol. Pozval nás na večeru, zasa do tej perfektnej nárožnej reštiky a "dajte si čokoľvek na čo máte chuť" dal som beefsteak, omeletu, hranolky a zelený šalát a cesnak a Dali mal akúsi ryžu v omeletovom obale. Ovšem - znovu záplava úžasnej energie. Povedali sme, že dnes spíme vo foyeri lebo sme mali neočakávané výdavky on nato že to nie lebo musíme poriadne spať a jesť aby sme boli zdraví, tak nám vnútil 10 dolárov nech ihneď kúpime hotel tak tam Dalo skočil a cestou zistil, že v ruke má 20 dolárov - to mi povedal neskôr, zlatý Steve. Steve sa ma pýtal, koľko to bude do Bangkoku, koľko dole do Austrálie a tak. Reku ??? iba cesta na Timor 100$ každý, potom letenky po 100-150$. Riadne sa zaujímal, koľko nám chýba... sakra, mohol by nám prispieť! Zjavne nad tým dumal, lebo aj hovoril, že pomohol mnohým ľuďom, ale nebol si istý, či by to v našom prípade bolo vhodné... povedal že sme silní a inteligentní a vieme sa pretĺkať a ak to dokážeme vlastnými silami, iba tak to bude ono. Sakra, verím že by sme to dokázali lenže nedôverujem Dalovej vytrvalosti, aby nezmenil názor... keď, ako dnes, nastanú ťažkosti. Tak sme sa najedli a išli sme na zákusok - obišli sme jazero a na Trang Tien sme dali po 2 nanuky (jeden stál 2,000) hrubá vrstva čokolády super život (ako málo stačí...). Ušlo sa aj okoloidúcemu chlapcovi, čo predával žemle... Steve je fakticky svätý muž. (No zasa nie je ťažké byť svätý ak má prachy a je v takej lacnej krajine...). Hovorí, že on má Boha na svojej strane, takže VŠETKO vidí z výšky a nič nie je problém... dal nám vizitku... Stephen Brusini, PO Box 2825, Palm Beach, FLA 33480 - je Tour Operator, jasné čo je ten jeho tajomný business, zájazdy a pobyty sa dajú (a majú) zariaďovať počas cestovania. Inak, Steve je moreplavec, má splavenú Európu aj Strednú Ameriku, túto oblasť ešte nepozná, no dúfa že si ju čoskoro doplní. Dal som mu aby sa raz doplavil aj do Popradu, že ho pozývame na halušky hoci... v Tatrách už tiež bol! a aj halušky jedol... Je to super človek. Išli sme do novej Darling Cafe za Robertom a knihou, cestou sme sa rozlúčili so Stevom. To už bolo okolo pol jedenástej, Robert spal, ale nedali sme sa odradiť a vyšli sme za ním po rebríku na povalu a zobudili sme ho, tak zišiel dole, našťastie nebol taký opitý ako včera, vytrhal si ten HK a Macau a vymenil nám knihu za našu LP Čína. Bolo mi ľúto za Čínou od Philippa, čo s nami toľko prešla a budem ju potrebovať pri písaní článkov o ceste... nejak to budem musieť vyriešiť. Ale hlavne že máme "Žltú bibliu cestovateľov"! Dal som minerálku za 1,500 lebo som bol šťastný a schol som a bolo mi čím ďalej tým horšie od žalúdku a bol som rád keď zatvárali a museli sme odísť... ešte predtým sme ale Robertovi spočítali pozemnú cestu do HK a poradili sme mu čo a ako v Číne... a vonku som sa takmer vliekol a takmer som celú tú vzácnu večeru vyvracal a cítil som sa tak ako vtedy vo White Cloud Hills po tej ryži s luncheonom akoby som si nemohol odgrgnúť akoby mi nepracoval žalúdok a stále ma sušilo no ale nechcel som vyvracať to drahocenné výživné jedlo tak som sa poskladal na posteľ a Dalo na ??? na zemi, lebo tak to dohodol s majiteľom, že jeden na zemi a zaplatíme len 3+3 doláre. Dalova posteľ už bola obsadená novým pútnikom a aj Nemka už posteľ prenechala nejakej dievčine. Je mi ľúto, že som sa s ňou nerozlúčil. Chcel som jej povedať, ako ju obdivujem a ako jej rozumiem. // (Pozn.: Steve je veľmi šťastný človek, so svojím Bohom... fakt.) // (Pozn.: Po tom nápade s diskami sme cestou do kostola prešli cez trh jak tam predávajú tie osobné potreby mŕtvych Američanov, najmä zapaľovače... po 10 dolárov (ale dalo by sa trochu stiahnuť... originál Zipo s vyrytými nápismi ktoré som si chcel opísať. Hrozne som myslel na Lewa. Čo by mi asi k tým veciam povedal... Ktovie či aj oni v rozviedke fasovali také zapaľovače. Pravda to by asi musel fajčiť. Ale veď všetci vojaci vo vojne fajčia. Je to sila. "When I die bury me/ face down so the/ whole world can/ kiss my ass..." ako z Hemingwaya. // Vtĺkaná hrdosť na neskutočnú Ameriku, strach v kútiku duše, zúrivý vzdor, smútok za budúcnosťou, ktorá možno nenastane... odpísal som pár ďalších amíckych výrokov: "Black is beauty/ think black/ ack black/ love black/ we shall over run???", "One thousand marines/ will shit today/ and wipe their ass/ with green beret", "Nothing is/ dearer than life/ but nothing is more/ precious than to/ live it in/ freedom", "Vietnam, Saigon 70-71: Don't tell me/ about Vietnam/because/ I've already/ been there", "For those who have/ to fight for it/ life has a flavour/ the protected will/ never know", "Water?/ Never touch/ the stuff/ fish fuck in it/ you know", "When I know I've/ already died I'll/ fear no war no combat/ and no fighting because/ the God appears me", "You only live/twice once when/ your born and/ once when/ death looks you/ in the face", "Dhu Bai 68-69", "Vietnam, Daktó 66-67", "If I had a farm/ in Vietnam and/ a home in hell/ I'd sell my farm/ and go home", "To Mary/ the one/ I love", "Edward L. Lewis/ Live by chance/ Love by choice/ Kill by profession", "Ankhe 69-70", "Vietnam/ Lai Khe/ 64-65/ Live by chance/ Love by choice/ Kill by profession", ...bolo ich veľa, ale VŠETKY boli smutné. Vraj radosť, bojovať za čosi ako vlasť. Či dokonca umierať... // (Pozn.: Išli sme už naspäť zo zmrzliny, okolo jazera, keď Steve odrazu pozrel na oblohu a ukázal... na tie tri hviezdy ktoré sme stále čumeli z tej zaparkovanej lode pri Tongkinskom zálive a nevedeli sme čo to je... a on že "konečne, už dlho som hľadal toto súhvezdie, to je ORION", že ho teraz vidí po dlhom čase...! Je to prinajmenšom zvláštne, je to podivné. Stále som pozeral na tie tri hviezdy a premýšľal som čo je to a teraz ideme so Stevom a na prisvietenej oblohe svieti práve len Orion a on ho vidí po dlhom čase, svoje obľúbené súhvezdie, práve keď kráčame okolo jazera v centre Hanoia... Vravel, že stále keď cestuje po Európe svojím autom a príde noc, napríklad pod krásnym hviezdnatým nebom v suchom strede Španielska, odstaví auto sklopí sedadlá a ľahne si a cez zadné sklo sleduje Orion a zaspáva... oh - rád by som mu ukázal Cassiopeiu, ktorú mám zasa najradšej ja... ale na oblohe bolo v tom okamihu fakticky len to jeho súhvezdie...) Howgh!

Tomáš Fülöpp

Beijing, China

November 1, 1994, November 30, 1994

• Expedition Asia at Dawn

• Cestami Marka Pola
• Pomoc na cestu vítaná
• Radi snívate?
• Denník expedície Ázia na svitaní - september 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - október 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - december 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - január 1995
• Ázia na svitaní (I.)
• Ázia na svitaní (II.)
• Ázia na svitaní (III.)
• Diapásmo Ázia na svitaní
• Pozor, zákruta!
• V Mongolsku majú štyri mesiace prázdnin, v Mali deti dostávajú známky od 0 do 20