Denník expedície Ázia na svitaní - december 1994

Štvrtok 1. decembra 1994^#

Štvrtok 1.12.1994 11:07(+6)-5:07CET 074: "Ze všech zvířat Archy Noemovy/ a ze všeho co můžem popsat slovy/ jen balvany a lidé mají odvahu/ urvat se od skály a padat dolů po svahu/ a na světě který se furt mění/ překonat co překonáno není" - asi tak to vidím. V noci som dvakrát uháňal na záchod. Som šťastný, že ešte nie som v autobuse, to by bola pohroma. Musím sa nejako spraviť. Pijem vietnamskú kávu, čo sme včera kúpili (sáčok za 4,000), zo svojho veľkého plecháča, jem suché buchty so soľou, počúvam Dobeša a píšem. Tie verše hore napíšem Nadi, hoci mi po rozume chodí aj Tu Fu - The Empty Wallet: "Green cedar leaves and gorgeous sun-glow/ May be food for the immortals, but not for men;/ The world is tough and real, my road full/ Of hardship; nothing to cook, so leaving/ The well stiff with ice; not clothing enough/ So sleeping cold through the night; yet/ It is bad to have one's wallet completely/ Empty, so I leave a coin in it/ Just to comfort me." a Ondrejovi alebo domov mám chuť napísať na margo valcovania: "Jen budík mi zvoněním/ naději dává, že rozum/ zas nalezne svůj klid/ jsem přece člověk, copak jsem žába/vždyť já se přece můžu probudit/ a zpívat všem kteří jste tu/ kdo z vás po nocích cestuje rád/ až poletíte vstříc novému světu/ pozor na Souhvězdí žab/lítejte nad krajinou až do mraků/ hoňte se s motýli mezi květy/ zpívejte písně hvězdných tuláků/ objevujte vzdálené světy...". Všetky tieto verše dokopy čiastočne vystihujú stav mojej mysle. Som dosť rozorvaný a zároveň veľmi kľudný, cítim že ide o veľa. Som fakt zvedavý, ako sa to skončí. Dnes si do kostola rozhodne vezmem dlhé nohavice a košeľu a budem bojovať ako najlepšie budem vedieť ---. // Sedím na posteli, nado mnou neodmysliteľný rotujúci ventilátor, no aj tak je hrozne teplo a vlhko. Dalo dnes pral a teraz číta South East Asia. // (Pozn.: Dve baterky Energizer teraz hrajú Cat Stevensa... snáď už 15-tu kazetu! Rozhodne sa oplatí kupovať tieto batérie, hoci aj sú drahšie. Obyčajné vydržia tak 3-4 * 45 min.) // Avi už predal motorku, vraví, zatiaľčo sa tu priateľsky klbčí s majiteľom hotelu, za 500. Zajtra letí do Hong Kongu!! Vraví, že včera si kúpil 35 (!!!) diskov po iba 13,000 (1.18$)! No veď aj my, potom, po Austrálii... // Dalo plánuje ako divý. Ako sa len zmenila situácia oproti včerajšiemu obedu! // Už je okolo pol tretej. Ešte stále plánujeme. Práve som bol v druhom hoteli telefonovať na Singapúrsku ambasádu - nepotrebujeme vízum! Odhad ceny cesty odtiaľto na Timor je zatiaľ: 116 dolárov s tým, že úplne obídeme Sumatru, pôjdeme loďou zo S'puru do Jakarty. // (Pozn.: včera sme (ovšem že ja lebo Dalo nikdy nevolá) telefonovali Gonzorovi, že sme znepokojení správami v novinách - odpovedal mi ako do spravodajského šotu, že "nemusíte mať obavy, nejde o žiadny prevrat, žiadny katastrofálny scenár sa nekoná, pán Mečiar zostaví svoju vládu keď tá doterajšia zbilancuje svoje obdobie, potom predloží aj návrh rozpočtu na budúci rok.) // (Pozn.: Ľudia väčšinou starí tu chodia s váhami a ponúkajú okoloidúcim (nie cudzincom) váženie sledoval som dedka so sivou bradou ako prehovoril jednu predavačku tá sa vyzula zo svojich šľapiek (lebo každý tu nosí šľapky - vietnamky) a on sa pomaly zohol aby sa pozrel na ciferník a odrátal hmotnosť medzi jej špinavými palcami. Inak, divím sa, že sa všetci v tých šľapkách nepohlušia, najmä na motorkách, bicykloch a rebríkoch.) // Kým som dopisoval denník a osprchoval som sa, Dalibor vymenil peniaze, vybral naše pasy so zmeneným exit pointom a aj kúpil autobusové lístky do Dong Ha (po 35,000) na zajtra 6:30 am. Chceli sme ešte napísať pohľadnice, no (zrejme) kvôli dažďu - príjemne pršalo celé dopoludnie - vypadla elektrika v celom meste, tak sme iba kúpili známky (ja pohľadnice 2 * 5,000 - šílene drahé preto nepošlem viac, žiaľ a Dalo list 1 * 7,500) a ponáhľali sme sa do kostola, v dlhých nohaviciach a košeliach, kam sme došli asi o 6:25. Ani v kostole nebol prúd, takže namiesto hlúpych žiaroviek s umelými plamienkami boli zapálené veľké sviece a teda úžasný zážitok, ako v Quo Vadis, to žlté svetlo sviečok a úžasný spev všetkých tých ľudí, nejasné obrysy sôch a tvarov vo mne povzbudzovali fantáziu a neskutočné predstavy, no žiaľ potom sa rozsvietili studené žiarivky po stenách a už to nebolo ani z desatiny ono ale fajn, spev bol stále pekný, spomenul som si na Izabel ako spievala v Pati Pati chóre v Bruggách... Bol tam aj Steve, sadol si na tú istú lavicu, ako ja a vážne mi kývol, tak som mu opätoval tiež len mlčanlivý pozdrav, asi to tak malo byť. Zarazilo ma keď Steve v jednom momente doslova vybehol bočným východom (ovšem predtým rýchlo pokľakol a prežehnal sa) napadlo ma či mu neprišlo zle alebo čo, totiž nielen ja ale aj Dalo mal trochu problémy so zažívaním, no Steve nám tvrdil, že sa chcel porozprávať s kňazom... vraj je to jediný kresťanský kňaz v Hanoii, Steve mu vyčítal, že v kostole sedia ženy vpravo a muži vľavo, že to nie je správne, pretože Boh nechce rozdeľovať, ale kňaz nato že je to zažitý zvyk a tak - proste nedohodli sa. Steve o tom dosť hovoril. Inak, spomenul som si že včera večer keď Steve prišiel do kostola, kľakol si medzi ženy! Tak sme kráčali v jemnom príjemnom daždíku. Išli sme do jedného copy shopu... Steve mal so sebou knihu The Power of Positive Thinking od Normana Vincenta Pealeho, vraj jedinákniha čo so sebou nosí na cestách, prešiel s ňou aj celú Strednú Ameriku... ofotil nám dve kapitoly a každému dal jednu a kládol nám na hruď že musíme "practise what it says, not just read it over" znovu a znovu to opakoval, veľmi mu na tom záležalo. Myšlienka knihy sa mi fakt páči, sila pozitívneho myslenia a tak, lenže chlapík na to ide cez Boha a to nie je ani nebude moja cesta, pretože je príliš úzka a neslobodná, to som si istý. Aj keď isté myšlienky by som bral - akože boh je vo mne a v každom z nás, nie kdesi v oblakoch a tak. Ovšemže "dinner's on me" zaznelo aj dnes a znovu sme zasadli do už tradičnej reštiky na rohu, kde nás už poznajú a ja som dal to čo Dalo včera a naopak. Steve svoj zdravý cesnakový šalát s obilnými klíčkami, uhorkami, paradajkami ("tie majú najviac vitamínov a minerálov!") atď. "Always eat on the street - it is fresh and good and cheap," stále opakoval, darmo sme hovorili, že sme doteraz ani inak nejedli, a zasa to opakoval trochu mi vadí to jeho stále opakovanie bez ohľadu na odpovede. Tiež zabúda, napríklad včera sa pýtal kade sme prišli do Vietnamu reku cez Mong Cai a museli sme to zasa vysvetľovať hoci predvčerom sme o tom dlho hovorili a vlastne preto sme sa vtedy stretli (tam doplniť ako hovoril že v Jang Šou??? sa zamiloval do Číny a ľudí a tak tam ostal o 5 dní dlhšie aj keď mu už pršalo vietnamské vízum). Tiež sa mi nepáčilo, keď v svojej kázni tvrdil, že mu nezáleží na ženách, hlavne že pozná Boha, že Boh je najväčšie šťastie a tak... tak toto nie! Znova sme začali tému že nemožno robiť nič protizákonné (keďže sme povedali, že máme super nápad predávať tieto lacnučké CD doma, on nato že tu niet zákona o autorských právach, tým by sme okrádali umelcov... no ďakujem pekne...) nato som mu povedal, že ak niekto bojoval proti komunizmu, robil to vlastne proti zákonom svojho štátu dokelu, ale on nato že komunizmus nebol správny - nie, nielen komunizmus... ja si myslím, že SLOBODA je to jediné správne, človek by mal byť čo najmenej viazaný AKÝMIKOĽVEK zákonmi či svetskými alebo božskými čo sú konieckoncov tiež len svetské, žiadne zákony len snaha milovať a rešpektovať a pomáhať... či už pomáham ľuďom utekať cez železnú oponu totalitného štátu alebo hoci pracujem načierno v Austrálii je to vzdor voči potlačeniu slobody, preto je to správne! Ak by som mohol, bez slova by som aj platil dane a všetko, len mi dajte šancu. Je to podľa Boha, ak niektorí ľudia nemôžu žiť a pracovať tam, kde chcú len preto, že sa narodili v niektorom z makroekonomicky neveľmi bohatých štátov? Nie Steve, tvoja teória má diery! Hlásaš rovnoprávnosť mužov a žien v kostole, a čo rovnoprávnosť ľudí ako takých, vo svete? A vravel: "Thomas, you should learn kneeling when you kneel your knee must touch the ground you should give knees to God, people are watching you it is a bad example" lebo si všimol že som sa len tak (ale podľa vzoru Dalibora!) pohupol v kolenách keď som odchádzal z kostola - ale zasa robiť to kvôli ľuďom...?! No Steve mal aj pár dobrých postrehov: "Vieš," povedal Dalovi, "you are too negative you should change your thinking and," teraz tým istým dychom mne: "you should take care he's bringing you down" --> perfektné pozorovanie a tiež: "You can do it guys I know you will do it, that's why I am not concerned about you when I'm in Slovakia maybe next summer I'll ring you up and you tell me about how was it, OK? And we will go for this traditional Slovak little potato-pasta" povedal som mu, že ho na tie halušky pozývame a on: "Yes, I might will accept it". Páčilo sa mi aj jeho nadšenie, keď vravel, že "God's my friend, guys" a "You have to say: 'Hey God, c'mon, please help me!' it needs just to ask God and God will help you if you really believe"... sám som prekvapený, ako si to presne pamätám, dosiaľ počujem presne ako to hovorí... a jeho fráza "a hack of a lot"... ako tam sedíme už pršalo silnejšie a tak sa plachta nad nami, napätá medzi stenou domu a dvomi bambusovými žrďami, naplnila vodou, pretože nebola šikmo a voda nemohla stekať a časť plachty povolila a všetka tá voda sa vyliala na skupinu turistov (boli to zjavne 'turisti', nie cestovatelia) vedľa nás a potom sme zmokli aj my s Dalom, keď sme im pomáhali strechu opraviť, no nebolo to nepríjemné, skôr až naopak. Milí turisti si nakúpili nové fľaše piva a sadli si k inému plastikovému stolu po inú plachtu, hoci ani tá nebola šikmo, no ale veď majú dosť peňazí. Pomaly sme sa začali lúčiť so Stevom. Škoda, že pršalo, možno by sme ešte niekam zašli a pokecali. Za našu spoločnú večeru zaplatil 62,000, teda menej ako 6 dolárov za tú kráľovskú hostinu aj s našimi colami z plechoviek a - rozlúčili sme sa, že stretneme sa na Slovensku, alebo niekde... "God bless you...". Som fakt zvedavý kde a kedy sa stretneme... Steve teraz bude mesiac dva vo Vietname, potom zasa niekde inde, ešte sa nerozhodol. Pohoda, takto si cestovať, žiť stále inde. Ešte jedna vec... radil nám žiť dnes a neplánovať príliš ďaleko dopredu a hlavne nerobiť si problémy a starosti, keď vlastne žiadne nie sú. Napadol ma Remarque: "Človek nikdy nemá myslieť príliš ďaleko dopredu." Alebo tak nejak. "Ak chceš niečo urobiť, sprav to ihneď, inak to neurobíš nikdy." // Znovu som cítil tlak v žalúdku, tak ako včera, no nebolo to až také zlé. Žalúdok si zjavne zasa musí zvykať na takéto teplé a mäsité a zelenité večere. A zasa si bude musieť rýchlo odvyknúť. Išli sme ešte do New Darling Cafe za Robertom... dal som mu mapu Číny tú čo z nej mám ešte jednu doma a povedali sme mu plno ďalších vecí o Číne a Transsibírskom vlaku. Robí si úžasné starosti - nemá na let do Austrálie aby si zarobil - má len 500 dolárov (pritom my máme toľko dvaja...) a v HK nemôže robiť, lebo dostal iba mesačné vízum a ďalšie si vybaví až v Pekingu (táto veta???) - smiešne. S tými peniazmi by som išiel domov cez Ameriku, nehovoriac ešte o masívnej zlatej retiazke, čo nosí na zápästí - tú kúpil za 300 v Dubaji (Spojené arabské emiráty) a v normálnom svete je hodná (len ako cena zlata) minimálne 600... vidno, že si zvykol žiť z tých 8,000$, čo si bral z domu... Zjavne je zvyknutý na pohodlný život... veď aj tu keď bedáka tak len sedí a pije pivo, celé dni. Päťsto dolárov, preboha! Bol tam ešte Stephen, sympatický Nemec z Karlsruhe (hromadný výlet?), hovoril o stope v Thajsku - super, prišiel sem cez Laos, no nie tou našou cestou - zo Savannakhetu išiel do Vientiane a odtiaľ nemal inú možnosť ako letieť do Hanoia (tu vidno, ako musíme plánovať my, nám sa proste nemôže, NESMIE stať, aby sme MUSELI letieť...). Rozlúčili sme sa s oboma a beatli Darling 2. Napadlo ma vymeniť si adresu s Robertom, aby som sa dozvedel ako dopadol, ale stratil som chuť keď som si spomenul na jeho výrok z prvej noci, to že na Slovensku žijú samí Maďari. Ako som spomenul, necítil som sa nijako zvlášť dobre, tak som bol rád, keď som sa zbalil, urobil si čaj a padol som na posteľ. Zaspal som skôr, ako som sa dotkol toho čaju. A to bol koniec nášho posledného večera v Hanoji. // (Pozn.: VŠADE je tu karaoke z každej chatrče sa ozýva falošný spev a lacnučké videá s mikrofónmi a ešte všade sú fotokopírky z nejakého dôvodu super lacné len 200 (asi 50 ha?) alebo aj menej dongov za A4.) // (Pozn.: Vtedy v Mong Cai v sobotu bolo pol dvanástej a bus nám išiel o jedenástej reku sme to zmeškali no dozvedeli sme sa, že vo Vietname je o hodinu menej ako v Číne, teda odrazu bolo 10:30 a do odchodu zmeškaného spoja som ešte stihol kúpiť tie pomaranče. Sme len 6 hodín od domova, je to taký fajn pocit - i keď vzdialenosť je čoraz väčšia...

Piatok 2. decembra 1994^#

Piatok 2.12.1994 6:46(+6)-0:46CET 075: Autobus do Dong Ha odchádza v tejto minúte! ...12:38 Po šiestich hodinách prvá zastávka, sme v akejsi dedine, je tu malá reštika, tak som sipretiahol údy a chcem zhrnúť dnešnú atmosféru, autobus sa pohol práve keď som napísal prvú dnešnú vetu, tak som nemohol pokračovať. Vstali sme OK na pípanie mojich hodiniek, to sa mne osobne ešte nikdy nepodarilo, zbalili sme si posledné veci pri svetle z kúpeľne, aby sme nevyrušili spáčov, najmä Aviho a sneaked out of the place at 5:14 downstair we woke up the boy at the reception table that should have waken us up. So at least he opened the door and we squeezed his right hand and went out into the darknes there was still nobody on the street except a few cyclists and taxis no market to buy hot breads but the advantage of this was that we could walk real quickly, so as usual we passed the lake and then right and down Batrieu??? and right again to the railway station. Around there we started to look for the bus to the bus station Giap??? Bat (the one that serves South-bound traffic) because it was several kilometers far away and we could no way make it by foot however we walked fast in that direction still no bus it was already 6:07 we waved at a motorcycle taxi and agreed on 5,000 for the two of us well, what could we do, anyway it was not too bad because of our big backpacks that it carried and also it was great to sit in that tiny vehicle with feet hanging loose over the rim but our joy stained a bit when there appeared a Karosa city bus that overtook us we could have had it for 1,000 each but OK we got to the station and our bus at 6:21 and I went to buy ten little breads for 5,000 altogether then we sat down in the big grey IFA with incredible load of gas-bombs laid down in the corridor of the bus so that one could get to his seat walking thru the small room in between the bombs and the ceiling that is as low as usual in Asian buses and the bombs are at least 1.5 meters long and 0.5 meters in diameter and yellow I wonder what gas does it mean I would guess N2 but no sure and so we sat down each alone on a three seat now that is as wide as a two seat one and thick as a half seat one so that whatever you do you only can sit half ass on it and the outlet's just beneath us but all's fine as long as the bus is gonna be half empty as it is by now and as long as the bombs don't decide to leak or blow up. Again it proved that the Vietnamese are much different when I saw those nine red roses pinched on the right side of the front nárazník (bumper?) and inside the car there's also this little Buddha smiling at us and the driver's quite sympathetic guy I watch his mustaged face in the big bathroom-mirror swaying in front of him, and as usual one guy hangs out of the ever-opened bus door all the time, I have had an occasion to watch him climbing around the moving bus for he had to fasten the ropes that hold the load aroof, we could see just his legs walking the rims of our right-side windows, just fine, outside mostly plain country, wet and lakey and people plough the fields with the water buffalos that wave their ears as freely as tails and people in conic straw hats and green helmets. We drive along these funny narrow rails that look like the ones at the Pioneer's Railway in Košice, running now on one side and then on the other, either the railway or this road was designed by a crazy engineer, on the front glass there's hand painted SAIGON in white colour and we are second by second more south nearer to the equator and it is so nice to feel that we move again. Although I got to confess again this feeling og leaving a nice place just when I learned of its street names and places and shops and traditions and where I had precious moments with precious people. It's so nice that they write latin letters here after so much cyrilic in Russia and Mongolia and the Chinese characters in their country. Besides, the funny water buffaloes (majú chlpaté tie ich uši a rohy dozadu a sú to párnokopytníky a sú hrozne tučné) sú tu ešte kone, kravy -ale také podivné byvoly s hrbom nad lopatkami čo vyzerá ako ťaví hrb a s takou plandavou hrčou pod hrdlom a nohami - a somáre a plno psov a mačiek a čiernych prasiat a sliepok. ...(Pozn.: Steve sa pred jedlom stále pomodlil k Bohu, za to jedlo. Ja skôr k Stevovi.) ...(Pozn.: Ako ešte v sobotu cestou do Hanoia ma do hlavy slabo udrel kameň čo priletel cez okno autobusu - sedeli sme úplne vzadu vpravo, Dalo pri otvorenom okne ja vedľa neho - nejaké decko zvonku otočím sa k Dalovi že mu to poviem a zistím, že ten kameň jeho trafil skôr, z rozhrania medzi čelom a vlasmi mu tečie krv, utieram ho vreckovkou, nič vážne, ale mohlo to byť oko...) ...(Pozn.: Všade karaoke a copyshops - kópia len 200 a aj lacnejšie.) ...18:12 (predošlé spomienky aj tento odstavec písaný počas jazdy:) Stále ideme priemerne tridsiatkou vonku je tma tak vodič zapol také žlté a zelené a biele a červené svetielka v autobuse takže to tu vyzerá ako na diske, aj Buddha bliká na zeleno a červeno. Úžasná správa - Dalibor písal domov jednu pohľadnicu o Austrálii a prerušení štúdia!!! a vážne diskutujeme o celej ceste! Takže betón - ideme! Celý deň čítam On the Road, ako často bol Kerouac bez peňazí... Premýšľal som aké by to bolo keby mali ľudia chvosty... celkom elegantné, myslím, ďalší prvok elegancie, ako by si ich zdobili, ako by s nimi gestikulovali... V Bangkoku skúsime darovať krv a ak to bude stáť zato, tak aj nižšie po ceste. A v Austrálii. Smiali sme sa, že tam bude taký cenník - krv, oblička, pečeň, srdce... dáme obličku a hurá lietadlom okolo sveta...... O siedmej sme zastali pri akejsi reštike, popýtali sme teplú vodu na kávu a kúpili sme 20 banánov za 2,000, ten chlapík nám ponúkal aj ženské, tak sem sa smiali, že tu fungujú také rýchlovky pre utrmácaných pocestných... najedení a spokojní sme sa potom nejako uvelebili na tých uzučkých sedadlách a "spali". -

Sobota 3. decembra 1994^#

Sobota 3.12.1994 19:43(+6)-13:43CET 076: Píšem za jednoduchým dreveným stolom v drevenom bungalowe pohraničnej polície v Laose. Dalibor už zaliezol na kute a spí vo svojej moskytiére, a hoci aj ja som príšerne unavený, som odhodlaný aspoň začať dnešný úžasný deň, no veď aj tak o pol desiatej vravia vypnú elektriku a zhasne aj tá ponurá žiarovka, čo mi tu tieni. Noc v tom autobuse bola príšerná. Na uzučkom sedadle som v jednej polohe vydržal sotva pár minút, tak som sa prehadzoval a nadával konečne sme do Dong Ha dorazili o 4:26 ráno. Ospalí sme sa vydriapali von cez tie bomby a autobus odišiel a my sme ostali na malom hlinenom dvore pri nejakých drevených garážach. Samozrejme či je deň alebo noc nehraje rolu zhromaždilo sa 15 ľudí ktorí na nás čumeli s otvorenými hubami. Vyskytol sa tam v tej tme pod Oriónom a Veľkým vozom a Polárkou (je tak nízko!) aj chlapík s obstojnou češtinou robil v akomsi závode v Kroměříži pred ôsmymi rokmi. Spýtali sme sa ho kde je pošta a koľko stojí lístok do Lao Bao to druhé nevedel no ozval sa mal v to ráno ísť s turistami z Dong Ha až do Savannakhetu za 20 dolárov... veľmi lacné tvrdil spolu s tým českým trtkom prečo nás každý chce len obabrávať? Sadli sme si na stôl ktorý tam bol a odháňali špinavé uslintané zasoplené decká a písali Dalo domov ten plátený list a ja pohľadnice domov a Nadi. Napísal som to super totiž rozmýšľal som o tom už včera večer v autobuse o Vietnamcoch milých drzých so sekáčikom o Hanoi že nemá výškové budovy o smiešnych vodných byvoloch o tranzite Laosu potom dole až Austrália a sústrasť s Vladovým valcovaním; Nadi som tam hodil aj Empty Wallet od Tu Fu fakt som bol so sebou spokojný len škoda že som nenapísal viac pohľadníc je to tu riadne drahé. Sledoval som Zorničku a už svitalo a hviezdy bledli a napokon aj Venuša zmizla a na východe sa vznášala obrovská žeravá guľa tak sme sa pomaly vzali na poštu. Ešte predtým sme ale na tabuli na stanici zistili že autobus do Lao Bao stojí 6,000 dongov. Mali sme len 600 takže treba zmeniť dva doláre a bude aj na jedlo takže sme poslali tú poštu a ja som pobehal mesto v snahe zmeniť dva doláre vietnamskí debilkovia mi radili kam ísť až konečne som to zmenil v akomsi zlatníctve len po 10,000 ale budiž. Vrátili sme sa späť kde nám ženská od lístkov povedala že lístky si kúpime v autobuse OK akurát tam jeden bol??? tak sme hodili reč chlapík že 20,000 za jedného debil mrmlal čosi že cudzinci a že platí poistku a neviem čo DEBIL ktosi nám potom poradil aby sme si kúpili lístky potom to bude OK my sme boli toho istého názoru lenže - tá ženská nám lístky predať nechcela že vraj to sú ceny len pre Vietnamcov! Pritom to bola očividná lož vo Vietname majú busy len jednu cenu a nakoniec aj teraz sme prišli až z Hanoja za vietnamskú cenu 35,000 ukázali sme jej lístky no ona sa len protivne rehlila tie zuby myslel som že jej ich vyrazím spomedzi tých namachlených ružových pier robila sa že nerozumie anglicky tak som povedal chlapíkovi nech jej to pretlmočí on sa zaškeril že či zaplatím tlmočníka všetci sú tu jedna banda sadli sme si a začali si čítať proste Gándhí pasívna rezistencia ten "tlmočník" went mad and tried to make us to leave the room saying "no waiting room here" and then he grabbed my backsack from the desk tak som vstal a silným trhnutím som mu ho vzal až sa zapotácal a položil som si ruksak k stolu a znovu som si sadol trochu som si získal rešpekt už nás nevyháňali no ani nám nedali lístky požiadali sme o pomoc policajta no ten debilko sa len škeril rovnako ako zvyšok gunče ľudí ktorí sa krčili a tiesnili za mrežami okien zvonku s tými ich blbými očami všetko museli vidieť tak sme si čítali a prekážali im v pohybe po malej miestnosti potom Dalo išiel na policajnú stanicu no keď prišiel s policajtom (sediac s ním na motorke) z policajta vyliezlo "sorry" a odišiel proste jeden gang držali spolu veď to je hrdinstvo obrať bohatých belochov... tak sme to o 8:30 beatli a išli sme na tú hranicu stopovať unavení a bolo šílene horúco a pred nami 75 kilometrov no ktože už bude cestovať džungľou na hranicu okrem platených busov kúpili sme 12 buchiet po 500 za 6,000 tak aby nám zvýšili presne len tých 2 * 6,000 na autobus a 600 v 200-kách na pamiatku a jeden dobrý muž sa nám dal napiť výbornej chladnej čistej vody zadarmo tak sa nám zlepšila nálada a čoskoro sme už aj vysadli na náklaďák medzi skupinu poľných Vietnamcov bol som odrazu tak rád že mi ani nevadili tie debilné pohľady aj som si od nich požičal kužeľovitý klobúk proti úpalu a keď som si ho dal na hlavu hlas mi dunel ako sa odrážal od tých stien no a prešli sme päť metrov a tam boli závory a vlak prešiel po tých smiešnych koľajniciach a potom nás obehla polícia načo vodič lorry zahlásil že musíme zísť dole kvôli polícii doriti fakt sme museli zliezť napadlo ma čo som čítal že Vietnamci dodnes mávajú problémy ak sa stýkajú s cudzincami môžu ich vyšetrovať... tak sme kráčali a vzal nás mini traktor s nákladom piesku a jedného chlapíka tak sme sa asi tri kilometre pretekali s cyklistami nato sme chytili úplne rozheganý zhrdzavený obitý náklaďáčik v ňom otec so synom inak prázdno tak sme si hoveli nemalo to žiadne pérovanie takže sme sa natriasali ako vrecia zemiakov a nemalo to ani žiadne brzdy keď chcel vodič zastaviť musel vypnúť motor tak päťdesiat metrov pred plánovaným miestom aby sa tam tragáčik zastavil zotrvačnosťou s Dalom sme sa nevedeli zhodnúť či ideme až dvadsiatkou alebo nie a prešli sme asi desať kilometrov lebo sme sa natriasali pol hodinu a potom sme vzali silný ruský náklaďák s akým sme pred časom brázdili Mongolsko ten si to hučal možno aj päťdesiatkou niekedy a na okraji cesty bola taká sliepka ktorá keď nás videla vyletela oproti čelnému sklu a bolo po nej dopekla poďme už von z tohoto Vietnamu. Chlapík nás zviezol ďalších asi desať kilometrov a za odmenu sa chcel odfotiť pri svojej chatrči tak sme ho odfotili s jeho synčekom v náručí no vlastná fotka ho nezaujímala ani nám nedal adresu aby sme mu ju poslali tak sme kráčali ďalej a boli sme už riadne ďaleko a nič okolo neprešlo a vtedy Dalo zistil že nemá hodinky musel ich stratiť v tom stisku v kabíne posledného náklaďáku a v tej chvíli sa k nám prirútil taký smiešny prastarý francúzsky autobusík (o 11:32) so zaťahovacími plechmi namiesto skiel motor mal zvuk ako ten v traktore tak sme ten zázrak stopli a dali sme po 6,000 a bolo to bez problémov dokonca by sme mali platiť ešte menej lebo tých 23 km sme prešli sami no ale dobre... zase jedna príšerná cesta bez tlmičov na tvrdých drevených laviciach tak sme lietali až ku streche a zasa chlapík v tých šľapkách visel z dverí a zase nátresk a ženská čo na nás najprv blbo civela a potom hodinu grcala z okna a absolútni primitívi z polí s nikdy neumytými vlasmi a nohami čiernofialovými od špiny nechty ako pazúry a jeden taký mal v prútenej klietke ozajstnú malú opičku, ktorá mala v porovnaní s okolím nesmierne inteligentné oči... (písané už druhý deň:) No proste príšerná cesta zato super okolie išli sme popri rieke cez x mostov ponad divoké prítoky a zrázy a okolo džungľa skutočný prales a potom tie dedinky úplne odlišné než tie na nížine malebné drevené domy pod palmami a lesní ľudia a jazierka a drevené mostíky a prvé domky na koloch čo sú typické (vraj) pre Laos - OK, do Lao Bao sme sa dotrepali o druhej popoludní po 2.5 hodinách! Klesli sme do prútených kresiel akejsi malej reštiky, dal som kávu a pečovo zo zásob a debatovali sme s celkom peknou Vietnamkou bola celá horlivá do angličtiny no asi aj do iného všimli sme si že iná staršia ženská mala v ruke obrázky dievčat pod palmami pri mori snáď na výber... tak sme si oddýchli a odháňajúc motorky snažiace sa zviezť nás nás sme prešľapali tie 2 kilometre ku hranici tam žiadny problém potom ďalšie dva kiláky na laoskú colnicu čo je už len drevená chata na koloch (celé rozbité no teraz stavajú nové budovy a cestu zjavne sa tadeto prechádza len krátko) a za drevenými oknami bez skiel sedia oficieri ktorým je všetko jedno ledva sa pozreli či máme vízum tak sme zasa vypísali také karty ktoré vezmeme na výstupnú hranicu a jeden oficier čo trošičku speakoval nám ponúkol že môžeme spať tuto s kolegyňami lebo autobus odišiel pred trištvrte hodinou (bolo 3:45) a najbližší ide zajtra o tom istom čase a nie je tu hotel. No fajn je tu pár domcov kde sa dá jesť a piť všetko úbohé chatrče angličtina nula zato ale francúzština viac ako vo Vietname! Zmenili sme peniaze 700 kip za dolár takže 100 kip je asi 4 koruny; čistá voda vo fľaši stojí 200 kip, ryža 200 kip alebo 100 kip ak je rozvarená a naberaná rukou... dali sme jednu ryžu za 200 napoli potom čo sme stratili nervy v snahe stiahnuť cenu a potom ??? studených nechutných štipľavých nudlí po ale len 50 kíp. Keď sme menili tie peniaze, v chatrči "Import Export - Exchange", bolo tam až po strop balíkov cigariet 555, obklopilo nás zo tridsať pohľadov takej nízkej inteligencie, že som neveril ako je to možné v takej prekvitajúcej a úspechy hravo dosahujúcej Ľudovodemokratickej republike Lao a ešte pozoruhodne veľa ľudí tu má vybité slepé oči a usoplené decká ťahajú na povrázkoch po zemi rozlámané tehly ako autíčka proste úžas a boja sa všetci sú akosi napätí bez relaxu a keď nás vidia tak ustupujú jedno dievča asi pätnásť normálne utieklo od stola kde sme išli dať nudle so strachom v očiach no neviem či je to len nezvyk alebo následok faktu že Laos bol najbombardovanejšou krajinou na svete USA tu zhodili viac bômb ako zhodili počas celej druhej svetovej vojny. Všimli sme si taký biely Nissan pick up pred jedinou reštikou na dverách mal UN Refugee Help vynímal sa v tom prostredí ako perla tak sme pátrali po vodičovi po istom čase sme zistili že je preč ale príde do hotela predsa je tu taký malý hotel asi neoficiálny asi len biznis obyvateľov - asi okolo siedmej či neskôr sme sa vrátili k opustenej rampe a hľadali toho oficiera čo speakoval odrazu sme stretli dve tri štyri baterky bez ľuďí čo nám svietili do očí a pýtali sa čo chceme no predsa len hraničné pásmo a objavil sa ten speakujúci a povedal že môžeme spať v ubytovni pre policajtov zadarmo tak nás tam vzali na motorkách, tiež je to v ??? budovy do obdĺžnika na koloch (ako na sinclairovskej hre Rambo) celé drevené dore pod strechou drevená mriežka kade prúdi vzduch celá konštrukcia je vzdušná a dnu stôl stoličky a desať postelí a slepá žiarovka na strope jedna skriňa inak nič dostali sme deky aj moskytiéry a vodu hádam je OK no dnes sme toho zjedli len sa modliť takže som začal písať a Dalo spal a spal tam aj jeden oficier v inom rohu miestnosti. (Ešte som sa umyl v betónovej kadi s vodou naberá sa vedrom nejaký chlapík mi svietil baterkou vo vode som si všimol pohyb asi ryby.) (Chlapík nám oznámil že svetlo sa vypína asi o pol desiatej - neviem kedy sa vyplo o pol desiatej som zaľahol a hoci som chcel počúvať diktafón zaspal som ako baby.) (Stop dnes najprv po rovine, tým náklaďákom č. 3 už v horách a ďalej len hory Laos to je horský chrbát až do 2,500 metrov tu len asi 1,500 metrov maximum ľudia výrazne iní oproti Vietnamcom ľudia Lao patria už medzi thajské kmene píše sa tu tým zvláštnym písmom ako v Thajsku a ako som spomenul cudzia reč č. 1 je franina ovšem decká a vlastne všetci ako aj všade vykrikujú to svoje "hello" respektíve všetko čo vedia teda: "heló?! houar'ju?! uats jornejm!? gudbáj!?" v rýchlom slede.) (Horúco a vlhko vo vzduchu desiatky veľkých vážok sú vážne ako helikopotvory a v chatrči jašterice a videli sme tabuľu s moskytom asi je tu malária, je sobota tak sme dnes zjedli Delagily.) - Howgh!

Nedeľa 4. decembra 1994^#

Nedeľa 4.12.1994 13:27(+6)-7:27CET 077: (Sedím v buse do Savannakhetu pred odchodom.) Koniec jedenásteho týždňa našej cesty. Zobudili sme sa v Kráľovstve miliónov slonov, bolo nádherne slnečno a teplo. Bungalowy na koloch obklopené bujnou vegetáciou vyzerali tak pokojne a lenivo, ako v mojich snoch o pohode v trópoch. Dalibor ešte pred siedmou skočil do dediny (na laoskej strane sa hranica volá myslím Densapan???) pozrieť vodiča UN auta, lebo večer sme už za ním nešli - nemali sme si totiž ako zamknúť bungalow a veci. UN však už bol preč a príde asi až o tretej. O tretej nám ale pôjde autobus do Savannakhetu. Sakra, keby som tu takto mohol pracovať, mať auto, prachy, vysielačku a tento úžasný pokoj... Umyli sme sa tou vodou z betónovej kade, na ktorej čistotu sme sa spoľahli, lebo v nej fakt plávu ryby (teda, aspoň chemikálie tam nie sú). Dalo sa oholil a potom mi pomocou hrebeňa ostrihal bradu - po prvý raz odkedy sme vyrazili sa na seba zasa podobám -riadny prales to bol, a tiež som si umyl vlasy. Náhle mi bolo nenormálne dobre, v tom prostredí, bez brady a čistý. Dopísal som včerajšok, Dalo si zašil tašku, zbalili sme sa zasa o mak úspornejšie a išli sme do dediny, zamávajúc pohraničiarom. Stretli sme chlapíka na bicykli, čo mal pušku s odpílenou hlavňou (včera Dalo videl chlapíka, čo žral nudle v stánku, pri boku pištoľ a opasok nábojov) a išli sme tých chudáckych stánkov mimo cesty, aby sme dali po miske curry štipľavej ryže s dvoma miskami mastného mäsa, po stovke. Je to tu na Laos šílene drahé, myslím, a ešte asi 100 gramov lieskových orieškov zaliatých so sézamovými semienkami v karameli. Bol tam aj jeden kamienok, asi ako príchuť. Poprchávalo. Vtom sme zbadali bus. Fantastické čudo - šedá kabína Kamaz, za ňou drevená búda s asi tridsiatimi miestami na sedenie, bez skiel, divo pomaľovaná červenou, modrou, žltou, ružovou a bielou s tými čudnými thajskými písmenami. Starostlivo sme si overili, že je to náš Savannakhet. Cena - po 2,000 kipov. Na tvrdých drevených doskách úzkych lavíc sú hrdzavými klincami pribité akési šmaty, aby tých modrín bolo menej. Na streche ťahača a nad nami pribúdajú hory batožiny, ovšem my máme svoje ruksaky zlisované pri sebe. Dalibor pofotil okolie, bude to perfektný materiál, no smútok presmutný - načali sme posledný film (nediák) z našej zásoby (asi 15 diákových a normálnych filmov). Sakra, to nám vystačí tak po Bangkok. Nemôžeme si dovoliť kúpiť filmy, sú drahé, a tak až potom cestou domov z Austrálie... nie, to už nebude ono, čoraz viac som nútený myslieť na robotu... v Bangkoku musíme nutne zarobiť! Tu pri autobuse sme stretli troch Nemcov z Mníchova. Jediné bledé tváre okrem nás, idú opačným smerom - z Thajska cez Mekong sem a do Vietnamu a južnej Číny. Sakra, je mi tak ľúto, že nemám peňazí ako oni, že si nemôžem dať pivo ako oni, dopekla. No na druhej strane aspoň nie som ceper, ako oni. Dohrnuli sa sem z Thajska akýmsi prenajatým súkromným busom, ktorý mali v cene víza do Laosu (platili po 50 USD)... a myslia si aké veľké dobrodružstvo prežívajú. Tak si sedím v tom crazy drevenom autobuse, okolo Laosania čumiaci na nás v neskonalom úžase, predo mnou Dalo so svojou vietnamskou helmou a nerozlučnou palicou zo Žltých hôr. Sú dve hodiny, o hodinu vyrazíme do Savannakhetu, kde by sme mali byť asi o osem hodín, teda o jedenástej by sme tam mohli byť. Hádam ešte večer pôjdu nejaké ferry cez Mekong, takže by sme v Krajine úsmevov mohli byť ešte možno celkom teoreticky aj dnes no veď šak dúfajme že tak. Do Bangkoku chceme stopovať, no asi nie už od hranice. Bolo by super, keby sme cez deň stopovali a v noci spali v autobusoch... no uvidíme podľa ceny a tak. Už sa teším, ako opustíme tento koniec sveta! Howgh 4 No. ...(Za dva dni bude Mikuláša... a čo ešte vianoce, oi či by som teraz skočil domov.) ...16:09 - Laosania viažu len jednu mašličku namiesto našich (a asi všesvetových) dvoch, proste viažu tak isto, len namiesto dvoch sa spraví len jedno uško. Prečo práve v Laose? Uvidíme čo v Thajsku... Je tu všade plno psov, tu ich asi nejedia... Nespomenul som ešte malé čiernohnedé a biele kozy, čo sa tu všade pasú, aj pri "našich" bungalowoch, vôňa ich drobátok a slepačieho peria a tie malé čierne prasiatka tiež dotvárali dedinskú atmosféru dnešného rána, a tiež velikánsky strom na priestranstve v strede a vysoká modrá obloha a ťažké tropické kumulusy v diaľke..... IDEME - ... 17:12 Pristupuje ďalších desať stvorení, miesto sa stále nájde (lebo ak sa vojde jeden, tak sa stále musí vojsť ešte jeden, a tak až do nekonečna). Poznámka k Vietnamu - tie ženské s čiernymi zubami, resp. červenými ústami - asi to bude tými korienkami, čo žujú. ...(Ďalej písané na druhý deň:) Skoro po poslednom zápise sa zotmelo, a aj keď sme zastali, nemohol som dopísať pár vecí, čo mi chodilo po rozume. Po prvé - v tej hraničnej dedine a aj v pár iných dedinách po ceste sme videli stanice zdravotníckej osvety, s veľkými plagátmi s nakresleným ľudským telom a jednotlivými orgánmi, a šílené zásoby liekov, stánky plné liekov - istotne aktivita UN. Žeby cholera? ...Cesta bola zašlou nostalgickou spomienkou na asfaltku, stále rovno, nestretli sme hádam žiadne iné auto. Raz za hodinu cyklista pedálujúci odnikiaľ nikam, alebo motorka. Drevená konštrukcia nášho "busu", pospájaná zozváranými železnými plátmi šílene vŕzgala, ako stará loď. Rozprávať sme sa nemohli, iba ak sme si vymenili nejakú informáciu krikom do ucha toho druhého. Boli obúchaní ako v kotúľajúcom sa drevenom sude. Hnali sme sa dosť rýchlo, možno niekedy aj 50-kou, no stále sme brzdili a krokom prechádzali obrovské diery (studne) na ceste, červená hlina a prach. Lístkár vyberal prachy počas jazdy, no keďže nemohol chodiť prepchatou kabínou, kráčal po okeniciach, držiac sa konštrukcie a batožiny na streche. Ešte musím spomenúť nezvykle veľa mužských dvojíc, ktoré sa držali za ruky, aj v tej pohraničnej dedine. No a pred nami na sedadle v autobuse bol taký debil stále objímal toho druhého, pričom sa nám zdalo, že sa navzájom nepoznajú, no a ten debil sa ho snažil presvedčiť, aby sa o neho oprel a spal, no chudák chalan radšej visel a spal von oknom, pričom na neho šliapal ten konduktor-akrobat. Okolo ôsmej začala byť vážna zima, no veď pri tej rýchlosti a bez okien... posledné hodiny som normálne mrzol. Hviezdy, čo na nás svietili, sa tvárili tak nenútene, ako hocikde inde na svete, no predsa som cítil, že sú iné, také laoskejšie... Tucet minút pred polnocou, teda po takmer 9 hodinách, sme konečne dorazili. Vyliezli sme a pozerali na Orión a kráčali sme smerom k Mekongu, a vyzeralo to tam priam ako v meste - veľké domy, síce väčšinou drevené, ale niekde aj farebné. A pouličné osvetlenie. Savannakhet fakt žije. Našli sme poslednú otvorenú pouličnú reštiku, tak sme dali dve plné veľké misky výbornej nudloviny so sójovou omáčkou a ??? hráškom, plus voda. A celé to bolo iba za dolár. Došli sme k rieke, ferry mala ísť až zajtra ráno. Bol tam taký drevený prístrešok na koloch, zapálené svetlo, stoly, stoličky a lavice, ako pre nás, tak sme zaľahli ako v spálni a zhasli svetlo, a pod nami sa ticho valil Mekong a na druhej strane svietili svetlá Thajska. Thajska!!! Poznámka: Koly držia podlahu aj strechu, bohaté domy bývajú na koloch až tri metre vysokých! (Uvedomili sme si, že sme pili studenú vodu a ešte aj s ľadom, PRESNE proti varovaniam v príručke...)

Pondelok 5. decembra 1994^#

Pondelok 5.12.1994 10:01(+6)-4:01CET 078: Zobudili sme sa v našom drevenom príbytku so slamenou strechou asi o šiestej, čo som ale zistil až potom, ako Dalo našiel moje hodinky na zemi, kde sa ocitli neviem akým zázrakom. Onedlho nato sa chajda zmenila na reštiku, proste prišla ženská s hrncami a jedlom. Mali sme ešte 200 kíp, tak sme za stovku kúpili 2 rohlíky (2 Sk jeden no ale čo už) a zaliali si kávu a potom ešte jednu a za 50 sme si tam dali plno sladkého kondenzovaného mlieka no rozprávka a ostalo mi 50 na pamiatku. Išli sme na colnicu okolo perfektného kláštora (videli sme 12 budhistických mníchov v žltohnedých plášťoch, kráčali po ceste a v rukách niesli akési nádoby a taká ženská sa vyzula a kľakla si na asfalt a každému do hrnca hodila čosi asi bankovku, tak sme sedeli a popíjali tú mliečnu kávu, úžasná pohoda a dobrý pocit) a colnica bola tiež drevená a tiež nad vodou, orazítkujú nás až o 10:30, keď pôjde ferry do Thajska (dolár na jedného). Dalo teda skočil pofotiť mníchov a ja som spočítal celkové výdavky už bez tých dvoch dolárov na ferry, teda stav ku dnešnému dňu ale už od thajskej strany (Mukdahan). Minuli sme celkovo 1,208 dolárov, teda máme 431, čo je 15.49 US$ (dvaja) na deň a 0.03528 US$ (asi 1.06 Sk) na kilometer cesty, a sme práve 17,119 km od domova (219.47 km / deň). Len za vízové poplatky + mongolskú pokutu + vietnamský exit point sme dali 2 * 95 (Mongolsko pokuta) + 2 * 10 (Čína vízum) + 2 * 13 (Thajsko vízum) + 2 * 65 (Vietnam vízum) + 2 * 15 (Vietnam exit point) + 2 * 25 (Laos) = 446 USD, teda na cestu a jedlo sme minuli len 762 USD, čo je 9.77 USD/deň (dvaja), teda 0.04451 USD/km (dvaja). Poplatky zatiaľ tvoria 36.92% výdavkov! (V autobuse včera: napadlo nás, že snáď Philippe by nám v prípade núdze mohol poslať prachy... zohrieval som sa pesničkami a básňami... napadlo ma že vyhodím malý atlas kvôli zníženiu váhy ruksaku...) Objavil sa tu taký chlapík s odstávajúcimi ušami, mal so sebou laoského tlmočníka, teraz sedí tu pri mne na zábradlí a kecáme... je z Darwinu! Teraz pracuje v Thajsku, robí geologické vrty, bol práve v laose blízko Densavanhu (Densavanh je laoská strana vietnamsej hranice), lebo je tam zlato a ide o jednu z prvých ťažobných prác v Laose vôbec! Plno historiek, aj keď je to ceper, lebo lieta prvou triedou a tak. Cena letenky z Bangkoku do Austrálie je polovičná v porovnaní s tým istým letom z Austrálie. Nemusí to znamenať nič, no ale z Darwinu do Kupangu??? je to 150 USD... takže. Hovoril o súkromných armádach drogových minikráľovstiev v Zlatom trojúholníku medzi Barmou, Laosom a Thajskom, ???, šílené obchody; za pašovanie drog je v Thajsku, Malajzii a Indonézii trest smrti (zrejme obesením), nič nepomôže ani cudzincom; Austrália rozšírila svoje teritoriálne kontrolné pásmo na 200 míľ od pobrežia (všetky krajiny, akási dohoda) z predošlých 20 míľ, takže ??? mohli chytiť 6 Thajcov s 200 kg heroínu asi 60 míľ od pobrežia, ktorí smerovali do Darwinu; Kambodža ??? posledne ??? zabili Červení Kméri troch cudzincov, odsekli im hlavy; business na Mekongu - Číňania sa ilegálne (bez pasov) plavia na loďkách dole až do Golden Triangle a od Laosanov, ktorí tam ryžujú, kupujú nenormálne lacné zlato... všetci úradníci sú podplatení; jemu ktorýsi farmár v severnom Laose ponúkal veľký balík marihuany 50 * 30 * 30 cm za 5 dolárov, čo bola na tamojšie pomery niekoľkonásobne predražená cena. ...Je 10:51... už 7 a pol minúty makáme loďou cez Mekong do Thajska; v strede toku je v dôsledku nízkeho stavu vody (je tu teraz suché obdobie - v Darwine je naopak obdobie dažďov) taký smiešny asi 2 km dlhý úzky ostrov; práve ideme pozdĺž neho na sever, asi za ním potom zahneme na západnú, thajskú stranu. Sedím úplne na kraji v okienku, voda sa mihá dobrou tridsiatkou asi meter odo mňa a posúva sa tu reťaz kormidla; platili sme 850 kíp, teda spolu to neboli 2 ale 2.5 dolára, takže finančný výpočet je o 0.5 dolára skreslený, ale kašlem na to; áno, práve míňame severný cíp toho ostrova a mierime k THAI brehu. (Poznámka: Laosania do Thajska môžu, no povolenia dostanú iba na jeden deň; ak chcú viac, tak si tam musia zohnať sponzora.) Rieka je tu asi 2 km široká, pomalý tok, hnedá mútna voda. Thajský breh je čoraz bližšie - už ideme 12 minút - často snívam, že by som sem rád zobral rodičov a Bašku, to by som si najviac prial, keby som tak zarobil v Austrálii dosť peňazí a leteli by sme všetci na nádhernú dovolenku do Indonézie a cestovali by sme po všetkých tých ostrovčekoch... musím, v podstate ide o môj starý sen, keď som sníval o tom, ako raz budem bohatý a pošlem našim prachy na auto (to Tatkove vysnívané zelené BMW) alebo dom, o ktorom stále snívali... stále ideme, už 17 minút, tak fakticky ten ostrov obchádzame, teraz ideme na juh, prístav bude asi na tej istej úrovni, ako na laoskej strane, len bolo treba obísť ten piesok. Križujú tu veľmi rýchle dlhé motorové kanoe, jedno nás predbehlo ako šíp, také si pamätám z obrázkov bangkokských kanálov, teším sa na Bangkok... V Thajsku dnes majú veľký sviatok - narodeniny kráľa!!! Nad krajinou sa urobili krásne veterné mraky na modručkej oblohe, plus tá úžasná zeleň... PRISTÁVAME... sú tu thajské vlajky: v strede modrý vodorovný pás, po jeho stranách biele a potom na kraji červené pásy. Tak to je presne 25:49 min, sme v Thajsku... je 11:10. (ďalej písané na druhý deň ráno v Bangkoku na lavičke hneď po vysadení z auta, 6:26) Rozdiel bol markantný. Obchody plné tovaru, jedlo omnoho bohatšie ako kdekoľvek dosiaľ, čistí moderní pekní ľudia, samé "západné" autá, najmä japonské a najviac vo forme pick-up - Nissan, Toyota a Isuzu a Mitsubishi. (Pozn: jak od nás thajský colník skusmo chcel vymôcť 10 bahtov dolárov, ale požiadali sme ho nech nám ukáže nejaký oficiálny papier, že to od nás má právo žiadať, tak doňho kolega drgol, nech nevymýšľa a išli sme ďalej...) Začali sme sa zháňať po výmene peňazí, aby sme sa najedli, no ten kráľ nám to svojimi narodeninami dobre zamotal, lebo všetky zmenárne boli zatvorené! Potili sme krv v tej horúčave, nikto nehovoril anglicky, boli sme hladní a mali sme len 10 bahtov, čo nám vydali ešte na laoskom brehu Mekongu. Škoda, že sme tam nevymenili viac. Konečne sme sa opýtali na miestny hotel a išli sme tam, trochu off centre, cestou sme dali po miske nudlí s mäsom (pečienka), ovšemže štipľavé ako všetko, po 5, takže sme minuli tú desiatku. Majiteľka stánku pochopila, ako to s nami je, tak nám akosi navrch podarovala po plastikovom balíčku s akousi bielou tekutinou. Boli sme dosť zúfalí z celej tej drahoty (5 bahtov je asi 6 korún za také nič) a tiež že nikto nespeakuje a boli sme ešte dosť unavení z cesty cez Laos, no toto gesto, myslím tie dva igelitové sáčky boli príjemným povzbudením, aj keď v tej bielej tekutine - domnievali sme sa že ide o sójové mlieko, bohvie čo to bolo - plávali akési rozmočené kareláby a také priesvitné rôsolovité guličky, no takmer som sa povracal, keď som sa to snažil vypiť... Vošli sme do jedenásťposchodového Ploy Palace Hotela, livrej nám otvoril dvere do pekného klimatizovaného lobby a na recepcii sme sa spýtali či nám nevymenia peniaze. Ovšem, "little English", že asi nie a tak, ale nech si sadneme a počkáme, tak sme si sadli do tých krásnych mäkkých fotelov v našich nohaviciach plných zažratého laoského a vietnamského prachu. Za moment prišla ženská v stredných rokoch s výbornou angličtinou, tak sme sa jej posťažovali, ako nám to jej kráľ zavaril, že sme hladní a nemáme na cestovné do Bangkoku, aj keď sme trochu blafovali, lebo vtedy sme už boli rozhodnutí do hlavného mesta stopovať a nechať sa kŕmiť vodičmi. Ona na to, že s peniazmi to nie je vôbec žiadny problém, ale teraz že nás zo všetkého najskôr pozýva na obed do hotelovej reštaurácie...! Tak sme tam vbehli a livreje nám prisúvali stoličky pod naše špinavé zadky pri stole, kde tá ženská jedla spolu so svojou kolegyňou. Cítili sme sa trochu trápne, tak sme si postupne odskočili na nádherné WC a dali sme sa trochu do pucu. Zo ženskej vypadávali úžasné veci... je manažérkou tohoto hotela, ktorý sa ešte len dva mesiace hrdí hodnosťou ***** (!) a všetko to jedlo má zadarmo, tak sme si objednali perfektnú ryžu s volským okom a zeleninou a hydinovým mäsom (samozrejme štipľavé), no a museli sme to jesť po thajsky, teda v ľavej ruke vidlička, v pravej lyžička... tým pádom som fakticky po celý čas nevedel čo s tou vidličkou, pretože som všetko zvládal naberať i krájať tou lyžičkou v pravici. Ženská sa narodila v Barme (!), hovorí barmsky, thajsky, laosky i vietnamsky a anglicky. Bola sprievodkyňou turistov, osem rokov pracovala blízko Densavanhu pre UN Refugee Organization (takže sme inak ale predsa stretli nášho tajomného vodiča bieleho UN pickupu)! Zato ovláda laosčinu aj vietnamčinu... toto hraničné thajské mesto (Mukdahan) je vraj plné Vietnamcov, čo sem zdrhli. Ona býva na severe v horách, tesne pri hraniciach s Barmou v Zlatom trojuholníku, obaja rodičia jej zomreli keď bola ešte malá, teraz niekedy zomrel jej manžel pri nehode... hovorila nám príbeh o Johnovi z Winchesteru, čo dostal AIDS a ona ho opatrovala v tom svojom dome až kým neumrel a potom jeho popol rozposlala ako si prial do Austrálie??? a Winchesteru a tak... proste dosť pohnutý zaujímavý život, dali sme ešte zmrzlinové poháre...! Na stene projekcia thajskej televízie (práve bolo čosi o Barme). Keď sa Dalo pokeckal zmrzlinou, bedlivý čašník hneď priskočil s obrúskom, aby mu nenápadne "pomohol z trápnej situácie", no proste five stars. Ženská nám potom ukázala fitness centrum s dokonalým náradím na treťom poschodí, plus bazén a perfektná sauna a izby, každé podlažie v inej farbe, samozrejme dobrý aircon a čo ja viem čo ešte. Previedla nás krásnymi veľkými kongresovými halami - vraj v sobotu tam bude svadba s tisíc hosťami... Dala nám štyri prívesky (thajské farebné vankúšiky) a fotku hotela, kde je aj ona a pozvala nás na návštevu (nič nemusíte platiť) do svojho domu v Golden Triangle. (Má dve deti, asi dcéry.) Dali sme jej propagačné info o High Tatras, Czechoslovakia a nálepku Top Rádio Košice (...) a našu fotku z minulých vianoc v tých crazy klobúkoch s Martinou... dočkal som sa pocty že tam vyzerám ako Steve McQueen... dozadu som napísal čosi ako veľká vďaka Pan (tak sa necháva volať, ale má iné meno) za nádherný prvý deň v Thajsku a vďaka jej kráľovi + dátum a podpisy. Tak sme to beatli do omračujúcej horúčavy a vydali sa stopovať na ďalej juh. Dvaja chlapíci v novučičkom Nissan pickupe nás hneď vzali. Vysvetlili sme, že ideme do Bangkoku cez Ubon Ratchatham, aby sme ušetrili bubáky. Vodič to razom obrátil a pekne hladkou stovkou (reku tu sa bude stopovať fajn), keď tu odrazu stojíme pred autobusovou stanicou. To sú ale blbci, vraveli sme si, ale naopak boli to grandi, lebo jeden rýchle aby sa vrátil s dvomi lístkami do Ubonu, že nech si švihneme - autobus číslo 2 už o chvíľu odíde. Ešte sa spýtali odkiaľ sme... Československo, oni to boli emigrovaní (zlatá emigrantská rasa) Vietnamci, takže sme sa rozlúčili ako bratia a ako vo sne sme nastúpili do toho super busu s dymovými sklami a mäkkými sedadlami a ventilátormi v kardanových závesoch na strope a bolo 15:30 a išli sme 169 kilometrov cez nesmiernu ale suchú rovinu - stromy, kríky, kokosové palmy, krásne ženské a rýchlosť okolo stovky za hodinu! A samozrejme jazda po "nesprávnej" strane, celkove sa tu cítim ako v starom Anglicku, dokonca aj čiary na ceste sú anglicky žlté a majú tuším aj tie isté cateyes! Nádherný dlhotánsky západ slnka pred šiestou, potom uzučký kosáčik mesiaca... Do Ubonu sme došli okolo šiestej, už bola tma, ocitli sme sa na autobuske uprostred bulvára dlhého snáď 20 km, obzreli sme obchody, dali nanuky po 5 a našli našli sťabyanglický sliced bread za 15 a akúsi pigeon konzervu za 6, tak sme to vzali a boli tam stánky s úžasnými pochúťkami - keby som len na to mal... Thajsko je raj. Vydali sme sa kráčať na juh, pričom sme chytali autá na palce. Dva pickupy nás vzali postupne čoraz viac na kraj mesta. Potom sme stretli chlapíka, ktorý čosi nakladal do svojho krytého Nissan pickupu, tak som sa ho spýtal, či nejde na juh... a on sa zasmial, že ide rovno do Bangkoku, tak nech si nasadneme. Nechápali sme. Ak sú v raji možné zázraky, tak to zasa potvrdzuje, že sme tam došli. Kúpil som tri rôzne mentolky za baht a dve fľaše vody po 5 a nasadli sme dozadu... na zem sme si rozprestreli slamené rohože, aby sa nám fajn spalo a fakt - fakt sme išli, bolo osem hodín, priamo na juh, lebo vľavo bol východ a Orión a na západe zas Cassiopea a jedli sme ten chlieb a holuba, ktorý sa ukázal byť len zeleninou (našťastie, lebo holuba by mi bolo ľúto) a cesnak a soľ a tú vodu... no a potom sme zaľahli a debatovali a nemohli sme uveriť, že celý tento šílený deň a celé Thajsko nie je len krásnym preludom našich slnkom prepečených mozgov...

Utorok 6. decembra 1994^#

Utorok 6.12.1994 7:21(+6)-1:21CET 079: Mikuláš! Sedíme na kamennej lavičke stratení niekde v strede Bangkoku, na bulvári pod ohromnými sklenými budovami. Práve som dopísal včerajšok. Práve nás tu vyhodil náš Nissan a jeho dobrosrdečný vodič. Hneď som chcel písať, aby včerajšok neprehlušili nové zážitky. Do Bangkoku sme prišli už asi o pol šiestej - celé kilometre bulvárov, monumentov, palácov a mrakodrapov, všetko vysvietené a blikajúce na počesť toho ich nešťastného kráľa (ten je sa vyskytuje priam všade v tisíckach kópií fotiek a malieb... mladý a brýlatý, no vraj má okolo 60). Vôbec neviem, kde sme, no sme tu od 6:20. Ideme na vec... (Pozn: one way BK-Darwin 280, LA 480, Európa 370.) (Ako nás ten chlapík čo nás viezol ponúkal, či nechceme do Bangkoku niekomu zavolať... A whisky.) (Je budhistický rok 2537.) (písané v kláštore o deň neskôr:) Celkove v pohode sme sa dopravili do štvrte Banglamphu, známej backpackerskej kolónie hotelov a turistických ofisov, kaviarničiek a tak. Najviac tohoto všetkého sa sústreďuje na Khao San Road, no a presne tam sme šli. O chvíľku sme našli hotel za 100 bahtov bouble... to je dva doláre na jedného. Shit malá izbička, dvojposteľ, rozbitá skriňa a ventilátor pred zrútením, steny jedovato zelené, okná so sieťkou, ktorá neprepúšťala ani vzduch, no a navyše žiadne posteľné prádlo. Inak OK. Hodili sme si sprchu, umyli zuby a celkovo sa dali do pucu. Potom sme obehli kancle a zistili najlacnejsie lety z Bangkoku do Darwinu (all one way) 280, LA 480, Europa 370. Dal som bagetu (13 bahtov) v 7-eleven. Vsetko je tu tak drahe. Jedlo pod 10 bahtov len zriedka a malo. Tak normalne by sa dalo najest za 15-20 bahtov. Pozreli sme postu a odvazili tie vietnamske sosky, co chceme poslat domov ako darceky na vianoce - 250 gramov; cena vysla na 500 bahtov, co je 20 dolarov!!! - v tabulkach tu uz maju "Slovakia". Vydali sme sa na nasu ambasadu pre listy, spravy o politike a hlavne spravu o WL. Bolo priserne dusno (hoci teplota len okolo 35 stupnov), a my sme sa vozili hodinu v tom smogu a zapche, potom sme hladali tu adresu Batong??? One... 16 poschodie - takze sme sa obzerali po mrakodrapoch, ale nic, no a nakoniec to bol jeden velky hotel s x hviezdickami, chlapici zamachrovali svojimi telefonmi a inak aby sa zistilo, ze co cislo co mame ma teraz Cathay??? Pacific a okrem toho nasi sa prestahovali uplne inde. Zistili sme kam a isty starsi ???velitel hotela nam presne popisal ako sa tam dostaneme (potom co sme mu vysvetlili ze taxik bozechran nie), potom este hodina chodenia kym sme nasli Pantip Court, co je taka nezabavna vysoka administrativna budova, ktora ma na mezanine nasu ambasadu. Fasli sme vodu s ladom a vegetili v aircone, kym neprisiel pan velvyslanec Bozek, vysoky starsi pan, velmi sympaticky. Pozdravili sme ho od Vlada Sameka z Ceskej ambasady v Mongolsku a on bol velmi rad a okomentoval to tym, ze Vlado likviduje v poradi uz asi tretiu ambasadu. Dal nam nasu postu - napriek zmene ich adresy(!) - ale nevedno ci vsetku. Dal nam aj noviny SME, NO a ceske Hospodarske noviny z 3. decembra (sobota)! - ze vraj nedavno niekto priletel a ze sem stale niekto lieta. Opytal som sa, ci niekto neleti teraz domov, ze by sme chceli poslat darceky na vianoce, on ze OK, ktosi leti zajtra vecer! Ze to mozeme priniest, ale otvorene, aby neboli problemy (kontroly kvoli drogam). Dohodli sme sa, ze prideme zajtra okolo obeda, prinesieme nase santalove sosky + listy a porozpravame sa dlhsie. // Skocili sme na akysi autobus (74), ktory nas zviezol k velkej (a vraj slavnej) nemocnici. Tam sme vyskocili trochu priskoro, neodhadnuc rychlost, tak mi nebolo vsetko jedno. V nemocnici sme sa opytali na darovanie krvi, no vraj uz bolo zavrete a aby sme prisli zajtra rano o osmej. Nedaleko sme dali ryzu s pokrajanou uhorkou po 10 (uhovorili sme majitela) a ladovu vodu zadarmo. (Pozn: Hladajuc nasu ambasadu na stare adrese sme narazili na budovu, ktora mala vonku na vyveske absolutne najprisernejsie fotgrafie ake som kedy videl - boli to mrtvoly ludi, ale otrasne zohavene, odtrhnute nohy, vyhreznute creva, odtrhnuta hlava, rozmliazdene telo na kolajniciach, obeseny chlapik, zasa iny z rozmliazdenou hlavou, rozpuknutou a vyliatou pod dvojkolesom nakladiaku... bola to akasi nadacia alebo co, vo vnutri predavali obligatne privesky a odznaky, takze asi islo o ziskanie prostriedkov pre nezname mrtvoly alebo co. Mali tam aj cele kopy jednodychych drevenych rakiev s nalepenymi papierikmi, ktore boli ale pisane v thajstine, takze neviem ci a co obsahovali, ale ludia chodili od jednej k druhej a citali si ich so zaujmom... zivot pre mna razom ziskal novu netusenu cenu a v podstate som rad, ze som to videl, aj ked to uz navzdy budem mat pred ocami... bol to pre nas isty sok, chodili sme ako v mrakotach.) Vratili sme sa na Khao San. Kupil som si novu nalepku 95 na moj ISIC za 30. Dalo preukaz nemal, tak si kupil cely falosny ISIC za 75. Predavaju ich tu vsade... ovsemze to iste cislo ma uz aj niekto iny, ale je to proficka praca a Dalovi to nutne treba na Australiu. Dokonca tu predavaju normalne PRESS CARDs - australske a anglicke, no majitel moze byt akejkolvek narodnosti - su medzinarodne, zaliate v plastiku, super peciatka a plasticke razitko cez fotku... proste dokonalost sama, tiez za 75, tak sme dali dalsie 3 dolare a Dalo sa stal profesionalnym zurnalistom - fotografom az do roku 1999! Ked si uvedomim, kolko som sa nadrel, kym som ziskal svoju preskartu... a ani nie je taka pekna! (Dalova tam ma Fleet Street, London, ...) (No moja je aspon prava.) Dal som este jednu ???vu bagetu a isli sme hladat si pracu - jeden barman nam poradil novy klub, vraj bus c. 2, tak sme isli snad hodinu v tom buse, kym nam niekto neporadil vystupit, no ale tam to nebolo, tak sme kracali a kracali cele kilometre, ale vraj stale je to daleko vpredu. Natrafili sme na nocny KAKADU CLUB, tak som tentokrat presvedcil Dala aby sa siel spytat - naco ho (podla jeho slov) obklopila skupina takmer nahych dievcat, tak zabrebtal cosi o majitelovi???, no dievcata vedeli kadeco len anglicky nie, tak vyvravoral von. Ten nas klub sme nakoniec vobec nenasli, ale zjavne tiez islo o sex klub, ktory vraj vlastni bledoch. Zato sme nasli perfektny supermarket, na vlastne oci sme videli Filanov??? dzurian a samozrejme sme si privonali, no nebolo to az take zle. Vsetko ovocie je tu v meste drahe - kilo melonu 79, jedno jablko Granny 12... tak sme dali smotanove nanuky s cokoladou po 7 (maly) a sedeli sme na fontane v tej zaplave svetiel a aut a boli sme mrtvi, mrtvi unavou a tym znicujucim teplom a smogom. Tak sme sa vratili dvojkou, ovsem zabudli sme vcas vystupit, tak sme sa zviezli az na konecnu a spat -sprievodca bol mily a nepytal od nas dalsich 2 * 3.5. Mestskou dopravou v Bangkoku je taxik (motocyklovy taxik - uz viac vozidlo ako riksa) a busy - plno typov podla pasov a aircon a tak sa cena meni od 2 po 20 bahtov... nikdy sme ale nesli za menej ako 3.5 bahtu, co je vela. V kazdom buse je sprievodca s takym kovovym valcom v ruke, ktory stale otvara a zatvara a ten klepot spolu s cinkotom minci zobudza cestujucich a je pre tunajsie busy typicky. Co sa tyka riecnej mestskej dopravy po slavnych bangkogskych kanaloch - este existuju nejake zvysky, no tie su skor turistickou atrakciou, v tomto privelkom meste su kanaly uz uplne stratene a zasvinene. Myslim, ze Bangkok mohol kedysi byt carovnym mestom - s tymi kanalmi a plavajucimi trhmi, mozno este tak pred 15 - 20 rokmi (Emmanuelle). Potom som ja vrazil do slubne vyzerajuceho baru (Dalo ma po predchadzajucej skusenosti proste odmietol sprevadzat), ktory bol plny kociek uzasnych tvarov a vasni. Treba doplnit, ze nam rozni "dealeri" viackrat v meste ponkali "thajsku masaz" po 500 a tisic - moznost vybrat si z ponukanych obrazkov (zenske v spenenych bazenikoch a tak). Nablizko Khao San sme nasli rohlicky plnene cimsi zelenym alebo oranzovym po 5, tak sme dali a bolo to absolutne delikatesne, sladucke, jemne a teple, tak sme dali este raz (ale aj tak sme nezistili co to bolo). Pozreli sme obchody so suvenirmi a este (neunavne) skusili jeden bar, kde robi beloch, no vyslo najavo, ze sa sem prizenil (povedala mi jeho Thajka - vystrih az po kolena, no ma chlapik dobry vkus). (Pozn: ked sme vysli z nasej ambasady, citali sme si v autobuse listy (z domu nic)??? - Kata nam poslala A4 list na ceresnovej kore, ze moja mamka ma bohovske vlasy a Baska je stale buchnuta do niekoho ineho na diskach. Nunu je PhD!!! + chce nas vidiet na buduci rok + adresa do Drazdan + poslal 4 fotky, ktore sme s Ma3nkou nafotili na Ze Luisov film (oi M3 pri tom drevenom "divadle"... blizko pridaleke spomienky). Edov & Anka pisali, ze kedze nie som vedeny ako nezamestnany, nemozno ma zial drzat v evidencii cez pani B. + pridali emblem nasej virtualnej "mamutej" firmy USM... Super, pisala Biba z Bombaja, ze zmenila adresu a co je s nami, ze jej dvere su pre nas vzdy otvorene a mozeme u nej byvat, hrozne zlaty list. Pisal Xavi list ze bol v lete zasa v UK, tentoraz na farme pri Walese, a ze na mna nikdy nikdy nezabudne, tiez zlaty list. A Luba ??? klepy z BA intraku, a ze mi dakuje za Dobesa - spomenul som si ako som jej v bezhlavom chvate pred odchodom ešte stihol poslať kazetu.) Ešte sme sa pýtali na collected call, no do Európy sa takto volať nedá. Takže mikulášsky večer, myslel som na domov, jak sme tam ležali pod tým ventilátorom a počúvali akúsi anglickú stanicu, kde dávali samé fajn melódie - čosi ako SMOOTH FM, a tak som zaspal a nevypol rádio, takže ráno boli baterky v čude. Hej - od WL žiadna správa... žeby kvôli presťahovaniu ambasády? Alebo tu nie je? Hm. Včera som ešte s ťažkým srdcom predal Salingera z knižnice a aj On the Road (ktorú som zasa nedočítal) - spolu za 140, to je asi 90 Sk jedna... a ľahší ruksak.

Streda 7. decembra 1994^#

Streda 7.12.1994 22:29(+6)-16:29CET 080: Sedim v areali budhistickeho chramu Wat Bowonniwet, Dalo spi. Zeru ma nocne komare. Vstali sme o 6:30, baterky v cudu, zbalili sme si veci, lebo check out je o 11:30 a vyzuti (povinnost) zbehli dole, nechali si tam topanky a zaplatili stovku za tu noc. Ovsemze bez potvrdenia... Asi hodinu sme cakali na autobus c. 15, co nas napokon silene preplneny vzal k nemocnici, no nie az celkom k nej, lebo pred krizovatkou tam bola taka rada vozidiel, ze sme to peso stihli skor. Krv sa ale dava v inej budove, navela sme konecne nasli transfuzsku, no ked sme videli vsetky tie skrvavene obvazy, neboli sme taki odvazni. Konecne zenska co speakovala -> nikde v Thajsku sa za krv neplati: krv je velmi vzacna a draha, preto sa za nu neplati, ale dava sa ako akt laskavosti... a krvi maju dost! - citil som sa trapne. Dali sme to iste jedlo co vcera po 10 (ryza + uhorka) a preslapali na Indonezsku ambasadu pre viza, co sme si objednali v Hanoji. Ovsem dozvedeli sme sa, ze cana je 200 bahtov (8 dolarov), alebo ak chceme platit v dolaroch, tak 10! V Hanoji to bolo po 3!!! Hoci v Hanoji sme dali fotky, pytali si od nas dalsie dve. Dalo uz nemal fotky (ked som mu doma vravel aby si urobil viac kopii...) takze si musel dat urobit nove vo Fuji Color za 75 (doriti, tri dolare za styri fotky). Ja som zatial kupil kartonove krabice na darceky, co posleme (ovsem dam tam aj materialy o kontrole populacie a Svobodu IV). Ze vizum bude zajtra mezi 14-16:00, zaplatili sme 2 * 200 bahtov... Isli sme do Pantip Court a asi o dvanastej sme sedeli v aircon lobby a pisali vianočné lístky domov a potom už??? len Ondrejovi, ktoremu sme napisali o nasej realnej situacii, aby on o vsetkom vedel pre pripad, ze by sa veci nedarili. Zistili sme, ze Bozek tam aj tak este nebol, lebo prisiel ked sme pisali. Poradil nam, aby sme darceky dali len do jedneho boxu, aby to bolo male, a ze tie A4 materialy posle neskor (menej dolezite) po niekom inom. (Medzi darceky som dal aj mongolsku cizmicku a dva vankusiky od Pan). Vysli sme za nim hore a dali kavu a studenu vodu a v jeho pracovni sme pokecali o politike. Bolo to super - Bozek je obdivuhodny clovek, ovsem diplomat??? nie je ??? ??? ???, ovsem ze ak sa za noc zmenia??? zakony bez moznosti prejednania ci vyjadrenia sa k nim, je to divne a nerobi ro dobry dojem - ved nie je vojnovy stav, aby to bolo nutne. A ze jednym??? ??? ma byt ??? a ze 17.11. mnozstvo studentov v uliciach... ze vlada stale nie je... ??? ??? ci stara ci nova vlada. ??? koalicia s ??? 83 (zo 150) si teraz moze dovolit zrusit cokolvek okrem ustavnych zakonov, na ktore by potrebovali 90. Co sa tyka prezidenta, je ??? ??? chce na neho vlastizradu za ???, alebo dusevnu nesposobilost, alebo zmenit ustavu, ale na to treba este 7 ludi. Super clovek, ten pan Bozek - cista diplomaticka objektivita, bez emocii. (Pozn: disky tu nie su lacne a kazety stoja 40 bahtov, kvalita polska. Gitary 600 - 1000 a viac, tricka 69 ale aj menej; dziny od 20!) Plus k tomu sme dali 15 cokoladovych keksov za 13, potom patnastkou domov . Zistili sme ceny leteniek do Indie. Totiz, v tom autobuse sa vsetko zmenilo... Akosi sme obaja mysleli na to iste - urcite nasledkom tych listov a myslienok na vianoce... takze co by mohla stat taka letenka do Indie? 120 dolarov - to by sme stale mali po 80 na cestu domov! Plus je tam Biba, ktora nam iste pomoze, ak by bolo treba. Vyhodou by bolo, ze Dalo by ostal na skole (nestratil by tento rok) a ja by som este tuto jar sa stal inzinierom. A co je super dolezite, dokoncili by sme expediciu podla planu - vsetky tie clanky a tak!!! No snad aj EPK prispevok - Okolo Azie za 500 dolarov ... no a potom by sme dali dokopy peniaze a jeden z nas by isiel cez Cinu do Vietnamu a niekolko tyzdnov posielal domov male balicky CDiskov, zatialco druhy by ich predaval - ten jeden potrebuje na cestu asi 800 dolarov. No a tato finta bude zatial nasim tajomstvom... OK, jedna vec: ziskali sme novy pohlad na cestovanie - cela Azia ak nie priam cely svet je dnes pre mna to, co Europa v case, ked som odchadzal - ziadny problem.A Europa - to je veget. Len co urobim inziniera, idem cestovat po priateloch v UK a vsade a zarabat si v baroch a na farmach, spat u Krisnov a I???, alebo u znamych a proste ako Kerouac ??? a stale pisat. (Pozn: Chcel by som vyzistit ako je to s lodami do USA, ako sme o tom debatovali so Stevom, ze sa to musi dat... moj stary sen, dojst do Ameriku najprv lodou, a potom stopovat po USA!!!) No a tie airtickets Bombay 180 alebo co sme nasli - Calcutta 112!!! (? Airbus), takze ...> IDEME! Na letisku este budeme platit departure tax 8 USD (200 bahtov), takze dokopy po 120 dolarov a sme v Kalkate! Potom len ??? viza pre Pakistan a Iran; inak vsetko stopom - YES! Tesim sa domov, I really do! Skusili sme predat nas benzinovy varic a tiez stan (kvoli vahe a peniazom) - je tu plno tabuliek I BUY EVERYTHING , ale nemohli sme to vytiahnut ani na 50 dolarov za obe veci, tak sme si ich nechali. BOZE: otrasny zazitok: prijazdova cesta z Khao San k nejakej budove - islo tade auto, neviem ci dnu alebo von, a preslo psa, maleho hnedeho psika, roztopasne??? este stena do riti je tazke mi to aj opisovat... presiel mu po nufaku alebo casti hlavy, krv a sliny ??? po ??? ??? ??? betonu??, a psik sa staval na predne labky a vseliak sa zvijal, neviem ci aj krical, (normalne sa nepamatam, asi to prekryla sila obrazu), ale asi hej a hlavu tahal po zemi ??? krcny??? ??? nevedel??? za??? co???, myslel som v tom okamziku na smrt Belky a na vsetko co je mi na svete drahe, tak som toho psika vzal jemne do ruk a preniesol som ho dozadu do tmy, na zeminu ku nejakym kvetom a on sa sklbal a triasol a uz vtedy uz isto neplakal a ja som nevnimal nic okrem toho srdiecka, co tak rychlo bilo, dopekla, a dychal stale dychal, ovsem bolo jasne ze niet pomoci, tak som ho pomalicky polozil na zem a Dalibor na mna krical nech sa ho nedotykam, ze nieco chytim, ale ukazal som mu nech je ticho a hladkal som toho psika a hladkal, az prestal dychat a srdiecko mu pomaly, pomalicky dotlklo a prestal sa sklbat, oko mal otvorene a asi bol mrtvy od pociatku ale vedel som ze mozog mu este pracuje tak je to vzdy, preto som ho hladkal, aby citil, ze je niekto pri nom, a on to citil, urcite to citil dopekla urobil som to lebo viem, ze to citil... Aj keby sa to stalo mne, bol by som rad, keby bol niekto pri mne a hladil ma az kym by som zomrel, no asi by sa vsetci len pozerali, ako sa pozerali na toho psika, a potom by na to miesto tiez vysplechli vedro vody a zmyli krv, doriti, bol som vedla seba a cosi na cele mi pulzovalo a sklbalo mi svalom, a mal som pocit, ze sa vo mne cosi totalne zmenilo.... 18:53. // Ked sme do deviatej nic nepredali, vzali sme si ruksaky, dal som keksy za 15 a vodu, a potom sme dlho hladali tu ryzu, dali sme po miske za 10 + voda s ladom a isli sme zohnat Sikhov povedla ???, no trafili sme na budhisticky klastor Wat Bowonniwet a poprosili sme mnichov v zltohnedych togach cez plece a telo co sa tam premavali, ci tam mozeme prespat, tak nocujeme ??? je ??? ??? ??? len pod strechou, Dalo planoval cestu, mna cely cas zeru moskyty, lampy teraz svietia uz len pre mna, ale ukazali mi, ako ich vypnem. Je tu ohromne vela psov, ktore vedia, ze ich mnisi nakrmia. Ked sme vchadzali, priamo pred vratami lezalo na zemi 13 psov!!! (Pozn: V meste cez den - hocikde na chodniku lezi pes a spi zmoreny horucavou, uplne v strede chodnika na zastavke, proste veget.) Dopekla, to su ???y. Este cosi - ohromuje ma ako sa stale nadchneme pre uplne inu vec - raz je to Australia, potom Filipiny, potom India... Takze zajtra chceme ist zrusit indonezske viza ak sa bude dat a dame si urobit indicke a zariadime aj iranske a pakistanske, aby sme ich dostali v Delhi, potom sa odstopneme do country na pobrezie a v sobotu letime, asi uz buducu. OK, idem spat --- zajtra vsetko a viac. Milujem zivot, pretoze viem, ako lahko mozno nebyt, ako som vtedy napisal... no po dnesku o tom viem este trochu viac... (Pozn: Videl som dnes pekny dennik - obal ako na mape z ? storocia, velke Mongolsko, mala Cina, velka India, Perzia... a vo vnutri akoby ??? znacky a linky... ako pravy cestovatelsky dennik za 39... myslim, ze to by sa tiez dalo posielat domov a predavat. Hrozne ma zaujimaju stare mapy, musim vysledovat v archivoch, aj Portugalsko... historia, ??? a ???, tesim sa, ako to vsetko budem studovat a citat, velmi sa tesim na novy zivot -

Štvrtok 8. decembra 1994^#

Štvrtok 8.12.1994 081: + John Winston Lennon (1980). Osemdesiaty prvý deň cesty - za takýto čas obišiel Verneov Phileas Fog okolo sveta... Vstali sme celi dolamani z toho betonu pod nami a dostipani komarmi nad nami a bolo asi pol siedmej. V jednej restike na Khao San sme si (zadarmo) pri pulte nechali batohy. Stretli sme jedneho Australcana, ktory letel z Darwinu na Timor - je to 200 australskych, teda 150 US dolarov - a inak ide celu cestu po zemi (pokial sa da) do Europy, kde chce pracovat, aby sa mohol vratit. Podobne ako my... ovsem on si poziada o pracovne vizum do Anglicka a dostane ho bez problemov...! Mal zoznam ambasad v Bangkoku, tak som si spisal adresy a telefony Indie, Pakistanu, Iranu a Turecka. Sadli sme na 60 a debatujuc s dvomi Holandankami z Utrechtu (cepre) sme dosli na Indoneziu, kde sme chceli zrusit vybavovanie viz a ziskat spat po 200 bahtov. Debil za oknom povedal OK a o chvilu doniesol pasy a viza uz boli hotove, no cez ne boli buchnute po 2 peciatky CANCELLED (Changed Trip???), no peniaze nam nazad nedal! Elegantne sme sa obabrali - mohli sme si tie viza pre kazdy pripad nechat, co ak India z nejakeho dovodu nevyjde? Este aj o fotky sme prisli! Rychlo na Indiu - vsetko silene vzdialenosti, kilometre smogom a horucavou a autami a vsetkymi tymi ludmi, co sa motaju pod nohy... pekna moderna budova, dnu plno zapadakov, sora pred okienkom. Nasli sme vyhlasku, ze viza pre CS (...) su gratis, tak sme sa potesili a vyplnili formular plus dve fotky a vzali si taky zeton s poradovym cislom. Par turistov vyhodili spred okienka len preto, lebo si zabudli vziat zeton... ako v materskej škôlke, a práve tak si poslušne vzali žetón a postavili sa na koniec radu. Bol medzi nimi aj chlapík s dlhými vlasmi, v tričku a nohaviciach rozťahaných dažďom, slnkom, vetrom a potom, s plátenou kapsou - ozajstný tramp, cestovateľ. Stavil by som sa, že okrem toho čo mal na sebe mal už len pár teplých vecí, ale nič zdvojené. Hneď mi bol sympatický aj preto, lebo bol jedným z tých, ktorých tie papierové hlavy vrátili na koniec radu. Ale najväčší šok som zažil, keď sa otočil a ja som uvidel jeho modré oči a hnedosivú bradu - vyzeral proste ako Lew; presne ten výraz okolo očí a úst a dal by som krk na to, že hovorí so západoamerickým prízvukom... bolo to iracionálne, ale z ambasády som sa odhodlal a spýtal sa ho, odkiaľ je - a on že z Austrálie... dokelu, zožral som mu to, ale doteraz mi to chodí po rozume, ten prízvuk a inteligencia skrotená v očiach, akoby bol jeho vlastným bratom, možno bratrancom žijúcim v Austrálii, alebo ani nie... stále na to myslím (musím poznamenať, že na Lewa myslím dosť často... okrem iného aj preto, lebo by nám teraz mohol pomôcť dostať sa do Austrálie). No tak sme tam stáli a potom nám jeden ceper povedal, nech skúsime ísť na č.d. 103 a poprosiť o skoršie vydanie víza - normálne to totiž trvá 4-5 dní, keď sa tak ponáhľame - on že tak dostal vízum za 2 dni. Tak sme tam išli - chlapík vraj že OK, no závisí to od Indickej ambasády v Prahe - musia ju skontaktovať a zistiť, či má nejaké námietky proti vydaniu víza. Že sa ale postará, aby to bolo čo najrýchlejšie - ak dôjde odpoveď do zajtra, môžeme letieť v sobotu! Tak sme sa vrátili do radu a krátko nato sme sa škaredo pohádali s tým ceprom, lebo začal vyhlasovať, aká je to škaredá krajina, Československo, že tam nič nie je, lebo komunisti zničili aj to málo čo sme kedysi mali, a že ani do Vietnamu sa preto neoplatí ísť, tak som reagoval že predsa záleží na tom, či hľadá dokonale organizované prehliadky a nula problémov ako na Západe, alebo niečo nové a zaujímavé... on nato, že pochádza z dobrej??? rodiny a chcel ???, no proste debil - hovoril čudnou nemčinou, zrejme čosi ako Švajčiar alebo Rakúšan, ale vôbec ma to nezaujímalo. Za okienkom ďalší debil - vzal naše application forms a pýtal poplatok 130 + 700 za telex od obidvoch. Snažili sme sa mu vytmaviť, že víza máme ako Slováci grátis, veď ešte v septembri sme si to osobne čekli na pražskej ambasáde, no bol to člen elitných pancierových úradníckych oddielov, a tak sme zasa opustili ten prekliaty rad a išli na 103 za jeho šéfom, ktorý mal aspoň za mak IQ a vysvetlil nám, že ide o ten fax do Prahy, že poplatok chcieť nebudú, ale po 700 za telex dať musíme tak či onak. Nakoniec nám ale urobil láskavosť tým, že sme zaplatili "len" 700 za obidvoch, lebo predsa len nás oboch vybavia jedným faxom... Nemusím spomínať beh do zmenárne, v tej horúčave a pri tých vzdialenostiach - najprv vôbec nájsť nejakú zmenáreň, 700 - to je vyše 28 dolárov, takže po 14 za jedného. Potom nasledoval ten talk s "Lewom" a studená voda z takého stroja, aspoň niečo zadarmo (také isté sklené tanky bývajú aj v bankách a iných administratívnych budovách). Išli sme na Irán. Bol tam celkom OK chlapík - dokonca niektoré veci aj pochopil, no ale zlé správy: vybavenie víza trvá tak 2-3 týždne a poplatok pre Slovákov je 35 USD. Tak sme dumali, až sme odišli, že reku v Dílí to snáď bude lacnejšie a kratšie. Išli sme ešte rýchlo na Pakistan - už mali síce zavreté, ale aspoň sme dostali formuláre a že ak prídeme zajtra ráno, budeme mať víza už naobed iba za 85 bahtov! Boli veľmi milí... Dalo že má už len jednu fotku (treba 2), no vyšli nám v ústrety, vraj že je to OK, veď čo už... Veľký poznatok - vždy vybavovať víza aspoň o krajinu pred susediacou krajinou, lebo v susedných krajinách je na ambasádach nátresk a úradníci sú vybrane arogantní. Tak sme sa pomaly flákali (pred Iránom sme ešte dali ryžu s kečupom po 10, super porcie) a išli pre batohy, keď zrazu vidíme veľký červený melón a dobromyseľnú starenku, ktorá za jeho polovicu chcela dvacku, tak sme neváhali a brali, aj keď jej našepkávači už vraveli tridsať, a starenka ani nevedela kedy predala predala tú obrovskú pologuľu za 20 a my sme sa s korisťou vzďaľovali rýchlym krokom. Našli sme malú uličku plnú drevených nízkych domcov, čosi ako dedina zabudnutá medzi bulvármi, a tam bol taký drevený stôl a lavice, tak sme si sadli a pustili sa do dyne. Oproti pred domcom bol malý rodinný stánok s ryžou (& the usual), statnou ženskou a kŕdľom dievčat, ktoré som poprosil o veľký nôž. Nato prišla tá babizňa a skúsenou rukou nám narezala tú dyňu. Dali sme jeden tanier dievkam, takže sme sa hneď skamarátili a ženská sa bez váhania vyhlásila za našu thajskú mamu, čo dokladala vehementnými pohybmi a krikom do ??? ??? ??? a chodci sa zastavovali a ??? ??? pre tú dyňu celkom fajn. (Dal som jej poslednú z našich upomienkových dvojkorunáčok.) Trochu sme blafovali, že nemáme prachy a ona sa spýtala kde spíme a my že asi na ulici... tak nám ponúkla že môžeme prespať u nich a vzápätí nás pohostila polievkou, kuracinou a ryžou. Vrátili sme sa pre batohy na Khao Sun a dali tie úžasné rohlíčky s pudingom (musím to doma skúsiť - treba tie sladké rohlíčky alebo vianočku). Kým sme sa vrátili, bola tma. Stánok bol zbalený a "mama" nikde. Naveľa vyšiel z dverí (hádam?) jej muž, tak sme mu to vysvetlili a on že vraj "mama" je kdesi na oslave, ale vzal nás dnu a jeden z jeho synov sa vypratal zo svojej izby (posteľ + ventilátor, viac sa tam nevošlo), aby sme mali kde spať a kočka dcéra narezala ??? takú veľkú úžasnú dyňu (papaya?) a dostali sme ryžu, omeletu, polievku, silné korenie a obligátnu studenú vodu. Perfektná chatrč - strop vo výške (mojich) ramien, izby navzájom oddelené surovými doskami so známkami tisícnásobných opráv, prerábané popraskané drevené prahy. Jedinečná kúpeľňa: betónová dlážka, drevené dvere s odhnitou spodnou polovicou (zakrytou vlnitým plechom), žiadne umývadlo, len sud s vodou, nad ňou kohútik (viď Svoboda - spomenúť to sem), dokonca sprcha (samozrejme studená), no ale najlepší bol záchod - šlapací, trónil na pódiu, ku ktorému viedli štyri schody, takže medzi záchodom a stropom ostávalo len čosi vyše metra priestoru, no nič pre klaustrofobikov, plus kohútik a vedro na vymývanie zadku... Všetok život sa odohrával v kuchyni, ktorá bola zároveň predsieňou a obývačkou - prapodivné??? otáčacie kreslo, kamenná káď s rybkami a kvetmi, chladnička, stôl a lavičky, špina a puch, vlhko ako všade. Sledoval som potkana pod drezom... asi tak. Spali sme tej tmavej kobke na jednej posteli, ale ventilátor sme museli vypnúť, lebo hučal jak blázon a napriek pokročilej únave nebolo možné pri ňom zaspať, no ale tým pádom bolo horúco. Napriek všetkému sme ale spali výborne, veď predsa len na posteli! (Pozn: Z búdky na Khao Sun som skúšal zavolať WL, cez jedného náhodného Thajca --> že je v UK, Londýn... študuje, adresu vraj nevedia (?) ...Baht asi každých 5 sekúnd, volali sme asi minútu. Bolo to v tento alebo predošlý deň.)

Piatok 9. decembra 1994^#

Piatok 9.12.1994 asi 7:30(+6)-1:30CET 082: Čas je len približný, nemám práve na ruke hodinky. Sedím v takom veľkom prapradedkovi otáčacích kresiel v tej kuchyni, ktorá je zároveň predsieňou a obývačkou. Práve sme zjedli po dve porcie ryže, hrášku, pečených údených rýb ???, akási polievka ???, a teraz máme toasty s vajíčkom a cukrom a papayou (tak sa to volá?), k tomu voda. Dali sme im adresuna tej našej crazy fotke "Našej thajskej mame", ktorá sa mimochodom volá Sá a jej muž je MIAD a je kováčom (alebo možno robotníkom v nejakej zlievárni, nevedno presne). Títo tu sedia tiež, takže ich nemôžem ignorovať a písať si... zasa sledujem potkana, čo sa pasie pod drezom a uvažujem, či ich na neho upozorniť, no ktovie či to nie je domáci mazlíček. Ozvem sa potom... (Pozn: Ráno sme sa ??? v tom??? zázraku???.) (Ďalej písané až budúci utorok!) Predsa len to bola zaujímavá noc. Cez akúsi škáru (domček bol plný škár a rohov a výklenkov) svietilo do izby bledé svetlo žiarivky, takže keď sa ceper okolo tretej náhodne zobudil myslel si, že je deň a začal vstávať! Mal som super sen. Samozrejme si nepamätám o čo presne išlo, ale bol to akýsi film o svete, kde veci proste nestáli ako obyčajne, ale sa hýbali, akoby boli živé, tak napríklad sochy plíživo kráčali, bol to myslím ??? vždy keď sa človek nepozeral a keď si sa chcel niečoho dotknúť, ono sa to uhlo, napríklad stena; no a celým snom sa ťahal motív bielej jemnej záclony vlajúcej v závane vzduchu a približne v jej strede sa črtali obrysy psa, ako keby bol neviditeľný, ale tá záclona ho kopírovala, a ten pes bol akoby naštvaný a naježený a brechal a bolo to počuť. Viac neviem ani nechápem. // Batohy sme nechali tam, že sa po ne vrátime okolo druhej a išli sme na neďalekú pakistanskú ambasádu. Milá ženská nám prisľúbila, že nám víza urobí do 13:30, 85 bahtov za jedno, a potom sme išli pozrieť Nancy Travel - v telefóne mi povedali, že majú lístky do Kalkaty len za 2300 (len ...USD), no keď sme to po pár hodinách našli, bolo to 3,300. Doriti! Thai Airways podobne, v S.S. Travel Indiu nemali???, takže sme si overili, že u nášho chlapíka na Khao San je to za 2800 super lacné (A. M. Tour, 163 Khaosan Rd, Bangkok 10200, Tel: 282 82 60, 282 57 07). Pomaly sme sa vrátili na Pakistan, dostali pekná nálepkové víza a potom rýchlo utekali na Irán, lebo sme sa rozhodli, že požiadame o víza tu a nech nám ich pošlú do New Delhi, tak sme vyplnili 3 premakané formuláre + 3 fotky (vysvitlo, že Dalo mal ešte 3 fotky, ale nechcel ich dávať, lebo boli primalé, dopekla, akoby to vadilo - iránci ich vzali bez zaváhania) a išli sme ešte na Indiu, či neprišla odpoveď. Oficier č. 103 vraj že nie, my nato, že letíme v pondelok, on nato, že v pondelok ráno nám ich 100% dá (aj keby ešte odpoveď dovtedy nedostali), takže fajn a teraz rýchlo za starkou. Nebola tam, len jej dcéra, tak sme vzali batohy a chytro na Khao San kúpiť letenku. Došli sme tam, chlapík práve niekam zmizol, ale ten druhý nám vytelefonoval tú letenku za 2800 na budúcu stredu 14.12.!!! (Keď uvážim, že ??? Thai má takmer celý mesiac plný !!! Super.) Let KB106 bhutánskej aerolinky DRUK AIR o 10:00 miestneho času - 11:15 kalkatského času (neviem presne koľko je posun v Indii, ale budeme letieť vyše dve hodiny), a je to presne 1,000 míľ, čiže okolo 1610 km. (Pre informáciu: BK-PHA 9,383 km, BK-LA 13,605 km.) Dali sme mu 5,600 bahtov a potvrdenku o tom, že sa nám vybavujú indické víza (inak by sme letenku nemohli kúpiť). Po kúpe lístka sme skočili na poštu. Dalo chcel poslať EMS list domov, nech neprerušujú jeho štúdium, že sa vraciame (nech počkajú so skúškami???), no bolo by to asi 400, tak len pohľadnica ??? bude to tam ešte pred vianocami. Ja som tiež poslal pohľadnicu domov plány, sme na ceste späť, prídeme asi v druhej polovici januára, ...Hádam prídeme skôr, verím že už začiatkom januára, ale chcem ich prekvapiť - ideálny by bol Silvester!!! To žrádlo, koláče, ...Potom, sršiaci optimizmom, sme sa vybrali na stop von z mesta, že pôjdeme hoci aj cez noc až do Prachuab Kirikan za rodičmi WL -reku veď nás iste prespia a nakŕmia a povegetíme na pobreží. (Dnes som na podlahe autobusu našiel 1 baht, včera iný na ceste, predvčerom ďalší na chodníku. Niečo sa deje.) Znova nekonečné čakanie na autobusy, ale potom sme sa doterigali na južnú železničnú stanicu, odkiaľ sme chceli vziať vláčik von z mesta. Ovšem - vysvitlo, že nás zasa ktosi zle informoval a sme na stanici centrálnej, takže kým sme sa dostali na tú správnu, bola skoro polnoc. Najbližší vlak bol na pláne okolo šiestej ráno, najbližší autobus o 5:30, tak sme so zvyškami toho nášho optimizmu zašaškovali na okraji cesty, ale boli sme stále v meste, navyše na akomsi podivnom nočnom (možno to bol začiatok ranného) trhu so zelovocím. Zastavovali sme tie ich pickupy s ???, ovšem boli to samí primitívi a debili...

Sobota 10. decembra 1994^#

Sobota 10.12.1994 083: Tak prešla polnoc a prvá aj druhá hodina dneška. Potom sme už zaspávali postojačky, tak sme to zabalili do takého mikroparku medzi cestami na lavičky a spali sme (na rozdiel od komárov) asi do pol siedmej. Vstali sme značne nevrlí kvôli nevyspatosti, vrátili sme sa na stanicu a vzali vlak do Sakham??? ..... (prvé mesto). Tam sme si kúpili po kokose (guľa už bez škrupiny) - ale dozretom, lebo zvyčajne mávajú len tie zelené (zručne osekané do špica), z ktorých cucajú trpké mlieko. Tak sme spokojne chrúmali a naše nevyspaté okále tupo civeli do neurčita, ani sa nám nechcelo hýbať. Naveľa sme vyšlápli na hradskú, odkiaľ sme sa vzali pickupom a jednou ženskou. Bol dvojmiestny, tak som s ňou Dala nechal osamote a ostal som na otvorenej korbe vzadu a v tej 150ke som si (nehlučne) pískal do vetra a pozeral som na palmy a domy a autá a to nádherné tropické nebo, kým Dalibor vo vnútri zistil, že nás vezie bývalá thajská Číňanka, čo sem emigrovala s rodičmi ešte pred Kultúrnou revolúciou... ona sa už narodila tu a vraj si tiež celou cestou spievala. Vzala nás do Cha Am???, kde sme skočili do letoviska Hua Hin (zasa pick up) (... ??? ???, ??? ...), tam sme si dali pauzu, vyšli na pláž a plávali a ja som sníval o jachte a ostrovčekoch bez ľudí a skutočnej slobode a samote ??? morí a vĺn, ale bral by som aj kanadské lesy, alebo ten prechod zo Sibíre na Aljašku (treba to premyslieť!). Bol tam ozrutný hotel a zodpovedajúce množstvo ceprov a domorodci nám ponúkali jazdu na koni po pobreží (100 bahtov za pol hodinu) (jak veľmi by som sa chcel naučiť poriadne jazdiť!). Potom zasa na juh, stále priama a kvalitná cesta, vzali nás rozosmiate baby (kam vlastne? - asi za Pron Bun???), kde sme dostali po ananáse a jeden z tých šťavnatých (ale teplých) zázrakov sme hneď zjedli v tieni neďalekého prístrešku a vzali sme posledného chlapíka až do Prachuab Kirikan. Pripadlo mi neuveriteľné, že som vo WL inom meste, že sem chodia moje listy so slovenskými známkami, a že toto je to mesto, ktoré mi stále pripadalo tak nekonečne vzdialené a preto som ho túžil navštíviť. (V podstate tu sú aj korene nápadu našej "expedície". Bola to WL, ktorá mi kedysi napísala, že skúma možnosti cesty do Európy po zemi. Fascinovalo ma to, pretože východná Ázia a vôbec trópy, mi dovtedy pripadali ako nekonečne vzdialené a dosiahnuteľné iba prostredníctvom drahých zájazdov. Dožadoval som sa detailov, ale WL zarábala v cestovke, aby splnila svoj sen, no a nakoniec mala dosť aj na letenku, takže nešla po zemi. Zato ja som tú jej myšlienku prebral a začal zisťovať možné trasy... Prv ma ani nenapadlo ísť s niekým druhým, no keď som o tom jedného dňa pri pive povedal Dalovi a uvidel jeho úprimné nadšenie, odrazu sme boli partneri. A som tomu veľmi rád.) V ktoromsi hoteli sme informovali ako nájdeme jej dom podľa adresy, tak sme sa dozvedeli, že Klongwan treba hľadať až za airbase, ktorú treba najprv obísť, takže asi 15 km... tak sme našli cestu, ktorá tam viedla a vzali náklaďák (doteraz boli všetko pickupy - zdá sa, že sú to z nejakého dôvodu najrozšírenejšie autá v Thajsku, všetky japonské: Mitsubishi, Isuzu, Toyota, Nissan, Mazda, ...). Chlapík vyložil svoj náklad - veľké kvádre ľadu na chladenie mäsa - tým spôsobom, že ich spúšťal po neumelých koľajniciach do tej (asi) svojej drevárne. Bolo to ako menší zázrak, vidieť toľko ľadu v tom nenormálnom úpale. Potom nás náš "nákladný taxík" vozil sem a tam po Klongwane, lebo vysvitlo, že číslovanie tu majú úplne tatársky a nezmyselne porozhadzované, takže nájsť číslo 351 bola hotová detektívka. Rozumne nám poradil jeden príjemný chlapík (posledný južný dom vľavo) - veľké uši, biele vlasy a bledá tvár, proste typický Angličan, snáď okolo 60. Tak sme krátko pokecali (aby sme veľmi nezdržali nášho "taxikára") - to on nám povedal že tu sú irregular numbers a ešte že tu poskytuje ubytovanie misionárom, čo tu pôsobia - neviem, či aj on je misionárom. V každom prípade by som s ním dal dlhšiu reč, perfektný domček a tropická záhradka, vraj že zamýšľa ísť transsibírskym do Európy, tak reku prídeme dať detaily, ak nám zvýši čas... Znovu sme fičali sem a tam v tom nákladiaku, kým sme konečne nenatrafili na 351. Je to obchod so všetkým ale hlavne potravinami a drogami. (Ceny sú tu oveľa nižšie ako v BK, tak napríklad veľký sliced??? bread tu stojí 10 namiesto 21!) Malý poloplešatý chlapík, zrejme jej otec L (no teraz si nie som istý). Keď som spomenul WL, pokrútil hlavou, že nie a potom: "English, English." Keby som nevedel, že WL je v UK, tak by som sa to ťažko dovtípil. Nevedel som mu vysvetliť, že chcem jej anglickú adresu. Krútil hlavou dookola, vyzeral z nejakého dôvodu vystresovaný a nebolo s ním reči ??? ??? a ??? tobôž. Dosť ma to rozladilo, predsa len som sem prišiel na návštevu z iného kontinentu a tak. No fakticky premýšľam, či to vôbec bol jej otec. (Lun mi neskôr tvrdil, že WL má dvojča a že ich otec je army doktor a NEMÁ obchod... tak som z toho magor.) Tak sme odišli, lebo to bolo trápne. Hľadali sme chlieb, ale v obchodíku mali len akési buchtičky, aj to zjavne plesnejúce. Spýtal som sa mladíka, čo sedel pred jedným domom, či je tu ešte iný takýto obchod, načo mi vehementne odpovedal slušnou angličtinou, tak sme tam išli, no ani tam nemali chlieb, tak sme sa vrátili a opýtal som sa ho, kde sa tu dá zajesť ryža, alebo také čosi, tak nás vzal hneď oproti a vybavil nám obrovské porcie ryže s uhorkami a kamienkami??? po 10 plus voda s ľadom ako vždy. Pokecali sme - on je kuchár (2 roky ??? ??? ??? no nechal to, lebo vraj "stále treba robiť v horúčave vonku"), od priateľov z Európy a US sa naučil západným receptom, ktoré teraz varí v bangkokských reštikách a hoteloch. Šikovný milý chalan, 30 rokov, ruky aj nohy samá jazva, poďobaná tvár a navyše tetovanie, proste doslova self-made-man menom Lun. Vzal nás na pláž, kde sú pod veľkým stromom prirobené jednoduché stoly a lavice, kde Lun s priateľmi robievajú party (a to nielen na Nový rok) a potom tam aj spávajú. Dohodli sme sa, že príde ráno o deviatej??? a ukáže nám celé mestečko a pláže, ktoré turisti nepoznajú (aj keď už Klongwan je príjemne osirotený) - len palmy, slnkom, more a my. Ešte som si večer zaplával, svietil mesiac a voda podo mnou bola nerozlíšiteľná od tmy, takže som mal pocit, že sa vznášam v kozme, a kedykoľvek som zvíril vodu, bublinky sa striebristo zaleskli ako roztavené striebro alebo hviezdy a okolo hlavy, celkom blizučko, mi skákali malé rybky, niekedy aj päť palcov nad hladinu, a tak som plával a z výšky nekonečna ma strážili skutočné hviezdy a ich kráľ Orión. Potom som nasledoval Daliho a konečne, po ťažkom dvojdni, som zaľahol. Epsilon.

Nedeľa 11. decembra 1994^#

Nedeľa 11.12.1994 17:36(+6)-11:36CET 084: (Koniec 12. týždňa cesty.) "Den končí, slunce zapadá... dívám se na tu rudou záplavu" a na nekonečno temnejúcich vôd Pacifiku (Thajský záliv). Sedím na bielom piesku, pár metrov od príboja, za mnou náš stan a kokosové palmy, okolo sušiace sa prádlo a mušle, ktoré som nazbieral a ??? ??? na ??? (zdochnuté ryby v sieti napnutej na dvoch paličkách). Asi dva kilometre od brehu sú dva skalnaté ostrovy celkom obrastené vegetáciou (priamo predo mnou je ten pravý z nich) (vraj sa volajú Pin a Pan) a ešte trochu viac vpravo je asi desaťkilometrový tretí ostrov (Džan), ktorý sa už trochu stráca v opare. Na tom treťom vraj žijú ľudia, lebo na rozdiel od týchto dvoch tam skaly nestúpajú z vody kolmo nahor a dá sa tam kotviť. Vraj je to obľúbené sídlo pelikánov a tí ľudia žijú z toho, že ich predávajú reštauráciám (veľmi drahá pochúťka). Dalibor tiež suší prádlo a zbiera mušle a teraz práve načal ďalší zelený kokosový orech, lebo je smädný. Som úžasne kľudný a vyrovnaný so všetkým okolo i vo mne, splnil sa mi veľký sen vidieť ozajstnú rajskú pláž s palmami a prejesť sa tam kokosov ktoré si sám zbieram, kde voda nie je príliš studená, aby som sa netriasol od zimy a nemal modré pery, keď z nej vyjdem, bez záplav naolejovaných ufrflaných turistických šuniek naokolo, bez mesta nablízku, kde si môžem zaplávať aj v noci a kochať sa bublinkami striebornými od mesačného svitu tak, ako včera v noci, s rybkami vyskakujúcimi nad hladinu, s rajskými ostrovmi naokolo... dokonca neďaleko, v tom veľkom vrchu nad Klongwanom ("Miesto, kde umierajú veľryby") je dokonca veľká jaskyňa (alebo viac), tí ľudia čo sušia squids a ich ??? a všetky tie vynálezy morského národa, čo tu žije snáď celé tisícročia (mimochodom tiež viažu jednomašličku, ako v Laose), ako je obzor plný svetiel, ktorými rybári lákajú všetky plávajúce potvory do svojich sietí, ako niet jedného mráčika, ako milujem more a lode a rozprávky... // Vstal som o siedmej, slnko práve vychádzalo spoza pahorku, ktorý zľava ohraničuje malý záliv (kde kedysi chodili umierať veľryby), dal som si pol zvyšného ananásu odvčera a vodu a sledoval som ako staršia žena v slamenom klobúku a dievča, obidve bosé, rozložili také ??? sieťky v drevených rámoch na asi meter vysoké ??? drevené koľajnice. Potom celé hodiny stáli a vykladali squids z umelohmotných košov na prádlo (typy z očami aj bez očí, ale vždy s prísavkami), stále ich sploštili medzi prstami a položili na sieťku a dlaňou prihladili naplocho a tak ďalej... a iné ženy čupeli tesne pri vode a (ako mi neskôr povedal Lun) rozrezávali squids a vyberali z nich hovná a premývali ich. Hovná??? (čierne) sa sušia hneď vedľa na takých istých sieťkach. Všade okolo tisíce škrupín kokosových orechov - tu ich otvárajú a lisujú z nich olej. A na drevenom móle na konci pristávali člny, ku ktorým pribafkali nákladiačiky, aby si na plecia naložili nové kopy morských príšerok, no a celý svet sa kúpal v iskriacom slnku. Dalo spal a keď som mu povedal, aby to pofotil, že je to úžasné, povedal že nech nemám obavy, vraj najlepšie svetlo je pri západe slnka, tak mi na okamih poslal náladu do pekla a snáď tisíci krát som oľutoval, že som si nevzal vlastný foťák, aj keď len automat... veď kto bude večer kvôli nemu sušiť squids a vykladať nočné ranné náklady z lodí? Dalibor si stále myslí, že treba fotiť keď sa jemu chce, nie keď sa naskytne dobrý záber. V Bangkoku sme videli milión úžasných vecí čo by sa hodili ku článkom, no Dalo ani raz nemal so sebou foťák. Asi šetrí ten posledný film na Indiu, ale je to hlúposť, lebo bez fotiek článok byť nemôže!!! Ani tu na pláži nefotí - jedinú fotku či dve urobil keď zapadlo (!) slnko... som zvedavý, čo z nej bude. Potom prišiel Lun a vysvetlil mi to o tých hovnách a dal som mu svoju adresu, že keď príde do Európy nech sa ozve. On mi napíše svoju adresu v liste. Má pripekné predstavy o Európe, ako je tam všetko super a chce tam odísť len čo si nasporí, je to pre neho čosi ako pre nás Amerika za socializmu. No a potom sme sa vzali a chceli si dať tú istú ryžu po 10, no reštiku pre istotu ráno neotvorili, tak sme dali fried rice (skúsiť doma uvariť ryžu a potom ju presušiť na kvapke oleja v panvici, podobne hrášok a mäsko a nudle takto robia tiež). Tá bola ovšem drahšia, teda po 10 ale málo - možno chceli zarobiť, ale nechceli sme robiť bordel ??? keď tam bolo mäso... Kráčali sme po ceste na juh, aby sme vyšli z osídlenej oblasti a našli pustú pláž. Cestou som sa dozvedel, že to dyni podobné ovocie s malými výstupkami ??? ako džurian je "džu džu nu" a tiež, že sa tu dostalo do módy pestovanie asparágusu - donedávna bolo kilo za 30 bahtov, teraz cena klesá, lebo ho už každý pestuje, ale stále sa na tom dá dobre zarobiť. Prechádzali sme okolo všetkých tých viliek ako má misionár - tam Nemci, Angličania, Francúzi, všetci si nakúpili lacné pozemky (Lun odhadol cenu na 1,000,000 bahtov za hektár??? (to je len 100 bahtov - dve libry - za m2; raz si tu kúpim fliačik raja za pár stovák, ktorý bude len a len môj a mojich priateľov). Prešli sme až za posledné domy a boli sme už dosť ďaleko (veď tu ostaneme len jednu noc), našli sme alej kokosových paliem a usadili sa do tieňa jednej z nich. Lun sa zručne vyšplhal na menšiu palmu, odtrhol 6 kokosov a ukázal nám, ako ich obsekať a urobiť otvor na pitie. Všetko to boli zelené nezrelé orechy s mäkkou tenkou vrstvou kokosu, no šťava bola fajn sladká. Potom som si ja dal jeden zrelý hnedý (Dalo a Lun dali prednosť mäkkému nezrelému, čo nechápem). Nie je to sranda, otvoriť veľký kokos len pomocou noža, chce to riadnu silu a aj ten nôž musí byť dobrý, no a ešte treba primerané kladivo, ktoré sme samozrejme nemali, tak sme našli peň a kus betónu, medzi ktorými orechy len tak pukali. Lun odišiel a my sme v tom chládku pod palmou sýti a napojení zaspali na pár hodín - veď v tej horúčave na slnku sa aj tak nedalo žiť. Do večera sme potom plávali a prali si veci, tá soľ ich skvele vydezinfikovala, ak už celkom nevyperie, no a hľadali sme mušle a vegetili. // Večer keď sa zotmelo som sa po pláži prešiel do dediny dať si ryžu za 10 a jednu porciu som v polystyrénovej miske vzal aj Dalovi. Reštika odvčera nebola otvorená, snáď že je nedeľa, tak som nakúpil v stánku a bolo to fajn, ale šílene štipľavé, až mi horela celá ústna dutina a priľahlé oblasti, dokonca som ani necítil chuť. Bláznivé kuchárky, tieto Thajky. Cestou späť, je to pár kilometrov, som spieval len sebe a príboju. Pri stane bol už Lun a Dalo pri sviečke a jedlo, ktoré nám doniesol náš dobrodinec (prišiel krátko po mojom odchode)! Ryža, hrášok, trochu mäsa, štipľavina no super, tak som mal dupľu a Dalo si porciu odo mňa odložil na ráno. Nedebatovali sme dlho, iba som Lunovi ukázal Orión, on povedal tamto o asparágusoch a ešte sa ako donedávna upíjal a hýril, že teraz chce šetriť a potom odišiel a my sme zaľahli do stanu: konečne jedna noc bez moskytov!!!

Pondelok 12. decembra 1994^#

Pondelok 12.12.1994 085: (Začiatok trinásteho týždňa.) (TURNPOINT OF AAD) Nádherne sme sa v tom stane vyspali, ibaže som raz musel ísť na pieskový záchod, lebo som mal hnačku, stavím sa že z tej prvej štipľaviny. Neviem, koľko bolo hodín, no more už zasa stúpalo, naša smiešna pasca na krabov už bola pod vodou a Orión bol na druhej strane oblohy, takže ráno zrejme nebolo ďaleko. Chvíľu som pozeral na obzor plný svetiel rybárskych člnov, no potom som nevydržal vzdorovať spánku a zazipsoval som sa naspäť do nášho stanu, aby som prespal zvyšok tmy. Ráno si Dalo zjedol jeho ryžu odvčera a ja som dal kokos. Zbalili sme sa a posledný krát som si zaplával v tej krištáľovej vode, pričom som sa zaprisahal, že sa sem vrátim, a raz aj s vlastnou loďou. O 9:17 (+6) sme sa pohli z najjužnejšieho bodu našej výpravy späť na sever a na západ, vlastne sme fyzicky začali cestu domov. V dedine sme stretli Luna a rozlúčili sa s ním, potom stop do Kirikanu, ďalší na hlavnú cestu, potom jeden asi 50 km na akúsi pumpu (benzínky sú tu ako v Európe - ESSO, AGIP, SHELL, BP, ...a thajské PTT, no a super cesty.), odkiaľ sme vzali pickup - čiernu toyotu, ktorá nás vzala vyše 300 km až do Bangkoku! Cesta (tých 300) trvala asi tri hodiny, sedeli sme na korbe a držali sa nerezových vzpier, smiali sa do slnka a mávali sme autám a tým kočkám v čiernej limuzíne, s ktorými sme sa predbiehali a čítal som si o Iráne a vo vetre sme si sušili stále ešte vlhké prádlo, bonekanky a nohavice a žrali sme kokosy a cítili sme, jak sa postupne meníme na červenokožcov. Chlapík nás vyhodil na takej pumpe kdesi na predmestí Bangkoku, no nemali sme problém a zakrátko sme sa viezli busom do mesta, aby sme sa akousi náhodou ocitli práve v Banglou???... tak sme išli rovno na Khao San a vzali si letenky a naskočili sme na 60 smerom do Indie, no odpoveď stále žiadna neprišla, ale bolo nám sľúbené, že víza dostaneme aj tak, no musíme pre istotu zaplatiť po 130 - dopekla... stihli sme to len tak tak, tesne pred piatou som tam dobehol do ??? s ruksakom and all, už nebolo času na zmenu peňazí, takže bohužiaľ - až zajtra ráno... Dalibora napadlo skúsiť prespať u starej, tak sme tam šli, no ??? sme dali ryžu pri Iráne, starý ??? chlapík ??? pochopil, že nemáme prachy a dal nám to grátis aj s uhorkami a dokonca aj polievku plus voda, no super, tak potom sme si kúpili pudingové rohlíčky po 5 a došli ku starej lenže "mama" tam nebola a bolo to celé také blbé, tak sme odišli a asi 2 hodiny sme sedeli na zastávke, vyčerpaní ako šteňatá, potom sme vzali 60 a išli spať do chrámu Wat B.... tak, ako minule, naboso, kde to strážia všetky tie psy. Urobili sme si lôžka na štvoriciach stoličiek, topánky pre istotu do batohov, pod hlavu tričká???, na hlavu košeľa a ruky pod košeľu, to kvôli moskytom... E. (Tá cesta autom - krásna scenéria, stovky??? nádrží asi zavlažovanie???, veterné (plachtové???) prečerpávačky... a rýchlosť stále vyše 100 km/h.)

Utorok 13. decembra 1994^#

Utorok 13.12.1994 12:10(+6)-6:10CET 086: Maximálne mizerný nepodarený deň. Píšem na tejto blbej indickej ambasáde. Ešte stále nemáme víza, hoci už sme kapitulovali a zaplatili 260 (2*130) a dali pasy - asi pred 30 minútami - a to potom, ako sme zasa vystáli ten dlhý rad s idiotským zeleným žetónikom číslo 47, dopekla. Noc bola celkom OK, ovšem teraz je pre nás už všetko dobré, len keď spíme - bunda??? na spätých???rukách riadne bolela ledva sa dalo obracať už kvôli tomu aj kvôli tým stoličkám a celú noc som mal na tvári košeľu a pod ňou aj ruky kvôli moskytom no aj tak mám aspoň 20 štípancov, ale OK - vstali sme pred siedmou. Nemohli sme sa umyť, lebo záchod bol zavretý, tak sme išli na zastávku 60-ky a nič nešlo keď ma napadlo že by sme mali zmeniť tie prachy na indické vízum, tak Dalo odbehol na Khao San, medzitým nám odišla 60-ka a Dalo aj tak nič nezmenil, lebo bolo ešte všetko zavreté (bolo 7:52). Čakali sme hodinu, potom jedna 60-ka prešla okolo bez zastavenia, načo Dalo vošiel do banky??? neviem prečo a ušla nám ďalšia 60-ka. Umierali sme v tej slnečnej vyhni, veď sme aj boli spálení, a tak som písal do denníka a čakali sme na ďalší bus... potom sme uviazli v trafikovom džeme, proste lekvár ako nikdy predtým, no a na Indiu sme sa konečne dostali až o štvrť na dvanásť! (Cestou sme prešli okolo školy, všade plno ľudí ??? a ??? ??? totiž slávili sa promócie a na takom veľkom trávniku, všetci v plášťoch a tabule kričali "congratulation", no asi to boli promócie.) No a teraz sme tu, ako som písal. Znovu sme stretli zaujímavých ľudí - pár francúzskych Kanaďanov z Québecu, obaja mali vlasy zamotané do takých tých dlhých šúlancov - nechápem ako si ich umývajú, no a on mal bradu a jemné strieborné okuliare a predrané oblečenie, ona plátená ???, sandále - takí fakt hipíci, on mi pripomínal Lennona. Pokecali sme len o vízach a že sme tu x-tý krát a že oni idú z Indonézie... NO ČO JE S TÝMI VÍZAMI? EŠTE SME DNES NEJEDLI. HÁDAM BUDEME - (mám ešte tú bagetu zo včera večera a nesmierne sa na ňu teším!) Hej! - mal som super sen -stretol som Lewa a vyšlo najavo, že bol len zranený a nezomrel, a potom som s ním bol na akomsi súde alebo pred porotou, proste vyššia moc a sedela tam nafúkaná Keltošová a potom sme spolu utekali autom po akomsi moste, len viem že to bola šílená naháňačka, no a viac si nepamätám - škoda... Ale bolo to super, ten pocit, že Lew žije, tak som si oddýchol... Ovšem keď som sa zobudil, znovu som musel uveriť tomu, čo predtým. Čo je skutočnosť, Salinger? 21:39(+6)... tak sme to napokon dostali, doteraz najškaredšie vízum, doškrtané rukou. Potom som zmenil peniaze, Dalo bol na konci s nervami a vyčerpaním, ja tiež, zjedol som bagetu a Dalo si tiež jednu kúpil, potom sme kráčali celé hodiny kým sme našli autobus č. 29, ale obyčajný, nie aircon, akých je plno, z Ratchaprat??? na letisko, no horror, v tej horúčave, potom tých 30 kilometrov na letisko. Konečne okolo štvrtej sme dorazili a umyli sa a prezliekli do "čistého" (všetko riadne smrdí po tom praní v mori...). Na WC bola tabuľka "PLEASE CHECK YOUR BELONGINGS BEFORE LEAVING", zrejme kvôli drogám, či mi ich tam niekto nestrčil - no sila! Vyšli sme von, Dalo dal neveľa ryže za 10, ja som našiel pol narezaného chleba za 6, tak som vzal dva a hodil ich so soľou a postupne rôznymi druhmi štipľavých korení, čo tam Dalo mal k ryži, no a potom ešte s cukrom. Musím poznamenať, že som šílene slabý, asi ako Ferdo Mravec, po celodennom chodení po rozpálenom Bangkoku (51' na slnku, 32' v tieni), s batohom, už pár dní bez poriadneho spánku a pri nepravidelnej strave. Pot sa zo mňa leje prúdom, to som ešte nezažil, asi to má niečo spoločné aj s miernym úpalom a spálenou pokožkou. Aj Dalibor je úplne vyčerpaný. Pozorovali sme lietadlá, to úžasné zrýchlenie pri štarte (už sa na to teším - "ako príma sex") z observation desk. Teraz tu sedíme v hale a visí tu obrazovka s ázijskou verziou CNN z bangkokského káblu, čumíme ako blbí - nič nepočujeme lebo hlasitosť je na minime, no veď kto by povedal, že k TV patrí aj zvuk, všetci ľudia čumia na tú obrazovku a vôbec im nevadí, že nič nepočujú... už som pobehal všetky možné miesta, aby som to vybavil, no dozvedel som sa, že sa to nedá, lebo je to vopred nastavené tak ako napríklad klimatizácia, no proste vymetené mozgy, tak čumíme aj my a postupne si zvykáme, je fajn vidiež pohyblivé obrázky bez toho, aby si sám hýbal hlavou, a je fajn aspoň vidieť inteligentné tváre, aj keď bez zvuku... Vo výhľadw pred nami je aj ďalší "televízor", veľká tabuľa s odletmi do Rome, Phnom-penh, Moscow, Paris, Paris???, Dubai, Melbourne, Abu-Dhabi, Tokyo, Karachi-Tokyo, Amsterdam, Frankfurt, London, Seoul... všetko tak 5 až 15 minútové rozdiely, no proste krása. Snívali sme s Dalom, aký krásny musí teraz byť nočný Amsterdam, bože domov, čím skôr domov, dať si koláče a mlieko a lupienky a čaj a TV satelit a rozprávku o Popoluške a dobrá hudba a kočky??? v Blave a preklady a tlmočenie a TOEFL a o Ázii načas ani počuť a čítať a piť pivo a stretnúť Naďu a tak - knihy a plány a posteľ a sneh a chlad a beh k vojakom a výlet na Zbojníčku so ženskou a tak sakra, ale som unavený - (a Bašku vziať na stop do Talianska, alebo kde!)...

Streda 14. decembra 1994^#

Streda 14.12.1994 0:03(+6)-18:03CET 087: Stále tu sedíme, Dalo spí s hlavou na kolenách, ja stále dopisujem denník. O moment pôjdem spať kdesi do tmavšieho rohu. // Spočítal som, že dnes po prílete do Kalkaty budeme po 87 dňoch mať z 1,639 dolárov len 80 v šekoch (v úschove u Dala) a na konte 19,479 kilometrov, teda 223.90 km/deň; 0.04002 USD/km/osoba, čo je asi 1.20 (oproti 1.05) Sk na osobu a kilometer; celkový priemer 17.92 USD/deň. Čau. // 10:59... Tak sme nad Indickým oceánom, práve sme preleteli nad barmským pobrežím, dole ostrovčeky... smiešne malé lietadielko, asi 50 cestujúcich, na chvoste drak, po bhutánsky DRUK... stále sme naklonení hore, ale už nestúpame, je to pocit... asi tak sa cíti Boh ak je a ak pozerá na Zem... prv sme sa vznášali medzi mrakmi veľkými ako domy a veže a pyramídy, teraz je jasno, ale sme veľmi vysoko, takže cez opar dole celkom dobre nevidíme... na obzore sú mraky pripomínajúce antarktické pobrežné ľadovce, snehovobiele a iskriace v nespútanom slnku, ktoré visí v tmavomodrom priestore nad tým všetkým, dopekla, Indický oceán... dali sme po thajskom pive Singha - už som nedúfal, že ho ešte ochutnám, lebo stojí okolo 40 bahtov... Dalo si práve objednal druhé pivo a dostávame ŽRÁDLO: buločka, v miske pod alobalom zemiaky, rybka v omáčke so zeleninou a paradajkou, ďalej uhorkový šalát a paradajka, krémový zákusok, dánske maslo, káva Nestlé, soľ, špáradlo, cukor, peper a Druk Air príbor - uff (plus zelený šalát a francúzsky dressing). O ráne... ten aircon na letisku bol taký účinný, že som kvôli chladu nemohol spať a spacak sa mi vyťahovať nechcelo (ale Dalo to urobil), tak som vstal o 5:30 a išiel pozrieť 7-Eleven, no bagetu nemali a obchodík s chlebom za 6 bol zavretý, tak som sa vrátil a napísal Dani (Empty Wallet na vietnamskú pohľadnicu), Nadi (too young???, vraciame sa, tešíme sa na všetky ordinárne veci ako mlieko, koláče, TV, knihy a všetko to pivo od nej), Šanimu - že Austrália nič, ideme domov, málo peňazí, možno cez Košice, tak sa ozveme... tiež vietnamská pohľadnica). Mal som len dve 9-bahtové známky, tak som poslal len Šaniho a Naďu, Dani pošlem z Indie. Dalo bol hodiť ryžu s cibuľkou za 10, potom ja tiež a kúpil som chlieb dnes už vol ??? za 10, tak za posledných 24 som kúpil 2 chleby a za 4 mi chlapík priložil desaťbahtové super keksy, dobehol som späť o 9:15, najvyšší čas, dali sme batožinu a potom Gate 3, pasy, do autobusu sme nastúpili po behu asi o 9:55!!! Za nami už len letuška a vyrazili sme pomedzi všetky tie stroje k nášmu maličkému drakovi, ??? schodíky, už aj fučal... Dalo si sadol k oknu a ja vedľa, ale teraz som pri okne aj ja, na sedadle určenom pre posádku... vzlietli sme o 10:23 a dve sekundy zbohom Krung Thep... idem teda jesť!!! Plus ešte prišlo ovocie, kúsok grape, papaye (červenej), zelený melón, ananás a kúsok zeleného citrónu. Preleteli sme nad akýmsi polostrovom s veľkou deltou akejsi rieky, škoda že nemám po ruke mapu, mohol to byť cíp Bangladéša, no hádam nie, to už by sme boli takmer v Kalkate. V takom malom lietadle má človek naozaj perfektný pocit letu, cítim nadnášanie, a stále padáme a stúpame, sila. Je 12:06 - práve som bol pozrieť v kabíne, no super... že vraj v Kalkate budeme až asi o 50 minút... letíme vo výške 28,000 stôp (okolo 8.4 km - neviem to teraz presne vypočítať). Dala vyhodili lebo sa neopýtal sme v ??? ??? ??? no už sme vyplnili ??? embarkation forms pre Kalkatu, odtiaľ bude nasledovať šílená stopovačka za Bibou, asi 2,000 kilometrov naprieč Indiou... // 12:30... stále letíme nad Indickým oceánom, už sa teším ako ho raz prebrázdim na vlastnej expedičnej lodi... Dalibor sa po 2 pivách odhodlal a popýtal letušku o "some of your beautiful cookies", čím myslel cakes a musel to vysvetliť aby sa dozvedel, že už nie sú, snáď okrem objedených... je tu plno babrákov čo zjedli len kúsok zo všetkého alebo vôbec nič, dopekla, jak by sme zjedli všetky ich porcie! Letušky sú celkom pekné a majú prekrásne odevy, také bavlnené vyšívané látky, fialové a tmavomodré, strieborné spony a tie ich čierne vlasy... fakt pekné! Klesáme... dole vidno lode, asi už onedlho budeme v prístave!!! // 12:48... pristávame asi zo 5 minút sme riadne nízko Dalovi zaľahlo ľavé ucho (či v ňom?) až ho to bolí dole je India, takže do Indie dorazíme vo veľkom štýle, už nás to dobre hádže, asi turbulencia a ??? výške rozmýšľam prečo tu nie viac ľudí napríklad ako v tom čínskom vlaku, pľuvance, ryža a cukrová trstina - a lacnejšie lety! Myslím si, že to hádže aj preto, lebo riadenie má zrejme už v rukách pilot, nie automatika. Som zvedavý, koľko hodín tu je!? Lietame dookola Kalkaty, kým príde čas na pristátie brzdíme vo vzduchu padáme rýchlo dole 12:53, klesáme, hučí to a trasie, dole rieky??? strechy domy ??? políčka pod nami dráha 12:56 ideme na pristátie... 12:57:08 - POTLESK a brzdíme! // 13:36 airport, meníme šeky. Pozerám, že Nad Bangladéšom (bývalé Bengálsko) sme leteli len kúsok... to more čo bolo pod nami bol vlastne Bengálsky záliv Indického oceánu... teraz nám prichádza prestopovať na druhú stranu indického subkontinentu do Bombaya za Bibou, na pobrežie Arabského mora, ale tiež Indického oceánu... nie je tu tak dusno horúco ako v Bangkoku, no stále priteplo, nebude to ako hovorí Dalibor, "šťať na plech"... Za dolár je 31.85, za dolárový šek, 31.00 za dolár... meníme 20 doláčov. Čas je tu o 1.5 hodiny vzadu, a tak teraz nie je 13:45, ale 12:15 a sme už len 4.5 hodiny od domu! // Vonku nás obklopili vodiči čiernych praáut so ??? strechami a lampičkami HIRED vpredu na kapote, že do mesta "iba za 200 rupií sir"... nie, kdeže autobusy tu žiadne nie sú, tvrdili... nie, lacnejšie ako ja to už nikto neurobí... Našli sme ale ??? autobus celkom bez problémov a za 20 rupií... A aj tak sme preplatili, lebo cestou sme videli ??? bus za rupiu dve... ale fajn. Prvé dojmy boli jednak úžasná zaostalosť oproti snáď všetkým krajinám s výnimkou Laosu, autá vraky a šílené množstvá ľudí. Mesto bez vyšších budov, ale s úžasnou atmoškou britských kolonistov - ???, ulice, prízvuk ľudí, plno maličkostí. Chlapík v buse nám presne vysvetlil ako vezmeme ferry cez Gangu na hlavnú stanicu a vezmeme vlak von z Kalkaty, aby sme mohli stopovať. Tak sme prešli cez posvätnú veľrieku (lístky po 1.2 rupie). Dali sme akési šílene lacné jedlo - placka plus akýsi šošovicový prívarok. Všetky jedlá sú tu šílene lacné oproti ktorejkoľvek krajine doteraz. Hrozne zaujímaví ľudia. Znovu národ, ktorý nebol zmangľovaný chladnou ideológiou a vyvíjal sa (aj keď pod Britmi) úplne prirodzene. Všetko osobnosti - každý v inom odeve, turbany, šatky, vyžité, mdlé, ??? ???, dlhovlasí siví starci, ženy s čiernymi hubami, všetci s červenými bodkami na čelách, ženy aj červené pruhy v cestičke vo vlasoch... nič uniformné ako v Číne, žiadne supermarketové oblečenie s adidaskami, tu je všetko domáce a pôvodné. Aj ľudia, hoci sú chudobní, majú svoju hrdosť a čaro. Tak sme došli na stanicu a len pre informáciu si zistili cenu do Bombaya - iba 246 rupií, asi 2,200 km (?) a kúpili sme lístok do Kharagpuru, vraj asi 160 km, po 19 rupií! Kúpil som si nejaké keksy po rupii (5) a asi o štvrtej sme sadli do takého pancierového zázraku s mrežami na malých oknách, dnu tma ako v rohu, v ktorom sme sa drkotali asi tri hodiny. Majú tu úžasne široký rozchod koľajníc, aspoň sa mi zdá, že som taký nevidel ani v Rusku a aj vozne sú veľmi priestranné. Vo vlaku sme lúskali detaily Svobodu - vzdialenosti v Indii, Pakistane a Iráne. Máme to asi ešte 10,000 kilometrov, no pohoda. Kúpili sme si indický čaj - hrozne sladký a krásne veľa mlieka, veľmi dobrý, po rupii, no a čo je najzvláštnejšie, predávali ho v takých hlinených kalíškoch. Reku, že ich po vypití vrátime, ale každý ich vyhadzoval oknom a tak sme pochopili, že ide o keramiku na jedno použitie, čosi ako plastové kelímky u nás alebo v Číne... ibaže dokonale ekologické! Samozrejme sme si tie kalíšky nechali na pamiatku. Konečne Kharagpur, preštudovali sme si zaujímavý plagát vyzývajúci k hladovkovému štrajku za práva železničiarov a vyšli na trh, kde sme dali - ja chlieb (sliced, asi pol kila za 4.5 rupie), Dalo ryžu za 5 a dali sme sa nasmerovať na Bombay... nebola to sranda, samozrejme nás všetci posielali na autobus a vlak a len ťažko chápali, že chceme len vedieť kde je hlavná cesta von z mesta. Šľapali sme statočne asi hodinu, kým sme ju našli. Cestou sme si ale raz oddýchli a lepšie zbalili veci, no a vtedy som prišiel na úplne geniálny nápad... doteraz som nosil doklady a prachy v kapsičke pod nohavicami, no teraz som košeľu obrátil naruby a do náprsného vrecka, ktoré sa stalo vnútorným, som si všetko zagombíkoval. Netrvalo dlho a napriek tme (bolo asi deväť) sme chytili náklaďák, vyliezli na kabínu, kde sa vždy nachádza taká drevená ohrádka pre náradie a hocičo a pre dobrodruhov, tak sme sa tam usalašili, v bundách, lebo bola zima, no veď sa to nezdá, ale už sme riadne na severe voči Bangkoku a je december a na tom aute za jazdy... no a vodič to rútil smrteľnou štyridsiatkou a my nad ním sme strácali dych pri niektorých protiidúcich autách, ktoré nás míňali len o centimetre, no jazdí sa tu šialene. Sú tu v podstate väčšinou takéto nákladiaky, snáď ešte z Budhových čias, no a cesty ešte staršie a tak úzke, že keď majú dve také autá minúť, oba musia byť tretinou šírky mimo cesty... no a to sa deje bez zníženia rýchlosti, také myšičky až myši. Po pár kilákoch vodiča napadlo, že by nás tam hore mohli zbačiť policajti, tak nás vzal do kabíny k sebe. Vyšlo najavo, že na rozdiel od väčšiny Indov on je moslimom a že tento náklaďák kúpil toť nedávno za šílených 150,000 a teraz je celý ale celučký jeho a preto je taký šťastný ako nikdy! Bol to úžasný stroj s názvom TATA, ročník 1966! Všetky náklaďáky sú tu rovnaké a z dielní firmy TATA a zaujímavé je, že všetky majú vzadu na stene auta nápis "BLOW HORN" alebo "HORN PLEASE", no ale úplne všetci... aby tí, čo idú predbiehať, zatrúbili na výstrahu. Priviedlo ma to k úvahe, aké je to smiešne, že blow horn znamená trúbiť keď horn je paroh a blow fúkať, no práve to mi poskytlo vysvetlenie, že to pochádza z trúbenia na dutom rohu... a smial som sa na vlastnej malátnej mysli a predstave, ako by títo piloti nákladiakov za jazdy fúkali do parohov... Bol tam aj závozník, chlapec - veľmi úslužný a rýchly a skromný - zdalo sa, akoby na svojej práci riadne lipol. Cestou sme fasli čaj - už ale do obyčajných pohárov. Prešli sme zo štátu West Bengal cez cíp Biharu do štátu Orissa a niekde pri Bangriposi nás vodič vysadil, lebo schádzal z tejto "National Highway" (Calcutta - Bombay) - no riadna diaľnica, len čo je pravda - len akási rozbitá SPOMIENKA na asfaltku!

Štvrtok 15. decembra 1994^#

Štvrtok 15.12.1994 088: Prvé fotky TATA - 15.12., 11:00(+4.5)... Karamjit Singh (BMR), Deepak Petrolium, V.P.O. Mouda (NH. 6), Dist - Nagpur, PIN - 441104, Maharastra. // 15 št... 88 // Bolo asi okolo jednej, keď nás vyklopil. Chceli sme sa zložiť v takom prístrešku pri ceste, no vzápätí sa objavil policajt s puškou v ruke, že vraj je to tu nebezpečné a odviedol nás k takej reštike (chatrč) pri ceste. Boli tam povrazmi vypletené jednoduché postele (vonku), no my sme si urobili stan a spali na tej betónovo tvrdej udupanej zemi pod indickými hviezdami ako bábätká. // Ráno tie buchtičky so zemiakmi po rupii (super). // Dnes sme sa dostali asi po Sambalpur??? (štát Orissa), no riadna otrava - vlečieme sa ako slepé hady v jaskyni, ako čas v škole. Na obed sme dali čapatí (placky) po rupii plus prívarok, fazuľa, zelenina - to je ako zadarmo. A plno čaju počas krátkych zastávok v takýchto "chatrčových motorestoch", na ktorý nás stále pozval niekto z hostí, ktorý tam sedel - ani sme nevedeli kedy, len nám niekto kývol, že to čo chceme platiť bolo na jeho účet... Večer sme dali to isté - ale grátis, plus ešte taký ryžový dezert (sladká ryža s mliekom). Je sa tu rukami - teda pravou rukou, lebo ľavá je špeciálne určená na niečo iné... nenapísal som ešte, že na toaletný papier, aj keby ho tu mohli kúpiť, by tu pozerali ako na púhu zbytočnosť. Všade pri reštikách sú vybudované také malé bazény s vodou, aby sa vodiči a vôbec okoloidúci a hostia reštiky mohli umyť... a veru sa umývali, na to určenými čistými plechovkami si naberali vodu a umývali si ruky, hlavu ba aj celé telo. No pri takejto rýchlosti aj pár stovák kilometrov trvá niekoľko dní, takže je to nutné. (Na tých ich Tata koráboch a výmoľoch, ktoré sa použvajú ako cesty, je vyššia rýchlosť nemožná, no keby aspoň tretinu dňa nestrávili kecaním pri čaji a jedením...) Celý deň sme išli rovinatou krajinou, len kde tu strom či krík, inak len tráva a pozoruhodne málo ľudí. V jednom aute sa Dalibor chytil príležitosti a pár sto metrov točil tým velikánskym volantom, aby vzápätí začal spriadať plány, ako bude doma hovoriť, že šoféroval indický "kamión". Keď sme potom z toho auta vystúpili a našli si ďalšie, Dalibor si v ňom zabudol svoju nerozlučnú palicu a rovnako ako vtedy, keď ju nechal v kantonskom buse mi smutne oznámil, že mi visí pol basy piva... keď tu zrazu a v tej istej chvíli chlapík z trucku vrátil s úsmevom a palicou... Som si istý, že je to tá čarovná palica z rozprávok! Spali sme na tých "posteliach" pred reštikou, ako každý iný. Naši dvaja vodiči (takmer celý deň až do večera sme išli s nimi) v aute, že ráno nás zobudia. Bolo pomerne chladno, takže komáre našťastie sedeli doma pri svojich krboch. Spali sme v spacakoch.

Piatok 16. decembra 1994^#

Piatok 16.12.1994 089: 16 pi... 89 Dnes sme došli do Raipuru, štát Madhya Pradesh. Najprv ráno so včerajšími vodičmi, potom ktosi iný. Kdesi v reštike sme kúpili tú korenistú zmes v zelenom liste, čo tu všetci jednostaj žuvajú a majú z toho sýtočervené huby. Na inom mieste predtým nám to nechceli predať, takže sme boli ešte zvedavejší, než prv. Ibaže, chutilo to nie nepodobne mydlu - zdá sa mi dokonca, že ho tam chlapík zamiešaval, no a myslím že som cítil aj klinčeky a bolo to riadne štipľavé a ešte tam bolo akési nerozkúsnuteľné drievko alebo čo... no a účinok slabý až žiadny, len z toho trochu motá hlava a človek chce z toho mydla zvracať, no proste grc. Nakoniec nás vzal osobák (!), ale predsa TATA, taký mrňavý, že som celý čas musel mať sklonenú hlavu, asi 20 km. Dali sme sa nechať na hlavnej -auto išlo do mesta. Pokecali sme s takým mohutným Indom v turbane a brade, žiarila z neho váženosť a na nohách nosil pravé zlaté pantofle so zdobenými a vykrútenými špičkami. Odkiaľ a kam, klasika. Vyhlásil, že do Nagpuru chytíme auto rýchlo, no na auto do Bombaya budeme musieť čakať asi hodinu. ČO? Bombay -odtiaľto? (Noputhu) Hneď sa aj postavil do stredu cesty, zastavoval autá a pýtal sa vodičov kam idú. Zatiaľ nás obklopilo asi 30 Indov, väčšinou chudákov. Každý nám chcel podať ruku, vedieť odkiaľ sme a ako sa voláme atď. Ind v turbane nám v prestávke svojho lovuvysvetlil, že je brookerom a šéfuje tu kancelárii nákladnej prepravy, a že máme ísť ešte kúsok ďalej po ceste, asi 15 km, kde nájdeme veľké stredisko prepravných spoločností a plno nákladiakov. Než sme sa spamätali, posadil nás do akéhosi trucku, a že on príde za nami neskôr na skútri. Tak sme sa dali uniesť dejom, aby sme sa ocitli za Raipurom u prepravcu Manmohana??? Co. Proste dom pri ceste, nič viac - ale o nič menej. Turban sa neukázal a šéf tohoto podniku tam práve nebol. Bol tam ale jeho syn, asi tucet rokov, výborná angličtina a prenikavá inteligencia. Že otec príde čoskoro a pomôže nám nájsť auto na západ. Dali sme reč s ním a so zamestnancami, no a čaj, WC a tak. Ani jeden turban sa do večera neukázal, tak reku ostaneme tu na noc, veď ráno niečo pôjde. Oni sami majú 5 truckov. Obchody idú OK, ale pred 8 rokmi, keď začínali, bolo to najsuper - žiadna konkurencia, zatiaľčo dnes je všade plno malých spoločností. Vraj sú dokonca dealermi Good Year. Reku zjeme niečo zajeme niečo no a už sme sedeli v reštike a čakali na jedlo, ale potom nás taký chlapík - mechanik - prehovoril aby sme išli do jeho chatrče... mysleli sme, že nám chce navariť niečo lepšie než dávajú v reštike. No a svojím spôsobom to tak aj chcel. Objavil sa chlapec, ktorý dostal pár peňazí a za chvíľočku sa vrátil s ...fľašou whisky zabalenou v handrách, nenápadne za chrbtom. Plastiková fľaška... "Bagpiper Whisky" - tak sme ju riedili vodou a pozerali na TV (majú tu riadne satelity, vychytená je Star Tv). Dalo mal čosi so žalúdkom, tak už potom nejedol, no ja som v nálade spráskal asi 10 čapatí a pár misiek prívarku, až som sa normálne prežral, no ale bola to moja povinnosť za nás oboch, keď už nás ten mechanik pozval. Keby malo čo, bilo by asi len pol dvanástej, keď sme si u neho zamkli batohy a topánky a vliezli sme do spacakov a natiahli sa na stôl veľký ako posteľ, ktorý stál vonku pred reštikou... a veľmi skoro sme už o ničom nevedeli. Ešte som ani netušil, ako som si zavaril...

Sobota 17. decembra 1994^#

Sobota 17.12.1994 090: 17 so... 90 Asi o pol druhej som sa zobudil so suchou hubou a spotený horúčkou. Plus mal som ???neodbytný pocit, že ak rýchlo nevybehnem na záchod, nastane pohroma. Nemal som topky, tak som len naboso zašiel za chatrče a s ľútosťou som tam nechal väčšinu večere. Bolo mi horšie ako nanič. Zhasol som svetlo, ktoré nám tam svietilo do očí tak, že som vysunul žiarovku z bajonetu a položil ju pod stôl. Okolo piatej som vypustil zvyšok nestrávenej večere a už som vedel, že toto len tak neprejde. Po rozvidnení som potreboval zasa, lenže všade už bolo plno ľudí, tak som potreboval skutočný záchod. Zobudil som mechanika a vzal si topky aj batoh, zasunul žiarovku na jej miesto a odišiel k domu Manmohana??? Chlapec nám dal čaj. Otec vraj prišiel, keď sme už spali a ???teraz tiež kdesi odbehol, ale o chvíľu sa vráti a pomôže nám. No a fakt prišiel (malým osobným autom - musí to byť veľký šéf - aj so svojou manželkou... tá mala na hlave ??? šatku, no vyzerala celá zabalená v nejakých šatkách, šílená pokora, len si otvorila a prebehla do domu so sklonenou hlavou)... mohutný ako aj ten včera, aj turban mal, ale anglicky nevedel či si netrúfal. Bol však milý, tak sme v jeho kancli pokecali nad keksami a (na moje prianie) silným čiernym čajom s citrónom. Syn tlmočil úplne dokonale (pripadalo mi to ako na stretnutí so štátnikom, ktorí napriek znalosti spoločného jazyka z reprezentačných dôvodov vznešene drmolí materčinou). Otec keď počul že stopujeme aby sme ušetrili nám ponúkol peniaze. Dalibor však zavalil, že v Bombaji máme priateľku, ktorá nám požičia... Otec nato vyhlásil, že nám požičia aspoň na vlak do Bombaya a potom keď budeme mať vrátime to cez nejakého jeho bombayského kolegu. Preklial som Dalibora za ten prehmat... na vlak by nám to síce bolo nanič, lebo by nám Biba musela požičať viac... mohli sme prijať ten dar, veď keď dávajú ber a od takého pracháča ešte skôr... okrem toho kvôli tej mojej behavke by fakt bodlo keby sme boli zajtra na mieste... No už to bolo jedno, tak som na to povedal, že ideme radšej truckom, aj keď tri dni. OK - je tu jeden s jedným z firemných áut, čo ide asi 200 kilákov pred Bombay... budeme tam pozajtra, v pondelok. FAJN! Len čo ho natankujú??? a skontrolujú??? motor. Ešte sme debatili o ceste a tak a potom o obrázku tých bradáčov na stene, že tých uctievajú, že oni nie sú hinduisti... otec Turban sa nás pýtal či sme už boli v amritsarskom Golden Temple, tak reku nie, ale pôjdeme tade... a Syn to doplnil historkou, ako tam kohosi popravili a potom celú budovu umývali - mliekom... Počas tohoto rozhovoru ma napriek horúčave triasla zimnica... nameral som si 39.5, tak som hodil acylpyrín. Potom sa zjavil Včerajší Turban, že vraj včera prišiel o deviatej, no už sme spali... netušil som že sme sa sklátili tak skoro! (Bolo mi riadne ľúto, že sme sa dali včera nahovoriť na tú whisku, mohli sme mať fajn večer(u) s oboma Turbanmi.) Opýtal som sa ho - vŕtala mi v hlave tá brada a ??? - či je Sikh a on že hej, "Ruajasi??? Sikh", pre ktorého je typická práve brada a turban, asi tristoročné náboženstvo... povedal, že je vlastne jedno, v čo človek verí - ide len o to, aby to bola viera v dobro, veď všetci bohovia vravia vlastne to isté. Zasa čaj a keksy???. Syn (12 rokov) medzitým odišiel na bicykli do školy... v sobotu sa tu učí tiež, pol dňa. Mal mať akési testy, tak sme mu popriali veľa šťastia... vymenili sme si adresy, šak keď raz pôjde do Európy... Tiež sme si vymenili mince - ja som už minul celú zásobu, tak dal Dalo. Malý vážne vyhlásil, že na nás nikdy nezabudne. Ako odchádzal, pýtal sa ma, či aj on môže piť čierny čaj s citrónom, reku hej, je to výborné, len to skús (lebo som predtým vysvetľoval že si dám citrón aby mi urobilo dobre na žalúdok)... bol zlatý. Konečne okolo obeda bol truck pripravený. Turban I. tam práve nebol, tak sme sa žiaľ ani nerozlúčili. No a vodič so závozníkom, nami a Manmohan Truckom vyrazil na západ. Klasika - každú hodinu zastávka na čaj (ja som si stále dával čierny), na jednej zastávke si dali obed (ja som si urobil len vitamínový nápoj, nemohol som jesť). Potom náklaďák musel náhle zastaviť, aby som vybehol za domy... bolo to hrozné, deti na mňa čumeli s otvorenými ústami a ja som sa cítil slabo ako nikdy. Vodiči nám všetko platili - určite na príkaz (a za financie) otca Turbana a vôbec k nám boli super milí... len som ľutoval, že som si na všetkom nemohol pochutnávať tak, ako Dalo... (Pozn: všade v tých "motorestoch" len a len chlapi, aj riad umývajú aj varia a malí chlapci bystro striehnu komu treba doliať vodu do kovových??? pohárov.) Večer na jednej zastávke - ticho, len my a chatrč s jedlom a 2 ľuďmi, čo ho varili, okolo pobehovali opice a skákali po stromoch a obed bol zasa korunovaný tým divným vývarom, o ktorom mi tvrdili, že je to medecína dobrá na žalúdok... až kým nezaznelo slovko "oupium", ale to už som bol príjemne ospalý (nechápem, že to všetci pili ako minerálku - už aj naobed) a ani neviem, ako som zaspal (len čo sme sa vrátili do auta), bolo len asi šesť!

Nedeľa 18. decembra 1994^#

Nedeľa 18.12.1994 15:09(+4.5)-10:39CET 091: 18 ne... 91 Zobudil som sa okolo šiestej, bolo tesne pred východom slnka. Dalibor spal v spacaku na opačnej strane, závozník zamotaný v deke spal tak všelijako prevesený cez blok motora a sedadlo, vodič bol nad nami na posteli. Nemal som horúčku, ovšem cítil som, že hnačka neustala. Uvedomil som si, že ten zázrak, čo mi včera dali, bolo predsa len ópium. Zato som tak skoro zaspal a vôbec som nezaregistroval, kedy sme odstavili na noc. Tak mi bolo fajn, rozmýšľal som a pozeral na svet, ktorý po nejakom čase neniesol závoj horúčky. Zvyšok posádky sa prebudil až okolo pol deviatej. Sú to dobrí flákači - som zvedavý, ako chceme zajtra doraziť na miesto. Cestou sme stretli asi sto žien v zástupe na ľavej strane. Vyzerali ako zaslúžilé členky Indického klubu škaredých kačiatok, no chlapcom sa vzbúrili telesné šťavy a hodnú chvíľu sa snažili nalákať niektorú samičku do svojho auta. Keď sa im to (našťastie) nepodarilo, dali si zasa za pohárik ópia (závozník bol zdržanlivejší, asi že je na ňom taká zodpovednosť) a teplota bola zasa na normále. Za pár kilákov sme stáli zasa a tí naši blázni od kohosi na ceste kupovali zajaca. Keď sa vybavili handrkovaním, vzali jedného chudáka zajka do vnútra a položili na kryt motora. Závozník vzal nožík dal sa odrezávať povrázok, ktorým mal zviazané všetky behy dohromady. Zajac dýchal rýchlo a nos sa mu chvel, no inak sa nehýbal. Bol strašne pevne zviazaný, takže ho nakoniec mohli odrezať len žiletkou. Zajkove nohy boli rozodrené až do mäsa a ani po "oslobodení" sa vôbec nehýbal, bol úplne vyčerpaný. Jednu labku mu voľne priviazali o tyč pod mojím sedadlom a šlo sa ďalej. Zasa pohár ópia a vodič tlieskal do rytmu hudby nad volantom. Pokúšal sa aj tancovať a keď sa mu to nie celkom podarilo, začal robiť také bláznivé kľučky od kraja po kraj cesty, no inak sme živí, aspoň zatiaľ (ale pre istotu píšem priebežne). Potom kdesi nakúpili zeleninu a múku na placky. Kúpili mi asi 20 banánov - jedol som jeden za 15 minút plus vitamínová voda. Čítal som si o malárii - príznaky ako pri chrípke, kašeľ (sedí, včera), vysoká horúčka sprevádzaná záchvatmi (sedí, včera), bolesti svalov (sedí, včera), hnačka (ani nehovorím). Takže ak sa bude horúčka opakovať po 48 alebo 72 hodinách, zbohom. Plus veľký objav: v príručke sa vraví, že malarické kmene celej JV Ázie, Indie a časti Číny sú rezistentné voči chloroquinu... no a práve som zistil, že náš Delagil je chloroquinový prípravok!!! Takže celá profilaxia je už od Kantonu zrejme na prd. To nám nikto z doktorov nevedel povedať? S chloroquinom by sme boli v bezpečí v Afrike a v Južnej Amerike. Alebo prečo nám neporadili Lariam - ten je (zatiaľ) univerzálny a najlepší. Alebo prečo som si toto nevšimol sám, pred cestou? (Lebo všetko bolo tak narýchlo.) OK, čo už teraz. Okolo druhej sme zastavili na odpočívadle bez stánkov a tu sme doteraz. Je tu betónová nádrž s vodou, tak sme sa umyli - konečne aj vlasy, konečne po x dňoch aj šampónom. Zajac medzitým odišiel do večných polí a nechal nám svoje telo, ktoré tí dvaja fiškusi šikovne naporcovali do nerezového lavóra. V tomto momente sedíme všetci v tieni medzi kamiónmi. Ja píšem, Dalo popíja víno (vraví že je hrozné, asi ako archi, ale možno to vraví len tak aby mi nebolo ľúto) a zajac sa varí v akejsi omáčke. Jeden chlapík urobil cesto a na benzínovom variči (ktorý sa podobá nášmu, ale zato funguje) robí čapatí. Potulujú sa tu byvoly s rohami natrenými na modro a červeno, na chrbátoch im sedia malé vtáky, ktoré sa zrejme po večeroch vyškolili na špecialistov kožnej kozmetiky. Točí sa mi trochu hlava no hádam je to len od hladu. Ale jesť nemôžem, samozrejme. Chlapíci nám stále všetko platia - bezpečne dostali na nás prachy od šéfa. Ľutujem, že to nemôžem využiť a poriadne sa najesť. Ale toho chudáka zajka by som aj tak asi nejedol. Bol taký chudý a zničený a vystrašený... Premýšľam: keď ľudia majú tých dobručkých svätých bohov, ktorí im zakazujú aj oveľa menšie hriechy než zabíjanie, či majú takého boha aj zajace a ako sa tí dvaja bohovia znášajú??! Aký je rozdiel v zabití zvieraťa a človeka? Veď strach a bolesť je určite rovnaká! A ak si vezmeme inteligenciu, aký veľký hriech je zabíjať srny, psy, slony, veľryby - tak toto Boh netresce? Nie môj, nie môj - .// 16:14... no tak zajac už je požieraný vyššími cicavcami, okrem nás štyroch je tu ešte päť novopečených priateľov truckerovcov. Všetci sedíme na slamenej rohoži v tieni medzi nákladiakmi. Ja som dal len dve placky so soľou, toho zajaca by som sa nedotkol ani keby mi bolo dobre. Všetci sa ládujú a grgajú a následkom štipľavej omáčky smrkajú ako deti v čakárni u doktora, keď sa vonku topí sneh. Placky i všetky špinavé prsty sa máčajú v jednej miske s prívarkom a voda sa nalieva z plechovky od motorového oleja. Cucám citrón, tak som na vrchole blaha. Idem do kabíny a pustím si Dobeša. // Tiež sa fajčili tie krátke indické cigarety (tak päť krát potiahneš a je po nej), proste tabak zakrútený v tabakovom liste, samozrejme žiadny filter, dĺžka asi štyri centimetre. Cmúľal sa ten tabak s mydlom. Jedli sme kešu - indické oriešky. (Bohužiaľ aj tie boli cítiť mydlom.) // Malinkatý postreh - odkedy sme sa v Thajsku obrátili na cestu domov, Dalibor neprijíma ponúknuté cigarety a vyhlasuje, že "it's not good for your health". Len malá ilustrácia toho, ako silno sme spojení s domovom... keby sme klesali ku Austrálii, všetko by zrejme bolo ako predtým. // Som na Dala zasa naštvaný - dnes urobil dve či tri blbé fotky pózujúcich vodičov, no keď bolo treba nafotiť krásne Thajsko, kašľal na to. A ani tu v Indii nefotí nič zaujímavé, len vodičov, keď nás popýtajú. Je to v riti. Som zvedavý, z čoho budú reportáže. // Sme asi 700 km pred Bomba Y. // 18:38... už je hlboká tma, len krátka zastávka. Ako vždy ópium a cigarety, cmúľací tabak a modlitba z kazeťáku. Cesta je plná áut, takže postupujeme len pomaly a každú chvíľu čakám CRASH! Stále ideme štátom Maharashtra - v ňom leží aj Bombay. Stále na západ po NH6...

Pondelok 19. decembra 1994^#

Pondelok 19.12.1994 092: Spali sme v aute. Stále je mi blbo, hoci horúčku nemám. Ráno posledný kus cesty s našimi vodičmi. Na raňajky som nejedol nič, potom obed - chcel som obyčajnú ryžu, reku to mi nemôže uškodiť, ale dali mi ryžu s nejakou žltou sladkastou polevou... klasická chyba, že som sa dal presvedčiť a neprizeral som sa vareniu. No čo už, vysvitlo, že som to v sebe aj tak dlho neudržal. Plus vitamínová voda. Dalibor jedol všetko koľko len vládal, snáď za troch. Okolo druhej, bolo to 290 km pred Bombay, naši vodiči odbočovali. Ešte nám vtisli 50 rupií na cestu (zvyšok z peňazí, ktoré na nás mali?) a rozlúčili sme sa... Čumelo na nás tisícpäťsto ľudí, ako sme sa balili a ako som si kúpil pár suchých keksov namiesto suchárov. Boli sme z toho davu znechutení, ja snáď vďaka svojmu stavu ešte viac. Vravím Dalovi - uvidíš, teraz stopneme čosi rýchle, odtiaľto už všetko pôjde do Bombay, môžeme si počkať na nejaké rýchlejšie auto a hádam môžeme už večer byť na mieste... ovšem Dalibor to nevydržal a zdvihol ruku už pri prvom trucku čo išiel okolo a ten samozrejme že zastal a bol plný jak nikdy -traja ľudia a preplnená korba, ledva sme sa plazili - urobili sme v priemere tak 28 kilákov za hodinu! Umieral som v tej tlačenici slabotou a bezmocným hnevom na Dalibora. Išlo sa jesť, reku fajn, tuná presedláme na iné auto - dohodli sme sa pevne. Dali sme ryžu asi za 5, celkom OK, s cibuľkou, voda. Dalo dal čapatí a zvyčajný prívarok. Zrazu pozerám - vodič to vzal za nás, takže sme razom vedeli, že by sme boli dobrí nevďačníci, keby sme sa teraz oddelili... ostali sme v tom istom trucku a naše nádeje, že dnes budeme v Bombay sa rozplynuli. Truck síce išiel do mesta, ale pri danej rýchlosti by sme tam došli až neskoro po polnoci, čo by nám len skomplikovalo život, takže sme sa nechali vysadiť okolo desiatej asi 100 kilometrov pred, vyšli trochu do poľa a tam sme na betónovo tvrdej zemi postavili stan a po jednom sa išli najesť - ja som dal slané keksy za 6 a Dalo ryžu a klasicky štipľavý prívarok. Medzi nami to vrelo kvôli tomu pomalému trucku aj kvôli iným maličkostiam, no boli sme vyčerpaní a znudení a plní starostí, tak nečudo. Mal som ho plné zuby kvôli jeho tvrdohlavosti aj v prípade, že nemá pravdu, hoci so mnou to zrejme nebolo inak. A bolo mi zle a slabo. Dalibor si svoj spacak demonštratívne rozložil vonku vedľa stanu, tak som ho dlabal a vliezol si dovnútra sám. No ešte som si ani neľahol, keď počujem hlasy a to typické hello hello, nejakí blbí mladí indiáni prišli očumovať, takže aj Dalibor o chvíľku vliezol do stanu. Spali sme veľmi dobre, pretože mierny vietor nafukoval stan a príjemne chladil...

Utorok 20. decembra 1994^#

Utorok 20.12.1994 093: Spali sme asi do ôsmej ako bábätká, ale vďaka tej tvrdej podlahe sme vstávali riadne dolámaní. Zbalili sme tú našu plachtu a zapadli do takej reštiky, normálne tam bolo možno aj zo dvadsať stolov a frmol, tak sme dali ryžu (ja len čistú) - len po štyri rupky, ale studená a hnusná. Beatli sme a zasadli si na kraj cesty - ja som bol vyčerpaný, tak stopoval Dalo. Čakali sme na nejaký džíp, nech do toho Bombaya dôjdeme vo veľkom štýle. Bolo ich tam plno, ale všetky boli plné ako gate. Nakoniec sa našiel jeden čo nebol a tak sme sa viezli. Vo vnútri boli oproti sebe dve lavičky a bolo nás tam aj s vodičom dokopy desať. Uvedomili sme si, že sa istotne vezieme taxíkom, čo bola aj pravda, no ale už sme svišťali predmestiami a drbali sa aspoň tri hodiny v džeme. Konečne sme sa našli kdesi v meste a keď všetci pekne platili, tvárili sme sa nenormálne prekvapene, akoby sme neboli prišli na pravý charakter vozítka, a bezodkladne sme sa vydali hľadať mestský vlak a telefón. To druhé sme našli na stanici, tak sme brnkli do Exim banky a z toho blbého čierneho telefónu, ktorý tam prevádzkoval alebo okupoval taký slepý fellow, z toho bezmenného telefónu v strede Ázie sa nám ozval Bibin hlas a bolo to neuveriteľné. Dohodli sme sa, že k nej dorazíme domov o pol ôsmej, kedy tam prichádza aj ona - že je to tesne pri stanici Grant Road. My sme boli na Dadar Stn a bolo už skoré indické popoludnie, takže reku nebude nám dlho. Nasmerovali sme sa na nejaký park, reku anglický trávnik a tieň pod stromami nám spraví dobre, no bola tam len vydupaná hlina a húf Indov čo po nej pobehovali v snahe trafiť takými lopármi letiacu loptičku a volať to kriketom, takže sa nedalo posedieť inak než na múriku, tak sme si sedeli. Dalo si skočil kúpiť chleba a paradajky, ja som potom tiež išiel pre chlieb a chlapík mi dal k tomu zadarmo polovicu kapusty a tomaty, lebo som mu rozpovedal dojímavý príbeh ako cestujeme okolo celého sveta. Tak sme jedli spomínané a zapíjali to vodou, keď sa zrazu objavil akýsi sprievod ľudí a jal sa prechádzať tesne okolo nás. Reku nejaká menšia menštruácia, no ten dojem rušil jeden z účastníkov, čo tam len tak ležal na kolečkovej posteli, pod poltonou kvetov a zjavne to už mal za sebou. Rozmýšľal som, či ho neudlávila tá kopa kvetov. Všetci mu cinkali zvončekmi aby sa zobudil, ale inak im smutno nebolo. Neviem, ale vyzeralo to akoby ho išli vyklopiť do vĺn - totiž nedaleko od toho miesta sa modrel arabský záliv Indického oceánu. ...O šiestej sme sa potom zdvihli a hodili sme to tých pár staníc južnejšie na Grant Road. Lístok stál dve rupky. Lístky tu stoja od dvoch do deviatich rupiek (za druhú triedu). (Vždy si ich treba opečiatkovať v časovacom stroji, no nikdy to nerobíme, aby sme lístok mohli použiť v ten deň aj druhý raz - tá istá trasa a trieda??? - že sa v prípade stretnutia s revízorom urobíme blbí, no asi to nie je problém, lebo v metre sme na rozdiel od autobusov revízora nikdy nestretli.) Už sa stmievalo, ale Walace Apartements sme našli OK hneď. Bola tam normálna stráž a recepcia a presne o pol ôsmej sme zavolali Bibu - a fakt, normálne sa otvorili dvere jedného z výťahov a bola tam Biba! ...Ôsme poschodie (číslo 802), normálny veľký byt - obývačka kuchyňa a tri izby (každá s kúpelňou)... ventilátory a chladnička, proste raj. Šílený príval informácií, to sa nedá zaznačiť. Ako sa zjavil ten mor a rodičia jej písali nech sa vráti domov - tunajší konzul SR keď išiel na obchodnú cestu jej nechal auto s vodičom aby nechodila vonkua tak; ako bývala najprv v jednej izbe ešte s nejakou ženskou a platila okolo 1,800 a teraz, za tento super byt, kuchyňu, jedáleň, balkón a vlastnú izbu s WC dáva len 300, lebo je to byt Exim banky. Že jej rodičia písali svojho času, že im volali moji a Daliborovi rodičia, či o nás niečo nevedia... v čase, keď sme boli ešte len v Mongolsku! No ktovie - napadá ma, či dostali vtedy ten telegram z Pekingu (ak nie, tak sa fakt načakali na ďalší list). Biba tu býva s Madumitou, peknou Indkou čo tancuje a spieva, Ampajali??? čo sa práve vydala a je na svadobnej ceste. Na naše privítanie kúpila super syr a chlieb, no ten bol iba jeden (400-gramový), takže sa po ňom len zaprášilo - Biba netušila, že normálne každý z nás zje jeden taký pecník. Okolo deviatej??? sme išli na večeru na 1204, kde býva ???-gitarista Tom, ďalej manžel Ampali??? a nikto. Tam chodí každý večer jedna stará Indka, aby im varila. Platia jej dohromady 600 rupiek do mesiaca, no suroviny dodávajú sami. Ovšem - jedlo je stále rovnaké: "čapatí", "dal", ryža (občas sa pridá štipľavá??? kapusta, zemiaky, či sója). Aj tu - "v civilizovanom svete" - sa je rukami z nerezových misiek. Biba postráda tréning zo stopovačky, a tak stále používa príbor. Dalo si povedal, že už je predsa len skúseným Indom, takže sa do boja s jedlom sa pustil holými rukami, ale neskôr sa vrátil k starej dobrej lyžici. Ja som všetko len pozoroval a komentoval, no kvôli tým mojim zdravotným problémom som pre istotu nejedol nič. Fakticky nemôžem ani vidieť čapatí a dal! ...Tak sme klebetili do noci, dali si sprchu a spíme v izbe Ampali???, čo tu nie je.-

Streda 21. decembra 1994^#

Streda 21.12.1994 094: Zimný slnovrat - oddnes sa znova skracujú noci. Aký je ten čas krátky. Vstali sme až okolo desiatej - na tej posteli to bola paráda - akurát, že som v noci zasa musel behať. (V tento deň, alebo ten ďalší som začal brať Ftalazol ??? 2 tabletky každých 6 hodín, potom sa to zlepšilo.) Mali sme v pláne obehať lodných dopravcov, či sa s nimi možno zviezť do Stredozemného mora ??? a zistiť, či sa dá telefonovať domov na účet volaného a pozrieť Bibu v jej robote a skočiť na tunajší Iránsky konzulát. Dostali sme sa na Church Gate (2), ktorá uzatvára trať mestskej železnice, tam perfektný starý Telephone Office. UV na Slovensko nepôjde, ale telegramy sú prekvapivo lacné, len 2 rupie za slovo, minimálne 7 slov a jedno slovo maximálne 10 písmen. Reku pošlem telegram na Vianoce. Pred ofisom na ulici je ohromný trh so second-hand aj novými knihami, je ich na tisíce a sú lacné (tak od 10 rupiek)... a minimálne 50% je v angličtine!!! Veľmi som sa ale nerozplýval, to na mňa zasa prišlo a vážne som sa skoro posral a bol som úžasne slabý, tak reku ja som dnes nanič - skočíme za Bibou, potom pôjde Dalo sám za loďami, ja ešte čeknem Irán a pôjdem sa liečiť domov. Tak sme vzali autobus od Church Gate za 2,50 ku World Trade Centre... ??? dole prehliadali batožinu, no veľký štýl... hore sme dostali štítky "Visitor EXIM" a Biba nás vzala do ??? Room, jednej z malých ???, huňaté koberce, tmavé sklá, super kreslá (aj hojdať a krútiť sa na nich dalo) a všade perfektné čajové a kávové mašiny!!! Ukázala nám aj svoj kancel - ohromná miestnosť, v nej 3 ľudia, každý má počítač a telefón ???. Biba si zatiaľ vegetí - celé hodiny sedí v knižnici a číta ekonomické správy. Neskôr bude cestovať po krajine a zhromažďovať informácie o stave ??? produktov - jej sekcia totiž robí práve takéto prehľady o jednotlivých odvetviach hospodárstva pre investorov. Tiež sme skočili do počítačovej miestnosti, kde sme sa snažili napojiť na Internet. Majú tu akýsi GEMS alebo čo, ale nenašli sme prístupový program alebo voľbu, aj keď sa to istotne dá (Philippe by vedel). Škoda - keby sme tak mohli pokecať s Philom alebo s Nunom či s Ivaneckým... Potom Dalo išiel za loďami a ja na Nepeon??? Sea Road - to je pri mori na východnom brehu polostrova Bombay - na Iránsky konzulát. Pri vstupe výstraha, že ženy smú vstupovať len so zakrytou hlavou a vo vnútri trtko čo nevedel skombinovať ani jedinú anglickú vetu. Ale bol tam ??? speakujúci malý Iránec, čo mi tlmočil, takže - víza pre cestu po zemi sa v Indii nevydávajú (len keby som letel), takže mám ísť do Pakistanu (Islamabad alebo Quetta) a pýtať vízum na tamojších konzulátoch (no problem - in one day). Reku objednali sme si víza v Bangkoku do Dílí, ale chcem to tu... NO WAY. Ale že žiadny problém - ak pôjdem do Quetty, môžem o vízum požiadať druhý raz. Nie - to sa mi nepáči - čo ak v Dílí to vízum už je alebo bude, a keď budeme v Quette pýtať druhé nedajú nám ho a my už nebudeme mať prachy na návrat do Indie. Že vraj "no problem". To sú debili! A fotky - Irán je povestný tým, že zakazuje transport nafotených (najmä nevyvolaných) filmov... my ich máme 15 -že vraj "no problem", ale neviem neviem. Zaujímavosť - na stene bolo také nariadenie... ak si dobre spomínam, bolo tam že do krajiny možno doniesť ľubovoľné množstvo dolárov, ale pri výstupe nemožno mať viac než 1,000 USD!!! To je sila. Keď je tak človek na ceste okolo sveta... ...Tak som sa vrátil na Grant Road, pešo. Cestou som kúpil za otrasných 40 baterku do hodiniek pre Dala na vianoce. Do apartmánu som došiel asi 5 minút po Dalovi, ktorý stál pred dverami bez kľúčov, s ním ešte jeden chlapík, čo ho stretol a chcel adresu AIESEC a potom nás pozval k sebe na piatok večer. Zajedli sme chlieb a oddychovali, kým neprišla Biba, potom klasická večera - ja som dal len trochu ryže... no a debata až do čiernej noci.-

Štvrtok 22. decembra 1994^#

Štvrtok 22.12.1994 16:41(+4.5)-12:11CET 095: Som práve v planetáriu. Sú tu bohovské kožené sedlá, ktoré keď sa oprieš poslušne sklopia operadlo a vysunú spodok dopredu. Je tu veľmi veľa miesta, veľká kupola - tá horda ľudí sa tu celkom stratila. Začíname - SILA! ...Tak čo dnes: od rána a do asi jednej om pral - no je to rozdiel prať s práškom ("skôr vykopávky než pranie" - super, aj ruksak. Celkom ma to vyčerpalo, lebo som stále slabý ako mucha, ale zato šťastný, lebo som sa obával, že mi všetky veci buď splesnivejú alebo naveky zatuchnú. Potom som zdola zavolal na turecký konzulát... ak požiadame o víza tu, pôjde to cez Dílí - asi 4 až 5 dní. Ak požiadame o víza v Dílí, bude to v ten istý deň. Poplatok je 430 rupií, čiže asi 14 dolárov. Na tureckých hraniciach by to bolo vraj viac. Definitívne: turecké víza treba kúpiť tu, alebo v Pakistane! Tiež som zavolal do Nehru Planetarium, kedy majú shows, takže o tretej v angline. Bolo pol tretej, tak som sa vybral rýchlo na Mahalaxmi a potom pešo bez mapy. Dostal som sa do šílených slumov - nikdy som nevidel nič podobné!!! Ktosi sa ponúkol, že ma cez ne prevedie - inak by som isto zablúdil. Ohromná záľaha vlnitých plechov, žrdí a plachiet, hory odpadkov a zúfalcov a výkalov. Všetko obyvateľstvo na mňa hľadelo ako na marťana. Akási skratka... no aj tak bolo 15:24, keď som tam dorazil. Ovšem, o 16:30 mala byť ďalšia show, aj keď v hindi jazyku - a o šiestej ďalšia v angline. Tiež mi ten trtko mohol povedať, že aj o 6 pm je program v angličtine, nemusel som sa stať prvým maratóncom v indických slumoch. (Shows viď lístok.) Lístok stojí 10 rupií. Nablízku je nápadný valec Nehru Centre, tak som tam išiel. Úžasná expozícia "Who Are We?" o histórii Indie, umelé jaskyne s modelmi neandertálcov a ??? prírodným pozadím, pekné artefakty atď a hlavne ---> harappská kultúra!!! Samozrejme součkovina - Harappa, Mohenjo-Daro, Lotha - super vyspelá civilizácia (alebo civilizácie?) dávno PRED príchodom védskych kmeňov (Árijcov)... super mestá obchodujúce s Mezopotámiou, Egyptom!, dovoz nerastov z Burmy! Super kanalizácia (nie jak tie slumy vonku), centrálny rozvod vody, domy aj ??? tehlové, mŕtvi pochovávaní hlavou na sever, cintoríny umiestnené s ohľadom na pohyb podzemnej vody a vetra. Hrnčiarstvo, hlinené uplácané zvieratká, vtáky, vozík na terakotových kolieskach! Byvol s hlavou v maličkých pántoch a motúzik cez šiju a zadok - potiahneš a zviera kýve hlavou. Kocky - hracie KOCKY (cast-dice) s dieročkami ako číslami, presne ako dnešné kocky čo sme s nimi hrávali poker na Čingove :::, .', ., :.:, ::, len trojka je trošku iná - .'. - už 2500 BC sa tu ľudia hrali s kockami a ich deti mali krásne hračky s pohyblivými súčiastkami! A potom títo ľudia náhle zmizli a ich písmo sa zabudlo. Národ roľníkov, ktorý prišiel po nich, nevedel ani čítať ani písať, a tak kultúra upadla na asi tisíc rokov - až kým neprišli vyspelé védske kmene (a zapísali v sanskrte ústne podanie eposov Rámayana a Mahábhárata). Ktovie (TFC), či Harappa poznala tieto eposy - možno existuje ich pôvodná archaická verzia, no problém je v tom, že Harappské písmo sa ešte nikomu nepodarilo rozlúštiť... Harappská kultúra bola objavená pomerne nedávno - len okolo roku 1920, no predsa je to dosť času na rozlúštenie písma! (Poznámka: nič som neplatil, ale len preto, lebo sa mi nepodarilo nájsť pokladňu.) (Poznámka: v múzeu plno školopovinných detvákov, ktoré stále čumeli viac na mňa než na expozíciu...) Keby sa v harappských zápisoch našli o tisícročie staršie a vernejšie verzie týchto dvoch základných mýtov, otriaslo by to celým hinduistickým svetom! Čo napríklad opisy lietajúcich strojov a "inteligentých šípov" a efekty jadrových zbraní atď - musím o tom nájsť nejaké info v knižnici a doma napíšem článok. Stále lúskam Součka... keby som si tak mohol ofotiť preklad diela Vimanika Šastra od mudrca Bhavadraja??? (1,000 BC) - hotová bomba pre ktorýkoľvek časopis. ...Čo sa týka planetária: na plafóne visiace gule planét točiace sa okolo lampy - slnka. Veľké obrazy. Kabíny ukazujúce hmotnosť, akú by mal človek na Mesiaci, Marse, Slnku (ja by som mal 1,900 kg) a Jupiteri. Model prvého umelého telesa na obežnej dráhe okolo Zeme - Sputnik (1957), v skutočnej veľkosti. Krásna panoramatická ??? ??? maľba červenej marsovskej krajiny... všetko tak 10 minút, potom Sky Theatre - planetárium pre vyše 500 ľudí, ale vlastná show nic moc -súhvezdia a potom nudná séria obrázkov starých hvezdárov a zoznam vecí, ktoré objavili. ...Na cestu späť som sa spýtal chlapíka, ktorý sa ukázal byť kameramanom v indickej televízii (prvý program)... číslo 85, tak som doňho naskočil, keď uviazlo v trafikovom džeme. Na Grant Road som kúpil chlieb (5) a 20 banánov za 4. Doma som ten chlebík pripiekol na panvici a dal ho s cesnakom a čajom. ...Večer sme s Bibou vypadli do mesta a v bare Ectasy si tí dvaja dali pivčo po 30 za pohár... ja som chcel koktejl, no všetko ostatné ??? tam bolo okolo 60 až 100 ??? smiešny plac a euro-kuchyňa, tak sme schrumli pár popcornov a odišli. Ešte chvíľu sme postáli na "čapatí beach" - bolo asi jedenásť, no na pláži sa stále hral kriket. Rozžiarený Marine??? Drive. Návrat vlakom a dlhý rozhovor predtým, ako sme išli spať.

Piatok 23. decembra 1994^#

Piatok 23.12.1994 13:35(+4.5)-9:05CET 096: (Poznámka: v lete je posun tu len tri a pol hodiny... zistiť ako je to v iných štátoch tejto našej cesty (do knihy). Kniha - tam budú zástavky všetkých štátov cesty, v strede názov AAD alebo či titul knihy.) Akýsi som zabetónovaný. Ledva sa vyjadrím, keď chcem niečo povedať, nevybavujú sa mi slovíčka. Možno je to tým svinstvom, čo mi má liečiť črevá, a kvôli chorobe, no určite aj kvôli iným veciam. Vzťahy s Daliborom - v podstate stará známa schéma: 1. blížime sa domov, tak už nemusíme držať spolu, 2. je tu žena, a tak Dalibor úplne mení charakter a stáva sa sebeckým, 3. sme dlho spolu - ponorková choroba, 4. Dalova vlastnosť stále sa postaviť do opačnej polohy, stále mať iný názor ako ten druhý - to je OK pri diskusii a v prípade, že má svoj názor, no niekedy (a hlavne teraz) to prerastá do neprimeraných rozmerov a tak je alergický na akýkoľvek môj názor. Tak som na neho nasratý, ale som ticho, lebo mám svoju pravdu a viem, že je 100%. A v podstate tiež viem, že on je nespokojný - sám sa nevie vymáčknuť a vykoktať a jeho ???argumenty kulhajú... No treba dodať že 5. tento stav sa vyhrotil najmä tým, že nemáme prachy, teda neistota - kým ja to beriem OK, veď to nejako zmákneme - on je nervózny. To ma ničí. Plus som oslabený tou chorobou. A ešte jedna vec v spojitosti s Daliborom - že sa totiž nesnaží nič nafotiť. Krváca mi srdce - denne vidíme úžasné veci, ktoré by mohli ísť do reportáží, no on ani foťák nenosí so sebou! Ako môžeme písať články, keď k nim nebudeme mať fotky? Ako vtedy na pláži cestou domov z Prachuab Kirikan, keď sme sa pohádali... bola tam tá úžasná loď z červeného dreva vystupujúca spomedzi paliem na pláž, okolo sušené squids... vyčítal som mu vtedy, že nefotí, ani pláž s kokosovými palmami neodfotil, ani náš kemping a thajského dobrodinca... ani ulicu kde býva WL a tie magické ostrovy, a vôbec nič v Thajsku... a on sa naštval, že nemôže len tak chodiť a fotiť, že foťák je príliž ťažký než aby ho mal stále na krku (!) a že prečo ja nepíšem, keď kráčam (!!) - no tak že z toho dôvodu on fotí len bez batohu a potom, ako si nájde čas a najprv si dôkladne prezrie celé okolie. Lenže: takýto ideálny prípad nastal počas našej cesty len veľmi zriedka. ...20:14 Doma u Biby. Dnes bol únavný deň, no skutočne zaujímavý. Biba si dnes vzala predvianočnú dovolenku. Po perfektných raňajkách - džem, chlieb, čaj (dosť neskoro, asi o pol jedenástej) - sme vyrazili do Prince of Wales' Museum within walking distance from Church Gate Station. Beautiful huge colonial-style building. Garden with English-cut lawn and tall palm trees, lots of flowers. Vo vnútri veľká, no nie obrovská expozícia. Klasika - staré??? náboženské reliéfy - Šiva, Višna (6 rúk), Brahma (3 hlavy), Ganesh - sloník, atď. Porcelán z Číny a Japonska, aj čínske fľaštičky s maľbami na vnútorných stranách, európske obrazy zo zbierky pána Tata (žil na prelome storočí - dodnes autá, tlač, ...), zbrane. Ďalej info o námornej plavbe Indov, to bolo fajn, všetky tie ich empirické spôsoby navigácie podľa hviezd, zisťovanie vzdialenosti ??? a ??? a tak. Ovšem, najviac ma zaujímala protohistória Indov, Harappská kultúra - bola tam o nej trošičku menej než včera v Nehrúovom centre, no aj tak som našiel pekné modely i artefakty. A zasa aj hračky! Tentoraz myslím koník s hlavou na povrázku, také kamenné okrúhle disky s dierkami, cez dierky šnúrka. Písali že populárne bolo "cast the dice" aj keď kocky tu na displeji chýbali. Tiež figúrky zvierat, vtákov, nosorožcov, byvolov, koňov. Znovu dva byvoly ??? na točiacich sa kolieskach, tá ??? platnička so špirálovou cestou pre guličky, potom korálky (rattler), hlinené gule s niečím vo vnútri, guličky... // Potom sme dali ??? - sendviče s omeletou, syrom a zeleninou (ja), plus melónová šťava, vanilkový milkshake, zelenokokosový milkshake (draslík proti hnačke). Vôbec som sa nenajedol, naopak po tomto podráždení žalúdka som dostal ešte väčší hlad. Šílene ma trápilo, že nemáme viac prachov a musíme sa nechať hostiť. Aj keď Biba je super, fakt bezva. Chcel som kúpiť kazetu s klasickou inštrumentálnou indickou muzikou (citara a flauta) za 50 (Biba hneď zareagovala že mi to kúpi na Vianoce) ovšem dalo vyhlásil, že ešte porozmýšľame tak, aby sme nekúpili blbosť. No, podľa mňa to nebola zlá voľba. Mali by sme aspoň niečo typické pre Indiu. (Sám Dalibor práve včera vravel že ľutuje, že sme nekúpili žiadnu čínsku ani vietnamskú muziku... a takto myslím nekúpime ani indickú!) Potom ešte Dalibor jedným dychom povedal Bibe čosi ako že je to typické pre mňa... mal som chuť odraziť mu hlavu, no len som zaťal nechty do päste a vyšiel vonku z obchodu. Nemám chuť ??? sa s ním a najmä nie pred Bibou. // Išli sme na východné pobrežie polostrova ku Gate of India. Veľká stavba, plno hawkerov so somarinami (helikoptéry z umelej hmoty, ??? ??? loďky plávajúce v lavóri), drinkami lisovanými priamo z ovocia, atď. Čakal nás tam zážitok - dve drobné čierne divožienky sedeli na chodníku na plachtách, pred sebou také guľky z osrstenej kože, asi 5 cm v priemere, no vyzeralo to presne ako psie semenníky, no zato prenikavo voňavé! Pri divožienkach stál taký indický klasik, špinavá deravá košeľa, nestrihané sivé vlasy a zhnité žlté zuby ale excelentná inteligentná angličtina. Ten mi vysvetlil, že sú to akési výrastky (neviem či nie kvôli nejakým cudzopasníkom alebo nádor alebo len taká koža) blízko ??? akéhosi jediného druhu jeleňov či antilop. Volajú to 'musk'. Napadá ma - čo je pižmo a či súvisí s týmto... [Pri prepisovaní denníka do počítača - 16.3.98: musk ox/oxen = pižmoň východný.] No a je to veľmi vzácne, vďaka zriedkavosti. Vraj im to z kože odpadne či odtrhne sa pri behu kroviskami, no a títo diví ľudia to zbierajú a chodia s tým do miest na trhy. Tu to stojí asi 100, teda povedzme 3 doláče, v Európe sa to predáva za 30 dolárov a viac. [Nápad na obchod?] Vysvitlo, že chlapíkova matka je Nemka a tak je Indom len napoly. Živí sa vyučovaním angličtiny, je kresťan a profesne aj tenisový rozhodca a európsky truck driver. V Európe predáva indické veci, okrem musku aj striebro - tu je medzi 6 a 7 rupií za gram! Aj zlato je tu lacné, okolo 450 za gram 22 karátového. (Premýšľam o tej masívnej retiazke, čo mal ten Maďar na ruke - z Arabských emirátov, tam je to ešte lacnejšie - doma to predá za x-násobok, len na zlato!) A že (asi nedávno) prišiel pri nehode o dva prsty na ľavej nohe, tak si kúpil motorku, lebo nemôže poriadne chodiť. No a teraz aj vyšiel z peňazí, tak spí na ulici a čaká, kým mu z domu pošlú na letenku. Má doma ženu a dve deti 21 a 23 na univerzite, on má 65. Riadny dobrodruh: spomínal ako raz stopoval z Afganistanu až do Nemecka. Jedna užitočná správa, vraj už v Iráne môžeme chytiť turecké kamióny až do Istanbulu. Vraj šoférujú po jednom, tak vezmú aj troch stopárov (to povedal, lebo si myslel, že s nami postopuje aj Biba). Happy Christmas and good luck! // Ešte sme išli pozrieť akvárium, no to bolo dosť slabé. Všetky malé rybky som poznal zo svojho akvária. Veľké boli OK, no okolo seba mali len betónové steny, proste nuda pre ryby aj pre ľudí. Páčila sa mi veľká pôvabná raja, čo si lietala jak handra, vodní hadi a pätnásťcentimetrové žraločky a korytnačky, a najmä morské koníky!!! Roztomilé tvory, ako si tam skákali a gúľali očkami! No a ešte sa mi páčila tá hŕba deciek, čo tam bola na exkurzii zo školy. Hrozne zlaté sú tie malé Indčatá! // V múzeu Dalo navrhoval, že by sme mali využiť také kolečkové kreslá, aby sme sa mohli hýbať a nemuseli pri tom stáť. Nato som sa v duchu smial predstave, ako po múzeu všetci rúčkujú na invalidných vozíkoch. Potom bolo asi päť píem a my sme padali únavou, tak sme to vrhli na Grant Road Stn. Kúpili sme čierny chlieb, kečup, rezance a zeleninu. Doma sme si urobili rezance s kečupom, zeleninový šalát a čaj, no nádhera. Stále beriem ftalazol, hoci sa už cítim dobre. Neviem totiž, čo črevá, lebo na záchode som nebol už druhý deň. Ale asi to risknem a dnes o polnoci vezmem dávku, ktorá bude posledná. // Tak sme jedli keksy a čajovali, až do deviatej som písal toto, potom sme išli na 1204 na večeru. Zasa klasika čapatí, dahl, ryža, zelenina a Debra. Dal som len ryžu a Debra hovoril, že Brahma (3 tváre) je tvorca, Višna je boh života (6 rúk), Šiva boh pekla (podsvetia), ten má buď ľudskú podobu (dnes sme videli sošku!), no nie je tak uctievaná ako takzvaný "čierny valec", kryštáľ čierneho kameňa (čadič?)! On (ten valec?) má za manželku Kálí. No a potom hovoril Rámajane a Mahábháráte, o tej druhej aj sci-fi interpretácie, ako že tí chlapíci a pes???, čo na konci kráčali do Himalájí a nesmeli sa obzrieť... že tam bola dopravná loď, že šípy lietali všelijako krivoľako ako riadené strely a tak, fajn vzrušujúca diskusia. Chcel som sa ho ešte spýtať, či podľa jeho názoru R. a M. mohli byť spísané (!?) v období Harappskej kultúry, potom predávané ústne a nakoniec ??? Árijcami, no ostatní už boli v tom panteóne a príbehu stratení, tak som sa prinútil zavrieť ústa a nechať to na zajtra. Domnienka získava trochu pôdy pod nohami, lebo ide o šílene podrobné príbehy, ktoré aj keď snáď môžu byť podávané ústnou formou (za cenu podrobného štúdia samozrejme!) len ťažko môžu VZNIKNÚŤ bez toho, aby boli napísané! // Teraz je trištvrte na jedenásť, počúvame mongolskú muziku, pohoda. Dalo leží prejedený na gauči a Biba pije čaj. Ja žeriem tmavý chlieb s kečupom a snažím sa ani nepomyslieť na fakt, že už za niečo vyše hodiny budú Vianoce, že doma sa balia darčeky a Mamka pečie posledné koláče a s Baškou plnia košíčky, Baška je doma z Blavy, s Tatkom už postavila stromček, no a Belka sa tmolí lametami a na peci buble kapustnica, no budú to teraz prvé Vianoce, čo nebudem doma. Nejde o to, že prvé, ale o to, že Vianoce, keď sa máme radi aj v zlých časoch a v telke idú fajn filmy a vonku je (snáď) sneh... // Hodili sme reč s Bibou, či by ona nemohla - že hej, ale až po výplate koncom decembra, potom zmeniť na doláče a idme, lenže kam, dosiaľ nevieme, či sa dá ísť do Pakistanu tým južným železničným prechodom, no jednako, koncom decembra je už veľmi pravdepodobné, že v Dílí budeme mať iránske víza, tak by sme tam mohli skočiť, je to šílene od ruky, no zároveň by sme mohli získať aj Turecké víza a všetko by bolo bez problémov! Zdá sa isté, že tu ostaneme ešte pár dní, ktovie či nie až do Nového roka. Aspoň si pozriem Vimanika Šastra v knižnici - to bude článok! Skutočne součkovský. A tiež rozhodne musím kúpiť indickú muziku... // Zabudol som - na tom knižnom trhu blízko Church Gate Stn som našiel Mahábhárátu v angline, od presne toho istého autora a série, čo mám aj Rámayanu, čo mi poslala Milee! Len za 15 rupií. Ani som ju nepustil z ruky. Vravím Biba, toto je základ všetkého, čo tu v Indii vidíš okolo seba. Zaplatil som, ibaže knihu si vzala ona, lebo to pochopila tak, že som to kúpil jej, tak som ani nemihol okom a povedal som, že je to na Vianoce. Ok, no musím ešte niekde nájsť jednu pre seba, kvôli tomu článku čo chcem napísať! // Bože, ako sa teším domov a na všetko, čo tam budem robiť... kniha o ceste do Thajska a Austrálie severnou a južnou Áziou, pre Európu s prázdnou kapsou cesta do Thajska. Články pre MR, SME ai. Rozhovory pre PN, Poprad, SME, Rádio Tatry, TR. Premakať anglinu a urobiť TOEFL skúšku. Premakať ďalšie reči, najmä flámštinu pre Belgicko a Holandsko, taliančinu a španielčinu, dokončiť školu. Akcia CDčká z Vietnamu. Akcia Austrália a free travelling. Akcia zlato a striebro z arabských štátov a z Indie. Expedícia z Ruska do Ameriky cez Beringovu úžinu. Akcia štúdium Anglicko Holandsko USA Austrália či kde. Práca v nejakej redakcii - skúsenosti. Čítanie kníh, najmä klasiky, čím starší príbeh, tým hlbšie v kultúre okolo nás! Americká, anglická literatúra v angline a dobré sci-fi. Vycvičiť si pamäť a rozprávať. Obdivujem dobrých rozprávačov príbehov. Ako spisovateľ musím byť aj rozprávačom - a chcem! Všetky články, součkovské výskumy. Túlať sa po Európe a kamošoch, príležitostná práca. Ako urobím program Galaxis, kdesi cestou som si uvedomil, že to viem urobiť aj bez tabuliek, keď viem obežné doby a vzdialenosti od Slnka, tak tým pádom viem rýchlosť obehu (po kruhu) a na počiatočné (vzájomné) polohy sa opýtam astronómov, pohoda. A chcem sa naučiť súhvezdia a viac o astronomickej praxi a systematicky študovať astronómiu a jej históriu tak, aby som o nej vedel dobre písať. Jazdiť na koni. Túry po Tatrách. Preklady kníh a poviedok! // Premýšľam, už riadne dlho, čo chcem študovať. Dúfal som, že táto cesta mi prečistí, ukáže ???, a tak sa aj stalo, no neviem, na ktorý zo záujmov by som sa mal upriamiť. Stále ma láka anglosaská literatúra a jazyk, čosi ako Danica. Ďalej literatúra všeobecne, ďalej žurnalistika, ďalej história - lenže čoho? Predsa celého sveta! A najmä stará história, počiatky ľudstva na zemeguli, to by mohlo byť ono, staré civilizácie, to vyzerá OK. Potom premýšľam o štúdiu istej oblasti, napríklad Indonézie, jazyk, kultúra, etnografia, história, tak by som mohol cestovať a aspoň čosi ??? Jasne, super. Fajn, že si to píšem, nie je to až také zmätené, už nie! Žurnalistika tam musí byť, aj keď neprofesionálne, plus štúdium dávnych civilizácií (Egypt, Mezopotámia - Sumeri, Babylon, ...Harappa; Mayovia, Aztéci, Inkovia, Gréci, Peržania, ...), plus skúšky z literatúry a žurnalistiky, plus anglina a nejaký ďalší jazyk, možno aj staroindický. Biola nie, zemepis ako taký tiež nie, mechanika elektrika ani nič také, žiadne inžinierstvo, etnografia ako taká nie - len historicky, archeológia, OK len do určitej miery, vo vzťahu s históriou, nie archeológia pre archeológiu, viac teoreticky, vo vzťahu s jej predmetom. Fyzika a astronómia - hrozne ma to láka, no nemám na to byť dobrým astrofyzikom a všetkým ostatným, no a byť iba dobrým astrofyzikom by bola tiež nuda. Zoológia samozrejme nič, ani ???lógia, ani žiadna medicína, aj keď ma zaujímajú jej výsledky, teda princípy činnosti (a nečinnosti) ľudí a zvierat. Ani ekonómia ???, ani sociológia a sociálne vedy (aj keď pre ne platí to čo pre medicínu). Vyučovanie ma láka, aj keď by som sa asi na to nedal, no ktovie? V spojitosti s históriou... OK, stále sa mi tu opakuje história, literatúra a žurnalistika, tak som zasa späť pri dávnom sne a chcem byť POŽIAR-, teda spisovateľom. Ale radšej žiadnym ak nie dobrým. Písať dokumenty a fikcie o všetkom, čo tak milujem... Plus musím perfektne hrať na gitaru a spievať... // No, už je trištvrte na dvanásť. Tí dvaja tu žasnú (a ja s nimi), že kým my máme GNP 2000 USD na hlavu, na každého Japonca pripadá 33,000 USD!!! Hrá nám Stairway to Heaven. // Ešte čosi - dnes pri Gate of India nás odchytil jeden pomaľovaný Hindustánec, ktorý najskôr Dalovi a potom mne chytil pravú ruku a trikrát mi ju obviazal takou farebnou šnúrkou (žltá/červená/oranžová) a potom namočil paličku do farby, urobil mi na čele červenú čiarku, pričom úpel "ŠIVA, ŠIVA, ..." Potom popýtal peniaze. Bol som prekvapený jeho náhlou akciou i znechutený tým, že svojho boha predáva. Vzápätí sa na nás prilepil hawker s pohľadnicami, od ktorých čoskoro prešiel k hašišu, že 700 za 12 gramov, to je 15 cigariet. že jedna cigareta tak päť hodín raja, že kašmírska kvalita a ??? a ďalšie. Teraz počúvame klasiku, čo sa našla u Biby. Je 23:59:05... E.

Sobota 24. decembra 1994^#

Sobota 24.12.1994 0:00(+4.5)-19:30CET 097: A sú tu Vianoce! (Doma ešte pozerajú včerajšie televízne noviny.) India je otvorená investorom zvonku len 3 roky (od 1991), zato ešte nevyzerá tak, ako Čína (asi 15 rokov). Ale aj tu budú onedlho mrakodrapy a jupíovia. Asi. Bohužiaľ. // 14:04 Tak už svitol ten deň. Chlebík čierny i biely, džem, vajíčka, black i white čaj. A sme k sebe akísi lepší, fakt aj s Dalom sa dnes nežerieme. Zatiaľ čo Dalo s Bibou kupujú ovocie, zeleninu, keksy a sviečky, ja som v Central Library, Asiatic Central of Bombay. Hľadám tu Bhavádrupovu Vimaniku Šastru, no autorov s tým menom je veľa a VŠ ako taká nie je v katalógoch. Poradili mi ale nech prídem v pondelok medzi 2-3 pm, budú tu chlapíci čo študujú sanskritské texty a iste mi pomôžu. Perfektná obrovská budova knižnice v renesančnom slohu, veľké masívne drevené stoly, vôňa kníh, presne ako má knižnica vyzerať. Cítim sa ako riadny bádateľ. Cestou sem som poslal (o 13:24) nasledovný skompresovaný telegram domov: "FULOPP SROBAROVA BLOKGRUN POPRAD SLOVAKIA BOMBAYUBIB YPOHODAMYS LIMENAVAS TOMYDALO", teda len 9 slov (minimum je 7) krát 2 rupie sa rovná 18. Ťažko by to mohlo byť lacnejšie. Povedali mi, že 10 hodín. Myslím však, že to bude skôr. Ale aj keby 10 hodín, tak vďaka posunu času to dostanú najneskôr okolo siedmej večer. Je mi tak smutno. Už chápem emigrantov, Krylovu pieseň Vánoční (tak by som si ju teraz vypočul...). 14:14 - doma je už trištvrte na desať, varí sa obed, všetci sú v slávnostnej nálade, vonku snáď páperie snehu a Tatry, stromček. Iste tiež myslia na mňa... Cestou som kúpil aj Mahábharátu za 15, mal som šťastie! // (Ďalej písané v pondelok 26.12. v knižnici.) Po tomto zápise v knižnici som sa vrátil domov (Wallace Apts No. 802). Tesne potom sa vrátila Biba s Dalom a s nákupmi. Stala sa im milá vec, keď na trhu (???ford Market) kúpili filmy... stiahli cenu zo 75 na 20, takže šílene lacné, aby potom zistili, že sú to podvrhy, len umelá hmota! Chlapík medzitým samozrejme zdrhol... Dalibor bol z toho dobre vedľa. Takto pošla Bibina stovka, tak potom Dalo zaplatil celý nákup jedla za 80, čo boli naše takmer posledné prachy. Dalo bol zjavne skrotnutý a zarazený a nie taký protivný, ako dovtedy - to bola svetlá stránka toho aksidentu. Ale čo, veď sú Vianoce, tak sme na to zabudli a Dalo urobil dva hrnce ovocného šalátu s mandarinkami, papayou, citrónom, banánmi atď. Plus čajové keksy. A my s Bibou sme hore uvarili francúzske zemiaky, len sme museli počkať, kým sa uvoľní sporák, lebo tam neplánovane prišla variť slúžka, plus varená zelenina a tak. Medzitým zdola zazvonil vrátnik, že Biba má telefón, tak zbehla dole a po návrate zvestovala, že: "Tomáš, teraz Ti poviem, ako rýchlo funguje indická pošta..." Volala Mamka!!! Že dostali telegram a prajú nám šťastné Vianoce. Nehovorili dlho - Biba len povedala, že tu zostaneme ešte pár dní a potom pôjdeme domov - Mamka musela čakať na telefóne šílene dlho kým Biba chytila ten blbý výťah a zošla dole. Úžasné, bolo to o 16:40, takže len tri a pol hodiny potom, ako som telegram odoslal mi už volali! Škoda, že ten vrátnik nevie po anglicky, mohol som ísť dole ja... Mamka povedala, že v pondelok pošlú Bibe do ofisu fax. Uvedomil som si, že vďaka časovému posunu ten telegram paradoxne dostali o hodinu predtým, ako som ho odoslal! Teším sa na pondelok, no zároveň mám obavy, či sa nestalo niečo vážne - Opika, alebo tak - veď som nemal z domu žiadne správy od októbra, keď mi písali ten list do Pekingu. // Už sme robili francúzáky, keď prišiel Sebastian, Nemec čo tu kdesi praxuje. Hlava ako mierne ochlpené koleno. Z Karlsruhe. Každý Nemec v Ázii je asi z Karlsruhe. No tak sme s ním proste pokecali o všetkom. Bol inteligentný, ale nič zvláštne. Adresu by som si s ním nevymenil. Ale celkom fajn. Klasika, odkiaľ kto kam a čo rozdelenie ČS, čo army service a tak. Zdlábli sme časť dobre štipľavých zemiakov čo stvorila slúžka a francúzáky so zeleninou i s ovocným šalátom a keksy s marcipánovými guľkami, čo doniesol maník, no a bežal Štedrý večer, tak som vedľa Dalibora položil tie hodinky (dal som ich na šnúrku, aby ich mohol nosiť na krku) a spýtal som sa ho, koľko je hodín, no a Dalo bol riadne prekvapený, you would tell he was, a dal si ich na krk a od Biby sme obaja dostali figúrky malého roztomilého Ganeshu, čím nás nenormálne milo prekvapila! Okolo jedenástej prikvitla z Bangalore priletevšia Maduhita, aby nám podarovala sviečku a Merry Xmas, načo sa buchla do postele, lebo nespala dva dni. Potom sme sa snažili uvariť si kávu, lenže stále vyvrela voda a už sme museli odísť, aby sme stihli polnočnú omšu... takže vlakom na Church Gate, kde sme tušili kostol, tak sme sa pýtali ľudí, ktorí vôbec netušili, že sú nejaké Vianoce, no a po krátkej nahánačke ulicami sme to našli presne o polnoci...

Nedeľa 25. decembra 1994^#

Nedeľa 25.12.1994 098: (prvý sviatok vianočný) Omša nebola v kostole, lebo tam by sa tých 3,000 ľudí nebolo vošlo, ale v areáli blízkej školy. Také pôdium a nejaký biskup a hodnostári a miništranti a svetlá a zbor a živá hudba. Veľmi pekné. Kázeň bola v angline, prevažne ale taká blbá o dôležitosti rodiny, nepáčilo sa mi to. Páčil sa mi len ten pokoj a tá jednota, keď som si pomyslel, že som kdesi v Indii a tak, no na celom svete takto státisíce ľudí budú o ich polnociach sedieť a počúvať a modliť sa za lepší život a trochu viac šťastia, no a spolu na to šťastie čakať. Museli sme odísť už asi o 0:40, lebo vlaky v Bombaji chodia len do jednej (a potom od štvrtej). Aj tak sme museli vziať taxík (typický čierny so žltou strechou), aby sme to stihli na Church Gate. Na taxametri vľavo na kapote bola 1.00, to znamená 9 rupií za troch, celkom OK, hlavne keď za vlak domov na Grant Road sme si dovolili nezaplatiť. Rozlúčili sme sa so spiacim Bastienom a doma sme potom sedeli v tme pri sviečkach a Biba čítala list od Martiny M., tak sme mali estrádu (ako opisovala život na intráku). No a potom prišiel taký magický čas pravdy a budúcnosti, keď sme sa rozprávali, čo budeme robiť ďalej v živote, a o našich snoch a tak. Pamätám si diskusiu, či je možné cestovať vo dvojici chalan-baba po Ázii, ako som sa toho zastával, no muselo by to byť fakt správne dievča, aby vydržalo pod tlakom, a potom sme hovorili s Dalom o ceste z Ruska na Aljašku, na severný pól, na južný pól, po strednej Amerike, po Kanade, Afrike, v predstavách sme brázdili oceány, až sme išli na kute o 4:44. // Zobudili sme sa okolo desiatej na zvuk akejsi podivnej československoanglickej konzervácie. To prišiel ten Bibin kamoš, čo poslal telegram, že príde 25., len sme nevedeli kedy. Perfektný svetlý??? sympaťák Luboš Trna z Přerova. Študuje v Prahe na KU. V Indii je na výmene, na univerzite v Kharágpure (to je tam, kde sme došli vlakom z Kalkaty na ceste sem) (geológia podzemných vôd) (geohydrológia?). Za izbu platí 1,200 a zo štipka mu ostáva 8 stovák. Z okna kŕmi kravy banánovými šupkami. Doniesol keksy, tak sme chrúmali a pili čaj a kecali. Potom sme si dali raňajky, džem, chlieb a čaj. Nato sme sa vybrali obzrieť si Hanging Gardens nad zálivom, avšak nebolo to bohvie čo, až na tie kríčky strihané do tvaru slonov a žiráf a ??? a levov a koní??? a svíň. Pobehoval tam taký chlapík s copom a ženskými šatami, proste indický transvestista. Že vraj takí v Indii nedostanú žiadnu prácu a ostáva im len žobrať. Neďaleko sme dali po dve smiešne svetlé pivá s chabým náznakom peny. Akýsi Honeburg??? Pils draft po 22, tak Luboš to zatiahol a ??? si získal naše sympatie (moje a Daliborove). Hovoril ako trekoval v Nepále a Darjeelingu, ako tam všade kúrili trávu, a že do Nepálu v horách môžeš bez víza a vždy spíš a ješ v chatke a cez deň sa zabávaš medzi chatkami. Za noc tak 25 a za jedlo tiež. A že keď sa fajčí tráva, je nutné sa zavrieť, lebo sa neovládaš... hoci si všetko presne pamätáš... ako si raz vyšiel k mostíku, ktorý viedol cez hlbokú vodu, no trafil sa naň len čírou náhodou, ako ho chytil záchvat šíleného smiechu... iný príbeh... ako ho napadli blchy, takže sa musel kúpať v tej mrazivej vode a všetko prať... a tak. Kúpili sme 3 sáčky nudlí (3 x 10), kečup (39), pol kila keksov (20), 2 chleby (2 x 5), zeleninu a (takmer) všetko sme to zvarili dohromady a fajne sa najedli, pričom sme neustávali v konverzácii o našej a jeho ceste. Presťahovali sme sa na 1204, kde býva gitarista Tom, čo tam nebude do 9.1. spolu so ženíchom tej, čo sme jej dodnes okupovali izbu. Jedna izba stále prázdna, a ani ten ženích sa ešte neobjavil, krása. Zato prišla o pol ôsmej ženská a pustila sa do večere, tak sme sa zabávali, že máme slúžku. Asi o deviatej sme teda dali dahl, čapatí, ryžu a super fajn sóju (ja som ovšem mohol len tie dve posledné položky menu). A čaj. Všetci spolu, bol tu aj Debra i Maduhita a Sumir, čo sme ho dosiaľ nevideli. Vyzerá ako malý Arab. V jednom kuse búchal Bibu po chrbte, asi je taký od prírody, no a hrozne sme sa smiali, to Luboš doniesol takú atmosféru z Kalkaty. Keď všetci odišli, my traja štyria??? sme začali chytať ozajstné záchvaty smiechu, až nás boleli bruchá, a tak sme išli spať, aby sme sa smiali aj zajtra. Boli sme príšerne unavení. // (Ešte ku Štedrému večeru... Biba zavolala z búdky domov, to sa tu dá ako v snáď jedinej Ázijskej krajine, ovšem telefón musí byť medzimestský, nie lokálny (IST/STD). Asi 75 rupií za minútu, volala zo dve. Vraj že aj Dalovi rodičia volali sem, ale sa nedostali skrz toho ťuťka vrátnika na prízemí.) // (Arranged marriage = hot topic today. Dodnes je väčšina svadieb dohodnutá rodičmi. Detí sa potom len spýtajú, či súhlasia... úlohu tu hrajú kasty oboch rodín a prachy... otec nevesty platí veno (dhaurí), okolo 60,000 a potom i šílenú svadbu, v priemere 600 ľudí... tak mnoho ľudí musí a šetrí už od narodenia svojej dcéry. Len niektorí ľudia žijúci v meste už majú rozum a berú sa z vlastnej vôle a vedia sa dohodnúť aj na výdavkoch... Biba je tu pozývaná na všetky svadby, hindustánske obrady... tí mladí sa ledva poznajú, ostýchajú sa, tak hrajú všelijaké hry, aby sa uvoľnili... Svadobné lôžko je pokryté kvetmi (3 noci svadba). Druhú noc v poradí musia spať oddelene. To veno spôsobuje nočné mory. Luboš sám videl v rieke plávať nafúknutú mŕtvolu novonarodeného dievčatka...) // (Luboš hovoril aj k Varánasí, plno ľudí s mŕtvolami na vozoch či autách, i ako batožina vo vlaku (v debne na lehátku) ("vstávajte... cestovný lístok prosím!"). Pozoruhodne žiadny zápach. Kto nemá to šťastie byť spálený pri Gange, je tam dopravený aspoň ako popol. To aby obišli ten cyklus prevtelení a fuk ho rovno dohora!

Pondelok 26. decembra 1994^#

Pondelok 26.12.1994 15:15(+4.5)-10:45CET 099: (druhý sviatok vianočný) S triaškou v zápästí - v próze dní. Sedím v knižnici a dopisujem denník. Ani dnes tu nie sú scholari, snáď zajtra. Ráno zvonila Biba o ôsmej tak, ako sme sa dohodli, no kým som si uvedomil, že to nezvoní v mojom sne, už zložila. Ale potom zasa brnkla, a že príde na raňajky o pol deviatej. Pozerám, čaj je už uvarený a Luboš v sprche. Totiž v noci dostal behačku, tak varil čaj a kŕmil sa Endiaronom a pozeral z kuchynského okna na vežiak, v ktorého strede bežala diskotéka. Trochu menej sa dnes smial, no dali sme fajn raňajky - chlebík, čaj, džem a vajíčka na tvrdo. Biba mala krátke červené nohavice a bielu blúzku, to dnes budú Indovia po celom Bombaji padať na prdele. Tu sú ľudia nesmierne prudérni. Ako ten chlapík, čo býva s Lubošom. Raz sa chcel prezliecť u neho v izbe, tak ho poprosil, aby zavrel oči, no humor. Chalani a dievčatá sa tu do dvadsaťpäťky ani neohmatajú. Biba je dnes pozvaná na wedding reception večer po banke. Vydávajú dcéru nejakého šéfa. Predtým ale ešte skočí domov, aby sa prezliekla do sárí. Takže: 1) uvidím ju v sárí a 2) dá mi fax z domu - trochu sa bojím, že to budú zlé správy... veď prečo by toľko míňali za telefón i fax? // (??? všetk??? spaľujú, okrem detí (žiadny hriech) tehotných žien a lepróznych ľudí a uštipnutých hadom (božia vôľa), tí sa priviažu na kameň a hodia do stredu posvätnej rieky, takže hranica tri kubické metre, ostane len taká malá kôpka ??? ??? ??? trhá sa brucho a vnútornosti a odpadávajú končatiny a tí zriadenci to naprávajú (tí sú mimo spoločnosti, mimo akejkoľvek kasty, no bohatí, veď na tom zarábajú či nie?) ??? bohatší santalové (Radžív Gándhí mal celú hranicu zo santalového dreva, za státisíce rupií). No a potom to zmetú do vody. Ženy tam nie sú, aby nehysterčili. Ako nejaká Angličanka, čo sa tam dostala a v šoku začala plakať... museli ju odviesť, pretože "pre duše nie je dobré, ak niekto trúchli"... No a kúsok nižšie od miesta upaľovania sa v rieke všetci svorne kúpu a umývajú. Asi tak.) // Takže je druhý sviatok vianočný, Štefana. Ani mi to nepríde. Inak, že aj Indovia majú sviatok a voľno na Vianoce, ale len 25. (Aj u nás by sme mali zaviesť voľno cez najväčšie indické a moslimské sviatky!) Bol som dať šťavu lisovanú z ??? s citrónom za 2.5 (2 x) a píšem a píšem, v próze dní. // (Ešte Štedrý večer... ako sme si tak varili a urobili trochu poriadok a tak, získal som, a myslím že nielen ja, ten "vianočný pocit". Vonku teplo a vôbec žiadne znaky Vianoc, no predsa len sme to nejak vygenerovali zo seba, vyšlo to z nás, ako sme sa k sebe chovali, ako sme mysleli na domov a tak. Bola to veľká chvíľa a skúsenosť.) // Ráno - Luboš išiel kúpiť si lístok do Kalkaty, treba ho objednať dva týždne vopred (sleeper, 40 hodín, 350 rupií). S tým, že dostal kľúč, lebo sa kvôli WC asi vráti najskôr. Ja s Dalom som išli na Turecko. Konečne sme sa tam doteperili, aby sme našli hluchonemého starca a akúsi správkyňu, že konzulát dnes nebude, lebo ženská má dovolenku (teda asi kresťanka). Išli sme na Irán (Nebean??? Sea) a spýtali sa, či nemôžu zavolať do Delhi ohľadom našich víz, či ich tam už pre nás majú, lebo nás by iste odbyli, že po telefóne info nedávajú. Ovšem, dostali sme len telefónne číslo, viac nám pomôcť nemôžu. Vraj nevyvolané fotky nie sú problémom, no spoľahnúť sa na to nemožno. (Chceli sme fotky poslať poštou, no Luboš vraví, že všade používajú r ntgeny, preto on posiela svoje fotky príležitostne po Európanoch, čo stretne.) (Luboš sa sem dostal ako študent PhD na tri roky, ovšem LOW úroveň, chce to tu len okukať a prežiť Indiu a po roku, teda v auguste, to kvitne a štúdium (ak boh dá) dokončí v Amerike.) Vrátili sme sa na Church Gate a v telefónnom ofise sme chceli zavolať Irán v Delhi. Avšak, bolo by to 35 rupií za minútu, čo je šílené, tak sme nevolali a išli sme do Asiatic Central Library v Town Hall, kde som doteraz - Dalo sa len pár minút obdivoval knižnici a potom odišiel. (Hey, na Iráne sme stretli maličkého Inda, čo tiež prišiel žiadať vízum, lebo sa chystá na cestu okolo sveta PEŠO! Delhi - Pakistan - Irán - Turecko - Bulharsko - Juhoslávia - Rakúsko - Nemecko - Belgicko - (francúzsko?) - UK -(lietadlo) USA - (lietadlo) Japonsko - Čína - Burma - Delhi!!! 40,000 km, z toho 28,000 pešo, za 2.5 roka. Celé mu to platí Lions Club, 40,000 dolárov! To je dolár na kilometer a 44 dolárov na deň! Žiaľ, Slovenskom nepôjde, no dal som mu vizitku, že som novinár (škoda, že to na nej nie je napísané). On mi dal svoju do ???, máme prísť keď budeme v Indii, netreba sa ohlásiť vopred, nech len prídeme a budeme vítaní: Sabalsinh Vala, gen??? ??? - Gujarat Industrial Development Corp., Gandhinagar ...a domov: 19, Sweet Home Society, Shreyas Tekri, Ambawadi, Ahmedabad, Gujarat State, India. Asi tak, že ho to baví, v Indii už obišiel všetky sväté miesta, no a chce vidieť nové v Európe a tak. Čo sa týka víz, má takú filozofiu, že už tu žiada o všetky víza, aj keď mu niektoré vypršia, no potom nebude mať veľa problémov získať ďalšie. A cez a do Burmy z Číny sa vraj prejsť dá!) // Tak. Mozog mi zalievajú postrehy, ktoré musím napísať. // (Autobusy sú tu staré opachy, veľa vysokých červených doubledeckerov. Všetky autobusy majú na strope po celej dĺžke taký povrázok, na ktorého konci, u vodiča, je kladivko a zvonček... Konduktéri v buse predávajú lístky rôznych cien, no ja som vždy platil 2.50. Je tu hrozne veľa revízorov, stále konduktor a potom revízor. Vlak - 60 km dráha??? a ďalšia a tak, od 2 rupií za jazdu. Ako sme raz skočili do ženského vozňa... ten stále prázdnejší... lebo vlak sa už hýbal... Ako sa treba činiť, aby si vystúpil či nastúpil, často za jazdy. Pod vlak sa spadnúť nedá, respektíve len pri veľkej snahe a vôli. Ako sme raz vošli do 1st Class (okolo 30 rupií, ale inak bez rozdielu; možno trochu voľnejšie; veľa bielych košelí). // (Vidíme každý deň desiatky mrzákov, úplní chudáci, ženy s deťmi, všetci majú červené ústa od opojných rastlín, ktoré žuvú, v prachu na zemi, znetvorené končatiny, príšerné... v tej premávke je tu asi veľa nehôd a zranení, no a v tom stisku medzi stovkami ľudí sa nikto nestará. Luboš videl takto... no stál v rade na lístky v Kalkate a vedľa neho na zemi mŕtvola chlapa, ešte nemal ani 30, no úžas.) // Tak. Nemôžem to zastaviť, všetko sa teraz zo mňa naraz vylieva. Konečne, už som nevládal držať to v sebe. Dlho som sa nevedel odhodlať prestať na chvíľku jesť a všetko toto spísať. // (Máme gitaru, od Štedrého večera, no nič si nepamätám - škoda, že nemáme texty s akordami... no ale potom doma!) // Ako sa obetuje (Luboš rozprával) koza: zlomia jej predné nohy a vykĺbia jej ich za chrbát, potom ju podrežú. Jedna, dve, tri, viac. Dnu do chrámu smú len hindustánci, tam bohyňa Kálí... // (Ten "chodec" vravel, že z Indie do Pakistanu sa v súčasnosti dá prejsť len od Amritsaru... takže budeme musieť ísť do Delhi... zatiaľ teda počkáme kým Biba dostane peniaze a bude nám môcť niečo požičať. Škoda, že si nemôžeme požičať viac, ako tých 100 USD (3,000). Autobusy cez Irán a Pakistan sú ale lacné, okolo 10 USD, no stopom to bude smrť. Už len ten stop do New Delhi - ordinary train by nemal byť drahší ako 10 doláčov... no nemôžeme si to dovoliť, šit!) // Fax z domu neprišiel. Večer sme prekecali až do noci. Biba sa medzitým navliekla do čierneho sárí, čo dostala na narodky a vyzerala fakt pekne. Spolu s Madumitou (tyrkysové??? šaty savrak??? či tak nejak), čo vyzerala ako pravá princezná, sa potom spolu s ostatnými vypravili na wedding reception, takže sme mali slúžkine ??? jedlo celé pre seba.

Utorok 27. decembra 1994^#

Utorok 27.12.1994 100: Stý deň a veľká špinavá akcia! Po skromných raňajkách sme sa s Daliborom (ja batoh, on len spacak) vybrali tu neďaleko, na Chowpatti Beach. Okukli sme terén potom sme sa policajtami dali donavigovať na akúsi policajnú stanicu. Tam sme rozhorčene oznámili, že nám ktosi ukradol batoh. Že sme včera večer došli vlakom a nakoniec taxíkom z Calcutty na Dadar Stn, a potom vlakom na ???, a tam sme si ľahli na pláž, aby sme sa ráno prebudili bez jedného z batohov! Ženská zahlásila, že "prevezme prípad" a poslala s nami chlapíka obhliadnuť miesto činu. Tak sme mu ukázali taký pľac hneď pri mori. Problém bol v tom, že sme si až teraz všimli neďalekých policajtov, ktorí tam majú stále miesto, a ktorí tam zrejme boli celú noc. Sakra. Náš policista s nimi pokeca - oni samozrejme nevedeli nič ani o krádeži ani o nás... Vrátili sme sa, aby sme sa dozvedeli, že musíme na inú stanicu, a že kde to je. Nechápali sme prečo. Posielajú nás o stupienok vyššie? Či nižšie? Alebo len na oddelenie pre bláznov? Avšak išli sme tam a ešte raz to vyklopili, no a ešte raz sme išli, s iným policajtom, na tú blbú pláž, a ešte raz sa na nás pýtali tých polišov na pláži (a oni ešte raz nič nevedeli!). Potom sme presvedčili oficiera čo tam bol, že reku spíšeme protokol, takže konečne spísal celú našu fikciu i s ukradnutým foťákom (Practica Electronic), blesk National Panasonic, benzínový varič a oblečenie, no a 380 dolárov. Celková suma 18,700 rupií... No, nebola to sranda, ale okolo trinástej sme mali prísľub, že ak niečo nájdu, napíšu nám na Daliborovu adresu do Popradu, no a mali sme aj papier, ktorým vytrieme oči poisťovákom a vyinkasujeme 15,000, ako aspoň dúfame. Plus pocit z úspešne zloženej hereckej skúšky. Vrátili sme sa domov s veľkým chlebo a jedli až do obeda a Luboš, ktorého nerozhádzali ani problémy so sračkou, ktorú si liečil tetracyklínom, tabletkami proti hnačke i elektrolytom zároveň, hádzal historky, ako sa zamotal do šnúry s jazvečíkom na jednom a ženskou snov na druhom konci, ktorá mala šílene bohatého otca, a ako potom chodili ??? na chatu a do Grécka a super hotelov, a ako bol v Pamíre a v Moskve a všade. Tiež stopoval po Európe, tak sme si povymieňali historky, a tak potom aj s Bibou, až do noci. Šílene sme sa smiali, zasa. To ich jednotvárne jedlo sme si dnes už nedali, lebo je ich tu už príliš veľa. Luboš si dal 2 smažené vajíčka s cibuľkou, tak som tiež vybehol pre dve a keksy, no a tie keksy sme dali s čajom a vajcia som nechal na raňajky. // Biba si vzala dovolenku ???. // Dnes o Madumite a ???. // (Na polícii... prikúril sa tam taký osmahlý žobrák, jedno oko slepé a hlásil, že ho zrazilo auto, presne aké malo číslo, no policajti ho poslali do prdele. Vraj takých je tu plno, že chcú len prachy - odškodné od daného vodiča, no a že to číslo je vymyslené. My sme si takí istí neboli, no predsa sme boli radi, že s našou historkou a občianstvom sme na tom lepšie. Ešte nám ukazovali fotku nejakého chlapíka v obleku s kvetmi okolo šije, ktorý je vraj svadbovým podvodníkom. (Musí byť dobrý job v Indii, kde sú také vená!) No proste prenikli sme dnes za šedivú policajtskú rutinu!

Streda 28. decembra 1994^#

Streda 28.12.1994 21:29(+4.5)-16:59CET 101: Biba si dnes vzala voľno, tak sme vstali neskoro a ja som si dal praženicu s cibuľkou, na ktorú som sa tešil celú noc, plus chlebíky opečené na oleji so soľou, no krása. Bol som označený za súkromníka, až kým Luboš nevytiahol cornflakes! Okolo desiatej sme sa vyhrabali s päťlitrovou bandaskou prevarenej vody a plavkami smerom na Manori Beach, takže asi trištvrte hodiny vlakom na sever (7 rupií), potom sme vzali mototaxi k takému zálivu, kde premávalo ferry. Museli sme ísť v 2 taxíkoch, lebo brali po maximálne 3 ľuďoch. Vypečenci. Keby sme boli traja, tak by isto brali len po dvoch. Taxameter (ten istý ako na autách) hneď nahodil 4.4, no našťastie to nebolo krát 9 ako v centre, ale menej. Platili sme len 22.50 za každý taxík a okrem toho sme mali úžasný zážitok z jazdy. Potom sme kúpili také olejové vaječné zeleninové srandy, celé kilo (tu kilo volajú "kejdží") a spráskali to už na tom františkovi, čo stál 2.50, lístky od konduktora presne ako v buse, no a potom sme vzali... koč, reálny koč ťahaný dvoma koníkmi, tak sme si tam hoveli všetci štyria a blažene sme zírali na konské zadky, z ktorých jeden sa ulieval alebo nevládal, no a tak sme sa aj odfotili. Na konci jazdy (dokopy 25 rupiek) boli decká s bielou??? figúrou, vypchaté šaty, biela brada, no proste ako Mikuláš plus nápis "I'm going to die help me", no a pýtali peniaze, ovšem od tých nesprávnych. Išli sme na tú pláž, ktorá nebola nič extra, skôr naopak, také kamenné vlnolamy a všetky trčali na vzduchu, lebo bol práve úplný odliv, k tomu slnko stálo nečinne za závojom pary a ledva hrialo, no a voda bola studená a mokrá a špinavá, to tak sme sa fajn okúpali, teda ja s Bibou, a potom Luboš rozprával o Nataši, čo s ňou chodil v Moskve, a tak. Aj sme sa fotili a polehávali a sledovali Indky, čo sa okolo šinuli ako "dvojdverové skrine" (dík za termín, Tatko) a bolo nám fajn, aj keď sme nemali čo jesť, lebo väčšine z nás ležali v žalúdku tie olejové srandy, no a sledovali sme tancujúce psy. Na pláži len pár ľudí. Keď som išiel s Bibou plávať druhý raz, boli už trochu aj vlny a ja som sa takmer zamotal do takej siete na ryby, čo tam plávala. Cestou späť okolo šiestej sme prešli cez tú dedinku ???, ale pešo. Tá dedinka je kresťanská a keďže naokolo sú samí hindustánci, majú tam aspoň dva betlehémy na každého bezbožníka v Indii. Ten najväčší bol asi tak 2 x 2 metre. Boli tam aj kríže, pekne pri chatrčiach ???. Chudoba ako všade, svinky a psy a mačky a krysy ???. (Na pláži ešte ??? + Luboš = VECKA a ??? ???.) Vzali sme ferry späť a potom nie taxi, ale bus za 2.5, no podstatne lacnejšie. Cestou sme hodnotili a robili si vtipy o párikoch, čo sme stretávali a ??? super nálada. Na večeru sme naplánovali šošovicu a volské oči plus chlebík. Vlak, čo sme naň sadli bol expresom a stál len asi 4-krát a boli sme doma. Dobrý bol chlapík, čo ??? zíral Bibe na nohy, lebo mala len kraťasy, a neveriacky pritom krútil hlavou. Myslím, že sa mu celý jeho svet otriasol v základoch. Kúpili sme teda dve kilá lentiliek a 2 chleby a cukor do čaju... no a to všetko sa teraz práve varí, kým píšem. Je po 22:00 a čočky sú už takmer trochu mäkké! Môžeme jesť, no - ešte čosi sa prihodilo, bol tu Debra a Madumita a Ramin???... totiž, ešte na pláži sme sa dohodli, že Luboš dnes vypýta od Madumity magiš... no tak on sa k nej pri večeri naklonil a vraví, že by sa jej chcel opýtať na niečo špeciálne... načo Madumita sčervenela a Debra, chudák malý Debra doslova onemel uprostred reči a s otvorenými ústami, očami a okuliarmi civel na nich dvoch, aj keď predtým so zápalom debatoval s Bibou o tom, kde je kino. Nakoniec na neho Biba, ktorá sa ledva ovládala, aby nevybuchla smiechom, musela zavolať, aby pokračovali v komunikácii. No, sú to riadne deti, títo Indovia. Madumita vraj že OK, magiš nám dá po večeri, no keď zjedla, odišla a zamkla sa v izbe, takže asi ide o riadny průser (alebo veľkú lásku)! Idem jesť, inak mi to zožerú! // Tak sme sa prejedli tej šošovice, že sme zvyšok večera ledva dýchali, vyvalenípo všetkom možnom a počúvali sme pritom Elána môj mix Olympic??? a Kryl a spať sme išli asi o jednej ráno. Netušili sme, že to bol nás posledný večer u Biby! // (Hey, dnes Luboš spomenul hrad Helfštýn, tak ja reku to je tam, kde sú tie folkové festivaly, a Luboš nato, že jeho vesnice je priamo pod tým hradom! Týn nad Bečvou (vlaková zastávka Lipník nad Bečvou). A že ho musím prísť pozrieť, že Trnu tam všetci poznajú. Hovoril, ako sa Kryl s Nohavicom naliali v ich hospode, no a večer museli byť fit na koncert, tak ich vytiahli hrať fotbal, nech to z nich vyprchá. Hrozná sranda bola už to, ako to Luboš popisoval. Všetko potom odohrali výborne. Samozrejme pozná i všetkých ostatných - Redla, Janouška, Dobeša, Hlasa. Luboš plánuje vrátiť sa domov na svoju spiatočnú letenku v auguste (po roku), takže na druhý helfštýnsky festival v září (prvý je v červnu) by mal byť doma. -

Štvrtok 29. decembra 1994^#

Štvrtok 29.12.1994 102: V noci som bol 2x na WC, aby som tam nechal tú šošovicu. Ráno pre nás začalo už o pol ôsmej, keď rozospatý Dalibor otvoril akémusi exotovi, ktorý sa ho opýtal, čo tu robíme a kto sme. K tomu chcel čísla pasov, lebo Dalibor v snahe nenamočiť Bibu nepremýšľajúc vyhlásil, že tu bolo otvorené, tak sme sem vošli vyspať sa. Bola to dobrá volovina, to by sme si zavarili ešte horšie. Prišla ale Biba a vyjasnilo sa to. Ja som spal v izbe, takže chlapík ma nevidel a chalani mi vraveli, aby som sa neukazoval. Ovšem, chlapík mal aj tak správy, že sme traja... Dostal vraj akýsi list, že na 1204 bývajú cudzinci, tak zato tá razia. Ktovie, kto to práskol - ihneď ma napadol Debra v súvislosti s Madumitou, ale tiež ten blbý ženích, čo sa nám ani nepredstavil, plus jeho novopečená manželka Amrapali, čo vyzerá ako slonica, lebo ako poznamenal Luboš, keby sme tam neboli, tak môžu po prázdnom byte "behať nahí". Nech je to ako chce, dostali sme padáka do 10 minút, pričom Biba a ten hlúpy ženích na to mali dohliadnuť. Riadny šok, no pobalili sme sa a diskutovali pri tom, kto to práskol. Mali sme z celej situácie dobrú srandu, zatiaľ čo ten ženích si išiel ufajčiť pľúca na balkóne. Bolo asi štvrť na desať, Biba už mala dávno byť na ceste do banky, keď sme vypadli. S Bibou sme sa rozlúčili pri výťahu, mala ešte ísť na koberec ku šéfovi. Ale bola perfektná, nič si z toho nerobila - aj keď jej hrozil vyhadzov z baráku, mala skôr starosti, čo bude s nami. Musíme tu ostať najmenej do zajtra, keď Biba dostane prachy. My s Lubošom sme vyšli na Grant Road a usadili sa na takú drevenu bedňu, aby sme čakali do desiatej na otvorenie českého konzulátu. Luboš chcel zavolať vicekonzulovi p. Antošovi, ktorého kdesi stretol - vraj príma chlap - či by sme u neho nemohli prespať aspoň jednu noc. Antoš tam ale nebol, že až o jedenástej, tak sme na tej debne unavení sedeli ešte hodinu. Dalibor zahlásil kŕč v bruchu, aj on mal sračku z tej šošovice. Tak o štvrť na 12 Luboš zavolal, ale nič z toho, Antoš by ešte vzal jedného, ale troch nie. Luboš sa rozhodol ísť do Puny za kamošom a vráti sa sem do Bombay tak, aby prvého večer vzal vlak domov do Kharagpuru. My reku že ideme prespať na Manori Beach. Luboš mi dal svoju adresu, nech mu určite napíšem, ako sme došli cez ten Irán a tak: Luboš Trna, Indian Institute of Technology, J. C. Bose Hall D103, 702 321 Kharagpur, West Bengal, India. Tak sme si stisli ruky a rozišli sa, že čau na Helfštýne, aby sme sa potom tárali až na Banderi??? Stn, lebo reku keď sme včera prišli expresom, nemohlo to byť z Malad-u, lebo to nie je červená (expresová) stanica, tam sme vystúpili a vzali bus na Manori, aby sme došli až ku ferry. Lenže to bolo iné ferry, než včera. Bolo isté, že nech ideme kamkoľvek, nie je to smerom ku Manori Beach... Jednako sme však sadli na ten trajekt, trebalo k nemu dôjsť takou dlhočiznou lávkou na plávajúcich sudoch, až takmer do stredu zálivu. Platilo sa na druhej strane. Cestou sme sa pokúšali volať Bibe, lebo sme sa dohodli, že jej brnkneme čo podnikáme, lenže majú tam takú špeciálnu elektronickú centrálu, ktorá robí všetko iné okrem prepájania hovorov. Konečne pri tom ferry, na druhej strane, som konečne dostal na drôt živú operátorku, ktorá ma spojila s 2310, čo je priamo Biba, a tak sme jej povedali, že ideme na Manori a dohodli sme sa, že sa stretneme zajtra o pol siedmej na Church Gate Stn. Bibe bolo veľmi ľúto, že to takto dopadlo, ale kvôli nám, nie kvôli sebe. Je to fakt super holka. Že šéf jej iba povedal, že mu to mala oznámiť a tak, ale že to nebude rozmazávať... Reku sme len povyše Manori aj Essel Worldu (akýsi disneyland), tak to prešlapeme. Neuvedomili sme si, ako šílene ďaleko to je. Hodinu nám trvalo, kým sme sa vôbec dostali na pláž. (Cestou sme dali ryžu so zemiakmi, paradajkou a cibuľkou po 12.) Tam bola pravá rybárska osada, asi 20 kotviacich lodí, všade zdochnuté ryby a siete a smrad, no proste krása, avšak ostať tam nebolo kde, tak sme kráčali s tými batohmi po pláži smerom na Manori. Všade kokosové palmy a útesy a skaly a rybári a pastierka s ovečkami. Potom celé dve hodiny venovali namáhavému skákaniu z kameňa na kameň po útesoch. Bolo tam veľa "studničiek", z ktorých rybári po odlive vyberajú uviaznuté ryby. Išlo to pomaly, lebo kamene boli klzké a veľa z nich me museli obchádzať, lebo boli príliš veľké, no predsa sme konečne došli ku tým namaľovaným pestrofarebným skalám na severnom okraji Manori Beach, čo sme včera videli, a skoro potom sme boli zasa na pláži, na "našom" mieste. Obďaleč bola skupina asi stovky ľudí, tak sme sa tých Angličanov, čo sme náhodou stretli, opýtali, či nevedia čo sa tam deje. Oni na to že vraj tam natáčajú akýsi indický "soap series", tak to sme si vedeli živo predstaviť. Sadli sme do piesku. Slnko práve zapadalo, bolo okolo šiestej. Celý deň sme putovali. Ale urobilo nám to dobre, trochu sa spotiť a telesne vyčerpať. Aj hnačka hneď prešla. Piesok letel ponad piesok a more bolo vysoko, takže boli aj nejaké tie vlny, no a slnko čarovne zapadlo asi o štvrť na sedem, keď doma bolo ešte len trištvrte na dve popoludní, to isté slnko, len o hodne vyššie... takéto jednoduché paradoxy mi nikdy neprestanú imponovať. Ešte ma napadlo ísť za Bibou, prekvapiť ju a vziať do kina, no a potom spať na Chowpatty, alebo na stanici, tak sme si dvakrát hodili rupiou a dvakrát vyšlo "áno", no bolo už prineskoro, tak sme rozbili tábor (teda postavili stan) a boli sme v pohode a mieri aj medzi sebou. Zjedli sme jeden 800 g chlieb (8.80), jeden z dvoch, čo sme si dnes kúpili, plus tri mandarinky a vodu. A zaľahli sme a spali ako bábätká, ako vtedy na pláži v Thajsku... na pláži sa spí úplne najlepšie... a vlny burácali čoraz bližšie a vietor fúkal... fú fú fuuú...

Piatok 30. decembra 1994^#

Piatok 30.12.1994 103: Tak sme boli celkom do ružova. Okolo asi ôsmej som si zapol do ucha nejaké FM, bol tam na návšteve akýsi Bob Kristel či tak nejak, z US, mal hlboký a pokojný hlas ako Lew, nejaký herec drsňák a surfer a spevák, fakt sfleku zaspieval Monu Lisu, myslím že je to od Elvisa (musím to zohnať) (požičať si Elvisa od Pragerovcov), a ešte k tomu stunt car driver (kaskadér?), veterán z Vietnamu a Rhodézie (dnes Zimbabwe) a tak ďalej. Medzitým pekné pesničky, až do deviatej, keď zasa začali hovoriť všetko v Hindi. Tak sme pomaly vstali. Dalo si potom asi dve hodiny zašíval obal svojho spacaku, ja som si zabalil batoh, už akože na cestu, aj som si zaplával v tých krásnych vlnách. More bolo zase vysoko a znova prešlo okolo stádo kráv a byvolov a ten chlapík ako vtedy na ??? aj teraz prišiel na tom pomaľovanom voze s veľkými kolesami, ktoré ťahali dva biele byvoly, potom nakladal piesok z pláže, no len niekde, vôbec neviem, o čo mu šlo. Zjedli sme druhý 800 g chlieb a konečne okolo obeda sme sa pohli cez dedinu ku ferry a potom autobusom číslo 272 na Malad Stn. Odtiaľ sme to vzali pár staníc dole na Sudheri???, čo je červená, tak aby sme vzali fast train, ovšem prešlo x obyčajných vlakov kým prišiel ten expres, takže sa to nevyplatilo, tým skôr, že bol natrieskaný, a keď sa mi úspešne podarilo prebiť sa dnu zistil som, že Dalo taký úspešný nebol, no nedalo sa nič robiť, cesta späť nebola... jeden chlap hlasno chechtal, ako ma pozoroval pri zmätenom zápase s ruksakom a všetkými ľuďmi naraz, fakt že som pred sebou celou silou tlačil aspoň desať ľudí, aby som neostal visieť von z vagónu, takže ma to všetko dožralo a strčil som mu päsť pravačky pod nos, tak mu doslova zamrzol úsmev a celú trištvrtehodinu na mňa potom zazeral, debil jeden. Na Church Gate som vyčerpaný vystúpil a čakal Dalibora, ktorý prišiel našťastie už asi o desať minút, aby mi povedal, že hneď za mojim expresom išiel ďalší - prázdny. Čekol som, že vlaky na sever idú o 23:45 a okolo 13:00 z Central Station a o siedmej ráno a o 7:30 z Vivaru??? (všetko passenger trains, 2nd class, najlepšia voľba). Reku odložme si ruksaky... no to ide len na Central Station, tak sme sa tam vrátili a vystáli radu... dokonca by sme normálne mali ukázať i lístky, no nás nepýtali, takže sme sa zbavili našich ťažkých hovád a vzali si len tašky a dalo stan. Vrátili sme sa na Church Gate. Volali sme Bibe, že nech pozrie v novinách, čo ide v kine. Biba vravela, že sa ozval Luboš - bol v Pune, no kamarát tam nebol, tak ho prichýlili na českom konzuláte a možno tiež príde o šiestej na Church Gate. Išli sme do tej peknej záhrady pred knižnicou. Ja som posledný raz skočil do knižnice, či tam nie sú tí študenti sanskritu, no že tam aj boli, vravel librarian, no už odišli - bolo asi päť hodín. Anyway, napísal som presne čo potrebujem plus moja adresa, nech ma skontaktujú... dúfam, že to vyjde. Už o šiestej sme stáli na Church Gate a vyhliadali Bibu a Luboša. Biba ale o šiestej iba končí, tak prišla len tesne pred pol siedmou a vraví že ideme na Alladina, aj keď ona to už videla, hneď vedľa, kino Eros, lístky po 22, prvá rada, Dalo to zaplatil zo zvyšku tých 200 rupií, ktoré sme si včera od Biby požičali, no čo už. Perfektné kino s klimatizáciou, stereo zvuk ??? ??? a ??? také fajn uvoľnenie, vynikajúce nápady a dokonalá animácia, trochu príliš moderné, ale predsa magické, predsa rozprávkové, krásne, čisté a dokonalé. Super relax. Potom nás Biba pozvala do reštiky vedľa. Dali sme si akýsi indický názov???, ale každý iný. Ja som mal akúsi ryžu s čímsi, Biba takú placku a Dalo neviemčo, no a dohodli sme sa, že ostávame do Silvestra a že zasa pôjdeme na Manori Beach (tretí raz...), tentoraz kvôli oslave. Fajn, len ráno ešte pôjde Biba s Madumitou kúpiť hodiny ako svadobný dar pre Ampali??? a o jedenástej sa stretneme na Grant Rd Stn - my ešte ráno skočíme na Český konzulát pre Luboša. OK, bolo už okolo jedenástej - Biba musíš ísť spať, od rána si nebola doma... veď my tú noc nejako prežijeme. Chceli sme ísť na stanicu, no v poslednej chvíli sme sa rozhodli čeknúť ten park pred knižnicou. Ovšem, bol už zatvorený, tak sme si už celkom bez energie sadli na tie majestátne veľké schody knižnice a pokúšali sa ukryť si kožu pred komármi, no a potom sme sa tam hodili do stanu pred dvermi do knižnice, na betóne, medzi spiacimi chudobnými Indami v starých vreciach... Cítil som sa potupne, no keď som sa zazipsoval do toho stanu, bolo mi ako v inom, mojom útulnom svete a dobre som spal.

Sobota 31. decembra 1994^#

Sobota 31.12.1994 104: Posledný deň tohto roka. Vyliezli sme z toho stanu dolámaní tvrdým betónom, no predsa dobre odpočinutí, okolo šiestej ráno, keď sa to okolo nás začalo hýbať a Oskar nastúpil do svojej poslednej služby v tomto roku... vlakom na Grant Road a potom pešo na Peddar??? Road, kde je Český konzulát (č. 5). Trvalo nám šílene dlho, kým sme to našli - ovšem že budovy nie sú číslované a len málokto vie o konzuláte, keď tam nie je dokonca ani žiadny nápis. Ale OK, útrapy vždy zblednú, keď sa dosiahne úspech. Dali sme si zavolať pána Antoša, toho sympaťáka, čo o ňom básnil Luboš. A bol! Zablýskal na nás podozrivo lesklým chrupom, že ako to že sme ešte v Bombaji, vraj že sme odišli... vraj čakal Luboša, no ten neprišiel, tak sme zmätení nechali odkaz, že o 11 na Grant Road Stn, alebo potom na Manori, no tušili sme, že Luboš medzitým išiel spať (späť) ku Bibe. Samozrejme, cestou na Grant Road sme ho stretli na ulici, ako ide od Biby. Ten fiškus sa bol drzo okúpať vo Wallace Apts, bolo asi 10, že to stíha, vezme veci a o 11 bude na Grant Road Stn. Uvažovali sme ísť sa tiež osprchovať, no nechceli sme pokúšať osud, plus Biba už zrejme odišla kupovať tie hodiny. Tak sme si sadli na lavičku na Grant Road a v tom Dalibora znenazdajky osral holub na koleno a palicu. Ja som písal denník. Prišla Biba, tak kým Dalo čakal na Luboša, my sme skočili kúpiť dva 800 g chleby po 8.80, pol kila keksov za iba 20 (!!!), 4 pivá po 25 (6.5 deci). Uvažovali sme, či kúpiť whisky za 100, ale reku nemusíme sa práve zdrbať, veď zajtra musíme stopovať a tak. Plus 4 vajíčka po 1.5, tucet banánov asi za 10. Luboš už dorazil, tak sme to hodili expresom na Andheri???. Bolo dosť plno, tak Biba sa zviezla v dámskom oddelení. Ďalej šiťákom na Malad, kde Luboš kúpil štyri ďalšie vajíčka a ananás. Autobusom ku ferry, kde reku dáme kávu a čaj, tak i bolo, plus pár koláčikov, čo tam mali, no nádhera. Ovšem, kto zaplatí... Biba už nemala pri sebe nič okrem tých 3,500 pre nás a Luboš už mal tiež na mále a vlak mu ide až zajtra večer a bude v ňom potom 2 dni... no ešte to zatiahol, asi 20 rupiek. Vonku nám preto Biba dala tie prachy a ferry sme už zaplatili my... Znova prechod tou zvláštnou dedinkou. Dievčatá vyberajúce si navzájom vši z hlavy, psy, prasiatka v uličkách a tie betlehémy a "money for the Old Man". Cestou som v snahe pripnúť si Lubošou 5-litrovú bandasku s vodou na ruksak tú bandasku pustil, takže praskla. Bolo mi to nesmierne ľúto, no dal som si taký tajný novoročný záväzok, že keď prídem v septembri na Helfštýn, donesiem mu takú bandasku plnú natočeného piva... Tiež som si dal záväzok, keď mi Biba podala tie peniaze, že I. dala nám 200(skôr) + 3,500(teraz), ale jej rodičom doma donesieme 4,000 a II. že keď sa Biba v auguste či v septembri vráti domov, bude ju čakať taká párty, akú v živote nezažila. Bude to pre ňu a to lepšie, že viem, ako sa bude cítiť po tom dlhom čase trávenia čapatí a dahlu, keď dostane mäsko a sladkosti a víno... Tak sme sa hodili na pláž. My muži - sme vyrazili medzi palmy zháňať kokosy, alebo tie druhé plody, čo vyzerajú ako obrovské čierne kokosové orechy. No hoci stromy boli plné, na zemi sme nenašli nič. Cestou naspäť sme natrafili na predavača tých "lieskovcov". Jeden pre nás otvoril a vylúpol z neho takým kosákom tri akoby tretinky pomaranča, ktoré však chutili ako nejaké želé, no celkom fajn. Za jeden orech chcel tri, teda rupku za každú tretinku. Reku nie, ty si to tu pozbieraš a predávaš tak draho? Nakoniec chlapík za nami vybehol s trsom ôsmych síce malých, ale že za desať. No tak dobre, OK. Vrátili sme sa ku Bibe ako tí rybári z kreslených vtipov, čo namiesto priznania neúspechu nakupujú v samoobsluhe. Ovšem že sme sa nechali obabrať, lebo v tých malých plodoch boli iba úplne mrňavé a ešte trpké jadrá. Povedali sme si, že sa tam večer vrátime a skúsime zistiť, čo urobil s tou kopou, čo mal pri plote. Tak sme sa odfotili na Lubošov foťák (pýtať si tie fotky, čo sme tam spolu; aj u Biby sme sa fotili na samospúšť !), aj s jedným domorodcom, čo sa tam motal. Nazbierali sme drevo, zväčša kolíky, čo držali kríky za múrikom pri pláži, no a palmové listy. Našli sme i pár plochých kameňov, vyhrabali dieru v piesku a z tých kameňov sme stvorili poriadne ohnisko, aby sme naň postavili veľký hrniec so šošovicou a cesnakom (čo nám zvýšilo z tej poslednej večere u Biby). Okolo šiestej zapadlo slnko. Luboš dostal úžasný nápad opekať zemiaky v pahrebe, no ale skade zemiaky? Tak som s ním išiel, už bolo asi sedem a teda tma. Chceli sme cestou mrknúť aj na kokosy, čo sme cez deň zamerali len nízko nad plotom, kde by sa dalo vyliezť, no odrazu na nás z tmy vyskočil taký baskervil, že sme takmer vypustili duše. Tak sme išli pozrieť targuly, tak sa totiž volajú tie obrovské lieskovce. Fakt, chlapík ich len prehodil za plot, boli tam všetky! Plus, v šope v dedine, ktorá žila prípravami osláv Nového roka (je tu plno rekreačných zariadení) (žiarovky na stromoch, hudba, krása), kúpili brambory, tri kilá za 22. Reku Luboš, ja ti dám polovicu. Cestou späť sme vzali jeden ťažký trs targulí: ozajstný úlovok. Už z diaľky sme sa navigovali ohňom spod šošovice, no ten odrazu zhasol. Totiž, jeden z kameňov od horúčavy praskol. Tak sme museli nájsť nový, no šlo to rýchlo a šošovička na ohni z palmových listov v tom obrovskom hrnci vrela už za pár minút. S Bibou som sa potom vybral nocou do toho prekrásneho nízkeho domca na okraji pláže, blízko tých maľovaných skál. Chceli sme popýtať vodu. Sedeli tam takí Indovia v stredných rokoch, perfektne oblečení, obrazy na stenách, prestrený stôl, taniere, príbory... Veľmi milí ľudia. Biba sa spýtala, či sú tiež kresťania, no oni nato, že sú "Parsi". S tým slovom som sa už raz v živote stretol. Bolo to dnes ráno, na Church Gate Stn. Je tam taká tabuľka s citátom Gandhího v hindi i v angline, že hinduisti, moslimovia, budhisti a parsi majú žiť spoločne ako Indovia... no viac som o nich nevedel. Biba a Luboš potom pri ohni rozprávali, že je to taká málo početná sekta. Ich náboženstvo prišlo z Perzie (je to asi grécke slovo pre Peržanov, alebo?) v čase Alexandra Veľkého. Zaujímavé je, že sa štítia dotknúť mŕtvych, ktorých (vybraní jedinci vylúčení zo spoločnosti) dávajú do Towers??? of Silence??? s otvorenými strechami, kde tie mŕtvoly hnijú na vzduchu a žerú ich supy a krysy... musím sa o tom dozvedieť viac. // No, asi o deviatej sme spratali celú tú šošovicu, jeden 800 g chlieb a 8 vajíčok, no super a hralo nám silvestrovské bombajské FM a do toho hučali vlny, ktoré boli stále bližšie a bližšie. Reku až ku nám na koniec pláže sa predsa more nedostane... tak sme sedeli okolo ohňa a piekli zemiaky a spievali si Elán a Olympic a Luboš spustil pár neslušných odrhovačiek z Moravy, no proste fajn. A more sa stále blížilo, až bolo tak na tri metre. Reku posunieme radšej trochu ten oheň, čo ak bude ešte ďalej stúpať. Posunuli sme sa asi o tri metre vyššie, no onedlho sme sa zasa posúvali o ďalšie dva. Bolo to hrozne zvláštne, more akoby sa v tú noc vôbec nemienilo zastaviť, stále sa nám v okruhu ohňa zjavila nejaká rýchla výzvedná vlna, ktorá oblizla piesok len kúsok od ohňa, no a za ňou ďalšie a ďalšie. Dalibor si spomenul, že si dal pivo chladiť príbojom pri jednej skale, ktorú nebolo možné zabudnúť ani prehliadnuť. Pozerá, v tej oblasti len rovná hladina a vlny. Tak sa brodil po pás v príboji, v ruke horiaci palmový list namiesto baterky a s očami zabodnutými pod hladinu zúfalo hľadal svoje pivo. Nezabudnuteľný obraz. Hotové nešťastie, no zároveň velikánska sranda. O pol dvanástej sme dali sladké keksy a boli sme aj trochu napätí, aj keď vlastne polnoc nie je všade polnoc, doma bolo iba pol ôsmej, keď sme tam pri ohni na pláži uvideli 00:00 na hodinkách a ohňostroj na nebi nad vzdialeným Bombajom. Bolo to pekné. Takže vitaj, 1995!

Tomáš Fülöpp

Hanoi, Vietnam

December 1, 1994, December 31, 1994

• Expedition Asia at Dawn

• Cestami Marka Pola
• Pomoc na cestu vítaná
• Radi snívate?
• Denník expedície Ázia na svitaní - september 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - október 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - november 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - január 1995
• Ázia na svitaní (I.)
• Ázia na svitaní (II.)
• Ázia na svitaní (III.)
• Diapásmo Ázia na svitaní
• Pozor, zákruta!
• V Mongolsku majú štyri mesiace prázdnin, v Mali deti dostávajú známky od 0 do 20