Denník expedície Ázia na svitaní - september 1994

Pondelok 19. septembra 1994^#

Pondelok 19.9.1994 001: (Písané 20.9.1994, 18:24(+1)-17:24CET tesne za Kyjevom vo vlaku do Moskvy.) (Prepisované v Ulaan-Baatare 15.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) Ráno ma zastihlo pri počítači, kde som sa horúčkovite snažil dokončiť veci, ktoré som chcel stihnúť pred odchodom. Vlak mal ísť o trištvrte na šesť, no ešte o pol som tlačil list, v tú noc aspoň dvadsiaty. Aby sa nepovedalo, že som neraňajkoval, hodil som do seba kúsok vyprážanej kuraciny, pár ďalších som strčil do vrecka a zalial to čajom. Na dlhé lúčenie neostal čas a tak to bolo dobre. Najlepšie je nelúčiť sa vôbec, myslím. Z domu som vyšiel presne o 5:34, potom obvyklé preteky autom na stanicu, ale na to je už Tatko zvyknutý. Dalibor tam už bol. Dvakrát 64 korún za rýchlik do Košíc. Tatko, s ktorým som sa bol rozlúčil pri aute pred stanicou, prišiel ešte na perón a bolo vidieť, že mu nie je ľahko, keď nám podal ruku do okienka vlaku. Pohli sme sa, rovnako ako snáď tisíckrát predtým, keď som cestoval do školy, no tentokrát mi nebolo všetko jedno. A stačil pohľad na Dalibora, aby som vedel, že ani jemu. Z otvoreného okna sme sledovali ako náš Poprad ponorený do chladnej rannej hmly čoraz rýchlejšie odchádza na západ: domky pri trati na Okružnej, starý židovský cintorín, kde sa to všetko začalo, záhradky a most, kde som sa ako decko hrával na kovbojov, silueta nemocnice a panelákov Juhu, i toho môjho. A kone, spomenuli sme na Adeku, ktorá musela znášať naše jazdecké začiatky i na Ninu, ktorá ich nezniesla... A Tatry. Tatry. Ako dlho ich neuvidíme? A či vôbec? Zvyšok z tých prvých 101 kilometrov do Ázie sme spali. Snáď nikdy mi Košice nepripadali také milé, ako keď sme tam v to ráno vystúpili. Bolo okolo siedmej. Odrazu som si všimol čerstvý ranný vzduch i strechy pozlátené oranžovým zobúdzajúcim sa slnkom, známe ulice a zákutia, kam sme chodili pred skúškami na pivo dve. Alžbetin chrám, divadlo tesne tesne pred dokončením niekoľkoročných opráv. Všetko v tom zaprášenom meste mi odrazu pripadalo veľmi pekné a drahé. Taký záchvat sentimentálnosti - asi z nevyspatosti. Potrebovali sme čosi dokúpiť, ale všetky obchody ešte spali, tak sme si sadli na lavičku pri Maratóncovi a oddychovali. Mali sme dôvod, pretože naše ruksaky vážili aspoň 20,000 gramov. Dalibor vlečie stan, ja zas varič a asi pätnásť kníh. Počas balenia som totiž dostal ohromný nápad, ak si spacak pripevním na ruksak zvonka, ostane mi vo vnútri omnoho viac miesta. No a to miesto som v akomsi zatmení mysle (bola noc) zahádzal knihami. Tým pádom som nemal kde dať jedlo, tak som si na krk zavesil tašku s konzervami a rumom. Aj chudák Dalibor mal na krku podobnú záchranársku výbavu, takže sme sa mestom Košice vliekli z nohy na nohu nie nepodobní nákladným somárom, karavánovým ťavám, ale najmä lavínovým bernardínom z kreslených rozprávok. Ako sme tam sedeli napadlo ma rozlúčiť sa so strýkom, ktorý významne podporil našu cestu. Len čo som mu zavolal, Šani vyhlásil, že ide za nami, aby nám pomohol. Nebol som bohvieako nadšený, lebo autobus nám odchádzal o 9:20 a všetko, čo sme potrebovali, sme mohli vybaviť jedným prechodom cez mesto, nepotrebovali sme auto. Nemohol som ale odmietnuť, isto ma ešte chcel vidieť a ja jeho tiež. Nakoniec som bol rád, že prišiel, aspoň sme nemuseli behať s tými činkami na chrbte. V K-marte sme kúpili tužkové batérie (diktafón, rádio, blesk), baterky do baterky (štvorcové) a poštové obálky. Dalibor si kúpil zubnú kefku. Ešte Investičná banka - potrebovali sme dolárové šeky American Express. Tieto cestovné šeky sa u nás v hodnotách menších ako US$ 50 zháňajú veľmi ťažko. IRB v Košiciach bola poslednou bankou v okolí, kde ich mohli mať. Mali sme šťastie, predali nám dvadsiatky. Navyše, kúpili sme ich za dolárové bankovky a poplatok len 0.5%. Vo VÚB totiž v prípade že chcete kúpiť dolárové AmEx šeky, musíte platiť korunami. Ak máte doláre, zmenia vám ich na koruny a tieto späť na doláre v cestovných šekoch, pričom prídete asi o 4% sumy! Pre úplnosť, do ČS Obchodnej banky, Poľnobanky, Istrobanky a štátnej sporiteľne pre AmEx šeky ani nechoďte. Dobre že dsa vás neopýtajú čo to je. Keď sme minulý týždeň lietali od banky k banke, nervy sme mali ako chaluhy vyplavené na pobrežie. Takže to bolo šťastie, že sme ešte išli do IRB. Chvíľku síce trvalo, kým si ženská z príručky naštudovala postup predaja šekov, ale išlo to, všetko som podpísal a za päť minút deväť sme už boli na ceste na autobusovú stanicu. Tam sme si v zadrbanom bufete (pivo rozliate snáď aj po strope sa lepí na podrážky a vzduch treba požuvať aby sa dal vdýchnuť) skôr z roztržitosti ako od smädu kúpili dve Fanty a prešli k nástupišťu č. 1. Čakal tam na nás starý Kamaz a ruský vodič vo dverách, ktorý sa nás opýtal čosi úplne nezrozumiteľné. Odvetili sme, že do Moskvy respektíve do Mukačeva a ukázali mu batožinové lístky. Otvoril nám dvierka na boku autobusu, počkal kým sme si vybrali pár vecí a vložili tam ruksaky. Potom sme sa rozlúčili so Šanim. Neviem prečo, ale každý, kto sa s nami pred cestou lúčil, mal slzy v očiach. A vonkoncom nechápem, prečo som ich tam mal aj ja. Poviem vám, nie je to špás povedať niekomu "tak čau idem na čunder do Číny..." Autobus bol celkom dobre vybavený. Mal aj záclonky. Bolo nás tam aj s vodičom len desať duší. My dvaja sme sedeli vzadu, aby sme mali prehľad. Cúvať sme začali asi desať minút po plánovanom odchode. Vôbec ma to neprekvapilo, fakticky sme už boli na ruskej pôde. Teda pardón, na ukrajinskej. Z Košíc sme sa vydali cestou, ktorou som myslím ešte nikdy nešiel. Pohľad z vŕškov na mesto v údolí ako posledný pozdrav, potom plno zákrut, Michalovce, zasa zákruty a Vyšné Nemecké, naša hranica s Ukrajinou. Do nových pasov prvé pečiatky obidvoch colníkov, ktorí si nás prišli pozrieť v do autobusu. Keď som v auguste stopoval do Portugalska, prešiel som šesť štátov tam aj späť iba s jednou pečiatkou, aj tú som si musel vypýtať - na hranici s Rakúskom. Bolo 12:06, keď naša expedícia vstúpila do suverénnej Ukrajiny. Mimochodom, ani jeden z nás nikdy predtým v Ukrajine nebol. Privítal nás kolos vpravo od cesty, ktorý som nestihol identifikovaťm ale nazval som ho Komsomolec. Cesta sa odrazu zmenila na zlý sen všetkých tirákov. Museli sme sa v Kamaze držať sedadiel, aby sme hlavami nepoškodili strop. Zmena za oknami bola ohromujúca. Traktory, dymiace špinavé náklaďáky, rozpadnuté hrdzavé Moskviče a Žigule, aké u nás už dávno spia na šrotoviskách (alebo ich vykúpili Ukrajinci). Káričky všakovakých pratypov, do toho konské povozy a bicykle osedlané - inak si to nedokážem vysvetliť - samovrahmi. Dojal ma malinký žltý náklaďáčik - cisternička, s ledva čitateľným vyblednutým nápisom "MOLOKO". Ľudia v čiernych tesilákoch na ktorých nevidno špinu a riflové bundy, sivé bezútešné ulice a obchody bez výkladov. Prišli sme do centra Užhorodu na autobusovú stanicu (Avtovakzal) a zastavili presne v strede obrovskej mláky. Žiadna loďka pre nás neprišla, tak sme museli skákať. Zsatávka mala trvať asi 20 minút. Dalibor sa vydal hľadať toalety, ja som zatiaľ strážil bus, ktorý mal kolesá asi 15 centimetrov vo vode. Sledoval som vystupujúceho chlapíka, ktorému vodič otvoril batožinový priestor, aby si vybral svoju tašku. Bol v tom kus skutočnej akrobacie, postaviť sa na okraj chodníka, prevážiť sa dopredu a končekmi prstov zachytiť tašku a potom sa aj s nákladom odraziť späť. V jednej chvíli sa mi videlo, že v mláke skončí aj taška aj chlapík, no vodič ho v poslednej zachytil. Viac ľudí už v Užhorode nevystupovalo. Myslím, že aj tí, čo chceli, si povedali, že počkajú na menšiu mláku. Dalibor sa zo záchoda vrátil celý rozžiarený. Povedal, že to musím vidieť. Vraj za dve slovenské koruny. Fakticky to stálo za to. Zopár drevených lietačiek a boxy s arabskými záchodmi. Hovná všade len nie v na to určených miestach. Pisoáre vo výške kolien, veľké asi ako kokosové orechy. Pár nehybných ventilátorov v stene ako ironická poznámka. Studená voda z akejsi rúry v stene. Za ten zážitok by som dal aj desať korún. Plný dojmov som sa vypotácal k autobusu. Dali sme do reči s jedným Ukrajincom, ktorý sa vracal z Prahy do Mukačeva. Bol dosť pripečený, takže sme sa nedozvedeli viac než že je murárom a v tej Prahe robí na stavbe za 400 korún denne, čo je na Ukrajine mesačný plat. Sľúbil nám v Mukačeve ukázať železničnú stanicu. Onedlho sme zasa nasadli, pevne sa chytili okolitých sedadiel a vyplávali z tej diery. Na predmestí Mukačeva sme užasli nad domami, aké si tam ľudia stavajú. Sú to doslova paláce, všakovaké návrhy, no stále obrovské s veľkými záhradami. Plus, všetky tieto paláce sa práve stavali. Žiadne novostavby v staršej štvrti, ale planina odrazu zaplnená veľkolepými palácmi. Onedlho to myslím bude krásna štvrť. Lenže kto dopekla na to má na Ukrajine peniaze?! Mukačevská autobusová stanica stratená medzi rodinnými domkami, ani náznak mesta. Vraví sa že tam majú hrad, no my sme nič nevideli. Jednako však sme sem neprišli obdivovať hrad ani mesto. Aj blízku Koločavu si necháme na budúcu návštevu. Pripečený murár splnil sľub a napriahol ruku smerom na železničnú stanicu. Dovliekli sme sa tam asi po pol hodine cesty po rozkopaných uliciach plných psov a bosých detí. V štátoch bývalého Sovietskeho zväzu možno cestovať buď "plackartnym" alebo "kupejnym" vozňom. Plackartny má otvorené kupé so štyrmi lôžkami a ďalšie dve lôžka sú pozdĺžne v chodbičke. Kupejny znamená zatvorené kupé šo štyrmi lôžkami a je samozrejme drahšie. Existujú ešte takzvané "obščije" vozne, kde to vyzerá ako v plackartnom, no cestujúci nemá miestenku a na každom lôžku sedia traja a viacerí ľudia. Do Moskvy, čo je dlhá a navyše už medzištátna trať, však obščije vozne nechodia. Lístky platia vždy pre konkrétny vlak. Takže ak človek zmešká, nemôže ísť tak ako u nás nasledovným vlakom, hoci rovnakým smerom. Čoskoro sme zistili, že najbližší vlak do Moskvy nám ide až hodinu a pol po polnoci. Potrebovali sme ešte vedieť cenu lístka, ovšem ruskú cenu. Nie turistickú, akú by nám ako cudzinocom naparila v dolároch pokladňa Inturistu. V tom nám pomohla Lilia, asi okolo tridsať, ktorá sa s nami nejako dala do reči. Spýtala sa nám na cenu. Plackartné lístky sú vraj vypredané a kupejné stoja 1,269,000 kupónov. Začudovali sme sa ako môžu byť vypredané lístky,keď sú len tri hodiny popoludní. Vtedy nás Lilia usmernila, že sú štyri. Uvedomili sme si, že na Ukrajine je o hodinu viac ako vo zvyšku Európy. Lilia nám potom vyklopila svoj životný príbeh. Je zo samostatného Kazachstanu. Potom, čo ju opustil manžel, túla sa so synom po bývalom ZSSR. Pochopili sme, že malý asi osemročný usoplený fagan čo pobehoval okolo je jej syn Rafael. Dali sme mu pár lízaniek z našich zásob, načo Rafael začal loziť po nás a po našich batohoch, ako sme sedeli na lavici v čakárni. Bolo ale treba jednať - najprv vymeniť doláre. Vyzvedeli sme že dolár je hodný tak 50,000 kupónov, no kde ich zmeniť? Lilia sa ponúkla že nám ukáže banku, takže zatiaľ čo Dalibor strážil batohy a Rafaela ja som s ňou išiel do centra. Snáď kilometer sme šlapali pomedzi tie rodinné domy, kým sme prišli k banke, ktorá myslím bola v centre, no potvrdzovalo to len pár úbohých obchodíkov. V banke bol kurz iba 46,000 kupónov za dolár, čo je pri zmene väčšej sumy dosť výrazný rozdiel oproti 50,000, tak som nezmenil. Veď času dosť. Spýtali sme sa v pár krčmách no nik nechcel dať viac ako v banke. Napokon sme boli späť na stanici, kde som v kiosku dostal radu, nech sa spýtam taxikárov. No ovšem, mohlo ma to napadnúť skôr. Tých bolo všade plno, samé vexlácke typy - kožené bundy a oči blbých frajerov za tmavými okuliarmi. Jedného som oslovil, no o 50,000 nechcel ani počiť a odišiel. Zrejme ma skúšal, lebo po chvíli sa vrátil a spýtal sa koľko. Povedal som, že 60 dolárov. Nakoniec som to zjednal na 49,000 kupónov za doláč. Vrátil som sa teda do haly pre Dalibora a všetko som mu vysvetlil. Naložili sme si tašky a ruksaky aby sme sa po nich nemuseli obzerať a k ruke kasery. Bolo to ako vo filme. Chlapík si sadol na predné sedlo auta a transakcia mala prebehnúť za paravanom otvorených dverí. Vexlák už odpočítal 2,940,000 kupónov, keď nás napadlo, že môžu byť falošné. A tak sme zmenili plán. Povedali sme mu, nech kúpi dva kupejné lístky do Moskvy na 1:30, spolu za 2,538,000 kupónov a zvyšok nám dá v hotovosti. Nato sa chlapík dlho dohováral so svojim komplicom, ale nakoniec súhlasil a tak sme to aj zrealizovali. S lístkami v ruke sme povedali zbohom Lilii, ktorá už začala byť príliš dotieravá svojimi návrhmi na sobáš len aby sa dostala za hranice. Alebo dajte aspoň pár dolárov, vidíte, syn... Vyšli sme na perón a zložili sa úplne na jeho konci. Otvorili sme si plechovku luncheonu a konečne sme sa v ten deň najedli. Odrazu sa pri nás objavilo dievčatko s pozdravom "hello". Maria, roztomilé stvorenie. Dali sme jej lízanku, načo odbehlo a priviedlo aj kamošku Nelju. Aj tej sme dali lízanku. Chvíľku sa na nás usmievali a potom odbehli obidve. Keď sa vrátili, museli sme nastaviť ruky kam sme dostali - cukríky. Nechápali sme. Hodnú chvíľu sme sa takto zabávali - stále keď sme im niečo dali, ony sa nám pekne odmenili. Len nechápem, odkiaľ to nosili. Možno im matka predávala v niektorom kiosku, alebo to kradli, neviem. Boli ale hrozne zlaté. Vrchol prišiel, keď mi malá Maria dala do ruky takú striebristú retiazku a nútila ma, aby som si ju nechal. Nakoniec som jej ju zavesil na krk. Potom ma Dalibor s tými svišťami odfotil. Teším sa na tú fotku. Najkrajšie na nich bolo, že nežobrali peniaze. Ešte chvíľu lozili asi v päťmetrovej výške na takom moste nad nami, aby sa predviedli. Keď sa zotmelo a malé sa vytratili, asi domov, presťahovali sme sa do čakárne, aby sme tam strávili nasledujúcich pár hodín do odchodu vlaku. Bol tam celkom kľud a čisto, pretože tam mali vstup len cestujúci s lístkami, a tak sme čítali a driemali. Poznámka: Do Ázie ideme s 1639 dolármi (1220 v American Express Travel Cheques), čo je pri povedzme 30 Sk za dolár 49,170 Sk, teda len 24,585 Sk. S tým si trúfame prejsť x dní, y krajín a z kilometrov, okolo Ázie. Myslím, že to ešte bude zaujímavé!

Utorok 20. septembra 1994^#

Utorok 20.9.1994 002: (Prepisované v Ulaan-Baatare 15.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) O pol druhej ráno, celkom presne, prišiel náš vlak z Budapešti. Našli sme si svoj vozeň a sprievodca (pre každý vozeň jeden) nám ukázal naše kupé. Dve lôžka naľavo už boli obsadené nejakými mládencami, tak sme sa zložili vpravo, ja hore a Dali dole. Okrem lôžok bol v kupé veľký batožinový priestor nad dverami, stolík pri okne, stropné svetlo a malé svetielka pri každom lôžku. Okno sa otvoriť nedalo, no to sme očakávali, pretože to je prvá vec, na ktorú sa každý po ceste ruským vlakom sťažuje. // Pokecali sme so spolucestujúcimi. Jeden mal na tričku mapu Kalifornie a volal sa Saša, pre druhého bola typická vyholená hlava a meno Vitalij. Vysvitlo že sa venujú "byznysu", čo v ruštine znamená priekupníctvo. Vozia na Ukrajinu autá z Čiech, Slovenska a Slovinska. Jedno auto im hodí tak tristo dolárov. Ťažko s nimi bolo hovoriť o čomkoľvek inom, ani sme sa nepokúšali. Zúfalo sme sa potrebovali vyspať. // Zobudili sme sa až okolo obeda, práve keď sme zastavili v mestečku Žmerinka. Zážitok - veľký perónový trh. Okolo vlaku sa v obidvoch smeroch tlačili bábušky s pirôžkami (plnenými mäsom), rybami, kvádrami ruskej zmrzliny, jablkami, čokoládou, cigaretami samozrejme vodkou a stovkami ďalších vecí. V Žmerinke sa mení smer jazdy vlaku, preto sa tu dosť dlho stojí a vyvinul sa takýto skvelý trh. Aj my sme vyšli von, no zatiaľ sme nič nekupovali. Prezeral som si obrovskú lokomotívu, ktorá vlastne akoby pozostávala z dvoch spojených, na každej strane kabína. Aj vozne sú robustnejšie, zrejme následkom širšieho rozchodu koľajníc. Vlak je omnoho dlhší ako bývajú naše súpravy (okolo 7 vagónov). Dalibor neskôr v zákrute napočítal 14 vozňov! Mimochodom - koľajnice sú v celom ZSSR a v Mongolsku oproti európskym širšie o necelých 10 cm. Neviem presne prečo. Ktosi napísal že Rusi sa tým chránili proti nepriateľskej invázii po trati, ale to mi pripadá ako divoká hypotéza. (Úvaha... !) // Ako som očakával, nikto neoznámil kedy sa vlak pohne, takže všetci sme naskakovali až keď sa rozbiehal. Je to bežný jav na všetkých ruských staniciach. Saša a Vitalij si kúpili údenú rybu. Rozbalili ju na stolíku pri okne a začali premýšľať, ako ju skonzumujú. Bola to dost veľká ryba, neviem aký druh, a tak Saša nedokázal odfakliť jej hlavu a nakoniec ju takpovediac odtrhol. Potom tej chudere začal špičkou noža vylupovať šupiny jednu po jednej. Iste by to robil dodnes (12.2.1995), keby mu Vitalij, ktorý už zrejme údenú rybu niekde videl, neukázal ako nato. Takže rybu rozrezali a keď povyberali všetky vnútornosti, dostali sa k jemnému červenému mäsu ktoré zapíjali akýmsi pivom. Nikdy som nemal rád pitvy, tak som sa išiel na chodbičku, kde doteraz píšem denník. Je tu zopár vyklápacích malých sedačiek, na jednej z nich práve sedím a píšem denník. Aj tu sú okná zamknuté, ale pomerne čisté a s ľanovými záclonkami. Stále tade niekto chodí na záchod. Aj ja som preskúmal záchod. Bol európskeho typu, no taký špinavý, že by som si naň v živote nesadol. A ani nikto iný - videl som totiž, ako sa používa. Raz sa mi tam podarilo vraziť keď bolo obsadené. V krátkom okamžiku, pokým som zasa zavrel, som uvidel ženskú, ako nad tým záchodom visí. Nie žeby levitovala, proste sa rukami držala tyče na okne vpravo a na stene pred sebou. Priviedlo ma to k úvahe, či aj v tých šlapákoch s lietačkami v Užhorode boli nejaké držadlá. V tom vlakovom záchode bola ešte diera v podlahe, asi pre prípad, že sa zapchá misa a maličké umývadlo s takým dômyselným ruským spúšťaním vody - treba držať prst na otvore odkiaľ tečie voda. Poznámka - ako zistil Dalibor, po zdvihnutí dreveného kruhu sa na mise ukážu stúpadlá, kam človek vylezie a koná. Premyslené. // Čosi po šiestej večer sme stáli v Kyjeve. Vo veľkých mestách sa stojí dlhšie, takže som čakal rozvinutý perónový trh, no snorili tam policajti, tak sa takmer nepredávalo. Saša a Viťa nás ponúkli tým svojim ruským pivom a rybou a chvíľku sme debatovali o cenách a o ničom. Stále nás berú ako Čechoslovákov, respektíve Čechov, aj keď dobre vedia čo sa u nás udialo. Je to ale celkom normálne, veď aj my ich máme za Rusov, tak čo. // Minimálne z troch kupé v našom vozni bolo neprestajne počuť plechovú melódiu elektronických hier Tetris. Dobre mi to liezlo na nervy. O desiatej večer prebehli vlakom colníci. Zbežne kontrolovali batožinové priestory - buď im išlo o veľké bomby alebo čiernych pasažierov. Vtedy sme prežili ďalší skok časom. Odrazu bolo jedenásť, boli sme v Rusku. Ešte chvíľku som čítal a potom som sa podobne ako Dalibor odišiel do snov.

Streda 21. septembra 1994^#

Streda 21.9.1994 003: (Prepisované v Ulaan-Baatare 17.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) 7:10(+2)-5:10CET (Rusko - Brjansk, policajná stanica:) // Zobudil som sa nato, ako ktosi s hrmotom odsunul dvere a pýta pasporty. Ruská pasová kontrola, asi 3 hodiny ráno. Podal som tej uniforme pas a žmúril som do svetla, už nech mi ho vráti, dopekla, chcem spať. Chapík sa mi však do pasu hlboko začítal a nakoniec vypustil otázku, či mám pozvanie do Ruska. Povedal som že mám služobnú pečiatku, tak mi netreba pozvanie. On na to že pečiatka už neplatí a chce vidieť pozvanie. A že či tamto dole je môj drug. Zobudil som Dalibora a povedal som mu o čo beží. Obaja sme sa dali do presviedčania tej masky že pečiatka platí veď sme ju ako expedícia dostali len pár dní pred odchodom atď. No oficier bol tvrdý ako Rus. Zavolal svojho kolegu a poradil nám aby sme bez odporu a rečí. Vystupujte lebo zaplatíte meškanie vlaku. Musíte sa vrátiť naspäť domov. Môj novinársky preukaz ich prekvapil, ale nepomohol. Narýchlo sme si zbalili veci porozkladané po celom kupé a o 3:15 sme vystúpili do studenej noci ruského mesta Brjansk. Colníci nás priviedli k malému domčeku stratenému v bludisku koľajníc tej veľkej stanice, nechali nás čakať a vošli dnu s našimi pasmi. Okrem nás sa tam na kope svojej batožiny od zimy triaslo akési nízke šikmooké dievča. Napadlo ma, že asi Číňanka. Po chvíli colníci zavolali jedného z nás, tak som vošiel. Vo vnútri bolo asi pätnásť uniforiem, priveľa na takú malú miestnosť, no ale lepšie ako vonku v tej zime. Jeden, čo sedel za stolom, im zjavne šéfoval. Musel som vybaliť všetky veci z ruksaku aj z tašky. Veľmi ich zaujala moja dýka. Merali jej dĺžku, vyťahovali veci z dutej plastikovej rúčky a tak. Spočítal som pred nimi doláre (len hotovosť, šeky ich nezaujímali) a vypísal colné prehlásenie. Colníci neboli nijako prísni, takže mi to trochu zdvihlo náladu, že to pôjde hladko. Zasa som všetko zbalil, vyšiel von a vystriedal ma Dalibor. Medzitým som sa dal do ruštiny s tou ženskou. Bola to Mongolka, z Ulaan-Baataru. Nakúpila veci v Kitaji (v ruštine Čína) a vezie ich na Ukrajinu. Samozrejme Rusi robia problémy. Tiež ju chcú vrátiť späť. Keď sa dozvedela, odkiaľ sme povedala, že ako decko bola v Ulaan-Baatare často na návšteve u jednej českej rodiny čo tam prebývala. Vraj sa tam naučila robiť české buchty, no dnes ich nerobí lebo v Mongolsku nezoženie všetky prísady. Vravela tiež, že u nich v televízii bežali seriály ako Arabela a Spadla z oblakov ai, poznala spústu miest v Prahe hoci tam nikdy nebola. Napadlo ma, koľko toho ja viem o Mongolsku... Meno Mona a celkom pekná. Vymenili sme si adresy. V UB ju teraz asi nestretneme, lebo na Ukrajinu sa musí dostať za každú cenu. Ak nie tadeto, tak iným prechodom. V Kyjeve žije jej sestra, ktorej syn akosi ochrnul a potrebuje operáciu. Práve prachy z predaja čínskych hábov majú na tú operáciu prispieť. Dojemná story, ale myslím pravdivá. Potom hovorila o Mongolskej prírode. Vyhlásila, že v Mongolsku nádherné nebo. To ma dojalo. Ešte chvíľu sme debatovali, potom ma zavolali do domčeka za Daliborom a začal sa boj. Vysvetlili sme všetko o expedícii novinár + fotograf, že cestujeme do Mongolska a Číny a ešte ďalej. A že víza nám netreba lebo máme tie služobné pečiatky v pasoch. Na tom postavili protiútok, totiž že "AB Služebnaja" už bola zrušená už začiatkom leta. Namietali sme že nám ju vydali 26.augusta, takže musí platiť. Tak dokola. Medzitým šéf spísal zápisnicu a prečítal nám ju. Hovorilo sa tam, že sme nelegálne prekročili hranice, tak sme mu to nepodpísali. Chlapíka nás uisťoval, že je to formalita, no tým skôr sme sa nedali. Ukazoval nám denník, a hovoril o tom, koľko Slovákov s tou istou pečiatkou už posledné dni vrátili. Bohvie čo v tom denníku bolo. Nepodpísali sme, zato sme mu povedali že chceme telefonovať na našu ambasádu v Moskve. Nevozmožno. A basta. Nakoniec sme si vynútili rozhovor s jeho nadriadeným, ktorý mal prísť do práce o deviatej. OK. No to nebolo všetko. Spomenuli si na môj žabykláč, a keďže Dalibor mal tiež dýku, povedali aby sme ich odovzdali.Vysvetlil nám, že v Rusku je zakázané nosiť pri sebe čokoľvek okrem zatváracích vreckových nožíkov a takéto dýky sú klasifikované ako "cholodnoje oružie", teda zbraň. Nechceli veriť že u nás možno takúto dýku kúpiť v ktoromkoľvek športovom obchode a netreba mať ani zbrojný pas. Z môjho noža si pekne bukvu po bukve opísali "420 STAINLESS" z čepele v domnení, že ide o sériové číslo armádnej zbrane... Potom s nami vyšli von. Pomaly začínalo svitať. Priviedli nás na akúsi železničnú stanicu polície, kde bolo plno ciel, a tak sme sa tešili, že napíšeme reportáž sz väzenia, no bola to zrejme zlá adresa a po chvíli sme sa presunuli na inú políciu, tiež v staničnej budove. Aj tam boli cely, no ostali sme v prijímacej miestnosti. Bolo asi sedem moskovského času. Colníci odovzdali policajtom naše nože a odišli. Dlho sa nič podstatné nedialo. Službukonajúci bol zaneprázdnený komunikáciou cez nefungujúcu vysielačku, telefonátmi a nejakými spismi. Potom otvoril dvere cely, odkiaľ sa vypotácal zarastený muž v koženej bunde a začal sa zobúdzať takými zvláštnymi pohybmi. Až keď si sadol za stôl a službukonajúci neprotestoval ale naopak mu išiel spraviť kávu došlo mi, že to nie je recidivista, ale policajný šéf. A správny chlapík. Bolo vidieť, že naše "zbrane" berie športovo. Trpel syndrómom dvoch hláv * ("syndróm dvoch hláv" - postihnutý trpí pocitom, že vo vnútri jeho hlavy rastie druhá hlava a bezohľadne tlačí na tú prvú; inak známa "opica"), tak som mu dal tabletku algifenu. Náhle vypukol na polícii všeobecný zhon a chaotické pobehovanie. Dozvedeli sme sa, že akási ženská spadla pod idúci vlak a rozmašírovalo ju to na štyri kusy. Zrejme naskakovala do rozbiehajúceho sa vlaku. Cynici, ktorí sa v nás to perné ráno prebudili, ľutovali že to nemôžu nafotiť. Celkom sa na nás zabudlo. Až po nejakom čase o nás zakopol ten zarastený šéf a pustil nás aj s našimi "zbraňami". Fašírka na koľajniciach už nebola, tak sme sa vrátili k colníkom, ktorí mali naše pasy. Bolo asi osem a stále veľmi chladno. Debatovali sme s Monou, ktorá stále sedela na svojich taškách. Čosi po deviatej vošiel do domčeka náčelník s vyhrnutným nosom a asi po pätnástich minútach nám po niekom poslal podriadeného s odkazom, s ktorým sme mali ísť na stanicu a kúpiť si lístok domov na Slovensko. Poriadny bastard. Samozrejme sme si vynútili že s ním chceme hovoriť. A povedali sme mu to čo už stokrát v ten deň. Vytiahli sme list, v ktorom nám MZV SR písalo, že poslalo fax na naše ambasády v Ázii, a tvrdili sme, že je to oficiálne poverenie našej expedície ministerstvom. Bolo to v slovenčine, ale chlapík bol inteligent, tak si vyhláskoval m-i-n-i-s-t-e-r-s-t-v-o a aj pečiatka na neho ako správneho úradníka urobila dojem. Požiadali sme ho, aby nám on ukázal nejaký doklad toho, že služobná pečiatka už neplatí. Bol podarený: vytiahol nejaký dokument v azbuke a chvíľu si púšťal strany medzi prstami, ale nič nám neukázal. Potom sa opýtal, či ideme z Mongolska do Číny a ešte ďalej. Zjavne ustupoval a bolo jasné, že máme vyhrané. S prísnou tvárou tvárou oznámil, že nám povolí prechod Ruskom, ale do 28. septembra musíme krajinu opustiť. // Vyšli sme von a našli akýsi obchod s potravinami. Kúpili sme jablkový mušt v trojlitrovej fľaši asi za 1200 rubľov (pol dolára) a zapili ním veľký obez pozostávajúci z dvoch konzerv a celého chleba. Takáto porcia mi na prázdny žalúdok spôsobila na také kŕče, že som sa nemohol ani postaviť, ale za pár minút sa to zlepšilo. Vydali sme sa zmeniť peniaze a kúpiť nové lístky do Moskvy, pretože samozrejme naše lístky platili na vlak ktorý odišiel bez nás. Doláre sme zmenili v kurze 2200 rublov za dolár u jedného policajta. Čo sa týka lístkov, vlak išiel o 14:19, takže plackartne už boli vypredané. Ostávala však nádej, že do odchodu sa ešte čosi uvoľní. Priznám sa, že nechápem systém ruských rezervácií. Proste, blondína s vrkočom v okienku zapracovala a o jednej sme mali dva lístky len po 10,300 rubľov (US$ 4.7). // Až potom, ako dorazil vlak z Odesy do Moskvy, sme dostali od colníkov pasy a mohli sme sa usadiť v našom plackartnom vozni. Čo sa týka Mony, odlifrovali ju späť do Moskvy. Videli sme, ako ju vedú do nášho vlaku. Cestou nás prišla pozrieť, zháňala atramentové pero, aby si v pase mohla čosi zamaľovať a potom vyzmizíkovať. Cesta prebehla OK, dobre sme sa prespali sme na lehátkach. Asi okolo deviatej sme prišli na Kyjevský vakzal v Moskve. Naším najdôležitejším cieľom bolo rýchlo nájsť telefón a spojiť sa s Valerijom, našim priateľom básnikom z Prešova, ktorý bol v Moskve na návšteve u priateľov a prespať u neho. Chvíľku trvalo, než sme sa zorientovali a zistili, že mestské automaty tu fungujú na plastikové žetóny, vystáli sme radu na tie žetóny a potom ďalšiu na jeden z fungujúcich automatov. Nebolo to bohviečo, všade spústa ničomníckych pohľadov nočných živlov, tma a špina. Čím skôr preč. Na čísle, ktoré sme mali, mi povedali iné, kde sa mi konečne ozval Gera. Ibaže bieda. Povedal že býva u kohosi na opačnom konci Moskvy a sám má problémy so spaním. Plus že metrom sa k nemu nedostaneme a ostatná mestská doprava tam v noci nechodí. Nech vraj zavoláme ešte o jedenástej, že skúsi niečo vytelefonovať. Tak sme čakali a volali, no nič z toho. Keby sme boli bývali dorazili skôr, tak by bolo všetko OK, ale teraz v noci... Jedine taxík, no ten sme zavrhli zasa my. Ostaneme do rána na stanici. Dohodli sme sa že ráno o siedmej sa stretneme pod veľkou sochou Lenina, ktorý stráži nástupište na stanici. Boli sme dosť rozmrzení, pretože sme sa po tom šialenom dni tešili na sprchu a spánok. Ale Gera mal asi pravdu. V noci by sme sa asi v moskovskej džungli nikde nedostali. Vkĺzli sme teda do fajn čakárne, kam policajti vpúšťali len s lístkom na vlak. Bolo tam celkom čisto a kultúrne. Kúpili sme si chlieb v jednom z mnohých kioskov a čosi pojedli, potom sme sa zložili na zem ku stene - na laminátových stoličkách už nebolo miesta - ruksaky bezpečne za sebou, kaser poruke a spali sme.

Štvrtok 22. septembra 1994^#

Štvrtok 22.9.1994 004: (Prepisované v Ulaan-Baatare 17.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) Zobudili sme sa okolo piatej ráno, keď po hale chodila čata s megafónom a všetkých nás vyhnala von, pretože sa malo upratovať. Vyšli sme teda k nástupištiam, ktoré sú síce kryté, no nijako nechránené proti zime. Všade na špinavej zapľuvanej zemi sa povaľovali alebo sedeli na taškách ľudia. Ten ľudský zverinec si možno len ťažko predstaviť. Nad touto vzorkou ľudskej biedy sa týčil asi trojmetrový Lenin na kamennom podstavci s duchaplným nápisom "LENIN". Ako obyčajne, hľadel do diaľky. Pod ním sa hemžil jeho národ, špinavý a smradľavý, uváľaný v prachu zmiešanom s olejom, chrápajúci, opitý, močiaci, pogrcaný a plaziaci sa po štyroch. Tu sme, Voloďa, tvoje deti. Zložili sme veci ku stene a poskakovali v snahe zohriať sa. Sledovali sme priekupníkov s koženými bundami, ktorí na dôkaz pravosti kože prechádzali po nich plameňom zapaľovača, ktorý nezanechával stopy. Potom sme zbadali - Monu! Už tretíkrát, neverili sme vlastným očiam. Vravela, že sa vracia a znovu sa pokúsi prejsť na Ukrajinu. Zaželali sme jej veľa šťastia. // Gera prišiel okolo siedmej tak, ako sľúbil. Bolo úžasné stretnúť človeka na takom mieste. Povedali sme mu náš príbeh v Brjansku. Gera vravel že má tú istú pečiatku ako my a hranicu prešiel vlakom len pár dní pred nami úplne v pohode. Ukázal im však aj papier, ktorý potvrdzoval, že ide skutočne o služobnú cestu. Povedal tiež, že všetko by bolo OK, keby sme ešte vo vlaku dali pasovákovi pár dolárov. No čo už. Pomohli sme si. Potrebovali sme sa dostať na Jaroslavskij vakzal, odkiaľ odchádzajú vlaky na východ. Išli sme metrom. Nikdy som nevidel také nádherné metro. Prekrásne veľké haly, stĺpy, mramor a štukatúra. Také niečo som nevidel ani v Londýne či Paríži alebo Amsterdame. Pokiaľ ide o samotný stroj, veľmi sa podobal na svojho pražského brata. Na Jaroslavskej stanici sme po chvíli zistili, že najbližší vlak do Irkutska, ktorý bol naším cieľom, odchádza o 0:30. Gera svojou dokonalou ruštinou vyzvedel ruské ceny. Samozrejme plackartne: tu už by bol rozdiel v cene oproti kupejnym obrovský. // Jeden lístok stál 94,000 rubľov. Peniaze sme zmenili celkom pohodlne, hneď na stanici je zmenáreň s výborným kurzom 2330 rublov / dolár. Vypáral som si stovku z nohavíc, aby sme sa zbavili veľkej bankovky a zmenil som ju, takže sme dostali 233,000 ruských peňazí. Hodnú chvíľu sme čakali, kým sa ženská rozhodne predávať lístky, potom nám Gera kúpil dva plackartne lístky do Irkutska. Jeden nás pri spomínanom kurze vyšiel na US$ 40.34 (1210.2 Sk, 5191 km, asi 23 halierov za kilometer). Nie je to tak veľa, no ceny rýchlo stúpajú. Prešovský cestovateľ Jožo Ivanecký, ktorú túto trasu šiel minulý rok v auguste, za cestu zaplatil ekvivalent asi 150 Sk!!! Gera sa ponáhľal na akési stretnutie, tak sme sľúbili pohľadnicu a rozlúčili sa. Potom sme sa vydali do ulíc. // 13:08(+2)-11:08CET: Sedíme na okraji Červeného námestia, na príkrom trávnatom briežku, opretí o kremeľský múr. Pozeráme na vežičky Chrámu Vasilija Blaženého. Práve ide okolo svadba. Pri kostole číhajú na turistov dve maličké zošúverené babky. Obidve sa zjavne snažia vyzerať úboho. Jedna má nakrivo okuliare a kríva, druhá si vzala na pomoc barlu. Jednako však jedna predbehuje druhú, keď okolo prechádza niekto s foťákom alebo v obleku. Po ľavici máme notoricky známu bránu do Kremľa. K Mauzóleu sme sa žiaľ nedostali. Celá stredná časť námestia je oplotená, ani presscard nepomohla. Otvoria až o druhej, no starý Lenin už bude zavretý. Škoda, veľmi sme chceli vidieť predlohu všetkých tých blbých sôch. // 15:36(+2)-13:36CET: Znovu sedíme na tom istom mieste a sledujeme hemženie pod sebou. Babky už odišli, o to viac vidno desiatky hustlerov predávajúcich retiazkové cibuláky s červenými hviezdami, ruské baranice, maľované obrázky Kremľa atď. Zvlášť vychytené sú tu cvetnyje polaroidové fotky. Niekde dokonca aj s maskotom: starým bielofúzom v uniforme, ovešaným pištoľkami z umelej hmoty, malým detským samopaloma veľkou drevenou šabľou v ruke. Premávajú sa tu bielovlasí diplomati s aktovkami a hľadajú na parkovisku svojich šoférov. Všetko to tu s nami sleduje čierny havran a plno turistov. Náš briežok vyzerá takmer ako amfiteáter. Chceli sme sa ísť pozrieť do chrámu VB, no ešte som ani nedošiel k okienku, keď starká zaklopala na ceduľku 4000 rubľov (51.50 SK), takže sa nedalo vymýšľať. Normálna cena (ruská) je 700 (9 Sk). Ešte existuje zľava pre študentov, ale iba ruských - s medzinárodným študentským preukazom ISIC si človek nepomôže. A zľava pre invalidov, no ale pre chrám VB si neodseknem ruku. Takí sú to bratia. Cena jak pre Američanov. // Práve sme sa s Daliborom zhodli, že Moskva zrejme človeka veľmi skoro znudí, tak dva dni, možno. Ak by som mal dosť prachov a dovolil si zájsť do Bolšovo ťeátra, prípadne loďou po Moskve, tak možno tri. Viac určite nie. // Hustleri, pouliční predavači, sú tu poriadne dotieraví. Keďže sú ilegálni, nemôžu svoj tovar vystaviť, a tak o to viac energie vynakladajú na presviedčanie chodcov. Jeden taký podarený do nás húdol celý čas ako sme prechádzali most cez rieku Moskvu, chcel predať pohľadnice. Tvárili sme sa, že ho nevidíme, no to mu vôbec nevadilo. Stále skackal popri nás a chvíľami znižoval cenu. Jedno mu však dávam k dobru - drmolil anglicky. // Aj tie babky tuná sú mimoriadne schopné. Pozorovali sme jednu akciu tej s brýlami. Zastavila dvoch starších pánov - cudzincov, otrčila ruku a začala skučať. Obete sa jej chceli vyhnúť, tak sa vo všetkej dôstojnosti obrátili, no to už bábuška precupitala na druhú stranu a zasa stála pred nimi. Tak to pokračovalo, až jej nakoniec dali pár drobných. Neviem prečo, ale bolo mi to trápne. // Zvony v Kremeľskej veži práve odbili štyri. Na každej tehličke červeného múru, o ktorý sa opierame, je vrytá elipsovitá pečiatka "KUČINO 1946". Lenin vie, čo to znamená, ale je mi to jedno. Aj tak je to úžasný pocit, byť v Moskve a práve tu. Keď tak človek kráča okolo červeného domu s názvom LENIN a predstavuje si všetkých tých senilných šéfov sveta ako tam trepotali rukávmi a davi pod nimi sa radovali že nemusia byť v práci a vojaci pochodovali s hlavami vytočenými ako po úraze chrbtice a zem vzdychala pod ťarchou tankov, diel a jadrových rakiet na promenáde neútočného mierumilovného paktu z Varšavy. Ako sa nesmelo spievať, keď zúril prezidentský mor a po Brežnevovi, ktorého cestou dobreže nevyklopili z rakvy, tadeto niesli aj Andropova a Černenka. Ako tu pristál ten Nemec lietadlom... // Napriek všetkému, čo som o poprevratovej Moskve počul a čítal, mestu stále chýba veľa k tomu, aby mohlo v ponuke porovnávat s mestami vyspelých štátov. Sú tu úžasné budovy s krásnou výzdobou, množstvo slohov, vplyv Číny i blízkeho východu berie dych, a väčšinou sú aj v dobrom stave. Podobne sochy a pamätníky. Málokde však človek nájde nejaké anglické preklady. Vôbec tu napríklad nedostať pohľadnice. Otáčavé stojany plné pohľadníc všetkých druhov a cien, také bežné v celej Európe, tu úplne chýbajú. Pár predražených pohľadníc možno kúpiť od hustlerov, alebo v niektorých stánkoch, no veľmi často iba celú sadu (tucet). Chýba sieť potravinových obchodov. Hoci súkromné stánky sú všade, ponúkajú stále to isté: všetky druhy vodky, jeden druh ruského piva, cigarety a tyčinky Snickers. Je až neuveriteľné, ako málo obchodov predáva chlieb. Dnes ráno sme chodili za chlebom niečo vyše dvoch hodín. A to nie naslepo - sami domáci nás navigovali. Podobnú skúsenosť máme s malinovkami v plastikových fľašiach. Ďalšia vec - prekvapivá neprívetivosť. Oproti ruským sú naše predavačky úslužné ako Japonky. Nikto sa nespýta, čo si prajete. Ak sa na niečo opýtate vy, predavačka vám ako turistovi neochotne ponúkne určite to najdrahšie čo má. Ak náhodou nerozumiete, povie to tak isto, ibaže hlasnejšie. Nikdy určite nie inak ako po rusky. Iste, dá sa to pochopiť. Títo ľudia sú zdeptaní všetkou bezútešnosťou okolo. Zúfalo potrebujú peniaze a tak pre nich cudzinec znamená púhy mech dolárov. // Ďalej telefóny. Po celej Moskve je plno prastarých pancierových škatúľ, ktoré možno použiť až keď sa vám podarí kúpiť špeciálne žetóny, ktoré tie potvory konzumujú, a ktoré fungujú len pod paľbou motýk. Ovšem že sa z nich nemožno dovolať von z krajiny. To je možné iba z pošty, pričom hovor treba objednať 24 hodín vopredm, alebo z niekoľkých nových špeciálnych priestorov s medzinárodnými prístrojmi. Telefónny operátor tu podľa všetkého vôbec neexistuje. Chceli sme zavolať domov na ÚV, aby sme ukľudnili rodičov, no taká operácia sa tu nikde nedá zrealizovať. Pýtam sa, ako to asi so službami, chlebom a ostatnými vecami vyzerá mimo ruskej metropoly? Ani sa nepýtam, ako to tam vyzerá s telefónmi. Ešte to tu bude trvať veľmi dlho. // Je to smutné, keď človek vidí bielovlasú pani, ale skutočnú chuderku, ktorá by mohla byť babičkou väčšiny okoloidúcich, ako žobre o pár rubľov. Myslím, že je to jedna z najukrutnejších vecí, akých sa vláda nejakého štátu môže dopustiť, ak zabudne na starých ľudí. To je zabudnutie na vlastných svojich rodičov. Na to neexistuje žiadne ospravedlnenie. Takýchto obrazov je tu veľmi veľa. (-úvaha) // Rusky: máloktorá stojí za pohľad. Pekné sú ešte tak stredoškoláčky. Ako tie, čo tu sedia v hlúčiku pred nami. Staršie sú už okrúhle až napuchnuté. A hlavne príšerne zmaľované, ako keď dieťa objaví mamin rúž. Akoby chceli zamaľovať nedostatok starostlivosti o svoje telo a životosprávu. K tomu blýskavá sukňa, ružové lakovky a tepláková bunda Addidas. Ovšemže, nie všetky. // Po tomto zápise spod Kremeľského múru sme sa ešte išli pozrieť na slávny Arbat. Ten nás príjemne prekvapil. Perfektná pešia zóna, plno zaujímavých vecí. Asi na troch miestach gitaristi, všade stánky kde sa môžu turisti odfotiť s hadom alebo opičkou na krku, prípadne sa prejsť na koči či na koni. Mím, stojaci ako socha v roztodivnej póze, ktorá sa zmení na inú, keď mu do misky padne ďalšia minca, alebo keď chcel prekvapiť nejaké decko. Sledovali sme ako k mímovi podišiel taký výrastok a dal mu do ruky cigaretu. Myslel som, že mu mím povie aby vypadol a ešte ho teatrálne kopne do zadku, ale naopak. Mím sa nepohol, kým chlapíka nenapadlo tú cigaretu aj zapáliť. Potom si ju svojim typickým prekvapivo rýchlym pohybom vsunul medzi pery a znova ustrnul. Bola to fajn zábava. Potom tá kachličková stena: stovky kachličiek na múre, jedna vedľa druhej na dlhom múre. Na každej nejaký výrok, citát, pozdrav, alebo časť piesne. Bolo to perfektné. Potom ten básnik. Postarší pán, už sa nepamätám ako vyzeral, stojaci pri stene jedného z obchodov. Predával malinké knižočky so svojimi básňami. Bol perfektný, tak sme si od neho jeho "RUSSKIE TANKI" kúpili s venovaním "Tomaši i Dalibore ot avtora 22/IX 94, Anatolij Kapitonov". Trefné päťveršové básničky na japonský spôsob, ale o ruskej realite: // "VČERA/ ČELOVEK BYL ŽESTOKIJ -/ DOBRYJ SEVODŇA ON./ NAVERNO, NOČJU BEDA PRICHODILA." // Na Arbate nechýbali ani všadeprítomní peruánski indiáni. Zháňal som po kníhkupectvách nejakú zbierku textov Vysockého, no nikde ani pamiatky ani prísľubu. Kúpili sme niekoľko pohľadníc biednej kvality, posadili sa neďaleko najlepšieho z gitaristov a napísali domov (ja aj Nadia Di Vicino). Ten gitarista bol jednička. Nemal bohvieaký hlas, ale na svojej španielke zahral aj najzložitejšie partie. Hral nejaký Beatles a potom dokonalú sériu Gipsy Kings. Dlho sme tam sedeli na obrubníku a cítili sa ako na koncerte. Z pošty sme poslali tie pohľadnice, jedna známka stála myslím 600 rubľov (takmer 7.70 Sk). Neďaleko Arbatskej ulice sme užasli v jednom podchode. Schody hore aj dole sa ponášali na malý zverinec. Akýsi trh domácich zvierat. Šteniatka psíkov spiace v čapiciach, kanáriky a papagáje v klietkach, v rukách morčatá a myšky a škrečkovia a mačky. Bolo to úžasné. Rád by som vedel, prečo sa všetci sústreďujú práve v tom podchode a či tam sú každý deň. Ešte raz sme prešli cez Červené námestie, aby sme našli "Kitaj-gorod", Čínsku štvrť. Tá nás však sklamala, pretože okrem pár luxusných orientálnych reštaurácií sme nenašli nič, neobolo tam ani Číňana. Pomaly sme sa vydali smerom na stanicu. Dalibor sa celkom rozplýval nadšním, keď komentoval autá na bulvároch. Tie vďaka nemu dostávali lichotivé názvy ako stará šunka, traktor a lunochod. Premávali sa tam fakticky muzeálne kusy starých moskvičov, žigulíkov a wartburgov, s ktorými naopak kontrastovali mafiánske mercedesy a citroeny najnovších modelov. // 23:21(+2)-21:21CET Jaroslavskij vakzal. Sedíme v čakárni. Z môjho tranzistoráku nám hrá akési moskovské FM s americkými speakermi, ktorý sa občas vytiahnu frázou v slušnej ruštine. Boli sme celkom bez seba keď nám hneď po naladení zahrali "Stairway to Heaven". Lístky na vlak vo vrecku, ruksaky úsporne prebalené, oči klipkajúce po takmer prebdenej noci a celodennom pokroku po Moskve. Večerali sme taký tenký okrúhly chlieb podobný langošu, s konzervou PALI a ešte jednou a výborným cesnakom. Zapili sme to zvyškom citrónovej limonády a ako dezert sme si dali poslednú horkú čokoládu zo zásob. Dalibor si oprel hlavu o ruksak stojaci na zemi pred ním a spí. Ja čítam Džingischána. Bojím sa zaspať, aby sme nezmeškali vlak o 0:30, čo je od tejto chvíle presne o hodinu. Vydávame sa na najdlhšiu cestu, akú sme kedy prešli vlakom. Do Irkutska je to 5191 km. Za päť dní budeme na opačnom konci Ázie, vo východnej Sibíri, pri najhlbšom jazere sveta menom Bajkal a len pár stoviek kilometrov od hraníc Mongolska! Niekedy ma v slabej chvíľke napadá, že by bolo celkom fajn, keby niekto riadil môj osud. Ale nie, to by bolo príliš pohodlné. Chcem byť sám sebe šéfom. // Cítim, že na mňa lezie choroba. Mám trochu zvýšenú teplotu. Dal som si vitamíny a cesnak. Nebudem, nesmiem ochorieť! Howgh.

Piatok 23. septembra 1994^#

Piatok 23.9.1994 005: (Prepisované v Ulaan-Baatare 17.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) Už o štvrť na jednu sme stáli na nástupišti pri našom vlaku. Bol zelený a dlhý a vôbec ničím sa nelíšil od dvoch predchádzajúcich, ktorými sme dosiaľ cestovali. Lístky sme dali našej sprievodkyni. Ukázala nám miesta - dostali sme dve perfektné horné lôžka pri okne. Dole pod nami sme pozdravili objemnú pani v stredných rokoch a vysokého chalana. Na lehátku cez chodbičku sa ubytovala malá chudá ženská a nad ňou mladý vystrihaný vojak. Bola noc a boli sme ospalí, takže potom ako sme vyfasovali posteľné prádlo, sme zaľahli a prvé kilometre cesty na iný kontinent prespali. Zobudili sme sa na vôňu varených zemiakov a salámy, ktorá k nám stúpala zo stolíka pod nami. Bolo okolo desiatej ráno a naši spolucestujúci práve raňajkovali. Hneď ako zbadali, že vnímame svet, dostali sme chlebíky so salámou a - myslel som, že ešte snívam - krabie mäso. Zliezli sme, aby sme si k nim prisadli. Otvorili sme konzervu a tiež ich ponúkli. Aj tento vlak, podobne ako dva predošlé, má na jednom konci chodby vo výklenku v stene kotol s kohútikom, v ktorom neprestajne vrie voda na čaj. (Pod kotol z času na čas sprievodkyňa priloží uhlie.) Tak sme si uvarili čaj, jedli a diskutovali. Objemná pani okolo päťdesiatpäť sa nám predstavila ako Rita Nikolajevna. Taký materský typ - dobrosrdečná, milá a starostlivá. Bola najstaršia v našom kupé, takže jej bol automaticky prisúdený riadiaci hlas. Vysvitlo, že je medicínskou sestričkou a cestuje z Moskvy, kde bola navštíviť svoju dcéru, domov - na ostrov Sachalin. Nemal som celkom jasno o tom, kde Sachalin je, tak som vybral mapu. A žasol som. Podlhovastý, vertikálne orientovaný veľký ostrov pri východnom ruskom pobreží, tesne vedľa (dalo by sa povedať z rodiny) japonských ostrovov. Iba nepreniknuteľná tundra. Eskimáci - Čukčovia a sibírski haski... Rita Nikolajevna cestuje do Chabarovska, kde vystúpi ešte celé tri dni potom, ako my ostaneme v Irkutsku, odtiaľ poletí lietadlom a tak sa dostane domov. Pekný koniec sveta, dopekla. // Chalan spod Dalibora nosí meno Ľoňa. Má dvadsať rokov a na študuje rádioelektroniku, teda to, čo ja. Cestuje do Irkutska, kde je jediná vojenská škola s týmto zameraním v Rusku. Rodičov má kdesi na Ukrajine, chodí k nim dvakrát do roka. Okrem toho cez prázdniny chodí do stredného Kazachstanu, kde býva jeho dievča. Trochu sa červenal, keď nám pyšne ukázal brošňu na vyťahanom tričku, ktorú mu darovala. (Tú brošňu si Ľoňa večer prepínal na teplákovú bundu v ktorej spal, a ráno zasa späť.) Hneď sme sa skamarátili. // Útle žieňa po tridsiatke dole na chodbičke je Věra a má ledva stopäťdesiat centimetrov. Každý sme ju volali "malenkaja Věra". Vraj bývala kaderníčkou. Bolo mi smutno, keď som si všimol, jej krátke jemné vlasy zničené trvalou... Terazrobí neviemčo, no býva v slávnom Komsomoľsku na Amure. Musí to byť zaujímavé mesto, musím vyzvedieť viac. // No a aby som dokončil predstavovanie, hore v chodbičke leží vyholený Vojak, meno mu neviem. Osemnásť rokov, práve nastúpil povinnú vojenskú službu. Cestuje kamsi do okolia Chabarovska. // Po nejakom čase už každý vo vozni vedel, že s nimi cestujú "čechi". Prisadol si k nám chlapík z vedľajšieho oddelenia. Nízky, šľachovitý, ostré črty, nabok česané nedlhé čierne vlasy so striebornými nitkami. S ním sme hodili najlepšiu debatu. Pozrel na na našu novú veľkú mapu Ruska, ktorú sme práve mali rozloženú na kolenách a vyhlásil, že nestojí za nič. Spýtal som sa ho prečo, veď sú tu už staronové nesovietske názvy niektorých miest. S tým súhlasil, ale podľa neho je to v podstate mapa zo starých predlôh. Vyznal sa. Rozprával, že je z Burmantova, čo je bohom zabudnutá dedinka na druhej strane Uralu a hodne na severe. Žije tam asi päťdesiat rodín (=domov). A je na mape! Mnohé iné miesta ďalekého severu a východu ktoré sú na tej mape vraj dnes už vôbec neexistujú... Aby sa dostal domov, chlapík vystúpi zajtra v Jekaterinburgu (bývalý Sverdlovsk), pôjde vlakom na sever po Ivdeľ. Ďalej vraj železnica nechodí, napriek tomu, že je na našej mape. Pokračovať bude autom a koňmo, asi sto kilometrov krajinou ničoho!!! V Burmantove je človek doslova odrezaný od zvyšku sveta. Keďže o dodávkach potravín sa dá iba snívať, každá rodina má vlastné hospodárstvo, ktoré ju živí. Obchod je väčšinou výmenný, prípadne čosi predajú geológom, ktorí sa tam potulujú po okolí. Chlapík rozprával, ako s nimi niekoľkokrát letel vrtuľníkom a plavil sa po riekach severu, nikde ani človeka, spústa rýb a brehy z čistého mramoru. Ako z rozprávky! Potom prišla reč na nás. "Uralský mužík", ako ho pokrstila Rita Nikolajevna, pozrel úkosom na Dalibora a vyhlásil: "Ty ne Slovak" a trval na tom, pokiaľ Dalo nevyhrabal akúsi pochybnú rodinnú povedačku o bájnom talianskom pôvode. Mužík dosiahol svoje a Dalibor bol od tej chvíle pre neho Talianom. Ja zasa Maďarom. Snažil som sa mu vysvetliť, že kde človek žije aspoň dve generácie... ale on nekompromisne vyhlásil, že tonejde meniť a všetci sme tej národnosti, ako naši mužskí predkovia. Napadlo ma, že potom je to zaiste hrozne zamotané, a začal som prehodnocovať vývoj národov až ku kolíske civilizácie, no tá je neviemkde a tak som to nechal tak. Mužík medzitým pochytil fixnú ideu ohľadom našej nedokonalej ruštiny. Že vraj určite všetko chápeme, to sa len tak tvárime, že všetkému nerozumieme. A že z neho ťaháme rozumy. Určite sme si všetko dokonale naštudovali a teraz sa všetkým smejeme popod fúzy a že sme istotne špióni. Neviem, ako ho to napadlo, ale bol o svojej pravde ako vždy presvedčený. Dobre som sa zabával na predstave, že sme agenti 007 vo vlaku Moskva - Vladivostok a ťaháme informácie strategického významu z úbohých cestujúcich. Kedykoľvek potom prišla reč na akýsi zvyk, slovko, pieseň alebo historickú udalosť, náš Mužík si bol istý, že to poznáme ale tvárime sa že nie. Asi sme pôsobili veľmi inteligentným dojmom, neviem. Skutočne ma zaujal svojimi tvrdohlavými konštrukciami. Cestoval z Murmanska, čo je mesto na severozápadnom konci sveta, vyššie ako Švédsko, hneď vedľa Fínska. Bol pozrieť syna, ktorý tam pracuje na vrtnej veži či kde. Vlak zastavil na nejakej stanici s trhom. Vonku som sa spýtal mužíka, ako sa volá. "Krycie meno Wolf," povedal sprisahanecky. Skutočné meno som sa nikdy nedozvedel. Ale ktovie, možno mal priezvisko VOLK. // Tak sme debatovali na medzinárodnej úrovni a čítali a jedli a pili. Večer ma prekvapila sprievodkyňa tým, že začala umývať podlahu v celom vagóne. Aj keď nebola špinavá! Všetci ako sme sedeli dole sme museli zdvihnúť nohy a tak. Potom sme si presunuli čas o hodinu vopred, takže sme boli už tri hodiny pred popradským časom.

Sobota 24. septembra 1994^#

Sobota 24.9.1994 006: (Prepisované v Ulaan-Baatare 17.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) Druhý deň vo vlaku. Akousi šťastnou náhodou sa v našom oddelení dá otvoriť okno. Dalibor celý deň fotil cez škáru berjozky a chatrče. Najprv mu do záberu v kritickom okamihu stále vošiel stožiar, ale potom sa vycvičil a úspešne dofotil film. Som dosť skeptický voči foteniu z postele cez okno vlaku. (sem že keď som mu vravel aby odfotil colnícky domček alebo háveď pod Leninom...) // S Věrou sme dnes podiskutovali o parapsychológii. Čakal som nejaké netradičné názory z ďalekého východu a možno osobné skúsenosti, no boli to samé ošúchané názory z časopisov bez racionálnych a logických podkladov. Tak som bol trochu sklamaný. Věre úplne stačia, len pocity neznáma a tajomna bez toho, aby sa ich snažila aspoň čiastočne pochopiť. Myslím, že práve toto je chyba, ktorú robí väčšina záujemcov o psychotroniku - nejdú do hĺbky. Naopak, stavajú na pieskových základoch a tým právom otravujú vedcov. Tí potom len zriedka spolupracujú s nadšencami. Príkladom takej konštrukcie bez skúmania podstaty je názor, ktorý dnes vyjadrila Věra. Išlo o jednoduchú telepatiu medzi dvoma ľuďmi, ktorí sú si drahí a blízki. Věra to vysvetľovala tak, že človek nevedomky vysiela akési neviditeľné "nitky", ktoré prejdú celú cestu, nech je to hocako ďaleko, k tomu druhému, a tie "nitky obzrú situáciu" - či sa niečo nestalo a tak. Čo je samozrejme fyzikálny nezmysel. Ale ľudia takéto veci a ich derivácie napriek tomu hltavo čítajú v časopisoch a na prednáškach rádoby odborníkov. To je demagógia a dezinformácia, medvedia služba pre vedu a pokrok. // Ešte sem napíšem svoj názor na telepatiu. Ak by skutočne išlo o komunikáciu na diaľku, bolo by sprostredkované nejakým vlnením jednej osoby, na ktoré je tá druhá osoba citlivá, no to by pri veľkých vzdialenostiach muselo prechádzať časťou Zeme, alebo sa odrážať v atmosfére, čo závisí od charakteru vlnenia. Žiadne vlnenie sa ale zatiaľ nedokázalo. A myslím, že sa ani nedokáže. Osobne si myslím, že ide skôr o myšlienkový proces, ktorý pod hranicou vedomia funguje omnoho rýchlejšie a tak niekedy pri dostatku zaznamenaných podkladových informácií o prostredí alebo človeku (vedome nepostrehnuteľná zmena chovania, reči ai) môže za niekoľko týždňov niekde inde "pocítiť" napríklad jeho smrť či chorobu. Neviem. // "Wolf" dnes vystúpil v Jekaterinburgu. Dnes už sme nedebatovali. // V spomenutom meste sa čas zasa posunul o hodinu vopred. Takže hoci v krajine, kde zajtra znamená včera, sme o štyri hodiny pred Európou. // V noci na dnes sme prekročili Ural, takže sme v Ázii! Naliali sme si s Daliborom rum do plecháčov a patrične sme to oslávili. Kolegovia cestujúci dôvod na oslavu nemali, ale dali si rum do svojich čajov a tak sme potom svorne spievali Kaťušu, Smugljanku moldavanku, Podmoskovskije večera, Miliony alych roz a sovietsku hymnu, pretože novú ruskú nikto nevedel. Postupne sa k nám pridala polovica vozňa. Večer sa znova umývala podlaha. Keby tak aspoň raz niekto umyl okná, aby cez ne bolo vidno krajinu! Zistili sme, že Vojak je od pohraničiarov a volá sa Serjoža. Vďaka posunu času sa nám do noci vôbec nechcelo ísť spať.

Nedeľa 25. septembra 1994^#

Nedeľa 25.9.1994 007: (Prepisované v Ulaan-Baatare 18.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) Tretí deň vo vlaku sme privítali bez spánku. Stále sa nám nechcelo zaľahnúť a boli sme hore ešte aj keď sme okolo druhej ráno zastavili v Petropavlovsku, čo je jediná zastávka v samostatnom Kazachstane. Znova sa posunul čas o hodinu vopred, už sme päť hodín pred stredoeurópskym časom. Ľoňa mal niekoľko bankoviek Tenga, takže sa spolu so Serjožom vybral minúť ich na perón. Napriek nočnej hodine sa čulo tam obchodovalo. Študval som si mapu Ázie. Prešli sme krátkym, len asi 200 kilometrovým cípom Kazachstanu. Vertikálne sme na úrovni Afghánistanu! Zatiaľčo sme potom spali, prešli sme aj ponad výbežok Pakistanu a Indie a dokonca sme už nad obrovskou Čínou! // 18:01 (+6) - doma je len minúta po dvanástej... teraz večer sme si znova posunili čas. Mám podozrenie, že trochu priskoro, lebo Irkutsk bude posunutý o sedem hodín a nám zostáva ešte vyše dňa cesty. Na mapke časových pásiem nie je v Ázii v pásme CET+6 vyznačené žiadne väčšie mesto, tak si niesom istý. Napokon je to jedno. Časový posun aj tak pre nás nemá žiadny reálny zmysel. // Hoci je dnes deň s licenciou na zabíjanie, stále sa znášame celkom fajn. Nezhovárame sa až toľko, ako na začiatku. Keď už si niečo povieme, zvyčajne je to niečo krátke a jednoduché. Dnes zatiaľ nebola žiadna významnejšia debata. Vstali sme okolo poludnia miestneho času. Je to úplne krásny dôkaz funkcie biologických hodín, ktoré v sebe nosíme. Pri posune päť hodín sme vstali vlastne o siedmej. Po ceste lietadlom to musí byť ešte horšie - to človek zrejme vstáva na večeru aspoň týždeň, kým si zvykne. // V rámci možností sme sa umyli (za sprchu by som sa aj krvou podpísal) a poraňajkovali s Ritou Nikolajevnou, Věrou, Ľoňom a Serjožom. Dnes to bolo väčšinou z ich zásob - kurča, varené hovädzie, chlieb, cesnak, čaj a káva. Vonku je už skutočná zima. Nie, že by snežilo, ale listy na berjozkach sú úplne žlté a aj zem je nimi úplne posypaná. Ľudia na staniciach, ktorými prechádzame (zastavujeme iba málokde), sú zabalení v teplých kabátoch a kožušinových čapiciach. Inak stále uháňame nesmiernou rovinou, step sa strieda s brezovými lesmi. Všetko je zmáčané neskorojesenným studeným dažďom a všetky cesty, ktoré sme videli, sú príšerne rozbahnené. Asfaltky sme nevideli, no nevravím, že tu nie sú. Veď aj tu žijú ľudia. // Krátko po raňajkoobede sme zasa všetci zaľahli. Ľoňa a Věra driemali, Vojak tiež. Rita Nikolajevna čítala román Gotel od Artura Cheiliho a Dalibor Na ceste od Kerouaca. Ja som dočítal Džingischána. Úplne ma to vzalo. Ešte dlho potom som tak ležal v roku 1220 a zízal ďaleko za blbý svetlobéžový umakart nad sebo, stále plný slov Hadžiho Rachima a obrazov slávneho Samarkandu, Buchary a Gurgandžu, a ich skazy divokými Mongolmi na malých chlpatých koňoch. // Prichádzame do Novosibirska. Práve sme na moste cez veľtok Ob, ktorý spolu so svojim prítokom Irtyš a pár ďalšími zbiera vodu z celej Západosibírskej nížiny (čo je obrovská oblasť medzi Uralom na západe, Kazašskou plošinou a Altajom na juhu a Stredosibírskou nížinou na východe). Po tisíckach kilometrov vlieva sa nakoniec do Karského mora Severného ľadového oceánu. Ob-Irtyš je druhá najdlhšia rieka Ázie (po čínskej Jang-c'-tiang), dlhá 5410 km a úplne najväčším povodím - takmer 3 milióny km2. Potvrdzuje sa, že v Novosibirsku je už čas posunutý, takže môj údaj CET+6 je správny. Stojíme. Vonku prší a fúka vietor, no aj tak je tu spústa predavačov. // Prebehol som sa asi o päť vagónov dozadu, aby som kúpil chlieb. Neprestajne som sledoval, či mi neodchádza vlak. Sprievodkyňa dnes ráno hovorila, že ktosi sa v noci zabudol na peróne v Petropavlovsku a poslal jej telegram do ďalšej stanice, že má vo vlaku batožinu a 700,000 rubľov. Samozrejme sa nič nenašlo... // 20:46 (+6) Už je zasa tma. Dni poriadne letia, rozhodne rýchlejšie ako vlak. Stále ma fascinuje, že doma je o štvrtinu dňa menej. Myslím, že dokiaľ ma to neprestane fascinovať, budem spávať do druhej naobed. Znova sme sa všetci najedli. Myslím, že to bola večera. Hrozne sme sa nasmiali, keď Věra vysvetľovala, ako solí ryby ryby a zeleninu na dlhú sibírsku zimu. Dalibor na ňu hral, že nechápe, takže to tým svojim vysokým hláskom vysvetľovala do najmenších podrobností stále dokola. Keď nám potom Rita N. dávala recept na ruskú samohonku, celé kupé burácalo smiechom. To sa zmieša vedro vody, štyri kilá cukru a primerane droždia. Po vypití je nutné zaviazať si hrdlo, aby ostal len jeden východ, a rýchle nájsť WC. // Rite N. trvalo asi hodinu, kým nám to povedala medzi záchvatmi smiechu. // Mám dojem, že naša zábava začína byť dobre infantilná. // Věru sme dnes podrobili intenzívnemu výsluchu (keď sme už tí špióni) o Komsomolsku na Amure, kde žije. Takže: pár stoviek nadšených mladých komsomolcov cestovalo loďami po Amure, aby sa 12. mája 1932 vylodili pri nejakej zadrbanej dedine - Věra si nespomenula na jej názov - a začali tam stavať mesto. Železnica v tých časoch viedla len do Chabarovska, takže zásobovanie a komunikácia bola hrozne zložitá. Dnes vedie trať až do Komsomoľska cez grandiózny tunel pod Amurom (vlak ním prechádza vraj 15 minút). Rodičia Věry nepatrili medzi fanatických staviteľov. Prisťahovali sa do "hotového" mesta za prácou. Včera v noci, keď sme s Daliborom nemohli zaspať, sme uvažovali, ako asi Moskva motivovala ľudí k životu v studených a neúrodných končinách východnej Síbíri. Věra nám dnes dala odpoveď. Každý, kto žil v Komsomoľsku, a všade v tých končinách, dostával akýsi "sibírsky príplatok", až okolo 50% k bežnému platu. Plus, po piatich rokoch stále viac a viac zato, že tam ostáva dlhšie. Ovšemže aj za týmto boli prachy, nie láska ku komunizmu. Dnes je z toho ale veľký problém. Tento systém príplatkov už akosi nefunguje a bežným javom takýchto miest je vyľudňovanie. Obrovské množstvá ľudí odchádzajú do iných častí Ruska. A smozrejme predovšetkým do veľkých miest, ktoré sa následkom toho preľudňujú, zhoršujú sa sociálne podmienky, ľudia nemajú kde bývať a pracovať, rastie nespokojnosť a kriminalita atď atď. V mnohých mestách, aj v Komsomoľsku, prispieva k zhoršeniu situácie aj fakt, že sa zatvárajú veľké vojenské fabriky. Napríklad v Komsomoľsku sa vyrábali ponorky a lode. Ovšem po rozpade Varšavského paktu sú zbytočné, rovnako ako armády kvalifikovaných robotníkov, ktorí preto odchádzajú. (Trochu mi to pripomína problémy s nezamestnanosťou u nás. Tam je ovšem ten rozdiel, že naši ľudia idú a pôjdu z malého Slovenska za prácou do zahraničia.) Niektoré závody môžu pokračovať vo výrobe len vďaka zahraničným investorom. Zaujímavé je, že tí si vyhradili - to je pekné - zníženie počtu z minulosti bežných platených absencií. Podobne ako u nás, aj v Rusku bežala prax dohodnutých nemocenských atp. // Trochu viac sme sa dozvedeli aj od Rity N. o ostrove Sachalin. Všetko je tam 2-3 krát drahšie ako v európskom Rusku - zrejme následkom drahého dovozu a spomínanej politiky "sibírskych príplatkov". Zásobovanie na tomto konci sveta dosť viazne. Napríklad vďaka idiotskej dovoznej politike Ruských železníc (najrôznejšie poplatky a dvíhanie cien) je na Sachalin (aj do Komsomoľska) výhodnejšie dovážať pšenicu z Kanada, ako z "obilnice sveta" Kazachstanu! Věra k tomu dodala, že kanadská pšenica je aj podstatne kvalitnejšia. // Sachalin - v zime snehu do výšky človeka. Mínus 40 stupňov, ale to je normálne a doprava funguje a deti chodia do školy. Občas sa stane, že v rádiu vyhlásia, že prvé štyri ročníky dnes nepôjdu do školy (URÁ!), ale to len v prípade snehových búrok. Dopekla, snívam o takej zime pod snehom. Sviečky alebo petrolejky a teplý krb, aké by to bolo útulné! Celé dni by som plánoval cesty. Po ruke teplý čaj a slané tyčinky a niekto, kto by tam chcel byť so mnou... // No zasa som sa zasníval. Je pol desiatej miestneho času, no som čulý a zo všetkého najradšej by som písal. Pravdou ale je, že chytám kŕče do ruky nech už píšem v akejkoľvek polohe. Tieto vlaky rozhodne nie sú prispôsobené na písanie denníkov. Dalibor tiež blčí energiou. Celé naše kupé práve ohromene sleduje jeho trik s hodinkami. Ten trik nás naučil priateľ Nuno z Lisabonu. To sa vezme tak meter povrázku a zviažu sa jeho konce. Potom si takúto šnúrku prevlečiete cez zatvorený remienok s hodinkami alebo prsteň protihráča a obidva konce šnúrky si navlečte na zdvihnuté ukazováky. Potom svoju obeť vyzvete, aby si svoj majetok zvliekol zo šnúrky bez toho, aby dal šnúrku dole z ktoréhokoľvek ukazováka. Je to celkom dobrá finta. Človek sa do šnúrky o chvíľku zamotá tak, že nevie ktorý prst je ktorý, no hodinky dole nedá. Dobre to poznám. Veď napríklad hodinky, ktoré mám na ruke, nie sú moje. Požičal mi ich Nuno z Lisabonu, ktorý ich (raz v električke cestou do Tatier) odo mňa vyhral... Napadá ma, že by sme takto mohli zarábať niekde v uliciach Pekingu, keď vyjdeme na zmizinu. // Poslednú noc, ešte potom, ako sme odjachali z Petropavlovska, som nemohol zaspať. Za zavretými viečkami som si premietal časti cesty, tváre a slová ľudí, s ktorými som sa doma rozlúčil a tak. (cesta do Portugalska...) Prekvapilo ma, ako jasne všetko vidím a posudzujem, aké silné sú tie obrazy. Doma zaspím vždy hneď ako sa dohrabem do perín, a spím ako drevo do poslednej sekundy, než musím niekam utekať. Stále som v pokluse, s hlavou plnou povinností, ktoré si vyrábam. Tu je to úplne iné a myslím, že nielen kvôli odpočinku. Necítil by som sa tak vyrovnane a čisto, keby som napríklad sedel doma a oddychoval. Dokonca aj inde v republike by som aspoň občas telefonoval a niekoho navštevoval, alebo aspoň myslel na to, čo mám naplánované. Avšak tu, tísíce kilometrov od čohokoľvek známeho, je všetko doma akési vyfiltrované: všetky problémy, vzťahy s ľuďmi, všetko čo podnikám je akési jednoduchšie. Miznú malichernosti a netrpezlivosť, všetko je v pohode a bez náhlenia. Myslím, že je to podobné, ako keď človek spomína na dobu pred mnohými rokmi, teda že vzdialenosť i roky majú ten istý účinok na posudzovanie udalostí. Možno by ani nebolo treba veľkú vzdialenosť, stačí absolútna zmena prostredia, ľudí a - áno aj problémov, ale INÝCH. Uff, veď my máme plno problémov: vždy dávame pozor aby nám nezmizla batožina, nevieme ako bude prebiehať cesta a aké náhody sa nám pripletú do cesty, nevieme presne ako a kedy sa vrátime domov a či nám budú stačiť peniaze... a pritom je to omnoho väčšia pohoda. Čo človeka otravuje a opotrebuváva nie sú problémy, ale stereotyp, všedno každého zajtrajška. Utečte aj vy načas zo svojho sveta. Máte deti, ženy, mužov, svokry, psov, domy, hypotéky a firmu? To nie je výhovorka, to nie je dôvod ostávať smiešnym kolieskom v súkolí! "Převrhněte stůl opusťte dům, fíkusy rozdejte sousedům, nechte vanu vanou, ať si přeteče..." No, asi tak. Či už človek ide za láskou, alebo za sebou, alebo za čímkoľvek. Treba si veriť, že aj keby sa stalo čokoľvek, som schopný sa postarať o tých, ktorí to potrebujú. Postaviť si hoci nový dom a začať nový podnik, trebárs niekde na inom konci sveta, kde mi nikto nebude hádzať polená pod nohy. Proste si veriť. Prvá vec nie je zháňať peniaze a oblečenie, ale hoci aj v trenkách naboso otvoriť dvere svojho teplého hniezda. Potom si vylezte na Elbrus, alebo sa plavte do Egypta, ale choďte. Trápi vás žalúdok od stresov, blbý šéf, panáci vo vláde? Pozrite sa na vec z Kilimandžára. Všetko uvidíte inak. Stresy ako malichernosti ktoré vás už nikdy nevzrušia, šéfa ako zakomplexovaného blbečka - kráľa ktorý vládne jednej miestnosti a vládu ako zbor bláznov ktorí si myslia že môžu ovládať slobodných ľudí. A uvidíte aj seba, maličkého mravčeka tam dole, ktorý svoju dovolenku na Zemi, ten krásny krátky čas medzi prvým vdychom a posledným výdychom, trávi v idiotskom kolotoči stereotypných povinností neprirodzených príkazov a zákazov. Uff. (+podobne aj dnes spomíname na slávne bitky, hoci to boli masakry atď, všetko je po rokoch iné). // Sedím teraz pri takom malom stolčeku pri okne na chodbičke, ktorý existuje len cez deň a v noci tvorí súčasť Věrinej postele. Vedľajšie oddelenie spieva. Babizne, ktoré by som inak so svojím odporom k obezite cynicky opísal ako rozkysnuté a nechutné, spievajú tichým hlasom akési smutné melódie. Vôbec im nerozumiem, myslím, že spievajú v nejakom nárečí. Piesne mi pripadajú akoby prichádzali zo šerého dávnoveku ľudstva, z kruhu vetrom ošľahaných tvárí pri táborovom ohni. Okolo plno snehu, počuť vzdialené zavýjanie vlkov a cítiť prítomnosť neviditeľných obyvateľov okolitých lesov. Dokonca aj oči jakov v drevenej ohrade vlhnú pri tej melódii. Kdeže sú tie ohne a tie časy. Ale ostali piesne, ktoré prebúdzajú tie zvláštne, podivne krásne pocity. (A rozumejú. Kdeže je to porozumenie. Kdeže sú tie ohne. Kdeže sme my?) // Pýtali sme sa Vojaka a Ľoňu, akú hudbu počúvajú: Modern Talking, Scorpions a Accept. V televízii Prostaja Maria (v Moskve sme videli aj knižné verzie!!!), Dallas a Santa Barbara... Bolo nám z toho smutno. OK, už oddávna sa národy a ich kultúry ovplyvňovali a miešali, pričom menšie a slabšie mizli úplne, ale celkovo to prinášalo nové myšlienky, názory, vynálezy, pokrok v citoch aj vo vede. Toto sa mi ale zdá byť trochu iné. Zdá sa mi, že je to posledný stret kultúr a tým, kto vyhráva, nie je ten lepší, ale ten, ktorý má lepšiu reklamu, teda prachy. V dôsledku celosvetových médií všetkých druhov nastáva masová unifikácia (vo forme módnych vĺn) názorov, pocitov, potlačenie osobitosti a výnimočnosti. (Reakciou na to je iný extrém - nacionalizmus.) Neviem. Je mi z toho zle. (---úvaha!) Asi si dám čaj. Toto si musím ešte poriadne premyslieť. Jedna zo žien si mimovoľne drží ruku na srdci a pohybuje plecami. Istotne by rada tancovala a radovala sa, no svet, v ktorom žije jú núti behať po bludisku, ktoré nepozná. Myslím si, že keby žila - PRIRODZENEJŠIE (neviem to bližšie definovať) - nevyzerala by ako almara. A navyše, všetci blbci včetne mňa ju majú za rozkysnutú starú babu. // Ešte o kupé ďalej za spevákmi cestuje jedna malá cigánka. Tvár dievčať, veľké čierne oči, krásny nos a pery, snedá pleť lemovaná čiernymi vlasmi stiahnutými do konského chvosta. Ma hlave stále nosí jemnú priesvitnú hodvábnu šatku pretkanú nejakými blýskavými nitkami, plus hodvábna zelená sukňa a akási pestrofarebná vesta. Veľmi pekná, no len než sa placho usmeje a v ústach sa zablysne zlatá "nádhera" protézy. Cestuje s malým harantom, ktorý si väčšinou hovie vo veľkej červenej plachte, ktorú má Cigánka okolo pása a ramien. Malý sa volá Míša a často sa po chodbičke dostane až k nám. Zvedavo na nás pokukuje, tak mu dávame žuvačku alebo lízanku. Keď som Dalovi povedal môj dojem z Cigánky, poznamenal, že takých mi v Letanovciach ukáže desiatky, no nemá pravdu. Táto Cigánka nie je slovenský degenerát. Je pravá rovnako ako jej osud. Plaché pekné čierne oči, vekom dievča, čisto oblečená. Po nedospelej láske ostali vyrazené zuby a malý Míša. A kilometre, ktoré ubiehajú za oknom. Bez vlasti, domova, bez ilúzií. Smutná, ale hrdá pieseň... // 23:58 Za dve minúty bude polnoc - posledný zápis. Vonku padá dážď so snehom. Stanica, kde sme práve zastali, sa volá Tajga. Teplota vo vlaku 24 stupňov Celzia - stále príjemne, no výrazný rozdiel oproti 32 stupňom na začiatku cesty! Kompas ukazuje, že ideme presne na východ. Keďže vonku prší, na záchode leje - cez pokazený vetrák na strope.

Pondelok 26. septembra 1994^#

Pondelok 26.9.1994 008: (Prepisované v Ulaan-Baatare 19.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) 18:14(+6)-12:14CET : Začiatok druhého týždňa cesty! // Štvrtý deň vo vlaku z Moskvy do Irkutska. Včerajší zápis dve minúty pred polnocou bol síce posledný, ale spať sa ešte nešlo. Asi o druhej, keď nikto nemohol spať, sme sa všetci výdatne najedli a debatovali (naše popletené biologické hodiny to zrejme brali ako večeru...). Ponocovali sme asi do pol štvrtej, keď šéfka vozňa zhasla svetlo (je od nej pekné, že každý deň zháša neskôr - asi dobre chápe tie blbé strojčeky v našich mozgoch). Potme sme sa ešte roprávali s Daliborom, už neviem o čom, ale riadne nás to chytilo. Ani neviem, ako som zaspal. Snívalo sa mi, okrem iného, že jazdím na koni. // Zobudil som sa o ôsmej ráno nato, že je mi príšerne zima. Vonku na poliach i medzi brezami tenká vrstva snehu. Snažil som sa nemyslieť nato, aké to bude v Irkutsku. Obliekol som si košeľua poprikrýval som sa všetkým možným, aby som sa zohrial. Všimol som si, že ostatní spáči sú už zababušení po oči. Vytiahol som teplomer, no ten sa mi pokúšal do očí klamať, že je 22 stupňov. Za trest som ho zavesil do prievanu k oknu. Mohlo byť tak 11 stupňov. Ešte hodnú chvíľu som sa balil ako múmia do dostupných textílií, pričom pred očami som mal obrazy, ako si v snehovej čľapkanici na rozbahnenom brehu Bajkala zúfalo staviame vo vetre stan. Napadlo ma, že sme asi predsa len trochu podcenili počasie. Napokon som zaspal. // Zobudil ma krik, keď si akási ženská, ktorá práve vystúpila z vlaku, spomenula na nejakú tašku či čo. Vlak bol už v pohybe, keď sprievodkyňa prebehla vozňom a vyhodila veci cez dvere majiteľke. Nadobro som sa zobudil až o pol tretej. Tak akurát, veď biologický budík ukazoval pol deviatej ráno. Vo vlaku sa už príjemne kúrilo. Zakrátko sa pri našom vlaku zastavila veľká stanica, tak som sa vyhrabal z deky a skočil do topánok. Bolo to poriadne obchodné centrum. Trochu som sa prebehol po daždi a kúpil chlieb za 1200 rubľov (asi 15.50 Sk) a desať veľkých zemiakových pirohov za 1500 (asi 19.30 Sk) - tie predávala bábuška z hrnca, ktorý aby cestou z domu nevychladol, zabalila do starého svetra. Dal som sa nahovoriť aj na čerstvé domáce mlieko za 800, ktoré som zjednal na 700 (9 Sk). Keď som sa vracal z nákupov, Dalibor ma odfotil. Môže to byť dobrý obrázok, ja v kraťasoch, okolo kabáty a čiapky a dážď. A náš vlak, dlhý a zelený ako sopeľ. // Blíži sa siedma hodina, už sa dofrasa zase stmieva. Čím ďalej tým viac žijeme cez noc. Dalibor sa pokúša hrať pasians s kartami. Zvyšok kupé si zamotáva prsty do problému s hodinkami, pričom im asistuje polovica obyvateľov vozňa. // Je pol ôsmej, no už si posúvame čas na pol deviatej. Časový posun voči Moskve je takto 5 hodín, voči Popradu sedem, máme teda už Irkutský čas! V tomto pásme ostaneme dlho, pretože z Irkutska pôjdeme viac-menej priamo na juh do Mongolska a Číny. Doma je teraz pol jednej naobed a pomaly začína jeseň. Tu už jeseň vrcholí, stromy sú bez listov a padá studený dážď so snehom. Zajtra ráno okolo štvrtej (deväť hodín večer doma) by sme mali byť v Irskutsku, centre východnej Sibíre, ktoré bolo založené ako mesto vyhnancov v roku 1661. Pravda, ak nebudeme meškať. Po takmer sto hodinách cesty sa znova zapriahneme do batohov a začneme bojovať o ďalšie kilometre. Stojíme. Volá sa to tu Nižnij Udinsk. Plno, plno ľudí v zimnom oblečení, pochmúrne a tma. Dalo namontoval blesk, aby ma odfotil, ako tu píšem na malom stolíku pri okne. Prásk, z malej čiernej krabičky podivného cudzinca, ktorú držal v hornej časti svojho tela, vyšľahol biely studený oheň. V tom okamihu všetci moji kmeňoví druhovia vyrazili divoký vresk a hnaní panickým strachom povyskakovali von cez zatvorené okná. Už blbnem. Nebude to tým čajom? // Vojak Serjoža doniesol semienka cédrových šišiek, tak ich lúskame. Myslím, že je to céder, lebo vravia KEDR. Šišky sú podobné borovicovým, semienka sú hnedé a veľké asi ako sójové, no so škrupinkou. Bežne ich tu volajú oriešky. Objem jedného pohára stojí okolo 500 rubľov (asi 6.50 Sk). Chuť ma nijako nezaujala o nič viac ako fakt, že ich treba lúskať. Dozvedel som sa ešte, že sa z týchto "orieškov" robí maslo. Alebo sa dajú k chlebu, ktorý v takej spoločnosti vraj ostáva dlhšie čerstvý. // Huh - práve sa rozniesla správa, že v samovare niet vody na čaj. Bohvie, či natrvalo, ale pochybujem o tom. Idem večerať.

Utorok 27. septembra 1994^#

Utorok 27.9.1994 009: (Prepisované v Ulaan-Baatare 19.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) (Písané na kopci nad Port Bajkalom:) V noci na utorok sme nespali vôbec. Jednak sme neboli unavení, veď sme vstali o druhej popoludní, jednak sme sa báli, že prespíme Irkutsk. Mali sme doraziť presne o 4:20 irskutského času. Ležali sme a diskutovali. Dobre sme sa pohádali, keď som Dalovi vyčítal, že vyfotí celý film cez okno vlaku, ale nefotí v kritických okamžikoch ako napríklad keď sme tvrdli u colníkov v Brjansku alebo medzi háveďou pod Leninom na nočnej moskovskej stanici. Dalibor argumentoval, že nám tí primitívi nemuseli povoliť prechod Ruskom, alebo by nám háveď roztrepala foťák. No neviem, mám ale dojem, že riziko veľmi prispieva hodnote reportážnej fotografie, že ozaj dobré fotky bez neho nemožno urobiť! Dlho potom sme boli ticho. Vlak sa vliekol rovnako ako minúty. Potom nás chytila akási recidíva cestovnej horúčky a vzrušene sme plánovali čo a ako ďalej. Začali sme si uvedomovať, že sme skutočne na druhom konci Ázie, 7 hodín časového posunu od domova, čo je takmer tretina glóbu. // Pred štvrtou sme sa zdvihli obliekli sa a zbalili posledné veci. Meškali sme ale vyše hodiny, takže Irkutsk nám pred oknami zastavil až o 5:33 miestneho času. Z Moskvy nám to trvalo 96 hodín (presne 4 dni) a tri minúty. Podali sme si ruky s rozospatou "malinkou" Věrou a Ritou Nikolajevnou, potom sme apolu s Ľoňom vystúpili. Vojak Serjoža sa s nami rozlúčil na peróne. Cítili sme sa ako pri rozlúčke so starými známymi. // Hneď na peróne ma zaujala jedna zvláštnosť, ktorá je pre Ruska typická: hodiny na peróne ukazovali 0:33, teda Moskovský čas. Je to síce fajn, čo sa týka odchodov vlakov, ale ak si to niekto náhodou neuvedomí a nastaví si hodinky podľa staničných... (úvaha - na rozdiel od číny plno časov zmätok...) // Prešli sme cez zadrbanú stanicu plnú indivíduí na druhú stranu, k zastávke električky. Hneď sa na nás obrátili prenikavé pohľady čo tam postávali ako hladné psy. Boli drzí, no Ľoňa sa vyznal a tak im rovnakým tónom odsekol ako že čo je im do toho kam ideme a nech zmiznú. Predsa sme boli traja. Mestská doprava mala začať hrkotať až o šiestej, tak sme sa s Ľoňom vybrali pešo smerom do centra mesta. V celom meste bola tma ako pod perinou. Keď sme prechádzali po moste nad stanicou, práve odhlasovali náš vlak, tak sme si ho naposledy pozreli. Prešli sme ponad širokú Angaru, ktorá sa vlieva do Bajkalského jazera. Chceli sme ísť čím skôr k Bajkalu, takže na konci mostu sa nám rozišli cesty aj s Ľoňom a potom, ako sme si s ním ešte vymenili adresy, sme sa s ním rozlúčili a zbehli k rieke, kde bol prístav. Uvažovali sme, že sa k Bajkalu zvezieme loďou. No bolo to ako zo zlého horroru - opustené parkovisko, celkom zhasnutá alej stromov a kríkov, mokro a mláky a najmä ohlušujúce ticho. Nikde ani ducha, zato sme každým okamihom čakali, že na nás niekto vyskočí s nožom. Vo vrecku sme stískali slzný plyn. V prístave samozrejme tiež nikto. Na stene sme našli lampu svietiacu za mrežami a pár vo vetre vejúcich rukou písaných odchodov lodí. Vylúštili sme, že nejaká loď ide o desiatej, no nevedno či dnes a kam vôbecm tak sme sa rozhodli ísť do väčšieho prístavu za mesto, ktorý nám Ľoňa tiež spomínal. Znova sme prešli cez tú príšernú alej a po hlavnej sme došli k prvej zastávke električky. Bolo už šesť, takže reku čoskoro pôjde. // Stáli sme a spievali si (veď nás nikto nepočuje) Wish You Were Here, pričom sme sa striedali po každom verši. (...toto potom veľakrát keď nás cestou chytil optimizmus...) Asi aby sme sa zohriali. Keď nám došli slová, ktátili sme si čas pískaním. Vo vlaku sme nepísali, lebo Rita Nikolajevna raz vyhlásila, že pískanie v miestnosti prináša nešťastie. Možno išlo o nejaký podivný sachalinský zvyk, no skôr by som povedal že sme jej liezli na nervy. // Brika nešla a stále bola tma. Vyhliadali sme ju v ostrej zákrute po našej ľavej strane, no cez veľkolepú mláku, ktorá jej kraľovala, svišťali len Moskviče, Zily, Uazy a Žigulíky, všetko vraky s upišťanými brzdami a deravými výfukmi. Cítil som sa ako na ceste do praveku, lenže automobilov. Oproti pri nočnom bufete jeden taký zastavil, asi pre cigarety. Potom sa spustil na stred cesty a tam asi štvrť hodiny stál a snažil sa naštartovať. Myslím, že len šťastným riadením osudu ho všetky okoloidúce autá obišli. // O niečo neskôr sme sledovalistarého zarasteného odkundesa, ktorý si to pomaly šinul po okraji protiľahlého chodníka a zbieral nedopalky cigariet. Po asi stotri metroch sa otočil a celý úsek ešte raz systematicky v predklone skontroloval. Nás si vôbec nevšímal. // Búdy na zastávke boli vytapetované rukou písanými inzerátmi ako "Vymením byt v Angarsku za byt v Irkutsku", "Predám televízory Elektronika a Junior - prekrásne farby". Nebolo už na čo pozerať a električka nešla, tak sme sa asi o siedmej vydali ďalej pešo. Ešte stále bola tma, no zlatý prísvit dával tušiť, kde v Irkutsku vstáva slnko. Hľadali sme nasledujúcu zastávku. Odrazu sme zaregistrovali akúsi modrú dodávku, ktorá sa náhle obrátila z protismeru a zabrzdila vedľa nás. Sivý vlas za volantom otvoril dvere a informoval sa kam ideme. Reku na zastávku trolejbusu č. 5 (tam sme sa totiž mienili odviezť električkou, aby sme pokračovali trolejbusom do veľkého prístavu "Solnečny"). Chlapík no vyhlásil "pjať, charašo". Tušil som, že bude chcieť prachy, tak som povedal Daliborovi, nech zavrie dvere ideme električkou. Dalo už ale mal vo vnútri ruksak, takže som v obavách, aby s ním auto neodišlo, narýchlo potisol dnu aj Dalibora a nastúpil som. Sledovali sme cestu - už o križovatku ďalej sme zišli z koľajníc, ktoré sme mali sledovať, a tak som si povedal no zbohom a nahmatal kaser. Ktovie do akého brlohu sibírskej mafie nás vezie. O chvíľu ale dedo zastavil a ukázal na zastávku trolejbusu. Spasiba, dobrý človeče, spasiba a trepali sme sa von, keď dedo vyhlásil: "děngi što?" Samozvaný taxík... Vyjasnili sme mu, že dengi net a vystúpili sme. Onedlho zavrel dvere a odpálil. // Na tej zastávke sme tiež stáli aspoň hodinu. Slnko medzitým vyplávalo spoza obzoru a krásne sa vznášalo medzi riedkymi mrakmi. Odkiaľsi sa vynoril mladík s malým psom. Podišiel k nám, podal nám ruku a poprial dobré ráno. Nechápavo sme škrabkali za ušami psíka. Chlapík, úsmev dookola hlavy, červené očká. Veselo vysvetľoval, že idú z krčmy. Vraj tam mal so psíkom u dievčat ohromný úspech. Pýtal sa nás, čo sme zač, tak sme si vymysleli, že sme Slováci pracujúci v Moskve a tak sme si urobili výlet k Bajkalu. Museli sme byť opatrní, pretože ten kto ide do Thajska musí mať podľa bežného názoru hrozne veľa peňazí. Ale tomto prípade bola opatrnosť zbytočná. "Á, Čechoslovákia," pochopil. Potom šiel okolo jeho autobus, tak chlapík chytil šteňa za kožu na šiji a "dosvidania" rozlúčil sa s nami. Lenže dvere sa im zaklapli pred ňufákmi, tak sa vrátili. Vraj je to bežné. Vôbec nestratil náladu. Potom išiel okolo iný autobus (č. 16) a chlapík nám povedal, že ten ide tiež do prístavu Solnečny a tak sme "dosvidania" vykročili k dverám a podarilo sa nám nastúpiť. Bus bol takmer prázdny. Vzadu sme sa zložili a ja som skočil kúpiť lístok ku šoférovi, lebo na to čakal. Spýtal som sa ho koľko to bude, on že 100 na osobu a 300 za batožinu. Bol som presvedčený, že ma chce obabrať. Autobus sa začal rozbiehať a vodič musel pozerať aj pred seba, tak som mu na kôpku bankoviek priložil tri stovky a odtrhol si dva lístky. Keď som sa vrátil dozadu, všimol som si na stene nad vodičom papier s cenami lístkov a uvedomil som si, že mi povedal normálnu cenu, tak ma to zamrzelo, no ale čo už. Bol to zážitok, v tom autobuse. Na kolene som si zapísal: "Sedíme v čomsi, čo tu volajú autobus. Vyzerá ako ten cadillac z Vyčítalovej pesničky, čo mal každý diel z iného typu auta. Dvere sú primontované skrutkami, ktoré tam nepasujú, sedadlá sú pridrôtované. Akoby to tu dával dohromady nejaký domáci kutil. Okná podľa ruskej tradície špinavé a na večné časy zatvorené. Podlaha zablatená a vyšliapaná ako schody do chrámu. Tlmiče asi žiadne. Dym, ktorý zvyčajne ide výfukom, prúdil po autobuse. Ideme von z mesta. Chceme sa doplaviť k Bajkalu a tam nocovať u rybárov alebo v stane. Hlavne ďaleko od mesta." // V prístave Solnečny pri "raketách", ktoré prepravujú ľudí po Angare do Listvianky, čo je dedinka pri ústí rieky do jazera (asi 70 km), sme najprv nikohonemohli nájsť. Potom sme našli chlapíka, čo tam tak mierumilovne zametal lístie a s ním aj raketového dispečera. Dozvedeli sme sa, že už je žiaľ po sezóne a rakety pôjdu cez víkend vôbec posledný raz v tomto roku. Takže nič. Mimochodom, cena lístka 6,000 rubľov (77.30 Sk). Ani sme veľmi neľutovali. Vedľa raketového prístavu je ešte veľký prístav rybakov, tak sme sa tam vybrali opýtať, či sa niekto nechystá ísť loviť na jazero. Dlho trvalo, kým nám otvorili rozospatí strážcovia prístavu so psami. Ale rybárov nebolo. Dozvedeli sme sa, že len málokto odtiaľto chodí na ryby až na Bajkal. Tak sme sa prešli po vratkých plávajúcich môlach medzi tými stovkami člnov a Dalibor urobil fotky ešte oranžového slnka na bezvadnom vrakovišti lodí. Potom sme vyšli z prístavu, aby sme sa vrátili do mesta a našli k Bajkalu aspoň autobus. // Bus do centra práve prichádzal. Znova nás v ňom čakal zážitok, ale to sme nevedeli, tak som Dalibora zasa nechal s vecami vzadu a pobral som sa k vodičovi pre bilety. Tam som sa ale nedostal, pretože autobus bol dosť plný ľudí. Asi tak meter od okienka som poprosil akési dievča, nech mi kúpi dva lístky. Dozvedel som sa, že lístky sa dajú kúpiť len po piatich naraz. Fíha, iný autobus iný mrav. Zbadal som, že v autobuse je čoraz viac obyvateľov Irkutska, tak som sa na lístky vykašľal a urýchlene som sa vybral dozadu. Keď som bol v polovici, do autobusu sa nahrnulo také množstvo ľudí, že som nadobro uviazol. Nikdy som nič podobné nezažil. Bol som taký stisnutý, že ma nadnášalo a hoci nie som žiadna starenka a väčšine ľudí som pozeral na plešiny zhora, nemohol som sa ani len otočiť. S Daliborom sme si na diaľku poslali súcitný úškľabok. Ženskej vedľa mňa som sa opýtal, kedy mám vystúpiť do centra a jej frajer mi odpovedal, že na tretej zastávke. Zakričal som to Daliborovi a pred treťou zastávkou som zabral naplno smerom k dverám. Sám tomu nemôžem uveriť, no nepohol som sa viac ako o meter! Dalibor s ruksakmi bol na tom ešte horšie, takže sme nevystúpili. Ľudia okolo dvier sa držali všetkého možného, aby ich nikto nevytlačil, pretože by sa naspäť do busu už nemuseli dostať. Fungovalo to asi tak, že na každej zastávke sa do vraku - ľudskej konzervy - chcelo dostať asi päťdesiat optimistov. Vošli sa nie viac ako dvaja, ostatní vytvorili chumáč tiel visiaci vo dverách. Autobus sa pohol a chumáč sa za jazdy postupne rozpadával. Autobus potom stále zastavil a išlo o to zavrieť dvere. Osobne sa pridržiavam názoru, že sa to stále nakoniec podarilo len vďaka vzácnym zhodám, keď väčšina ľudí v autobuse práve vydýchla, takže sa urobilo trochu miesta a dvere sa zatvorili. Nikto tu nemá dosť vôle aby vystúpil a počkal na ďalší autobus. Pravda, takéto rozhodnutie by človeka mohlo stáť hodinové meškanie do práce. Mužík vedľa mňa sa len usmial - to je normálne. Ale že nech som pokojný, väčšina ľudí vystupuje pri Leninovi, a to je tiež v centre, iba na autobusovú stanicu to budeme mať kúsok ďalej. // Konečne sme vystúpili a nadýchli sa. Obzerali sme sa po Leninovi, no žiadneho sme nevideli. Boli sme celkom radi, že uvidíme centrum mesta, keď sme už tu. Centrom je "Rynok" - to sme vedeli od Ľoňu. Irkutský Rynok treba vidieť, ten sa dá len ťažko opísať. Trh samotný je celkom ordinárny - bábušky so zeleninou bez cenoviek, vychytralí mládenci s texaskami a cigaretami, ruské zažigatele, príšerné plastické výrobky a podobné vynálezy dobre známe aj z našich blších trhov. Zato domy okolo a celkový ráz hlavnej ulice berú dych. Ich genéza by mohla začínať typickou westernovou ulicou - jednoposchodové drevené saloony s verandami, drevené piliere, drevené zruby. Tehlové domky len výnimočne. Potom sa takouto ulicou preženie cyklón a asi stodvadsať tankov, ktoré zdemolujú cestu a zbúrajú pár domov. Do vzniknutého obrazu patria ešte koľajnice električky, pohybujúce sa vraky áut a asi stotisíc ľudí motajúcich sa po tej skaze. Takéto je centrum miliónovej metropoly Irkutsk. Budú perfektné fotografie. Na trhu sme kúpili dve konzervy (kuraciu a rybiu) a pár zemiakov na pečenie. Dostali sme dobrú náladu, lebo sm všade zjednali asi o 100 - 200 rubľov menej, aj keď sme nevedeli, aká bola skutočná cena. Konzervy boli asi po 1500 (19.50 Sk) a kilo zemiakov 800 (10.30 Sk). Potom sme sa vybrali na tú autobusovú stanicu, čo je nejaký kilometer rovno po ulici od trhu. Zatiaľ čo Dalibor fotil, spýtal som sa babky, čo zametala lístie z chodníka, koľko za to dostáva. Povedala, že okolo 50,000 rubľov mesačne. To je asi 641 korún. No neviem, ceny v Irkutsku sú asi ako u nás... Ale predpokladám, že je tu omnoho lacnejšie bývanie. // Autobusová stanica Irkutska má halu veľkú ako kúpelňa a smrdí tam ako na tureckom záchode. Informoval som sa na cenu lístka do dediny Buguľdejka (mys Krestovskij), možno 300 km od Irkutska na brehu Bajkalu. Mapa vravela, že sú tam úžasné nástenné maľby z doby bronzu, stredoveké hradisko a prístav, no pýtali za to 15,000 rubľov (US$ 6.4 - 193 Sk), čo bolo priveľa (cena ako z Brjanska do Moskvy!). Cesta do Veľkého Goloustneho, možno 150 km, kde môžu byť ďalšie pekné miesta bez ľudí, stála 9,000 rubľov (US$ 3.9 - 116 Sk). Bus do Listvianky, najbližšej dediny pri Bajkale, 4,900 rubľov (US$ 2.1 - 63.10 Sk). Rozhodli sme sa pre Listvianku, hoci aj to bolo dosť drahé - pre dvoch 9,800 rubľov. Lenže, bolo asi 10:30 a autobus šiel až o pol tretej, tak sme sa rozhodli stopovať, veď sa niekam dostaneme. Že vraj na výpadovku, ktorou sa ukázala byť cesta pri prístave Solnečny, ide priamo odtiaľto autobus číslo 17. OK. // Počas čakania na č. 17 sme prišli na tri veci: 1.) Stop je tu asi celkom dobrý - priamo pred nami vyklopil jeden vojenský nákladiak dvoch stopárov v solídnom veku. On slušne oblečený plus aktovka, ona kabát make-up a lodičky. Situáciu s autobusmi si vyriešili po svojom. 2.) Všimli sme si plno áut s volantom na pravej strane. Medzi ostatnými to vyzeralo akoby išli bez vodiča. Dalibor prišiel na myšlienku, že sú skôr z Japonska ako z Anglicka. Boli to väčšinou staré Nissany, Mazdy a Mitsubishi. 3.) Lietadlá premávajú v Irkutsku častejšie ako mestské autobusy. Na ten náš No. 17 sme čakali 65 minút. Ponad nás preletelo medzitým aspoň desať veľkých lietadiel. Asi tu bude významné letisko. // Konečne prišiel náš stroj, obvyklá stará herka, a asi po dvadsiatich minútach sme boli na ceste do Listvianky. Na mieste, kde sme vystúpili, stál sivý starec vo veľkom kabáte farby vrán, vyzeral presne ako Darmoděj. Priateľsky nás pozdravil. Také niečo som v Rusku nečakal. Prekvapilo ma to rovnako ako ten mládenec so psom na svitaní. Dedko mal fúzy a prsty žlté od cigariet. Usmieval sa očami a pýtal oheň. Dalibor mu pripálil a dedko povedal, že pozná Československo a že je to krásna krajina. Napadla ma ironická myšlienka či nás náhodou neokupoval v '68. Potom nám poprial šťastnú cestu do Číny. // Zdvihli sme palce a zastavilo asi piate auto. Po predošlých skúsenostiach sme zaraz povedali, že nemáme ďengi, to ale vodičovi nevadilo a vzal nás na kolesá svojej starej Lady. Poprosili sme ho, aby nás vyhodil na odbočke do Veľkého Goloustneho, pretože sme sa chceli pokúsiť sa tam dostať. Vysvitlo ale, že žiadna cesta okrem poľnej tam nevedie, tak sme prekliali mapu a nechali sa zviezť až do Listvianky. Cestou sme vodiča celkom ohúrili našimi plánmi ohľadom cesty do Číny a Thajska, ale už nie tak, ako sa nám to darilo niekde doma. Tiež sme ho prekvapili faktom, že sme precestovali celú Európu stopom a nikto od nás nikdy nepýtal peniaze. Na oplátku nás ohromil on, keď povedal, že je o hodinu menej ako si myslíme. Cez víkend sa totiž v celom Rusku zmenil letný čas na zimný. Vrátili sme sa teda o hodinu naspäť v čase, no je mi to divné, pretože sa mi vidí, že v Irkutsku na stanici moskovský čas sedel s prepočtom. Minulú stredu bol deň jesennej rovnodennosti, mohlo ma napadnúť, že sa cez víkend zmení čas. Posunul som si aj stredoeurópsky čas o hodinu vzad, aby rozdiel ostal 7 hodín, no nie som si úplne istý, či aj SEČ (CET) je už zimný. // Tak sme prišli do Listvianky, kde široká Angara ústi do najhlbšieho jazera sveta. Popred ústie rieky, lemované vrchmi, možno prechádzať po jazere pravidelne premávajúcim trajektom "I. Babuškin". Hneď sme aj zistili cenu - 1,200 rubľov, čiže čosi vyše pol dolára. Prešli sme za dedinu s celkom peknými domkami a milými ľuďmi. Zložili sme sa na útulnom trávnatom mieste asi tri metre nad brehom jazera. Za nami sa prudko dvíhal zalesnený kopec hrajúci všetkými farbami jesenného lístia, pár krokov od nás sa pásla krava, mladý býček a dve zvláštne tmavohnedé ovce. Pred nami tmavomodré hĺbky Bajkalu ako z pohľadnice a za ním, na druhom brehu, úchvatná scenéria ZASNEŽENÝCH vysokých štítov v slabučkom mlžnom opare dvíhajúcom sa od jazera. Čumeli sme cez ďalekohľad a nemohli uveriť existencii takého čarovného miesta. // Otvorili sme konzervy, čo sme kúpili na Rynku, no bez predsudkov k ruským konzervám boli hnusné. Najmä tá kuracia. To chúďa kurča bolo celé, s kosťami a príslušenstvom, do troch železných stien konzervy doslova vlisované. Dalibor pobehoval naokolo a fotil čo sa dalo. Zasa sme mali debatu o fotení, keď som chcel aby odfotil jazero a hory tak, aby boli v zábere tie pasúce sa kravy. Dalibor však mienil, že kravy sa tam nehodia. Myslím si naopak že k atmosfére miesta tam tie kravy patria rovnako ako hory a jazero! Ostrá debata. Myslím že v našom prípade sa ponorková choroba prejavuje hádkami o predmetoch fotenia. // Zišli sme k vode, aby sme sa schladili na 11 stupňov, čo bola teplota Bajkalu podľa teplomeru. Podľa nášho názoru (na tom sme sa zhodli) bola teplota oveľa nižšia. Najprv sme omočili len končeky prstov, no napokon sme sa tak vyprovokovali, že sme do tej studenej mláky vbehli celí. Skôr než som sa stačil vrátiť na breh, Dalibor vybral foťák a konečne urobil jednu pohotovú fotografiu, vhodnú do Playboya. Musím mu to niekedy vrátiť. Trochu sme sa poumývali, no veď sme už deviaty deň na ceste. Dokonca aj vlasy sme si umyli. Pritom sme si farebne vykresľovali, na čo všetko zrejme ochorieme. Išla okolo loď, tak sme im zakývali a ukradli im ducha. Iste nás mali za bláznov, ako sme sa tam umývali v tej zime. Nazbieral som niekoľko kamienkov na pamiatku a odišli sme s úmyslom preplaviť sa Babuškinom na druhý breh Angary, kde je miesto zvané Port Bajkal, nad ktorým v kopcoch prespíme. Z Port Bajkalu potom ráno pôjdeme malou romantickou železnicou pozdĺž jazera, cez desiatky starých tunelov, ďalej. // V prístave sme zistili, že Babuškin (I. V. Babuškin bol Leninov revolučný kolega) pôjde najbližšie o 18:10, takže sme mali vyše hodiny času. Stretli sme mladú dvojicu, ktorá vôbec nevyzerala po rusky, hoci to neviem zdôvodniť. Boli to Američania. On taký mumák, ona zhovorčivá a veľmi pekná. Vravela, že sem prišla na rok študovať ruštinu. Doma v Connecticute (ako krásne to vyslovila) študuje politiku a ruštinu. Že v Irkutsku sa jej celkom páči, hoci mesto má "sibírsky ráz". Dobrá diplomatka, fakt. Z toho chalana asi tiež, pretože ledva prehodil slovo, inak len kýval hlavou. Dobre mi padlo hovoriť chvíľku anglicky. Prirovnal by som to k balíčku slaných orieškov. // Na Babuškin sme vyliezli len čo prirazil k mólu, hoci do odchodu ostávalo ešte 20 minút. Akýsi dobrodruh sa snažil vytrepať sa na palubu s motorkou a saidkou. Keby mu Dalibor v kritickom okamžiku nepomohol, asi by sa stala ponorkou. Akciu som sledoval len okrajovo, lebo sa ma pri plnom vedomí šialenou silou zmocňoval spánok. Predsa len sme nespali od včera od obeda. Sedel som na lavičke na a snažil sa udržať otvorené oči. Prebudil som sa, keď loď zapla motory a komusi sme zaplatili za lístky. Okrem nás bolo na palube len pár štamgastov, všetci ako jedna rodina, aj s tou motorkou. A všetci sa sústredili v riadiacej kabíne. Išli sme ich tam pozrieť - kormidlo, perfektný veľký kompas, radar a ďalšie premakané zariadenia. Pravda, pre Babuškin treba iba to kormidloa snáď ešte stierače v prípade dažďa. Bolo nádherné počasie. Stál som na korme (? - proste vpredu !) lode nad vlnami, čumel som na slnko zapadajúce nad horami a premýšľal o nekonečne krásy. // K pneumatikám móla v Port Bajkale, ktoré už boli v chladnom tieni kopca, na ktorom sme chceli spať, se prirazili asi o 15 minút po vyplávaní z Listvianky. Strihli sme to cez koľajnice a potom priamo hore strmým skalnatým kopcom. Bol to môj nápad, ísť kolmo nahor. Neviem presne prečo, mohli sme kľudne ísť pohodlne naokolo. Chvíľami sa to podobalo horolezeckému výstupu, pravda so závažiami na pleciach. Stúpali sme neprestajne asi pol hodiny, kým sme došli k celkom peknému majáku, ktorý je tam pod vrcholom. Jazerníci z lode vraveli, že sa naposledy používal asi pred dvomi desiatkami rokov. Vyšli sme hore tých 31 točitých schodov. Slnko sme už nezastihli, ale výhľad bol stále nádherný. // Zložili sme sa úplne na vrchole, asi na úrovni špičky majáka. V chladnúcom vzduchu večera zavisla otázka, ako si uvaríme polievku, o ktorej sme celý deň snívali, keď sme zabudli dole nabrať vodu. Dalibor bol ochotný sa polievky vzdať, alebo to bol z jeho strany taktický ťah. Bola už celkom tma, no bez ruksaku sa mi dole išlo v pohode. Vošiel som rovno do akéhosi dvora s kravou, mačkou a asi 103 psami. Nakoniec som našiel dvere, tak som na ne zaklopal. Ženština, čo mi otvorila, na mňa pozerala dosť prekvapene. Že vraj prečo si nenaberiem vodu z Bajkalu, aj oni ju majú odtiaľ... Ale naplnila mi fľašky. // Kým som sa vyšplhal nazad, Dalibor pripravil drevo na oheň a staval stan. O chvíľku nato sme už mali oheň a na benzínovom variči, ktorý mal premiéru, bublala sáčková polievka. Nad nami milióny hviezd, asi nikdy som ich toľko nevidel. Mliečnu cestu bolo vidieť dokonca aj od ohňa. Hlboko pod nami pár svetiel Port Bajkalu, ďalej na sever zas Listvianka, niekoľko svetiel lodí na jazere. Nádherná pohoda a absolútne ticho. Dohodli sme sa, že tu zostaneme celý zajtrajšok, aj keď zajtra by sme podľa dohody z Brjanska mali opustiť Rusko (28.9). Až potom pôjdeme vláčikom ďalej. Po polievke, prvom teplom jedle na našej ceste, s chlebom a neodmysliteľným cesnakom, sme si v pahrebe piekli zemiaky a úžasne si voľkali. Len hviezdy vedia, kedy sme išli spať. Tiež stan mal v tú noc svoju premiéru. Ešte som pustil kazetu v diktafóne, takže sme zaspávali pri Eláne...

Streda 28. septembra 1994^#

Streda 28.9.1994 010: (Prepisované v Ulaan-Baatare 19.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) (Písané pri majáku:) Vstali sme až okolo obeda, pretože sa nám vôbec nechcelo do tej zimy vonku. Potom sme prišli nato, že vonku je krásne slnečno a príjemne teplo. Dalibor uvaril dokonalý bujón so sójovým mäsom z domácich zásob, ja som písal. Už zdola som si všimol - a odtiaľto z výšky sa mi to potvrdzuje - že hladina jazera je zakrivená! Totiž - keby nebolo vysokých hôr na druhej strane, vôbec by nebolo vidno druhý breh. Potvrdzuje mi to aj fakt, že šírka Bajkalu kolíše od 32 km po 74 km, čo je dostatočná vzialenosť nato, aby sa prejavilo zakrivenie glóbu. Naisto by som sa o tom presvedčil len keby som videl loď plávajúcu od protiľahlého brehu, no v dohľade nie je žiadne iné plavidlo okrem neúnavného Babuškinu. Pár ďalších údajov o Bajkale. Na dĺžku má jazero 620 kilometrov, čo je v 8 až 19 krát viac ako jeho šírka, takže ide o mimoriadne pretiahly útvar. Bajkal je najhlbším jazerom na svete. Hĺbka (nameraná v roku 1957) až 1940 metrov, čo 1485 metrov pod úrovňou hladiny mora (údaje sú z Guinessovej knihy rekordov). Okolie Bajkalského jazera je rajom biológov a zoológov. Tiež archeológov - je tu množstvo jaskýň so stopami osídlenia od doby kamennej, nástenné maľby z doby kamennej ai. Nádherné zasnežené vrchy na druhom brehu sú vysoké okolo 2100 metrov, najvyšší v tej oblasti je Sochar - 2316 m.n.m. Okolo jazera sú však vrchy dosahujú výšky až 2600 metrov. Koniec faktov. // Pri obede sme ďalekohľadom pozorovali obrovského vtáka. Keby som sa bol v škole lepšie učil tak viem že to bol orol. Bol celkom blízko nad nami a bol úžasný. Možno myslel, že nám pomôže s tou polievkou, ale odletel keď zistil, že máme len sójové mäso. Hádam vyjde aj fotka. Fantazíroval som, ako asi toto miesto bude vyzerať o 10 - 20 rokov. Hotely, diaľnice, tenisové kurty, parkoviská plné áut. Pri jazere snobská promenáda a šílené ceny. Bežní ľudia, rybári z Listvianky, si nebudú môcť dovoliť naďalej bývať vo svojich domcoch. Tu pri majáku bude rozhľadňa, ku ktorej bude možno premávať lanovka. Reklamy cestovných kancelárií budú propagovať "oblasť, kde sa možno v lete kúpať aj lyžovať"... // Spočítali sme peniaze. Z počiatočných 1639 USD (z toho 1220 v šekoch) sme minuli US$ 166 (šeky žiadne) za 10 dní. Priemer na deň pre obidvoch je US$ 16.6. Je to veľa, no treba vziať do úvahy, že sme z Popradu prešli už vyše 7,000 kilometrov! // (Písané vo štvrtok ráno o 4:40(+7), 21:40 SEČ (ZIM) vo vlaku do Sludjanky:) // Celý zvyšok dňa sme si čítali o Mongolsku, ja som veľa písal. Potom sme zbalili stan, že pôjdeme dole a čas do odchodu vlaku prespíme v čakárni. Museli sme to vyriešiť takto, pretože vlak do Sludjanky odchádza iba raz denne a to v neobyčajne blbú dobu - o tretej ráno. Šťastný Ivanecký - minulý rok keď tu bol, vlak odchádzal o 7:25 ráno... Takže o siedmej sme boli zbalení a bol najvyšší čas odísť, pretože sa stmievalo a čakala nás cesta s batohmi dole strmým zrázom. Stalo sa však, že Dalibora posadol úmysel vyskúšať čo sa stane, keď vloží przdny septonexový sprej do ohňa. Pozorovali sme teda slušný výbuch a potom sme čakali, kým oheň dohorí. Bola takmer úplná tma, keď sme sa vydali na cestu dole. Vybrali sme baterku a išli pre zmenu inou, miernejšou cestičkou po hrebeni. Dole sme teda neboli skôr ako za dvadsať minút, ale zato celí a živí. Ibaže pozerám, nemám na ruke svoje hodinky (a ani žiadne iné). Keď som sa zbytočne ale pre úplnosť pozrel aj na druhé zápästie presvedčil som sa, že som ich stratil. Pravdepodobne cestou dole - ešte o 7:40 som ich mal. Už pár dní mi blbol uzáver kovového remienku, no nevenoval som tomu pozornosť. Povedal som si, že je absolútne nemožné nájsť hodinky v čiernej tme na takom svahu. No ale už o minútu neskôr som nechal Dalibora s vecami dole v čakárni a vybral som sa s baterkou hore. Bolo mi jasné, že s najväčšou pravdepodobnosťou sadli niekde mimo úzkej cestičky, ktorou sme išli. Asi niekde do trávy, teda ich sotva nájdem pri svetle baterky, no chcel som sa o to pokúsiť. Tak som zohnutý pomaličky stúpal, oči upreté na bledý fliačik svetla. Nebolo mi do spevu, v tej tme a vo vetre skučiacom na skalách. Už som premýšľal, ako si kúpim v Hong-Kongu iné hodinky. No našiel som ich! Po hodine hľadania, asi v polovici cesty k miestu, kde sme boli táborili. Boli vedľa cestičky na ľavej strane (z pohľadu ako som išiel dole, samozrejme), asi tak tridsať centimetrov. Bolo to však medzi stromami, takže prísť neskôr, boli by už zasypané lístím, ktoré z nich neprestajne opadávalo. Bol som hrozne rád. Ľahol som si v tej tme na zem a desať minút som blúdil pohľadom po hviezdach. Krásny pocit. Bol som ale už dlho preč a obával som sa, aby sa Dalibor nevybral ma hľadať, tak som zbehol dole. // Od Joža Ivaneckého sme pred odchodom dostali fotku rušňa a jeho vodičov na tejto trati. Išli sme teda za dispečerkou stanice a pýtali sa na nich. Vysvitlo ale, že títo mašinpírovia (rušňovodiči) majú službu zajtra. Radosť sa teda nekonala, iba sme im nechali fotku a pozdravy. // V čakárni tvaru L s výbornou akustikou som celkom tichúčko púšťal Pavla Dobeša a Jarka Nohavicu. Zjedol som dva hrnčeky vločiek, hodil sa do spacaku a čítal a písal som celú noc. Dalibor spal. // Napadlo ma, že hoci mne to už pripadá ako týždeň, sú to len dva dni, odkedy sme vystúpili z transsibírskeho expresu a taká Věra a Rita Nikolajevna a Serjoža ešte stále cestujú! V Chabarovsku budú až zajtra. Ritu N. odtiaľ ešte čaká let na Sachalin... Neuveriteľné, bývať tak ďaleko.

Štvrtok 29. septembra 1994^#

Štvrtok 29.9.1994 011: (Prepisované v Ulaan-Baatare 20.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) (Písané vo vlaku do Sludjanky:) Pred treťou sme sa zbalili a nasadli do motoráčika, ktorý má myslím 4 vozne, z toho dva pasažierske. Pri nastupovaní sa ku vchodu prikladá dosková podložka, pretože schodíky vlaku sú vyše metra vysoko (prispôsobené pre vyvýšené peróny, aké sú v Rusku bežné). Lístky sa tu kupujú vo vlaku. Do Sludjanky to bolo 2100 rubľov (US$ 0.9), čo je pohoda. Samozrejme žiadny rozdiel v cene pre cudzincov. Ivanecký minulý rok písal, že cesta vláčikom je nádherná desiatkami tunelov a výhľadom na Bajkalské jazero, ktoré na juhozápade lemuje. Asi sto kilometrová cesta trvá okolo štyroch hodín. Trať bola postavená na prelome storočí, ešte za cára, no nikto z domácich nám nevedel presne povedať kedy. Stavali ju väzni. Ovšem, toľko kameňov v skale by inak bola veľmi drahá záležitosť. Škoda, že my tade ideme v túto nenormálnu hodinu (minulý rok vlak odchádzal až o 7:25 ráno) a takvonku vidím iba tmu. Tunely tu sú, pretože ich počujem. Viac k veci už asi nedodám, hoci práve sedím vo vlaku. Je už 5:21 a stále nič nevidno ani keď pozerám z tmy. Škoda. // Dalibor spí a ja by som mal tiež. Dnes nás čaká stop do Mongolska - hádam sa nám to podarí. Chceme sa ešte zastaviť na slávnom rybacom trhu v Sludjanke a nakúpiť proviant. Doma majú ledva pol jedenástej večer a ja si tiež prajem dobrú noc, hoci je ráno. Howgh! // (Písané na kopci nad Nauški:) // Po poslednom zápise vo vlaku do Sludjanky som sa zložil na lehátko a nevedel som o svete, až kým ma Dalibor nezobudil v cieľovej stanici. To bolo o ôsmej, spal som teda len dve a pol hodiny, takže ma dobre bolela hlava a cítil som sa pod psa. Plus, stalo sa čosi strašné - vonku pršalo. Protivný studený sibírsky dážď. Zložili sme sa v staničnej budove a bez ďalších úvah o stopovaní sme začali zisťovať vlaky do Mongolska, respektíve na hranice, čo je vždy lacnejšie. Vlak do Nauški (ruská strana hranice) však mal ísť až niekedy večer - cena jedného lístka okolo 16,000 (US$ 6.9) - plackartnyj. Videlo sa nám to ale neskoro a draho, tak sme sa rozhodli pre vlak do Ulan-Ude, veľkého mesta, kde z transsibírskej odbočuje trať južne do Mongolska - snáď tam pôjde niečo skôr (aj tie z východného smeru od Vladivostoku). Ten stál 10,000 (US$ 4.3) a práve mal odísť, tak sme sa postavili do rady na lístky (nebol tam kancel Inturistu). Medzitým nás otravoval akýsi šikmooký pobuda. Ponúkal nám hašiš. Keď nepochopil, sám si hodil cigaretku a "odišiel" v obidvoch zmysloch slova. Lístok sme kúpiť nestihli, lebo vlak už mal tiež odísť, no plackartne by sme asi už aj tak nedostali. Preto sme sa spýtali šéfa vlaku, či sa s ním dá dohodnúť. Pohoda, nech nastúpime, povedal nám a aj sprievodkyni nášho vozňa. Tak sme sa viezli celí natešení z tej uplakanej stanice ďalej na východ. Sprievodčičke sme dali po 10,000 rubľov, ako bola cena, takže aj ona bola šťastná. Pospali sme, pojedli a po 330 kilometroch sme okolo tretej vystúpili v Ulan-Ude, centre Burjatskej autonómnej republiky. Perfektná stanica, plno ľudí, plno šikmookých Burjatov a aj veľa Mongolov, takže sme sa začínali cítiť ako v Ázii. Pred stanicou veľký hlinený maco s macíkom perfektne obrastený akousi kudrlinkatou zvláštnou rastlinou, ktorá sa tvárila ako srsť. Všade plno stánkov a dosť lacné žrádlo. Zaujímali sme sa predovšetkým o vlaky do Naušiek, no zistili sme, že ide iba ten vlak večer, ktorý sme mohli počkať aj v Sludjanke. Plus, dobre sme sa obabrali s tými desiatimi tisíckami vo vlaku, pretože sme mali platiť len po 4,900 (US$ 2.1)! Nadávali sme na ženskú v tom okienku, pretože nám zrejme povedala cenu kupejného!!! Pochopili sme prečo sprievodkyňa vo vlaku tak žiarila, keď dostala 20,000 rubľov. Potvrdil sa nám fakt, že cudzincovi tu zásadne neponúknu ponúkajú to drahšie, nech si pýta čokoľvek. Prišli sme tak o 10,200 rubľov. Stále pršalo a nevyspatá oklamaná nálada na nule. // Po chvíli obzerania sa sme zistili, že na stanici je ešte jedna pokladňa, kde sa ukázalo, že predsa len ide aj "obščij" lacný vlak do Naušiek. Cena 6,500. Narazili sme ale na zvlášť agilnú kasu Inturistu, kde by nám to isté predali po 20,000! Tie protivné úradnícke xichty nás zamerali. Videli, ako sme niekoho poprosili aby nám kúpil lísky, tak mu ich nechceli predať. V snahe nevzbudiť rozruch sme teda vyšli von a tipovali dôveryhodného Rusa, ktorý by nám mohol kúpiť lístky. To ale nebolo ľahké. Ten deň bol celkove nejako pokašlaný. Najprv sme narazili na exota, ktorý za to chcel províziu 10,000 rubľov (oni sú snáď blbí alebo čo!). Samozrejme sme ho poslali kamsi. Potom som trafil na tajného detektíva. Vyzeral celkom ako z ruskej kriminálky: vlasy akoby práve vstal z postele plus dlhý kožený plášť. Veľká sranda. Napokon sme našli mladého sympaťáka, dali mu peniaze, no pre istotu sme istili východy zo stanice (vo vnútri sme sa ukázať nemohli). Vyšlo to v pohode. Chlapík za to prekvapivo ani nič nechcel, čiže to bol dobrý človek a tak sme ho obdarovali novou zlatučkou 1 Sk. // Konečne k nám ten deň začal byť prívetivejší. Za posledné ruble sme kúpili chlieb, rybu "mintaj" v konzerve a zelené DELI! (700 R = US$ 0.3 = 9 Sk). Najväčšia pochúťka na svete. // Nastúpili sme do vlaku: čistučký nový vozeň a milá mladá sprievodkyňa. Keď potom z (FUNGUJÚCICH) reproduktorov začal spievať - Charlesa Aznavoura !!! - pochytila nás bezbrehá radosť. Piesne ako Champs Elyseés a America, vonku pieskové duny, prašné cesty a pahorky ako z učebnicovej fotky Mongolska. To treba zažiť. Zjedli sme mintaj a za požičaný nožík sme si od susedov vyslúžili kôpku šiškových semienok "orieškov" a pospali sme. // Poznámka: nakoniec napriek preplateniu sprievodkyni nás lístok zo Sludjanky vyšiel 10,000 + 6,500 = 16,500 rovnako ako keby sme išli tým vlakom zo Sludjanky do Naušiek večer. Takže OK, no mohli sme ušetriť.

Piatok 30. septembra 1994^#

Piatok 30.9.1994 012: (Prepisované v Ulaan-Baatare 20.10.1994 zo zošita. Doplnené a vylepšené.) 14:42 (+7), 7:42 SEČ (ZIM) Sedím opretý o jeden z dvoch stromov, čo stoja na pieskom posypanom kopci asi dvesto metrov nad mestečkom Nauški. Ďalekohľadom vidím hranicu s Mongolskom. Je krásny deň. Okolo mňa sa pasú kozy. Perfektný deň, hoci spočiatku tak nevyzeral. // Sprievodkyňa nás zobudila o jednej ráno, keď sme sa blížili do Naušiek. Hneď po príchode sme zistili, že najbližší vlak cez hranice ide až o šiestej večer, teda o 17 hodín. Plus že lístky musíme kúpiť v Inturiste, lebo ideme cez hranicu. A že nás to bude len po najbližšiu stanicu (Such-Baatar) stáť po 15,000 rubľov... 22 km. Zjedli sme po pohári vločiek a hodili sme sa na zem v čakárni. Spalo tam už asi tridsať ľudí, takže bolo teplo aj bez kúrenia. Už sme driemali, keď k nám podišiel ďalší zážitok v podobe asi tridsaťročného Mongola, ktorý si k nám kvokol a začal čosi po rusky. Hovoril celkom zrozumiteľne, no veľmi zmätene. Išlo o nejakú vodku - postupne sme hádali, že nám ju chce predať, alebo ju máme prepašovať cez hranice. Napokon sme pochopili, že chce od nás kúpiť vodku. Mali sme z neho úprimnú srandu, veď kde by sa u nás vzala vodka. Bohužiaľ kamarát, si na zlej adrese. Nemáme. No ďalej do nás hučal akoby sme mu tú vodku nechceli predať. Bol to rušňovodič. Povedal, že to bude on, kto bude večer viesť náš vlak cez hranice do Mongolska. A zasa že nech mu dáme vodku, on nám dobre zaplatí - otŕčal nejakých 5,000 rubľov. Tak sme mu nakoniec dali predposlednú placku rumu. Dalibor vyhlásil, že peniaze nechceme, čo som mu potom vyčítal, veď nás tu každý šklbe a on odmietne päť tisíc od rušňovodiča notorika. // Spali sme až do šiestej, keď prišla armáda upratovačiek a vymietla nás všetkých z čakárne. Ak by sme tam chceli naspäť, tak davaj po 1000 rubľov, no to nás ani nenapadlo. Bez kúrenia a najmä po spánku nám bolo šialene zima, aj keď sme už na sebe mali oblečené všetko (ja štyri tričká, košeľa, bonekanka a šušťáková vetrovka, dvoje nohavíc a šušťáky a šatky na hlave). Navrhol som zohriať sa chôdzou po meste, no Dalibor nekomunikoval, stiahol si šiltovku na uši a kapucňu vetrovky, takže vyzeral ako polárny bádateľ a sadol si v hlavnej hale v snahe dobehnúť zameškaný spánok. // Tak som sa vybral sám, pre istotu aj s vecami. Neľutoval som, pretože hádam nikdy som nezažil také čarovné ráno. Podľa teplomeru bolo pol stupňa nad nulou, no po chvíli mi už zima vôbec nebolo. Ťažko opísať obrazy a pocity toho skorého rána. Prvými živými dušami, ktoré som stretol, boli dve rohaté horské kozy, ktoré pokojne spali na schodoch stanice. Potom úžasná dedina - hlinené cesty, drevené zruby - ani jeden murovaný dom, dlhé záhrady s artézskymi studňami. Pastier na ceste predo mnou hnal stádo horských kôz na pašu. Natrafil som na mladého býčka, ktorý na mňa vyvaľoval okále a ja som sa dal do premýšľania, čo mám na sebe červené. Nakoniec sa býček rozbehol preč odo mňa. Za ním šprintovala akási ženská v zástere a s palicou v ruk. Naháňali sa dole dlhou ulicou až pokiaľ som dovidel. // Aj dedinčania vyzerali vyplašene pri pohľade na zababušeného bradáča s báglom, tak som pomaly dedinu opustil a začal som stúpať do pieskových dún, ktoré sú všade naokolo. Piesok bol stvrdnutý ako starý sneh a pokrýval ho srieň. Sneh na púšti - neuveriteľná kombinácia. Čosi ako vločka v saune. Kde tu v piesku pár trsov trávy, kde tu strom. Dve uzimené kravy - nechápem, čo tam spásali. Srieňom pokrytá lebka horskej kozy. Svetlejúca studená modrá obloha. Prvé lúče slnka nad pieskom. // Túlal som sa a sníval, keď som natrafil na cintorín. Sila. Nikde ani (živej) duše. Okolo každého hrobu čudný železný plot. Hoci každý dom v dedine má drevený plot, každý hrob na (oplotenom) cintoríne chráni zjavne po domácky zvarená železná nádhera. Nad niektorými hrobmi dvojitý pravoslávny kríž, nad inými statné červené hviezdy. Večný boj aj po smrti. Občas aj hrob moslima s polmesiacom. Pri všetkých bez výnimky bola drevená lavička a stolík, na plotoch vence z umelých alebo plechových kvietkov s venovaniami. Nikde jediný živý kvet. Typické boli aj fotky mŕtvych na náhrobkoch. Čo som nepochopil boli taniere položené na každom hrobe. Napadlo ma, či to nie je pre duše mŕtvych ako v starom Egypte. Ale čo potom robia na hviezdnych hroboch komunistov? A prečo dopekla sú niekde na tanieri aj vidličky? Lámal som si nad tým hlavu. Slnko medzitým topilo srieň a po železných plotoch a krížoch a umelých vencoch sa kotúľali kvapky vody ako slzy. (--krásna báseň ako ráno to vš plače stále...) Vrátil som sa na stanicu. // Bolo ešte len deväť hodín a kasa Inturistu sa otvára až o desiatej, no pri okienku už čakalo plno ľudí, tak sme sa tiež pridali. Odrazu sa však objavil náš nočný návštevník - mongolský rušňovodič. Doniesol nám chlieb a že nech nestojíme v rade, on nám kúpi lístky. Super - najprv nám pomohol predať doláre vo výbornom kurze 2,400 - zmenili sme 13 dolárov a dostali 31,200 rubľov. Dali sme mu 30,000 na lístky plus ISIC preukazy, nech skúsi vybaviť nejakú zľavu. Mali to byť naše prvé cudzinecké lístky v Rusku a vedeli sme, že so študentskými preukazmi máme nárok na zľavu, tak sme to chceli skúsiť. Usir-Chan, tak sa náš spojenec volal, sa drzo postavil na začiatok radu v okamihu, keď sa okienko otvorilo. Ľudia začali kričať a tlačiť sa, nemohol som sa na to pozerať, veď tí chudáci tam stáli možno aj dve hodiny! Po pár minútach boja sme mali lístky, dokonca so zľavou - jeden nás vyšiel iba na 6,000 !!! Zvýšilo sa nám teda takmer 20,000 rubľov - sláva! Potom sme sa spolu odfotili vonku pred stanicou, aj s nejakými Mongolkami a vymenili sme si adresy. Potom nás Usirchan vzal na miestny bazár - čosi ako náš blšák - podobný no oveľa lacnejší tovar. Lacné kožené veci a topánky. Plno Rusov a Mongolov, ktorí sa išli potrhať aby nám niečo predali. Hneď vedľa bol tehlový opadaný dom, ktorý sa ukázal byť reštauráciou. Tam sme si dali boršč (podivná fialová farba) a akúsi fašírku s ryžou, k tomu kakao. Nebolo to dobré, ale veľmi nám chutilo. Potom sme sa s Daliborom vybrali do kopcov. Tu doteraz píšem a strážim veci, zatiaľčo Dalibor sa gúľa po meste a robí fotky. // Mal som tu hore návštevu. Prišiel ma pozrieť mladík na starej motorke a pýtal sa, či som nevidel jeho drugov. Zjavne sa chcel porozprávať. Povedal, že to bola jeho trieda, čo nám kývala z okna školy, keď sme stúpali sem na kopec. Keď už som pri tom, celkove je o nás v mestečku veľký záujem. S údivom sa pozerajú na naše batohy (tu sa ruksaky vôbec nenosia), každý sa chce pozrieť cez ďalekohľad, čo nosím na krku, obzerajú fotoaparát a chcú sa fotiť a pýtajú sa odkiaľ a tam. Chalan vravel, že má 17 a chodí do 11. ročníka "základnej školy", po ktorej sa chce stať vojenským vodičom. Pýtal som sa ho na tie taniere na hroboch, pretože mi od rána strašili v hlave. Vraj sú na jedlo. Keď sa spomína na zosnulých (bohvie kedy to býva), dá rodina mŕtveho na tanier jedlo a vodku a všetci známi, ktorí prídu pospomínať, si môžu hrknúť. Plus, dodal, duša je nesmrteľná a tiež musí jesť! Takže predsa, čosi ako duch Ka v starom Egypte! Celkom ma zaujala myšlienka takýchto piknikov s dušičkami. Pokecali sme aj o šéfovi Mongolov. Chalan vravel, že tiež má doma knihu Džingischán a aj nejaké ďalšie od V. Jana (oi Spartakus). Vyslovil však aj inú hypotézu o pohrebe Džingischána, než aká je v knihe (tam Veľkého chána pochovali na akejsi hore): najprv Džingis, potom tisíce zabitých vojakov, potom to udupalo stádo koní. A miesto že je kdesi tam, kde dnes tečie Selenga, takže Džingischánov hrob sa dnes hľadá v celom mongolskom povodí až k Irkutsku. A rieka Selenga tečie aj cez Nauški, práve na ňu pozerám. Je dobre rozvodnená, rozliata po údolí. Často vraj ničí veľké množstvo úrody dedinčanov. // Fajn - už je tu Dalibor. Vraj ho stále sledovala nejaká žigula, potom okolo neho krúžila. Nakoniec zastavila a vojaci v civile si pýtali pas. Išlo o to, že fotil v blízkosti vojenského priestoru... Inak pohoda. Howgh! // (Písané v Such-Baatare v sobotu po polnoci:) // Po poslednom zápise sme išli na poštu a kúpili 4 známky po 1,000 rubľoch na listy a pohľadnice. Potom sme stretli Usir-Chana, ktorý nás postavil na začiatok asi dvojhodinového radu pred colnicou. Vypísali sme si colné prehlásenia. Colník nám nerobil problémy, ledva sa pozrel na ruksaky. Potom prišla pasová kontrola a chvíľa pravdy, pretože sme o dva dni pretiahli náš pobyt v Rusku (podľa zápisu v Brjansku sme mali odísť do 28.10). Ženská v kabíne si to všimla, tak skočila za šéfom poradiť sa, no všetko v pohode a vrátila nám pasy. Potom sme prešli do malej miestnosti, kde sa v rade čakalo na otvorenie dverí na perón, aby sme nastúpili do vlaku. Boli sme už colne a pasovo odbavení, takže nás nemohli pustiť len tak medzi ľudí. Sedel som a písal pohľadnice (mal som známky museli teda ísť ešte z Ruska), keď ma Dalibor varoval, aby som sa pripravil. Potom na mňa zakričal, tak som sa vrhol k ruksaku. V tom istom okamihu sa k batožine vrhlo všetkých stotri natlačených hraničných pašerákov a v hroznom zmätku a kriku preskakovali stoličky a susedov v snahe naraz prejsť cez jediné dvere na perón. Bolo mi odrazu hrozne smiešne. Tí ľudia sú skutočne blbí!!! Boli sme s Daliborom v prvom nápore a navyše nám pomohol jeden Usir-Chanov známy, tak nás ten tlak o chvíľku vypľuvol na perón. Sprava i zľava kordón pohraničníkov, cesta voľná len k dverám vlaku. Ako pri transporte Židov do koncentráku. Mal som napísané tie pohľadnice (-- potom pozrieť koľko a komu) a pokúsil som sa vystúpiť, že ich dám niektorému vojakovi, aby ich neskôr hodil do schránky. To sa mi ale nepodarilo, pretože vojak sa na mňa zlostne osopil a nedovolil mi ani vystúpiť na perón. Berú to tu normálne vážne. No zážitky ešte len mali prísť. V kupé sme sedeli na lôžkach po šiestich, zvyšok sa tlačil v chodbičke. Našťastie takto pôjdeme len 22 kilometrov, vraveli sme si, ale Usir-Chan to v rušni hnal dych berúcou dvadsiatkou, takže to trvalo vyše hodiny. Boli sme určite jediní belosi vo vlaku a tak sme tvorili centrum pozornosti. Aspoň tisíckrát otázky typu Quo Vadis a odkiaľ - "Á Čechoslovákia!". Kolovala tuhá vodka bez majiteľa. Vonku ostrá hranica, široké pásmo nikoho. Berú to tu dosť vážne. Premýšľali sme, ako sa asi dostaneme do Mongolska bez víz no verili sme, že pasovákov oblbneme podobne ako Ivanecký minulý rok (že bezvízový styk). // Konečne sme zastavili. Nikto nevystupovať - príde kontrola do vlaku. Ako v kriminálke. Spolucestujúci začali presúvať pašovaný ruský tovar kam sa len dalo - za sedadlá, hore medzi tašky a tak. Najmä akési ruské cigarety - každý niesol niekoľko desiatok kartónov. V tme vonku sa črtala silueta akejsi budovy. Asi colnica Such-Baataru. Okolo vlaku pobehovali pohraničníci s baterkami. Asi práve nebola elektrina. Potom sme sa presunuli na stanicu, kde sa do beztak prepchatého vlaku nahrnulo tisíc priekupníkov so všetkým nemožným. Veľa detí, tým sa zrejme ľahšie prechádzalo v tej tlačenici. Zvyšní liezli na okná vlaku a cez tie, ktoré sa podarilo otvoriť, predávali pivo a malinovky. Hrozný bordel. // Medzitým už vlakom postupoval šéfko colníkov, malý absolútne debilný namyslený zakomplexovaný Mongol a veľkou čapicou. Z titulu svojej funkcie kričal, sácal a kopal do priekupníkov a všetkých, čo mu zavadzali. Bez väčšej debaty nám vzal pasy, že nemáme víza a odišiel. Potom sa vrátil, nech si zbalíme veci a vystúpime. No, veď aj tak máme lístok len do Such-Baataru. Trochu sme protestovali, aby sa nepovedalo a vyšli sme s Trpaslíkom von. Bolo na ňom vidno, ako sa idiotsky škerí od radosti, že dostal pár inak nedotknuteľných zápaďákov. Natešene opakoval, že zajtra ráno pôjdeme naspäť do Ruska. Povedal som Daliborovi, aby sa aspoň nesmial nahlas, no aj ja som sa tešil na ďalšiu pohraničnú kovbojku. // Trpaslík nás tmou zaviedol do akejsi ešte tmavšej diery ku šéfom. Pekne priamo do cely. "Tu budete do rána a potom sa vrátite domov," oznámil mi. Trpaslík sa už otočil na odchod, no nenechal som ho odísť chcem okamžite hovoriť s náčelníkom. Snažil som sa vystupovať nesmierne sebavedome a fakt Trpaslík ustúpil pred listom z nášho Ministerstva zahraničia, s ktorým som šermoval. Nerozumel tomu a tak dostal strach. Dalibora najprv odo mňa oddelili, potom ho však priviedli ku mne. Nechal som ho aj s batožinou v cele s vojakmi a s Trpaslíkom som išiel za náčelníkom. // Šéf mi ponúkol stoličku a sadol si za stôl. Hovorili sme po rusky. Blufoval som, že na MZ doma nám povedali, že víza nám do Mongolska netreba. Oháňal som sa frázami typu sme občania Slovenskej republiky atď, aby to znelo. Poučil ma, že v ČSFR bol bezvízový styk, no po oddelení krajín sa obnovila vízová povinnosť, ale na papieri mi to ukázať nevedel. Núkal som mu list z MZ, nech si to dá úradne preložiť, alebo nech tam priamo a hneď zatelefonuje. Samozrejme že to bolo ďaleko mimo neho a ja som to vedel. Tak som išiel ešte ďalej a požiadal som ho že chcem telefonovať na našu ambasádu v Ulaan-Baatare. Aj to bol bluf, lebo SR tam ambasádu asi nemá, MZ nám pre Mongolsko nedalo žiadnu adresu. On ale povedal, že to nie je možné. Vytiahol som novinársky preukaz ako tromf a vysvetľoval som, že píšem knihu a Dalibor je fotograf a že ideme ďalej do Číny a Vietnamu a Thajska, nech nerobí problémy. A že nepotrebujeme víza v Rusku, v Číne, ani v Mongolsku. Náčelník mongolského kmeňa colníkov ale pokrútil hlavou. Že vraj si tu môžeme kúpiť tranzitné víza (niekoľko dní) za 50 dolárov!!! Uff - toľko sa za víza neplatí hádam nikde. To je stovka pre dvoch. Vysvetľoval som, že sme študenti a máme málo peňazí, okrem toho nie hotovosť, ale len AmEx šeky, ktoré sa v Mongolsku nedajú zmeniť... On nato, že nás chápe, sám zarába mesačne desať dolárov... Povedal som mu, nech zavolá Dalibora. Priviedli ho a tak sme chvíľu hustili rôzne taktiky spoločne, ale nič nepomáhalo. Ani keď sme - sami v miestnosti - naznačili, že mu môžme dať po dvadsať dolárov do vrecka (približne cena turistického víza). Nato on vytočil ešte vyššieho šéfa a dal mi slúchadlo. Zopakoval som všetky hlavné body. Ťažko mi bolo presviedčať ho cez telefón a po rusky. Skrytý superšéf pochopil ale nepovolil. Húževnatý odpor, sakra. Potom hovoril so šéfom náčelník mongolsky. Napokon vzal naše pasy, otvoril akúsi knižku a zapisoval si naše iniciálie. Bolo nám jasné, že sme vyhrali. Tváril sa nesmierne dôležito, takže som sa musel štípať do stehna, aby som sa nerozosmial. Náčelník blahosklonne oznámil, že zajtra ráno o šiestej budeme pokračovať vlakom do Ulaan-Baataru. Ale: pri výstupe z krajiny, na južnej hranici v Zamin-Uude, sa musíme preukázať vízami. Tie kúpime na Ministerstve zahraničných vecí v Ulaan-Baatare po asi 25$ (toľko bežne stojí mongolské vízum v Prahe). Ak tie víza nezoženieme, usmial sa, ostaneme naveky v Mongolsku. No fajn. // Dali sme si s ním ešte čaj, obzreli perfektný obraz Džingischána v akcii, čo si zavesil nad hlavu a popýtali sa na medzinárodné prechody do a z Mongolska. Sú fakt len dva. Jeden tu Nauški / Such-Baatar, druhý do Číny Zamin-Uud / Erlian. A obidva tieto prechody sú pre cudzincov výhradne železničné! Autom sa do Mongolska nedostaneš ak nie si Číňan, Rus, alebo nemáš dobré styky s mongolskými byrokratmi. // Náčelník nám poradil, že môžeme spať v neďalekom hoteli, no my sme nechceli zbytočne míňať a tak sa Dalibor spýtal, či tu nemajú do rána voľnú jednu miestnosť. Chlapík zašermoval telefónom a zaistil nám príma celu, tak sme sa tam nasťahovali. // Poznámka: ako tam v tme na dvore vojaci behali do kruhu a spievali. Drezúra ako z filmu. A ako som išiel na WC. Jeden vojak išiel so mnou. Ukázal na drevenú búdu v tme. Nohou som hmatkal aký typ záchodu ma tam čaká... no nebolo tam vôbec nič! Podľa istých indícií som dospel k názoru, že je tam len asi tri metre hlboká diera plná hovien. Ešte že som bol opatrný... Sajn bajna, Mongolsko! // MONGOLOVÉ, mongolsky "Odvážní", jsou příslušníci mongoloidního (žlutohnědého) plemene, jednoho ze tří základních lidských plemen. // Ve středověku byli známi pod jménem Tataři. Před 12.stol.n.l. se dělili na velký počet kmenů rozmanitých jmen, z nichž některé byly samostatné, jiné tvořily několik kmenových konfederací. // Od začátku 13.stol. si vládli Mongolové sami, sjednoceni tvůrcem raně feudálního státu Čingischánem. // Čingischán byl titul Temudžina, zakladatele světové říše Mongolů. Jako hlava jednoho z mongolských rodů vedl Temudžin v letech 1200 - 1205 více úspěšných bojů, v nichž zlomil odpor ostatních kmenových náčelníků a sjednotil je pod svou vládou. V roce 1206 byl na shromáždění rodových vůdců prohlášen "velikým chánem" (Čingischánem), vladařem spojených mongolských kmenů. Čingischán vytvořil početné jezdectvo s přísnou hierarchií, organizovanou tzv. desítkovým způsobem. V letech 1211 - 1215 dobyl severní Čínu, v letech 1218 - 1221 se dostal do Turkestánu, Afghánistánu a dále až k Indu, roku 1223 porazil Rusy a Polovce na řece Kalce v Zakavkazsku. Pro Čingischánovu strategii byly charakteristické nenadálé útoky, vyhýbání se velkým frontálním střetnutím a zmatení protivníka manévry lehkého jezdectva. Jeho dobyvačné výpravy do cizích zemí ovšem značně zbídačovaly pokořené národy. Po smrti Čingischána pokračovali v dalších výbojích jeho syn Oktaj (1237 - 1241) a vnuk Bátú (zemřel 1256). Tehdy se Mongolsko stalo velkou říší, která zahrnovala celou vnitřní Asii a na západě sahala až do jižního Ruska. V letech 1235 - 1246 si totiž Bátú podrobil ruské země, v letech 1240 - 1241 zpustošil Polsko a táhl přes Moravu do Uher (bitva u Lehnice r.1241). Po utrpěných porážkách se vrátil na Volhu, kde roku 1242 založil Zlatou hordu (Ulus Džuči, též chánstvo Kipčak), což byl feudální stát, jehož západní hranice probíhala přibližně po řece Dněstru, východní po řece Irtyši. Ruská knížectví platila Zlaté hordě daň a podrobovala se jejím chánům v řadě politických otázek, nebyla však její součástí. Obyvatelstvo tvořily porobené národnosti (volžští Bulhaři, částečně Rusové, Arméni) i kočovníci (Polovci a Tataři). Politická správa jednotlivých oblastí měla vojenský ráz. Zlatá horda byla podřízena Velikému mongolskému chánu jen krátce. Na východě se Mongolové zmocnili Číny a založili tam vlastní dynastii - dynastii J an (1279 - 1368). Jejich útlak vyvolal nakonec povstání, které vedl Chung-wu, zakladatel dynastie Mingů. Podrobili si i Koreu. Korejští panovníci stáli sice v čele státu, fakticky však byli podřízeni mongolským místodržícím a teprve r.1359 se korejským vojskům podařilo obnovit samostatnost země. Mongolská vojska ohrožovala svým vpádem několikrát i Japonsko, avšak pro nepříznivé podmínky, zčásti i přírodního charakteru, skončilo toto tažení nezdarem. // Druhá polovina 14.století znamená již úpadek a po roce 1368 se mongolská říše rozpadla. // (Poul Anderson - The Guardians of Time (Strážci času), český preklad Dr. Václav Kajdoš)

Tomáš Fülöpp

Poprad, Slovakia

September 19, 1994, September 30, 1994

• Expedition Asia at Dawn

• Cestami Marka Pola
• Pomoc na cestu vítaná
• Radi snívate?
• Denník expedície Ázia na svitaní - október 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - november 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - december 1994
• Denník expedície Ázia na svitaní - január 1995
• Ázia na svitaní (I.)
• Ázia na svitaní (II.)
• Ázia na svitaní (III.)
• Diapásmo Ázia na svitaní
• Pozor, zákruta!
• V Mongolsku majú štyri mesiace prázdnin, v Mali deti dostávajú známky od 0 do 20