Na chodníčku života

Pôvodný výtlačok článku (Vojtech Veselý | Pravda)

Komunista, ošľahaný tatranským vetrom

Jedna slávna kapitola činnosti komunistov vo Vysokých Tatrách a pod nimi ešte čaká na napísanie.

Tá, v ktorej s nasadením vlastných životov zachraňovali životy iných, v ktorej utvorili niečo ako chodníček života, vedúci cez naše veľhory do Poľska a odtiaľ ďalej do krajín bojujúcich proti fašizmu. Stranícki funkcionári, ktorým hrozilo zatknutie, kuriéri, letci, ktorí sa neskoršie dali do boja na strane spojencov, rasove prenasledovaní a kto by po tridsiatich rokoch zrátal ostatných, prešli týmto chodníčkom, kľukatiacim sa medzi skaliskami a kosodrevinou bezpečne ako loď, vedená v úžine skúseným lodivodom.

Dlho som pátral po lodivodovi týchto konvojov. Tri desaťročia preriedili a roztrúsili po svete súčasníkov tých dní. Až som ho nedávno našiel práve v deň, keď odchádzal do dôchodku. Súdruh Alojz Krupicer – on bol sprievodcom na chodníčku života – sa lúčil s pracovníkmi rekreačného strediska školskej mládeže v Kežmarských Žľaboch a poberal sa do svojej chatky v tichom zákutí Tatranskej Lesnej. Vysokým Tatrám a ich milovníkom slúžil plných 41 rokov. Tri roky ako správca Zbojníckej chaty, šsť rokov ako chatár v útulni pod Rysmi vo výške 2250 metrov, šesť rokov ako chatár na Votrubovej a neskoršie Kežmarskej chate a napokon 26 rokov ako správca rekreačného strediska mládeže na Kežmarských Žľaboch.

Do jeho tváre, ošľahanej tatranskými vetrami a slnkom, vkreslil neúprosný čas už nemálo vrások. Ale pohyb a myseľ zostali svieže. Úplne také ako vtedy, v roku 1938...

Tiché sprievody

Bol vtedy chatárom na Kežmarskej chate. Jedného dňa prišiel za ním funkcionár kežmarskej straníckej organizácie, súdruh Michal Krajňák.

„To, čo ti teraz poviem, nerozprávaj ani svojej žene. Utvárame skupinu, ktorá bude pomáhať ľuďom, ohrozeným fašistami, ujsť do Poľska. Odtiaľ sa dostanú ďalej, do Sovietskeho zväzu alebo do západných krajín. Všade inde sú hranice dokonale strážené, v Tatrách sa dá prejsť. Ty ich prevedieš...“

Súdruh Krupicer vtedy nebol členom strany. Požiadal o členstvo až neskoršie, roku 1945. Ale keď išlo o životy ľudí, bol vždy ochotný urobiť čokoľvek. Dohodli sa, že súdruh Krajňák mu s ľuďmi, ktorých pošle, dá aj písomný odkaz: urob všetko, o čo ťa požiada. Ostatné už musí byť jeho starosťou.

„Armáda buržoázneho Poľska zabrala vtedy veľkú časť severných Tatier,“ spomína súdruh Krupicer. „Hranice sa tiahli cez Kopské sedlo, neďaleko Kežmarskej chaty. Boli to hranice takmer frontové. Obidve strany mali zákopy, občas sa aj strieľalo. Ale ja som cestičky do Zadných Meďodolov, vtedy už na poľskej strane, poznal lepšie ako vojaci.

„Turisti“ od súdruha Krajňáka prichádzali mlčky a bez zbytočných slov odovzdali aj odkaz. Nikto sa na viac nevypytoval, rozumeli si aj bez slov. Dodnes nevie povedať, koho to vlastne sprevádzal, nikto sa nepredstavoval vlastným menom.

Na prechod sa vybrali zvyčajne hneď v noci. Niekedy sa utvoril poriadny sprievod. Kráčali ticho, nehlučne. Čím bola hustejšia hmla, čím viac vyvádzala tatranská búrka, tým bezpečnejší sa cítili. Kopské sedlo, mierne zvlnená vysokohorská planina, tvoriaca hranicu medzi hlavným hrebeňom Vysokých Tatier a Belanskými Tatrami, bolo vtedy jediné miesto v Tatrách, ktorým sa dalo prejsť aj v zime. Najriskantnejší bol prechod hraničných línií, obsadených vojakmi. Neraz sa stalo, že ich zbadala v tme hliadka, či osamelý strážny. Našťastie iba na našej strane. „Nestrieľaj, chumaj, to som ja, chatár z Kežmarskej chaty! Trochu sme zablúdili,“ skríkol s dávkou bezočivosti na vojaka, čím bolo všetko vysvetlené a mohli sa odpútať z nebezpečného miesta. Ale najčastejšie previedol svojich nezvyčajných turistov cez naše i poľské línie nebadane. Vyprevadil ich do doliny Meďodolov, ukázal chodníček vedúci do Javoriny a mocným stiskom rúk si potichu dali zbohom.

„A to je vlastne všetko, na čo si spomínam. Neskoršie, už v rokoch vojny, som tiež previedol pár ľudí, Nemci sa o tom akosi dozvedeli a chystali sa vypáliť celú Kežmarskú chatu. Po vypuknutí Povstania však zrejme mali vážnejšie starosti. Koľko ľudí som previedol! Naozaj neviem, to nikto nerátal. Ani ich nepoznám, iba keby sa aspoň niektorí teraz ozvali...“

Pre životy horolezcov

Tí ľudia neboli prví, čo ďakovali súdruhovi Krupicerovi za mnoho. Človek v Tatrách meria svoje sily s prírodou od nepamäti. Keď cíti, že prehráva, volá o pomoc. S členmi Horskej služby prichádzal na pomoc ohrozeným horolezcom aj súdruh Krupicer. Bol mladý, plný síl a odvahy, ale nechýbala mu ani rozvaha a obratnosť. Patril ku generácii mladých horských vodcov, ktorí začali v Tatrách s čímsi novým. So zimnými túrami. Vystupovali do výšok okolo 2000 metrov a niekde aj vyššie, a dolu „šusovali“ na lyžiach bez kovových hrán!

Ale jeho ozajstnou vášňou bolo horolezectvo. Prvý zliezol niekoľko stien, napríklad obávanú južnú stenu Širokej veže. Možno sa čudovať, že keď šlo o životy ohrozených druhov, volala ho Horská služba medzi prvými?

„S primitívnym vybavením, bez vysielačiek, obyčajne len s tridsaťmetrovým lanom bolo treba podniknúť niekedy za noc aj dve-tri akcie. A nielen na záchranu tých, ktorých premohol živel, ale aj hazardérov, pochábľov. Raz jeden horolezec z Prahy chcel zliezť severnú stenu galérie Ganku sám. Je to tristo metrov vysoká, takmer kolmá stena. Zostal však „sedieť“ na malej kamennej platni niekde v polovici steny a v bezmocnosti začal volať o pomoc. Privolal som skupinu desiatich horolezcov z Popradského plesa. Po celonočnom pochode sme začali k nemu postupovať od Českých plies. Ale keď nás uvidel, nečakane na nás pustil spŕšku kameňov. Myslel som, že v strachu stratil zmysly. S obrovským vypätím sme preto pretraverzovali na Rumanovo sedlo a priblížili sa k nemu zhora. Na jeho mieste sme však už našli iba lístok: nehľadajte ma, zachránil ma boh. Dodnes neviem, akým zázrakom zliezol dole bez lana. Neskoršie sa ukázalo, že viac ako o svoj život sa bál účtu, ktorý mu Horská služba predloží za záchrannú akciu, podniknutú desiatimi horolezcami, a radšej ušiel. No o niekoľko rokov, v auguste 1936, mu už nežičilo sťastie. Vypadol z južnej steny Ostrého štítu a zabil sa. Jeden z hazardérov, ktorých je dosť aj dnes...“

***

Spomienky. Vyšlo by z nich na bohatú, pestrú kyticu. Zo starých Tatrancov je už, ako sám vraví, hádam posledným mohykánom. V tridsiatych rokoch sa zamiloval do takých Vysokých Tatier, aké zrodila príroda. Do veľhôr bez lyžiarskych výťahov, lanoviek, bez prepychových hotelov. Hádam práve preto tak vášnivo, nerozlučne.

Tie hory ho priviedli aj do radov strany. Jeho politickou školou boli výpravy cez Kopské sedlo. Tam videl, ako strana bojuje za človeka, proti zlu. Dal sa do jej služieb. Spontánne, ako z povinnosti pomáhať človeku.

Najprv sa stal komunistom. Potom požiadal aj o členstvo v strane.

• Alojz Krupitzer

• MVDr. Gabriela Fülöppová (rod. Krupitzerová)
• Štedrý večer
• Front pod Kopským sedlom
• Biele spálenisko
• Akože inventúra
• Životný príbeh Alojza Krupitzera
• Fazuľová polievka
• Na Petra a Pavla, 1972
• Červené srdíčko z Tater
• Do Jurgova
• Súrny hovor
• Šlauch
• Šiesty stupeň obtiažnosti
• Alojz Krupitzer — prvovýstupy vo Vysokých Tatrách
• Strechy nad oblakmi
• Osobnosti Kežmarku 20. storočia: Alojz Krupitzer
• Chata Alojza Krupitzera v Starej Lesnej