Šiesty stupeň obtiažnosti
Teraz, po rokoch mi Žľaby pripadajú oveľa menšie a... také smutnejšie.
V čase môjho detstva to tam žilo. V zime lyžiarske zájazdy stredoškolákov z celého Slovenska, medzitým škola v prírode a cez prázdniny pioniersky tábor.
S Marcelou sme denne sledovali program pionierov od fanfár, oznamujúcich budíček, cez vztyčovanie vlajky a ranný rozkaz, (spievanie Piesne práce) až po večerné snímanie vlajky a Internacionálu. A večer vždy niekto zatrúbil na večierku „Il silenzio“.
Najlepšie boli večerné programy s táborákom, hudbou, amatérskymi scénkami... Vznikali nakrátko krásne kamarátstva ale aj prvé lásky...
Rodičia chodili na dovolenky k moru len mimo sezóny, keď my sme už museli do školy, takže naše prázdniny bol jeden nepretržitý pioniersky tábor.
Dlho som mala radosť z prvého dvojkolkového bicykla značky „Pionier“, ktorý som dostala raz na Vianoce. Bol červený a celkom nový, na ňom som sa naučila bicyklovať aj padať...
Až kým naň nedorástla Marcela a ja som sa musela naučiť bicyklovať na staručkom pánskom bicykli „pod rúrou“, lebo som ešte nedosiahla na sedadlo. Neskôr som sa na ňom vytrénovala až tak, že som s rozbehom od Harvanových horárne fičala po ceste „bez rúk, “prípadne s oboma nohami na riadidlách. Mali sme v pionieroch úžasných fanúšikov, povzbudzovali nás k čoraz vyšším výkonom. Dospela som až skoro k cirkusovému číslu, - „lastovička- s jednou nohou vystrčenou dozadu a bradou skoro na kormidle, čo sa považovalo za veľmi efektné... Mala som však sukienku, ktorú mi vietor v jednu chvíľu privial na hlavu a ja, chtiac sa upraviť som dostala balans a pred obecenstvom som sa neslávne vybúrala. Nevzdávala som to a napriek odretým kolenám a lakťom som znovu a znovu pokračovala. Ale netrvalo dlho a zbadal nás z balkóna otec... Nepovedal nič, čo bolo horšie, ako keby nás bol nejako potrestal. Len bol strašne prísny a tichý. A vôbec, keď sa niečo u nás vystupňovalo do takej miery, keď to bolo treba riešiť, otec buchol dvermi a išiel do lesa. Vieme, že naozaj išiel do lesa a o nejaký čas sa vrátil už kľudný a viac sa o probléme nehovorilo. Medzitým mamička s nami vyriešila veci o niečo ráznejšie...
Ja som si stále predstavovala, že tam v lese má nejakých škriatkov-poradcov a tí mu radia čo a ako...
A starý pánsky bicykel navždy zmizol..
Ale bolo tu aj dodávkové auto, ktorým sa vozil tovar z Lomnice. A šofér bol dobrý kamoš, najmä, keď mal trošku pod čapicou. Takže sme si všetky štyri domorodé deti nabrali zo skladu zásoby hrozienok, uhoriek, koláčov a všetkého čo nám prišlo pod ruku, napchali sme si to do teplákových búnd, a vybrali sme sa autom na piknik. Vtedy existovali jednotné teplákové súpravy tmavomodrej, alebo hnedej farby a čo bolo praktické – boli dole stiahnuté na gumky. Aj na nohaviciach. Čiže dosť veľa miesta na zásoby- niekedy sme vyzerali ako medvedíci... A zaužíval sa názov “súpraková teplava“. Marcela si v nej občas schovávala aj šteniatka...
Ale k pikniku: Ja ako najstaršia som sa určila za šoférku (13 rokov). Rekreanti mali prísť až poobede, personál finišoval, nikto si nás nevšímal. Vedela som iba kde sa štartuje, kde je plyn a kde spojka. Zabudla som sa spýtať na brzdu, ale to bol detail. Deti sa na zadnom sedadle hašterili o dobroty a nevšímali si ani cestu. Došli sme po treťotriednej ceste až k východu na Cestu Slobody a ja som si uvedomila, že neviem ako sa auto zastaví. Našťastie, som to vedela obtočiť okolo naskladanej guľatiny a po druhej cestičke okolo horárne si to nasmerovať nazad. Deťom som povedala nech sú ticho a nech aj mne podajú niečo na jedenie. Akási ruka mi zozadu podala kyslú uhorku. Nemala som čas protestovať, lebo som zbadala za mnou trúbiaci autobus plný pionierov - nový turnus! Ani som nevedela pridať plyn od strachu. Takže sme sa k stredisku šinuli rýchlosťou 15km/hod... Vpredu ja - v dodávke s uhorkou v ruke stískajúc volant, oči na stopkách a za nami trúbiaci autobus plný detí...
Šofér Emil keď to videl, tak ma už diaľky navigoval ukazujúc čiapkou obrovské oblúky (ako na letisku) a dúfal, že pochopím... lebo on medzičasom pochopil, že neviem zastaviť. Ukazoval mi tými leteckými znakmi na kopu uhlia pod starou mohutnou lipou. Podarilo sa. Ticho sme zmizli, naši sa to dozvedeli až po dlhšom čase. Ale Emil sa už nikdy nenechal prehovoriť.
Dovolil nám iba „bivakovať“, alebo sa hrať v dodávke ale bez kľúča. Ja som tam prečítala knižku Ján Jesenius - čo bolo myslím vtedy povinné čítanie.
Mali sme vtedy obrovskú chuť do všetkého, ale postupne nám niektoré najzábavnejšie veci boli zakazované. Nesmeli sme sa napríklad hrať s nožnicami. Nesmeli sme sedieť na zábradlí balkóna. Nesmeli sme sa spúšťať po zábradlí z prvého poschodia. Nesmeli sme strkať hlavu medzi šteblíky na zábradlí, odkedy si tam Marcela zakliesnila hlavu a museli ju odtiaľ vysekávať. Nesmeli sme sa plaziť úzkym odvodňovacím kanálom popod cestu (aj keď bolo vidno svetielko na druhej strane), a to odvtedy ako sa tam Marcela zašprajcovala, nemohla sa pohnúť dopredu, ani dozadu a museli ju za nohy vyťahovať. Nesmeli sme sa s rekreantmi ohadzovať kameňmi. Ja som to síce nerobila, ale Marcele musel doktor raz vyberať malé štrkové kamienky z čela a zašívať a čo bolo horšie, museli ošetrovať aj pioniera, ktorého zase inzultovala ona. Z toho mal otec poťahovačky.
Kedykoľvek sme zaviedli reč na horolezectvo v nádeji, že nás otec niekedy vyvedie na nejakú túru (samozrejme horolezeckú), zvážnel a nechcel o tom hovoriť, alebo povedal, že to nie je nič pre dievčatá. (Hm, a čo V. Š.?) Teraz už viem, že sa o nás po toľkých tragédiách ktoré v horách videl obával, ale vtedy nás to neodolateľne lákalo.
Chodili sme na pôjd obdivovať a ohmatávať horolezecké lano, čakan, skoby, karabínky, mačky, kladivko... Veľmi nás to priťahovalo. Bolo tam šero, tajomnú atmosféru zvyšovala veľká vypchatá kaňa s rozprestretými krídlami, visiaca nad tým všetkým. Vedľa stál opretý o stenu typický „slncový obraz“ od Arna Puškáša (známy horolezec a otcov priateľ, až do času, keď sa rozkmotrili). Voňala tam údená slanina z vedľajšieho skladu, ktorá sa miešala s vôňou čerstvo vypratej bielizne. A staré maďarské a nemecké knihy, snáď ešte od Frankovcov...
Bolo len otázkou času, kedy sa pokúsime splniť si sen o lezení...
A ten čas nastal, keď raz naši odišli na dlhšie dodávkou po tovar - myslím, že až do Popradu.
Bleskove sme so sestrou povyťahovali všetko náčinie na balkón a že ideme liezť rovno „šestku“ po kolmej stene na strechu. Ako prvá bola vyžrebovaná Marcela, ja som ju musela „istiť, t.j. oviazala som jeden koniec lana okolo komína a druhý spustila na balkón, kde už čakala „druholezkyňa“. Dôležité bolo sa aj opásať skobami, mať pri sebe kladivko na ich zatĺkanie aj čakan a mačky. Ale to sme len „mali pri sebe“. Medzitým sa už pod balkónom zhŕkli naši obdivovatelia-pionieri a povzbudzovali nás...
Boli sme uveličené, pokrikovali sme na seba ako naozajstné horolezkyne, keď som zrazu zo strechy zbadala blížiacu sa dodávku s rodičmi, ktorí sa vrátili po niečo zabudnuté. Pustila som lano, Marcela zatiaľ nebola príliš vysoko (možno meter nad podlahou). Rýchlo sme zmizli a nenápadne sme sa rozptýlili medzi 140 rekreantov. Pre istotu každá do inej budovy. Ja do hornej, Marcela do dolnej.
Doma nasledoval „zábuch“ dverí, cesta do lesa...
My dve sme zatiaľ zožínali slávu u našich obdivovateľov z veľkého mesta aj s troškou závisti... že bývame v takom krásnom prostredí. Naši kamaráti z Bratislavy nám za odmenu za zážitok sľúbili, že nás naučia fajčiť... a to naozajstné cigarety! Predsa len, musí sa uznať mali pred nami určitý kultúrny náskok. My sme s Marcelou doteraz odskúšali iba všetky otcove fajky, ale nechápali sme, čo je na tom dobré. Nám nebolo vôbec dobre, možno aj preto, že sme to šlukovali. Robili sme to v lese. Keď sme prišli domov trošku nazelenalé v tvári, mamička sa zľakla, že sme asi omylom zjedli jedovaté bobule, podobné čučoriedkam...
Horolezecké propriety, tak ako všetko zakázané predtým, nám navždy zmizli z očí. ... Ešte, že sme mali dovolené lyžovať... a chodiť na túry.
- MVDr. Gabriela Fülöppová (rod. Krupitzerová)
- Štedrý večer
- Na chodníčku života
- Front pod Kopským sedlom
- Biele spálenisko
- Akože inventúra
- Životný príbeh Alojza Krupitzera
- Fazuľová polievka
- Na Petra a Pavla, 1972
- Červené srdíčko z Tater
- Do Jurgova
- Súrny hovor
- Šlauch
- Alojz Krupitzer — prvovýstupy vo Vysokých Tatrách
- Strechy nad oblakmi
- Osobnosti Kežmarku 20. storočia: Alojz Krupitzer
- Chata Alojza Krupitzera v Starej Lesnej
SLOVAK ARTICLEOCTOBER 20, 2018 AT 01:46:40 UTC