Na Petra a Pavla, 1972

Jún v roku 1972 bol viac daždivý ako slnečný. Aj preto nebolo žiadnym prekvapením, keď tesne pred koncom školského roka začali v správach hlásiť povodne.

Bývali sme v Košiciach, auto sme nemali a dedko ešte stále "provizórne" býval na chate.

Nažívali si svorne s ujom Vendom Bujňákom, ktorý bol čiastočne invalidný, ale vedel výborne variť a dedko robil zásobovača, t.j. chodil na nákupy a donášal novinky. Mali sa o čom rozprávať a rozumeli si.

Už dávnejšie sme sa s dedkom dohodli, že na Petra a Pavla určite prídeme za ním na chatu. Neodradili nás ani pochmúrne správy o povodni v televízii, ani zdesené odhováranie Omiky a Opiku, kde vraj chceme v takom počasí cestovať a ešte k tomu so 14-mesačným dieťaťom!?

Trvala som na svojom. Jednak som nechcela dedka sklamať a jednak som povodeň nepovažovala za prekážku. Tatko nebol proti, aspoň nie nahlas... Opa síce čosi po nemecky hundral o tvrdohlavej slovenskej náture, ale viac to nerozvádzal. Aj tak by to nemalo zmysel.

Cesta z Košíc do Starej Lesnej rýchlikom, motoráčikom a nakoniec peši nám trvala 7 hodín. Niesla som Tomyku v nosidlách na chrbte, mal na sebe pršipláštik a bol celý čas v pohode. Tatko mal jeden ruksak na chrbte a jeden - ten slávny modrý (sivý?) dedkov ruksak, ktorý mal ešte pestrejší život ako vlastný dezén a urobil asi najväčšiu ruksačiu kariéru v EU (dotiahol to až do Bruselu na Washingtonstraat), mal tatko na hrudi. Cestou z Tatranskej Lomnice sme šliapali v daždi a snažili sme sa stopovať autá. Asi sme nevyzerali veľmi dôveryhodne, lebo autá pri nás ani nespomalili. Tatko zakaždým pohrozil päsťou a sľuboval čo uvidia, keď on bude mať auto!

Blížili sme sa k odbočke na naše parkovisko a tam nás okrem hukotu privítal aj nezvyčajný ruch. Parkovisko bolo totiž pod vodou do výšky pása, obidve ramená Studeného potoka sa zliali dokopy a prítomnosť hasičského auta a hasičov situáciu ešte viac spochmúrňovala.

Boli tam ľudia, ktorí sa chceli dostať k svojim chatám. Medzi nimi sme zbadali aj Vlada Bujňáka, ktorý prišiel z Košíc autom a tiež chcel ísť za svojím otcom - ujom Vendom.

Tých, ktorí mienili na chate zostať dlhšie, hasiči priväzovali na laná a prevádzali po jednom cez hučiacu riavu. Voda siahala tesne popod lávky. Roplakala som sa, keď nám odporúčali, aby sme sa s dieťaťom radšej vrátili domov. Bolo mi ľúto za dedkom, ktorý bol tak blízko, kdesi na malom suchom ostrovčeku... aktovie či je v poriadku? Poprosili sme hasičov, nech mu odovzdajú aspoň jeho ruksak so zásobami, ktoré sme cestou nakúpili: peceň chleba, slaninu, bravčovú pečeň, kávu, fľašu vína a cigarety.

Vlado nechal svojho otca tiež pozdravovať a bol taký milý, že nás vzal autom až do Košíc. Bolo 29. júna 1972, asi 14:30.

V pondelok po rušnom povodňovom víkende sa tatko v práci dozvedel smutnú správu, že jeho kolegu zo Stavoprojektu – ing. Pullmana - v sobotu neďaleko chaty Stavoprojektu v Starej Lesnej zobrala voda aj s lávkou. Stalo sa to o 14:45 - štvrť hodiny po našom odchode! Ten pán dostal totiž taký nápad, že chcel ísť na parkovisko sám cez riavu a v čižmách, nakúpiť limonády. Stihol ešte podať 10-ročnému synovi svoje hodinky, aby sa nenamočili a keď vstúpil na lávku, táto sa s hukotom odtrhla aj s ním a pred očami syna ho voda uniesla. Na druhý deň ho našla horská služba zakliesneného v koreňoch stromov o 200 metrov nižšie. Už nežil.

Dedko medzitým s Vendom prežívali dobrodružné chvíle na svojich chatách. Dedko si samozrejme myslel, že máme toľko súdnosti a v tomto počasí ani neprídeme, takže netušil, že sme boli tak blízko a o nás si starosti nerobil.

(Neboli mobily, neboli stresy.)

V pondelok však prišiel za dedkom zlý posol v podobe cigána Gusta Čonku z osady a kondoloval mu k úmrtiu jeho zaťa! Šokoval ho správou, že v sobotu poobede sa pri našej chate na lávke utopil jeden inžinier z košického Stavoprojektu a cigáni vedeli, že dedkov zať je "inžinier na Stavoprojekte v Košiciach". Dedko naviac vedel, že sme vtedy skutočne mali prísť...!

Keď sa mu to podarilo predýchať, utekal na chatu Stavoprojektu a tam sa dozvedel pravdu, a potom nám z dediny zatelefonoval. Tešil sa, že to nebola pravda s tatkom a prorokoval mu dlhý život.

Pýtali sme sa ho, či dostal od nás to jedlo. Bohužiaľ vraj nie, asi sa ten hasič pomýlil a dal ho niekomu inému, škoda.

Asi po mesiaci sme sa dostali na chatu už normálnym spôsobom a dedko nám rozprával, čo všetko sa tam zbehlo. A aký bol milý ujo Vendo! Keď už nemali čo jesť, zavolal ho ujo na hostinu! Vlado mu vraj poslal po hasičoch jedlo a on urobil restovanú pečeň, dali si vínko, mali aj cigarety a dedko mu bol vďačný.

S tatkom sme dlho naňho civeli bez slova... Dedko chvíľu premýšľal, a potom povedal: "A ja som vedel, že ten ruksak mi je nejaký známy!"

(Mimochodom, myslím, že ten nevyprateľný fľak od pečienky vznikol pri tejto pamätnej príležitosti.)

Hrdo si išiel poň k Vendovi, a rehabilitoval nás v jeho očiach. Tak sa ruksak dostal zas do správnych rúk.

:-)

• Alojz Krupitzer

• MVDr. Gabriela Fülöppová (rod. Krupitzerová)
• Štedrý večer
• Na chodníčku života
• Front pod Kopským sedlom
• Biele spálenisko
• Akože inventúra
• Životný príbeh Alojza Krupitzera
• Fazuľová polievka
• Červené srdíčko z Tater
• Do Jurgova
• Súrny hovor
• Šlauch
• Šiesty stupeň obtiažnosti
• Alojz Krupitzer — prvovýstupy vo Vysokých Tatrách
• Strechy nad oblakmi
• Osobnosti Kežmarku 20. storočia: Alojz Krupitzer
• Chata Alojza Krupitzera v Starej Lesnej