Štedrý večer

Článok uverejnený v roku 2014 (Ladislav Krupitzer | Tatranský dvojtýždenník)

Zahrúžený sedel za stolom. Jeho opálená, lepšie povedané mrazom a vetrom ošľahaná tvár kontrastovala s bielym kožúškom.
V peci hučalo ako vo fabrickom komíne. I keď bola rozpálená do červena, teploty do chaty nepribúdalo.
Listoval v kalendári. Miestnosťou sa tiahol modrý dym, roztrhaný prievanom, pretláčajúcim sa cez puklinu v stene.
Dvadsiaty prvý december... už o dva dni budeme spolu, uvažoval chatár. Z pece vybral horiace poleno, ktorým si pripálil fajku. Kosodrevina aj pri svojom zániku vydávala príjemnú vôňu. Dnes fajčil posledný tabak. Zajtra pôjde medzi ľudí. Áno, tam dole, kde blikajú svetlá Popradu.
Mária už zaiste cestuje. Podvihol sviečku a zahľadel sa na starý budík. Jeho tikot pravidelne odmeriaval čas. Jedenásť dvadsať. Nejaká hodina diferencie nehrala žiadnu úlohu. Veď, koho by čas zaujímal? Tu v horách, ďaleko od civilizácie žil sám celú zimu.

Toho roku bude prvý raz tráviť Vianoce s Máriou. V lete mu sľúbila, že dvadsiateho druhého decembra pricestuje do Starého Smokovca. Myšlienka blízkej vidiny stretnutia ho rozčuľovala. Nevedel sa dočkať hodiny, kedy budú zase spolu.
Ľahol si. Zakryl sa dekami. Hlavu prikryl vlnenou prikrývkou, aby mu nezamrzli uši. Robil to už viac rokov. Ináč by nemohol usnúť.
Skoro bezsenná noc, plná vidín ho prinavrátila k novému dňu.

—

Ráno dlho odhadzoval sneh, chcel sa vymaniť z objatia bielej krásy. V ústrety mu prichádzal pekný slnečný deň.
Musel si nasadiť okuliare, aby otupil ostré svetlo miliónov briliantov, rozosiatych po celom okolí.
Sýtomodrá obloha a štipľavý mráz dávali tušiť, že Vianoce sú tu. Lyže pretrel voskom, pritiahol vetrovku a veľký plecniak pripol remeňom k pásu. Potom sa palicami odpichol a s vetrom opreteky pustil sa smerom k plesám.

—

Na Popradskom plese bolo veselo. Desiatky lyžiarov postávali okolo chaty. Tváre mali obrátené k slnku- chceli sa dať vybozkávať hrejivými lúčmi.
Nezastal. Poháňala ho myšlienka dôjsť včas. Veď Mária precestovala stovky kilometrov, aby mohla ďaleko od veľkomesta, v lone zabudnutej prírody prežiť Vianoce.

—

Električka zatrúbila, spoza zákruty vykukla, preťažená sa privliekla na stanicu, aby vychrlila stovky lyžiarov. Ľudia s lyžami, v rôznofarebných vetrovkách zaplnili priestranstvo stanice.
Zbystril zrak. Medzi lyžiarmi ju nevedel nájsť i keď a sa stanica vyprázdňovala. Vrava cudzincov sa rozptýlila po Starom Smokovci. Preniesla sa do hotelov, do tepla reštaurácií.
Čakal dva dni, ale nadarmo. Mária neprišla.
Na Štedrý deň ráno s veľkým plecniakom, naplneným do posledného miesta, vracal sa späť do chaty.
Cestou rozmýšľal , prečo neprišla. Stalo sa niečo? Či snáď zabudla? Nie! Nezabudla. To choroba... alebo niečo iné ju zadržalo. Iste nezabudla...
Čím viac stúpal, kosodreviny ubúdalo. Strácala sa pod snehom, len malé konáriky vyčnievali ako pozorovatelia.
Medzi mlčanlivými velikánmi vládol pokoj a mier. Už sa stmievalo, keď došiel k chate. Lyže oprel o stenu a vošiel dnu. Náklad zložil uprostred  kuchyne. Ihneď sa pokúsil rozložiť oheň, lebo za tie dni čo bol dole sa zima nasťahovala do všetkých miestností. Oheň sa rozhorel. Do petrolejovej lampy doniesol chýbajúci knôt a tak za niekoľko minút chata ožila. Hneď začal s prípravou večere a upomienky na Vianoce.
Na stôl postavil fľašu, do ktorej zastrčil kosodrevinu. Ozdobil ju jabĺčkami a štyrmi sviečkami. Na pec postavil v hrnci klobásu i mäso a pribral sa do čistenia zemiakov. Dvojnásobná dávka uhlia rozohriala kuchyňu natoľko, že sa dalo v nej pracovať.
Pred jedenástou bola večera hotová, i stôl prikrytý pre dve osoby. Vonku sa roztancovala metelica. Vstal, zapálil sviečky.

Potom sa pustil do jedenia. V peci hučalo a on spomínal na domov. Pri jedení sa mu vybavilo detstvo, keď v kruhu rodiny čakal na darčeky. Dobre sa pamätal na podrobnosti, ako to vtedy vyzeralo. Otec pripravoval hriate a mama vyvárala večeru. Celým bytom rozvoniavali koláče. Aj vtedy horela petrolejová lampa...
Bolo to ž dávno. Možno i teraz otec, ktorý dávno oslávil sedemdesiatku, s trasľavou rukou dvíha pohár  perlivého vína a praje celej rodine, aby ešte dlhé roky v šťastí...
Mame tečú slzy radosti a dojatia. Po celoročnej robote sedí vyobliekaná za stolom hojnosti. Čo robí však Mária?
Každý má niekoho, len on sedí sám a pozerá na dohárajúce sviečky. Dopil pohár a išiel sa pozrieť ak to vonku vyzerá.
Nárazy vetra prinášali šum lesa... Malý neposlušný mesiac predieral sa cez mračná, aby svojím chladným svetlom dal najavo, že nastala noc pokoja  a mieru na celom svete.

L.K.

• Tatranský dvojtýždenník č. 25-26/2014

• Alojz Krupitzer

• MVDr. Gabriela Fülöppová (rod. Krupitzerová)
• Na chodníčku života
• Front pod Kopským sedlom
• Biele spálenisko
• Akože inventúra
• Životný príbeh Alojza Krupitzera
• Fazuľová polievka
• Na Petra a Pavla, 1972
• Červené srdíčko z Tater
• Do Jurgova
• Súrny hovor
• Šlauch
• Šiesty stupeň obtiažnosti
• Alojz Krupitzer — prvovýstupy vo Vysokých Tatrách
• Strechy nad oblakmi
• Osobnosti Kežmarku 20. storočia: Alojz Krupitzer
• Chata Alojza Krupitzera v Starej Lesnej