Životný príbeh Alojza Krupitzera

Kapitola I.^#

Dedkov otec, s rovnakým menom Alojz, pochádzal z kroměřížska a bol synom horára, ktorého predkovia prišli z Alsaska-Lotrinska (toto sa zhoduje s Duncanovými údajmi). Tento horár, Dedkov starý otec, skončil tragickou smrťou, keď ho zastrelil pytliak. Odtiaľ často rozprávaná historka o jeho statočnej žene, ktorá s puškou v ruke zahnala vraha. Manžela sama dotiahla z lesa domov do horárne, vystrela na provizórny katafalk urobený zo stola a pri jeho mŕtvom tele sa celú noc sama modlila. Alojz starší zdedil poľovnícku vášen po svojom otcovi a pokračoval v otcových stopách, no nie ako poľovnik, ale ako pytliak! Mal vraj úžasnú mušku a občas chodili za ním aj majstri oboru, aby im pomohol. Jeho malý syn Alojz s ním chodieval na postriežky a tam sa naučil veľmi dôležité veci, napríklad ako uvariť polievku zo sáčku, ktorú im mamka doma pripravila v suchom stave, ako sa utáboriť, aby ich zver nezacítila, a podobne. Alojz starší zomrel v Spišskej Novej Vsi v roku 1956 na Burgerovu chorobu. Pamätám si ho; fajčil ešte aj na smrteľnej posteli. Odtiaľ aj historka, ako sa mu synovia po smrti snažili zatvoriť oči a jedno, ktorým vedel tak úžasne mieriť, sa mu nie a nie zatvoriť ani po smrti... Dedkova mamka Mária, rodená Kohlerová, pochádzala zo Žiliny. Jej manžel Alojz bol železničiar - strojvodca. S týmto povolaním súviselo aj časté sťahovanie pozdĺž železničnej trate z Bohumína na východ republiky. O predošlých pobytoch neviem, ale určitý čas žili v Priekope pri Vrútkach, kde sa narodila Mária (teta Micka) a Alojz (dedko). Prví traja z deviatich detí zomreli v útlom veku. Alojzia (Lujzka) - krásne dievča (fotky máme doma) v devätnástich rokoch dostala TBC a o dva roky zomrela. Ostali teda piati súrodenci: Micka, Lajči (dedko), Jožko, Laco a Aladár. V Spišskej Novej Vsi istý čas bývali v dome pod Blaumontom (za traťou) a potom na "Zimušnej strane" hlavnej ulice, neďaleko lekárne. Z oboch strán "kapury" sú doteraz kamenné gule, ktoré si pamätám z návštev v detstve.
Poprad, Friday, February 6, 2004

Kapitola II.^#

V Spišskej Novej Vsi chodil Alojz do maďarskej základnej školy a potom začal študovať na gymnáziu. Ako povedal: "z naolejovaných dlážok v tejto škole ma bolela hlava", tak radšej chodil poza školu. Rodičia ho preto dali vyučiť obchodníckemu remeslu (viď výučný list). Medzitým bol párkrát na školskom výlete v Tatrách a tie sa mu stali osudom. Keď mal 19 rokov, nechal sa najať ako nosič na Zbojnícku chatu. Sestra Micka mu kúpila "vindjaku" (wind Jacke = vetrovka) a papundeklový kufrík, ktorý existuje dodnes v našej skrini. S touto výbavou sa vybral do sveta v roku 1929. O rok na to sa stal chatárom na novopostavenej chate pod Rysmi. Jedným z jej majiteľov bol aj akademický maliar Štafl z Prahy, ktorý sa stal neskôr zakladateľom Symbolického cintorína. Jeho oveľa mladšia manželka bola poetkou a často chodievala z Popradského plesa navštevovat svojho priateľa Alojza na chatu. Neskôr mu venovala básnickú zbierku "Reflexy na hladine" (máme ju doma). Obaja neskôr počas vojny zahynuli v Prahe počas bombardovania. Alojz medzitým absolvoval potrebné kurzy a vodcovské skúšky, aby mohol byť horským vodcom (viď vodcovská knižka) a v Beskydách bol vyškolený ako prvý slovenský učiteľ lyžovania. Samozrejme, že hlavným motívom toho všetkého bola jeho vášen - horolezectvo. V roku 1936 sa stal chatárom na Votrubovej chate pod Kopským sedlom. Keďže jeho brat Ladislav študoval v SNV na "Učiteláku" (Učiteľský ústav), často prichádzal na Votrubovku aj s kamarátmi z ústavu. Jedným z nich bol aj jeho rovesník Laco Arendarčík. Ten si raz doviedol so sebou sestru Karolínku, ktorej bolo zo zdravotných dôvodov doporučené chodiť na čerstvý vzduch. Mala totiž Basedowovu chorobu (hyperfunkcia štítnej žľazy), a kedže cez týždeň pracovala v kancelárii súdu v Spišskej Novej Vsi, veľmi rada chodila v nedeľu do prírody. Prostredie jej iste veľmi prospievalo, lebo postupne sa nechala prehovoriť, aby tam v sezóne sem-tam niečo uvarila. (Bola absolventkou takzvanej Rodinnej školy - dnes je to Hotelová škola) a ovládala všetky ručné práce, stolovanie, varenie, vyšívanie, atď.) Apko sa neskôr vyjadril, že aj to malo rozhodujúci vplyv na to, že si ju začal všímať aj z iných uhlov. Bol totiž známy svojim zarytým staromládenectvom a o všelijaké fešandy tam nikdy nebola núdza, takže ho k nejakým zväzkom nič nesúrilo. Počas dvoch rokov postavili Kežmarskú chatu neďaleko pri Bielom plese a Votrubovku zbúrali. To bolo až do roku 1945 jeho ďaľšie pôsobisko, už aj so spoločníčkou Karolínkou. Bola vojna a s ňou súviselo mnoho dramatických chvíľ aj v týchto končinách. Alojz dostal od Klubu československých turistov pokyn dozorovať na všetkých vysokohorských chatách. A práve v týchto pohnutýh časoch sa začal hlásit k svetu nový život v Karolínkinom brušku. V dôsledku povahy tých časov, a keďže boli obidvaja dosť nekonformní, nechali udalostiam voľný priebeh a do doliny sa pobrali až v apríli, keďže v auguste sa im už malo narodiť dieťa. Karolínka hravo zdolala doliny od Bieleho plesa až po Bielu vodu na lyžiach. Zariadiť sobáš a zohnať dvoch svedkov bolo otázkou jedného dňa a doklad o manželskom zväzku zavrel ústa prípadným moralistom. (Celé detstvo mi vŕtalo hlavou, prečo naši nemajú žiadne svadobné fotky.) Karolínka bývala u svojej mamky v SNV na Školskej ulici. Dom pavlačového typu, existuje ešte dnes. Tam prežili krušné časy počas bombardovania, s malým dieťaťom v pivnici. Alojz bol v Tatrách a mobily ešte neboli. Po pár mesiacoch sa našlo ubytovanie v Tatranskej Lomnici v Liptayho vile, dnešné rekreačné stredisko. Počas oslobodzovania prežili horúce chvíle pri nájazdoch ruských vojakov.
Poprad, Saturday, February 7, 2004

Kapitola III.^#

V júni 1945 dostal Alojz do prenájmu penzión v Kežmarských Žľaboch. Jeho majiteľ Frank, bol za mne nejasných okolností ako Nemec (?) prenasledovaný a nútený vysťahovať sa do zahraničia. Tu začali rodičia gazdovať a dávať objekt do poriadku. Postupne dokúpili a obnovili vnútorné zariadenie (Karolínka vlastnoručne šila posteľné prádlo, záclony, atď). Na južnej strane budovy sa vtedy nachádzal šenk pre verejnosť a ostatné slúžilo pre rekreáciu skupín školských detí. Kapacita bola 120 ľudí. Mali vlastný generátor na výrobu elektriny, ktorý sa vždy večer o 9-tej vypínal a nahrádzali ho petrolejky. Voda sa nosila zo studne; až neskôr dal Dedko vybudovať vodovod. Okrem komplexu troch budov na južnej strane stáli hospodárske budovy (maštale, kuríny). Bolo krásne sa tam hrávať na skrývačku. Bývali sme na prvom poschodí v hlavnej budove. Pod nami bola jedáleň, spoločenská miestnosť s klavírom, kancelária a kuchyňa. Naši mali rádio na baterky, z ktorého sme každý večer napriek rušeniu počúvali Londýn a Hlas Ameriky. Mali aj krásnu sučku menom "Starká" - bol to podľa mňa kríženec retrievera s niečím iným, čo však istotne malo farbu líšky. Žila s nimi už na Kežmarskej chate a vedela dokonca "lyžovat" - tak, že na povel naskočila Dedkovi vzadu na lyže a viezla sa s ním. Keď sme boli malí, Dedko ju zapriahol do miniatúry koča - saní a vozila nás. Keď som mala 8 rokov, uhynula guľkou jedného z "lesných správcov", ktorý sa chcel Dedkovi za niečo pomstiť. Bola taká verná, že sa z posledných síl, krvacajúc z brucha, doplazila z lesa domov, olízla Dedkovi ruku a vydýchla naposledy.
Poprad, Thursday, February 12, 2004

Kapitola IV.^#

Povojnové roky 1945 - 1948 na Žľaboch znamenali usilovnú prácu a zveľaďovanie penziónu. V marci 1947 sa narodila ďalšia dcéra - Marcelka. Po "Víťaznom februári" roku 1948 dochádza k tzv. "znárodňovaniu", t.j. k neúprosnému zhabaniu súkromného štátom. Všetka usilovná práca a s ňou ťažko nadobudnutý kapitál sa zo dňa na deň stratil. Dedko dostal tesne predtým spásny napad predať svoju Pragu Alfa (8-miestne luxusné auto). Pamätám sa, že malo po oboch stranách stupadlá a na ľavej strane malo elegantne pripevnené rezervné koleso. Za prednými sedadlami boli okrem zadných aj sklápacie sedadlá. Voňalo tam kožou a tabakom. V tomto obdobi rodičia stihli kúpiť pekný dom vilkového typu, so záhradou, garážou a domčekom pre služobníctvo v Kežmarku. Bol napísany na meno Gabriela. Neviem doteraz ako sa stalo, ze nám zostal. Býval v ňom Karolínkin brat aj s rodinou za symbolicke nájomné viac ako 20 rokov. Rodičia v ňom paradoxne nikdy nebývali. Mali v pláne sa tam odsťahovať po odchode do dôchodku, ale život to zariadil ináč. V roku 1953 v marci zomrel Stalin a o týždeň po ňom aj náš prezident Gottwald. Bol povinný smútok a nesmelo sa hrať ani na hudobných nástrojoch. Dedko musel kladkou zamknúť klavír v spoločenskej miestnosti, lebo hudba pre neho mohla znamenať väzenie. Až neskôr sa dozvedel, že v byte sme mali namontované "ploštice" odpočúvajúce telefonáty. Onedlho na to došlo k zmene peňazí v pomere 1:50. Takto ľudia zo dňa na deň prišli o všetko, čo mali. Dolu potokmi plávali bankovky, ktoré ľudia ako bezcenné vyhadzovali a viaceri labilnejší si siahli na život. Rodičia prišli o 1 milión korún. Nastal tvrdý komunistický režim s monsterprocesmi, prenasledovaním duchovných, majetnejších a inteligentnejšich. Sovietsky zväz bol naším nehynúcim vzorom vo všetkom. Penzión sa premenoval na Rekreačne stredisko školskej mládeže "Dukla" a patrilo pod ministerstvo školstva a kultúry. V zime sem chodili lyžiarske zájazdy stredných škôl z celého Slovenska v 10-dňových turnusoch. V novembri bolo sanitárne voľno, keď sa objekt dával do poriadku. Ostatné jarné a jesenné mesiace patrili školám v prírode v trojdýždňových turnusoch a prázdniny - to boli trojtyždňové turnusy pionierskeho tábora a postrach všetkých zamestnancov.
Poprad, Sunday, February 15, 2004

• Alojz Krupitzer

• MVDr. Gabriela Fülöppová (rod. Krupitzerová)
• Štedrý večer
• Na chodníčku života
• Front pod Kopským sedlom
• Biele spálenisko
• Akože inventúra
• Fazuľová polievka
• Na Petra a Pavla, 1972
• Červené srdíčko z Tater
• Do Jurgova
• Súrny hovor
• Šlauch
• Šiesty stupeň obtiažnosti
• Alojz Krupitzer — prvovýstupy vo Vysokých Tatrách
• Strechy nad oblakmi
• Osobnosti Kežmarku 20. storočia: Alojz Krupitzer
• Chata Alojza Krupitzera v Starej Lesnej